Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8Co-51-2024.pdf
PDF · 140.9 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/51/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: A. B. C., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E. XXX, F. D. E., proti žalovanému: MATADOR Automotive Vráble, a.s., so sídlom Staničná 1045, Vráble, IČO: 31 411 801, zastúpený: Legium s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bukurešťská 3, Bratislava, IČO: 36 867 870, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 16C/121/2023-126 zo dňa 15. apríla 2024, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 06.12.2023, domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 5.000 eur, ako aj náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že z objektívnej stránky mu žalovaný spôsobil nemajetkovú ujmu tým, že zasiahol do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a jeho mena. Svojou energiou sám zabezpečil nápravu nepravdivých informácií v posudku, ktoré žalovaný poslal na Okresný súd Nové Zámky, ktorého predmetom bolo konanie o starostlivosť o jeho maloleté deti. Spôsob, akým to urobil žalovaný, je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že nepravdivé informácie spočívali v nesprávnom dôvode ukončenia pracovného pomeru u žalovaného. Ospravedlnenie zo strany žalovaného nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie. Upriamil pozornosť na to, že nesprávnu informáciu zaslala účtovníčka žalovaného a nie personalistka.
3. Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu a vykonal dokazovanie listinami, ktoré predložil žalobca a zistil nasledovný skutkový a právny stav, z ktorého mal za to, že z oznámenia žalovaného, ktoré bolo adresovaného žalobcovi, vyplýva, že žalovaný listom zo dňa 16.12.2020 oznámil žalobcovi ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňom 16.12.2020. Dňa 12.08.2022 zaslal zamestnanec žalovaného (G. H.) Okresnému súdu Nové Zámky (adresátom bola podateľňa, kancelária predsedu súdu) k spisovej značke 11P/70/2020 informáciu, že pracovný pomer žalobcu bol skončený v pracovnej dobe z dôvodu vykazovania neuspokojivých
výsledkov. Z mailového podania žalobcu zo dňa 14.09.2022, ktoré bolo adresované zamestnancovi žalovaného (G. H.), vyplývalo oznámenie žalobcu, ktorý informáciu v emailovom podaní zo dňa 12.08.2022 považoval za trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona. Okrem toho žalobca poznamenal, že nemal informáciu, že zamestnanec, ktorému adresoval mail pôsobil ako personalista, požiadal aj o sprístupnenie osobného spisu. Dňa 02.11.2022 zaslal zamestnanec žalovaného (F. I.) Okresnému súdu Nové Zámky (adresátom bola podateľňa a sekretariát) k spisovej značke 11P/70/2020 opravu informácie uvedenej v mailovom podaní zo dňa 12.08.2022 s tým, že žalobca ako otec maloletých detí nevykazoval neuspokojivé výsledky počas trvania pracovného pomeru, nakoľko si svoje pracovné povinnosti plnil riadne a včas v rozsahu pracovnej zmluvy a ďalších interných predpisov. Okrem toho doplnil, že so žalobcom bol skončený pracovný pomer v skúšobnej dobe bez udania dôvodu, požadujúc, aby konajúci súd na jeho vyjadrenie zo dňa 12.08.2022 v označenej časti nebral ohľad pri svojom rozhodovaní a zohľadňoval stanovisko podľa tohto vyjadrenia. Súčasťou mailu bolo aj ospravedlnenie adresované súdu a žalobcovi. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 02.11.2022 označeného ako "výzva na odstránenie zásahov zo dňa 26.10.2022, výzva na sprístupnenie spisu zo dňa 14.09.2022" rezultuje, že žalovaný vyjadruje žalobcovi ospravedlnenie za spôsobené komplikácie uvedením informácií, ktoré neboli v súlade so skutočnosťou. V záujme urýchlenej nápravy vzniknutého nežiaduceho stavu, spoločnosť žalovaného predložila opravený pracovný posudok a jeho predložením do súdneho konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky, sp. zn. 11P/70/2020, došlo k náprave vzniknutého stavu a k odstráneniu jeho prípadných negatívnych následkov. Navrhli žalobcovi termín nahliadnutia do jeho osobného spisu dňa 08.11.2022 o 11:00 hod. v priestoroch žalovaného. Žalobca listom adresovaným žalovanému, nazvaným ako náhrada nemajetková ujma zo dňa 22.12.2022, požiadal žalovaného o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 2.000 eur za neoprávnené zníženie dôstojnosti jeho osoby pred Okresným súdom Nové Zámky, v konaní 11P/70/2020, a s tým súvisiacich jeho starostí s nápravou konania žalovaného prostredníctvom nesprávneho konania jeho zamestnanca. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu odpovedal na výzvu žalobcu zo dňa 22.12.2022 a to listom zo dňa 05.01.2023, kde uviedol, že odmietajú jeho požiadavku na zaplatenie 2.000 eur s odôvodnením, že nárok považuje za neodôvodnený, preto ho odmieta.
4. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že v danej veci bol sporný celý nárok, pretože žalovaný uvádzal, že pôvodne nesprávna informácia o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, nedosahuje takú intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcu, aby sa na túto vzťahovala ochrana podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Zároveň rozporoval splnenie predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto smere súdna prax zakotvila isté pravidlá, ktoré je potrebné pri prejednávaní vecí takejto povahy (t.j. ochrany pred tzv. difamačnými tvrdeniami) dodržať. V tejto súvislosti treba vychádzať predovšetkým z tzv. testu proporcionality (miera disproporcionality) v zmysle bodu 38 nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 152/08 (tiež sp. zn. I. ÚS 416/2011). Tento test proporcionality vyžaduje, aby každý úkon, ktorý by mohol byť potencionálne kvalifikovaný ako akt spôsobilý zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, musí byť posúdený podľa toho, kto tento úkon urobil, o kom sa vyjadril, čo tvrdil, kde (na akej platforme), kedy a ako tieto tvrdenia podal. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (pozri napr. PL.ÚS 22/06, PL.ÚS 6/04, III.ÚS 34/07). Súd prvej inštancie tiež uviedol, že k porušeniu práva na česť, resp. ľudskej dôstojnosti alebo aj mena môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti (práva na ochranu dobrej povesti), pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Bolo nutné zároveň uviesť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva je totiž potrebné rozlišovať medzi faktami (skutkovými tvrdeniami) a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť faktov je možné preukázať, hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú a požiadavka na preukázanie ich pravdivosti predstavuje zásah do slobody názoru, ktorá je základným elementom práva, ktoré je garantované Ústavou Slovenskej republiky.
5. V predmetnom prípade súd prvej inštancie najskôr skúmal, či sa v danom prípade jednalo o taký neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu (predovšetkým do jeho cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia), ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi, ergo či k takému zásahu prišlo na základe skutkového tvrdenia alebo hodnotiaceho úsudku. Ako bolo vyššie uvedené, základný rozdiel medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom spočíva predovšetkým v tom, že pravdivosť skutkového tvrdenia možno v konaní verifikovať, t. j. či sa jednalo o pravdivé tvrdenie z hľadiska uvedených faktov, pričom v prípade hodnotiaceho úsudku (kritiky) jeho pravdivosť nemožno preukázať, preto nemôže byť predmetom dokazovania. V prípade hodnotiaceho úsudku však možno len posudzovať, či sa jednalo o kritiku povolenú (nepovolenú), respektíve či bola vecná, primeraná a konkrétna, teda nepredstavovala exces z ochrany slobody prejavu.
6. Posudzujúc charakter, ako aj voľbu použitých slovných prostriedkov zo strany žalovaného a to v písomnej forme (v samotnej komunikácií), súd prvej inštancie ustálil, že informácia, ktorú žalovaný adresoval do konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky, sp. zn. 11P/70/2020, má charakter skutkového tvrdenia, pretože bolo možné verifikovať jeho pravdivosť. Skutkové tvrdenie o dôvodoch skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného ako jeho zamestnávateľa v skúšobnej dobe (konkrétne, že žalobca nedosahoval uspokojivé výsledky) sa ukázalo ako nepravdivé. V súvislosti so skúmaním zásady proporcionality, súd akcentuje práve na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 152/08, v ktorom bola riešená otázka skúmania primeranosti zásahu do práva na ochranu osobnosti na základe trojstupňového testu proporcionality a na odporúčanie Benátskej komisie s tým, že difamačné fakty je treba posudzovať pod zorným uhlom mnohých hľadísk (závažnosť obvinenia, povaha informácie a uváženie, do akej miery je problém záležitosťou verejného záujmu, zdroj informácie, vynaložené úsilie na overenie pravdivosti informácie, status informácie, naliehavosť záležitosti a vyžiadanie komentára od sťažovateľa).
7. Otázku, či skutkové tvrdenia, prípadne nepravdivé skutkové tvrdenia, sa dotýkajú neoprávneného zásahu do cti, dôstojnosti a súkromia fyzickej osoby, musí súd skúmať z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímaní dotknutej osoby. Musí vychádzať z toho, či uverejnené tvrdenie je za daných konkrétnych okolností objektívne spôsobilé dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby. Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti takému konaniu, ktoré je objektívne spôsobilé spôsobiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho dobrú povesť u iných ľudí a tým ohrozuje vážnosť postavenia a uplatnenia v spoločnosti.
8. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k nepochybnému záveru, že žaloba je zjavne nedôvodná, čo prezentoval súd aj vo svojom predbežnom právnom posúdení na pojednávaní. Základom sporu bolo žalobcove presvedčenie, že mu vznikla závažná ujma, čo je podľa jeho subjektívneho názoru objektívne dané. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že v danej veci, aj keď sa jednalo od počiatku o nepravdivé skutkové tvrdenie, toto nebolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti žalobcu tým, že bola zníženia jeho dôstojnosť u iných ľudí alebo ohrozená vážnosť. Pokiaľ žalobca trval na tom, že informácia o dôvodoch skončenia jeho pracovného pomeru bola verejná, súd sa s takýmto jeho názorom absolútne nestotožňuje, pretože možnosť oboznámiť sa so skutkovým tvrdením o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, v konaní o zmene styku, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Nové Zámky, sp. zn. 11P/70/2020, bola limitovaná okruhom subjektov, ktoré mali prístup k spisu. Z uvedeného bolo zrejmé, že možnosť oboznámiť sa s týmto mali len osoby, ktoré prejednávali uvedenú vec. Uvedená informácia nebola verejná, pretože skutočnosti uvádzané v konkrétnych konaniach nie sú prístupné iným subjektom, ako účastníkom konania a osobám, ktoré pracujú so spisovým materiálom. V tejto súvislosti súd uviedol, že žalobca vo svojom výsluchu potvrdil, že nedokáže špecifikovať dopady nepravdivého skutkového tvrdenia na jeho súkromný a pracovný život. Rýdzo subjektívne a skalopevné presvedčenie žalobcu, že mu objektívne vznikla ujma na jeho osobnostných právach nezakladá automaticky nárok vyplývajúci z ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rovnako ani vynaloženie energie a úsilia na uvedenie niektorých skutočností na pravú mieru v rámci procesnej obrany v súdnom konaní, nemôže automaticky zakladať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V takom prípade by súd musel v konaniach o ochrane osobnosti každej dotknutej strane konania uvedeným
skutkovým tvrdením protistrany (ktoré bolo prezentované v inom konaní) priznať náhradu nemajetkovej ujmy, čo je v rozpore s platným právom, ako aj judikatúrou. Podľa názoru súdu, dôvodom podania žaloby bola absolútna frustrácia žalobcu z výsledku konania o zmene styku, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Nové Zámky, pričom vinníkom mal byť práve žalovaný. Čisto subjektívne a hypotetické, rovnako aj nesubstancované bolo skutkové tvrdenie žalobcu, že na neho negatívne súd vzhliadal v konaní o predĺženie styku. Takéto tvrdenie bolo len subjektívnou domnienkou žalobcu, ktorý označil ujmu na jeho právach ako značnú. Z vykonaného dokazovania súd absolútne nezistil, žeby žalobcovi vôbec nejaká ujma na jeho právach vznikla. Opätovne, v tejto časti, pokiaľ žalobca uvádzal negatívny dopad skutkového tvrdenia na jeho citové väzby, ide len o jeho subjektívne vnímanie reality. Ako bolo vyššie uvedené, súd musí skúmať, či je zásah objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby. Prvá podmienka (existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení či ohrození osobnosti fyzickej osoby), teda nebola vôbec splnená, pretože v konaní nebolo vôbec preukázané, akým spôsobom, aké následky malo mať nepravdivé skutkové tvrdenie. V danom prípade mohla byť maximálne splnená podmienka neoprávnenosti, keď išlo od počiatku o nepravdivé skutkové tvrdenie, ak by žalovaný nenapravil takýto nežiaduci stav, keď zaslal do konania opravu pracovného posudku. Z uvedeného dôvodu, momentom nápravy takého stavu zanikla dovtedy možná a existujúca neoprávnenosť zásahu, čím nebola splnená druhá podmienka. Rovnako nebola splnená ani podmienky existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou. Žalovaný teda korigoval svoje nepravdivé vyjadrenia, za svoje ľudské zlyhanie sa ospravedlnil konajúcemu súdu, ako aj žalobcovi, čo súd takisto považoval za dôležité a na toto aj prihliadol. Nie je žiadnym spôsobom právne relevantné, akú energiu a úsilie musel vynaložiť žalobca na to, aby žalovaný uviedol na správnu miernu ním prezentované nepravdivé skutkové tvrdenie.
9. Okrem toho, súd prvej inštancie poznamenal, že v konaniach o úprave styku k maloletým deťom nie je absolútne rozhodujúca pracovná disciplína účastníka takého konania (respektíve dôvody skončenia pracovného pomeru), ale pri rozhodovaní o výchove maloletého dieťaťa rodičov, ktorí spolu nežijú, je vždy prvoradý záujem maloletého dieťaťa. Aj z úpravy obsiahnutej v zákone o rodine (§ 25 a § 26) je evidentné, že súd skúma prioritne záujem maloletého dieťaťa. Dôvody skončenia pracovného pomeru súd skúma v súvislosti s rozhodovaním o výške vyživovacej povinnosti (respektíve jej zmene), preto aj v tejto časti je námietka žalobcu právne irelevantná.
10. V danej veci nebolo ani rozhodujúce, kto v mene zamestnávateľa poslal Okresnému súdu Nové Zámky do konania vedeného pod sp. zn. 11P/70/2020 informáciu o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, ktorá nebola pravdivá. Z hľadiska legitimácie súd dospel k záveru, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, pretože v jeho mene konal jeho zamestnanec (účtovníčka, následne personalista, čo ani nebolo sporné). V tejto súvislosti súd uviedol, že analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 14Co/102/2014 zo dňa 18.12.2014). Bolo teda irelevantné, kto konal za žalovaného, žalobca označil ako pasívne vecne legitimovaný subjekt práve žalovaného, ktorému aj svedčí pasívna vecná legitimácia. Vyvodzovanie konzekvencií proti konkrétnemu zamestnancovi žalovaného nie je predmetom tohto konania, preto poukaz na nesprávne nastavenie vnútorných procesov žalovaného je z hľadiska právneho posúdenia bezvýznamné.
11. Žalobca v konaní uplatňoval nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Peňažné zadosťučinenie môže súd priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento zásah má značnú intenzitu. Na priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Súd musí bezpečne zistiť, že k takému zníženiu skutočne došlo. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý ujmu preukazuje prostredníctvom svedeckých výpovedí. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie bežnej, či len celkom krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Predpokladom pre jej prisúdenie je nedostatočnosť morálneho zadosťučinenia a vznik nemajetkovej ujmy. Možnosť súbehu zadosťučinenia v morálnom plnení a v peňažnom plnení nemusí byť v konkrétnom prípade vylúčená. Možno to vyvodiť zo slovného spojenia "má fyzická osoba tiež právo". V uvedenom prípade teda žalobca absolútne neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že prišlo k značnému zníženiu jeho dobrého mena, dôstojnosti a cti v spoločnosti a to v
dôsledku nepravdivého skutkového tvrdenia, ktoré bolo prezentované zo strany žalovaného v konaní o zmene styku na Okresnom súde Nové Zámky. Žalobca len uvádzal, že dopady nevie uviesť, pričom na to stále musí myslieť a tieto spôsobili, že o sebe pochybuje z pracovného hľadiska, pričom tieto skutočnosti nemôžu byť dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy. Daný stav súd vyhodnotil skôr ako zvýšenú precitlivenosť žalobcu na vzniknutú situáciu, ktorá vôbec nedosahuje takú intenzitu, ktorá by spôsobila zníženie jeho dôstojnosti v očiach verejnosti. K zníženiu dôstojnosti v očiach verejnosti však nemohlo prísť aj z dôvodu, že predmetné skutkové tvrdenie bolo neverejné, pretože bolo obsahom súdneho spisu. Žalobca si musí uvedomiť, že žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za výsledok jeho konania na Okresnom súde Nové Zámky. Navyše, pokiaľ by aj boli splnené podmienky na vznik občiansko-právnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby (čo je však vylúčené z vyššie uvádzaných dôvodov), ktoré musia byť splnené kumulatívne (uvedené v bode 22. rozsudku súdu prvej inštancie), žalobca by nemal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, vzhľadom na charakter zásahu, jeho intenzitu, okolnosti, za ktorých bol vykonaný, bolo možné považovať v plnej miere za dostatočné. Ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal v bode 9. žaloby, považoval súd za nesubstancované a účelové, pretože neakceptovanie požiadavky žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy pred začatím konania, nie je možné za žiadnych okolností považovať za nadmerný a dodatočný zásah do súkromia. Ani z týchto dôvodov by nebolo možné žalobcovi priznať žalobný nárok. Čo sa týkalo dôkazného bremeno, súd poukázal práve na to, že v danej veci sa žalobca domáhal ochrany z titulu zásahov do jeho cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ako aj vo vzťahu ku kvalite osobného a rodinného života. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde sú uvedené prostriedky právnej ochrany (právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili sa následky neoprávnených zásahov, prípadne poskytlo sa primerané zadosťučinenie), len ak nie je postačujúce zadosťučinenie (podľa odseku 1) vo vzťahu k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, prichádza do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pre vyhovenie žaloby na poskytnutie morálnej satisfakcie podľa tohto ustanovenia stačí, ak zásah bol spôsobilý spôsobiť ujmu na právach, chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od toho priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ vyžaduje, aby v konaní boli preukázané aj negatívne následky daného zásahu, nestačí iba možnosť takých následkov. Dôkazné bremeno na preukázaní týchto následkov bolo na žalobcovi. Náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ je právnym inštitútom výnimočného charakteru, ktorý sa uplatní len pri splnení zákonom ustanovených predpokladov a prichádza do úvahy len v prípade, keď ostatné satisfakčné nástroje z § 13 ods. 1 OZ nestačia na zmiernenie a vyváženie nepriaznivých následkov zásahu (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 11Co/101/2019 zo dňa 27.08.2020). Žalobcu teda zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie následkov daného zásahu, čo však takisto nepreukázal žiadnym spôsobom. Ani citované rozhodnutia na pojednávaní, nemôžu žiadnym spôsobom zmeniť právne posúdenie súdom, a síce, že súd žalobu zamietol, pretože táto je zjavne nedôvodná. Nad rámec uvedeného, podľa názoru súdu, žalobca absolútne nesprávne interpretuje ustanovenia, ktoré sa na vec vzťahujú. To, že citlivo prežíva vzniknutý stav, nezakladá objektívne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd priznáva len vo výnimočných prípadoch, keď je značne zníženia dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v očiach verejnosti. Žiadne také skutočnosti súd nezistil, ani vlastné presvedčenie žalobcu o takom stave nemení stav zistený dokazovaním vo veci samej.
12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca bol v konaní v celom rozsahu neúspešný (keďže súd žalobu zamietol), zatiaľ čo žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Existenciu okolností podľa § 257 CSP súd v konaní nezistil, tieto netvrdili ani strany sporu.
13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, dôvodiac zákonnými dôvodmi podľa § 365 písm. d), e), f), h) CSP. Vytýkal, že objektom podania žaloby nebolo to, či sa žalovaný ospravedlnil alebo nie, ale bolo to, že žalobca nepokladal samotné ospravedlnenie za dostatočnú satisfakciu. Objekt žaloby rieši dopad na osobnosť žalobcu, ktorú riadne oznámil žalobcovi (pozn. odvolacieho súdu, správne asi žalovanému), že len ospravedlnenie nepovažuje za dostatočné a žiadal od žalobcu (pozn. odvolacieho súdu, od žalovaného) nemajetkovú ujmu, ktorá má mať za následok správne odškodnenie podľa zákona. V tomto smere sa podľa názoru žalobcu súd odklonil od objektívnej stránky žaloby. Toto žalobca urobil písomne na žalovaného aj s výzvou na nemajetkovú ujmu a to podľa
§ 13 ods. 2 Zákonníka práce. Uvedené bolo tiež riadne uvedené v žalobe a súd prvej inštancie sa touto vecou vôbec nezaoberal. Následne poukázal na čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, ako aj § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a judikáty NSSR 4Cdo/232/2010, 3Cdo/137/2008, R53/2010, R 29/2001. Mal za to, že súd prvej inštancie nemal čo prenášať dôkazné bremeno objektívnej stránky žaloby na jeho osobu. Z judikátov vyplývalo jasne, že vec preukázania dopadu dotknutou osobou je v podstate nemožná, lebo sa jedná o objektívne zjavné vnútorné atribúty prežívania dotknutej osoby počas nekalého zásahu do jeho osobnosti a do ochrany osobnosti vôbec definovanou ústavou SR a Občianskym zákonníkom. Preto pre objektívnu stránku veci postačuje aj podľa ustálenej súdnej praxe len samotné vyhlásenie dotknutej osoby o značnom dopade na jeho osobnosť. Požiadavka súdu na objektivizáciu dopadu na jeho osobu je účelová a nesprávna, lebo to nie je možné. Dotknutá osoba musí s touto vecou žiť ďalej, chodiť do zamestnania, získavať prostriedky na život. V jeho prípade jasne vyjadril značný dopad na jeho osobu a dotknutosť na cti a dôstojnosti z hľadiska hlboko znevažujúcej a nepravdivej informácie na jeho osobu a to dokonca v tak citlivej veci ako bolo jednanie na inom súde a veci styku jeho osoby s jeho maloletými deťmi, že ho žalovaný nepravdivo negativizoval. Tak isto bolo zrejmé, že takáto negativizácia mala za účinok nepravdivé vzhliadanie na jeho osobu či už súdom alebo inými účastníkmi. Pritom mal za to, že nebolo dôležité či nedbanlivosťou alebo úmyslom. Podstatné bolo to, že tak žalovaný vykonal dokonca neoprávnenou osobou, ktorá nemala možnosť nakladať s osobnými informáciami žalobcu. Vec pritom musela formálne napravovať iná už oprávnená osoba, teda sa jednalo o zjavné pochybenie na strane žalovanej osoby. Počas ukončovania pracovného pomeru nešpecifikovala dôvody ukončenia aj ak sa na to domáhal. Tzn. že neuviedla ani negatívne ani pozitívne dôvody. Nemohla žiadne takéto informácie používať neskôr, ak neboli zjavné a neboli ani obsahom osobného spisu. Žalovaný mal za dôvod a úmysel ho účelovo negativizovať a pôsobiť difamačne na jeho osobu. Vzhľadom na uvedené požiadal, aby žalovaná osoba bola povinná do 5 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 5.000 eur a tiež súdne poplatky a trovy.
14. Na výzvu súdu prvej inštancie o uvedenie, čoho sa žalobca domáha, žalobca opätovne poukázal na to, že sa domáhal, aby žalovaná osoba bola povinná do 5 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 5.000 eur a v plnej výške vyčíslené súdne poplatky a trovy a príslušné náklady. Zároveň uviedol, že ak odvolací petit je nedostatočný, treba mu oznámiť, v čom spočíva vada.
15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súhlasí s vydaným rozsudkom súdu prvej inštancie. K poukazujúcemu rozsudku žalobcu označenom ako R53/2010 uviedol, že v tomto konaní išlo o zverejnenie fotografií verejnou formou. Nie je to teda ani obdobný prípad aktuálneho sporu. Ak žalobca uviedol citáciu uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010, tak nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Tvrdenia žalobcu, že by mala jeho osoba byť diskreditovaná v očiach sudcu v konaní na Okresnom súde Nové Zámky, sú subjektívne a ničím nepodložené zo strany žalobcu. Žalobca opätovne uvádzal spor vedený na Okresnom súde Nové Zámky, avšak potvrdil aj to, že do konania bola doložená správna listina, potvrdzujúca opak a tým bolo odvrátené subjektívne pozeranie sa na žalobcu zo strany súdu a iných osôb v danom konaní. Tvrdenie žalobcu o tom, že neboli špecifikované dôvody ukončenia pracovného pomeru, sú opätovne len zavádzaním súdu, nakoľko v skúšobnej dobe nie je zamestnávateľ povinný tieto dôvody vôbec uvádzať. Rovnako tak tvrdenia o tom, že v spise zamestnanca neboli preukázané negatíva k osobe žalobcu. Osobný spis zamestnanca nemá zákonom predpísanú formu, ani to, čo musí byť jeho obsahom. Poukázal tiež na predpoklady vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu a potrebu splnenia dvoch kumulatívnych podmienok pre peňažné zadosťučinenie. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
16. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že žalovaný sa pokúša zaviesť súd do omylu a úmyselne subjektivizuje dopady na jeho výhradné právo ochrany jeho osobnosti garantované Ústavou SR a Občianskym zákonníkom. Snaží sa zakrývať pochybenie, že žalovaný nedbal na ochranu jeho mena a osobnosti a takto mal konať. Žalovaný sa vyjadril o jeho osobe negativizačne, nepravdivo a difamačne, mohol a mal sa chovať zodpovedne a mal používať a overovať si informácie skôr ako ich použije. Zákon nehovorí nič o tom, že ospravedlnenie sa má automaticky považovať, že dotknutá osoba stráca nárok na nemajetkovú ujmu. Preto tvrdenie žalovaného, že sa ospravedlnil a týmto u neho vec skončila, sa pokladajú za automaticky vyriešené bez nároku žalobcu. Zopakoval, že za závažnosť ujmy sa považuje už len samotné znevažujúce konanie žalovaného. Pritom žalovaná osoba nepreukázala opak a neuniesla bremeno dôkazu, že jej ospravedlnením skutočne došlo k náprave jeho mena a osobnosti.
Na základe predložených judikátov považoval svoju žalobu za plne objektívne podloženú. Opätovne požadoval úhradu nemajetkovej ujmy a tiež variantne žiadal rozhodnúť, aby vrátil konanie späť na súd prvej inštancie.
17. V odvolacej duplike žalovaný taktiež sa odvolával na judikatúru patričných súdov. Bolo preto fabulovaným až zaujatým postojom žalobcu tvrdiť, že zavádza súd do omylu. Tieto tvrdenia žalobcu odmietol a uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 11P/70/2020 poskytol žalovaný dňa 12.08.2022 vyjadrenie vo vzťahu k žalobcovi. Medzi sporovými stranami prebehla počnúc dňom 14.09.2022 komunikácia prostredníctvom emailu na základe iniciatívy žalobcu, ktorej predmetom bola výlučne požiadavka žalobcu na žalovaného, aby žalovaný zmenil pracovný posudok žalobcu a umožnil žalobcovi nahliadnuť do jeho osobného pracovného spisu. Až listom zo dňa 26.10.2022 žalobca upozornil žalovaného na to, že jeho vyjadrenie doručené do konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky považuje za také, ktorým sa žalovaný dotkol jeho cti. Žalovaný svojím podaním doručeným dňa 02.11.2022 na Okresný súd Nové Zámky do konania žalobcu opravil svoje stanovisko a svoje pôvodné tvrdenie uviedol súdu na správnu mieru. Následne uviedol fakty, že zo strany žalovaného nedošlo k zverejneniu žiadnej informácie o žalobcovi, nakoľko súdny spis nie je verejný. Pôvodne nesprávna informácia o dôvodoch ukončenia pracovného pomeru žalobu u žalovaného nie je spôsobilá zasiahnuť do akéhokoľvek jeho osobnostného práva. Pôvodne nesprávna informácia nedosahuje takú intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobcu, aby sa na túto vzťahovala ochrana podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka. Pôvodne nesprávna informácia v konaní na Okresnom súde Nové Zámky nezapríčinila neúspech žalobcu v tomto konaní, nakoľko to nie je predmet dokazovania. Žalovaný ihneď odstránil možný následok. Zdôraznil, že žalobca neuplatňoval od počiatku nároky vyplývajúce zo zásahu do osobnostných práv, uplatňoval nárok na opravu pracovného postupu v zmysle príslušného ustanovenia Zákonníka práce a zároveň poukazoval na možný trestnoprávny rozsah postupu žalovaného až listom zo dňa 26.10.2022. Mal za to, že nedošlo ani k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a aké následky mohli vzniknúť.
18. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), posudzujúc odvolanie žalobcu, po zistení, že v danom prípade boli splnené podmienky na podanie odvolania podľa § 361 ods. 1 CSP a po zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti podľa § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), rovnako tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
20. Predmetom konania je žaloba o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, v rámci ktorej žalobca namietal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma tým, že žalovaný zasiahol do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a jeho mena a žalobca musel sám svojou energiou zabezpečiť nápravu nepravdivých informácií v posudku, ktorý poslal žalovaný na Okresný súd Nové Zámky, v konaní týkajúcom sa starostlivosti o jeho maloleté deti. Až po žalobcovom naliehaní žalovaný napravil posudok a dňa 02.11.2023 sa ospravedlnil žalobcovi a súdu. Mal tiež za to, že žalovaný sa choval v rozpore s dobrými mravmi. Ospravedlnenie nepovažoval za dostatočné, pretože nepravdivé informácie mohli mať dopad na negatívne vzhliadanie na jeho osobu od sudkyne v pojednávaní a tiež ostatných účastníkov, a preto aj nebol úspešný. Poukázal na judikát R 103/1967. Súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom o žalobe žalobcu rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, vymedziac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP, avšak namietajúc to, že súd prvej inštancie vôbec nevyhodnocoval dopad na jeho osobu a tiež nevzal do úvahy, že predmetom žaloby bolo to, že žalobca nepokladal samotné ospravedlnenie za dostatočnú satisfakciu. Poukázal na znenia judikátov NSSR 4Cdo/232/2010, 3Cdo/137/2008, R53/2010, R29/2001. Z nich mal za to, že súd prvej inštancie nemal prenášať dôkazné bremeno na žalobcu. Dopad na jeho osobu spočíval najmä v negativizácii jeho osoby v inom konaní, a to neoprávnenou osobou, ktorá podala nepravdivú informáciu.
21. Po prejednaní veci, viazaný odvolacími dôvodmi a námietkami, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne a preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu.
22. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci. Rovnako tak správne súd prvej inštancie vymedzil predmet sporu, ktorým bola požiadavka žalobcu na nemajetkovú ujmu, nakoľko ospravedlnenie nepovažoval za dostatočné. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie správne vychádzal z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda vec správne právne posúdil. Peňažné zadosťučinenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak vzniknutú ujmu nie je možné zmierniť prostredníctvom žiadnej formy morálneho zadosťučinenia. V danom prípade však aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo nielen upustené od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ale tiež sa aj odstránili následky tohto zásahu a bolo dané primerané zadosťučinenie a to v podobe ospravedlnenia, ktoré bolo smerované nielen k osobe žalobcu, ale aj voči súdu a taktiež ostatným účastníkom konania. Iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani pred odvolací súdom, nepreukázal. Pritom je nesprávny názor žalobcu, že v tomto rozsahu ho žiadne dôkazné bremeno nezaťažovalo. Samotné uvedenie nepravdivej informácie, samé o sebe, nezakladá ešte nárok na nemajetkovú ujmu a to najmä za stavu, že bolo napravené, nepokračuje sa v ňom a bolo dané ospravedlnenie. Vychádzajúc z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 (R 53/2010), ako aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010, na ktoré poukazoval žalobca, odvolací súd dodáva, že „podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti (pozri znenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.“ Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd je tiež toho názoru, že vždy je potrebné skúmať, či spôsobená nemajetková ujma je tak závažná, že odôvodňuje priznanie náhrady v peniazoch, t.j. je potrebné skúmať jednotlivé negatíva dopadu na práva, ktoré tvoria súčasť práva na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti sa podobnosť sporu končí, pretože vo veciach pod sp. zn. 3Cdo/137/2008 a sp. zn. 4Cdo/232/2010, išlo o zverejnenie fotografií a informácií o navrhovateľoch v periodiku, čo spôsobilo zásah do ich súkromia. V danom prípade však zásah aj podľa názoru odvolacieho súdu bol v značne
nižšom rozsahu (krátky čas pre potreby súdu), bol odstránený a bolo poskytnuté ospravedlnenie, čím bolo ukončené akékoľvek konanie žalovaného, spôsobujúce zásah do niektorého z práv na ochranu osobnosti žalobcu. Okrem toho odvolací súd dodáva, že judikát R 103/1967 sa týkal najmä toho, že treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi musí spočívať v pravdivosti, objektívnosti prejavu a v cieli, ktorý sa ním sleduje. A čo sa týkalo R 29/2001, na ktorý žalobca poukázal v odvolaní, išlo o pracovný nárok, preto uvedenú argumentáciu nebolo možné použiť na danú vec. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, bol toho názoru, že síce konanie žalovaného vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý mohol by byť objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu, avšak následne bolo potrebné prihliadnuť aj na intenzitu zásahu, jeho odstránenie, nápravu a ospravedlnenie, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal za preukázané, že by žalobcovi vzniklo právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Naviac, odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že otázku, či nepravdivé skutkové tvrdenia sa dotýkajú neoprávneného zásahu do cti, dôstojnosti a súkromia fyzickej osoby, sa musí skúmať aj z objektívneho hľadiska (nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímania dotknutej osoby), a uvedené bolo potrebné aj zo strany dotknutej osoby preukázať. Na priznanie nemajetkovej ujmy nestačí teda len žalobcove presvedčenie o vzniku závažnej ujmy, ale túto je potrebné preukázať, teda uniesť dôkazné bremeno.
23. Na zdôraznenie správnosti svojej úvahy, odvolací súd dodáva, že z judikatúry, ako aj odborných komentárov jednoznačne vyplýva, že primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej miere. Primeranosť, ktorá je pojmovým znakom zadosťučinenia, sa vzťahuje nielen na výšku poskytnutého zadosťučinenia, ale aj na jeho zvolenú formu a rozsah. Súd priznáva peňažné zadosťučinenie vrátane jeho konkrétnej výšky na základe vlastnej úvahy; takto má dostatočný priestor na zváženie všetkých okolností prípadu. Nemožno síce stanoviť žiadnu stupnicu, žiadne ohodnotenie závadného konania, táto úvaha však nie je a nemôže byť ľubovoľná. Vždy bude súd o výške uvažovať v intenciách konkrétneho sporu. Vo svojom hodnotení musí vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností a pre základ tohto svojho uváženia môže vykonať i dôkazy, ak je to možné. Z judikatúry vyplýva i to, že sudcovská úvaha o výške peňažného zadosťučinenia musí byť preskúmateľná. Okolnosti, ktoré berú súdy do úvahy, sú najčastejšie tieto a to dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku, alebo zámernej diskreditácie osoby, miera agresivity publikovaných článkov, čitateľnosť, resp. sledovateľnosť. Hoci v zásade platí, že kritériá objektívnej a subjektívnej povahy majú skôr vedľajšiu povahu, treba ich brať do úvahy, keďže poskytnutie peňažného zadosťučinenia, ako aj určenie jeho formy a výšky sa posudzuje od prípadu k prípadu. Uvedené však nezbavuje žalobcu povinnosti uniesť dôkazné bremeno ohľadom objektívnych skutočností.
24. Vychádzajúc aj z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil nedôvodnosť nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2, 3 CSP ako vecne správny potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).