Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 220 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (241)7cd/368850.84c037.pdf
PDF · 147.36 KB
No categories available
3Cdo/137/2008
Legal thesis Official
Najvyšší súd 3 Cdo 137/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bývajúcej v B.,
zastúpenej JUDr. J., advokátom so sídlom v B., proti odporkyni S., s.r.o., P., S.,
IČO: X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.
11 C 253/2004, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 15. novembra 2007 sp. zn. 3 Co 128/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. o d m i e t a dovolanie, pokiaľ smeruje proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2007 sp. zn. 3 Co 128/2006,
2. z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2007 sp. zn.
3 Co 128/2006 vo výroku,
a) ktorým odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa zaväzujúci
odporkyňu zaplatiť navrhovateľke 350 000 Sk tak, že návrh zamietol,
b) o trovách konania,
3. vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka sa v konaní o ochranu osobnosti návrhom z 29. decembra 2004
domáhala, aby odporkyňa bola súdom zaviazaná zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške vyjadrenej sumou 1 000 000 Sk. Na odôvodnenie tohto návrhu uviedla,
že odporkyňa 20. septembra 2004 na úvodnej stránke čísla X. týždenníka P. uverejnila
fotografické snímky navrhovateľky a P. s textom: „Ani nie rok po tom, čo sa P. stal vdovcom,
už začal žiť so svojou priateľkou“. V tomto čísle uvedeného periodika boli aj na ďalších
stranách bez súhlasu navrhovateľky uverejnené informácie z jej súkromného života,
obsahujúce tiež údaje o súkromnej časti jej bežného dňa, ako aj fotografie zachytávajúce ju v
spoločnosti P., fotografie domu a motorového vozidla navrhovateľky, jej maloletej dcéry, ako
aj informácie o maloletej dcére navrhovateľky.
Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 16. januára 2006 č.k. 11 C 253/2004-137
uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 350 000 Sk a nahradiť jej trovy konania.
Vo zvyšku návrh zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že konaním odporkyne došlo
k protiprávnemu zásahu do súkromia navrhovateľky, lebo boli v rozpore so zákonom
zverejnené skutočnosti z jej súkromného života. Bez súhlasu navrhovateľky boli zverejnené
tiež základné údaje o nej (meno, priezvisko, vek, funkcia, miesto pôsobenia, bydlisko,
rodinný stav), ako aj meno a vek jej dcéry a boli zverejnené fotografie navrhovateľky a jej
dcéry. Predmetné články nemali spravodajský charakter a týkali sa súkromia navrhovateľky,
ktorá má pritom ako sudkyňa zákonom zaručenú zvýšenú ochranu práv (§ 34 ods. 7 zákona
č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich). Nerešpektovaním jej práv bolo negatívne
zasiahnuté do jej súkromia, znížil sa „spoločenský status“ navrhovateľky a privodil stav, kedy
sa nie vlastnou vinou stala terčom nežiaducej publicity. Súd prvého stupňa súhlasil
s navrhovateľkou, že justícia „nie je šoubiznis“ a o sudcovi nemožno písať tak, ako sa zvykne
písať o tzv. celebritách. Pri rozhodovaní o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzal súd prvého stupňa na zreteľ najmä povahu práv, do ktorých bolo zasiahnuté,
intenzitu zásahu, „profesionálny status“ navrhovateľky a čítanosť periodika. Za primeranú
považoval materiálnu satisfakciu vyjadrenú sumou 350 000 Sk. O náhrade trov konania
rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti výroku tohto rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol vo zvyšnej časti
zamietnutý návrh na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podala odvolanie
navrhovateľka. Výrok tohto rozsudku, ktorým bolo návrhu vyhovené, a ktorým bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania, napadla odvolaním odporkyňa.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. novembra 2007 sp. zn. 3 Co 128/2006
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľke
350 000 Sk, zmenil tak, že návrh zamietol; v zamietajúcom výroku (ktorým zamietol návrh
v časti o zaplatenie 650 000 Sk) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania. V odôvodnení
tohto rozsudku sa odvolací súd stotožnil s názorom navrhovateľky, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba v prípade, že morálna satisfakcie nie je
aktuálna. Súhlasil aj s názorom, že zverejnené články nemali spravodajský charakter
a neoprávnene sa dotkli súkromia navrhovateľky – sudkyne, ktorá má zákonom zaručenú
ochranu práv v zmysle § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.
Navrhovateľka sa v danom prípade stala nie vlastnou vinou terčom nežiaduceho záujmu
a publicity. V dôsledku neoprávneného zásahu do jej súkromia sa nedomáha upustenia od
neoprávnených zásahov alebo odstránenia ich následkov, ale peňažnej satisfakcie. Peňažná
satisfakcia je však prípustná len vtedy, ak je preukázané, že osobná ujma je spojená so zvlášť
citeľným znížením a sťažením postavenia dotknutej osoby v kruhu, kde sa pohybuje a jej
zmierenie a vyváženie nemožno napraviť. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka
žiadnym spôsobom nepreukázala, že by v dôsledku protiprávneho konania odporkyne bola
v značnej miere znížená jej dôstojnosť. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
(§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je konaním návrhovým. Navrhovateľka preto už
v návrhu na začatie konania mala označiť dôkazy, ktorými preukazuje svoje skutkové
tvrdenia, lebo nie je úlohou súdu nahrádzať v tomto smere jej procesnú aktivitu. Zo spisu
nevyplýva, že by navrhovateľka v priebehu konania splnila povinnosť tvrdenia a že by
označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvého stupňa sa uspokojil
s nepreukázanými tvrdeniami navrhovateľky a pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch sa obmedzil len na niekoľko (prevažne všeobecných) úvah bez vysvetlenia,
konkrétne na základe ktorých skutkových zistení k týmto záverom dospel. To platí aj o závere
súdu prvého stupňa o znížení profesionálneho statusu navrhovateľky. Tvrdenie o zverejnení
fotografie jej dcéry, ktoré si osvojil súd prvého stupňa, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, lebo nebolo preukázané, že na fotografii pri garáži je zachytená dcéra
navrhovateľky. V rovine nepreukázaného skutkového tvrdenia zostalo aj ďalšie tvrdenie
navrhovateľky, že uvedený článok vyšiel v čase, keď sudcovia podávali majetkové priznanie
a údaj o dome „patriacom navrhovateľke vzbudil nedôveru“ nadriadených k jej majetkovému
priznaniu. V ďalšom odvolací súd uviedol, že do rámca vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby
(§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) patrí aj stavovská a profesionálna česť a vážnosť, avšak
aj preukázanie zásahu do týchto hodnôt musí byť výsledkom dokazovania. Navrhovateľka
v danom konaní nepreukázala, že u nej došlo k následkom uvedeným v § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 350 000 zmenil (§ 220 ods. 1 O.s.p.) tak, že návrh
v tejto časti ako nedôvodný zamietol; v zamietajúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom
uviedla, že toto rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasila so záverom
odvolacieho súdu, že nepreukázala zníženie svojej dôstojnosti a vážnosti v dôsledku
protiprávneho konania odporkyne. Zdôraznila, že odvolací súd nesprávne interpretoval § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, akoby podmienkou vzniku nároku na priznanie
zadosťučinenia v peniazoch bolo vždy zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby
v spoločnosti. V zmysle tohto ustanovenia je ale jedinou podmienkou pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (iba) to, že sa morálne zadosťučinenie javí ako nedostatočné.
Okrem prípadov, v ktorých došlo k vážnemu zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej
osoby v spoločnosti, prichádza náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch do úvahy aj v ďalších
prípadoch, v ktorých neoprávnený zásah nie je nevyhnutne spojený so znížením dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti, priznanie tejto náhrady však odôvodňujú iné okolnosti. Napadnuté
rozhodnutie svedčí o prehliadnutí toho, že niektorým právam sudcu sa nad rámec daný
všeobecnou právnou úpravou (§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka) poskytuje zvýšená
ochrana, ktorá vyplýva z osobitného zákona (§ 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich). Ak zákonodarca považoval za potrebné chrániť vo zvýšenej miere určité
práva sudcu, je nenáležité dokazovať, že opakované, neoprávnené, vedomé a úmyselné
porušovanie týchto práv zasiahlo jeho česť a dôstojnosť. Dodala, že z dôvodu verejnej
funkcie, ktorú zastáva, môže byť (a v minulosti aj reálne bola) predmetom útoku. Na to
odvolací súd dostatočne neprihliadol. Tým, že odporkyňa protiprávne odhalila jej súkromie,
vzniklo reálne nebezpečenstvo možnosti opakovania ďalších podobných útokov. Bez
povšimnutia súdu zostala aj tá stránka zásahu do súkromia navrhovateľky, ktorá mala
príčinnú súvislosť medzi psychickým stavom jej dcéry a publikovaním predmetných článkov
a fotografií. Poukázala na to, že pri niektorých typoch zásahov do práva na ochranu osobnosti
je nárok na peňažnú satisfakciu opodstatnený výsledkami nie vykonaného dokazovania, ale
voľnej úvahy súdu. O taký prípad ide medziiným pri zásahu do práva na súkromný život.
Pokiaľ mal odvolací súd v danej veci odlišný názor na otázku preukázania splnenia určitej
podmienky vzniku nároku na peňažnú satisfakciu, mal rozhodnutie napadnuté odvolaním
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), a nie
ho zmeniť (§ 220 O.s.p.). Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, došlo v konaní k tzv. inej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Dovolateľka v ďalšom poukázala na nesprávny záver odvolacieho súdu, že nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní jej tvrdenie o zverejnení fotografie dcéry; táto skutková okolnosť
bola totiž dostatočne preukázaná. Uviedla tiež, že v priebehu konania upozornila na
pokračujúce zasahovanie odporkyne do jej chránených práv (v číslach X. časopisu P.).
Odvolací súd na to ale neprihliadol. V súlade so zaužívanou judikatúrou súdov Slovenskej
republiky mal odvolací súd pri riešení otázky primeranej výšky peňažného zadosťučinenia
prihliadať aj na to, s akým úmyslom bolo zasiahnuté do osobnosti navrhovateľky. V danom
prípade motívom zverejnenia predmetných článkov a fotografií nebolo spravodajstvo alebo
poskytnutie informácií významných pre širokú verejnosť, ale snaha aj za cenu
neodsúhlaseného, neetického a protiprávneho medializovania jej súkromných záležitostí
udržať alebo zvýšiť čítanosť periodika a finančný prospech vydavateľa. Záverom zhrnula, že
odvolací súd na jednej strane dospel k (správnemu) záveru o protiprávnosti zásahu do jej
chránených osobnostných práv, na druhej strane ale nedocenil stupeň intenzity tohto zásahu
a jeho následky, v dôsledku čoho zaujal nesprávny záver, že nie sú splnené podmienky pre
priznanie materiálnej satisfakcie. Zo všetkých týchto dôvodov navrhovateľka žiadala
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vo výroku rozsudku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
Dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku, ktorý má viacero výrokov
(a/ potvrdzujúci, b/ zmeňujúci a c/ o náhrade trov). Prípustnosť dovolania proti nim
posudzoval dovolací súd samostatne.
Potvrdzujúcim výrokom odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol zamietnutý návrh vo zvyšnej časti (t.j. v časti presahujúcej sumu 350 000 Sk).
Tento výrok rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudkov, proti ktorým je
dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti tomuto výroku
nezakladá ani vada konania v zmysle § 237 O.s.p., lebo vada tejto povahy nebola v dovolaní
namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo. So zreteľom na to dovolací súd dovolanie
navrhovateľky v tejto časti odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Vo zvyšnej časti je dovolanie navrhovateľky procesne prípustné, lebo smeruje proti
výroku, ktorým odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 O.s.p.)
zaväzujúci odporkyňu zaplatiť navrhovateľke 350 000 Sk tak, že návrh v tejto časti zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmať
len v časti napadnutej procesne prípustným dovolaním (pozn.: v ďalšom texte sa pod
dovolaním navrhovateľky rozumie procesne prípustná časť jej dovolania). Po zistení, že
dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal dovolací súd napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Dovolateľka existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdila; vada
tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Navrhovateľka v dovolaní uplatnila dva dovolacie dôvody (v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. a v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
K námietke dovolateľky, že konanie je zaťažené tzv. inou vadou majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že o vadu
tejto povahy ide v prípade procesnej nesprávnosti, ktorá na rozdiel od vád uvedených v § 237
O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dôsledkom tejto vady je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Pokiaľ je dovolanie procesne prípustné, je vada tejto povahy dôvodom, pre
ktorý dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zruší.
Dovolateľka vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. vidí v tom, že
odvolací súd na základe výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel
k odlišnému záveru, že navrhovateľka nepreukázala vznik nároku na náhradu nemateriálnej
ujmy v peniazoch (s odôvodnením, že u nej nedošlo k „značnému zníženiu dôstojnosti
a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti“). Navrhovateľka zastáva názor, že odvolací súd mal
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, a nie ho zmeniť (a návrh zamietnuť). K tomu treba
uviesť, že pri skúmaní splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch súd prihliada na individuálne okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnosti
fyzickej osoby, pričom podkladom sú mu skutkové zistenia, ku ktorým dospel vykonaným
dokazovaním. Výsledky dokazovania hodnotí súd podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.;
pokiaľ sa pri tom dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nezaťažuje konanie tzv. inou vadou
konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Zo spisu nevyplýva opodstatnenosť námietky o vade
konania tejto povahy, ku ktorej by došlo postupom odvolacieho súdu namietaným
dovolateľkou. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by odvolací súd prehodnocoval
skutkové zistenia súdu prvého stupňa – spis svedčí o tom, že odvolací súd na základe
skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa dospel k odlišnému právnemu záveru, že
navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka
teda v uvedenom zmysle v dovolaní neopodstatnene uplatnila tento dovolací dôvod (pričom
existencia procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v dovolacom konaní
ani inak nevyšla najavo).
Na druhej strane je ale v dovolaní ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. opodstatnene uplatnené to, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odvolací súd svoje
rozhodnutie založil na interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti, pre ktorú nedávajú § 11
až 13 Občianskeho zákonníka dostatočnú oporu.
Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy
(§ 11 Občianskeho zákonníka). Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy
sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové
snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa
môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na
vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani
také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3
Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3
Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené
jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok
osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky
osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy
osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho
dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich
posudzovať samostatne.
Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých navrhovateľka v predmetnom konaní
vyvodzovala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať
predovšetkým na to, že do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho
zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä
jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového
života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských
a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie
spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či
a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo
zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného
získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade
neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. K zásahom do súkromia môže
v niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska. Širokej škále
prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých
prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Vzhľadom na
niektoré otázky nastolené v prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že tieto zásahy
v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky – neoprávnený zásah
do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo
dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne
odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť
v spoločnosti.
Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu
osobnosti patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti
neoprávnenému zachyteniu podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne
(obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu
podobizne – vrátane fotografickej snímky). Rovnako právo na ochranu podoby a podobizne je
potrebné odlišovať od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Ani zásah do týchto práv nemusí
mať difamačné dôsledky. Pokiaľ je však neoprávnené použitie podobizne zároveň
difamujúce, treba vychádzať z toho, že všeobecné právo na ochranu osobnosti bolo porušené
v oboch smeroch (v oboch čiastkových právach).
Ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva
fyzickej osoby – právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch,
v rodine, na pracovisku, v odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti
a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade
zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže
uplatniť právne prostriedky ochrany.
Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu,
ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Osobitnými prípadmi
dovolených zásahov sú zákonné licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.
K tomu dovolací súd uvádza, že v niektorých prípadoch zverejnenia údajov zo súkromného
života dochádza ku konfliktu vo vnútri systému základných práv a slobôd, ktorý treba riešiť
prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 34/07). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 5. januára 2001 sp. zn.
II. ÚS 44/00 uviedol, že práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe nemožno odňať ani verejne činným osobám.
Skutočnosti zo súkromného života osôb tzv. verejného záujmu (o ktoré ide aj v prípade
politikov a za určitých okolností tiež v prípade osôb, ktoré politicky činné nie sú, ale
s politicky činnou osobou sú v bližšom vzťahu) môžu byť považované za vec oprávneného
verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej
súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať
nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.
Neprípustné je pri tom uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca ich škandalizácii.
Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má
fyzická osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, odstránili následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané
zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická
osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné
uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa navrhovateľka domáha
v prejednávanej veci) môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak
by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú
v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa
nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia
uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je
táto podmienka splnená.
Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých
k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi
môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani
nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,
c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy – v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu – existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá
iná fyzická osoba.
Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť
fyzickej osoby v spoločnosti (viď znenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade
niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na
ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti
v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny – difamačný následok ale nie je jediným
právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti
ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.
Súdy oboch nižších stupňov dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, že konanie
odporkyne vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý bol objektívne
spôsobilý privodiť navrhovateľke ujmu. Rozdielne však pristúpili k riešeniu otázky, či
navrhovateľke spôsobená nemajetková ujma je ujma závažná, ktorá odôvodňuje priznať
náhradu v peniazoch.
Súd prvého stupňa akcentoval tie aspekty konania odporkyne, ktoré svedčia
predovšetkým o zásahu odporkyne do súkromia navrhovateľky, do jej práva na podobizeň
a na ochranu mena, ako aj o zásahu odporkyne do jej práva sudkyne na udelenie súhlasu so
zverejnením jej tváre a bydliska a práva na primerané utajenie údajov o jej osobe a jej rodine
(§ 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich). Zo súvislostí okolností zásahu
vyvodil navyše tiež „zníženie spoločenského statusu“ navrhovateľky. Na tomto základe
dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že navrhovateľke bola na chránených
osobnostných právach spôsobená závažná ujma, so zreteľom na ktorú jej patrí náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená sumou 350 000 Sk. Dovolací súd – bez toho, aby
sa vyjadril k samotnej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy – konštatuje, že právne
závery súdu prvého stupňa, na ktorých spočíva jeho rozhodnutie, sa nepriečia vyššie
uvedeným všeobecným interpretačným východiskám.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu svedčí o tom, že
tento súd dostatočne nezohľadnil vyššie zdôraznenú potrebu samostatného posudzovania
jednotlivých negatív dopadu konania pôvodcu zásahu na čiastkové práva tvoriace súčasť
práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd v prejednávanej veci nevzal v potrebnej miere na
zreteľ, že navrhovateľka v konaní kládla dôraz na zásah do jej súkromia a súkromného života,
a že so zreteľom na to, do akej chránenej sféry (do ktorých čiastkových osobnostných práv)
bolo zasiahnuté, nebolo jej procesnou povinnosťou preukazovať, že neoprávnený zásah
odporkyne pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti
v spoločnosti.
Bez opodstatnenia daného povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral
zužujúco len na otázku „zníženia a sťaženia postavenia navrhovateľky v kruhu, kde sa
pohybuje“. Prehliadol, že so zreteľom na čiastkové práva, do ktorých odporkyňa zasiahla,
bolo pri riešení otázky opodstatnenosti návrhu na priznanie nemateriálnej satisfakcie (§ 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka) potrebné považovať zníženie dôstojnosti a vážnosti
v spoločnosti v značnej miere len za jeden z viacerých (prípadne) do úvahy prichádzajúcich
následkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv, nie však za jediný určujúci následok,
výlučne ktorý by opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Právne závery odvolacieho súdu, ktoré sú vyjadrené v odôvodnení dovolaním
napadnutého rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom ustanovení
§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka. V dôsledku skutkovo a právne neodôvodneného
zamerania pozornosti na otázku stupňa zníženia dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky
v spoločnosti odvolací súd dostatočne právne neposúdil tie otázky, ktoré boli v danom prípade
rozhodujúce (napríklad ktoré z chránených čiastkových osobnostných práv navrhovateľky
boli dotknuté neoprávneným zásahom odporkyne, v ktorých smeroch alebo sférach
a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľke, aký bol stupeň závažnosti spôsobenej
ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, predčasné a v dôsledku toho
vecne nesprávne.
Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka v dovolaní
opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na
to dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu (v rozsahu, v ktorom bol napadnutý procesne
prípustným dovolaním) zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p., pričom ako súvisiaci zrušil tiež
výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. februára 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková