Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/137/2008

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M., bývajúcej v B.,

zastúpenej JUDr. J., advokátom so sídlom v B., proti odporkyni S., s.r.o., P., S.,

IČO: X., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.

, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 15. novembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky

1. o d m i e t a dovolanie, pokiaľ smeruje proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2007 sp. zn. ,

2. z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2007 sp. zn.

vo výroku,

a) ktorým odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa zaväzujúci

odporkyňu zaplatiť navrhovateľke 350 000 Sk tak, že návrh zamietol,

b) o trovách konania,

3. vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka sa v konaní o ochranu osobnosti návrhom z 29. decembra 2004

domáhala, aby odporkyňa bola súdom zaviazaná zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške vyjadrenej sumou 1 000 000 Sk. Na odôvodnenie tohto návrhu uviedla,

že odporkyňa 20. septembra 2004 na úvodnej stránke čísla X. týždenníka P. uverejnila

fotografické snímky navrhovateľky a P. s textom: „Ani nie rok po tom, čo sa P. stal vdovcom,

už začal žiť so svojou priateľkou“. V tomto čísle uvedeného periodika boli aj na ďalších

stranách bez súhlasu navrhovateľky uverejnené informácie z jej súkromného života,

obsahujúce tiež údaje o súkromnej časti jej bežného dňa, ako aj fotografie zachytávajúce ju v

spoločnosti P., fotografie domu a motorového vozidla navrhovateľky, jej maloletej dcéry, ako

aj informácie o maloletej dcére navrhovateľky.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 16. januára 2006 č.k. -137

uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľke 350 000 Sk a nahradiť jej trovy konania.

Vo zvyšku návrh zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že konaním odporkyne došlo

k protiprávnemu zásahu do súkromia navrhovateľky, lebo boli v rozpore so zákonom

zverejnené skutočnosti z jej súkromného života. Bez súhlasu navrhovateľky boli zverejnené

tiež základné údaje o nej (meno, priezvisko, vek, funkcia, miesto pôsobenia, bydlisko,

rodinný stav), ako aj meno a vek jej dcéry a boli zverejnené fotografie navrhovateľky a jej

dcéry. Predmetné články nemali spravodajský charakter a týkali sa súkromia navrhovateľky,

ktorá má pritom ako sudkyňa zákonom zaručenú zvýšenú ochranu práv (§ 34 ods. 7 zákona

č. o sudcoch a prísediacich). Nerešpektovaním jej práv bolo negatívne

zasiahnuté do jej súkromia, znížil sa „spoločenský status“ navrhovateľky a privodil stav, kedy

sa nie vlastnou vinou stala terčom nežiaducej publicity. Súd prvého stupňa súhlasil

s navrhovateľkou, že justícia „nie je šoubiznis“ a o sudcovi nemožno písať tak, ako sa zvykne

písať o tzv. celebritách. Pri rozhodovaní o výške primeranej náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch vzal súd prvého stupňa na zreteľ najmä povahu práv, do ktorých bolo zasiahnuté,

intenzitu zásahu, „profesionálny status“ navrhovateľky a čítanosť periodika. Za primeranú

považoval materiálnu satisfakciu vyjadrenú sumou 350 000 Sk. O náhrade trov konania

rozhodol v zmysle

Proti výroku tohto rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bol vo zvyšnej časti

zamietnutý návrh na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podala odvolanie

navrhovateľka. Výrok tohto rozsudku, ktorým bolo návrhu vyhovené, a ktorým bolo

rozhodnuté o náhrade trov konania, napadla odvolaním odporkyňa.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. novembra 2007 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľke

350 000 Sk, zmenil tak, že návrh zamietol; v zamietajúcom výroku (ktorým zamietol návrh

v časti o zaplatenie 650 000 Sk) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania. V odôvodnení

tohto rozsudku sa odvolací súd stotožnil s názorom navrhovateľky, že právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch má fyzická osoba v prípade, že morálna satisfakcie nie je

aktuálna. Súhlasil aj s názorom, že zverejnené články nemali spravodajský charakter

a neoprávnene sa dotkli súkromia navrhovateľky – sudkyne, ktorá má zákonom zaručenú

ochranu práv v zmysle o sudcoch a prísediacich.

Navrhovateľka sa v danom prípade stala nie vlastnou vinou terčom nežiaduceho záujmu

a publicity. V dôsledku neoprávneného zásahu do jej súkromia sa nedomáha upustenia od

neoprávnených zásahov alebo odstránenia ich následkov, ale peňažnej satisfakcie. Peňažná

satisfakcia je však prípustná len vtedy, ak je preukázané, že osobná ujma je spojená so zvlášť

citeľným znížením a sťažením postavenia dotknutej osoby v kruhu, kde sa pohybuje a jej

zmierenie a vyváženie nemožno napraviť. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka

žiadnym spôsobom nepreukázala, že by v dôsledku protiprávneho konania odporkyne bola

v značnej miere znížená jej dôstojnosť. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

( ) je konaním návrhovým. Navrhovateľka preto už

v návrhu na začatie konania mala označiť dôkazy, ktorými preukazuje svoje skutkové

tvrdenia, lebo nie je úlohou súdu nahrádzať v tomto smere jej procesnú aktivitu. Zo spisu

nevyplýva, že by navrhovateľka v priebehu konania splnila povinnosť tvrdenia a že by

označila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvého stupňa sa uspokojil

s nepreukázanými tvrdeniami navrhovateľky a pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch sa obmedzil len na niekoľko (prevažne všeobecných) úvah bez vysvetlenia,

konkrétne na základe ktorých skutkových zistení k týmto záverom dospel. To platí aj o závere

súdu prvého stupňa o znížení profesionálneho statusu navrhovateľky. Tvrdenie o zverejnení

fotografie jej dcéry, ktoré si osvojil súd prvého stupňa, nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, lebo nebolo preukázané, že na fotografii pri garáži je zachytená dcéra

navrhovateľky. V rovine nepreukázaného skutkového tvrdenia zostalo aj ďalšie tvrdenie

navrhovateľky, že uvedený článok vyšiel v čase, keď sudcovia podávali majetkové priznanie

a údaj o dome „patriacom navrhovateľke vzbudil nedôveru“ nadriadených k jej majetkovému

priznaniu. V ďalšom odvolací súd uviedol, že do rámca vážnosti a dôstojnosti fyzickej osoby

( ) patrí aj stavovská a profesionálna česť a vážnosť, avšak

aj preukázanie zásahu do týchto hodnôt musí byť výsledkom dokazovania. Navrhovateľka

v danom konaní nepreukázala, že u nej došlo k následkom uvedeným v § 13 ods. 2

. Vzhľadom na to rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 350 000 zmenil ( ) tak, že návrh

v tejto časti ako nedôvodný zamietol; v zamietajúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdil ( ). O náhrade trov konania rozhodol podľa

ods. 1 a 2 v spojení s a O.s.p

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom

uviedla, že toto rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie ( ) a spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Nesúhlasila so záverom

odvolacieho súdu, že nepreukázala zníženie svojej dôstojnosti a vážnosti v dôsledku

protiprávneho konania odporkyne. Zdôraznila, že odvolací súd nesprávne interpretoval § 13

ods. 2 tak, akoby podmienkou vzniku nároku na priznanie

zadosťučinenia v peniazoch bolo vždy zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby

v spoločnosti. V zmysle tohto ustanovenia je ale jedinou podmienkou pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch (iba) to, že sa morálne zadosťučinenie javí ako nedostatočné.

Okrem prípadov, v ktorých došlo k vážnemu zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej

osoby v spoločnosti, prichádza náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch do úvahy aj v ďalších

prípadoch, v ktorých neoprávnený zásah nie je nevyhnutne spojený so znížením dôstojnosti

a vážnosti v spoločnosti, priznanie tejto náhrady však odôvodňujú iné okolnosti. Napadnuté

rozhodnutie svedčí o prehliadnutí toho, že niektorým právam sudcu sa nad rámec daný

všeobecnou právnou úpravou ( až 13 ) poskytuje zvýšená

ochrana, ktorá vyplýva z osobitného zákona ( o sudcoch

a prísediacich). Ak zákonodarca považoval za potrebné chrániť vo zvýšenej miere určité

práva sudcu, je nenáležité dokazovať, že opakované, neoprávnené, vedomé a úmyselné

porušovanie týchto práv zasiahlo jeho česť a dôstojnosť. Dodala, že z dôvodu verejnej

funkcie, ktorú zastáva, môže byť (a v minulosti aj reálne bola) predmetom útoku. Na to

odvolací súd dostatočne neprihliadol. Tým, že odporkyňa protiprávne odhalila jej súkromie,

vzniklo reálne nebezpečenstvo možnosti opakovania ďalších podobných útokov. Bez

povšimnutia súdu zostala aj tá stránka zásahu do súkromia navrhovateľky, ktorá mala

príčinnú súvislosť medzi psychickým stavom jej dcéry a publikovaním predmetných článkov

a fotografií. Poukázala na to, že pri niektorých typoch zásahov do práva na ochranu osobnosti

je nárok na peňažnú satisfakciu opodstatnený výsledkami nie vykonaného dokazovania, ale

voľnej úvahy súdu. O taký prípad ide medziiným pri zásahu do práva na súkromný život.

Pokiaľ mal odvolací súd v danej veci odlišný názor na otázku preukázania splnenia určitej

podmienky vzniku nároku na peňažnú satisfakciu, mal rozhodnutie napadnuté odvolaním

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( ), a nie

ho zmeniť ( ). Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, došlo v konaní k tzv. inej

vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).

Dovolateľka v ďalšom poukázala na nesprávny záver odvolacieho súdu, že nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní jej tvrdenie o zverejnení fotografie dcéry; táto skutková okolnosť

bola totiž dostatočne preukázaná. Uviedla tiež, že v priebehu konania upozornila na

pokračujúce zasahovanie odporkyne do jej chránených práv (v číslach X. časopisu P.).

Odvolací súd na to ale neprihliadol. V súlade so zaužívanou judikatúrou súdov Slovenskej

republiky mal odvolací súd pri riešení otázky primeranej výšky peňažného zadosťučinenia

prihliadať aj na to, s akým úmyslom bolo zasiahnuté do osobnosti navrhovateľky. V danom

prípade motívom zverejnenia predmetných článkov a fotografií nebolo spravodajstvo alebo

poskytnutie informácií významných pre širokú verejnosť, ale snaha aj za cenu

neodsúhlaseného, neetického a protiprávneho medializovania jej súkromných záležitostí

udržať alebo zvýšiť čítanosť periodika a finančný prospech vydavateľa. Záverom zhrnula, že

odvolací súd na jednej strane dospel k (správnemu) záveru o protiprávnosti zásahu do jej

chránených osobnostných práv, na druhej strane ale nedocenil stupeň intenzity tohto zásahu

a jeho následky, v dôsledku čoho zaujal nesprávny záver, že nie sú splnené podmienky pre

priznanie materiálnej satisfakcie. Zo všetkých týchto dôvodov navrhovateľka žiadala

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená advokátom

( ), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné aj proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vo výroku rozsudku vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3

).

Dovolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku, ktorý má viacero výrokov

(a/ potvrdzujúci, b/ zmeňujúci a c/ o náhrade trov). Prípustnosť dovolania proti nim

posudzoval dovolací súd samostatne.

Potvrdzujúcim výrokom odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým bol zamietnutý návrh vo zvyšnej časti (t.j. v časti presahujúcej sumu 350 000 Sk).

Tento výrok rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudkov, proti ktorým je

dovolanie prípustné podľa až 3 Prípustnosť dovolania proti tomuto výroku

nezakladá ani vada konania v zmysle , lebo vada tejto povahy nebola v dovolaní

namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo. So zreteľom na to dovolací súd dovolanie

navrhovateľky v tejto časti odmietol ako procesne neprípustné ( v spojení

s ).

Vo zvyšnej časti je dovolanie navrhovateľky procesne prípustné, lebo smeruje proti

výroku, ktorým odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa ( )

zaväzujúci odporkyňu zaplatiť navrhovateľke 350 000 Sk tak, že návrh v tejto časti zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmať

len v časti napadnutej procesne prípustným dovolaním (pozn.: v ďalšom texte sa pod

dovolaním navrhovateľky rozumie procesne prípustná časť jej dovolania). Po zistení, že

dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním ( ),

preskúmal dovolací súd napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi ( ); obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Dovolateľka existenciu procesnej vady konania v zmysle netvrdila; vada

tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Navrhovateľka v dovolaní uplatnila dva dovolacie dôvody (v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a v zmysle ).

K námietke dovolateľky, že konanie je zaťažené tzv. inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), dovolací súd uvádza, že o vadu

tejto povahy ide v prípade procesnej nesprávnosti, ktorá na rozdiel od vád uvedených v § 237

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dôsledkom tejto vady je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Pokiaľ je dovolanie procesne prípustné, je vada tejto povahy dôvodom, pre

ktorý dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zruší.

Dovolateľka vadu konania v zmysle vidí v tom, že

odvolací súd na základe výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel

k odlišnému záveru, že navrhovateľka nepreukázala vznik nároku na náhradu nemateriálnej

ujmy v peniazoch (s odôvodnením, že u nej nedošlo k „značnému zníženiu dôstojnosti

a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti“). Navrhovateľka zastáva názor, že odvolací súd mal

rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, a nie ho zmeniť (a návrh zamietnuť). K tomu treba

uviesť, že pri skúmaní splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch súd prihliada na individuálne okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnosti

fyzickej osoby, pričom podkladom sú mu skutkové zistenia, ku ktorým dospel vykonaným

dokazovaním. Výsledky dokazovania hodnotí súd podľa zásad uvedených v ;

pokiaľ sa pri tom dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nezaťažuje konanie tzv. inou vadou

konania ( ). Zo spisu nevyplýva opodstatnenosť námietky o vade

konania tejto povahy, ku ktorej by došlo postupom odvolacieho súdu namietaným

dovolateľkou. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by odvolací súd prehodnocoval

skutkové zistenia súdu prvého stupňa – spis svedčí o tom, že odvolací súd na základe

skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa dospel k odlišnému právnemu záveru, že

navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľka

teda v uvedenom zmysle v dovolaní neopodstatnene uplatnila tento dovolací dôvod (pričom

existencia procesnej vady konania v zmysle v dovolacom konaní

ani inak nevyšla najavo).

Na druhej strane je ale v dovolaní ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/

opodstatnene uplatnené to, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odvolací súd svoje

rozhodnutie založil na interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti, pre ktorú nedávajú § 11

až 13 dostatočnú oporu.

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy

( ). Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky

a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy

sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením ( ).

Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové

snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2

). Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa

môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na

vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani

také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3

). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie ( ).

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola

v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má

fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2

). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3

).

Právo na ochranu osobnosti predstavuje inštitút, v rámci ktorého sú nedielne chránené

jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok

osobnosti fyzickej osoby. Predmetom ochrany sú jednak nemateriálne hodnoty a stránky

osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.), jednak prejavy

osobnej povahy (napr. podobizne, zvukové záznamy). Otázku prípadného negatívneho

dotknutia týchto čiastkových práv v rámci práva na ochranu osobnosti treba u každého z nich

posudzovať samostatne.

Z hľadiska skutkových okolností, z ktorých navrhovateľka v predmetnom konaní

vyvodzovala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, treba poukázať

predovšetkým na to, že do rámca vymedzeného ustanoveniami § 11 až 13 Občianskeho

zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce širokú oblasť súkromia fyzickej osoby (najmä

jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry, vnútorného myšlienkového a citového

života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a manželských

a partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov. Takto chápané právo na súkromie

spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či

a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo

zverejnené. O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného

získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale tiež v prípade

neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. K zásahom do súkromia môže

v niektorých prípadoch dôjsť aj v dôsledku zásahov do mena a priezviska. Širokej škále

prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých

prejavov zásahov do súkromia a ich dôsledkov na chránené osobnostné práva. Vzhľadom na

niektoré otázky nastolené v prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že tieto zásahy

v určitých prípadoch môžu (avšak nemusia) mať aj difamačné dôsledky – neoprávnený zásah

do tohto čiastkového práva (práva na súkromie) nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo

dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne

odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť

v spoločnosti.

Medzi čiastkové práva tvoriace súčasť širšie koncipovaného práva na ochranu

osobnosti patrí tiež právo na podobu (zahrňujúce aj oprávnenie domáhať sa ochrany proti

neoprávnenému zachyteniu podoby zo strany iného subjektu) a právo na ochranu podobizne

(obsahom ktorého je oprávnenie fyzickej osoby brániť sa proti neoprávnenému použitiu

podobizne – vrátane fotografickej snímky). Rovnako právo na ochranu podoby a podobizne je

potrebné odlišovať od porušenia práva na česť a dôstojnosť. Ani zásah do týchto práv nemusí

mať difamačné dôsledky. Pokiaľ je však neoprávnené použitie podobizne zároveň

difamujúce, treba vychádzať z toho, že všeobecné právo na ochranu osobnosti bolo porušené

v oboch smeroch (v oboch čiastkových právach).

Ustanovenia až 13 chránia aj ďalšie čiastkové práva

fyzickej osoby – právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch,

v rodine, na pracovisku, v odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti

a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade

zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže

uplatniť právne prostriedky ochrany.

Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu,

ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Osobitnými prípadmi

dovolených zásahov sú zákonné licencie podľa a .

K tomu dovolací súd uvádza, že v niektorých prípadoch zverejnenia údajov zo súkromného

života dochádza ku konfliktu vo vnútri systému základných práv a slobôd, ktorý treba riešiť

prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (napr. , m. m. ,

). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 5. januára 2001 sp. zn.

uviedol, že práva na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej

cti a mena, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním

alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe nemožno odňať ani verejne činným osobám.

Skutočnosti zo súkromného života osôb tzv. verejného záujmu (o ktoré ide aj v prípade

politikov a za určitých okolností tiež v prípade osôb, ktoré politicky činné nie sú, ale

s politicky činnou osobou sú v bližšom vzťahu) môžu byť považované za vec oprávneného

verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej

súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať

nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.

Neprípustné je pri tom uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca ich škandalizácii.

Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má

fyzická osoba dotknutá zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov, odstránili následky neoprávnených zásahov, poskytlo primerané

zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická

osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné

uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorej sa navrhovateľka domáha

v prejednávanej veci) môže súd podľa priznať vtedy, ak

by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú

v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku

priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa

nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v ďalšom texte tohto ustanovenia

uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo

jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v ktorom je

táto podmienka splnená.

Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11

je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých

k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi

môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani

nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu,

c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy – v závislosti na

individuálnych okolnostiach daného prípadu – existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu

treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba

vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie

alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej

subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom

mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá

iná fyzická osoba.

Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah

závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť

fyzickej osoby v spoločnosti (viď znenie ). Aj v prípade

niektorého zásahu do práva na súkromie alebo do práva na podobizne alebo do práva na

ochranu mena môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti

v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny – difamačný následok ale nie je jediným

právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti

ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.

Súdy oboch nižších stupňov dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, že konanie

odporkyne vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý bol objektívne

spôsobilý privodiť navrhovateľke ujmu. Rozdielne však pristúpili k riešeniu otázky, či

navrhovateľke spôsobená nemajetková ujma je ujma závažná, ktorá odôvodňuje priznať

náhradu v peniazoch.

Súd prvého stupňa akcentoval tie aspekty konania odporkyne, ktoré svedčia

predovšetkým o zásahu odporkyne do súkromia navrhovateľky, do jej práva na podobizeň

a na ochranu mena, ako aj o zásahu odporkyne do jej práva sudkyne na udelenie súhlasu so

zverejnením jej tváre a bydliska a práva na primerané utajenie údajov o jej osobe a jej rodine

( o sudcoch a prísediacich). Zo súvislostí okolností zásahu

vyvodil navyše tiež „zníženie spoločenského statusu“ navrhovateľky. Na tomto základe

dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že navrhovateľke bola na chránených

osobnostných právach spôsobená závažná ujma, so zreteľom na ktorú jej patrí náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená sumou 350 000 Sk. Dovolací súd – bez toho, aby

sa vyjadril k samotnej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy – konštatuje, že právne

závery súdu prvého stupňa, na ktorých spočíva jeho rozhodnutie, sa nepriečia vyššie

uvedeným všeobecným interpretačným východiskám.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu svedčí o tom, že

tento súd dostatočne nezohľadnil vyššie zdôraznenú potrebu samostatného posudzovania

jednotlivých negatív dopadu konania pôvodcu zásahu na čiastkové práva tvoriace súčasť

práva na ochranu osobnosti. Odvolací súd v prejednávanej veci nevzal v potrebnej miere na

zreteľ, že navrhovateľka v konaní kládla dôraz na zásah do jej súkromia a súkromného života,

a že so zreteľom na to, do akej chránenej sféry (do ktorých čiastkových osobnostných práv)

bolo zasiahnuté, nebolo jej procesnou povinnosťou preukazovať, že neoprávnený zásah

odporkyne pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti

v spoločnosti.

Bez opodstatnenia daného povahou preskúmavanej veci sa odvolací súd zameral

zužujúco len na otázku „zníženia a sťaženia postavenia navrhovateľky v kruhu, kde sa

pohybuje“. Prehliadol, že so zreteľom na čiastkové práva, do ktorých odporkyňa zasiahla,

bolo pri riešení otázky opodstatnenosti návrhu na priznanie nemateriálnej satisfakcie (§ 13

ods. 1 ) potrebné považovať zníženie dôstojnosti a vážnosti

v spoločnosti v značnej miere len za jeden z viacerých (prípadne) do úvahy prichádzajúcich

následkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv, nie však za jediný určujúci následok,

výlučne ktorý by opodstatňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Právne závery odvolacieho súdu, ktoré sú vyjadrené v odôvodnení dovolaním

napadnutého rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom ustanovení

až 13 . V dôsledku skutkovo a právne neodôvodneného

zamerania pozornosti na otázku stupňa zníženia dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky

v spoločnosti odvolací súd dostatočne právne neposúdil tie otázky, ktoré boli v danom prípade

rozhodujúce (napríklad ktoré z chránených čiastkových osobnostných práv navrhovateľky

boli dotknuté neoprávneným zásahom odporkyne, v ktorých smeroch alebo sférach

a oblastiach sa prejavila ujma spôsobená navrhovateľke, aký bol stupeň závažnosti spôsobenej

ujmy a pod.). Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, predčasné a v dôsledku toho

vecne nesprávne.

Z týchto dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka v dovolaní

opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle So zreteľom na

to dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu (v rozsahu, v ktorom bol napadnutý procesne

prípustným dovolaním) zrušil podľa , pričom ako súvisiaci zrušil tiež

výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. februára 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková