Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15CoPr-5-2025.pdf
PDF · 203.22 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoPr/5/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lukáča a členiek senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpený: JUDr. Ing. Peter Lyžičiar, advokát so sídlom Svätoplukovo námestie 1/B, Nitra, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 6 905,03 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 16Cpr/4/2024 – 270 zo dňa 19. 03. 2025 v napadnutej časti I. a III. výroku, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 16Cpr/4/2024 – 270 zo dňa 19. 03. 2025 v napadnutej časti I. a III. výroku p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 200 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), žalobu vo zvyšku zamietol (II. výrok) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na čl. 7 ods. 2, 5, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 36 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101, 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 288 zmluvy o fungovaní Európskej únie, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z., čl. 1 bod 2, bod. 3 prvá veta, čl. 2 bod 1, 2, čl. 16 písm. b), čl. 17 bod 3 písm. iii) smernice 2003/88/ES v časti trov na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že predmetnom tohto sporu je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), ktorá bola spôsobená porušením práva európskej únie, konkrétne v dôsledku prekročenia maximálne stanoveného týždenného pracovného času, ktorý je upravený v čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES a to v žalovanom období od júla 2021 do júna 2024, pretože vyššie označená smernica nebola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky správne, následkom čoho sa neaktívna časť služobnej pohotovosti žalobcu ako príslušníka hasičského zboru nezapočítavala do fondu jeho pracovného času. Žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6 905,03 eura titulom nemajetkovej ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že pracuje v hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „HaZZ“) od roku 2012. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, od 01. 01. 2022 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v
rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne 24 hodín. Žalobcovi mohla byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času. Na hasičskej stanici D. sa striedali 3 hasičské zmeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná zmena odslúžila 24 hodín a následne mala 2 dni voľna. Za obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane žalobca odpracoval spolu 2 026,12 hodín určenej služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času, čo je v rozpore s právnou reguláciou – smernicou č. 2003/88/ES. Za obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane tak odpracoval spolu 5 902,2 hodín zmenovej služby (odpracovaných hodín zarátaných vo fonde pracovného času). Počas uvedeného obdobia dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 50,64 hodín týždenne. Žalobca tvrdil, že smernica nebola správne, resp. v časti vôbec transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení zákona o HaZZ, pretože znenie tohto zákona umožňovalo služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračoval stanovený maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas. Jeho priemerný týždenný pracovný čas za žalované obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane predstavoval 50,64 hodín týždenne, bolo teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z čl. 6 písm. b) smernice bolo a je pravidelne porušované, porušovanie sa pritom vzťahuje na celé žalované obdobie, ako aj na všetky referenčné obdobia, t. j. na 4, 6 a aj 12-mesačné referenčné obdobia. Keďže smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody, odkázal na analogické použitie ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu a vykonal dokazovanie listinami, ktoré predložil žalobca a zistil nasledovný skutkový a právny stav. Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru na hasičskej stanici Nitra, ktorý vykonáva funkciu hasič – technik strojník inšpektor. V zbore pracuje od roku 2012. V konaní nebolo sporné, že žalobcov pracovný čas bol rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na výkon služby. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby a na to bezprostredne nadväzujúcu určenú 7-hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku, od 01. 01. 2022 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby a na to nadväzujúcu 8-hodinovú služobnú pohotovosť na pracovisku. Jedna pracovná zmena pozostávajúca z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti, trvá 24 hodín. Okrem určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia pracovného času. Obe služobné pohotovosti sa nezapočítavali do pracovného času. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť a určovaná na čas nočných hodín (do konca roka 2021 v čase 22:30 - 05:30 hod., od roku 2022 v čase 22:00 - 06:00 hod.). Rovnako nebolo sporné, že na hasičskej stanici Nitra sa striedajú tri hasičské zmeny, t. j. (spravidla) každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna. Žalobca má manželku, dve deti vo veku 9 a 12 rokov, nemá vážnejšie zdravotné problémy, ale má problémy so spánkom.
3. Súd prvej inštancie z úradnej povinnosti skúmal, či má právomoc vec prejednať a rozhodnúť, pričom dospel k záveru, že predmetný spor má súkromnoprávny charakter, pretože žalobca si uplatnil svoj nárok, ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej (resp. neúplnej) transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky (porušenie práva EÚ). V prípade absencie alebo nesprávnej (neúplnej) transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie, osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. To v konkrétnom prípade znamená, že v podmienkach Slovenskej republiky jedine súd ako orgán ochrany a aplikácie práva ako jediný orgán disponuje právomocou vo veci konať a rozhodnúť o podanej žalobe.
4. V danej veci bola daná i miestna príslušnosť Okresného súdu Nitra, pretože žalobca v úvode svojej žaloby poukázal na § 19 písm. b) CSP, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z obsahu žaloby, ako aj skutkových tvrdení žalobcu rezultuje, že k zásahu do jeho práv prišlo postupom žalovaného v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby ako príslušníka hasičského a záchranného zboru, ktorý vykonáva štátnu službu v Nitre, t. j. v územnom obvode Okresného súdu Nitra.
5. Súd prvej inštancie skúmal aj aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu, ktorá je podľa jeho názoru zachovaná. Aktívne vecne legitimovaným subjektom v sporoch o náhradu spôsobenej škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do osobnostných práv porušením práva Európskej únie je aj jednotlivec (fyzická osoba), preto súd nemal pochybnosti o tom, že žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia. Podľa judikatúry súdneho dvora (pozri rozsudok C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Európskej únie. Súdny dvor judikoval, že čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v znení neskorších predpisov má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Európskej únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, táto tiež svedčila žalovanému subjektu, ktorý bol správne označený tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozsudku, keďže predmetná smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu, t. j. žalovanému, ktorý zároveň aj zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku. V týchto prípadoch je pasívne legitimovaný práve vždy štát. Za Slovenskú republiku, ktorá je tak vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) pre nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí Hasičský a záchranný zbor SR (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.). Navyše v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku.
6. Súd prvej inštancie po ustálení svojej právomoci, príslušnosti, aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, ktorá svedčila stranám sporu, vo veci skúmal základné (zákonné) predpoklady na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorými sú: 1.) (závažné) porušenie úniovej normy, 2.) existencia škody; resp. vznik nemajetkovej ujmy, 3.) existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie a škodou spôsobenou poškodenému jednotlivcovi.
7. V danej veci prišlo k namietanému porušeniu exponovaného čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ ES, pretože žalovaný, ktorý je členským štátom Európskej únie neprijal všetky potrebné opatrenia (netransponovala úplne komunitárne, resp. úniové právo) tak, aby priemerný pracovný čas žalobcu pre obdobie každých siedmich dní, vrátane nadčasov neprekročil maximálny, úniovým právom stanovený limit 48 hodín. Súd prvej inštancie uviedol, že čl. 6 písm. b) smernice č. 1 priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hod. Toto ustanovenie smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice č. 1 nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo preukázané, že za sporné obdobie (júl 2021 až jún 2024), ktoré je predmetom sporu, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hod. Zároveň bola splnená aj podmienka porušenia práva dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie čl. 6 písm. b) predmetnej smernice vo vzťahu k žalobcovi bolo dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (pozri rozsudok C-429/09). Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.
8. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. správne a že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného času, súd prvej inštancie poukázal na znenie ustanovení § 85 až § 93 zákona č. 315/2001 Z. z., upravujúcich pojmy „týždenný služobný čas“, „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“, „prestávky štátnej služby“, „nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami“, „dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni“, „dni služobného pokoja“, „štátna služba nadčas“, „služobná pohotovosť v štátnej službe“, či „dovolenka“, na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. je v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4, bod 6 zákona č. 315/2001 Z. z. do jeho znenia bola prebratá smernica č. 2003/88/ES a podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. sa na služobný pomer príslušníkov (Hasičského a záchranného zboru) použijú primerane aj ustanovenia Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v ustanovení § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Podľa čl. 2 ods. 1 a ods. 2 smernice č. 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom čas, ktorý nie je pracovným časom. V uvedenej súvislosti súd akcentoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne na rozsudok vo veci C-518/15 Ville de Nivelles, kde Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice č. 2003/88/ES, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v smernici. Z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice č. 2003/88/ES (C-303/98 a C-151/02). Hoci čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas, vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného zboru rozvrhnúť služobný (pracovný) čas tak, že tento presahuje maximálnu hranicu stanovenú čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, z čoho podľa okresného súdu vyplýva, že Slovenská republika doposiaľ neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekračovaná maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru stanovená smernicou č. 2003/88/ES. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca počas trvania služobnej pohotovosti nemusí byť bdelý a aktívny, nakoľko podľa judikatúry súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi.
9. Splnená bola aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva členským štátom Európskej únie a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle čl. 40 ústavy a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice č. 1, a to na úkor svojich blízkych (predovšetkým manželky a detí), ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.
10. Súd prvej inštancie skúmal ako ďalší predpoklad zodpovednosti aj preukázanie ujmy žalobcu, ktorá spočívala práve v porušení smernicou stanoveného maximálneho pracovného času v rozsahu 48 hodín. Z vykonaného dokazovania preukázateľne vyplynulo, že žalobca prekročil maximálne stanovený rozsah pracovného času 48 hodín týždenne, keď odpracoval množstvo hodín nad rámec maximálne stanoveného limitu citovanou smernicou. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z výplatných pások žalobcu predložených spolu so žalobou, ako aj z prehľadu odpracovaných hodín, určenej služobnej pohotovosti a priemerného pracovného času (č. l. 23 spisu). Z uvedených podkladov súd ustálil, že žalobca v žalovanom období od 07/2021 do 06/2024 odpracoval vrátane služobnej pohotovosti za obdobie 07 - 12/2021 celkom 1 324,88 hodín, za rok 2022 celkom 2 632,22 hodín, za rok 2023 celkom
2 683,05 hodín a za obdobie 01 - 06/2024 celkom 1 304,62 hodín. Na tomto základe súd konštatoval priemerný týždenný pracovný čas 50,39 hodín v roku 2021, 50,48 hodín v roku 2022, 51,46 hodín v roku 2023 a 50,18 hodín v roku 2024.
11. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k nepochybnému záveru, že žalobcovi vznikla ujma následkom nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času, keďže prišiel o množstvo hodín voľného času, ktorý však vzhľadom na výkon svojho povolania, ktoré je celospoločensky potrebné a nevyhnutné, mohol tráviť aj inak, napríklad venovať sa svojej manželke a maloletým deťom, rozvíjať rodinné vzťahy, ako aj vzťahy s priateľmi, aktívnou, ako aj pasívnou formou relaxu, resp. vykonávaním svojich záľub a záujmov (napríklad turistike alebo práce v záhrade). Treba si uvedomiť, že strata času, ktorú žalobcovi spôsobil žalovaný opomenutím úplnej transpozície smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, nie je navrátiteľná, pretože voľný čas je azda najcennejšou komoditou v živote každého človeka. Už samotnú stratu času je možné považovať za vznik ujmy na strane žalobcu, pretože tento nedobrovoľne musel stráviť za žalované obdobie veľký počet hodín v práci, ktoré odpracoval nad rámec úniovým právom stanoveného limitu (48 hodín týždenne), hoci tak nemusel učiniť, keby žalovaný konala s potrebnou mierou opatrnosti a obozretnosti a predchádzala tak vzniku ujmy na osobnostných právach príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Okrem toho, hoci žalobca nemusel byť aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, nič to nemení na skutočnosti, že musel byť v stave „vyššej“ bdelosti, aby bol pripravený na okamžité a bezodkladné plnenie si svojich pracovných povinností, aby mohol včas realizovať výjazd smerujúci k odvráteniu hrozby ťažko odstrániteľných (resp. aj nenapraviteľných) následkov. Práca príslušníka hasičského a záchranného zboru je nepochybne psychicky aj fyzicky náročná, čo si vyžaduje aj dlhšiu dobu regenerácie, ktorá je nevyhnutná, pričom sám sa vyjadril, že pociťuje únavu a vyčerpanie z práce. Psychickú náročnosť práce podčiarkuje aj skutočnosť, že žalobca nikdy nevie, aký náročný zásah ho bude čakať v prípade výjazdu, musí byť plne psychicky spôsobilý, aby zároveň neohrozil seba alebo ostatných kolegov pri plnení pracovných úloh.
12. K námietke žalovaného, aby bol maximálny pracovný čas žalobcu počítaný v referenčných 6- mesačných obdobiach (resp. 4 alebo 12-mesačných) súd prvej inštancie uviedol, že smernica 2003/88/ ES v čl. 16 písm. b) umožňuje členským štátom ustanoviť referenčné obdobia nepresahujúce 4 mesiace, avšak na to, aby sa toto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo potrebné, aby bolo prevzaté do nášho právneho poriadku. Zo zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by bolo prevzaté a že by bolo možné maximálny týždenný pracovný čas dodržiavať v rámci referenčného obdobia 4 mesiace, resp. aj v dlhšom období. V tejto časti sa súd prvej inštancie stotožnil s právnym názorom žalobcu, ktorý poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-254/18 v zmysle ktorého: „Článok 6 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych dátumoch, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období.“ Naša právna úprava obsiahnutá v Zákone o záchrannom a hasičskom zbore neobsahovala v rozhodnom čase (v žalovanom období) žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48-hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe nasledujúcich referenčných období. Ustanovenie § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času (na obdobie šiestich mesiacov), avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice, teda nejde o určenie referenčného obdobia v súvislosti s priemernou maximálnou dĺžkou týždenného pracovného času. Až na základe novely účinnej od 01. 11. 2024 bolo do zákona transponované referenčné obdobie 6 mesiacov.
13. Súd prvej inštancie tak nepovažoval výpočet pracovného času žalobcu zo strany žalovaného za správny, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, pričom sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého je možné vychádzať z údajov na výplatných páskach (i z dochádzkového systému SAP), pričom aj Okresný súd Nitra vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát učinil záver, podľa ktorého je potrebné vychádzať z fondu pracovného času (poukaz žalobcu na rozsudky Okresného súdu Nitra, v konaní 8Cpr/3/2024 a 19Cpr/3/2024). Nie je správny názor, ktorý pri výpočte priemerného pracovného času vychádza z tzv. neutralizácie, v zmysle ktorej sa odpočítavajú z pracovného času dni dovolenky,
alebo PN, či OČR. Takáto možnosť v žalovanom období však vôbec nevyplývala zo zákona o HaZZ, pričom predmetná argumentácia má len za cieľ eliminovať žalobný nárok, avšak je podľa názoru súdu zjavne nedôvodná. Súd prvej inštancie tak vychádzal z fondu pracovného času, ktorý bol uvedený vo výplatných páskach, ako aj výpise, ktorý predložil žalovaný (výpis z dochádzkového systému SAP). Medzi uvedenými páskami a výpisom zo SAP sú minimálne rozdiely, avšak rovnako svedčiace pre rovnaký záver o dôvodnosti žalobného návrhu.
14. Nestotožnil sa ani s výkladom žalovaného, podľa ktorého sa v § 97 ods. 1 HaZZ čas odpočinku posudzuje ako služobný čas, avšak takýto čas nie je služobným časom. Výklad podaný žalovaným podľa názoru súdu prvej inštancie je celkom zjavne právne vadný, pretože z hľadiska účelu a zmyslu uvedenej právnej normy, bolo zámerom zákonodarcu, aby sa za vykonávanie štátnej služby posudzoval aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie, resp. neprítomnosť príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti (PN-ky) na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, karantény atď. Vzhľadom na uvedené, bolo potom nevyhnutné vychádzať z veličiny nazvanej ako fond pracovného času, do ktorého je potom potrebné aj započítať čas čerpania dovolenky, čas neprítomnosti z dôvodu PN-ky (úraz alebo choroba). Nezapočítanie dovolenky do priemerného pracovného času zákonodarca učinil až spomínanou novelou, účinnou od 01. 11. 2024, kde aj v dôvodovej správe uviedol, že čerpanie dovolenky nebude možné zarátať do výpočtu priemerného týždenného pracovného času. Predmetom konania bolo však žalované obdobie spred obdobia spomínanej novely, pričom právna úprava vyššie označeného zákona neobsahovala žiadne intertemporálne ustanovenia, v zmysle ktorých by bolo potrebné aplikovať právnu úpravu aj na právne vzťahy so spätnou účinnosťou.
15. Súd prvej inštancie prioritne poznamenal, že smernica 2003/88/ES neobsahovala ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, čím sledoval zmiernenie ujmy na svojich právach v dôsledku neoprávneného zásahu do svojho práva na súkromný a rodinný život, život a zdravie. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-470/03, A.G.M. - COS.MET Srl, zo dňa 17. 04. 2007, ktorý uviedol, že náhrada škody členskými štátmi, ktorú spôsobili jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, musí byť primeraná vzniknutej ujme. V prípade, že v tejto oblasti neexistujú ustanovenia na úrovni Spoločenstva, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky alebo žaloby na základe vnútroštátneho práva a v žiadnom prípade nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval získanie náhrady škody. Vnútroštátne právne predpisy, ktoré by vo všeobecnosti obmedzovali nahraditeľnú škodu len na škodu spôsobenú na niektorých osobitne chránených individuálnych záujmoch s vylúčením ušlého zisku jednotlivcov, nie v súlade s právom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Brasserie du pecheur a Factortame, už citovaný, bod 90).
16. Pretože súd prvej inštancie vo veci nepochybne konštatoval neoprávnený zásah do práva žalobcu spočívajúceho v prekračovaní maximálne prípustného času (48 hodín), k čomu prichádzalo v sledovanom žalovanom období (07/2021 až 06/2024) s výnimkou obdobia (11/21, 02/23, 04/2024) zvažoval výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je potrebné priznať žalobcovi. V tomto kontexte súd doplnil, že účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba.
17. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie v prvom rade zohľadnil skutočnosť, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru pôsobí v zbore od roku 2012, t. j. 13 rokov, pričom vykonáva nesmierne psychicky a fyzicky náročný charakter práce. V konaní bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, ktorý v sledovanom období preukázateľne (čo vyplynulo z dokazovania vo veci samej) priemerne odpracoval viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne
podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného, ktorý opomenul riadnym a úplným spôsobom transponovať smernicu do právneho poriadku Slovenskej republiky, čím nebol naplnený cieľ smernice. Pretože v priamej príčinnej súvislosti s porušením úniového práva zo strany žalovaného, ktorý nepristúpil k úplnej transpozícií smernice, prišlo k neoprávneným zásahom do práva žalobcu na jeho rodinný a súkromný život, život a zdravie, primeraný odpočinok po práci (pričom žalobca nemal vytvorený priestor na potrebnú regeneráciu, oddych a nevyhnutnú relaxáciu), mal v dôsledku výkonu štátnej služby (nad rámec stanoveného limitu) obmedzenú možnosť vykonávať také aktivity, ktoré by viedli k udržaniu rodinných a priateľských väzieb, k zlepšeniu jeho regenerácie a príprave na ďalší výkon štátnej služby. Navyše žalobca na pojednávaní uviedol, že v dôsledku práce nad stanovený limit, nielenže pociťoval únavu, ale ako otec rodiny bol ochudobnený o to, aby sprevádzal deti do a zo školy, ako aj na krúžky, čo deti pociťovali s veľkou nevoľou. Žalobca súčasne prichádzal o možnosť venovať sa svojím záľubám (práca v záhrade, turistika), ktorým sa nemohol naplno venovať, čo vyústilo podľa názoru súdu prvej inštancie do určitej frustrácie z prílišného zásahu práce do jeho rodinného a súkromného života. Problémy sa podľa žalobcu vyskytli aj v oblasti organizácie osláv, čo vyústilo do nepriaznivého stavu manželky, ktorej nemohol byť oporou. Navyše, tým, že žalobca bol povinný v sledovanom období odpracovať viac ako 48 hodín týždenne (nad rámec úniového limitu), prišlo aj k porušeniu čl. 36 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky, a síce práva na primeraný odpočinok po práci, keďže po odpracovaní 16-tich hodín, musel ešte nad rámec toho v rámci jednej zmeny odpracovať ďalších 8 hodín bezprostredne nadväzujúcich na 16-hodinovú zmenu, preto mu bolo odopreté zo strany žalovaného právo na primeraný odpočinok a regeneráciu po aj tak dlhej dobe výkonu štátnej služby (16 hodín). Súd prvej inštancie prihliadol aj na závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú vyhodnotil ako stredne závažnú, keďže žalovaný, ktorý je členským štátom dlhodobo udržiaval protiprávny stav, tento stav neriešil, pričom podľa názoru súdu mal včas prijať potrebné opatrenia (transponovať smernicu riadne a úplne), tak aby sa zamedzilo prípadnému vzniku ujmy na právach fyzických osôb, v danom prípade príslušníkov HaZZ. Žalovaný vie o existencii uvedeného protiprávneho stavu, pretože je stranou sporu na súdoch v Slovenskej republike, ktoré trvajú už dlhšiu dobu (cca 10 rokov, čo súd zistil z úradnej činnosti, a to z prejednávania obdobných vecí). Žalovaný tak pozitívne vedel o vzniknutom probléme, ale namiesto toho, aby situáciu riešil, ponechal v platnosti protiprávny stav, čo vyústilo do podávania žalôb. Žalovaný tak mal dosť času predísť ďalším sporom, mal pristúpiť k transpozícií chýbajúceho ustanovenia do nášho právneho poriadku (zavedenie limitu 48 hodín týždenne) a zamedzila by tým vzniku zásahu, ku ktorému ani nemuselo prísť. Súd prvej inštancie zobral do úvahy aj špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie, čo je svojím charakterom celkom osobitý zásah, v porovnaní so zásahmi do osobnosti v dôsledku neoprávnenej kritiky alebo usmrtením člena rodiny (citová strata), resp. v prípadoch vyvodenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zákon č. 514/2003 Z. z.). Nebolo možné bagatelizovať ani ujmu, ktorá bola spôsobená žalobcovi, len preto, že ide o špecifický prípad zásahov do osobnostných práv hasičov, ktoré prípady v doterajšej súdnej praxe neboli vôbec časté. Hoci ide o menej závažný zásah v porovnaní so zásahom do práv pozostalých v prípade obetí trestných činov, alebo obetí dopravných nehôd, ktoré im boli blízke, alebo aj v porovnaní s difamačnou kritikou, ktorá znižuje spoločenský status poškodenej osoby, nič to nemenilo na závere súdu prvej inštancie, aby priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, pretože ani morálne zadosťučinenie, nie je v žiadnom prípade v danom prípade vzhľadom na okolnosti, charakter, trvanie a intenzitu zásahu, dostačujúce na zmiernenie dôsledkov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu, ktorý spôsobil žalovaný.
18. Súd prvej inštancie vyhodnocoval aj intenzitu a trvanie neoprávneného zásahu, pričom v danej veci sa jednalo o zásah do práva na súkromie, rodinný život, život a zdravie, ako aj práva na primeraný odpočinok po práci, dospejúc záveru, že porušovanie úniového práva trvalo takmer počas celého žalovaného obdobia (3 roky), preto aj intenzita tohto zásahu bola determinovaná predovšetkým dobou trvania porušovania práv žalobcu. V dôsledku uvedeného na základe zohľadnení vyššie uvedených kritérií dospel k záveru, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 200 eur zodpovedá všetkým okolnostiam prípadu, berúc na vedomie aj rozhodovaciu činnosť Okresného súdu Nitra v obdobných prípadoch. Hoci v predchádzajúcich obdobiach boli priznávané vyššie náhrady nemajetkových ujm, toho času sa rozhodovacia činnosť pomerne ustálila, keď žalobcom sú priznávané náhrady nemajetkových ujm vo výške 2 000 až 2 500 eur. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je oveľa nižšia, ako v prípade odškodňovania poškodených v prípade vyvodenia zodpovednosti za nesprávny úradný postup, resp. v prípade pozostalých, ktorých ujma je neporovnateľne vyššia, keďže strata ľudského života blízkeho je bolestivejším zásahom, ako zásah do práva na rodinný a súkromný život, právo na
primeraný odpočinok po práci. Žalovaný v konaní namietal výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval. V predmetnej veci nejde ani o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 273/2021). Navyše, v prípade najzávažnejšieho dôsledku (smrť človeka) možno priznať maximálne odškodnenie vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (čo v roku 2024 predstavovalo sumu 37 500 eur), v prípade zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, avšak súd prvej inštancie žalobcovi priznal v danej veci 2 200 eur, čo je oveľa nižšia náhrada ujmy, akú je možné priznať obetiam trestných činov
19. Súd prvej inštancie tak s poukazom na vyššie uvedené rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 200 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože nebol dôvod na určenie dlhšej paričnej lehoty. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobcovi proti žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, pretože bol celkom úspešný čo do základu nároku, aj keď nie čo do jeho priznanej výšky.
20. Žalovaný podal proti I. a III. výroku napadnutého rozsudku odvolanie v zákonnej lehote z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáhal, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec neriešila (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvorila priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný namietal, že v tomto súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiadal, ale naopak sa domáhal len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch. Z priebehu pojednávania aj z obsahu rozsudku je zrejmé, že žalobca nepreukázal také dôsledky vo svojom osobnom živote, ktoré by odôvodňovali vznik a existenciu nemajetkovej ujmy. Súd v bode 59. odôvodnenia rozsudku poukazuje na to, čo žalobca uviedol, a teda že je ochudobnený o sprevádzanie detí do školy, na krúžky a podobne. Uvedené však vyplýva aj zo samotného spôsobu rozvrhnutia služieb žalobcu, nakoľko tieto vykonáva v 24-hodinových zmenách a teda v prípade, ak mu vyjde zmena na deň, kedy má dieťa krúžok alebo je to bežný pracovný deň a dieťa ide do školy, taktiež nemôže sa tohto krúžku, besiedky alebo odprevadenia do školy zúčastniť. Žalovaný mal za to, že nie je daná príčinná súvislosť medzi služobným časom žalobcu a ním tvrdenou ujmou v jeho osobnom živote. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s posúdením podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody žalobcovi. Pre úspešnosť podanej žaloby bolo nevyhnutné preukázať porušenie článku, ktorý priznáva žalobcovi určité právo – teda čl. 6 písm. b) smernice. V prípade, ak žalobca preukáže, že došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, tak je na mieste uviesť, že musí sa skúmať rozsah prípadnej ujmy, teda 1/ o koľko hodín došlo k prekročeniu limitu a 2/ aké následky to na žalobcu malo (bližšie viď čl. IV. tohto vyjadrenia).
Žalovaný sa taktiež nestotožnil s odôvodnením súdu ohľadom aplikácie pojmov pri transpozícii smernice. Podľa § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje časy odpočinku (dovolenky, voľná, práceneschopnosti, a ďalšie pracovné absencie) za služobný čas. Iba ich posudzuje ako výkon služby, pretože za tieto patrí žalobcovi mzda. Všetky časy, za ktoré príslušníkom HaZZ patrí mzda musia byť obsiahnuté v tzv. plachte služieb, nakoľko takáto plachta služieb každého príslušníka HaZZ je na konci mesiaca zasielaná na mzdové oddelenie, kde je z nej vypočítavaná výplatná páska. Ak príslušníkovi HaZZ patrí mzda za dovolenku či iné voľno, tak toto musí byť obsiahnuté v plachte služieb, inak by mu za toto obdobie nebola vyplatená mzda. Uvedený cieľ zabezpečuje práve § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. Z výkladového oznámenia rovnako vyplýva, že SD EÚ vo svojej judikatúre ustanovil kritériá „pracovného času“, pričom ak v súlade so znením smernice a s judikatúrou Súdneho dvora príslušný čas nespĺňa tieto kritériá, treba ho považovať za „čas odpočinku“. Zákon č. 315/2001 Z. z. je z 02. 07. 2001. Smernica 2003/88/ES je z 04. 11. 2003. Slovenská republika pristúpila k Európskej únií dňa 01. 05. 2004. V čase pristúpenia SR do EÚ už existovalo množstvo smerníc, pri ktorých bolo nevyhnutné posúdiť ich transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky. Slovenská republika túto skutočnosť urobila prostredníctvom zákona č. 561/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 338/2000 Z. z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 580/2003 Z. z. Je na mieste uviesť, že členské štáty v prípade, ak považujú určitú smernicu za dostatočne transponovanú tým spôsobom, že už existujúci zákon reflektuje podmienky tejto smernice, tak nie sú povinné prijímať opatrenia na opakovanú transpozíciu danej smernice. Ustanovenie § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. absentuje ako transpozičný článok, ku ktorémukoľvek relevantnému ustanoveniu transpozície smernice 2003/88/ES a teda tento nemožno považovať za akokoľvek relevantný v tomto konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Záverom si žalovaný dovolí k novele zákona č. 315/2001 Z. z. účinnej od 01. 11. 2024 uviesť, že právna úprava účinná od 01. 11. 2024 nie je zmenou existujúcej právnej úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich interpretačných problémov na krajských súdoch. To potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 258/2024 Z. z., v ktorej sa uvádza, že návrhom zákona sa „spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby“. Samotná smernica explicitne ustanovuje, že pre protipožiarne služby môže byť referenčné obdobie predĺžené zo 4 mesiacov až na 6, poprípade 12. Vychádza z potreby zabezpečenia nepretržitej prevádzky určitých odvetví. S poukazom na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z., ktorý reflektuje smernicou stanovenú potrebu nepretržitej prevádzky HaZZ vzhľadom na jeho cieľ a funkciu. Uvedené preukazuje aj potreba minimálnych stavov na hasičskej stanici za účelom jej efektivity a životaschopnosti, teda § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. reflektuje určité obdobie smerom do budúcnosti, v rámci ktorého sa následne plánujú služby príslušníkov HaZZ. Žalovaný nad rámec k tomuto bodu uviedol, že pojem „referenčné obdobie“ reflektuje určitý časový úsek (obdobie), v rámci ktorého sa počíta priemer pracovného času. To znamená, že smernica 2003/88/ES prezumuje rozvrhnutie pracovného času v určitom období, ktoré sa stalo v minulosti. Tu je na mieste uviesť, že tieto 2 pojmy (referenčné obdobie a § 86 ods. 1) upravujú rovnaký časový úsek, pričom je potrebné zdôrazniť, že tento časový úsek je jedným upravený do minulosti a druhým do budúcna. V konečnom dôsledku § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. upravuje budúce rozvrhnutie služieb, teda vopred prezumuje určitú úpravu a plánovanie do určitého obdobia (6 mesiacov). Pojem „referenčné obdobie“ je pojmom „následku“ teda ustanovuje, ako možno pracovný čas naplánovaný v minulosti skúmať. Z uvedeného možno logicky dospieť k záveru, že ak by § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. neprezumoval plánovanie služieb do určitého obdobia (6 mesiacov) do budúcnosti, tak by nebolo logicky možné aplikovať referenčné obdobie, keďže by zákon č. 315/2001 Z. z. nemohol prezumovať existenciu akéhokoľvek obdobia na účely plánovania služieb. Z transpozičnej tabuľky jasne vyplýva, že „referenčné obdobie“ ako také nebolo potrebné opakovane transponovať, keďže toto bolo odzrkadlené v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z, čo vyplýva zo skutočnosti, že: pre článok 2 smernice 2003/88/ES je transpozičným článkom aj § 86 ods. 1, pre článok 6 smernice 2003/88/ES je transpozičným článkom aj § 86 ods. 1, pre článok 17 smernice 2003/88/ES je transpozičným článkom aj § 86 ods. 1. Súd pri priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že s námietkou žalovaného o tom, že ide o mzdový nárok sa nestotožnil, nakoľko žalobca v žalobe uviedol, že o mzdový nárok nejde. Žalovaný mal za to, že spôsob výpočtu uplatneného nároku žalobcom však podporuje námietku žalovaného, nakoľko žalobca vyslovene vypočítal uplatnenú náhradu ako prepočet sumy za jednotlivé odpracované hodiny, a to s poukazom na príslušné ustanovenia zákona o HaZZ.
21. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný v čl. II. odvolania namietal, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s jeho námietkou pasívnej vecnej legitimácie. Vyššie uvedenú námietku žalovaný uviedol už v prvoinštančnom konaní, pričom podľa názoru žalobcu sa s ňou súd prvej inštancie správne a vo svetle konštantnej súdnej praxe odvolacích súdov vysporiadal v bode 36. napadnutého rozhodnutia. Poukázal na judikatúru odvolacích súdov v obdobných sporoch: Krajský súd v Banskej Bystrici v jednom zo svojich posledných rozhodnutí zo dňa 27. 03. 2025 sp. zn. 11Co/37/2024, Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 16. 04. 2025, sp. zn. 11Co/96/2024. Žalovaný ďalej v čl. III odvolania namietal, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by utrpel nejakú ujmu, ktorá by znížila jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. K vyššie uvedenej námietke uviedol, že k nemajetkovej ujme v priamej korelácii na žalobcu sa súd prvej inštancie riadne a vyčerpávajúco vyjadril v bodoch 47. a najmä v bode 59. napadnutého rozhodnutia. Toto odôvodnenie považuje žalobca za tak presvedčivé, že všetky námietky žalovaného v tomto smere považuje za absolútne irelevantné. Súd prvej inštancie sa zároveň riadne vysporiadal aj s dôvodmi ako aj určením výšky nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola priznaná v tomto konaní. Svoje úvahy v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bode 60. a 61. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia. Na margo všetkého, pokiaľ žalovaný spochybňuje správnosť záverov napadnutého rozhodnutia ohľadne priznanej výšky nemajetkovej ujmy, žalobca si rovnako ako to spravil súd prvej inštancie v bode 56. napadnutého rozhodnutia dovoľuje odkázať na rozsudok súdneho dvora C- 243/09 vo veci I. J., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b) Európskeho parlamentu a rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica“) bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca sa žalobou nedomáhal, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky tohto zásahu. Podaná žaloba tak nemala vôbec riešiť stav do budúcnosti, ale naopak mala vytvárať priestor pre opätovné čiastkové žaloby. S predmetnými námietkami sa súd prvej inštancie vysporiadal v bodoch 57. napadnutého rozhodnutia, kedy vysvetlil z akého dôvodu pristúpil k peňažnej satisfakcii ako spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy. K týmto tvrdeniam žalovaného uviedol, že pokiaľ žalovaný namietal, že sa žalobca žalobou v tomto konaní nedomáhal, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“, túto námietku považuje za čisto formálnu a nezohľadňujúcu skutočnosti a dôvody, na ktorých je žalovaný protiprávny stav založený. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil podmienky nároku na náhradu škody, ktoré nemali byť v danom prípade splnené. Súd prvej inštancie sa priam ukážkovo v bodoch 40. až 45. napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podmienkami nároku na náhradu škody a odôvodnením ich splnenia. Okresný súd veľmi trefne poukázal na to, že opätovne prezentovaná argumentácia žalobcu ohľadne výkladu pojmu pracovný čas, ktorou sa žalovaný snažil docieliť exkulpáciu svojho protiprávneho konania, má za cieľ len jedno, a to predmetnou argumentáciou chcel žalovaný len eliminovať žalobný nárok, avšak táto argumentácia je podľa názoru súdu prvej inštancie zjavne nedôvodná. V kontexte vyššie uvedených vyjadrení žalovaného ohľadne pracovného času poukázal aj na základný princíp odvolacieho konania v zmysle ust. § 366 CSP, ktorý vymedzuje zákaz novôt v odvolacom konaní. Žalobca mal, že tieto prezentované právne závery (napr. tabuľky zhody) uvedené v predmetných častiach predstavovali len „nadstavbu“ prostriedkov procesnej obrany a útoku, ktoré žalovaný z dôvodu vývoja svojej stratégie nevyužil, resp. nestihol využiť v prvoinštančnom konaní, nakoľko mu neboli známe. V smere ohľadom referenčných období navyše poukázal žalobca aj na mnohopočetnú judikatúru odvolacích súdov, v ktorej súdy odmietli všeobecnú polemiku ohľadne referenčných období (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 04. 2025, sp. zn. 10Co/38/2024, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 03. 2025, sp. zn. 5Co/9/2025). Napokon referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do právneho poriadku zavedené až spomínanou novelou k 01. 11. 2024, čo podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31.10.2024. Žalovaný v čl. IV odvolania uviedol, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s jeho námietkou, že žalobca si uplatnil mzdový nárok. Súd prvej inštancie správne odmietol vyššie uvedené námietku, pričom dôvody tohto odmietnutia jasne deklaroval v bode 62. napadnutého rozhodnutia. K opätovnému tvrdeniu ohľadne mzdových nárokov si však dovoľuje navyše uviesť, že tieto zavádzajúce tvrdenia nemajú oporu
ani v skutkovom stave veci, kedy žalobca od začiatku konštatoval, že si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. K formálnym náležitostiam odvolania uviedol, že žalovaný v úvode odvolania uviedol, že odvolanie podal z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V celom odôvodnení odvolania však odkazuje len na odvolacie dôvody v zmysle písm. h). Ostatné odvolacie dôvody nespomínala. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti tak možno konštatovať, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí precízne, vyčerpávajúco a priam ukážkovo vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil.
22. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na odvolaní. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že v prípade poukázania na právne predpisy, na ktoré žalovaný v podanom odvolaní poukázal, ide o novoty v konaní, na ktoré súd nemá prihliadať. V tomto prípade ide o poukaz na právne predpisy, teda skutočnosti súdu známe. Žalovaný mal naďalej za to, že podané odvolanie je dôvodné a opodstatnené a trvá na ňom v celom rozsahu. Žalobca v podanom vyjadrení v zásade poukazuje na súdnu prax a svoj náhľad na prejednávanú vec, neposkytuje však nové skutočnosti, ktoré by neodzneli už v konaní pred okresným súdom. Je na mieste uviesť, že otázku určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, resp. jej samotné priznanie žalobcovi Súdny dvor EÚ ponechal na úvahe vnútroštátnych súdov a teda v otázke úspešnosti žaloby, resp. jej následnému určeniu výšky je nevyhnutné prihliadnuť na vnútroštátnu právnu úpravu a taktiež na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súde SR vo veci sp. zn. 2Cdo/348/2020 zo dňa 21. 12. 2022, sp. zn. 3 Cdo 137/2008 zo dňa 18. 02. 2010, Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 21/2019 zo dňa 17. 01. 2019, uznesenie NS SR 4 Cdo 232/2010 zo dňa 29. 06. 2011. Vo vzťahu k finančnému zadosťučineniu žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/180/2022 zo dňa 28. 03. 2023. Rovnako poukázal aj na uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31. 01. 2023. Ústavného súdu SR v uznesení I. ÚS 233/2016 zo dňa 20. 04. 2016, Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15. 08. 2018 a odvolacích súdov Krajský súd v Prešove uznesenie č. k. 20Co/32/2024 – 192 zo dňa 18. 12. 2024, Krajský súd v Bratislave uznesenie č. k. 14Co/100/2024 – 163 zo dňa 21. 02 .2025.
23. Žalobca následne vo svojej duplike uviedol, že trval na tom, že odvolanie žalovaného síce vymenúva takmer všetky odvolacie dôvody, avšak okrem jedného prípadu konkretizácie odvolacieho dôvodu nespĺňa formálne požiadavky odvolania v zmysle ust. § 363 CSP. Na záver uviedol, že porušovanie práv hasičov nerešpektovaním smernice 2003/88/ES je stav, ktorý trvá desaťročia a o protiprávnosti ktorého žalovaný nepochybne vie a musí vedieť, pričom sám žalovaný je pôvodcom tohto protiprávneho stavu. Prvé z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch boli vydané už v roku 2015, teda žalovaný už 10 rokov objektívne vie, že tunajšia vnútroštátna právna úprava zákona o HaZZ a pracovný čas hasičov porušuje predmetnú smernicu 2003/88/ES. Dôkazom sú stovky právoplatných rozhodnutí v prospech hasičov na rovnakom skutkovom základe ako v tomto spore. Ak by v skutočne materiálnom právnom štáte k nesprávnemu prebratiu či nedodržaniu smernice 2003/88/ES a porušovaniu práv jednotlivca došlo, štát by tento stav čo najskôr napravil a to bez toho, aby bolo potrebné zo strany dotknutého jednotlivca domáhať sa „upustenia“ od takého zásahu. Žalovaný však tento stav naďalej zjavne vedome udržiava a obmedzuje sa len na to, že v súdnych sporoch, akým je aj tento, vznáša nielen právne, ale aj vecne neobhájiteľné námietky. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené skutočnosti tak aj naďalej trvá na tom, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného, ktoré riadne a presvedčivo odôvodnil.
24. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu v napadnutej časti, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovanou (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
26. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
27. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie a to v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného (§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu názoru, že žalobca preukázal dôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, spôsobenej žalobcovi v dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho 48 hodín ako limit stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 01. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal splnením procesných podmienok. Správne posúdil, že prejednávaná vec patrí do právomoci súdov SR, rovnako aj skutočnosť, že Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie je miestne príslušným. Správne sa po právnej stránke vysporiadal s námietkou pasívnej vecnej legitimácie, námietkou premlčania časti nároku a následne skúmal, či došlo k tvrdenému porušeniu pri transpozícii uvedenej smernice do právne poriadku Slovenskej republiky majúcou za následok vznik žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Keďže ani v odvolacom konaní nemal za preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
28. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie.
29. Za neopodstatnenú je potrebné považovať argumentáciu žalovaného založenú na rozlišovaní medzi transpozíciou smernice č. 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku a jej následnou aplikáciou, pričom žalovaný svoju zodpovednosť odmietol s poukazom na to, že sa na samotnej aplikácii smernice vo vzťahu k žalobcovi priamo nepodieľa. Takáto skutočnosť však nemá z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu rozhodujúci význam. smernica č. 2003/88/ES je podľa jej článku 29 adresovaná členským štátom, a preto je Slovenská republika ako členský štát Európskej únie povinná zabezpečiť jej riadne a úplné prebratie do vnútroštátneho právneho poriadku a zároveň prijať také legislatívne a faktické opatrenia, ktoré zabezpečia dosiahnutie cieľov sledovaných smernicou. Pokiaľ k nesprávnej aplikácii pravidiel smernice došlo v dôsledku jej nedostatočnej alebo nesprávnej transpozície, zodpovednosti za takto vzniknutý stav sa štát nemôže zbaviť iba poukazom na to, že smernicu alebo príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu vo vzťahu ku konkrétnemu žalobcovi sám priamo neaplikoval. Keďže povinnosť zabezpečiť správnu transpozíciu smernice č. 2003/88/ES zaťažuje Slovenskú republiku ako jej adresáta, v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym prebratím do právneho poriadku Slovenskej republiky je pasívne vecne legitimovaným subjektom štát. Námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie preto nemožno považovať za dôvodnú.
30. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pritom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom.
31. Z vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom práve tkvie rozpor vnútroštátnej právnej úpravy a úpravy zakotvenej v práve EÚ. Súdny dvor opakovane vyjadril názor, že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva
EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. V rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.
32. Ako správne súd prvej inštancie konštatoval Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky. Prvou je, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, druhou je existencia škody a treťou priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Naplnením týchto podmienok sa súd prvej inštancie podrobne venoval a preto odvolací súd na ich splnenie len poukazuje. Je potrebné skonštatovať, že nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ v záväzkoch žalovaného voči Európskej únii. Je zrejmé, že v prejednávanom prípade existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie (čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) a vzniknutou škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, dodržaný. Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice nebolo do právneho poriadku SR prebraté správne, pretože vnútroštátny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín.
33. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín, na posudzované rozhodné obdobie od júla 2021 do júna 2024 pripadá maximálny pracovný čas 7 529,14 hodín. Z dokazovania na súde prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu cca 7 944,77 hodín (výpočet súdu podľa výplatných pások), čo bolo o 415,63 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice. Jedná sa tak o dostatočne závažné porušenie voči žalobcovi, keďže ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. C-429/09 a iné).
34. Zákon o HaZZ teda nebol v rozhodnom období v súlade so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť určenej služobnej pohotovosti, ktorú je však príslušník povinný tráviť na pracovisku. Slovenská republika teda neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. smernice. Tento záver potvrdzuje aj novela zákona o HaZZ účinná od 01. 11. 2024 (zákon č. 258/2024 Z. z.), ktorá zaviedla do zákona § 97 ods. 5, podľa ktorého na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú.
35. Podľa názoru odvolacieho súdu právna úprava v rozhodnom období netransponovala do vnútroštátneho predpisu normy týkajúce sa referenčných období v zmysle čl. 16 písm. b) smernice, prípadne výnimky umožňujúce určenie dlhšieho referenčného obdobia podľa čl. 17 ods. 3 smernice. Pokiaľ sa žalovaný dovolával priamej aplikácie čl. 6 písm. b) smernice, táto má priamy účinok len vtedy, keď priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný, body 103. až 106., ako aj Fuß, body 56. až 59.). Na druhej strane, smernica v čl. 16 písm. b) „iba“ umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie čl. 6 referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, je ho potrebné prevziať do právneho poriadku, čo sa však do 01. 11. 2024, čo je pre posúdenie danej veci rozhodné, nestalo. Odvolací súd zastáva názor, že v prípade referenčných období nejde o priamy účinok smernice v čl. 16 a 17 ods. 3 bod iii), ako to uvádza žalovaný, poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k smernici č. 2003/88/ES (2023/C 109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi. V prípade čl. 16 a 17 nejde o právo jednotlivca, ale možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Samotné výkladové pravidlá priznávajú priamy účinok len právu, „podľa ktorého referenčné obdobie na vykonanie maximálnej dĺžky týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov“, teda priamemu právu, na ktoré sa jednotlivec môže odvolať, a ktoré je jednoznačne stanovené. Referenčné obdobie 6 mesiacov pre uplatňovanie týždenného pracovného času bolo do nášho právneho poriadku zavedené novelou účinnou od 01. 11. 2024. Prijatá novela podporuje závery o jeho absencii v právnej úprave platnej do 31. 10. 2024, teda v rozhodnom období. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že zo zákona nevyplýva, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok aj v dlhšom období, keďže Slovenská republika uvedené ustanovenie neprevzala. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením, že čl. 19 smernice rozširuje referenčné obdobie až na šesť mesiacov, keď toto zo znenia smernice ako záväzné pravidlo nevyplýva (ide len o možnosť výnimky).
36. Pokiaľ žalovaný namietal spôsob určenia pracovného času žalobcu a nesúhlasil s tým, aby súd prvej inštancie vychádzal z fondu pracovného času, odvolací súd túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Žalovaný svoju argumentáciu založil okrem iného na výklade § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa časy dovolenky, služobného voľna, dočasnej pracovnej neschopnosti a ďalšie v tomto ustanovení uvedené obdobia iba posudzujú ako vykonávanie štátnej služby, čo podľa neho neznamená, že predstavujú služobný, resp. pracovný čas v zmysle smernice 2003/88/ES. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné rozlišovať medzi vnútroštátnou právnou úpravou jednotlivých období posudzovaných ako výkon štátnej služby a autonómnym pojmom „pracovný čas“ podľa čl. 2 smernice 2003/88/ES. Samotné ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemožno vykladať tak, že by určovalo obsah pojmu pracovný čas podľa práva Únie alebo menilo jeho autonómny charakter. Pre posúdenie predmetnej veci je rozhodujúce, že v rozhodnom období vnútroštátna právna úprava neobsahovala osobitnú úpravu spôsobu výpočtu priemerného týždenného služobného času v podobe, v akej bola následne výslovne zakotvená novelou účinnou od 01. 11. 2024. Za tejto situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať, že pri zisťovaní rozsahu pracovného času vychádzal z údajov evidovaných samotným zamestnávateľom, najmä z výplatných pások a evidencie služieb. Smernica hovorí o platenej dovolenke a dobe pracovnej neschopnosti ako o dňoch, ktoré sú neutrálne alebo sa do výpočtu nezahŕňajú, pričom výkladové oznámenie uvádza, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas. Skutočnosť, že žalobca nevykonal prácu z dôvodu dovolenky alebo PN, neznamená, že nedošlo k prekročeniu povoleného pracovného času a porušeniu smernice, pričom za bežného chodu (bez dovolenky alebo PN) by k porušeniu smernice došlo. Takáto situácia predstavuje aj predmetný prípad, pretože bez dovolenky, PN, OČR (prípadne iných okolností), by žalobca pri pravidelnom chode určenom zamestnávateľom permanentne prekračoval maximálny týždenný pracovný čas, keďže pracovná doba je nastavená tak, že pracuje každý tretí deň 24 hodín. Z uvedeného je zrejmé, že slovenská právna úprava v zákone o HaZZ umožňovala zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že presahoval najvyššiu prípustnú hranicu podľa čl. 6 písm. b) smernice, k čomu aj u žalobcu skutočne dochádzalo.
37. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé, pracovník musí byť v práci, po druhé, musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie, musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného, podľa ktorého žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, keďže nebolo preukázané zníženie jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Takto formulovaná námietka nezohľadňuje povahu zásahu, z ktorého žalobca svoj nárok odvodzuje. Žalobca netvrdil zásah spočívajúci v znížení jeho spoločenskej vážnosti alebo dôstojnosti , ale ujmu vyvodzoval z dlhodobého zásahu do času určeného na odpočinok a s tým súvisiaceho obmedzenia jeho súkromného a rodinného života. Pre posúdenie existencie takejto ujmy preto nie je rozhodujúce, či došlo k zníženiu jeho postavenia alebo vážnosti v spoločnosti. Odvolací súd pritom neprehliadol na námietku žalovaného, podľa ktorej žalobca vzhľadom na charakter 24-hodinových služieb nemohol v deň výkonu služby sprevádzať svoje deti do školy alebo na záujmové krúžky bez ohľadu na to, či bol alebo nebol prekročený maximálny priemerný týždenný pracovný čas. Uvedená okolnosť sama osebe nemôže byť rozhodujúcim dôkazom existencie ujmy spôsobenej práve porušením čl. 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie však vznik nemajetkovej ujmy nezaložil výlučne na nemožnosti žalobcu vykonávať jednotlivé konkrétne rodinné aktivity. Posudzoval celkový rozsah a trvanie zásahu, charakter služby žalobcu, opakované prekračovanie maximálneho priemerného týždenného pracovného času, ako aj skutočnosť, že čas služobnej pohotovosti musel žalobca tráviť na pracovisku a zostať k dispozícii zamestnávateľovi. Podstatou ujmy preto nie je samotná skutočnosť, že žalobca v konkrétny deň nemohol odprevadiť dieťa do školy alebo sa zúčastniť určitej rodinnej aktivity, ale to, že v dôsledku pracovného režimu prekračujúceho limit chránený právom Únie bol v posudzovanom období vo väčšom rozsahu obmedzený čas, s ktorým mohol slobodne disponovať na účely odpočinku, regenerácie, rodinného a súkromného života. Práve strata času odpočinku predstavuje následok, ktorý je v priamej súvislosti s prekračovaním maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Jednotlivé žalobcom uvádzané príklady zo súkromného a rodinného života preto nemožno posudzovať izolovane, ale ako súčasť celkového obrazu následkov dlhodobého pracovného režimu.
38. Úlohou vnútroštátneho práva členských štátov EÚ je, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Smernica totižto neobsahuje žiadne ustanovenia o právne na náhradu škody v prípade jej porušenia. Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd výšku peňažnej náhrady za porušovanie práv žalobcovi vyplývajúcich zo smernice, priznanú súdom prvej inštancie, považoval za primeranú a s odôvodnením rozhodnutia sa aj v tomto smere stotožnil. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy bolo závislé od úvahy súdu, kedy súd prihliadal na všetky okolnosti prejednávaného prípadu. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nemôže súhlasiť s námietkou odvolateľa, že súd nesprávnym právnym posúdením dospel svojim rozhodnutím k nesprávnym skutkovým záverom. K ďalšej námietke odvolací súd dodáva, že je pravdou, že rozhodnutia odvolacích súdov nie je možné považovať za judikatúru, avšak tieto súdy v obdobných právnych veciach, postavených na rovnakom skutkovom a právnom základe, dospeli k rovnakým právnym záverom o nesprávnej transpozícii Smernice do právnej úpravy SR, keď táto umožňovala vyžadovať od príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR výkon štátnej služby prevyšujúci smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín.
39. Posúdenie samotnej výšky nemajetkovej ujmy žalobcc spočívalo výlučne na úvahe súdu, ktorá sa po prejednaní veci odvolacím súdom javila byť logickou a dôvodnou. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal tiež priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že
žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v uvedenej výške, s čím sa aj odvolací súd stotožnil. Skutkové a právne závery odôvodnenia rozsudku nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 CSP). S prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci odvolací súd považoval súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 200 eur za primeranú a zodpovedajúcu povahe, intenzite a trvaniu zásahu do práv žalobcu.
40. Vzhľadom na množstvo prejednávaných vecí a prebiehajúcich sporov podľa názoru odvolacieho súdu evidentne reagoval žalovaný tým, že dňa 17. júna 2025 v skrátenom legislatívnom konaní parlament schválil novelu zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorá zvyšuje finančnú náhradu za určenú služobnú pohotovosť hasičov. Ďalšou kľúčovou zmenou je stanovenie hornej hranice priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane štátnej služby nadčas a určenej služobnej pohotovosti nesmie prekročiť 48 hodín. Výnimka môže nastať len v prípade, že hasič udelí dobrovoľný súhlas, ktorý však môže kedykoľvek odvolať. V takom prípade môže byť horná hranica 48 hodín prekročená, avšak len za podmienky, že nepresiahne 72 hodín týždenne. Žalovaný na svojej oficiálnej stránke uviedol, že zavedenie týchto pravidiel je plne v súlade s požiadavkami práva Európskej únie a prispieva k zabezpečeniu ochrany zdravia a práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.
41. Odvolací súd po preskúmaní veci záverom konštatuje, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s § 191 ods. 1 CSP. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd dôsledne vysporiadal so všetkými právne významnými skutkovými okolnosťami, dostatočne jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane závislého výroku o trovách konania, na ktoré súd prvej inštancie správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti žalovanému s prihliadnutím na jeho úspech čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalobcovi nárok na ich náhradu proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
43. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.