Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 233/2016
PDF · 303.87 KB
No categories available
I. ÚS 233/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Námestie SNP 30,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Patrikom Palšom, PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd prvým výrokom rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 351/2012
z 29. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Petit Press, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Námestie SNP 30, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
prvým výrokom rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 351/2012 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2014“).
Zo sťažnosti vyplýva:
«Rozsudkom Okresného súdu Trebišov, sp. zn.: 12 C 84/2012 zo dňa 05.10.2012
rozhodol prvostupňový súd tak, že čiastočne vyhovel Žalobe Žalobcu o ochranu osobnosti
v tam uvedenej časti.
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6 Co 351/2012 zo dňa 29.04.2014
odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000.- EUR a zmenil rozsudok v ostatnej napadnutej
časti tak, že žalobu nad priznanú sumu 20.000,- EUR do 50.000,- EUR zamietol. ...
Predmetné rozhodnutie súdu nám uložilo povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,-
EUR, pričom následok súdneho rozhodnutia nekorešponduje so skutkovým a právnym
stavom danej veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné a súd nevykonal podstatné a kľúčové
dôkazy. ...
Súd nám v konaní odňal možnosť konať pred súdom spôsobom zákonnom
predpokladaným, čo odôvodňujeme nasledovne:
Súd prvého stupňa v konaní nevykonal úplne, pre súdne konanie a pre správne
rozhodnutie, zásadné a nami navrhnuté dôkazy, ktoré mu podľa nášho názoru vyplývali ako
povinnosť vykonať, a to nie len z dôvodu nášho návrhu na ich vykonanie, ale aj z dôvodu
vyplývajúceho priamo z ust. § 120 ods. 1 O. S. P.
Všeobecný súd vôbec neuviedol v odôvodnení rozhodnutia prečo „pominul“ dôkazy
vykonať, pričom išlo o dôkazy, ktoré dokonca najskôr mal zámer vykonať, keď predvolal
svedkov z adries ich bydliska a pracoviska. Toto bolo aj našou odvolacou námietkou
a odvolací súd vôbec neuviedol prečo považoval za zákonné nevykonanie dôkazov a tým
nedal dostatočnú odpoveď na naše kľúčové a zásadné odvolacie dôvody.“ ...
... máme za to, že... nepochybne došlo k zásahu do základného práva na súdnu
ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Predmetný článok zásah nevyvolal, lebo na to nebol spôsobilý. Predmetný článok
nebol kritikou, ako to uvádza všeobecný súd. Predmetný článok nebol ani hodnotiacim
úsudkom, ako to uvádza všeobecný súd. Predmetný článok bol iba správou o vyšetrovaní
Inšpekcie MV SR, ktorého výsledok bol zachytený práve v písomnej Správe MV SR, o ktorej
informovala hlavná spravodajská relácia súkromnej televízie...
Žalobca Žalobou zo dňa 18.02.2008 uplatnil nárok na ospravedlnenie a na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Článok bol monitoringom televíznej relácie,
ktorá vychádzala z oficiálnej Správy Inšpekcie MV SR a zaoberal sa stretnutím štátneho
úradníka - riaditeľa istej sekcie (nie žalobcu) s osobami (mafiánmi), ktoré boli
hľadané políciou SR pre vraždu.
Náš denník sa správou zaoberal práve preto, že televízia vyslovila vážne podozrenie.
Preto sme na rozdiel od televízie s plnou mierou vážnosti a novinárskej
zodpovednosti v záujme „dopovedať televíziou vypovedané“ oslovili šéfa Inšpekcie
Ministerstva vnútra SR pána , ktorého televízia vôbec neoslovila a v článku
sme uviedli, čo nám ako oficiálny a kompetentný predstaviteľ ministerstva a polície
povedal (!).
V závere článku boli v poslednom odseku uvedené dve vety:
Na pašovaní cigariet sa podľa správy podieľali viacerí súčasní aj bývalí funkcionári
polície, aj exprezident . „Inšpekcia ministerstva vnútra správu preverovala,
žiadne dôkazy proti policajtom však nezistila“, povedal jej šéf .
Publikovaním predmetných článkov sme realizovali naše právo na slobodu prejavu
spôsobom, ktorý je v súlade sústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Informácie v článku boli pravdivé a preverené. Vo vzťahu k osobe žalobcu bolo jasne
uvedené, že samotná Inšpekcia MV SR Správu preverovala a žiadne dôkazy proti
policajtom, teda aj osobe Žalobcu (exprezident), nezistila.
Dovoľujeme si poukázať napríklad na právny názor ESĽP, podľa ktorého
„Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú, podobne
ako politici, širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby“ (vec Thoma
v. Luxembursko).
Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod
podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť (Rozsudok ESĽP vo veci Dalban proti
Rumunsku zo dňa 28. 09. 1999).
Pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto
takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal
rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej
ak preukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to
v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod
neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno
považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou u osoby,
ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto
postupu alebo tam, kde to nebolo nutné (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999
vo veci Reynolds v Times News Papers Limited citované v náleze ÚS ČR sp. zn.
Z článku, ktorým sme čitateľom poskytli informáciu o odvysielanej televíznej relácii,
jednoznačne vyplynul záver vo vzťahu k osobe žalobcu, že sa žiadne dôkazy voči osobe
exprezidenta PZ SR ( ) nepreukázali, resp. sa nezistili.
Zverejnenie týchto informácii bolo preto aj vzhľadom na vyššie uvedené a na obsah
informácie, legitímne.
Keďže k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo je rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nezákonný a aj protiústavný...
V konaní pred všeobecným súdom sa nepreukázalo, ako došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcu, nepreukázalo sa, že by prípadný zásah vyvolal intenzitu, pre
ktorú by bolo potrebné priznať žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobca nakoniec ani neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti. Súd napriek tomu rezignoval
na spravodlivosť a žalobe vo veci samej i za takýchto okolností vyhovel.
Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že súd v časti, v ktorej žalobe vyhovel,
vychádzal pri rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Predmetné konanie je konaním o ochranu osobnosti, kde súd rozhoduje o strete
základných ústavných práv a to o strete práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu
prejavu. Keďže obe tieto práva sú si rovné a zákon im poskytuje rovnakú právnu ochranu,
je potrebné skúmať, či došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti nezákonnou
realizáciou práva na slobodu prejavu. Súd teda skúma, či realizáciou práva na slobodu
prejavu došlo k pravdivým alebo nepravdivým výrokom a či prípadné výroky majú intenzitu,
ktorá vyžaduje súdny zásah do slobody prejavu.
Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri
zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené
(protiprávne).
Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom, t. j. s právnym poriadkom...
K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom
do osobnosti fyzickej osoby musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď
v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite,
tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť
medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.
Je teda zrejmé, že rozhodnutie súdu prvého stupňa čiastočne potvrdené rozsudkom
odvolacieho súdu nie je správne a nie je v súlade so zákonom. Navyše príslušný právny
predpis podľa nášho názoru ani neumožňuje takéto meritórne rozhodnutie o veci, pretože
primeraná náhrada nie je sankciou, či pokutou za správanie sa, ale má byť primeraným
zadosťučinením, ak sa preukáže v súdnom konaní zásah do práva na ochranu osobnosti.
Ust. § 13 Občianskeho zákonníka výslovne uvádza, že fyzická osoba má tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, no to len pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa prvého odseku, najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Ide o nerozlučnú spojitosť, nie
o dve samostatné nároky. Nemajetkový ujma v peniazoch je len subsidiárnou zložkou.
V tejto časti odkazujeme na súdnu prax a publikovanú judikatúru.
Za tejto situácie je uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením
práva na slobodu prejavu.
Súd sa okrem už vyššie uvedeného vôbec vo svojich úvahách v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca aj následne dlhodobo pôsobil
vo svojej funkcii na Mestskom úrade i v ďalších verejných funkciách, teda so skutočnou
intenzitou žalobcom tvrdeného zásahu a pod.
Naopak súd uviedol, že „ hovorí o preverovaní správy a nezistení
dôkazov proti policajtom, teda používa množné číslo, nespomína v tejto vete meno žalobcu
a faktom je, že dňa 16. 01. 2008 žalobca už nebol členom policajného zboru.“, pritom
viacerí na súde vypočutí svedkovia a dokonca i súd na pojednávaní niekoľko krát oslovovali
žalobcu ako „generál“, či „pán generál“ (na tom samozrejme nič zlé nie je, práve naopak),
no v tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že v mieste bydliska žalobcu v
podobne tak v a , či , kde žalobca roky pôsobil, jeho
osobu každý vníma ako osobu policajného dôstojníka, generála polície, jednoducho ako
policajta. V článku bolo navyše uvedené - exprezident.
Neobvyklý spôsob samotného vedenia konania je viditeľný i z ďalšej časti súdneho
rozhodnutia, keď sud prvého stupňa uviedol. že t. obrazového záznamu odvysielanej relácie
„súd zistil“, teda že viedol dokazovanie v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona –
O. S. P. Súd takýto dokaz (prebratie obrazového záznamu) v konaní nikdy nevykonal.
Občiansky súdny poriadok určuje, akým spôsobom má súd dokazovanie viesť
a vykonávať. Súd sa týmto právnym predpisom v tomto konaní dôsledne neriadil.
Opakujeme, článok spresňujúco, na rozdiel od televíznej relácie, uviedol, že
„Inšpekcia ministerstva vnútra správu preverovala, žiadne dôkazy proti policajtom však
nezistila“, povedal jej šéf .
Zverejnený článok teda jednoznačne vysvetlil vzťah osoby žalobcu s predmetnou
správou a samotný obsah textu uvádzal, že vyšetrovanie inšpekcie ministerstva vnútra
nepreukázalo, že by sa žalobca skutočne dopustil nejakého protiprávneho konania. Máme
za to, že takýto záver musel prijať každý súdny čitateľ.
Celkové znenie predmetnej informácie jednoznačne zodpovedalo pravde!
Máme za to, že všeobecný súd dostatočne nevzal pri rozhodovaní o veci náležitý
zreteľ na ústavnoprávnu povahu tejto veci. t. j. na stret dvoch základných práv a to práva
na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu.
Všeobecný súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene
prednosť jednému základnému právu pred právom druhým a tým zasiahol do slobody
prejavu nepatričným spôsobom, keď rozsudkom skonštatoval porušenie práva žalobcu a
keď nám uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,-
EUR.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn.: 6 Co/351/2012 zo dňa 29. 04. 2014, jeho prvým výrokom, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť Žalobcovi sumu 20.000,- EUR porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6 Co/351/2012
zo dňa 29. 04. 2014, jeho prvým výrokom, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu
20.000,- EUR porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6 Co/351/2012 zo dňa
29. 04. 2014, v časti – prvý výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej
časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- EUR,
sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu z 29. apríla 2014.
Rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k.
5 C 17/2008-157 z 9. júla 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 9. júla 2009“) bolo
rozhodnuté o žalobe (ďalej len „žalobca“), ktorou sa domáhal od sťažovateľky
ospravedlnenia v denníku a denníku za výroky uverejnené v denníku
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 000 Sk, tak, že uložil sťažovateľke povinnosť
ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku okresného súdu
z 9. júla 2009, zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,76 € a zaplatiť trovy
konania. O odvolaní proti uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 6 Co 310/2009-210 z 27. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu z 27. septembra 2011“) tak, že rozsudok okresného súdu z 9. júla 2009 okrem výroku
o náhrade nemajetkovej ujmy a trovách konania potvrdil a rozsudok vo výrokoch o náhrade
nemajetkovej ujmy a o náhrade trov konania vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konania rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 84/2012-293
z 5. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 5. októbra 2012“) tak, že zaviazal
sťažovateľku uhradiť žalobcovi sumu 50 000 €. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
okresného súdu z 5. októbra 2012 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 29. apríla
2014 tak, že rozsudok okresného súdu z 5. októbra 2012 vo výroku, ktorým bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 20 000 € potvrdil a žalobu nad priznanú
sumu 20 00 € do 50 000 € zamietol.
Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že rozsudok krajského súdu
z 29. apríla 2014 je vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy nezákonný a protiústavný,
keďže k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo a vo veci neboli
okresným súdom bez odôvodnenia vykonané sťažovateľkou navrhnuté dôkazy.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. októbra 2012 stotožnil
a v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že konanie žalovaného,
ktorý publikoval v denníku a v článok pod názvom „
“, vyvolalo negatívny obraz o osobe žalobcu, kde bol žalobca
označený, že sa podieľal na pašovaní cigariet ako bývalý funkcionár polície, exprezident
policajného zboru, označený menom a priezviskom, treba jednoznačne hodnotiť ako
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Uverejnením predmetného článku
v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnom denníku
bola vyvolaná negatívna reakcia v širokom okolí žalobcu, pričom s negatívnymi následkami
sa museli vyrovnávať aj jeho najbližší príbuzní. Uverejnenie článku vyvolalo v Meste
negatívne reakcie občanov, členov mestského zastupiteľstva a vzbudilo značnú
nedôveru voči žalobcovi. Žalobca sa stretával po uverejnení článkov v spomínaných
denníkoch s negatívnymi reakciami okolia na tvrdenia obsiahnuté v článku. Uvedené
skutkové zistenia odvolací súd hodnotí ako závažné následky zásahu vyvolané predmetným
nepravdivým výrokom v súkromnej sfére. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa
dospel k záveru, že konanie žalovaného jednoznačne vykazovalo znaky neoprávneného
zásahu do osobnostných práv, ktorým bol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu.
So zreteľom na charakteristiky zásahu, okolnosti za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím
na jeho dôsledky, je opodstatnené priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o priznaní
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale len v sume 20.000 €.
V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k právnemu záveru, že okresný súd pri
rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, postupoval dôsledne v zmysle
vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a náležité zohľadnil závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj všetky okolností, za ktorých došlo k zásahu do
osobnostných práv žalobcu. Zhodnotením jeho intenzity, trvania, a rozsahu nepriaznivých
následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho spoločenské postavenie a postavenie v
mestskom zastupiteľstve - zástupca primátora, ako aj ohlas na neoprávnený zásah tak, ako
ho posúdil okresný súd. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a rovnako má za to, že v
danom prípade boli splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle
§ 13 ods. 2,3 OZ. Odvolateľ vytýka okresnému súdu, že dostatočne nezohľadnil tú
skutočnosť, že žalovaný sa ospravedlnil žalobcovi v predmetných denníkoch, a teda už toto
ospravedlnenie bolo prostriedkom, ktoré je postačujúce.
K tejto námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že článok v denníku
a v bol zásahom do osobnostných práv a ospravedlnenie malo byť len
prostriedkom, ktorý mal zmierniť jeho dopad. Poskytnutím ospravedlnenia na základe
rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu zo dňa 27. septembra 2011
ale nenastal stav, ako by k zásahu nikdy nedošlo
Článok bol publikovaný a možnosť oboznámiť sa s ním bola zvýšená (nebolo možné
uvedené denníky s predmetným článkom v Meste zadovážiť, lebo boli v dňoch
uverejnenia článkov vypredané). Samo ospravedlnenie, resp. vysvetlenie ako k tomu došlo,
nie je vždy spôsobilé celkom odstrániť negatívne dopady spôsobené publikovaním
nepravdivých údajov.
Relevantnosť námietky žalovaného, že uvedené články boli len monitoringom relácie
TV , adekvátne posúdil súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto jeho
posúdením v plnom rozsahu stotožňuje.
Žalovaný ďalej namieta, že okresný súd nesprávne vyriešil kolíziu práva na ochranu
osobnosti s právom na šírenie informácie, ku ktorej v danom prípade došlo.
V prípade konfliktu slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je
úlohou súdu zistiť mieru dôležitosti oboch v kolízii stojacích ústavných hodnôt a na tomto
podklade dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. Všetky základné práva
a slobody sa totiž chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (IV.ÚS 256/07).
Právo slobody šíriť informácie zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať
a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu
na hranice. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripomína, že tlač je
„strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje
slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie získať.
Odvolací súd ale zdôrazňuje, že verejnosť má právo na „úplné a presné“ informácie
(porovnaj News Verlag GmbH&CoKG proti Rakúsku, rozsudok z roku 2000). Sloboda
prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu
zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen
vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa
pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú. Šokujú alebo znepokojujú
štát. alebo časť obyvateľstva. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť.
Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky explicitne uvádzajú dôvody
obmedzenia slobody prejavu. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu
osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a konkretizovanom
najmä v § 11 a nasl. OZ, ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi do ich
osobnostných práv.
V preskúmavanej veci treba žalovaného považovať za „nositeľa“ slobody prejavu,
a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná
novinárom. Obsahom článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu. Išlo o veci,
o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti
oprávnení a povinní informovať. Je pravdou, že článok informoval o otázkach legitímneho
verejného záujmu, o stretávaní sa štátnych úradníkov s mafiánmi a o podiele orgánov
polície na „pašovaní cigariet“. Aj pri zohľadnení tejto stránky veci ale nemožno
prehliadnuť prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie, ktoré boli
v prípade žalobcu prekročené žalovaným zverejnením informácií nepravdivých, neúplných
a pravdu skresľujúcich.
Predmetný článok mal negatívny dopad na viaceré osobnostné práva žalobcu (meno,
osobnú česť, dôstojnosť, bezúhonnosť a spoločenskú vážnosť) a zasiahol aj do jeho
osobného a spoločenského postavenia spôsobom, pri ktorom bola súdom prvého stupňa
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch neprimeranému zásahu a ním vyvolaným
dôsledkom
Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah
do osobnostných práv fyzickej osoby je v zmysle § 13 ods. 3 OZ vecou voľnej úvahy súdu,
ktorá ale musí byť odôvodnená, musí mať základ v skutkových zisteniach, ku ktorým sa
dospelo v priebehu dokazovania. Priznaná výška tejto náhrady musí byť primeraná
závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti. šírke a oblasti negatívneho dopadu, možnostiam
eliminácie dôsledkov) vzniknutej ujmy a musí zohľadňovať okolností, za ktorých došlo
k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo zasiahnuté, ako aj
na strane toho, kto do týchto práv zasiahol.
Náhrada priznaná podľa § 13 ods. 3 OZ má plniť nielen funkciu satisfakčnú
(poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch tam, kde sama morálna satisfakcia nevyjadruje
dostatočnú podstatu zásahu a okolností, za ktorých k nemu došlo), ale aj kompenzačnú
(nahradiť vzniknutú ujmu) a preventívno-sankčnú na toho. kto do chránených osobnostných
práv zasiahol má pôsobiť tak, aby sa v budúcnosti vyhol obdobným zásahom do chránených
osobnostných práv (t. zn., že médiá nemá odrádzať od šírenia informácií, má ich ale viesť
k tomu. aby nešírili nepravdivé, difamačné a urážajúce informácie).
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 13 ods. 3 OZ nelimituje
súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie relevantných okolnosti
ponecháva na úvahe súdu, ktorá samozrejme nesmie a nemôže byť bezbrehá a musí
spočívať na logických a legitímnych faktoroch. Je nepochybné. že mantinely, v rámci
ktorých sa môže pohybovať takáto úvaha súdu. sú dané individualitou každého prípadu a
táto úvaha je podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie náhrady zakladá.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byt“ výška náhrady
nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (Tolstoj Miloslavsky c/a Spojené
Kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady, priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných
prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (Fuchs c/a Moldavsko. Steel a Moris
c/a Spojené Kráľovstvo) ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo
obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov,
nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné
činy (Iltalehti a Karhuvaara c/a Fínsko).
Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok okresného súdu nezohľadnil pri určení
výšky nemajetkovej ujmy uvedené interpretačné východiská. Pri úvahách o primeranej
náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi spočívala táto na logických faktoch,
a zohľadňovala individualitu daného prípadu, ale pri určovaní výšky nezohľadnil
interpretačné pravidlá uvedené v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolací
súd dospel k záveru, že priznaná náhrada vo výške 20.000 € je primeraná utrpenej ujme
na osobnostných právach žalobcu, a táto výška v tomto konkrétnom prípade zohľadňuje
v zásade výšku náhrad priznávaných súdmi v iných obdobných prípadoch. Právne
posúdenie primeranosti morálneho zadosťučinenia, v danom prípade žalobcovi okresným
súdom vo výške 20.000 € (vo forme relutárnej satisfakcie) považuje odvolací súd nielen
za primerané, ale aj za správne. Treba zdôrazniť, že žalobca je osoba všeobecne známa
verejnosti, lebo ide o bývalého funkcionára polície (exprezidenta policajného zboru).
Naviac po odídení z policajného zboru žalobca sa angažoval v samospráve a zastával
funkciu zástupcu primátora v Meste . Nielen vo funkcii (ex)prezidenta policajného
zboru, ale aj vo funkcii zástupcu primátora mesta sa predpokladá dobrá povesť, česť,
seriózne správanie, vážnosť, dôstojnosť a rešpekt, u ktorých je už len z etického hľadiska
vylúčené stretávanie sa s mafiánmi, podieľaní sa na pašovaní cigariet a podobne...
Argumentácia žalovaného, že žalobcovi by nemala byť poskytnutá nemajetková ujma
v peniazoch, lebo postačujúce je ospravedlnenie, ktoré mu bolo uverejnené v spomínaných
denníkoch, je neopodstatnená, lebo táto argumentácia nevystihuje dostatočný účel a zmysel
§ 13 ods. 2,3 OZ. Osobitne to, že peňažná náhrada za spôsobenú nemajetkovú ujmu je
opodstatnená vždy vtedy, ak sama morálna satisfakcia je nepostačujúca.»
Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už
boli predmetom preskúmavania krajským súdom, na základe ňou odvolania podaného proti
rozsudku okresného súdu z 5. októbra 2012, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou
polemikou s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľka tak stavia
ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje,
aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jej právnym názorom. Ústavný súd
v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Citovaný rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2014 obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd sa námietkami
sťažovateľky obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožné s námietkami
obsiahnutými v sťažnosti podanej ústavnému súdu, zaoberal a s týmito sa vysporiadal.
Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97),
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2014, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
Keďže rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Nad rámec odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2014 ústavný súd
konštatuje, že o základe žaloby, teda o tom, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu
došlo, bolo rozhodnuté už výrokom rozsudku okresného súdu z 9. júla 2009, ktorý bol
potvrdený rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2011 o povinnosti sťažovateľky
ospravedlniť sa žalobcovi. Sťažovateľka sa v súlade s uvedenými rozsudkami okresného
súdu a krajského súdu žalobcovi ospravedlnila. Napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 29. apríla 2014 bol potvrdený iba výrok rozsudku okresného súdu z 5. októbra 2012
o náhrade nemajetkovej ujmy a o jej výške.
Pokiaľ teda sťažovateľka v sťažnosti namietala, že k porušeniu jej práv malo dôjsť
tým, že rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2014 je protiústavný vo vzťahu k náhrade
nemajetkovej ujme, keďže k zásahu do osobnostných práv nedošlo, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené konštatuje, že niet žiadnej relevantnej súvislosti medzi rozsudkom krajského
súdu z 29. apríla 2014 a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.
K tvrdeniu sťažovateľky o tom, že k porušeniu označených práv malo dôjsť tiež tým,
že okresný súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala
možnosť namietať túto skutočnosť v odvolaní podanému proti rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd z odvolania sťažovateľky zistil, že sťažovateľka túto skutočnosť v odvolaní
proti rozsudku okresného súdu neuviedla. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že
ak sťažovateľka v konaní pred krajským súdom neuplatnila tento dôvod odvolania, nesplnila
základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd
poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto
ochrane nerozhoduje iný súd, v prípade sťažovateľky krajský súd.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016