Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 233/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Námestie SNP 30,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Patrikom Palšom, PALŠA A PARTNERI

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 3 a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd prvým výrokom rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Petit Press, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Námestie SNP 30, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 3 a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

prvým výrokom rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2014“).

Zo sťažnosti vyplýva:

«Rozsudkom Okresného súdu Trebišov, sp. zn.: zo dňa 05.10.2012

rozhodol prvostupňový súd tak, že čiastočne vyhovel Žalobe Žalobcu o ochranu osobnosti

v tam uvedenej časti.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 29.04.2014

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000.- EUR a zmenil rozsudok v ostatnej napadnutej

časti tak, že žalobu nad priznanú sumu 20.000,- EUR do 50.000,- EUR zamietol. ...

Predmetné rozhodnutie súdu nám uložilo povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,-

EUR, pričom následok súdneho rozhodnutia nekorešponduje so skutkovým a právnym

stavom danej veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné a súd nevykonal podstatné a kľúčové

dôkazy. ...

Súd nám v konaní odňal možnosť konať pred súdom spôsobom zákonnom

predpokladaným, čo odôvodňujeme nasledovne:

Súd prvého stupňa v konaní nevykonal úplne, pre súdne konanie a pre správne

rozhodnutie, zásadné a nami navrhnuté dôkazy, ktoré mu podľa nášho názoru vyplývali ako

povinnosť vykonať, a to nie len z dôvodu nášho návrhu na ich vykonanie, ale aj z dôvodu

vyplývajúceho priamo z ust.

Všeobecný súd vôbec neuviedol v odôvodnení rozhodnutia prečo „pominul“ dôkazy

vykonať, pričom išlo o dôkazy, ktoré dokonca najskôr mal zámer vykonať, keď predvolal

svedkov z adries ich bydliska a pracoviska. Toto bolo aj našou odvolacou námietkou

a odvolací súd vôbec neuviedol prečo považoval za zákonné nevykonanie dôkazov a tým

nedal dostatočnú odpoveď na naše kľúčové a zásadné odvolacie dôvody.“ ...

... máme za to, že... nepochybne došlo k zásahu do základného práva na súdnu

ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Predmetný článok zásah nevyvolal, lebo na to nebol spôsobilý. Predmetný článok

nebol kritikou, ako to uvádza všeobecný súd. Predmetný článok nebol ani hodnotiacim

úsudkom, ako to uvádza všeobecný súd. Predmetný článok bol iba správou o vyšetrovaní

Inšpekcie MV SR, ktorého výsledok bol zachytený práve v písomnej Správe MV SR, o ktorej

informovala hlavná spravodajská relácia súkromnej televízie...

Žalobca Žalobou zo dňa 18.02.2008 uplatnil nárok na ospravedlnenie a na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Článok bol monitoringom televíznej relácie,

ktorá vychádzala z oficiálnej Správy Inšpekcie MV SR a zaoberal sa stretnutím štátneho

úradníka - riaditeľa istej sekcie (nie žalobcu) s osobami (mafiánmi), ktoré boli

hľadané políciou SR pre vraždu.

Náš denník sa správou zaoberal práve preto, že televízia vyslovila vážne podozrenie.

Preto sme na rozdiel od televízie s plnou mierou vážnosti a novinárskej

zodpovednosti v záujme „dopovedať televíziou vypovedané“ oslovili šéfa Inšpekcie

Ministerstva vnútra SR pána , ktorého televízia vôbec neoslovila a v článku

sme uviedli, čo nám ako oficiálny a kompetentný predstaviteľ ministerstva a polície

povedal (!).

V závere článku boli v poslednom odseku uvedené dve vety:

Na pašovaní cigariet sa podľa správy podieľali viacerí súčasní aj bývalí funkcionári

polície, aj exprezident . „Inšpekcia ministerstva vnútra správu preverovala,

žiadne dôkazy proti policajtom však nezistila“, povedal jej šéf .

Publikovaním predmetných článkov sme realizovali naše právo na slobodu prejavu

spôsobom, ktorý je v súlade sústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Informácie v článku boli pravdivé a preverené. Vo vzťahu k osobe žalobcu bolo jasne

uvedené, že samotná Inšpekcia MV SR Správu preverovala a žiadne dôkazy proti

policajtom, teda aj osobe Žalobcu (exprezident), nezistila.

Dovoľujeme si poukázať napríklad na právny názor ESĽP, podľa ktorého

„Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú, podobne

ako politici, širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby“ (vec Thoma

v. Luxembursko).

Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod

podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť (Rozsudok ESĽP vo veci Dalban proti

Rumunsku zo dňa 28. 09. 1999).

Pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto

takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal

rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej

ak preukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to

v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod

neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno

považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou u osoby,

ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto

postupu alebo tam, kde to nebolo nutné (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999

vo veci Reynolds v Times News Papers Limited citované v náleze ÚS ČR sp. zn.

).

Z článku, ktorým sme čitateľom poskytli informáciu o odvysielanej televíznej relácii,

jednoznačne vyplynul záver vo vzťahu k osobe žalobcu, že sa žiadne dôkazy voči osobe

exprezidenta PZ SR ( ) nepreukázali, resp. sa nezistili.

Zverejnenie týchto informácii bolo preto aj vzhľadom na vyššie uvedené a na obsah

informácie, legitímne.

Keďže k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo je rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu vo vzťahu k náhrade

nemajetkovej ujmy v peniazoch, nezákonný a aj protiústavný...

V konaní pred všeobecným súdom sa nepreukázalo, ako došlo k zásahu

do osobnostných práv žalobcu, nepreukázalo sa, že by prípadný zásah vyvolal intenzitu, pre

ktorú by bolo potrebné priznať žalobcovi právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Žalobca nakoniec ani neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti. Súd napriek tomu rezignoval

na spravodlivosť a žalobe vo veci samej i za takýchto okolností vyhovel.

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že súd v časti, v ktorej žalobe vyhovel,

vychádzal pri rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Predmetné konanie je konaním o ochranu osobnosti, kde súd rozhoduje o strete

základných ústavných práv a to o strete práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu

prejavu. Keďže obe tieto práva sú si rovné a zákon im poskytuje rovnakú právnu ochranu,

je potrebné skúmať, či došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti nezákonnou

realizáciou práva na slobodu prejavu. Súd teda skúma, či realizáciou práva na slobodu

prejavu došlo k pravdivým alebo nepravdivým výrokom a či prípadné výroky majú intenzitu,

ktorá vyžaduje súdny zásah do slobody prejavu.

Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri

zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené

(protiprávne).

Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym

právom, t. j. s právnym poriadkom...

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom

do osobnosti fyzickej osoby musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka

existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď

v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite,

tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť

medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.

Je teda zrejmé, že rozhodnutie súdu prvého stupňa čiastočne potvrdené rozsudkom

odvolacieho súdu nie je správne a nie je v súlade so zákonom. Navyše príslušný právny

predpis podľa nášho názoru ani neumožňuje takéto meritórne rozhodnutie o veci, pretože

primeraná náhrada nie je sankciou, či pokutou za správanie sa, ale má byť primeraným

zadosťučinením, ak sa preukáže v súdnom konaní zásah do práva na ochranu osobnosti.

Ust. výslovne uvádza, že fyzická osoba má tiež právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, no to len pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa prvého odseku, najmä preto, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Ide o nerozlučnú spojitosť, nie

o dve samostatné nároky. Nemajetkový ujma v peniazoch je len subsidiárnou zložkou.

V tejto časti odkazujeme na súdnu prax a publikovanú judikatúru.

Za tejto situácie je uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením

práva na slobodu prejavu.

Súd sa okrem už vyššie uvedeného vôbec vo svojich úvahách v odôvodnení

rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca aj následne dlhodobo pôsobil

vo svojej funkcii na Mestskom úrade i v ďalších verejných funkciách, teda so skutočnou

intenzitou žalobcom tvrdeného zásahu a pod.

Naopak súd uviedol, že „ hovorí o preverovaní správy a nezistení

dôkazov proti policajtom, teda používa množné číslo, nespomína v tejto vete meno žalobcu

a faktom je, že dňa 16. 01. 2008 žalobca už nebol členom policajného zboru.“, pritom

viacerí na súde vypočutí svedkovia a dokonca i súd na pojednávaní niekoľko krát oslovovali

žalobcu ako „generál“, či „pán generál“ (na tom samozrejme nič zlé nie je, práve naopak),

no v tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že v mieste bydliska žalobcu v

podobne tak v a , či , kde žalobca roky pôsobil, jeho

osobu každý vníma ako osobu policajného dôstojníka, generála polície, jednoducho ako

policajta. V článku bolo navyše uvedené - exprezident.

Neobvyklý spôsob samotného vedenia konania je viditeľný i z ďalšej časti súdneho

rozhodnutia, keď sud prvého stupňa uviedol. že t. obrazového záznamu odvysielanej relácie

„súd zistil“, teda že viedol dokazovanie v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona –

Súd takýto dokaz (prebratie obrazového záznamu) v konaní nikdy nevykonal.

určuje, akým spôsobom má súd dokazovanie viesť

a vykonávať. Súd sa týmto právnym predpisom v tomto konaní dôsledne neriadil.

Opakujeme, článok spresňujúco, na rozdiel od televíznej relácie, uviedol, že

„Inšpekcia ministerstva vnútra správu preverovala, žiadne dôkazy proti policajtom však

nezistila“, povedal jej šéf .

Zverejnený článok teda jednoznačne vysvetlil vzťah osoby žalobcu s predmetnou

správou a samotný obsah textu uvádzal, že vyšetrovanie inšpekcie ministerstva vnútra

nepreukázalo, že by sa žalobca skutočne dopustil nejakého protiprávneho konania. Máme

za to, že takýto záver musel prijať každý súdny čitateľ.

Celkové znenie predmetnej informácie jednoznačne zodpovedalo pravde!

Máme za to, že všeobecný súd dostatočne nevzal pri rozhodovaní o veci náležitý

zreteľ na ústavnoprávnu povahu tejto veci. t. j. na stret dvoch základných práv a to práva

na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu.

Všeobecný súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene

prednosť jednému základnému právu pred právom druhým a tým zasiahol do slobody

prejavu nepatričným spôsobom, keď rozsudkom skonštatoval porušenie práva žalobcu a

keď nám uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,-

EUR.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 29. 04. 2014, jeho prvým výrokom, ktorým

odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný

zaviazaný zaplatiť Žalobcovi sumu 20.000,- EUR porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.:

zo dňa 29. 04. 2014, jeho prvým výrokom, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok

v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu

20.000,- EUR porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa

29. 04. 2014, v časti – prvý výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej

časti, t. j. vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- EUR,

sa zrušuje a vec sa v tejto časti vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 3 a a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu z 29. apríla 2014.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-157 z 9. júla 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 9. júla 2009“) bolo

rozhodnuté o žalobe (ďalej len „žalobca“), ktorou sa domáhal od sťažovateľky

ospravedlnenia v denníku a denníku za výroky uverejnené v denníku

a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 000 Sk, tak, že uložil sťažovateľke povinnosť

ospravedlniť sa žalobcovi v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku okresného súdu

z 9. júla 2009, zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,76 € a zaplatiť trovy

konania. O odvolaní proti uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -210 z 27. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu z 27. septembra 2011“) tak, že rozsudok okresného súdu z 9. júla 2009 okrem výroku

o náhrade nemajetkovej ujmy a trovách konania potvrdil a rozsudok vo výrokoch o náhrade

nemajetkovej ujmy a o náhrade trov konania vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konania rozhodol rozsudkom č. k. -293

z 5. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu z 5. októbra 2012“) tak, že zaviazal

sťažovateľku uhradiť žalobcovi sumu 50 000 €. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

okresného súdu z 5. októbra 2012 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 29. apríla

2014 tak, že rozsudok okresného súdu z 5. októbra 2012 vo výroku, ktorým bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 20 000 € potvrdil a žalobu nad priznanú

sumu 20 00 € do 50 000 € zamietol.

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že rozsudok krajského súdu

z 29. apríla 2014 je vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy nezákonný a protiústavný,

keďže k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo a vo veci neboli

okresným súdom bez odôvodnenia vykonané sťažovateľkou navrhnuté dôkazy.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 5. októbra 2012 stotožnil

a v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že konanie žalovaného,

ktorý publikoval v denníku a v článok pod názvom „

“, vyvolalo negatívny obraz o osobe žalobcu, kde bol žalobca

označený, že sa podieľal na pašovaní cigariet ako bývalý funkcionár polície, exprezident

policajného zboru, označený menom a priezviskom, treba jednoznačne hodnotiť ako

neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Uverejnením predmetného článku

v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou a regionálnom denníku

bola vyvolaná negatívna reakcia v širokom okolí žalobcu, pričom s negatívnymi následkami

sa museli vyrovnávať aj jeho najbližší príbuzní. Uverejnenie článku vyvolalo v Meste

negatívne reakcie občanov, členov mestského zastupiteľstva a vzbudilo značnú

nedôveru voči žalobcovi. Žalobca sa stretával po uverejnení článkov v spomínaných

denníkoch s negatívnymi reakciami okolia na tvrdenia obsiahnuté v článku. Uvedené

skutkové zistenia odvolací súd hodnotí ako závažné následky zásahu vyvolané predmetným

nepravdivým výrokom v súkromnej sfére. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa

dospel k záveru, že konanie žalovaného jednoznačne vykazovalo znaky neoprávneného

zásahu do osobnostných práv, ktorým bol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu.

So zreteľom na charakteristiky zásahu, okolnosti za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím

na jeho dôsledky, je opodstatnené priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o priznaní

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale len v sume 20.000 €.

V preskúmavanej veci dospel odvolací súd k právnemu záveru, že okresný súd pri

rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, postupoval dôsledne v zmysle

vyššie citovaných ustanovení a náležité zohľadnil závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj všetky okolností, za ktorých došlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcu. Zhodnotením jeho intenzity, trvania, a rozsahu nepriaznivých

následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho spoločenské postavenie a postavenie v

mestskom zastupiteľstve - zástupca primátora, ako aj ohlas na neoprávnený zásah tak, ako

ho posúdil okresný súd. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a rovnako má za to, že v

danom prípade boli splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle

, . Odvolateľ vytýka okresnému súdu, že dostatočne nezohľadnil tú

skutočnosť, že žalovaný sa ospravedlnil žalobcovi v predmetných denníkoch, a teda už toto

ospravedlnenie bolo prostriedkom, ktoré je postačujúce.

K tejto námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že článok v denníku

a v bol zásahom do osobnostných práv a ospravedlnenie malo byť len

prostriedkom, ktorý mal zmierniť jeho dopad. Poskytnutím ospravedlnenia na základe

rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu zo dňa 27. septembra 2011

ale nenastal stav, ako by k zásahu nikdy nedošlo

Článok bol publikovaný a možnosť oboznámiť sa s ním bola zvýšená (nebolo možné

uvedené denníky s predmetným článkom v Meste zadovážiť, lebo boli v dňoch

uverejnenia článkov vypredané). Samo ospravedlnenie, resp. vysvetlenie ako k tomu došlo,

nie je vždy spôsobilé celkom odstrániť negatívne dopady spôsobené publikovaním

nepravdivých údajov.

Relevantnosť námietky žalovaného, že uvedené články boli len monitoringom relácie

TV , adekvátne posúdil súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto jeho

posúdením v plnom rozsahu stotožňuje.

Žalovaný ďalej namieta, že okresný súd nesprávne vyriešil kolíziu práva na ochranu

osobnosti s právom na šírenie informácie, ku ktorej v danom prípade došlo.

V prípade konfliktu slobody prejavu na jednej strane ( Slovenskej

republiky) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena na strane druhej ( ) je

úlohou súdu zistiť mieru dôležitosti oboch v kolízii stojacích ústavných hodnôt a na tomto

podklade dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. Všetky základné práva

a slobody sa totiž chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva

alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody ().

Právo slobody šíriť informácie zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať

a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu

na hranice. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripomína, že tlač je

„strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje

slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitosti verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie získať.

Odvolací súd ale zdôrazňuje, že verejnosť má právo na „úplné a presné“ informácie

(porovnaj News Verlag GmbH&CoKG proti Rakúsku, rozsudok z roku 2000). Sloboda

prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu

zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen

vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa

pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú. Šokujú alebo znepokojujú

štát. alebo časť obyvateľstva. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť.

Limitačné klauzuly v explicitne uvádzajú dôvody

obmedzenia slobody prejavu. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv

a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu

osobnosti v rozsahu garantovanom v a konkretizovanom

najmä v a nasl. , ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi do ich

osobnostných práv.

V preskúmavanej veci treba žalovaného považovať za „nositeľa“ slobody prejavu,

a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná

novinárom. Obsahom článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu. Išlo o veci,

o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti

oprávnení a povinní informovať. Je pravdou, že článok informoval o otázkach legitímneho

verejného záujmu, o stretávaní sa štátnych úradníkov s mafiánmi a o podiele orgánov

polície na „pašovaní cigariet“. Aj pri zohľadnení tejto stránky veci ale nemožno

prehliadnuť prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie, ktoré boli

v prípade žalobcu prekročené žalovaným zverejnením informácií nepravdivých, neúplných

a pravdu skresľujúcich.

Predmetný článok mal negatívny dopad na viaceré osobnostné práva žalobcu (meno,

osobnú česť, dôstojnosť, bezúhonnosť a spoločenskú vážnosť) a zasiahol aj do jeho

osobného a spoločenského postavenia spôsobom, pri ktorom bola súdom prvého stupňa

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch neprimeranému zásahu a ním vyvolaným

dôsledkom

Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah

do osobnostných práv fyzickej osoby je v zmysle vecou voľnej úvahy súdu,

ktorá ale musí byť odôvodnená, musí mať základ v skutkových zisteniach, ku ktorým sa

dospelo v priebehu dokazovania. Priznaná výška tejto náhrady musí byť primeraná

závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti. šírke a oblasti negatívneho dopadu, možnostiam

eliminácie dôsledkov) vzniknutej ujmy a musí zohľadňovať okolností, za ktorých došlo

k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo zasiahnuté, ako aj

na strane toho, kto do týchto práv zasiahol.

Náhrada priznaná podľa má plniť nielen funkciu satisfakčnú

(poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch tam, kde sama morálna satisfakcia nevyjadruje

dostatočnú podstatu zásahu a okolností, za ktorých k nemu došlo), ale aj kompenzačnú

(nahradiť vzniknutú ujmu) a preventívno-sankčnú na toho. kto do chránených osobnostných

práv zasiahol má pôsobiť tak, aby sa v budúcnosti vyhol obdobným zásahom do chránených

osobnostných práv (t. zn., že médiá nemá odrádzať od šírenia informácií, má ich ale viesť

k tomu. aby nešírili nepravdivé, difamačné a urážajúce informácie).

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ustanovenie nelimituje

súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie relevantných okolnosti

ponecháva na úvahe súdu, ktorá samozrejme nesmie a nemôže byť bezbrehá a musí

spočívať na logických a legitímnych faktoroch. Je nepochybné. že mantinely, v rámci

ktorých sa môže pohybovať takáto úvaha súdu. sú dané individualitou každého prípadu a

táto úvaha je podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie náhrady zakladá.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byt“ výška náhrady

nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (Tolstoj Miloslavsky c/a Spojené

Kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady, priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných

prípadoch, týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (Fuchs c/a Moldavsko. Steel a Moris

c/a Spojené Kráľovstvo) ako aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo

obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov,

nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné

činy (Iltalehti a Karhuvaara c/a Fínsko).

Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok okresného súdu nezohľadnil pri určení

výšky nemajetkovej ujmy uvedené interpretačné východiská. Pri úvahách o primeranej

náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi spočívala táto na logických faktoch,

a zohľadňovala individualitu daného prípadu, ale pri určovaní výšky nezohľadnil

interpretačné pravidlá uvedené v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolací

súd dospel k záveru, že priznaná náhrada vo výške 20.000 € je primeraná utrpenej ujme

na osobnostných právach žalobcu, a táto výška v tomto konkrétnom prípade zohľadňuje

v zásade výšku náhrad priznávaných súdmi v iných obdobných prípadoch. Právne

posúdenie primeranosti morálneho zadosťučinenia, v danom prípade žalobcovi okresným

súdom vo výške 20.000 € (vo forme relutárnej satisfakcie) považuje odvolací súd nielen

za primerané, ale aj za správne. Treba zdôrazniť, že žalobca je osoba všeobecne známa

verejnosti, lebo ide o bývalého funkcionára polície (exprezidenta policajného zboru).

Naviac po odídení z policajného zboru žalobca sa angažoval v samospráve a zastával

funkciu zástupcu primátora v Meste . Nielen vo funkcii (ex)prezidenta policajného

zboru, ale aj vo funkcii zástupcu primátora mesta sa predpokladá dobrá povesť, česť,

seriózne správanie, vážnosť, dôstojnosť a rešpekt, u ktorých je už len z etického hľadiska

vylúčené stretávanie sa s mafiánmi, podieľaní sa na pašovaní cigariet a podobne...

Argumentácia žalovaného, že žalobcovi by nemala byť poskytnutá nemajetková ujma

v peniazoch, lebo postačujúce je ospravedlnenie, ktoré mu bolo uverejnené v spomínaných

denníkoch, je neopodstatnená, lebo táto argumentácia nevystihuje dostatočný účel a zmysel

, . Osobitne to, že peňažná náhrada za spôsobenú nemajetkovú ujmu je

opodstatnená vždy vtedy, ak sama morálna satisfakcia je nepostačujúca.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už

boli predmetom preskúmavania krajským súdom, na základe ňou odvolania podaného proti

rozsudku okresného súdu z 5. októbra 2012, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou

polemikou s právnym názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľka tak stavia

ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje,

aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jej právnym názorom. Ústavný súd

v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Citovaný rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2014 obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľky obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožné s námietkami

obsiahnutými v sťažnosti podanej ústavnému súdu, zaoberal a s týmito sa vysporiadal.

Ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ),

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2014, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Keďže rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Nad rámec odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2014 ústavný súd

konštatuje, že o základe žaloby, teda o tom, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu

došlo, bolo rozhodnuté už výrokom rozsudku okresného súdu z 9. júla 2009, ktorý bol

potvrdený rozsudkom krajského súdu z 27. septembra 2011 o povinnosti sťažovateľky

ospravedlniť sa žalobcovi. Sťažovateľka sa v súlade s uvedenými rozsudkami okresného

súdu a krajského súdu žalobcovi ospravedlnila. Napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 29. apríla 2014 bol potvrdený iba výrok rozsudku okresného súdu z 5. októbra 2012

o náhrade nemajetkovej ujmy a o jej výške.

Pokiaľ teda sťažovateľka v sťažnosti namietala, že k porušeniu jej práv malo dôjsť

tým, že rozsudok krajského súdu z 29. apríla 2014 je protiústavný vo vzťahu k náhrade

nemajetkovej ujme, keďže k zásahu do osobnostných práv nedošlo, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené konštatuje, že niet žiadnej relevantnej súvislosti medzi rozsudkom krajského

súdu z 29. apríla 2014 a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a 3 a a práva podľa dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

podľa z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.

K tvrdeniu sťažovateľky o tom, že k porušeniu označených práv malo dôjsť tiež tým,

že okresný súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala

možnosť namietať túto skutočnosť v odvolaní podanému proti rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z odvolania sťažovateľky zistil, že sťažovateľka túto skutočnosť v odvolaní

proti rozsudku okresného súdu neuviedla. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že

ak sťažovateľka v konaní pred krajským súdom neuplatnila tento dôvod odvolania, nesplnila

základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa

a . Podľa citovaných noriem ústavný súd

poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto

ochrane nerozhoduje iný súd, v prípade sťažovateľky krajský súd.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku právomoci.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016