Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 21/2019
PDF · 280.41 KB
No categories available
IV. ÚS 21/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Lapárovou, Forgáchova
bašta 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 20/2017 z 24. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. augusta 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 20/2017
z 24. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v pozícii žalobcu
na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 239/2008 domáhal odstránenia následkov neoprávnených zásahov žalovaného do jeho
práva na ochranu osobnosti a primeraného zadosťučinenia spočívajúceho v ospravedlnení
a priznaní materiálnej satisfakcie vo výške 33 193,92 €.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 239/2008 z 9. mája 2013 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) takto rozhodol:
«Odporca je povinný v časopise , do 15 dní po právoplatnosti rozsudku
uverejniť nasledovnú správu s ospravedlnením:
„V ženskom týždenníku z 8. júla 2008 na stranách 22 až 24 sme
uverejnili článok pod názvom „Biznis s rakovinou“, v ktorom boli uvedené skutkové
tvrdenia, že „klinický onkológ mal pripraviť zdravotné poisťovne o viac ako
deväťnásťmiliónov korún, v rokoch 1995 až 2004 si mal dávať preplácať onkologickú
liečbu, ktorú v skutočnosti nikomu nepodal, vraj liečil aj zdravých ľudí, ktorých držal
v omyle, že majú nádor, znalecké posudky a svedectvá mali mnohé odhaliť, pani
popisovaná v článku nemala byť riadne liečená, onkológ nevypisoval recepty ale drahé
lieky dával pacientom rovno v ordinácii, nechcel vydať zdravotnú kartu, zdravotná
dokumentácia, ktorú od neho prevzala, v mnohých prípadoch nebola
v poriadku ani kompletná a mnohých pacientov v nej vôbec nenašla, našli sa aj falošné
nálezy a ich opisy, takže pán doktor v tom zrejme nebol sám, preplatené lieky za milióny
nikdy neboli naozaj fyzicky čerpané, iba papierovo cez eseročku.“ Obsah tohto článku je
skreslený, nepravdivý a zasiahli sme ním veľmi vážne do práv na ochranu osobnosti
a znížili sme jeho vážnosť, dôstojnosť a česť, za čo sa mu
ospravedlňujeme.“
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 10 000,--eur, do 15 dní
po právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.
O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.»
4. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľ a tiež žalovaný odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 254/2013
z 27. mája 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) takto rozhodol:
„Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o povinnosti
odporcu uverejniť v časopise správu s ospravedlnením a v časti výroku o zamietnutí
zvyšku návrhu potvrdzuje.
V napadnutej časti výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi 10.000 eur
rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že návrh zamieta.“
5. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší súd
napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku krajského súdu,
ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby
nad priznanú sumu 10 000 €, odmietol a zároveň zamietol dovolanie sťažovateľa proti
výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) sumu 10 000 € tak, že žalobu
zamietol.
6. Sťažovateľ porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zásade odôvodňuje tým, že „Najvyšší súd vo svojom rozsudku
uvedené ústavné princípy nerešpektoval, keď napriek kogentnej úprave uvedenej v § 470
ods.1 CSP otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľa neposudzoval cez
ustanovenie § 217 ods.1 a § 438ods.1 CSP podľa ustanovení § 420 a § 421 CSP, ale podľa
§ 237 a 238 OSP a na ne sa viažucu súdnu judikatúru, ktoré už neboli súčasťou platného
právneho poriadku od 1.7.2016.“. Ďalej uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
nie je riadne a presvedčivo odôvodnený a že zo strany všeobecných súdov došlo k porušeniu
princípu rovnosti zbraní v jeho neprospech, v súvislosti s čím v sťažnosti uviedol:
„sťažovateľ preukázal v konaní všetky znaky skutkovej podstaty pre priznanie práva
na primerané zadosťučinenie nielen v morálnej podobe (ospravedlnenie) ale aj v podobe
peňažnej najmä preto, že sa morálna satisfakcia nejavila ako dostačujúca. Bola totiž
v značnej miere znížená dôstojnosť sťažovateľa, bol opísaný ako zločinec, šarlatán,
podvodník. Znížená bola aj jeho vážnosť v spoločnosti. Potom bolo na žalovanom, aby on
preukazoval a preukázal, že to tak nebolo a že išlo iba len o bežnú informáciu ohľadne
začatého trestného stíhania sťažovateľa. A v tomto smere však súdy nič nevyžadovali
od žalovaného, žalovaný v tomto smere okrem a svojho tvrdenia žiadny dôkaz neprodukoval
a aj tak súdy vyhoveli jeho žiadosti o nepriznanie finančnej náhrady pre imaginárne
neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. V dôsledku toho porušili súdy vyššie
uvedené pravidlá o dôkaznom bremene a tým zároveň zaťažili svoje rozhodnutia i ústavným
deficitom v zmysle čl.46 ods.1 ústavy a čl.6 ods.1 dohovoru.“
7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces
podľa čl.46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods.1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu SR z 24.4.2018
sp. zn. 1Cdo 20/2017 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo 20/2017 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd je povinný zaplatiť titulom trov konania
pred ústavným súdom sumu 201,- € (dva úkony právnej služby po 91,29 € a náhrada
nákladov za každý úkon po 9,21 €) v lehote do 1 mesiaca na účet jeho právnej zástupkyne.“
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený
10. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08), a preto ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne.
14.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval procesnú neprípustnosť
dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby nad priznanú sumu 10 000 €, v nadväznosti
na čo dovolanie sťažovateľa v tejto časti podľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný
sporový poriadok“) odmietol.
14.2 Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým tento zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
(sťažovateľovi) sumu 10 000 € tak, že žalobu zamietol, najvyšší súd ako neopodstatnené
15. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
«5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd alebo dovolací súd) ako
súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) vzhľadom k tomu, že
dovolanie žalobcu bolo podané 20. januára 2016 vychádzal z prechodného ustanovenia
§ 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, v zmysle ktorého platí, že ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a preto skúmal prípustnosť a dôvodnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).
7. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30. júna 2016, ďalej len
O.s.p.).
8. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo
k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti
rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie proti
zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
9. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním v potvrdzujúcej časti
a zmeňujúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a žiadal tento rozsudok v napadnutých
častiach zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
10. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016, v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p.
bol dovolací súd povinný aj ex offo posúdiť, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. a tiež, či konanie nie je postihnuté tzv. inou
vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
11. Žalobca vady uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. nenamietal a dovolací súd ich
ani pri svojom prieskume nezistil.
12. Pokiaľ žalobca napadol výrok rozsudku, ktorým bol potvrdený prvostupňový
rozsudok o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznaných 10.000,-Eur,
nie je jeho dovolanie v tejto časti rozsudku (potvrdzujúcej) odvolacieho súdu prípustné.
Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236
ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval v ustanovení § 238
O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo
k závažným procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.
13. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/
CSP.
14. Pokiaľ ide o tzv. inú vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. na rokovaní
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď
písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.“...
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie
dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolací súd preto dospel
k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Z uvedeného dôvodu nejde pokiaľ ide o odôvodnenie
napadnutého rozsudku zároveň o tzv. inú vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Dovolací
súd v rámci prieskumu predmetného spisu nezistil, že by bola porušená zásada rovnosti
účastníkov konania...
18. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 dovolanie proti zmieňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolanie má
v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) -
dovolateľom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil výrok
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
10.000,-Eur tak, že v tejto časti bol návrh zamietnutý, čím súčasne založil i subjektívnu
prípustnosť žalobcu na podanie dovolania a bolo preto možné v tejto časti podrobiť
rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
19. Žalobca výslovne uviedol, že dovolanie podáva z dôvodov uvedených v § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p. a namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.
20. Dovolací súd odkazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu, v časti, v ktorej vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade
postačuje ospravedlnenie a nie je potrebné priznať nemajetkovú ujmu.
21. Dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci sa však
nejedná o tento prípad.
22. Žalobca v konaní nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie
závažnej ujmy v osobnostných právach ani v pracovnej, ani spoločenskej a ani v súkromnej
oblasti života. Skutočnosti, ktoré uviedol žalobca boli iba jeho subjektívnymi pocitmi. Tieto
nevykazovali znaky závažnej miery, či závažnej ujmy.
23. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobca v dovolaní
nedôvodné uplatnil dovolacie dôvody (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.). S poukazom na to
dovolanie v zmeňujúcom výroku odvolacieho súdu zamietol ako neopodstatnené (§ 448
CSP).»
16. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k porušeniu ním označených práv tým, že najvyšší súd napriek kogentnej úprave
uvedenej v § 470 ods. 1 CSP otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľa
neposudzoval podľa § 217 ods. 1 CSP, § 438 ods. 1 CSP, § 420 CSP a § 421 CSP, ale podľa
§ 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) a § 238 OSP, ktoré už neboli súčasťou
platného právneho poriadku od 1. júla 2016. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti namieta, že
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nebol riadne odôvodnený, ako aj to, že v priebehu
súdneho konania došlo zo strany všeobecných súdov k porušeniu princípu rovnosti zbraní
v jeho neprospech.
17. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej najvyšší súd v rozpore
s kogentnou úpravou uvedenou v § 470 ods. 1 CSP otázku prípustnosti a dôvodnosti
dovolania sťažovateľa posudzoval podľa § 237 OSP a § 238 OSP, teda podľa ustanovení,
ktoré už neboli súčasťou platného právneho poriadku od 1. júla 2016, a nie podľa
ustanovení Civilného sporového poriadku, uvádza ústavný súd tieto skutočnosti.
18.1 Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, nový procesný
predpis, ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30. júna 2016.
18.2 Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
18.3 Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije
na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení
protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
18.4 Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo
sťažovateľom podané 20. januára 2016, teda podľa právneho stavu účinného do 30. júna
2016, t. j. v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a o samotnom dovolaní
sťažovateľa bolo najvyšším súdom rozhodnuté napadnutým rozsudkom 24. apríla 2018, teda
v čase účinnosti Civilného sporového poriadku.
18.5 Vzhľadom na to, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo sťažovateľom
podané v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, keď aj sťažovateľ
pri koncipovaní dovolania vychádzal z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom
poriadku, bol najvyšší súd povinný s poukazom na § 470 ods. 2 CSP posúdiť prípustnosť
a dôvodnosť takto podaného dovolania ako úkonu, ktorého účinky nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, práve podľa zákonných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku platných a účinných v čase podania dovolania.
19.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
19.2 S poukazom na uvedené ústavný súd uzatvára, že postup najvyššieho súdu,
pri ktorom tento otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľa podaného podľa
právneho stavu účinného do 30. júna 2016 posúdil podľa zákonných ustanovení uvedených
v Občianskom súdnom poriadku, a nie podľa zákonných ustanovení uvedených v Civilnom
sporovom poriadku, je ústavne akceptovateľný, a teda najvyšší súd tým, že posudzoval
prípustnosť a dôvodnosť dovolania sťažovateľa podľa zákonných ustanovení uvedených
v Občianskom súdnom poriadku, nezasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
20.1 V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, nepreskúmateľnosť ktorého namietal sťažovateľ v podanej sťažnosti,
dospel k záveru, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
rozhodovaní o podanom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,
nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
20.2 Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd
však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
20.3 K namietanej dostatočnosti a úplnosti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že
podľa jeho názoru je odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v hraniciach
ústavnej akceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu tak ústavný súd sťažovateľom namietanú
dostatočnosť a úplnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu neakceptoval.
21. K sťažovateľom namietanému postupu všeobecných súdov, pri ktorom tieto mali
v rámci súdneho konania porušiť princíp rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľovi tým, že
od neho ako žalobcu vyžadovali preukázanie ním uvádzaných skutočností (vo vzťahu
k preukázaniu vzniku závažnej nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného konania
žalovaného) na rozdiel od žalovaného, ktorého tvrdenia považovali všeobecné súdy
za preukázané bez toho, aby žalovaný v tomto smere produkoval akékoľvek dôkazy,
ústavný súd uvádza tieto skutočnosti.
22. Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo
na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana
občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl
c. Švajčiarsko z 23. 10. 1996).
23. Z okolností danej veci vyplýva, že sťažovateľovi ako žalobcovi bolo umožnené,
aby na podporu svojich tvrdení predložil súdu dôkazy, ktoré preukazujú ním uplatnený
nárok pred všeobecným súdom. Právo tvrdiť a preukázať tvrdené skutočnosti mal
za rovnakých podmienok ako sťažovateľ, vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh, aj
žalovaný.
24.1 Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občianky zákonník“) fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie
24.2 Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
24.3 Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo.
25. V danom prípade sa sťažovateľ ako žalobca pred všeobecným súdom domáhal
odstránenia následkov neoprávnených zásahov žalovaného do jeho práva na ochranu
osobnosti a primeraného zadosťučinenia spočívajúceho v ospravedlnení a v priznaní
materiálnej satisfakcie. Pokiaľ sťažovateľ ako žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi
tvrdil, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, bolo jeho
povinnosťou preukázať, akým zásahom zo strany žalovaného bolo do jeho práv na ochranu
osobnosti zasiahnuté. Podobne aj v prípade tvrdenia sťažovateľa ako žalobcu o existencii
závažnej ujmy na jeho strane v dôsledku neoprávneného konania žalovaného proti jeho
osobe bol výslovne sťažovateľ ten, kto bol povinný preukázať splnenie zákonom
stanovených podmienok na priznanie majetkovej satisfakcie za vzniknutú ujmu (teda vznik
závažnej ujmy na strane sťažovateľa v dôsledku neoprávneného konania žalovaného), a teda
uniesť dôkazné bremeno svojich tvrdení, a to bez ohľadu na procesnú aktivitu žalovaného.
26. Z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že posúdenie toho, či je
postačujúce priznanie zadosťučinenia napríklad vo forme ospravedlnenia alebo má fyzická
osoba tiež právo na priznanie zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch s poukazom na preukázané okolnosti konkrétneho prípadu (v danom prípade
vznik závažnej ujmy na strane sťažovateľa v dôsledku neoprávneného konania žalovaného),
je predmetom voľnej úvahy súdu. Len súd je oprávnený a zároveň povinný po dôkladnom
zhodnotení vykonaných dôkazov vysloviť dostatočne odôvodnený záver o oprávnenosti
alebo neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku.
27.1 Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že tento sa
v otázke preukázania vzniku závažnej ujmy na strane sťažovateľa v dôsledku
neoprávneného konania žalovaného stotožnil s rozsudkom krajského súdu, v ktorom krajský
súd v podstatnom okrem iného uvádza: «Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľ síce nie
je osoba všeobecne známa širokej verejnosti, avšak nejde ani o „radového občana“.
V danej veci navrhovateľ nie je bežný občan, musí zniesť skutočnosť, že média sa môžu
zaujímať o výkon jeho práce a s ním súvisiacimi okolnosťami a takou bolo aj trestné
stíhanie navrhovateľa. Pokiaľ bola na navrhovateľa podaná obžaloba, bolo právom,
a z hľadiska práce médií i povinnosťou média, ktoré malo vedomosť o trestnom stíhaní,
informovať verejnosť o tejto skutočnosti. Informácia o vedení trestného stíhania či o podaní
obžaloby a o dôvodoch tejto obžaloby, nie je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny a ani
nie je zásahom do osobnostných práv dotknutej osoby, t.j. navrhovateľa. Zásahom sú iba
ostatné nepravdivé údaje.
Obžaloba na navrhovateľa bola vypracovaná dňa 03.07.2007. Navrhovateľ už dňa
01.08.2004 ukončil svoju lekársku prax v a odišiel pracovať do .
Teda táto skutočnosť vôbec nesúvisí so zverejneným článkom.
Späť na Slovensko sa navrhovateľ vrátil od 01.04.2008 do , kde mal
dohodnuté zamestnanie. Následne dňa 08.07.2008 bol zverejnený predmetný článok Biznis
s rakovinou. Tento článok nemal žiadny negatívny dopad na pracovnú oblasť života
navrhovateľa, nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru, či preradeniu na inú prácu,
prípadne iný pracovnoprávny postih.
Navrhovateľ nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy
v osobnostných právach ani v pracovnej, ani spoločenskej ani súkromnej oblasti svojho
života. Všetky skutočnosti, ktoré uvádzal ako závažnú ujmu spôsobenú zverejnením
predmetného článku, sú buď jeho subjektívnymi pocitmi, alebo nevykazujú znaky značnej
miery, či závažnej ujmy...
Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne preukázania podmienok na priznanie majetkovej satisfakcie,
preto v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na priznanie
nemajetkovej ujmy zamietol. V tej súvislosti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti
zamietnutia zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy.»
27.2 Najvyšší súd podobne ako krajský súd dospel k záveru, že „žalobca v konaní
nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy v osobnostných
právach ani v pracovnej, ani spoločenskej a ani v súkromnej oblasti života. Skutočnosti,
ktoré uviedol žalobca boli iba jeho subjektívnymi pocitmi. Tieto nevykazovali znaky
závažnej miery, či závažnej ujmy“ a vo svojom napadnutom rozhodnutí odkazuje
„v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti, v ktorej vysvetlil
svoje závery, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade postačuje ospravedlnenie a nie je
potrebné priznať nemajetkovú ujmu.“.
28.1 Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
28.2 Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
28.3 Ústavný súd konštatuje, že postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu
princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľovi ako strane sporu. Skutočnosť, že
sťažovateľ ako žalobca nebol úspešný vo vzťahu k svojmu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, je dôsledkom toho, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich pred súdom
uvádzaných tvrdení. Subjektívne presvedčenie sťažovateľa o tom, že dostatočným
spôsobom preukázal pravdivosť ním uvádzaných skutočností, nie je postačuje.
29. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom rozsudku nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
30. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
32. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie náhrady
trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2019