Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 21/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Lapárovou, Forgáchova

bašta 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v pozícii žalobcu

na Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

domáhal odstránenia následkov neoprávnených zásahov žalovaného do jeho

práva na ochranu osobnosti a primeraného zadosťučinenia spočívajúceho v ospravedlnení

a priznaní materiálnej satisfakcie vo výške 33 193,92 €.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. mája 2013 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) takto rozhodol:

«Odporca je povinný v časopise , do 15 dní po právoplatnosti rozsudku

uverejniť nasledovnú správu s ospravedlnením:

„V ženskom týždenníku z 8. júla 2008 na stranách 22 až 24 sme

uverejnili článok pod názvom „Biznis s rakovinou“, v ktorom boli uvedené skutkové

tvrdenia, že „klinický onkológ mal pripraviť zdravotné poisťovne o viac ako

deväťnásťmiliónov korún, v rokoch 1995 až 2004 si mal dávať preplácať onkologickú

liečbu, ktorú v skutočnosti nikomu nepodal, vraj liečil aj zdravých ľudí, ktorých držal

v omyle, že majú nádor, znalecké posudky a svedectvá mali mnohé odhaliť, pani

popisovaná v článku nemala byť riadne liečená, onkológ nevypisoval recepty ale drahé

lieky dával pacientom rovno v ordinácii, nechcel vydať zdravotnú kartu, zdravotná

dokumentácia, ktorú od neho prevzala, v mnohých prípadoch nebola

v poriadku ani kompletná a mnohých pacientov v nej vôbec nenašla, našli sa aj falošné

nálezy a ich opisy, takže pán doktor v tom zrejme nebol sám, preplatené lieky za milióny

nikdy neboli naozaj fyzicky čerpané, iba papierovo cez eseročku.“ Obsah tohto článku je

skreslený, nepravdivý a zasiahli sme ním veľmi vážne do práv na ochranu osobnosti

a znížili sme jeho vážnosť, dôstojnosť a česť, za čo sa mu

ospravedlňujeme.“

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 10 000,--eur, do 15 dní

po právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd návrh zamieta.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.»

4. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovateľ a tiež žalovaný odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 27. mája 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) takto rozhodol:

„Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o povinnosti

odporcu uverejniť v časopise správu s ospravedlnením a v časti výroku o zamietnutí

zvyšku návrhu potvrdzuje.

V napadnutej časti výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi 10.000 eur

rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že návrh zamieta.“

5. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku krajského súdu,

ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby

nad priznanú sumu 10 000 €, odmietol a zároveň zamietol dovolanie sťažovateľa proti

výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku

o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) sumu 10 000 € tak, že žalobu

zamietol.

6. Sťažovateľ porušenie jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zásade odôvodňuje tým, že „Najvyšší súd vo svojom rozsudku

uvedené ústavné princípy nerešpektoval, keď napriek kogentnej úprave uvedenej v § 470

ods.1 otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľa neposudzoval cez

ustanovenie a s.1 podľa ustanovení a , ale podľa

a 238 a na ne sa viažucu súdnu judikatúru, ktoré už neboli súčasťou platného

právneho poriadku od 1.7.2016.“. Ďalej uvádza, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nie je riadne a presvedčivo odôvodnený a že zo strany všeobecných súdov došlo k porušeniu

princípu rovnosti zbraní v jeho neprospech, v súvislosti s čím v sťažnosti uviedol:

„sťažovateľ preukázal v konaní všetky znaky skutkovej podstaty pre priznanie práva

na primerané zadosťučinenie nielen v morálnej podobe (ospravedlnenie) ale aj v podobe

peňažnej najmä preto, že sa morálna satisfakcia nejavila ako dostačujúca. Bola totiž

v značnej miere znížená dôstojnosť sťažovateľa, bol opísaný ako zločinec, šarlatán,

podvodník. Znížená bola aj jeho vážnosť v spoločnosti. Potom bolo na žalovanom, aby on

preukazoval a preukázal, že to tak nebolo a že išlo iba len o bežnú informáciu ohľadne

začatého trestného stíhania sťažovateľa. A v tomto smere však súdy nič nevyžadovali

od žalovaného, žalovaný v tomto smere okrem a svojho tvrdenia žiadny dôkaz neprodukoval

a aj tak súdy vyhoveli jeho žiadosti o nepriznanie finančnej náhrady pre imaginárne

neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. V dôsledku toho porušili súdy vyššie

uvedené pravidlá o dôkaznom bremene a tým zároveň zaťažili svoje rozhodnutia i ústavným

deficitom v zmysle a dohovoru.“

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces

podľa a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu SR z 24.4.2018

sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24.4.2018 sp. zn. zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je povinný zaplatiť titulom trov konania

pred ústavným súdom sumu 201,- € (dva úkony právnej služby po 91,29 € a náhrada

nákladov za každý úkon po 9,21 €) v lehote do 1 mesiaca na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený

10. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické (), a preto ich namietané porušenie

možno preskúmavať spoločne.

14.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku konštatoval procesnú neprípustnosť

dovolania proti rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvej

inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby nad priznanú sumu 10 000 €, v nadväznosti

na čo dovolanie sťažovateľa v tejto časti podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“ alebo „Civilný

sporový poriadok“) odmietol.

14.2 Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktorým tento zmenil

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi

(sťažovateľovi) sumu 10 000 € tak, že žalobu zamietol, najvyšší súd ako neopodstatnené

podľa zamietol.

15. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

«5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd alebo dovolací súd) ako

súd dovolací ( , ďalej len ) vzhľadom k tomu, že

dovolanie žalobcu bolo podané 20. januára 2016 vychádzal z prechodného ustanovenia

, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, v zmysle ktorého platí, že ak nie

je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti. Podľa veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( )

strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané ( ), a preto skúmal prípustnosť a dôvodnosť

dovolania bez nariadenia pojednávania ( ).

7. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236

ods. 1 , platného a účinného do 30. júna 2016, ďalej len

).

8. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo

k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v Prípustnosť dovolania proti

rozsudku upravoval a proti uzneseniu Dovolanie proti

zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle

9. Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním v potvrdzujúcej časti

a zmeňujúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy a žiadal tento rozsudok v napadnutých

častiach zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

10. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016, v zmysle

bol dovolací súd povinný aj ex offo posúdiť, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných

procesných vád uvedených v a tiež, či konanie nie je postihnuté tzv. inou

vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

11. Žalobca vady uvedené v ustanovení nenamietal a dovolací súd ich

ani pri svojom prieskume nezistil.

12. Pokiaľ žalobca napadol výrok rozsudku, ktorým bol potvrdený prvostupňový

rozsudok o zamietnutí nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nad priznaných 10.000,-Eur,

nie je jeho dovolanie v tejto časti rozsudku (potvrdzujúcej) odvolacieho súdu prípustné.

Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236

ods. 1 ). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval v ustanovení

Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo

k závažným procesným vadám uvedeným v

13. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/

.

14. Pokiaľ ide o tzv. inú vadu ( na rokovaní

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo

prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta, ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle Výnimočne, keď

písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ “...

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Dovolací súd preto dospel

k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Z uvedeného dôvodu nejde pokiaľ ide o odôvodnenie

napadnutého rozsudku zároveň o tzv. inú vadu podľa Dovolací

súd v rámci prieskumu predmetného spisu nezistil, že by bola porušená zásada rovnosti

účastníkov konania...

18. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 dovolanie proti zmieňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle Dovolanie má

v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 ( ) -

dovolateľom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil výrok

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške

10.000,-Eur tak, že v tejto časti bol návrh zamietnutý, čím súčasne založil i subjektívnu

prípustnosť žalobcu na podanie dovolania a bolo preto možné v tejto časti podrobiť

rozsudok odvolacieho súdu meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

19. Žalobca výslovne uviedol, že dovolanie podáva z dôvodov uvedených v § 241

ods. 2 písm. c/ a namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.

20. Dovolací súd odkazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu, v časti, v ktorej vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade

postačuje ospravedlnenie a nie je potrebné priznať nemajetkovú ujmu.

21. Dovolací súd dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danej veci sa však

nejedná o tento prípad.

22. Žalobca v konaní nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie

závažnej ujmy v osobnostných právach ani v pracovnej, ani spoločenskej a ani v súkromnej

oblasti života. Skutočnosti, ktoré uviedol žalobca boli iba jeho subjektívnymi pocitmi. Tieto

nevykazovali znaky závažnej miery, či závažnej ujmy.

23. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobca v dovolaní

nedôvodné uplatnil dovolacie dôvody (, ). S poukazom na to

dovolanie v zmeňujúcom výroku odvolacieho súdu zamietol ako neopodstatnené (§ 448

).»

16. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k porušeniu ním označených práv tým, že najvyšší súd napriek kogentnej úprave

uvedenej v otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľa

neposudzoval podľa , , a , ale podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“ alebo „“) a , ktoré už neboli súčasťou

platného právneho poriadku od 1. júla 2016. Sťažovateľ zároveň v sťažnosti namieta, že

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nebol riadne odôvodnený, ako aj to, že v priebehu

súdneho konania došlo zo strany všeobecných súdov k porušeniu princípu rovnosti zbraní

v jeho neprospech.

17. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej najvyšší súd v rozpore

s kogentnou úpravou uvedenou v otázku prípustnosti a dôvodnosti

dovolania sťažovateľa posudzoval podľa a , teda podľa ustanovení,

ktoré už neboli súčasťou platného právneho poriadku od 1. júla 2016, a nie podľa

ustanovení , uvádza ústavný súd tieto skutočnosti.

18.1 Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť , nový procesný

predpis, ktorý nahradil platný a účinný do 30. júna 2016.

18.2 Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18.3 Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije

na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení

protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

18.4 Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo

sťažovateľom podané 20. januára 2016, teda podľa právneho stavu účinného do 30. júna

2016, t. j. v čase účinnosti , a o samotnom dovolaní

sťažovateľa bolo najvyšším súdom rozhodnuté napadnutým rozsudkom 24. apríla 2018, teda

v čase účinnosti .

18.5 Vzhľadom na to, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu bolo sťažovateľom

podané v čase platnosti a účinnosti , keď aj sťažovateľ

pri koncipovaní dovolania vychádzal z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom

poriadku, bol najvyšší súd povinný s poukazom na posúdiť prípustnosť

a dôvodnosť takto podaného dovolania ako úkonu, ktorého účinky nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti , práve podľa zákonných ustanovení

platných a účinných v čase podania dovolania.

19.1 Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

19.2 S poukazom na uvedené ústavný súd uzatvára, že postup najvyššieho súdu,

pri ktorom tento otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania sťažovateľa podaného podľa

právneho stavu účinného do 30. júna 2016 posúdil podľa zákonných ustanovení uvedených

v , a nie podľa zákonných ustanovení uvedených v Civilnom

sporovom poriadku, je ústavne akceptovateľný, a teda najvyšší súd tým, že posudzoval

prípustnosť a dôvodnosť dovolania sťažovateľa podľa zákonných ustanovení uvedených

v , nezasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

20.1 V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, nepreskúmateľnosť ktorého namietal sťažovateľ v podanej sťažnosti,

dospel k záveru, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

rozhodovaní o podanom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

20.2 Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

20.3 K namietanej dostatočnosti a úplnosti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že

podľa jeho názoru je odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v hraniciach

ústavnej akceptovateľnosti. Z uvedeného dôvodu tak ústavný súd sťažovateľom namietanú

dostatočnosť a úplnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu neakceptoval.

21. K sťažovateľom namietanému postupu všeobecných súdov, pri ktorom tieto mali

v rámci súdneho konania porušiť princíp rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľovi tým, že

od neho ako žalobcu vyžadovali preukázanie ním uvádzaných skutočností (vo vzťahu

k preukázaniu vzniku závažnej nemajetkovej ujmy v dôsledku neoprávneného konania

žalovaného) na rozdiel od žalovaného, ktorého tvrdenia považovali všeobecné súdy

za preukázané bez toho, aby žalovaný v tomto smere produkoval akékoľvek dôkazy,

ústavný súd uvádza tieto skutočnosti.

22. Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo

na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana

občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl

c. Švajčiarsko z 23. 10. 1996).

23. Z okolností danej veci vyplýva, že sťažovateľovi ako žalobcovi bolo umožnené,

aby na podporu svojich tvrdení predložil súdu dôkazy, ktoré preukazujú ním uplatnený

nárok pred všeobecným súdom. Právo tvrdiť a preukázať tvrdené skutočnosti mal

za rovnakých podmienok ako sťažovateľ, vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh, aj

žalovaný.

24.1 Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Občianky zákonník“) fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby

sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie

24.2 Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24.3 Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí

súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo.

25. V danom prípade sa sťažovateľ ako žalobca pred všeobecným súdom domáhal

odstránenia následkov neoprávnených zásahov žalovaného do jeho práva na ochranu

osobnosti a primeraného zadosťučinenia spočívajúceho v ospravedlnení a v priznaní

materiálnej satisfakcie. Pokiaľ sťažovateľ ako žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi

tvrdil, že konaním žalovaného bolo zasiahnuté do jeho práv na ochranu osobnosti, bolo jeho

povinnosťou preukázať, akým zásahom zo strany žalovaného bolo do jeho práv na ochranu

osobnosti zasiahnuté. Podobne aj v prípade tvrdenia sťažovateľa ako žalobcu o existencii

závažnej ujmy na jeho strane v dôsledku neoprávneného konania žalovaného proti jeho

osobe bol výslovne sťažovateľ ten, kto bol povinný preukázať splnenie zákonom

stanovených podmienok na priznanie majetkovej satisfakcie za vzniknutú ujmu (teda vznik

závažnej ujmy na strane sťažovateľa v dôsledku neoprávneného konania žalovaného), a teda

uniesť dôkazné bremeno svojich tvrdení, a to bez ohľadu na procesnú aktivitu žalovaného.

26. Z vyplýva, že posúdenie toho, či je

postačujúce priznanie zadosťučinenia napríklad vo forme ospravedlnenia alebo má fyzická

osoba tiež právo na priznanie zadosťučinenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch s poukazom na preukázané okolnosti konkrétneho prípadu (v danom prípade

vznik závažnej ujmy na strane sťažovateľa v dôsledku neoprávneného konania žalovaného),

je predmetom voľnej úvahy súdu. Len súd je oprávnený a zároveň povinný po dôkladnom

zhodnotení vykonaných dôkazov vysloviť dostatočne odôvodnený záver o oprávnenosti

alebo neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku.

27.1 Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že tento sa

v otázke preukázania vzniku závažnej ujmy na strane sťažovateľa v dôsledku

neoprávneného konania žalovaného stotožnil s rozsudkom krajského súdu, v ktorom krajský

súd v podstatnom okrem iného uvádza: «Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľ síce nie

je osoba všeobecne známa širokej verejnosti, avšak nejde ani o „radového občana“.

V danej veci navrhovateľ nie je bežný občan, musí zniesť skutočnosť, že média sa môžu

zaujímať o výkon jeho práce a s ním súvisiacimi okolnosťami a takou bolo aj trestné

stíhanie navrhovateľa. Pokiaľ bola na navrhovateľa podaná obžaloba, bolo právom,

a z hľadiska práce médií i povinnosťou média, ktoré malo vedomosť o trestnom stíhaní,

informovať verejnosť o tejto skutočnosti. Informácia o vedení trestného stíhania či o podaní

obžaloby a o dôvodoch tejto obžaloby, nie je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny a ani

nie je zásahom do osobnostných práv dotknutej osoby, t.j. navrhovateľa. Zásahom sú iba

ostatné nepravdivé údaje.

Obžaloba na navrhovateľa bola vypracovaná dňa 03.07.2007. Navrhovateľ už dňa

01.08.2004 ukončil svoju lekársku prax v a odišiel pracovať do .

Teda táto skutočnosť vôbec nesúvisí so zverejneným článkom.

Späť na Slovensko sa navrhovateľ vrátil od 01.04.2008 do , kde mal

dohodnuté zamestnanie. Následne dňa 08.07.2008 bol zverejnený predmetný článok Biznis

s rakovinou. Tento článok nemal žiadny negatívny dopad na pracovnú oblasť života

navrhovateľa, nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru, či preradeniu na inú prácu,

prípadne iný pracovnoprávny postih.

Navrhovateľ nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy

v osobnostných právach ani v pracovnej, ani spoločenskej ani súkromnej oblasti svojho

života. Všetky skutočnosti, ktoré uvádzal ako závažnú ujmu spôsobenú zverejnením

predmetného článku, sú buď jeho subjektívnymi pocitmi, alebo nevykazujú znaky značnej

miery, či závažnej ujmy...

Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ neuniesol

dôkazné bremeno ohľadne preukázania podmienok na priznanie majetkovej satisfakcie,

preto v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na priznanie

nemajetkovej ujmy zamietol. V tej súvislosti potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti

zamietnutia zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy.»

27.2 Najvyšší súd podobne ako krajský súd dospel k záveru, že „žalobca v konaní

nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy v osobnostných

právach ani v pracovnej, ani spoločenskej a ani v súkromnej oblasti života. Skutočnosti,

ktoré uviedol žalobca boli iba jeho subjektívnymi pocitmi. Tieto nevykazovali znaky

závažnej miery, či závažnej ujmy“ a vo svojom napadnutom rozhodnutí odkazuje

„v podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, v časti, v ktorej vysvetlil

svoje závery, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade postačuje ospravedlnenie a nie je

potrebné priznať nemajetkovú ujmu.“.

28.1 Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

28.2 Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

28.3 Ústavný súd konštatuje, že postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu

princípu rovnosti zbraní vo vzťahu k sťažovateľovi ako strane sporu. Skutočnosť, že

sťažovateľ ako žalobca nebol úspešný vo vzťahu k svojmu nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy, je dôsledkom toho, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich pred súdom

uvádzaných tvrdení. Subjektívne presvedčenie sťažovateľa o tom, že dostatočným

spôsobom preukázal pravdivosť ním uvádzaných skutočností, nie je postačuje.

29. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom rozsudku nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

30. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

32. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie náhrady

trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019