Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 284/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou

namieta porušenie základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -130

zo 14. decembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné práva S., s. r. o., podľa čl. 26 ods. 2 a 4 v spojení so základným právom

podľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.

k. -130 zo 14. decembra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -130 zo 14. decembra

2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. S., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 269,58 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú jej j e Krajský súd v Košiciach

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012

doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa

a 4 a (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušiteľ“)

č. k. -130 zo 14. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní o žalobe Mgr. J. D., K. (ďalej len „žalobca“), o ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch proti žalovaným v 1. rade (P., a. s.), v 2. rade

(sťažovateľka) a v 3. rade (M., s. r. o.) rozsudkom č. k. -219 z 8. júla 2010

(ďalej aj „označený rozsudok okresného súdu“) okrem iného uložil sťažovateľke povinnosť

do troch dní od právoplatnosti rozsudku uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie v znení

uvedenom vo výroku tohto rozsudku, v ktorého záverečnej časti sa uvádza: „... Pre

tvrdenie, že J. D. spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu, nemal týždenník P.

nikdy žiadne dôveryhodné dôkazy. Uverejnenými údajmi došlo k zásahu do cti a dôstojnosti

J. D., ktorému sa týmto ospravedlňujeme.“ Okresný súd zároveň návrh žalobcu proti

sťažovateľke na zaplatenie sumy 99 582 € vylúčil na samostatné konanie. Označený

rozsudok okresného súdu napadli odvolaním žalobca, ako aj všetci žalovaní. O odvolaniach

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým okrem iného potvrdil výrok rozsudku

súdu prvého stupňa týkajúci sa uloženia povinnosti sťažovateľke uverejniť v týždenníku P.

ospravedlnenie žalobcovi.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti popisuje priebeh konania pred všeobecnými

súdmi a v tejto súvislosti uvádza, že žalobca sa domáhal «ochrany podľa § 13 ods. (2)

a ods. (3) proti neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu

osobnosti, ktoré spočívali v tom, že žalovaná v 2. rade ako vydavateľ periodickej tlače,

zverejnila v týždenníku P. zo dňa 28. 10. 2002 článok: „Opilec bez kontroly“ (Ďalej len:

„Článok I.“) a dňa 21. 10. 2002 článok „Na zdravie páni policajti“ (ďalej len „Článok

II.“), v ktorých popisovala nepravdivú informáciu o tom, že žalobca pod vplyvom alkoholu

spôsobil dopravnú nehodu a ďalšie okolnosti tejto udalosti, že mu namerali vyše 3 promile,

že si musel ubolenú dušu liečiť niekoľkými pohárikmi a až potom sadol za volant

služobného auta a ďalšie difamujúce hodnotenia počínania žalobcu. Tieto neoprávnené

zásahy spôsobili ujmu na cti a dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.

Žalovaná v 2. rade sa bránila tým, že informácie o okolnostiach dopravnej nehody

spôsobenej žalobcom pod vplyvom alkoholu mala od pracovníkov Inšpekčnej služby PZ SR,

pričom označila dve osoby, od ktorých tieto informácie pochádzali. Z Článku II. je pritom

zrejmé, že o okolnostiach dopravnej nehody hovorila autorka priamo s nadriadeným

žalobcu.

Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 8. 7. 2010 zn. rozhodol tak,

že uložil žalovanej v 2. rade (tak ako aj žalovanej v 1. a 3. rade) povinnosť zverejniť

ospravedlnenie. Prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že žalovaná zverejnila

o žalobcovi nepravdivé údaje nakoľko nemala a nemá k dispozícii dôkazy o tom, že žalobca

spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu s poukazom na tvrdenie

žalobcu, že alkohol požil až po jazde a dopravnú nehodu si ani nevšimol. Odvolal

sa pritom na znalecký posudok, z ktorého vyplynul okrem iného aj hypotetický záver,

že z opakovaného merania, dychových skúšok po jazde, nemožno aj s ohľadom na vysoké

namerané hodnoty alkoholu ustáliť, že žalobca požil alkoholické nápoje počas jazdy

a že v čase dopravnej kolízie bol pod vplyvom alkoholu.

Na základe odvolania žalovanej následne Porušiteľ, ako odvolací súd, rozsudkom

zo 14. 12. 2011 zn. prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti

žalovanej v 1. a 2. rade zverejniť ospravedlnenie žalobcovi. Porušiteľ sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia stotožnil po vecnej a právnej stránke so závermi prvostupňového súdu,

neuznal zhodné námietky žalovanej v 1. rade a Sťažovateľky, ako žalovanej v 2. rade,

že zverejnili informácie o skutočnostiach a udalostiach, ktoré získali od orgánov verejnej

moci a tieto informácie sa týkali vážneho verejného záujmu. Dospel pritom k záveru,

že informácie obsiahnuté v žalovaných článkoch neprispeli k žiadnej forme verejnej diskusie

a nerešpektovali povinnosť zdržať sa neodôvodnene urážlivých s poukazom na rozhodnutie

ESĽP vo veci Ottpreminger Inštitút v. Rakúsko z 20. 9. 1994.».

Sťažovateľka považuje „zverejnenie Článku I. a Článku II. za legitímne realizovanie

práva na slobodu prejavu v súlade s Článkom 26 ,

ako aj v súlade s článkom 10 ods. (2) Dohovoru o ochrane základných ľudských práv

a slobôd. Porušiteľ sa pri rozhodovaní v tejto veci zaoberal právnymi otázkami súvisiacimi

s hodnotením stretu práva na slobodu prejavu na strane žalovanej a práva na ochranu

súkromia žalobkyne vo vzťahu k obsahu žalovaných Článkov len povrchne a preto

Sťažovateľka považuje rozsudok Porušiteľa za arbitrárny, porušujúci právo Sťažovateľa

na spravodlivý proces podľa Článku 46 ods. (1) .“.

Poukazujúc na právne názory ústavného súdu vyjadrené v náleze sp. zn.

a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),

sťažovateľka tvrdí, že „... rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do

garantovanej slobody prejavu Sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu“, a v tejto súvislosti

žiada, aby ústavný súd „posúdil, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska

o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a aby preskúmal proporcionalitu medzi

zásahom do slobody prejavu Sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na ochranu cti,

dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti“.

Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd pri vykonaní testu proporcionality

zohľadnil aj jej v sťažnosti obsiahnutú argumentáciu na základe kritérií „1. KTO prípadný

zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal... 2. O KOM bol Článok

a do koho osobnostnej sféry zasahoval... 3. ČO bolo obsahom Článkov... 4. KDE bol Článok

zverejnený... 5. KEDY bol Článok uverejnený... 6. AKO boli informácie v Článku

zverejnené, formulované“.

Sumarizujúc svoju argumentáciu, sťažovateľka uvádza, že skutočnosť,

že „popisovala a kritizovala počínanie žalobcu, sklon ku konzumácii alkoholu počas výkonu

policajnej služby navyše na popisovanej funkčnej úrovni a v tom kontexte aj jeden konkrétny

prípad spôsobenia dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu s údajom tom, že žalobcovi pri

opakovaných dychových skúškach namerali cca 3 promile alkoholu, pričom tieto informácie

čerpala od priamych nadriadených žalobcu, dokonca od dvoch osôb pôsobiacich

v inšpekčnej službe policajného zboru, je okolnosťou vylučujúcou neoprávnenosť zásahu

do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Autori Článkov I. a II. nemali žiaden dôvod

nedôverovať informáciám priamych nadriadených, vysokých funkcionárov prezídia

policajného zboru. Replika so žalobcom, zverejnenie jeho postoja nebola možná, nakoľko

sa z vlastnej iniciatívy, ako sám potvrdil, skryl pred verejnosťou, médiami. Naopak ak sa

cítil nevinný, bolo skôr logické a správne ak by svoj postoj k veci zverejnil, verejne oznámil

aspoň reakciou na články v médiách aj keď s časovým odstupom po návrate z liečenia ale

nie žalobou na ochranu osobnosti podanou s časovým odstupom osemnástich mesiacov.

Tento postup skutočne vzbudzuje dojem, že žalobca týmto postupom sleduje hlavne zištné

dôvody spočívajúce v očakávanom úspechu s uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy. Je pritom evidentné, že žalobca si s odstupom času zvolil veľmi absurdný príbeh

o tom, že alkohol pil až po jazde, do času kým bol zastihnutý policajnou hliadkou. Novinár

nemal v danej situácii žiaden dôvod nedôverovať informáciám poskytnutým vysokými

funkcionármi polície, priamymi nadriadenými žalobcu, pričom obaja boli svedkami opitosti

žalobcu a to na pracovisku niekoľko krát apo dopravnej nehode. Okolnosťou vylučujúcou

neoprávnenosť zásahu ja podľa názoru Sťažovateľky aj samotné správanie sa žalobcu,

odchod z pracoviska v Bratislave, preukázaná dopravná nehoda a následne opakované

zistenie cca 3 promile alkoholu v krvi žalobcu.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Košiciach rozsudkom zn. zo 14. 12. 2011

porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 .

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. zo 14. 12. 2011

porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie, vyhľadávanie

a rozširovanie informácií zakotvené v Článku 26, ods. 2 a ods. 4 Slovenskej

republiky.

Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok zo 14. 12. 2011 sa týmto ruší

a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia

sťažovateľky.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -14

z 31. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili,

či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu

ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn.

z 12. júla 2012, v ktorom po analýze obsahu označeného rozsudku okresného súdu

a napadnutého rozsudku krajského súdu najmä uviedol:

«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú

správnosť ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti... vyplýva, že sťažovateľka v nej uvádza to,

čo aj v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 8. júla 2010,

č. k. -219.

S dôvodmi odvolania žalovanej v 2. rade (sťažovateľky) sa odvolací súd vyporiadal

v dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré obsahuje 28 (dvadsať osem) strán.

Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu možno vyvodiť aj test proporcionality...

Poznamenávame, že slobodu prejavu chápe slovenská ako jednu z tradičných

ľudských práv, základnú podmienku fungovania demokratického právneho štátu

a jej dôležitosť podčiarkuje i tým, že článok 26 je zaradený na „čelo“ ustanovení

garantujúcich politické práva...

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je predovšetkým uverejnenie

- nepravdivých tvrdení zasahujúcich do práva na ochranu osobnosti (pritom je jedno,

či si pôvodca zásahu uvedomil ich nepravdivosť, alebo či išlo len o jeho nedbanlivosť),

- neprimeraných hodnotiacich úsudkov (kritiky) zasahujúcich do práva na ochranu

osobnosti.

V tejto súvislosti treba odlišovať tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritiku).

Rozdiel medzi obyčajnou kritikou a neoprávneným zásahom treba hľadať preto

v pravdivosti, vecnosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje.

Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je každé konanie, ktorým sa

zasahuje do práv chránených a ktoré je v rozpore s právami

a povinnosťami pôvodcu zásahu ustanovených právnym poriadkom.

Odvolací súd v dôvodoch rozsudku sa podrobne venoval aj konfliktu slobody prejavu

na strane jednej a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a vysvetlil prečo v predmetnom prípade dal prednosť ochrane osobnosti žalobcu

pred slobodou prejavu sťažovateľky.

Domnievame sa, že záver súdov plynúci z porovnávania dvoch chránených

hodnôt nie je arbitrárny ako sa to snaží prezentovať sťažovateľka v sťažnosti...

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky nevyužil možnosť reagovať na vyjadrenie predsedu

krajského súdu k sťažnosti, ktorú mu ústavný súd poskytol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu č. k. -130 zo 14. decembra 2011 došlo

k porušeniu jej základných práv podľa a 4 a , napadnutým

rozsudkom krajský súd okrem iného potvrdil výrok II rozsudku okresného súdu

č. k. -219 z 8. júla 2010, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť

uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie žalobcovi v znení uvedenom v tomto výroku.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému

súdu 6. februára 2004 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy proti

sťažovateľke a ďalším žalovaným. Žalobca vo vzťahu k sťažovateľke odôvodňoval svoju

žalobu tým, že v týždenníku P., ktorého je vydavateľom, uverejnila 28. októbra 2002 článok

pod názvom „Opilec bez kontroly“ a 21. októbra 2002 článok pod názvom „Na zdravie páni

policajti“ (ďalej len „inkriminované články“), v ktorých boli obsiahnuté nepravdivé a

pravdu skresľujúce informácie o tom, že dňa 8. októbra 2002 „havaroval opitý na

služobnom vozidle“, pričom uverejnením týchto informácií „došlo k hrubému zásahu

do práv spätých s osobnosťou žalobcu a bolo zasiahnuté do jeho osobnej, profesionálnej

a aj ľudskej dôstojnosti“ (citované z rozsudku okresného súdu č. k. -219

z 8. júla 2010, s. 5, pozn.).

Okresný súd v odôvodnení označeného rozsudku na podporu svojho záveru

o neoprávnenom zásahu sťažovateľky do osobnostných práv žalobcu okrem iného uviedol:

„Každý zo žalovaných prezentoval tvrdenie o spáchaní dopravnej nehody pod vplyvom

alkoholu ako fakt, ako skutočnosť, pričom ani v čase uverejňovania správ ani dnes nebolo

preukázané, že žalobca mal v čase dopravnej nehody v krvi 3,04 promile alkoholu. ... ide

podľa názoru súdu o neoprávnený zásah, lebo bol nepravdivý. Ako taký bol teda spôsobilý

vyvolať ujmu spočívajúcu v ohrození dobrého mena, cti a dôstojnosti žalobcu. Preto sa

žalovaní nemôžu s úspechom ubrániť – zbaviť zodpovednosti ani ďalšou namietanom

skutočnosťou a to, že šírili dychamujúce údaje, ktoré počuli a tieto reprodukovali, pokiaľ

v konaní nepreukázali, že tieto šírené difamujúcej povahy sú pravdivé. Tu je vždy potrebné

prihliadať aj k publicistickej činnosti vydavateľa a jeho podielu a zodpovednosti za obsah

uverejňovaných údajov.

... Médiá majú veľký vplyv na spoločenský život a preto podľa názoru súdu nie je

možné akceptovať skutočnosť, kedy by uverejňovaním poloprávd, ktoré sú prezentované ako

fakty nie hodnotiace úsudky došlo k tomu, že bude vytvorený iný obraz reality, než

v skutočnosti je. Uverejnenie nepravdy nie je možné ospravedlniť a to ničím.“

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa a na tomto základe okrem iného potvrdil výrok II označeného rozsudku

okresného súdu, ktorý sťažovateľka napadla svojím odvolaním, pričom v tejto súvislosti

v jeho odôvodnení najmä uviedol:

„Súd prvého stupňa úplne a správne zistil skutkový stav veci, v konaní postupoval

v súlade s procesným predpisom () a vykonal dôkazy v súlade s ,

ktoré boli potrebné a nevyhnutné pre zistenie právne významných skutočností a rozhodnutie

vo veci (o nároku na poskytnutie primeraného zadosťučinenia), vzal do úvahy všetky

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas

konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 132

a nasl. vo vzťahu k uplatnenému nároku proti žalovaným v 1. a 2. rade o poskytnutie

morálneho zadosťučinenia verejným ospravedlnením v tlači, ktorý posúdil podľa správnych

ustanovení právnych predpisov ( a ), a tieto

aj správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav. Dospel k správnemu záveru,

že obsahom žalovanými zverejnených článkov v denníku K. v dňoch 9. 10. 2002,

10. 10. 2002, 18. 10. 2002 a 22. 10. 2003 a v týždenníku P. v dňoch 21. 10. 2002 a 28. 10.

2002, v ktorých bola uvedená nepravdivá, resp. pravdu skresľujúca informácia o tom, že

žalobca dopravnú nehodu dňa 8. 10. 2002 spôsobil pod vplyvom alkoholu (s vyše 3 promile

alkoholu v krvi), bola objektívne spôsobilá vyvolať nemajetkovú ujmu v jeho osobnostnej

sfére žalobcu a došlo týmto tvrdením k neoprávnenému zásahu do chránených osobnostných

práv žalobcu, najmä osobnej a profesionálnej cti a dôstojnosti. V posudzovanom prípade aj

podľa názoru odvolacieho súdu sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaných

za tento neoprávnený zásah podľa a nasl. a pre uloženie

sankcie žalovaným poskytnutím morálnej satisfakcie žalobcovi podľa § 13 ods. 1

formou ospravedlnenia zverejneného v tlači, ktorá zodpovedá

spôsobu, akým došlo k neoprávnenému zásahu a je primeraným právnym prostriedkom

požadovanej ochrany...“

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, «že bolo ich povinnosťou (žalovanej v 1. rade

a sťažovateľky ako žalobkyne v 2. rade, pozn.) ako pôvodcov zásahu (a nie žalobcu)

v konaní preukázať pravdivosť spornej informácie nimi zverejnenej v tlači o tom, že žalobca

dňa 8. 10. 2002 spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu, s obsahom alkoholu

3,04 promile v krvi (ktorá nepochybne je skutkovým tvrdením, a preto podliehala testu

pravdivosti). Na ich strane bolo dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti tohto

tvrdenia, ktoré aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní v konaní neuniesli, a nezbavili

sa preto svojej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.

Žalovaní nepreukázali ani tvrdenie, že zverejnená sporná informácia (o tom, že žalobca

počas dopravnej nehody bol pod vplyvom alkoholu, resp. že túto spôsobil pod vplyvom

alkoholu s obsahom vyše 3 promile alkoholu v krvi) im mala byť poskytnutá hovorcom

Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, keďže svedok Ing. P. A. vo svojej výpovedi

jednoznačne a bez pochybností nepotvrdil, že informáciu s takým obsahom médiám poskytol

(zápisnica o pojednávaní z 23. 11. 2009 na č. l. 143 - 149). V článkoch uverejnených

žalovaným v 2. rade v týždenníku P. vo vzťahu k žalobcovi boli navyše použité prehnané a

neadekvátne výrazy a formulácie výslovne označujúce žalobcu za opilca a alkoholika..., ku

ktorým (výrazom a hodnoteniam) žalovaný v 2. rade nebol oprávnený ani v záujme

sledovaného cieľa, teda informovania verejnosti o veci vážneho verejného záujmu (o téme

alkoholu za volantom u príslušníkov policajného zboru), čím zverejnené články presiahli

mieru primeranosti a dovolenosti hodnotiacich úsudkov a použitých výrazových

prostriedkov, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. So zreteľom na

uvedené, je obmedzenie slobody prejavu žalovaných uložením občianskoprávnej sankcie

podľa poskytnutím morálnej satisfakcie žalobcovi (verejným ospravedlnením

v tlači) aj podľa názoru odvolacieho súdu zlučiteľné s požiadavkou čl. 10 ods. 2 Dohovoru

a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, lebo je v záujme legitímneho cieľa, ktorým je

ochrana osobnostných práv žalobcu v zmysle a nasl. , SR a ods.

1 Listiny...

Žalovaný v 2. rade vytýka súdu prvého stupňa tiež neúplné zistenie skutkového stavu

tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom autorky článku „Opilec bez kontroly“

A. L. a príslušníka PZ v Nitre, ktorý bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu a konal vo

veci jeho priestupku... Nevykonanie žalovaným v 2. rade navrhnutých dôkazov nezakladá

dôvod neúplné zisteného skutkového stavu, lebo tieto dôkazy aj podľa názoru odvolacieho

súdu neboli spôsobilé preukázať právne významné skutočnosti vo vzťahu k uplatnenému

nároku o poskytnutie primeraného zadosťučinenia podľa ospravedlnením

zverejneným v tlači... zodpovednosť za zásah do osobnosti fyzickej osoby je založená na

princípe objektívnej zodpovednosti, t. j. nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu i

zavinenie pôvodcu zásahu, preto sankcie za neoprávnený zásah nemôžu byť vylúčené ani

dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu napr. tým, že žalovaný konal v dobrej viere, resp. že

si nebol vedomý (subjektívne presvedčený) nepravdivosti svojho tvrdenia, spoliehal sa pri

rozširovaní tvrdení bez potrebného overenia na serióznosť a pravdivosť poskytnutých

podkladov z dôveryhodného zdroja, šíril údaje, ktoré sám len počul, príp. vychádzal z toho,

že on sám nemal dôvod tomu neveriť atď. Okolnosti, na ktoré žalovaný v 2. rade navrhol

vyslúchnuť autorku článku s názvom „Opilec bez kontroly“ z 28. 10. 2002 A. L. (ako

postupovala pri príprave článku, čo ju viedlo k spracovaniu témy obsiahnutej v článku, z

akých zdrojov čerpala, či oslovila žalobcu a postupovala pri práci s primeranou

obozretnosťou), a príslušníka PZ SR, ktorý bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu a

ktorý konal vo veci priestupku žalobcu, z hľadiska hmotnoprávnych predpokladov

vyplývajúcich z a uvedených zásad, neboli právne významné pre rozhodnutie

o uplatnenom nároku na priznanie morálneho zadosťučinenia, a preto súd prvého stupňa

nepochybil, ak navrhnuté dôkazy nevykonal a odvolanie žalovaného v 2. rade ani z hľadiska

uplatneného odvolacieho dôvodu podľa nemožno považovať za

opodstatnené.».

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu predovšetkým namietala,

- že napadnutý rozsudok krajského súdu je z hľadiska posúdenia konfliktu medzi

slobodou prejavu a právom na súkromie arbitrárny, a teda nerešpektujúci požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu,

- že informácie obsiahnuté v inkriminovaných článkoch „čerpala od priamych

nadriadených žalobcu, dokonca od dvoch osôb pôsobiacich v inšpekčnej službe policajného

zboru“, čo vylučuje neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, keďže

nemala dôvod nedôverovať týmto informáciám, pričom zverejnenie postoja žalobcu nebolo

možné vzhľadom na to, že „sa z vlastnej iniciatívy, ako sám potvrdil, skryl pred

verejnosťou, médiami“.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu vo veciach

konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd

napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou týždenníka P., v

ktorom boli uverejnené inkriminované články) a žalobcom, u ktorého malo podľa záverov

okresného súdu, ako aj krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov k

neprípustnému zásahu do jeho práva na súkromie (osobnostných práv).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci

ústavný súd musí vyjadriť, je konflikt medzi garantovanou slobodou prejavu

a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky ( )

a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je taktiež garantované (najmä

). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie

vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom

na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre

už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd

(resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich

spravodlivej rovnováhy (, , m. m. , ).

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu

iného práva alebo slobody (, ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne

zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok

jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“

a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,

ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje

si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť

o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72,

rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limity vyjadrené čl. 26

ods. 4 explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti

(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia

môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce

zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci (všeobecné súdy

nevynímajúc), ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež

povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú

judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného

aj z .

Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. -219 z 8. júla

2010 uložená povinnosť uverejniť v týždenníku P. ospravedlnenie žalobcovi za uverejnenie

inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, je

nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do garantovanej

slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale

posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie

slobody prejavu a základného práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní

rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného

(k týmto požiadavkám podrobnejšie v časti II.2 tohto nálezu).

Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je , v zmysle ktorého

má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo

na ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo

iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti

zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46

až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich

právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou

ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená,

že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru

o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva,

pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice

primeranosti (proporcionality).

Sloboda prejavu vrátane práva na kritiku sú v demokratickej spoločnosti limitované.

V rámci prípustnej (oprávnenej) kritiky nie sú prekročené jej vecné limity a zároveň

je dodržaná požiadavka ich primeranosti. Vecná je taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých

východiskových podkladov a ktorá z nich zároveň logicky vyvodzuje zodpovedajúce

hodnotiace úsudky. Ak nie sú však tieto podklady pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok

difamujúci, potom nemožno kritiku považovať za primeranú.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,

resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,

t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť

o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. , ,

).

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky

na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. ,

pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva

na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.

Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného

súdu v prvom rade posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.2 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom

porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Základné

právo na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho

výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad

a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. ).

Základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v predovšetkým

zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a zároveň aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces

(m. m. ). Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor

sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech. Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa by došlo v prvom

rade vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(, , ). Podľa názoru ústavného súdu základné právo

podľa nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež zdôrazňuje, že integrálnou

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé konanie

(). Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verenej moci je daná

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú

arbitrárne, neprehľadné a že jeho postup a rozhodovanie súdu sú kontrolovateľné

verejnosťou ().

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práv

a slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

II.3 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky v spojení

s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky na zásah do slobody prejavu

sťažovateľky boli v posudzovanom prípade splnené (pozri časť II.1 tohto nálezu), ústavný

súd pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi namietaným zásahom do slobody

prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na tento účel

ústavný súd v súlade s návrhom sťažovateľky, obdobne ako v iných porovnateľných

prípadoch (napr. , , , ,

), považoval za potrebné vykonať test proporcionality založený na hľadaní

odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade

„hovoril“ (uverejnil informáciu), pričom zároveň posudzoval, či krajský súd pri svojom

rozhodovaní akceptoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

podľa (pozri časť II.2 tohto nálezu), ktorého porušenie sťažovateľka tiež

namieta.

1. Pri posudzovaní otázky subjektu (KTO), ktorý mal v danom prípade podľa

záverov okresného súdu a krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho

práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej

judikatúry ESĽP, ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých

skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti.

Z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany

slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach

verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995,

sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku

z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (spoločenskú) povinnosť poskytovať

informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť

má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru

preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen

z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj

).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci

je sťažovateľka vydavateľkou týždenníka P., v ktorom boli inkriminované články

uverejnené. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto

sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom,

resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany

všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. V súvislosti s posudzovaním otázky O KOM boli inkriminované články, ústavný

súd poukazuje na skutočnosť, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne

zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uverejnené v tlači

týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u verejne

činných osôb (resp. osôb tzv. verejného záujmu) a najužšie u „bežných“ občanov.

Do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni zamestnanci,

ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené

kritike“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992,

sťažnosť č. 13778/93, § 61), pričom „štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných

povinností musia tak ako politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky“ (rozhodnutie

ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28).

V posudzovanom prípade sa inkriminované články týkali žalobcu, ktorý

v relevantnom čase vykonával „funkciu riaditeľa Inšpekčnej služby Košice Úradu

inšpekčnej služby PZ Ministerstva vnútra SR“, pričom k udalostiam popísaným v nich došlo

pri jeho „návrate z mimoriadnej porady ÚIS PZ konanej 8. 10. 2002 v Bratislave

(predmetom porady bolo prejednanie hrubého porušenia pracovnej disciplíny žalobcu

na IMZ v Trenčianskych Tepliciach v dňoch 3. 10. a 4. 10. 2002)...“ (citované

z napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 4).

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne

činnou, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u súkromnej osoby, čo krajský súd

síce v napadnutom rozsudku deklaroval, ale zároveň bez zásadnejšieho relevantného

zdôvodnenia (a teda zohľadnenia tejto skutočnosti) v tejto súvislosti uviedol, že „ani táto

skutočnosť nespochybňuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, lebo aj takáto osoba má

právo na ochranu svojej cti a dôstojnosti pred neoprávnenými zásahmi a právo na to, aby

novinári nezverejňovali o nej nepravdivé, či pravdu skresľujúce informácie, ktoré pôsobia

znevažujúco a sú objektívne spôsobilé vyvolať ujmu na cti a vážnosti verejne činnej osoby

v očiach ostatných ľudí“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 23 a 24).

3. V súvislosti s otázkou ČO bolo predmetom inkriminovaných článkov, ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že tieto sa síce týkali v prvom rade žalobcu, ale zároveň aj ďalších

príslušníkov Policajného zboru, resp. „nehôd opitých policajtov“ (pozri inkriminovaný

článok „Opilec bez kontroly“), resp. požívania alkoholu v Policajnom zbore („Ministerstvo

vnútra už viackrát naznačilo, že problém s alkoholom za volantom bol medzi policajtmi

vždy, no až teraz sa začalo o prípadoch verejne hovoriť...“; citované z inkriminovaného

článku „Na zdravie páni policajti“).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že v prípade otázok verejného

záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií

a myšlienok. K otázkam verejného záujmu predovšetkým patrí informovanie o činnosti

štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, t. j. osôb pôsobiacich vo verejnej

sfére (teda aj policajtov). Obsahom inkriminovaných článkov boli v posudzovanom prípade

nepochybne veci dôležitého verejného záujmu (informácie o činnosti, resp. pôsobení

žalobcu ako významného funkcionára Policajného zboru, ako aj o činnosti ďalších

policajtov v spojení s požívaním alkoholu v službe). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre zdôrazňuje, že poslaním a nezastupiteľnou úlohou tlače je nepochybne

šírenie informácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu, s tým, že je zároveň

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať [dostať; (m. m.

)]. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (,

m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom

rozsudku skutočnosť, že obsahom inkriminovaných článkov boli otázky dôležitého

verejného záujmu týkajúce sa nielen žalobcu, ale aj policajtov všeobecne, ani nespomenul,

a teda ani nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto, kde

zazneli, resp. kde boli uverejnené sporné výroky (t. j. otázka KDE boli inkriminované

články uverejnené). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,

tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V posudzovanom prípade boli inkriminované

články uverejnené v týždenníku P., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a patrí

k týždenníkom s najvyšším nákladom, čo svedčí v prospech žalobcu. Toto kritérium však

treba hodnotiť v spojení s kritériom autora, ktorého privilegované postavenie môže jeho

význam neutralizovať (m. m. , , ,

).

5. V súvislosti s posudzovaním kritéria KEDY boli inkriminované články

sťažovateľkou uverejnené, ústavný súd konštatuje, že informácia je pominuteľným

majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty

a významu (, ), pričom verejnosť má právo na aktuálne

informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Posúdenie

otázky, či ide o vec verejného záujmu, môže totiž v niektorých prípadoch závisieť

aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá vec plynutím času získať alebo stratiť

(m. m. ).

V posudzovanom prípade boli inkriminované články uverejnené v zásade

bezprostredne po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela o okolnostiach dopravnej nehody

žalobcu (približne 2 týždne po tejto nehode), pričom z napadnutého rozsudku krajského

súdu vyplýva, že tejto problematike v tomto čase venovali pozornosť aj iné printové

(ako aj elektronické) médiá. Navyše z informácií poskytnutých v článku „Opilec

bez kontroly“ vyplýva, že v období bezprostredne predchádzajúcom dopravnej nehode

žalobcu došlo k viacerým smrteľným dopravným nehodám spôsobeným policajtmi pod

vplyvom alkoholu, čo naznačuje závažnosť problému, ktorý bol predmetom

inkriminovaných článkov. Túto skutočnosť okresný súd ani krajský súd vo svojich

rozsudkoch na jednej strane nespochybnili, ale na druhej strane ani nezohľadnili v prospech

sťažovateľky pri svojom rozhodovaní.

6. V súvislosti s posudzovaním kritéria AKO boli informácie v inkriminovaných

článkoch zverejnené, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej rozhodovacej

činnosti štandardne vychádza z ustálenej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej pri posudzovaní

limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu

faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy,

naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. júla

2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia

vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. februára 1997 De Haas

a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47, tiež rozsudok ESĽP z 27. februára 2001

vo veci Jerusalem c. Rakúsko). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov

je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia

faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (,

, , ).

Ústavný súd po preskúmaní inkriminovaných článkov konštatuje, že v nich boli

obsiahnuté informácie formulované v podobe faktov, ale aj hodnotiacich úsudkov. Výroky,

ktoré okresný súd a následne krajský súd [konkrétne predovšetkým tvrdenie, že „žalobca

spôsobil 8. októbra 2002 dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu (s vyše 3 promile

alkoholu v krvi)“, pozn.] kvalifikovali ako také, ktoré boli objektívne spôsobilé vyvolať

nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a mali predstavovať neoprávnený zásah

do jeho osobnostných práv, boli podľa názoru ústavného súdu formulované v podobe faktov

(čo nespochybňuje ani sťažovateľka), pričom ústavný súd nad rámec záverov krajského

súdu zároveň konštatuje, že v oboch inkriminovaných článkoch boli uplatnené expresívne

výrazové prostriedky, ktoré boli zjavne spôsobilé už samy osebe vyvolať difamačné účinky

na žalobcu. Uvedené skutočnosti nepochybne svedčia v neprospech sťažovateľky, ale podľa

názoru ústavného súdu nemôžu bez primeraného zohľadnenia obrany sťažovateľky

legitimizovať záver vo veci konajúcich súdov o neprípustnom zásahu do práva na súkromie

žalobcu.

Sťažovateľka zakladá svoju obranu predovšetkým na tvrdení, že „... tieto informácie

čerpala od priamych nadriadených žalobcu, dokonca od dvoch osôb pôsobiacich

v inšpekčnej službe policajného zboru“, pričom autori inkriminovaných článkov nemali

„žiaden dôvod nedôverovať informáciám poskytnutým vysokými funkcionármi polície,

priamymi nadriadenými žalobcu (malo ísť o vtedajšieho generálneho riaditeľa Úradu

inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky P. K. a jeho námestníka P. A.,

ktorý v tom čase vykonával aj funkciu tlačového hovorcu inšpekčnej služby, pozn.), pričom

obaja boli svedkami opitosti žalobcu a to na pracovisku niekoľko krát a po dopravnej

nehode“. Sťažovateľka sa tiež bráni tým, že pred publikovaním inkriminovaných článkov

„Replika so žalobcom, zverejnenie jeho postoja nebola možná, nakoľko sa z vlastnej

iniciatívy, ako sám potvrdil, skryl pred verejnosťou, médiami...“.

Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľky konštatuje, že ide

o legitímnu a vo všeobecnosti akceptovateľnú obranu, ktorá korešponduje aj jeho doterajšej

judikatúre, ako aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. V nadväznosti na toto

tvrdenie ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený vo veci vedenej

pod sp. zn. , v zmysle ktorého novinári (vydavateľ) nemôžu znášať

zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu (a teda aj vysokými

funkcionármi Policajného zboru, pozn.), pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je

na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom

novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi

(porovnaj Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku, sťažnosť č. 21980/93, rozsudok ESĽP

z 20. mája 1999). Ústavný súd poukazuje aj na ďalší právny názor vyslovený v jeho

doterajšej judikatúre, podľa ktorého každý má právo spoľahnúť (dôvera v právo) sa na to,

že štátny orgán voči nemu koná v súlade s a zákonom, pričom nemôže znášať

negatívne dôsledky preto, že tak štátny orgán nekoná (m. m. ).

Rovnako v prospech sťažovateľky možno poukázať aj na právne názory vyjadrené

v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. (ide o právne názory

inšpirované Rozhodnutím Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times

News Papers Limited, ktorými argumentoval už aj ústavný súd vo veci ,

pozn.), podľa ktorých pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie

toho, kto takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže,

že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril,

a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné kroky na to, aby si overil pravdivosť informácie,

a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne, pokiaľ sám nemal

dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie

nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť u osoby,

ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto

postupu alebo tam, kde to nebolo nutné.

V náleze sp. zn. český ústavný súd tiež zdôraznil, že pre zváženie

legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu

zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom

bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne

bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález Ústavného súdu Českej republiky

). (Týmito právnymi názormi argumentoval ústavný súd už aj vo veci

)

V okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu zjavne nemožno

formulovať záver, že motívom sťažovateľky bolo poškodiť žalobcu informáciami, ktorým

sťažovateľka sama neverila. Zo spisovej dokumentácie totiž zjavne vyplýva, že popri tom,

že kľúčové informácie pre inkriminované články získala z dôveryhodných zdrojov

(informácie poskytnuté „vysokými funkcionármi polície, priamymi nadriadenými

žalobcu...“), v prospech pravdivosti sťažovateľkou zverejnených faktov svedčili aj ďalšie

skutočnosti, ktoré sa v zásade preukázali aj v priebehu následného dokazovania

pred okresným súdom [„Vykonaným dokazovaním mal preukázané (okresný súd, pozn.),

že žalobca... pri návrate z mimoriadnej porady ÚIS PZ konanej 8. 10. 2002 v Bratislave

(predmetom ktorej bolo prejednanie hrubého porušenia pracovnej disciplíny žalobcu

na IMZ v Trenčianskych Tepliciach v dňoch 3. 10 a 4. 10. 2002) došlo dňa 8. 10. 2002

o 13,40 hod. k dopravnej zrážke tak, že vodič D. pri prechádzaní pomalšie idúceho vozidla

vodiča I. v pravom jazdnom pruhu nevenoval sa plne vedeniu vozidla a pravým spätným

zrkadlom a pravým bokom vozidla narazil do ľavého spätného zrkadla a ľavého boku

vozidla I. a po zrážke nezotrval na mieste dopravnej nehody, pričom u žalobcu bolo

dychovou skúškou o 14.14 hod. zistené 1,43 mg/l alkoholu v dychu a opakovanou dychovou

skúškou o 15.10 hod. 1,46 mg/l alkoholu v dychu...“ (citované z odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, s. 4, pozn.)].

Z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je žiaduce sa zaoberať tiež otázkou, či vo veci konajúce súdy svojím postupom

vytvorili sťažovateľke ústavne akceptovateľný priestor na preukázanie pravdivosti tvrdení

obsiahnutých v inkriminovaných článkoch. Z už citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, v zmysle ktorého

bola obsahom inkriminovaných článkov nepravdivá, resp. pravdu skresľujúca informácia

„o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa 8. 10. 2002 spôsobil pod vplyvom alkoholu (s vyše

3 promile alkoholu v krvi)“, pričom vychádzal z toho, že dôkazné bremeno na preukázanie

pravdivosti tohto tvrdenia bolo na sťažovateľke, ktorá ho neuniesla. Krajský súd

v konkrétnostiach v tejto súvislosti poukazuje na výpoveď svedka Ing. P. A., ktorý podľa

jeho záveru „vo svojej výpovedi jednoznačne a bez pochybností nepotvrdil, že informáciu s

takým obsahom médiám poskytol (zápisnica o pojednávaní z 23. 11. 2009 na č. l. 143 —

149)“.

Ústavný súd bez potreby zásadnejšie spochybňovať citovanú vetu z napadnutého

rozsudku krajského súdu po preskúmaní príslušnej časti spisu považuje za potrebné

formulovať záver, že výpoveďou označeného svedka neboli skutočnosti obsiahnuté

v inkriminovaných článkoch vyvrátené alebo zásadnejším spôsobom spochybnené. Ústavný

súd zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na záver okresného súdu k výpovedi svedka

P. K. (v relevantnom čase generálneho riaditeľa Úradu inšpekčnej služby Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, teda osoby, ktorú možno považovať za dôveryhodný zdroj

informácií, pozn.), podľa ktorého „... V otázke dopravnej nehody mal za to, že ju žalobca

spôsobil pod vplyvom alkoholu.“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 8. júla 2009, pozn.).

Ústavný súd považuje tiež za potrebné formulovať svoj postoj k tomu, ako sa krajský

súd vysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa neúplného zistenia

skutkového stavu z dôvodu, že «nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom autorky článku

„Opilec bez kontroly“ A. L. a príslušníka PZ v Nitre, ktorý bol prítomný pri dychovej

skúške žalobcu a konal vo veci jeho priestupku...». Podľa záveru krajského súdu «Okolnosti,

na ktoré žalovaný v 2. rade navrhol vyslúchnuť autorku článku s názvom „Opilec bez

kontroly“ z 28. 10. 2002 A. L. (ako postupovala pri príprave článku, čo ju viedlo k

spracovaniu témy obsiahnutej v článku, z akých zdrojov čerpala, či oslovila žalobcu a

postupovala pri práci s primeranou obozretnosťou), a príslušníka PZ SR, ktorý bol

prítomný pri dychovej skúške žalobcu a ktorý konal vo veci priestupku žalobcu... neboli

právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na priznanie morálneho

zadosťučinenia, a preto súd prvého stupňa nepochybil, ak navrhnuté dôkazy nevykonal...».

S citovaným záverom krajského súdu sa ústavný súd nemôže stotožniť.

V okolnostiach, keď dôkazné bremeno preukázať pravdivosť tvrdení obsiahnutých

v inkriminovaných článkoch (aj v kontexte so skutočnosťami, ktoré boli v priebehu

dokazovania preukázané a naznačovali, že zverejnené informácie mali vecný základ) bolo

na sťažovateľke, mohol výsluch autorky článku a tiež príslušníka Policajného zboru, ktorý

bol prítomný pri dychovej skúške žalobcu, podľa názoru ústavného súdu nemalou mierou

prispieť k objektívnemu zisteniu skutkového stavu a buď potvrdiť ústavnú akceptovateľnosť

záverov okresného súdu a krajského súdu vyjadrených v ich rozsudkoch, alebo, naopak,

ich zásadným spôsobom spochybniť. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

ústavný súd zastáva názor, že bez vykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľkou je záver

okresného súdu a krajského súdu o nepravdivosti informácií uverejnených

v inkriminovaných článkoch minimálne spochybniteľný a z ústavného hľadiska

nedostatočne odôvodnený.

II.4 Závery

Sumarizujúc dosiaľ formulované predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že

- inkriminované články uverejnila sťažovateľka, ktorá ako „nositeľka“ slobody

prejavu disponuje v zhode s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP zvýšenou

ochranou,

- žalobca bol v relevantnom čase osobou verejne činnou (významným funkcionárom

Policajného zboru), u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako u bežných občanov,

- obsahom inkriminovaných článkov boli nepochybne veci dôležitého verejného

záujmu (informácie o činnosti, resp. pôsobení žalobcu ako významného funkcionára

Policajného zboru, ako aj o činnosti ďalších policajtov v spojení s požívaním alkoholu

v službe),

- inkriminované články boli uverejnené v období, keď došlo k viacerým

(aj smrteľným) dopravným nehodám spôsobeným policajtmi pod vplyvom alkoholu,

čo legitimizuje motív ich uverejnenia,

- viacero výrokov obsiahnutých v inkriminovaných článkoch bolo formulovaných

v podobe faktov, ktorých pravdivosť sa síce v priebehu dokazovania sťažovateľke

nepodarilo preukázať, ale neboli zásadnejším spôsobom spochybnené, naopak, výsledky

dokazovania potvrdzujú, že v podstatnej miere mali dôveryhodný vecný základ,

- obrana sťažovateľky odvolávajúca sa na dôveryhodné zdroje informácií (vysokí

predstavitelia Policajného zboru) je legitímna a po náležitom doplnení dokazovania

(vykonanie dôkazov navrhnutých sťažovateľkou) by mohla byť spôsobilá v spojení

s ústavne akceptovateľným (proporcionálnym) vyhodnotením konfliktu medzi slobodou

prejavu sťažovateľky a právom na súkromie žalobcu, ktorý je podstatou sporu medzi

účastníkmi napadnutého konania pred všeobecnými súdmi, spochybniť záver okresného

súdu a krajského súdu o tom, že inkriminovanými článkami došlo k neprípustnému zásahu

do osobnostných práv žalobcu,

- podľa názoru ústavného súdu je záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka

uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce informácie, vzhľadom na dosiaľ

uvedené nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že právne závery, na ktorých

je založený napadnutý rozsudok krajského súdu, z hľadiska konkrétnych okolností

posudzovanej veci neprimerane preferujú právo žalobcu na ochranu súkromia na úkor

slobody prejavu sťažovateľky, pričom nie sú navyše ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnené. Ústavný súd preto rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4 v spojení so základným právom

podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom

č. k. -130 zo 14. decembra 2011 porušil garantované základné

práva sťažovateľky, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať

sa s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver vyjadrený v jeho

napadnutom rozsudku, že sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravdu

skresľujúce informácie, nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený. Zároveň bude úlohou

krajského súdu pri opätovnom rozhodovaní o veci sťažovateľky primerane zohľadniť

konštantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu týkajúcu sa konfliktu medzi slobodou prejavu

a právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami posudzovanej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha priznania

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Keďže sťažovateľka sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia

nedomáhala, nebol dôvod na to, aby ústavný súd o tom rozhodoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne

alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná a domáhala

sa úhrady trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. A., B., ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade

trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby

vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu v sume 254,32

€, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

celkovú sumu 269,58 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013