Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 352/2011
PDF · 430.17 KB
No categories available
I. ÚS 352/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej A., s. r.
o., B., na základe substitučného splnomocnenia A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 262/2010 z 28. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011
faxom a následne 30. júna 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,
B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv zaručených v
čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 262/2010 z 28. októbra 2010
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 20. marca 2008 sťažovateľ uverejnil v denníku
S. článok s názvom „S. na úteku kradol“, v ktorom informuje o skutočnostiach, ktoré
odvysielala v relácii s názvom T. televízia M. V tom istom denníku bol následne 15. apríla
2008 sťažovateľom uverejnený ďalší článok s názvom „ÚPN: S. vykradol obchod“
s podtitulkom „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“,
v ktorom sťažovateľ informoval o obsahu spisov Štátnej bezpečnosti (ďalej len „ŠtB“).
Ing. J. S. (ďalej len „navrhovateľ“) podal následne proti sťažovateľovi žalobu
o ochranu osobnosti vedenú Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
4 C 124/2008, ktorou sa domáhal uverejnenia ospravedlnenia v znení definovanom v petite
žaloby, uloženia povinnosti odstrániť elektronickú verziu článkov uvedených v predmetnej
žalobe z archívu nachádzajúceho sa na internetovej stránke sťažovateľa..., ako aj k nim
patriace internetové diskusie a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy.
Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 124/2008
z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľa
uverejniť ospravedlnenie v denníku S., odstrániť na svojej internetovej stránke elektronickú
verziu sporných článkov, zaplatiť navrhovateľovi sumu 10 000 € ako náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch a trovy konania.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudok okresného súdu
z 31. marca 2008 rozsudkom z 28. októbra 2010 potvrdil.
Sťažovateľ zastáva názor, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
porušili jeho právo na súdnu ochranu, pretože ich rozhodnutia nie sú dostatočne
odôvodnené a v odôvodnení svojich rozhodnutí sa nedostatočne vysporiadali s obranou
sťažovateľa.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci odňali sťažovateľovi „možnosť
konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy svojim postupom porušili zásady spravodlivého
procesu, nakoľko:
III.1.1 právny záver súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení,
III.1.2 súdy upreli sťažovateľovi právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
procesným právom stanoveným spôsobom.“.
Krajský súd sa v rozsudku z 28. októbra 2010 stotožnil so skutkovými zisteniami
okresného súdu, z ktorých však podľa sťažovateľa nemožno dospieť k právnemu záveru,
podľa ktorého došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a preto je potrebné mu
poskytnúť morálnu a relutárnu satisfakciu. S prihliadnutím na konštantnú judikatúru súdov
možno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku z 28. októbra 2010 a rozsudku z 31. marca
2008 nie sú „presvedčivé a sťažovateľovi sa tak odňala možnosť konať pred súdom“.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli k záveru, podľa ktorého
sú výroky uvedené v článkoch publikovaných v denníku S. z 20. marca 2008 a 15. apríla
2008 nepravdivé a neoprávnene zasahujú do osobnostných práv navrhovateľa. Uvedený
záver nepovažuje sťažovateľ za správny, pretože z vykonaných dôkazov „jednoznačne
vyplynuli nasledovné skutočnosti:
ŠtB má vo svojich spisoch informáciu – tvrdenie svedka, že Ing. J. S. spolu s ďalšími
osobami vykradli predajňu v obci K., ukradli osobné auto v R.,
ŠtB má vo svojich spisoch informáciu – tvrdenie svedka (otca Ing. J. S.) o tom, že
Ing. J. S. vykradol pri nedovolenom opustení republiky na území R. vykradol auto.
a tieto informácie neboli medzi účastníkmi sporné o čom spravil prvostupňový súd aj
patričný záver v Rozsudku, prvostupňový súd ako i Súd dospeli k záveru, že sú
nepravdivé.“.
Z uvedeného vyplýva, že predmetnými článkami v denníku S. sťažovateľ iba
informoval verejnosť o obsahu spisov ŠtB, ktoré poskytujú historické informácie o období
komunizmu. Poskytol v nich úplné informácie, t. j. uviedol, že informácie pochádzajú
zo spisov ŠtB, ide o skutočnosti, ktoré poskytol ŠtB otec navrhovateľa a ani rakúska polícia
o uvedených skutočnostiach neeviduje žiaden záznam.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní nemohli dospieť k záveru o nepravdivosti
sťažovateľom uverejnených informácií, pretože v uvedenom smere nevykonali príslušné
dokazovanie a ani navrhovateľ v konaní nepredložil žiaden dôkaz o ich nepravdivosti.
Obrana navrhovateľa sa v predmetnom konaní obmedzila „len na skutočnosti, ktoré boli
v Článkoch explicitne uvádzané ako evidentné – nikdy nebol za popisované skutky súdený
alebo vyšetrovaný“, pritom uvedené zistenie podľa sťažovateľa nespochybňuje pravdivosť
historickej informácie obsiahnutej v spise ŠtB, z ktorého vychádzal pri tvorbe uvedených
článkov.
Pri svojom rozhodovaní mali súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
taktiež zvážiť, či možno od sťažovateľa požadovať, aby si historické informácie obsiahnuté
v spisoch ŠtB spätne preveroval, zisťoval ich pravdivosť, najmä v prípade, keď to už nie je
možné. Uvedené argumenty predložil sťažovateľ aj v predmetnom konaní, avšak súdy
zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s nimi nijakým spôsobom nevysporiadali.
S ohľadom na uvedené dospel sťažovateľ k záveru, že súdy zúčastnené na
rozhodovaní v predmetnej veci nevykonali žiadne dokazovanie týkajúce sa otázky
podstatnej pre rozhodnutie vo veci samej, a preto právny záver, ku ktorému dospeli vo
svojich rozhodnutiach, nie je opretý o žiadne skutkové zistenie. Rozsudok z 31. marca 2008
a rozsudok z 28. októbra 2010 z tohto dôvodu podľa sťažovateľa vykazujú „prvky svojvôle,
odôvodnenie takýchto rozhodnutí nemôže byť presvedčivé“.
Podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu neobsahujú
odpovede na otázky podstatné pre vytvorenie si právneho názoru, či je potrebné obmedziť
slobodu prejavu a poskytnúť ochranu osobnostnému právu navrhovateľa, alebo nie, a to:
„- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že Výroky sú skutkovým tvrdením a nie
hodnotiacim úsudkom, z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé, ako súdy zistili, že Výroky
nie sú hodnotiacim úsudkom,
- prečo nie je možné logicky dospieť z podkladových informácií – spisu, v ktorom sa
explicitne uvádza, že Ing. J. S. spolu s ďalšími osobami kradol autá, vykradol obchod v obci
K. k názorom prezentovaným v tlači – Výrokom,
- prečo a ako súdy dospeli k záveru, že Výroky sú nepravdivé,
z odôvodnenia Rozsudku, Konečného rozsudku nevyplýva ako súdy dospeli k záveru,
že práve Výroky neoprávnene zasiahli do práv že Ing. J. S.,
- Prvostupňový súd ani Súd nezistili a v odôvodnení rozsudkov ani neuvádzajú, či
naozaj v príčinnej súvislosti so zverejnením Článkov došlo k že Ing. J. S. tvrdeným
následkom. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že verejnú mienku a pohľad verejnosti na že Ing. J.
S. v čase zverejnenia Článkov formovali i informácie zverejnené denníkom N., či televízia
M.,
- prečo sa súdy domnievajú, že morálna satisfakcia nie je postačujúca a že
dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti bola znížená v značnej miere,
- či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu
prejavu,
- či akékoľvek obmedzenie slobody prejavu je v danom prípade primerané
sledovanému účelu.“
Krajský súd sa v rozsudku z 28. októbra 2010 „obmedzil iba na strohé
konštatovanie, že sa stotožňuje so zisteniami a právnymi závermi prvostupňového súdu“,
a na argumenty sťažovateľa v jeho odôvodnení neodpovedal.
S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že rozsudok okresného súdu a
rozsudok krajského súdu sú nespravodlivé a ich odôvodnenie považuje za nedostatočné
a zmätočné.
Rozsudok krajského súdu nemožno považovať za opatrenie ustanovené zákonom
v súlade s čl. 26 ods. 4 ústavy. Keďže súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
uznali, že uvedené články obsahujú správny a vecný popis skutkových okolností prípadu
a nadpisy článkov nie je možné oddeliť od ich obsahu, podľa sťažovateľa možno dospieť
k logickému záveru, že uvedené články nie sú neoprávneným zásahom do osobnostných
práv navrhovateľa. Pokiaľ z podkladových informácií uvedených článkov bolo možné
dospieť k záveru prezentovanému v nich, podľa sťažovateľa nemožno hodnotiaci úsudok
považovať za neprimeraný a spôsobilý zasiahnuť neoprávnene do osobnostných práv
navrhovateľa. Navyše, navrhovateľ ako osoba verejne činná musí zniesť vyššiu mieru
zásahov do osobnostných práv. Výroky uvedené v článkoch považuje sťažovateľ za
primerané hodnotiace úsudky s dostatočným skutkovým základom.
Uvedené články sa navyše venovali minulosti navrhovateľa z pohľadu jeho morálnej
pripravenosti byť verejným činiteľom, opierajú sa o existujúce fakty a nezasahujú do
intímnej sféry navrhovateľa. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie taktiež poukázal na
skutočnosť, že navrhovateľ mal príležitosť reagovať na zistenia uvedené v článkoch, ktorú
napriek ponuke sťažovateľa (aj iných médií) nevyužil. Reakcia navrhovateľa prišla až po
viac ako 2 mesiacoch od zverejnenia prvých informácií. Podľa sťažovateľa, pokiaľ by
navrhovateľ reagoval „včas a primeraným spôsobom, publikované informácie by boli
verejnosťou vnímané v úplne inom kontexte“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na
odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 7 C 132/2008 z 15. júla 2009
a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 10 Co 326/2009 z 25. marca 2010.
Sťažovateľ uviedol v článkoch zdroj sprostredkúvaných informácií (Ústav pamäti
národa, spisy ŠtB, televízia M.) a pravdivo informoval o obsahu spisov ŠtB, svoj záver
neprezentoval ako jediný správny, ponechal verejnosti priestor vytvoriť si vlastný názor.
Vzhľadom na uvedené nemožno publikovanie uvedených článkov považovať za
neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, ktorým by bolo možné odôvodniť obmedzenie
slobody prejavu sťažovateľa.
Sťažovateľ zastáva názor, že ako „periodická tlač, ktorá by mala byť
v demokratickom štáte reprezentantom verejnej mienky a protiváhou štátnej moci, je
oprávnený poukazovať na minulosť verejných činiteľov“, ktorá dotvára pre voliča obraz
politika, resp. verejného činiteľa. V uvedenom prípade podľa sťažovateľa nebolo preto
nevyhnutné obmedziť jeho právo podľa čl. 26 ústavy, a tak poskytnúť ochranu práva
subjektu absolútneho verejného záujmu (navrhovateľovi) pred polemikou a kritikou jeho
profesionálnej činnosti.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ napokon uviedol, že súdy zúčastnené na
rozhodovaní v predmetnej veci nezisťovali, či je daný účel obmedzenia slobody prejavu a či
je obmedzenie slobody prejavu poskytnutím satisfakcie a relutárnej náhrady v sume
10 000 € primerané sledovanému účelu.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že úlohou súdov zúčastnených na
rozhodovaní v predmetnej veci bolo spoľahlivo určiť mieru zníženia vážnosti navrhovateľa,
pritom museli vyhodnotiť aktuálnu povesť navrhovateľa v spoločnosti v čase tvrdeného
neoprávneného zásahu. Navrhovateľ bol v čase zverejnenia uvedených článkov „v očiach
verejnosti známy prinajmenšom ako kontroverzná osoba. Bol viackrát právoplatne
odsúdený za spáchanie rôznych úmyselných trestných činov – ublíženie na zdraví,
a opustenie republiky ako i trestného činu všeobecného ohrozenia z nedbanlivosti. Ing. J. S.
bol viackrát médiami pristihnutý na verejnosti dokonca aj pri výkone politickej činnosti pod
vplyvom alkoholu. Ing. J. S. sa na verejnosti správa a vyjadruje hrubo a urážlivo. Je známy
jeho možno povedať xenóbny postoj k určitým menšinám. Rešpekt a úcta spoločnosti voči
Ing. J. S. je priamo determinovaná jeho správaním na verejnosti. Zhrňujúco možno
povedať, že Ing. J. S. majoritne nie je v spoločnosti vnímaný ako osoba s dobrou povesťou.
Miera dôstojnosti a vážnosti Ing. J. S. v spoločnosti bola určená výrokmi Ing. J. S., ktoré
boli ďaleko za hranicou slušnosti a akejkoľvek politickej (alebo i bežnej) kultúry.“.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci otázku miery zníženia vážnosti
navrhovateľa v spoločnosti neskúmali, rovnako sa nezaoberali otázkou, či k neoprávnenému
zásahu do práv navrhovateľa, resp. k následkom do práv navrhovateľa tvrdeným svedkami,
nedošlo už v dôsledku predošlého zverejnenia informácií televíziou M. a denníkom N.,
pokiaľ títo svedkovia vypovedali podobne ako v spore navrhovateľa s televíziou M., spol. s
r. o., R., a. s. V konaní teda nebolo preukázané, že v priamej príčinnej súvislosti so
zverejnenými článkami došlo k zásahu do práv navrhovateľa.
Svoje závery týkajúce sa závažnosti tvrdených zásahov do práv navrhovateľa súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci založili iba na dvoch svedeckých
výpovediach osôb jemu blízkych, ktoré navyše vypovedali, že ich vzťah zverejnením
uvedených článkov nebol ovplyvnený. Z rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského
súdu nie je zrejmé, ako súdy dospeli k tomu, že primeraným opatrením na obmedzenie
slobody prejavu je uloženie povinnosti sťažovateľovi odstrániť na internete celé uvedené
články. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa bez
náležitého dokazovania priznali náhradu nemajetkovej ujmy, preto ich rozhodnutia
(rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu) možno považovať za „neprimerané,
neodôvodnené a jednoznačne arbitrárne“.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že súdy zúčastnené na
rozhodovaní v predmetnej veci neprimerane, bez zjavného dôvodu, obmedzili slobodu
prejavu v prospech práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a opatrenia uložené týmito
súdmi „nie sú primerané žiadnemu z potencionálne sledovaných legitímnych cieľov“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom vyslovil, že
rozsudkom krajského súdu boli porušené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na nové
konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26
ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 28. októbra
2010. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv,
možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:
a) argumenty, ktorými sťažovateľ namieta, že odôvodnenia rozhodnutí súdov
zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sú arbitrárne, zmätočné, nedostatočné,
neobsahujúce dôvody, ktorými by sa tieto súdy vysporiadali s argumentmi sťažovateľa
predloženými v konaní a podstatnými pre rozhodnutie:
- námietky, podľa ktorých informácie zverejnené v článkoch sa nachádzajú, resp.
tvoria obsah spisov ŠtB a ich nepravdivosť nebola v konaní preukázaná,
- od sťažovateľa nebolo možné požadovať, aby uvedené historické informácie
obsiahnuté v spisoch ŠtB overoval,
- zásah do osobnostných práv sťažovateľa bol spôsobený zverejnením informácií
obdobného obsahu v iných médiách (TV M., denník N.), pričom žaloba navrhovateľa
podaná v obdobnej veci proti spoločnosti M., spol. s r. o., R., a. s., bola súdmi, ktoré o nej
rozhodovali, zamietnutá,
- navrhovateľovi bola sťažovateľom poskytnutá možnosť reagovať na uvedené
články, ktorú však navrhovateľ nevyužil,
- hodnotiace úsudky, ktoré boli vyslovené v nadpisoch uvedených článkov, bolo
možné vyvodiť zo skutkového podkladu, z ktorého sťažovateľ čerpal,
- obsah spisov ŠtB bol zverejnený v uvedených článkoch pravdivo a verejnosti bol
ponechaný priestor na vytvorenie si vlastného názoru, pokiaľ bolo možné zo získaných
prameňov (spisov ŠtB) logicky dôjsť k záveru prezentovanému v článku, nemožno
hodnotiaci úsudok považovať za neprimeraný a spôsobilý zasiahnuť neoprávnene do
osobnostných práv navrhovateľa,
- zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci nie je
možné logicky dospieť k záveru, že skutkový základ pre uvedené články bol nepravdivý,
a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa;
b) námietky, ktorými sťažovateľ namietal neprimeranosť obmedzenia jeho práva na
slobodu prejavu rozhodnutím o priznanej nemajetkovej ujme, podľa ktorých:
- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci neodôvodnili, prečo považovali
za nevyhnutné obmedziť slobodu prejavu sťažovateľa prísnejším spôsobom, ako len
priznaním morálnej satisfakcie,
- rozhodnutie neobsahuje dôvody, pre ktoré by bolo možné spôsob obmedzenia
slobody prejavu sťažovateľa považovať za primeraný sledovanému účelu o to viac, že
v konaní sa nepreukázalo, že dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola v spoločnosti znížená
v značnej miere, a to aj s prihliadnutím na povesť, resp. obraz navrhovateľa v spoločnosti
pred zverejnením uvedených článkov, ktorú formovalo jeho správanie a i výroky
prednesené na verejnosti, navrhovateľ je osoba verejne činná, ktorá musí zniesť vyššiu
mieru zásahov do osobnostných práv,
- v predmetnej veci neboli splnené predpoklady obmedzenia slobody prejavu
sťažovateľa a tam, kde test ústavnej komformity obmedzenia slobody prejavu súdy
zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne, negujú podstatu
a zmysel práva na slobodu prejavu,
- obmedzením slobody prejavu sťažovateľa bola poskytnutá ochrana právu subjektu
absolútneho verejného záujmu (navrhovateľa) pred polemikou a kritikou jeho profesionálnej
činnosti.
K argumentácii uvedenej v bode a) súvisiacej s namietanou arbitrárnosťou
rozsudku krajského súdu
Sťažovateľ namietal právne posúdenie veci krajským súdom. Podľa jeho názoru
v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný
článok obsahoval iba pravdivé informácie o obsahu spisov ŠtB a nadpisy uvedených
článkov boli hodnotiacimi úsudkami, ktoré mali reálny a pravdivý skutkový základ
v informáciách vyplývajúcich zo spisov ŠtB. Na druhej strane je zo sťažnosti tiež zrejmé, že
súdom zúčastneným na rozhodovaní v tejto veci sťažovateľ vyčíta, že sa dostatočne
nevysporiadali s otázkou pravdivosti/nepravdivosti informácií o navrhovateľovi
obsiahnutých v spisoch ŠtB.
V prípadnom konflikte slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 ústavy)
a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho
kauzy uprednostniť slobodu prejavu pred ochranou osobnosti navrhovateľa a zvážiť
nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody prejavu. V tejto súvislosti
sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“).
Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt
nemožno vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý
jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov,
aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii
stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. To
korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch
ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne
ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle
svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie
základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej
rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,
znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“
(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,
§ 49).
V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly
v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide
o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti
(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia
môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce
zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy
a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné
osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane
navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).
Keďže rozsudkom krajského súdu z 28. októbra 2010 bol potvrdený rozsudok
okresného súdu z 31. marca 2008, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť
v denníku S. text ospravedlnenia navrhovateľovi, odstrániť na jeho internetovej stránke
elektronickú verziu sporných článkov, zaplatiť navrhovateľovi 10 000 € ako náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a trovy konania, je nepochybné, že rozhodnutiami
všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľa,
t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo
z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na
základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade
so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na
zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za
týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku
krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,
t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.
Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do
slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa.
Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,
II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na
otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil
informáciu).
1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť
č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,
sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania
a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to
nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu
k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom
denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade
teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana
(privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné
pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom
zohľadniť.
2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj
kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej
sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia
informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“
občanov. V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce politika,
t. j. osoby vo verejnej funkcii. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy,
že inkriminovaný článok priniesol tvrdenia, ktoré sa týkali spôsobu konania, resp. života
navrhovateľa v minulosti, ktoré môžu poukazovať na jeho morálnu spôsobilosť zastávať
funkciu vo verejnom živote. Otázky spôsobu konania politikov v minulosti alebo súčasnosti,
ktoré verejnosti napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a charaktere zväčša nimi
volených funkcionárov, možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného
záujmu.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť
informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je
nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).
Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal navrhovateľa a bol
objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry,
keďže ako okresný súd poznamenal vo svojom rozsudku „postavenie verejného činiteľa je
veľmi závislé od verejnej mienky“.
3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku
Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu
osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť
neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.
Predmetné články boli uverejnené v denníku S. postupne, prvý 20. marca 2008 pod
názvom „S. na úteku kradol“ a druhý 15. apríla 2008 pod názvom „ÚPN: S. vykradol
obchod“ s podtitulkom „J. S. nevykrádal len autá v R., ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“.
Obsahom inkriminovaného článku boli (ako už bolo uvedené) nepochybne veci
verejného záujmu – odkrývanie minulosti politika, ktorá môže poukázať aj na jeho morálnu
spôsobilosť zastávať verejný úrad, resp. pôsobiť vo verejnom živote. Sťažovateľ teda
v danom prípade informoval verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu.
Je pravdou, že sťažovateľ prezentoval v článkoch len informácie zo spisov ŠtB.
Uvedené články však vo vzájomnej súvislosti v čitateľovi evokovali dojem, resp. viedli ho
k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ sa v minulosti nielenže dopustil trestného činu
krádeže, ale navyše ho v minulosti spáchal opakovane.
Vzhľadom na obsah týchto článkov možno konštatovať, že pri objektívnom posúdení
informácií vyplývajúcich zo spisov ŠtB, ktoré boli podkladom na ich napísanie, a snahe
o dodržanie povinnosti dbať na ochranu dobrej povesti navrhovateľa by sťažovateľ nemohol
dospieť k záveru, ktorým by konštatoval priame obvinenie navrhovateľa zo spáchania
trestného činu krádeže v nadpise, resp. podtitulku uvedených článkov.
Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci uvedené výroky v nadpise,
resp. podtitulku článkov označili za nepravdivé fakty uverejnené sťažovateľom. Sťažovateľ
argumentoval v sťažnosti tým, že v danom prípade uverejnil hodnotové súdy, ktorých
pravdivosť nemusí preukazovať. Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou
sťažovateľa podotýka, že aj v prípade, ak by pripustil, že uvedené výroky boli hodnotiace
súdy, výrazy v nich použité ako „kradol“ a „vykradol“ znamenajú, že sťažovateľ pred
verejnosťou prezentoval konštatovanie spáchania trestného činu krádeže navrhovateľom ako
reálny fakt či preukázanú skutkovú okolnosť, a to bez vedomosti o existencii akéhokoľvek
vyšetrovania uvedeného trestného činu či trestného rozsudku proti navrhovateľovi, t. j. bez
dostatočných podkladov, takže aj v prípade posúdenia predmetných výrokov ako
hodnotiacich súdov by záver súdov o prekročení hranice slobody prejavu sťažovateľom
a jeho neprimeranom zásahu do práva na dobrej povesti navrhovateľa bol považovaný za
správny.
4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený
Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia
či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený
v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v
inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.
V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov
v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované
postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m.
5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený
Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázal, že v čase uverejnenia
tohto článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval a mohol by preukázať, že
k spáchaniu uvedených trestných činov navrhovateľom skutočne došlo. V prípade, ak by
takýmito údajmi v tom čase disponoval, tak sa uvedený stav jeho poznania mal odzrkadliť
aj v dôkaznej situácii v konaní predchádzajúcom vydaniu rozsudku krajského súdu.
Sprostredkovanie informácií zo spisov ŠtB malo byť zo strany sťažovateľa opatrnejšie,
keďže už z nich samých bolo zrejmé, že nepreukazujú spáchanie trestného činu krádeže
navrhovateľom, avšak na druhej strane sú schopné zasiahnuť do jeho práva na dobrú
povesť. Na druhej strane súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v tejto súvislosti
zobrali do úvahy aj fakt, že verejnosti už uvedené informácie sprostredkovali v tom čase aj
ďalšie médiá.
6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ
čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,
spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj
keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok
z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska
ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov
takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať
neskôr ako nepravdivé.
Ústavný súd súhlasí so závermi rozsudku okresného súdu, ktorým sa ústavný súd
zaoberal len v rozsahu, v ktorom na jeho odôvodnenie poukázal krajský súd vo svojom
rozsudku, podľa ktorého «Súd pri rozhodovaní v predmetnej veci zaoberá! sa aplikáciou
ustanovenia § 11 a 13 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na osobitné postavenie
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z vyššie citovaného článku 10 Dohovoru
v odseku 1 je preferované právo na slobodu prejavu, pričom odsek 2 však obmedzuje
slobodu prejavu tým, že do výkonu slobody prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť
nositeľa tejto slobody. Súčasne pripúšťa, aby výkon práva na slobodu prejavu na základe
zákona v nevyhnutnej miere podliehal určitým formalitám, podmienkam, obmedzeniam, či
sankciám na zabezpečenie určitých prvkov demokratickej spoločnosti okrem iného i na
zabezpečenie ochrany osobnostných práv iných osôb. Teda záruky článku 10 Dohovoru sú
novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné
a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky.
Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s uverejnenými článkami
dňa 20. 3. 2008 a 15. 4. 2008, ako aj výsluchom svedkov dospel k záveru, že
v prejednávanej veci sa nejavia spornými medzi účastníkmi skutkové okolnosti, obsah
zistených informácií a ich sprostredkovanie, ktoré žalovaný získal z verejne dostupných
dokumentov bývalej Štb ako i uverejnenie titulkov článkov, z ktorých jednoznačne vyplýva
znenie titulku dňa 20. 3. 2008 „S. na úteku kradol“ a dňa 15. 4. 2008 druhý podtitulok „J.
S. nevykrádal len autá v Rakúsku ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“, ale sporným zostalo
posúdenie, či uverejnený údaj (tvrdenie) je fakt, ktorý ako nepravdivý a defamujúci sa
dotýkal cti žalobcu alebo ide o hodnotiaci úsudok (názor) žalovaného s ohľadom na
rešpektovanie ústavou zaručených práv žalobcu (právo na ochranu ľudskej cti a
dôstojnosti) a žalovaného (právo na slobodu prejavu) so zreteľom na požiadavku
proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň súd skúmal, či forma použitého názvu.
dotknutých článkov (ne)presiahla určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už
v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.
V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že zo strany
žalovaného uverejnením údaju „S. na úteku kradol“ a „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku,
ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“ ako nepravdivého a jasného vyhlásenia došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobcu aj ako poslanca Národnej rady SR., keď postavenie
verejného činiteľa je veľmi závislé od verejnej mienky. Zásah do práv žalobcu ako
verejného činiteľa a jeho dopad bol o to intenzívnejší a rozsiahlejší tým, že žalovaný ako
vydavateľ periodickej tlače denníka S. vydávanej na celom území SR ako i na internetovej
stránke uviedol nepravdivý údaj ako nespochybniteľný fakt (z latinského factum – urobené,
učinené, čo sa stalo skutočnosťou), čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi uvedenými
základnými právami a to práva žalobcu na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti a práva
žalovaného na slobodu prejavu. Súd poznamenáva, že článok 10 Dohovoru však
nezabezpečuje neobmedzenú slobodu ani v prípadoch, keď sa tlač zaoberá otázkami
verejného záujmu a za podmienok stanovených v odseku 2 tohto článku výkon tejto slobody
zahŕňa aj „povinnosti a zodpovednosť“, čo sa vzťahuje aj na tlač. Forma použitia výrazov
musí zodpovedať účelu poskytovanej informácie a pri každom takomto použití má byť
rešpektovaná ľudská dôstojnosť fyzickej osoby a treba rozlišovať medzi jasnými výrokmi, že
ku skutku došlo a výrokmi, že údajne sa osoba niečoho dopustila. Je potrebné tiež
poznamenať, že pri ochrane práv verejného činiteľa oproti ochrane práv bežnej fyzickej
osoby sú z dôvodu existencie práva na pravdivé informovanie a slobodu prejavu hranice
posudzovania závažnosti, či oprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti posunuté
a bez akýchkoľvek postihov sa pripúšťa i pravdivá kritika činnosti verejných činiteľov. Je
potrebné zároveň uviesť, že predmetom konania nebolo skúmanie (ne)pravdivosti
informácií, ktoré sa v dokumentoch nachádzajú (pokiaľ ide o povahu zväzkov bývalej ŠtB)
avšak práve s dôrazom, keďže žalovaný získal informácie pri tvorbe Článkov z dvoch
nezávislých zdrojov zo spisov vedených Štátnou bezpečnosťou (dostupné verejnosti)
i v kontexte s obsahom v nich uvedenej informácie, „že za uvedený tr. čin t. j. ilegálny
prechod ŠH a opustenie ČSSR ako aj za vykradnutie uvedených obchodov trestne stíhaný
nebol ani jeden“ i napriek tomu uverejnený predmetný údaj ako nespochybniteľný fakt
posunul na hlavný titulok poskytovanej informácie. Úlohou titulku je čitateľa upútať a tento
by mal odkazovať na kľúčový fakt článku a mal by vystihnúť podstatu jeho obsahu, ale
pritom nesmie ísť podľa názoru súdu o nepravdivý údaj. Ak teda v danom prípade boli
použité údaje „S. na úteku kradol“ a „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil
a mäsiarstvo v obci K.“ pri prvom pohľade na článok čitateľ získaval dojem, že tento údaj
je pravdivý a vzťahuje sa k žalobcovi a logicky hneď pri prečítaní titulku si vytvorí
predstavu o spáchaní činu bez toho, aby si prečítal celý článok a z jeho obsahu zistil, že...
neexistuje ani len podozrenie a konečné odsudzujúce rozhodnutie. Je potrebné tiež uviesť,
že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná
pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak
vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho
hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych)
kritérií. Na základe vyššie uvedených skutočností súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného,
že ide o hodnotiaci úsudok, ktorý vychádza z reálneho skutkového zistenia a základu, ktorý
nepodlieha testu pravdivosti. Podľa názoru súdu neexistuje logická súvislosť medzi
tvrdenými údajmi a obsahom všetkých získaných informácií z poznatkov uvedených
archívov spisov Štb a pri snahe poukázať na minulosť žalobcu žalovaný pri sprostredkovaní
šírenej informácie vybočil z medzí v demokratickej spoločnosti uznávaných pravidiel
slušnosti, prekročil rozsah novinárskej etiky, keď v tom čase aktuálnej téme o žalobcovi
čitateľovi na hlavný titulok článku posunul nepravdivý údaj ako výber získaného poznatku
a umožnil tak široký priestor na verejnú diskusiu ohľadom politickej zodpovednosti žalobcu,
najmä v morálnej rovine, čo vyplynulo nepochybne z reakcie verejnosti (internetová
diskusia) k uverejnenému článku... Súd je toho názoru, že žalovaný ako osoba, ktorá má
právo na slobodu prejavu a je povinná informovať pravdivo a plne rešpektovať práva iných
osôb, preto v danom prípade za zverejnené nepravdivé údaje musí znášať zodpovednosť,
ktorá v sebe obsahuje i povinnosť, aby pred zverejnením údajov o fyzickej osobe či jej
hodnotením posúdil, či zverejnenie týchto údajov môže zasiahnuť do práva na ochranu
osobnosti dotknutej fyzickej osoby a overovať si pravdivosť uverejňovaných tvrdení (§ 16
ods. 3 tlačového zákona). Preto súd je toho názoru, že zverejnením predmetných údajov
v titulku článku došlo k zverejneniu práva slobody prejavu zo strany žalovaného.».
Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sporné nadpisy, resp. podtitul posúdili ako
fakty, ktoré boli sťažovateľom zverejnené ako nepravdivá informácia. Keďže obsah
uvedených článkov nepredstavuje dostatočný podklad, na základe ktorého by bolo možné
konštatovať, že navrhovateľ spáchal v minulosti trestný čin krádeže, záver súdov
zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého uvedenými článkami došlo
k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, možno považovať podľa ústavného
súdu za správny, resp. opodstatnený.
S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci
sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka S. pri ochrane slobody prejavu v zmysle
judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku
články, ktoré sa týkali legitímnych otázok verejného záujmu – správanie politika
v minulosti v súvislosti s hodnotením jeho morálnej spôsobilosti zastávať verejnú funkciu.
Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého
zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že
uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam
(porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto
zásada však v uvedenom prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí
voľba kategorických jednoznačných formulácií v nadpise, resp. podtitulku uvedených
článkov, ktoré prezentovali nepravdivý fakt ako preukázanú skutočnosť. Pritom použitím
neurčitých častíc (údajne, vraj atď.) v súvislosti s popisom konania navrhovateľa sa
takémuto zásahu do práv navrhovateľa mohol sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť.
Za daných okolností možno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu
osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa, t. j. že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil ústavou mu
garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľa.
Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu z pohľadu námietok sťažovateľa
týkajúcich sa jeho arbitrárnosti je podľa ústavného súdu možné považovať za zrozumiteľný
a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd sa v ňom vysporiadal
so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj
s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne konformným spôsobom.
K argumentácii uvedenej v bode b), ktorou sťažovateľ namietal neprimeranosť
sumy navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy, resp. neprimeranosť opatrení
prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu
Ústavný súd pri preskúmavaní tejto námietky sťažovateľa vychádzal z toho, že
v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte
so slobodou prejavu, a to so zreteľom na zásadu primeranosti vo vzťahu k priznaniu
náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Ústavný súd
preto skúmal, ako sa s uvedenou námietkou sťažovateľa o neprimeranosti uloženia
povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd
a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.
V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä
v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej
sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za
akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda
nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností
ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí
spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by
sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich
danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená
dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených
s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu,
a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom
všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu
takéhoto záveru viedli.
Inak povedané, zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu
do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom súdu stanovuje
len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo
k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Z uvedeného vyplýva
povinnosť súdu v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej
ujmy intenzitu zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie
okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch
mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia,
resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že aj vo vzťahu k priznanej
náhrade nemajetkovej ujmy postupoval okresný súd správne, keď „s prihliadnutím na
odozvu, ktorú vyvolali citované články vo verejnosti, ako i na postavenie navrhovateľa
v spoločnosti, priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. Náhrada nemajektovej ujmy
v súdom stanovenej výške je i podľa názoru odvolacieho súdu primeraná a môže prispieť
k zmierneniu vzniknutého stavu, pričom zodpovedá i postaveniu odporcu ako vydavateľa
periodickej tlače, ktorému nezasahuje do jeho činnosti tak, aby spôsobila existenčné
problémy.“.
V odôvodnení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej
ujmy okresný súd poukázal na § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že sťažovateľ uverejnil v nadpise, resp.
podtitulku uvedených článkov tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení
vychádzal zo spisov ŠtB, v ktorých však tieto informácie získané z výpovede konkrétneho
svedka neboli ďalej ničím preukázané. Vo vzťahu k preukázaniu existencie ujmy
navrhovateľa na jeho práve na ochranu osobnosti okresný súd v rozsudku uviedol:
„Zo skutkových zistení súd vzal za preukázané, že žalobca minimálne svojmu blízkemu
okoliu musel vyvracať tieto uverejnené nepravdivé údaje a účinky dopadu sa znásobili
skutočnosťou, že denník S. s celoštátnou pôsobnosťou zverejnil v tom čase aktuálnej téme o
žalobcovi dovtedy neznáme udalosti a tiež z výpovedí svedkov (manželky žalobcu
a podpredsedu strany JUDr. R. P.) vyplynulo, že i tieto osoby museli vyvracať uvedené
nepravdivé údaje a reagovať na odozvy iných osôb. Bolo tiež nepochybné, že nepravdivý
údaj ako nespochybniteľný fakt jeho uverejnením a priamo adresným na osobu a podobizeň
žalobcu vyvolal dohady čitateľov (internetový portál), keď spájali žalobcu spáchaním
trestnej činnosti. Samotné uverejnenie nepravdivého údaju, dotýkajúceho sa osobnosti
fyzickej osoby spravidla zakladá neoprávnený zásah do práv na ochranu jej osobnosti,
odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia.
V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že u žalobcu
došlo zásahom žalovaného k zníženiu jeho cti spojenej s výkonom funkcie poslanca NR SR,
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere a výraznejšia intenzita tohto zásahu
trvala v určitom časovom rozsahu po zverejnení tejto informácie a pretrváva i dodnes,
predmetné články denníka S. obsahujúce defamujúce údaje o žalobcovi sú uverejnené
v elektronickej forme na internetovej stránke denníka S. (...) sú stále prístupné širokej
verejnosti doma aj v zahraničí a intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými
právnymi prostriedkami, preto je treba považovať za opodstatnené aj spravodlivé priznanie
zadosťučinenia v peniazoch. K obrane žalovaného (práva na ochranu osobnosti sa môže
dovolávať len tá osoba, ktorá dobrú povesť má) súd nemohol prisvedčiť, keďže právo na
súdnu ochranu vyplýva nielen z ústavných záruk, ale tiež z občianskoprávnych predpisov a
uplatnenie práva je spojené s procesným postupom, ktorý si účastník konania zvolil. Právo
na ochranu má každá osoba a je potrebné poznamenať, že zverejnenie týchto defamujúcich
údajov môže mať dopad na postoj verejnosti a nedôvodné zhoršiť vnímanie žalobcu.“
Vo vzťahu k rozhodnutiu o sume náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd
v rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky tejto náhrady súd prihliadol
na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd
považoval predmetné nepravdivé tvrdenia na titulnej stránke denníka S. ako tretieho
najčítanejšieho denníka s pôsobnosťou na celom území SR za zneváženie žalobcu ako
poslanca NR SR, ako predsedu koaličnej strany a ako aj občana pred širokou verejnosťou
a závažnou okolnosťou s negatívnym dopadom v spoločenskom okruhu žalobcu. Súd
prihliadal tiež na skutočnosť, že k zásahu došlo v období, kedy boli zverejňované informácie
z poznatkov Štb a použitie žalobcovho mena a priezviska v súvislosti so sprostredkovaním
informácie s nepreukázaným skutkom nemôžu prekračovať isté hranice a zverejňovať
defamujúce údaje, predovšetkým pokiaľ ide o údaje v periodickej tlači. Súd je tohto názoru,
že občianskoprávna ochrana osobnosti môže byť v súčasných podmienkach účinná len
vtedy, ak aj výška plnenia uložená rušiteľovi bude postihnutej fyzickej osobe zaisťovať
nielen primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy,
ale bude pôsobiť preventívne. Súd dospel k záveru, že priznaná suma 10.000,- eur je
primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom
a na druhej strane nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila
represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúcu pred
zverejnením iných legitímnych informácií a vo zvyšku nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
zamietol.“
Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli
na základe vykonaného dokazovania k dôkazmi podloženému záveru, že k zásahu do práva
na ochranu mena navrhovateľa uvedenými článkami zverejnenými sťažovateľom
v predmetnej veci došlo, neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol spôsobený
článkami so zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, tento zásah
smeroval proti navrhovateľovi, ktorý bol politikom a následkom uvedeného zásahu bolo
spochybnenie jeho morálneho kreditu uverejnením tvrdenia, že sa v minulosti dopustil
spáchania trestného činu krádeže, ktoré sa odrazilo v jeho rodinnom i pracovnom prostredí.
S odvolaním sa na uvedené dôvody bola navrhovateľovi okrem iného priznaná aj
nemajetková ujma v sume 10 000 €.
Podľa ústavného súdu je v tomto prípade odôvodnenie rozsudkov súdov
zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi vyvážené, obsahuje dostatočné dôvody, na základe ktorých uvedený nárok
navrhovateľa posúdili, akými úvahami sa uberali a zohľadňuje aj okolnosti predmetnej veci.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že obmedzenie slobody prejavu
sťažovateľa, ktoré malo za následok rozhodnutie o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu, možno vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu považovať za
primerané a legitímne odôvodnené.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2011