Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 352/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej A., s. r.

o., B., na základe substitučného splnomocnenia A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a 2 a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011

faxom a následne 30. júna 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,

B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv zaručených v

a 2 a (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra 2010

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 20. marca 2008 sťažovateľ uverejnil v denníku

S. článok s názvom „S. na úteku kradol“, v ktorom informuje o skutočnostiach, ktoré

odvysielala v relácii s názvom T. televízia M. V tom istom denníku bol následne 15. apríla

2008 sťažovateľom uverejnený ďalší článok s názvom „ÚPN: S. vykradol obchod“

s podtitulkom „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“,

v ktorom sťažovateľ informoval o obsahu spisov Štátnej bezpečnosti (ďalej len „ŠtB“).

Ing. J. S. (ďalej len „navrhovateľ“) podal následne proti sťažovateľovi žalobu

o ochranu osobnosti vedenú Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, ktorou sa domáhal uverejnenia ospravedlnenia v znení definovanom v petite

žaloby, uloženia povinnosti odstrániť elektronickú verziu článkov uvedených v predmetnej

žalobe z archívu nachádzajúceho sa na internetovej stránke sťažovateľa..., ako aj k nim

patriace internetové diskusie a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy.

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 31. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zaviazal sťažovateľa

uverejniť ospravedlnenie v denníku S., odstrániť na svojej internetovej stránke elektronickú

verziu sporných článkov, zaplatiť navrhovateľovi sumu 10 000 € ako náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch a trovy konania.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom krajský súd rozsudok okresného súdu

z 31. marca 2008 rozsudkom z 28. októbra 2010 potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

porušili jeho právo na súdnu ochranu, pretože ich rozhodnutia nie sú dostatočne

odôvodnené a v odôvodnení svojich rozhodnutí sa nedostatočne vysporiadali s obranou

sťažovateľa.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci odňali sťažovateľovi „možnosť

konať pred súdom a to z dôvodov, že súdy svojim postupom porušili zásady spravodlivého

procesu, nakoľko:

III.1.1 právny záver súdov logicky nevyplýva zo skutkových zistení,

III.1.2 súdy upreli sťažovateľovi právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

procesným právom stanoveným spôsobom.“.

Krajský súd sa v rozsudku z 28. októbra 2010 stotožnil so skutkovými zisteniami

okresného súdu, z ktorých však podľa sťažovateľa nemožno dospieť k právnemu záveru,

podľa ktorého došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, a preto je potrebné mu

poskytnúť morálnu a relutárnu satisfakciu. S prihliadnutím na konštantnú judikatúru súdov

možno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku z 28. októbra 2010 a rozsudku z 31. marca

2008 nie sú „presvedčivé a sťažovateľovi sa tak odňala možnosť konať pred súdom“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli k záveru, podľa ktorého

sú výroky uvedené v článkoch publikovaných v denníku S. z 20. marca 2008 a 15. apríla

2008 nepravdivé a neoprávnene zasahujú do osobnostných práv navrhovateľa. Uvedený

záver nepovažuje sťažovateľ za správny, pretože z vykonaných dôkazov „jednoznačne

vyplynuli nasledovné skutočnosti:

ŠtB má vo svojich spisoch informáciu – tvrdenie svedka, že Ing. J. S. spolu s ďalšími

osobami vykradli predajňu v obci K., ukradli osobné auto v R.,

ŠtB má vo svojich spisoch informáciu – tvrdenie svedka (otca Ing. J. S.) o tom, že

Ing. J. S. vykradol pri nedovolenom opustení republiky na území R. vykradol auto.

a tieto informácie neboli medzi účastníkmi sporné o čom spravil prvostupňový súd aj

patričný záver v Rozsudku, prvostupňový súd ako i Súd dospeli k záveru, že sú

nepravdivé.“.

Z uvedeného vyplýva, že predmetnými článkami v denníku S. sťažovateľ iba

informoval verejnosť o obsahu spisov ŠtB, ktoré poskytujú historické informácie o období

komunizmu. Poskytol v nich úplné informácie, t. j. uviedol, že informácie pochádzajú

zo spisov ŠtB, ide o skutočnosti, ktoré poskytol ŠtB otec navrhovateľa a ani rakúska polícia

o uvedených skutočnostiach neeviduje žiaden záznam.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní nemohli dospieť k záveru o nepravdivosti

sťažovateľom uverejnených informácií, pretože v uvedenom smere nevykonali príslušné

dokazovanie a ani navrhovateľ v konaní nepredložil žiaden dôkaz o ich nepravdivosti.

Obrana navrhovateľa sa v predmetnom konaní obmedzila „len na skutočnosti, ktoré boli

v Článkoch explicitne uvádzané ako evidentné – nikdy nebol za popisované skutky súdený

alebo vyšetrovaný“, pritom uvedené zistenie podľa sťažovateľa nespochybňuje pravdivosť

historickej informácie obsiahnutej v spise ŠtB, z ktorého vychádzal pri tvorbe uvedených

článkov.

Pri svojom rozhodovaní mali súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

taktiež zvážiť, či možno od sťažovateľa požadovať, aby si historické informácie obsiahnuté

v spisoch ŠtB spätne preveroval, zisťoval ich pravdivosť, najmä v prípade, keď to už nie je

možné. Uvedené argumenty predložil sťažovateľ aj v predmetnom konaní, avšak súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s nimi nijakým spôsobom nevysporiadali.

S ohľadom na uvedené dospel sťažovateľ k záveru, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v predmetnej veci nevykonali žiadne dokazovanie týkajúce sa otázky

podstatnej pre rozhodnutie vo veci samej, a preto právny záver, ku ktorému dospeli vo

svojich rozhodnutiach, nie je opretý o žiadne skutkové zistenie. Rozsudok z 31. marca 2008

a rozsudok z 28. októbra 2010 z tohto dôvodu podľa sťažovateľa vykazujú „prvky svojvôle,

odôvodnenie takýchto rozhodnutí nemôže byť presvedčivé“.

Podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu neobsahujú

odpovede na otázky podstatné pre vytvorenie si právneho názoru, či je potrebné obmedziť

slobodu prejavu a poskytnúť ochranu osobnostnému právu navrhovateľa, alebo nie, a to:

„- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že Výroky sú skutkovým tvrdením a nie

hodnotiacim úsudkom, z odôvodnenia rozsudkov nie je zrejmé, ako súdy zistili, že Výroky

nie sú hodnotiacim úsudkom,

- prečo nie je možné logicky dospieť z podkladových informácií – spisu, v ktorom sa

explicitne uvádza, že Ing. J. S. spolu s ďalšími osobami kradol autá, vykradol obchod v obci

K. k názorom prezentovaným v tlači – Výrokom,

- prečo a ako súdy dospeli k záveru, že Výroky sú nepravdivé,

z odôvodnenia Rozsudku, Konečného rozsudku nevyplýva ako súdy dospeli k záveru,

že práve Výroky neoprávnene zasiahli do práv že Ing. J. S.,

- Prvostupňový súd ani Súd nezistili a v odôvodnení rozsudkov ani neuvádzajú, či

naozaj v príčinnej súvislosti so zverejnením Článkov došlo k že Ing. J. S. tvrdeným

následkom. Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že verejnú mienku a pohľad verejnosti na že Ing. J.

S. v čase zverejnenia Článkov formovali i informácie zverejnené denníkom N., či televízia

M.,

- prečo sa súdy domnievajú, že morálna satisfakcia nie je postačujúca a že

dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti bola znížená v značnej miere,

- či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu

prejavu,

- či akékoľvek obmedzenie slobody prejavu je v danom prípade primerané

sledovanému účelu.“

Krajský súd sa v rozsudku z 28. októbra 2010 „obmedzil iba na strohé

konštatovanie, že sa stotožňuje so zisteniami a právnymi závermi prvostupňového súdu“,

a na argumenty sťažovateľa v jeho odôvodnení neodpovedal.

S ohľadom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že rozsudok okresného súdu a

rozsudok krajského súdu sú nespravodlivé a ich odôvodnenie považuje za nedostatočné

a zmätočné.

Rozsudok krajského súdu nemožno považovať za opatrenie ustanovené zákonom

v súlade s . Keďže súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

uznali, že uvedené články obsahujú správny a vecný popis skutkových okolností prípadu

a nadpisy článkov nie je možné oddeliť od ich obsahu, podľa sťažovateľa možno dospieť

k logickému záveru, že uvedené články nie sú neoprávneným zásahom do osobnostných

práv navrhovateľa. Pokiaľ z podkladových informácií uvedených článkov bolo možné

dospieť k záveru prezentovanému v nich, podľa sťažovateľa nemožno hodnotiaci úsudok

považovať za neprimeraný a spôsobilý zasiahnuť neoprávnene do osobnostných práv

navrhovateľa. Navyše, navrhovateľ ako osoba verejne činná musí zniesť vyššiu mieru

zásahov do osobnostných práv. Výroky uvedené v článkoch považuje sťažovateľ za

primerané hodnotiace úsudky s dostatočným skutkovým základom.

Uvedené články sa navyše venovali minulosti navrhovateľa z pohľadu jeho morálnej

pripravenosti byť verejným činiteľom, opierajú sa o existujúce fakty a nezasahujú do

intímnej sféry navrhovateľa. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie taktiež poukázal na

skutočnosť, že navrhovateľ mal príležitosť reagovať na zistenia uvedené v článkoch, ktorú

napriek ponuke sťažovateľa (aj iných médií) nevyužil. Reakcia navrhovateľa prišla až po

viac ako 2 mesiacoch od zverejnenia prvých informácií. Podľa sťažovateľa, pokiaľ by

navrhovateľ reagoval „včas a primeraným spôsobom, publikované informácie by boli

verejnosťou vnímané v úplne inom kontexte“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na

odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu sp. zn. z 15. júla 2009

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2010.

Sťažovateľ uviedol v článkoch zdroj sprostredkúvaných informácií (Ústav pamäti

národa, spisy ŠtB, televízia M.) a pravdivo informoval o obsahu spisov ŠtB, svoj záver

neprezentoval ako jediný správny, ponechal verejnosti priestor vytvoriť si vlastný názor.

Vzhľadom na uvedené nemožno publikovanie uvedených článkov považovať za

neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, ktorým by bolo možné odôvodniť obmedzenie

slobody prejavu sťažovateľa.

Sťažovateľ zastáva názor, že ako „periodická tlač, ktorá by mala byť

v demokratickom štáte reprezentantom verejnej mienky a protiváhou štátnej moci, je

oprávnený poukazovať na minulosť verejných činiteľov“, ktorá dotvára pre voliča obraz

politika, resp. verejného činiteľa. V uvedenom prípade podľa sťažovateľa nebolo preto

nevyhnutné obmedziť jeho právo podľa , a tak poskytnúť ochranu práva

subjektu absolútneho verejného záujmu (navrhovateľovi) pred polemikou a kritikou jeho

profesionálnej činnosti.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ napokon uviedol, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v predmetnej veci nezisťovali, či je daný účel obmedzenia slobody prejavu a či

je obmedzenie slobody prejavu poskytnutím satisfakcie a relutárnej náhrady v sume

10 000 € primerané sledovanému účelu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že úlohou súdov zúčastnených na

rozhodovaní v predmetnej veci bolo spoľahlivo určiť mieru zníženia vážnosti navrhovateľa,

pritom museli vyhodnotiť aktuálnu povesť navrhovateľa v spoločnosti v čase tvrdeného

neoprávneného zásahu. Navrhovateľ bol v čase zverejnenia uvedených článkov „v očiach

verejnosti známy prinajmenšom ako kontroverzná osoba. Bol viackrát právoplatne

odsúdený za spáchanie rôznych úmyselných trestných činov – ublíženie na zdraví,

a opustenie republiky ako i trestného činu všeobecného ohrozenia z nedbanlivosti. Ing. J. S.

bol viackrát médiami pristihnutý na verejnosti dokonca aj pri výkone politickej činnosti pod

vplyvom alkoholu. Ing. J. S. sa na verejnosti správa a vyjadruje hrubo a urážlivo. Je známy

jeho možno povedať xenóbny postoj k určitým menšinám. Rešpekt a úcta spoločnosti voči

Ing. J. S. je priamo determinovaná jeho správaním na verejnosti. Zhrňujúco možno

povedať, že Ing. J. S. majoritne nie je v spoločnosti vnímaný ako osoba s dobrou povesťou.

Miera dôstojnosti a vážnosti Ing. J. S. v spoločnosti bola určená výrokmi Ing. J. S., ktoré

boli ďaleko za hranicou slušnosti a akejkoľvek politickej (alebo i bežnej) kultúry.“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci otázku miery zníženia vážnosti

navrhovateľa v spoločnosti neskúmali, rovnako sa nezaoberali otázkou, či k neoprávnenému

zásahu do práv navrhovateľa, resp. k následkom do práv navrhovateľa tvrdeným svedkami,

nedošlo už v dôsledku predošlého zverejnenia informácií televíziou M. a denníkom N.,

pokiaľ títo svedkovia vypovedali podobne ako v spore navrhovateľa s televíziou M., spol. s

r. o., R., a. s. V konaní teda nebolo preukázané, že v priamej príčinnej súvislosti so

zverejnenými článkami došlo k zásahu do práv navrhovateľa.

Svoje závery týkajúce sa závažnosti tvrdených zásahov do práv navrhovateľa súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci založili iba na dvoch svedeckých

výpovediach osôb jemu blízkych, ktoré navyše vypovedali, že ich vzťah zverejnením

uvedených článkov nebol ovplyvnený. Z rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského

súdu nie je zrejmé, ako súdy dospeli k tomu, že primeraným opatrením na obmedzenie

slobody prejavu je uloženie povinnosti sťažovateľovi odstrániť na internete celé uvedené

články. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa bez

náležitého dokazovania priznali náhradu nemajetkovej ujmy, preto ich rozhodnutia

(rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu) možno považovať za „neprimerané,

neodôvodnené a jednoznačne arbitrárne“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ dospel k záveru, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v predmetnej veci neprimerane, bez zjavného dôvodu, obmedzili slobodu

prejavu v prospech práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a opatrenia uložené týmito

súdmi „nie sú primerané žiadnemu z potencionálne sledovaných legitímnych cieľov“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom vyslovil, že

rozsudkom krajského súdu boli porušené základné práva podľa a podľa

a 2 , zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec krajskému súdu na nové

konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 28. októbra

2010. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv,

možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:

a) argumenty, ktorými sťažovateľ namieta, že odôvodnenia rozhodnutí súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sú arbitrárne, zmätočné, nedostatočné,

neobsahujúce dôvody, ktorými by sa tieto súdy vysporiadali s argumentmi sťažovateľa

predloženými v konaní a podstatnými pre rozhodnutie:

- námietky, podľa ktorých informácie zverejnené v článkoch sa nachádzajú, resp.

tvoria obsah spisov ŠtB a ich nepravdivosť nebola v konaní preukázaná,

- od sťažovateľa nebolo možné požadovať, aby uvedené historické informácie

obsiahnuté v spisoch ŠtB overoval,

- zásah do osobnostných práv sťažovateľa bol spôsobený zverejnením informácií

obdobného obsahu v iných médiách (TV M., denník N.), pričom žaloba navrhovateľa

podaná v obdobnej veci proti spoločnosti M., spol. s r. o., R., a. s., bola súdmi, ktoré o nej

rozhodovali, zamietnutá,

- navrhovateľovi bola sťažovateľom poskytnutá možnosť reagovať na uvedené

články, ktorú však navrhovateľ nevyužil,

- hodnotiace úsudky, ktoré boli vyslovené v nadpisoch uvedených článkov, bolo

možné vyvodiť zo skutkového podkladu, z ktorého sťažovateľ čerpal,

- obsah spisov ŠtB bol zverejnený v uvedených článkoch pravdivo a verejnosti bol

ponechaný priestor na vytvorenie si vlastného názoru, pokiaľ bolo možné zo získaných

prameňov (spisov ŠtB) logicky dôjsť k záveru prezentovanému v článku, nemožno

hodnotiaci úsudok považovať za neprimeraný a spôsobilý zasiahnuť neoprávnene do

osobnostných práv navrhovateľa,

- zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci nie je

možné logicky dospieť k záveru, že skutkový základ pre uvedené články bol nepravdivý,

a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa;

b) námietky, ktorými sťažovateľ namietal neprimeranosť obmedzenia jeho práva na

slobodu prejavu rozhodnutím o priznanej nemajetkovej ujme, podľa ktorých:

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci neodôvodnili, prečo považovali

za nevyhnutné obmedziť slobodu prejavu sťažovateľa prísnejším spôsobom, ako len

priznaním morálnej satisfakcie,

- rozhodnutie neobsahuje dôvody, pre ktoré by bolo možné spôsob obmedzenia

slobody prejavu sťažovateľa považovať za primeraný sledovanému účelu o to viac, že

v konaní sa nepreukázalo, že dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa bola v spoločnosti znížená

v značnej miere, a to aj s prihliadnutím na povesť, resp. obraz navrhovateľa v spoločnosti

pred zverejnením uvedených článkov, ktorú formovalo jeho správanie a i výroky

prednesené na verejnosti, navrhovateľ je osoba verejne činná, ktorá musí zniesť vyššiu

mieru zásahov do osobnostných práv,

- v predmetnej veci neboli splnené predpoklady obmedzenia slobody prejavu

sťažovateľa a tam, kde test ústavnej komformity obmedzenia slobody prejavu súdy

zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne, negujú podstatu

a zmysel práva na slobodu prejavu,

- obmedzením slobody prejavu sťažovateľa bola poskytnutá ochrana právu subjektu

absolútneho verejného záujmu (navrhovateľa) pred polemikou a kritikou jeho profesionálnej

činnosti.

K argumentácii uvedenej v bode a) súvisiacej s namietanou arbitrárnosťou

rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ namietal právne posúdenie veci krajským súdom. Podľa jeho názoru

v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný

článok obsahoval iba pravdivé informácie o obsahu spisov ŠtB a nadpisy uvedených

článkov boli hodnotiacimi úsudkami, ktoré mali reálny a pravdivý skutkový základ

v informáciách vyplývajúcich zo spisov ŠtB. Na druhej strane je zo sťažnosti tiež zrejmé, že

súdom zúčastneným na rozhodovaní v tejto veci sťažovateľ vyčíta, že sa dostatočne

nevysporiadali s otázkou pravdivosti/nepravdivosti informácií o navrhovateľovi

obsiahnutých v spisoch ŠtB.

V prípadnom konflikte slobody prejavu na jednej strane ( )

a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena na strane druhej ( ) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho

kauzy uprednostniť slobodu prejavu pred ochranou osobnosti navrhovateľa a zvážiť

nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody prejavu. V tejto súvislosti

sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených chránených hodnôt

nemožno vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý

jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov,

aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch v kolízii

stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. To

korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné

práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva

alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody (). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch

chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne

ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle

svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie

základného práva (obdobne napr. , , ). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie

je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa (, ).

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,

šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,

§ 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti

(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia

môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce

zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane

navrhovateľa) alebo štátu (m. m. ).

Keďže rozsudkom krajského súdu z 28. októbra 2010 bol potvrdený rozsudok

okresného súdu z 31. marca 2008, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť

v denníku S. text ospravedlnenia navrhovateľovi, odstrániť na jeho internetovej stránke

elektronickú verziu sporných článkov, zaplatiť navrhovateľovi 10 000 € ako náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch a trovy konania, je nepochybné, že rozhodnutiami

všeobecných súdov došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu sťažovateľa,

t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo

z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na

zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom

zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na

ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za

týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku

krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do

slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa.

Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. ,

), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na

otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil

informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody

prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného

záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť

č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,

sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania

a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to

nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu

k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom

denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade

teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana

(privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné

pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom

zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj

kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej

sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia

informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“

občanov. V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce politika,

t. j. osoby vo verejnej funkcii. V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné brať do úvahy,

že inkriminovaný článok priniesol tvrdenia, ktoré sa týkali spôsobu konania, resp. života

navrhovateľa v minulosti, ktoré môžu poukazovať na jeho morálnu spôsobilosť zastávať

funkciu vo verejnom živote. Otázky spôsobu konania politikov v minulosti alebo súčasnosti,

ktoré verejnosti napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a charaktere zväčša nimi

volených funkcionárov, možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného

záujmu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť

informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal navrhovateľa a bol

objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry,

keďže ako okresný súd poznamenal vo svojom rozsudku „postavenie verejného činiteľa je

veľmi závislé od verejnej mienky“.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

Predmetné články boli uverejnené v denníku S. postupne, prvý 20. marca 2008 pod

názvom „S. na úteku kradol“ a druhý 15. apríla 2008 pod názvom „ÚPN: S. vykradol

obchod“ s podtitulkom „J. S. nevykrádal len autá v R., ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“.

Obsahom inkriminovaného článku boli (ako už bolo uvedené) nepochybne veci

verejného záujmu – odkrývanie minulosti politika, ktorá môže poukázať aj na jeho morálnu

spôsobilosť zastávať verejný úrad, resp. pôsobiť vo verejnom živote. Sťažovateľ teda

v danom prípade informoval verejnosť o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Je pravdou, že sťažovateľ prezentoval v článkoch len informácie zo spisov ŠtB.

Uvedené články však vo vzájomnej súvislosti v čitateľovi evokovali dojem, resp. viedli ho

k jednoznačnému záveru, že navrhovateľ sa v minulosti nielenže dopustil trestného činu

krádeže, ale navyše ho v minulosti spáchal opakovane.

Vzhľadom na obsah týchto článkov možno konštatovať, že pri objektívnom posúdení

informácií vyplývajúcich zo spisov ŠtB, ktoré boli podkladom na ich napísanie, a snahe

o dodržanie povinnosti dbať na ochranu dobrej povesti navrhovateľa by sťažovateľ nemohol

dospieť k záveru, ktorým by konštatoval priame obvinenie navrhovateľa zo spáchania

trestného činu krádeže v nadpise, resp. podtitulku uvedených článkov.

Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci uvedené výroky v nadpise,

resp. podtitulku článkov označili za nepravdivé fakty uverejnené sťažovateľom. Sťažovateľ

argumentoval v sťažnosti tým, že v danom prípade uverejnil hodnotové súdy, ktorých

pravdivosť nemusí preukazovať. Ústavný súd v súvislosti s touto argumentáciou

sťažovateľa podotýka, že aj v prípade, ak by pripustil, že uvedené výroky boli hodnotiace

súdy, výrazy v nich použité ako „kradol“ a „vykradol“ znamenajú, že sťažovateľ pred

verejnosťou prezentoval konštatovanie spáchania trestného činu krádeže navrhovateľom ako

reálny fakt či preukázanú skutkovú okolnosť, a to bez vedomosti o existencii akéhokoľvek

vyšetrovania uvedeného trestného činu či trestného rozsudku proti navrhovateľovi, t. j. bez

dostatočných podkladov, takže aj v prípade posúdenia predmetných výrokov ako

hodnotiacich súdov by záver súdov o prekročení hranice slobody prejavu sťažovateľom

a jeho neprimeranom zásahu do práva na dobrej povesti navrhovateľa bol považovaný za

správny.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia

či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený

v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v

inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.

V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov

v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované

postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m.

).

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázal, že v čase uverejnenia

tohto článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval a mohol by preukázať, že

k spáchaniu uvedených trestných činov navrhovateľom skutočne došlo. V prípade, ak by

takýmito údajmi v tom čase disponoval, tak sa uvedený stav jeho poznania mal odzrkadliť

aj v dôkaznej situácii v konaní predchádzajúcom vydaniu rozsudku krajského súdu.

Sprostredkovanie informácií zo spisov ŠtB malo byť zo strany sťažovateľa opatrnejšie,

keďže už z nich samých bolo zrejmé, že nepreukazujú spáchanie trestného činu krádeže

navrhovateľom, avšak na druhej strane sú schopné zasiahnuť do jeho práva na dobrú

povesť. Na druhej strane súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v tejto súvislosti

zobrali do úvahy aj fakt, že verejnosti už uvedené informácie sprostredkovali v tom čase aj

ďalšie médiá.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ

čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,

spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj

keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok

z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska

ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov

takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé.

Ústavný súd súhlasí so závermi rozsudku okresného súdu, ktorým sa ústavný súd

zaoberal len v rozsahu, v ktorom na jeho odôvodnenie poukázal krajský súd vo svojom

rozsudku, podľa ktorého «Súd pri rozhodovaní v predmetnej veci zaoberá! sa aplikáciou

ustanovenia a 13 s prihliadnutím na osobitné postavenie

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z vyššie citovaného článku 10 Dohovoru

v odseku 1 je preferované právo na slobodu prejavu, pričom odsek 2 však obmedzuje

slobodu prejavu tým, že do výkonu slobody prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť

nositeľa tejto slobody. Súčasne pripúšťa, aby výkon práva na slobodu prejavu na základe

zákona v nevyhnutnej miere podliehal určitým formalitám, podmienkam, obmedzeniam, či

sankciám na zabezpečenie určitých prvkov demokratickej spoločnosti okrem iného i na

zabezpečenie ochrany osobnostných práv iných osôb. Teda záruky článku 10 Dohovoru sú

novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné

a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky.

Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s uverejnenými článkami

dňa 20. 3. 2008 a 15. 4. 2008, ako aj výsluchom svedkov dospel k záveru, že

v prejednávanej veci sa nejavia spornými medzi účastníkmi skutkové okolnosti, obsah

zistených informácií a ich sprostredkovanie, ktoré žalovaný získal z verejne dostupných

dokumentov bývalej Štb ako i uverejnenie titulkov článkov, z ktorých jednoznačne vyplýva

znenie titulku dňa 20. 3. 2008 „S. na úteku kradol“ a dňa 15. 4. 2008 druhý podtitulok „J.

S. nevykrádal len autá v Rakúsku ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“, ale sporným zostalo

posúdenie, či uverejnený údaj (tvrdenie) je fakt, ktorý ako nepravdivý a defamujúci sa

dotýkal cti žalobcu alebo ide o hodnotiaci úsudok (názor) žalovaného s ohľadom na

rešpektovanie zaručených práv žalobcu (právo na ochranu ľudskej cti a

dôstojnosti) a žalovaného (právo na slobodu prejavu) so zreteľom na požiadavku

proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň súd skúmal, či forma použitého názvu.

dotknutých článkov (ne)presiahla určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už

v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že zo strany

žalovaného uverejnením údaju „S. na úteku kradol“ a „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku,

ale aj textil a mäsiarstvo v obci K.“ ako nepravdivého a jasného vyhlásenia došlo k zásahu

do osobnostných práv žalobcu aj ako poslanca Národnej rady SR., keď postavenie

verejného činiteľa je veľmi závislé od verejnej mienky. Zásah do práv žalobcu ako

verejného činiteľa a jeho dopad bol o to intenzívnejší a rozsiahlejší tým, že žalovaný ako

vydavateľ periodickej tlače denníka S. vydávanej na celom území SR ako i na internetovej

stránke uviedol nepravdivý údaj ako nespochybniteľný fakt (z latinského factum – urobené,

učinené, čo sa stalo skutočnosťou), čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi uvedenými

základnými právami a to práva žalobcu na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti a práva

žalovaného na slobodu prejavu. Súd poznamenáva, že článok 10 Dohovoru však

nezabezpečuje neobmedzenú slobodu ani v prípadoch, keď sa tlač zaoberá otázkami

verejného záujmu a za podmienok stanovených v odseku 2 tohto článku výkon tejto slobody

zahŕňa aj „povinnosti a zodpovednosť“, čo sa vzťahuje aj na tlač. Forma použitia výrazov

musí zodpovedať účelu poskytovanej informácie a pri každom takomto použití má byť

rešpektovaná ľudská dôstojnosť fyzickej osoby a treba rozlišovať medzi jasnými výrokmi, že

ku skutku došlo a výrokmi, že údajne sa osoba niečoho dopustila. Je potrebné tiež

poznamenať, že pri ochrane práv verejného činiteľa oproti ochrane práv bežnej fyzickej

osoby sú z dôvodu existencie práva na pravdivé informovanie a slobodu prejavu hranice

posudzovania závažnosti, či oprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti posunuté

a bez akýchkoľvek postihov sa pripúšťa i pravdivá kritika činnosti verejných činiteľov. Je

potrebné zároveň uviesť, že predmetom konania nebolo skúmanie (ne)pravdivosti

informácií, ktoré sa v dokumentoch nachádzajú (pokiaľ ide o povahu zväzkov bývalej ŠtB)

avšak práve s dôrazom, keďže žalovaný získal informácie pri tvorbe Článkov z dvoch

nezávislých zdrojov zo spisov vedených Štátnou bezpečnosťou (dostupné verejnosti)

i v kontexte s obsahom v nich uvedenej informácie, „že za uvedený tr. čin t. j. ilegálny

prechod ŠH a opustenie ČSSR ako aj za vykradnutie uvedených obchodov trestne stíhaný

nebol ani jeden“ i napriek tomu uverejnený predmetný údaj ako nespochybniteľný fakt

posunul na hlavný titulok poskytovanej informácie. Úlohou titulku je čitateľa upútať a tento

by mal odkazovať na kľúčový fakt článku a mal by vystihnúť podstatu jeho obsahu, ale

pritom nesmie ísť podľa názoru súdu o nepravdivý údaj. Ak teda v danom prípade boli

použité údaje „S. na úteku kradol“ a „J. S. nevykrádal len autá v Rakúsku, ale aj textil

a mäsiarstvo v obci K.“ pri prvom pohľade na článok čitateľ získaval dojem, že tento údaj

je pravdivý a vzťahuje sa k žalobcovi a logicky hneď pri prečítaní titulku si vytvorí

predstavu o spáchaní činu bez toho, aby si prečítal celý článok a z jeho obsahu zistil, že...

neexistuje ani len podozrenie a konečné odsudzujúce rozhodnutie. Je potrebné tiež uviesť,

že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná

pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak

vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho

hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych)

kritérií. Na základe vyššie uvedených skutočností súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného,

že ide o hodnotiaci úsudok, ktorý vychádza z reálneho skutkového zistenia a základu, ktorý

nepodlieha testu pravdivosti. Podľa názoru súdu neexistuje logická súvislosť medzi

tvrdenými údajmi a obsahom všetkých získaných informácií z poznatkov uvedených

archívov spisov Štb a pri snahe poukázať na minulosť žalobcu žalovaný pri sprostredkovaní

šírenej informácie vybočil z medzí v demokratickej spoločnosti uznávaných pravidiel

slušnosti, prekročil rozsah novinárskej etiky, keď v tom čase aktuálnej téme o žalobcovi

čitateľovi na hlavný titulok článku posunul nepravdivý údaj ako výber získaného poznatku

a umožnil tak široký priestor na verejnú diskusiu ohľadom politickej zodpovednosti žalobcu,

najmä v morálnej rovine, čo vyplynulo nepochybne z reakcie verejnosti (internetová

diskusia) k uverejnenému článku... Súd je toho názoru, že žalovaný ako osoba, ktorá má

právo na slobodu prejavu a je povinná informovať pravdivo a plne rešpektovať práva iných

osôb, preto v danom prípade za zverejnené nepravdivé údaje musí znášať zodpovednosť,

ktorá v sebe obsahuje i povinnosť, aby pred zverejnením údajov o fyzickej osobe či jej

hodnotením posúdil, či zverejnenie týchto údajov môže zasiahnuť do práva na ochranu

osobnosti dotknutej fyzickej osoby a overovať si pravdivosť uverejňovaných tvrdení (§ 16

ods. 3 tlačového zákona). Preto súd je toho názoru, že zverejnením predmetných údajov

v titulku článku došlo k zverejneniu práva slobody prejavu zo strany žalovaného.».

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy sporné nadpisy, resp. podtitul posúdili ako

fakty, ktoré boli sťažovateľom zverejnené ako nepravdivá informácia. Keďže obsah

uvedených článkov nepredstavuje dostatočný podklad, na základe ktorého by bolo možné

konštatovať, že navrhovateľ spáchal v minulosti trestný čin krádeže, záver súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého uvedenými článkami došlo

k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, možno považovať podľa ústavného

súdu za správny, resp. opodstatnený.

S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci

sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka S. pri ochrane slobody prejavu v zmysle

judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku

články, ktoré sa týkali legitímnych otázok verejného záujmu – správanie politika

v minulosti v súvislosti s hodnotením jeho morálnej spôsobilosti zastávať verejnú funkciu.

Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého

zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že

uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam

(porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Táto

zásada však v uvedenom prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí

voľba kategorických jednoznačných formulácií v nadpise, resp. podtitulku uvedených

článkov, ktoré prezentovali nepravdivý fakt ako preukázanú skutočnosť. Pritom použitím

neurčitých častíc (údajne, vraj atď.) v súvislosti s popisom konania navrhovateľa sa

takémuto zásahu do práv navrhovateľa mohol sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť.

Za daných okolností možno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu

osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa, t. j. že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil mu

garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv

navrhovateľa.

Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu z pohľadu námietok sťažovateľa

týkajúcich sa jeho arbitrárnosti je podľa ústavného súdu možné považovať za zrozumiteľný

a jasný, plne rešpektujúci požiadavky , krajský súd sa v ňom vysporiadal

so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj

s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne konformným spôsobom.

K argumentácii uvedenej v bode b), ktorou sťažovateľ namietal neprimeranosť

sumy navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy, resp. neprimeranosť opatrení

prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu

Ústavný súd pri preskúmavaní tejto námietky sťažovateľa vychádzal z toho, že

v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte

so slobodou prejavu, a to so zreteľom na zásadu primeranosti vo vzťahu k priznaniu

náhrady nemajetkovej ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi. Ústavný súd

preto skúmal, ako sa s uvedenou námietkou sťažovateľa o neprimeranosti uloženia

povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vysporiadal krajský súd

a ako svoje právne a skutkové závery odôvodnil.

V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2

právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä

v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej

sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za

akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie teda

nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností

ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí

spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že hranice, v rámci ktorých by

sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich

danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená

dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. To však neznamená, že priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať pre určitý okruh zásahov do práv spojených

s ochranou osobnosti taký rozsah, pri iných zase onaký. Podstatná je jedinečnosť prípadu,

a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom

všeobecný súd rozhodne o návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za

porušenie práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie dôvody, ktoré ho k vysloveniu

takéhoto záveru viedli.

Inak povedané, zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu

do práva na ochranu osobnosti je vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom súdu stanovuje

len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať do úvahy, a to, či zásahom došlo

k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Z uvedeného vyplýva

povinnosť súdu v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej

ujmy intenzitu zásahu, avšak rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie

okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch

mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácií – predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia,

resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že aj vo vzťahu k priznanej

náhrade nemajetkovej ujmy postupoval okresný súd správne, keď „s prihliadnutím na

odozvu, ktorú vyvolali citované články vo verejnosti, ako i na postavenie navrhovateľa

v spoločnosti, priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 eur. Náhrada nemajektovej ujmy

v súdom stanovenej výške je i podľa názoru odvolacieho súdu primeraná a môže prispieť

k zmierneniu vzniknutého stavu, pričom zodpovedá i postaveniu odporcu ako vydavateľa

periodickej tlače, ktorému nezasahuje do jeho činnosti tak, aby spôsobila existenčné

problémy.“.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej

ujmy okresný súd poukázal na .

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že sťažovateľ uverejnil v nadpise, resp.

podtitulku uvedených článkov tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení

vychádzal zo spisov ŠtB, v ktorých však tieto informácie získané z výpovede konkrétneho

svedka neboli ďalej ničím preukázané. Vo vzťahu k preukázaniu existencie ujmy

navrhovateľa na jeho práve na ochranu osobnosti okresný súd v rozsudku uviedol:

„Zo skutkových zistení súd vzal za preukázané, že žalobca minimálne svojmu blízkemu

okoliu musel vyvracať tieto uverejnené nepravdivé údaje a účinky dopadu sa znásobili

skutočnosťou, že denník S. s celoštátnou pôsobnosťou zverejnil v tom čase aktuálnej téme o

žalobcovi dovtedy neznáme udalosti a tiež z výpovedí svedkov (manželky žalobcu

a podpredsedu strany JUDr. R. P.) vyplynulo, že i tieto osoby museli vyvracať uvedené

nepravdivé údaje a reagovať na odozvy iných osôb. Bolo tiež nepochybné, že nepravdivý

údaj ako nespochybniteľný fakt jeho uverejnením a priamo adresným na osobu a podobizeň

žalobcu vyvolal dohady čitateľov (internetový portál), keď spájali žalobcu spáchaním

trestnej činnosti. Samotné uverejnenie nepravdivého údaju, dotýkajúceho sa osobnosti

fyzickej osoby spravidla zakladá neoprávnený zásah do práv na ochranu jej osobnosti,

odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia.

V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že u žalobcu

došlo zásahom žalovaného k zníženiu jeho cti spojenej s výkonom funkcie poslanca NR SR,

dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere a výraznejšia intenzita tohto zásahu

trvala v určitom časovom rozsahu po zverejnení tejto informácie a pretrváva i dodnes,

predmetné články denníka S. obsahujúce defamujúce údaje o žalobcovi sú uverejnené

v elektronickej forme na internetovej stránke denníka S. (...) sú stále prístupné širokej

verejnosti doma aj v zahraničí a intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými

právnymi prostriedkami, preto je treba považovať za opodstatnené aj spravodlivé priznanie

zadosťučinenia v peniazoch. K obrane žalovaného (práva na ochranu osobnosti sa môže

dovolávať len tá osoba, ktorá dobrú povesť má) súd nemohol prisvedčiť, keďže právo na

súdnu ochranu vyplýva nielen z ústavných záruk, ale tiež z občianskoprávnych predpisov a

uplatnenie práva je spojené s procesným postupom, ktorý si účastník konania zvolil. Právo

na ochranu má každá osoba a je potrebné poznamenať, že zverejnenie týchto defamujúcich

údajov môže mať dopad na postoj verejnosti a nedôvodné zhoršiť vnímanie žalobcu.“

Vo vzťahu k rozhodnutiu o sume náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd

v rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky tejto náhrady súd prihliadol

na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd

považoval predmetné nepravdivé tvrdenia na titulnej stránke denníka S. ako tretieho

najčítanejšieho denníka s pôsobnosťou na celom území SR za zneváženie žalobcu ako

poslanca NR SR, ako predsedu koaličnej strany a ako aj občana pred širokou verejnosťou

a závažnou okolnosťou s negatívnym dopadom v spoločenskom okruhu žalobcu. Súd

prihliadal tiež na skutočnosť, že k zásahu došlo v období, kedy boli zverejňované informácie

z poznatkov Štb a použitie žalobcovho mena a priezviska v súvislosti so sprostredkovaním

informácie s nepreukázaným skutkom nemôžu prekračovať isté hranice a zverejňovať

defamujúce údaje, predovšetkým pokiaľ ide o údaje v periodickej tlači. Súd je tohto názoru,

že občianskoprávna ochrana osobnosti môže byť v súčasných podmienkach účinná len

vtedy, ak aj výška plnenia uložená rušiteľovi bude postihnutej fyzickej osobe zaisťovať

nielen primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy,

ale bude pôsobiť preventívne. Súd dospel k záveru, že priznaná suma 10.000,- eur je

primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom

a na druhej strane nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila

represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúcu pred

zverejnením iných legitímnych informácií a vo zvyšku nárok na priznanie nemajetkovej ujmy

zamietol.“

Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli

na základe vykonaného dokazovania k dôkazmi podloženému záveru, že k zásahu do práva

na ochranu mena navrhovateľa uvedenými článkami zverejnenými sťažovateľom

v predmetnej veci došlo, neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol spôsobený

článkami so zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, tento zásah

smeroval proti navrhovateľovi, ktorý bol politikom a následkom uvedeného zásahu bolo

spochybnenie jeho morálneho kreditu uverejnením tvrdenia, že sa v minulosti dopustil

spáchania trestného činu krádeže, ktoré sa odrazilo v jeho rodinnom i pracovnom prostredí.

S odvolaním sa na uvedené dôvody bola navrhovateľovi okrem iného priznaná aj

nemajetková ujma v sume 10 000 €.

Podľa ústavného súdu je v tomto prípade odôvodnenie rozsudkov súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy

navrhovateľovi vyvážené, obsahuje dostatočné dôvody, na základe ktorých uvedený nárok

navrhovateľa posúdili, akými úvahami sa uberali a zohľadňuje aj okolnosti predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že obmedzenie slobody prejavu

sťažovateľa, ktoré malo za následok rozhodnutie o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi

nemajetkovú ujmu, možno vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu považovať za

primerané a legitímne odôvodnené.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011