Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4C/124/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Annou Majerikovou, v právnej veci žalobcu: P.. A. K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. N. XX, T., občan SR, právne zastúpení: 1. JUDr. Juraj Hatvany, advokát, konateľ spoločnosti avocat s.r.o so sídlom Šoltésovej 12, Bratislava, 2. Advokátska kancelária MV Legal s.r.o. so sídlom Kapicova 5, Bratislava, IČO 36 857 947, proti žalovanému: S. S., a.s., F. XX, C., P. XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO 35 906 464, o ochranu osobnosti takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný bezodplatne do 14 dní od právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť žalobcovi na rovnakej strane denníka K. a na rovnakom mieste na svojej internetovej stránke ako bol dňa 20.03.2008 uverejnený názov článku „K. na úteku kradol“ ospravedlnenie zvýrazneným písmom s nasledovným znením textu:

„Spoločnosť S. S., a.s. ako vydavateľ denníka K. sa týmto ospravedlňuje P.. A. K. za nepravdivý a dehonestujúci výrok „ K. na úteku kradol“, ktorý bol uverejnený dňa 20.03.2008 v denníku K.. Uvedeným konaním Spoločnosť S. S., a.s. neoprávneným spôsobom zasiahla do zákonom chránených osobnostných práv P.. A. K..“

II Žalovaný je povinný bezodplatne do 14 dní od právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť žalobcovi na rovnakej strane denníka K. a na rovnakom mieste na svojej internetovej stránke ako bol dňa 15.04.2008 uverejnený názov článku „W.: K. vykradol obchod“ ospravedlnenie s nižšie uvedeným znením textu a to rovnako výrazným písmom, akým bol vytlačený podtitulok predmetného článku znejúci „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ :

„Spoločnosť S. S., a.s. ako vydavateľ denníka K. sa týmto ospravedlňuje P.. A. K. za nepravdivý a dehonestujúci výrok „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ uverejnený dňa 15.04.2008 v denníku K.. Výroky o tom, že P.. A. K. vykrádal autá, textil, či mäsiarstvo sa nezakladajú na pravde. Uvedeným konaním K. S. S., a.s. neoprávneným spôsobom zasiahla do zákonom chránených osobnostných práv P.. A. K..“

III. Žalovaný je povinný odstrániť elektronickú verziu vyššie uvedených článkov dňa 20.3.2008 a dňa 15.4.2008 z archívu nachádzajúceho sa na jeho internetových stránkach a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a to do 14 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Vo zvyšnej časti súd návrh žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a.

VI. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1.991,73 eur a tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Juraj Hatvany, advokát, so sídlom Šoltésovej 12, Bratislava vedený v Tatra banka, a.s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.5.2008 a po pripustení zmeny dňa 4.2.2009 (čl. 227 spisu) domáhal proti žalovanému ako vydavateľovi denníka K. titulom ochrany osobnosti uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi na rovnakej strane denníka K. a na rovnakom mieste na svojej internetovej stránke ako bol dňa 20.3.2008 uverejnený názov článku „K. na úteku kradol“ a ako bol dňa 15.4.2008 uverejnený názov článku „W.: K. vykradol obchod“ podtitulok predmetného článku znejúci „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“, zároveň sa domáhal uloženia povinnosti odstrániť elektronickú verziu vyššie uvedených článkov dňa 20.3.2008 a 15.4.2008 z archívu nachádzajúceho sa na jeho internetových stránkach a zaplatenia sumy 65 000,- eur ako náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania.

Podanie žalobného návrhu odôvodnil tým, že namieta nepravdivé výroky žalovaného uvedené v denníku K. „K. na úteku kradol“ a nepravdivý výrok „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“, ktoré nerešpektujú zásadu prezumpcie neviny a hrubo osočujú žalobcu. V rámci kvalifikácie vzniknutej ujmy uvedenými nepravdivými a dehonestujúcimi výrokmi došlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu publikovaním v jednom z najčítanejších denníkov na Slovensku, ktorým je práve denník K. a takýto zásah, spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okrem účinkov, ktoré články vyvolali v celoštátnom meradle vo vzťahu k čitateľom, voličom žalobcu, resp. politickej strany, ktorej je predsedom a ďalším externým osobám, článok spôsobil žalobcovi značné nepríjemnosti tak v rodine a okruhu najbližších priateľov, ako aj vo sfére jeho vnútrostraníckeho života. Žalobcu sa hlboko dotýkali a stále dotýkajú nepríjemné otázky ohľadom výrokov uvedených v dotknutých článkoch a pochybnosti, ktoré články vyvolávali v najbližšom okolí žalobcu, či už na strane jeho nebohých rodičov, jeho manželky alebo najbližších kolegov v rámci vnútrostraníckeho života. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V denníku K. uvádzané tvrdenia „K. na úteku kradol“ a „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ boli prezentované ako fakty bez toho, aby si ich autori, resp. pôvodcovia overili ich pravdivosť a právnu relevantnosť. K predmetným tvrdeniam žalobca uvádza, že v žiadnom trestnom konaní z takýchto skutkov nebol uznaný vinným a voči nemu pre takéto skutky nebolo nikdy ani len začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, a že tie sú nepravdivé a nezakladajú sa na pravde. Je neprípustné, aby boli v demokratickom a právnom štáte o jeho občanovi svojvoľne v masovokomunikačných prostriedkoch šírené informácie o tom, že je zlodej, že kradol, a to všetko bez existencie právoplatného odsudzujúceho rozsudku, odvolávajúc sa na nepodložené a nedôveryhodné informácie z archívov ŠtB. Pravdivosť týchto tvrdení žalovaného nebola doteraz v žiadnom trestnom ani inom konaní preukázaná, pričom jedine súd, na podklade obžaloby podanej prokurátorom, je oprávnený právoplatne konštatovať, či sa vôbec skutok stal, či skutok je trestným činom, a určiť osobu trestne zodpovednú za spáchanie predmetného skutku. Žalobca má za to, že konaním žalovaného vo forme verejného publikovania vyššie uvedených nepravdivých tvrdení o žalobcovi, boli neoprávnene zasiahnuté jednotlivé zložky osobnosti žalobcu, a to najmä jeho občianska česť, dobré meno a dobrá povesť. Podľa žalobcu je tiež neprípustné, aby ústavnú ochranu požívali nepravdivé informácie a tvrdenia, a dokonca, aby týmito nepravdivými tvrdeniami boli napádané a porušované iné garantované práva a slobody, v tomto prípade v zmysle SR, ktorým je právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Listina základných práv a slobôd v hlave druhej v čl. 17 upravuje právo na slobodu prejavu a právo na informácie. Výkon uvedených práv je však limitovaný a je spojený s právne relevantnými obmedzeniami, ktoré sú protiváhou a brzdou k nekontrolovateľnému výkonu týchto práv zo strany iných subjektov, predovšetkým médií- v tomto

prípade vydavateľa periodickej tlače. Podľa čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd je možné obmedziť slobodu prejavu a právo na informácie zákonom vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (okrem iného) aj pre ochranu práv a slobôd druhých. Zákonné obmedzenia sú v platnom a účinnom právnom poriadku SR zakotvené predovšetkým v príslušných ustanoveniach SR, o periodickej tlači a o ostatných hromadných prostriedkoch (ďalej len „“) v ich platnom znení. Jednoznačne vymedzujú a limitujú spoločensky tolerovanú - oprávnenú mieru zásahov médií (tu: periodickej tlače) do osobnostných práv fyzických osôb. Porušenie týchto zákonných ustanovení v spojení s ich relevantnými výkladmi v podobe znení záverov konštantnej judikatúry žalovaným ako vydavateľom periodickej tlače je teda neoprávneným konaním ( v rozpore s právnymi predpismi), ktorého následkom je neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a zakladá objektívnu zodpovednosť vydavateľa periodickej tlače za takéto porušenie predpisov a prekročenie spoločensky tolerovanej miery zásahu do práv iných osôb (tu: žalobcu). V predmetnom prípade dochádza ku stretu dvoch základných ústavných práv, ktoré primárne požívajú rovnaký stupeň ochrany a pri súbežnej realizácii oboch týchto ústavných práv musí dôjsť k obmedzeniu jedného z nich v prospech zachovania druhého. Rozpor medzi právom na slobodu prejavu a na informácie a právom na ochranu osobnosti však nie je neprekonateľný. V praxi je možné nájsť taký súlad, aby sa zachovalo právo na ochranu osobnosti bez toho, aby sa nadmerne obmedzilo právo na informácie a s ním súvisiaca sloboda prejavu. K naplneniu vyššie uvedeného cieľa je nevyhnutné pri výkone týchto práv a svojej činnosti (tu: redaktora resp. vydavateľa periodickej tlače) zachovať dostatočnú mieru proporcionality (vyváženosti) medzi oboma týmito právami. V prípade, že takáto miera proporcionality medzi oboma právami nie je zachovaná, je úlohou súdu priznať výkonu jedného z nich väčšiu právnu ochranu pred výkonom druhého z nich. Žalobca má za to, že nebola zo strany žalovaného a jeho redaktora takáto proporcionalita zachovaná, a že neprimeraným výkonom práva žalovaného na slobodu prejavu sa neoprávneným spôsobom zasiahlo do zákonom chránených osobnostných práv žalobcu ako fyzickej osobv. Žalobca má za to, že konaním žalovaného, teda publikovaním článkov v ich obsahu, textovej i grafickej úprave, použitých slovných spojení a spôsobom nepravdivých informácií ako faktov, pravdu skresľujúcich a čitateľa zavádzajúcich, preukázateľne došlo k porušeniu ustanovení čl. 19 ods. 1 v spojení s SR, , , ods. 1 a a , , o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Určujúcim aspektom pri posudzovaní neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv je defamujúci charakter napadnutých tvrdení, pričom na naplnenie defamačnej povahy tvrdenia je postačujúce, ak takéto tvrdenie môže mať takýto účinok u určitej skupiny ľudí tvoriacich okolitý svet dotknutej osoby. Nie je teda nutné, aby tvrdenie bolo vnímané ako defamujúce v celej spoločnosti ako takej (podporne aj zahraničná odborná verejnosť: S., K:R. F. of R., 1955). To či určité tvrdenie je defamujúce je nutné posúdiť nielen podľa použitých výrazov, ale aj z celkového dojmu s prihliadnutím na všetky okolnosti a súvislosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. Opätovné uverejňovanie napadnutých tvrdení na titulnej strane denníka s celoslovenskou pôsobnosťou a to pod vyššie uvedenými titulkami: „K. na úteku kradol", „W.: K. vykradol obchod" z uvedeného konania žalovaného jednoznačne vyplýva, že tento zvolený spôsob publikácie informácií mal jediný cieľ, a to aj za cenu publikovania nepravdivých informácií, upútať pozornosť čo najširšieho okruhu, verejnosti, pravdepodobne s cieľom zvýšenia predajnosti denníka K.. S poukazom na spoločenské postavenie žalobcu, ako poprednej, dlhodobo politicky činnej osoby, sa žalovanému tento zámer podarilo realizovať, pretože žalovaným uverejnené nepravdivé informácie neunikli pozornosti a dostali sa do vedomia širokej verejnosti, čo možno preukázať reakciami čitateľov v diskusnom bloku k predmetným článkom (internetové diskusie čitateľov k predmetným článkom). Títo čitatelia pritom predstavujú iba jednu skupinu aktívnych komentátorov z celkového množstva čitateľov zasiahnutých dotknutým článkom. K neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti nepochybne došlo konštatovaním nepravdivých tvrdení, že je zlodej, že kradol. Žalovaný verejne prezentoval predmetné nepravdivé údaje spôsobom navodzujúcim u čitateľov dojem, že ide o výpovede svedkov v trestných veciach, čo nie je pravdou, keďže z dotknutých záznamov je zrejmé, že tvrdenia boli obsiahnuté len v tzv. rozhodnutiach o spôsobe vedenia osobných spisov a o úprave postupov pri činnosti ŠtB. Žalovaný tak vedome podsunul širokej verejnosti len čiastočnú, z kontextu vytrhnutú informáciu ako objektívne pravdivú, odvolávajúc sa na záznamy ŠtB, ktorá však samostatne oznamovaná, je nepravdivou, a prijímateľ informácie, si tak o A. K. na základe nepravdivých údajov logicky vytvoril nepravdivý úsudok.. Zároveň poukázal na to, že nie každý čitateľ sa článku venuje dôkladne a taktiež nie každý číta celý článok. Napr. pri rýchlom prebehnutí očami iba nadpisu („K. vykradol obchod"), podnadpisov (napr. „K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E."), dostáva čitateľ skreslené informácie, ktoré sú spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Názor, ktorý si môžu takto tisíce čitateľov vytvoriť je

v rozpore so skutočnosťou, pričom uvedené žalobcu hrubo poškodzuje na jeho osobnostných právach. Žalovaný tvrdeniami citovanými v návrhu tak spojil osobu žalobcu s konkrétnou a dokonca opakovanou trestnou činnosťou, čím bol žalobca postavený do pozície „kriminálneho živla", ktorý svojou trestnou činnosťou poškodzoval záujmy ostatných občanov, čo verejnosť nepochybne považuje za negatívne a odsúdeniahodné. V danej súvislosti žalobca poukazuje aj na zahraničnú rozhodovaciu prax (rozsudok NS ČR 15/1996), podľa ktorého už samotné uverejnenie nepravdivého údaju, ktorý sa dotýka osobnosti fyzickej osoby, spravidla zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu jej osobnosti. Verejne prezentované defamačné závery žalovaného nielenže dehonestujú žalobcu ako občana ale ohrozujú jeho kredit aj ako verejne (a to nielen ako politicky) činnej osoby, čím zasiahli a neustále zasahujú do osobnostných práv žalobcu. Predmetná publikácia článkov žalovaným nemala za cieľ pravdivo, včasné a všestranne informovať verejnosť o skutočnostiach verejného záujmu a poskytnúť im informácie s cieľom aplikovať v praxi ich ústavné právo na informácie. Takéto správanie sa žalovaného je z hradiska zásahu do práv iných osôb, konkrétne žalobcu, neprijateľné, je v rozpore s obsahom ústavného práva na slobodu prejavu, prekračuje mieru tolerovaného zásahu do osobnostných práv žalobcu a je teda v rozpore s platným právnym poriadkom. Žalobca dôrazne poukazuje, že na dosiahnutie cieľa objektívne informovať verejnosť použitie titulku článku „K. vykradol obchod“ a „K. na úteku kradol" nebolo vôbec adekvátne a jeho použitím bol zreteľne u čitateľov navodený žiadaný a cielený dojem, resp. úsudok o tom, že K. bol zlodej, kradol, čo žalovaný konštatuje v článku zo dňa 15.04.2008. Použitý výraz (ako aj ďalšie spomínané zložky článku) je možné považovať za neopodstatnený útok na jeho osobu, čím žalovaný neoprávneným spôsobom zasiahol do občianskej a profesionálnej cti žalobcu (rozsudok NS SR sp. zn. ). Uvádzané skutočnosti sú jednoznačne spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Zákon dokonca nevyžaduje ani len vyvolanie následkov, postačuje, že neoprávnený zásah je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. V tomto smere ani prípadná obrana žalovaného, že nemal záujem zdiskreditovať žalobcu, nemá s právneho hľadiska žiaden význam. Žalobca očakával ospravedlnenie zo strany žalovaného, keďže však k nemu nedošlo, trvá na svojich právach a to vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne závery vznikol žalobcovi nárok na relevantnú súdnu ochranu v rozsahu uvedenom v tomto podaní a žiadal, aby súd svojím rozhodnutím odstránil následky preukázateľnej dominancie a zneužitia výkonu práva na slobodu prejavu zo strany žalovaného a za účelom navrátenia takto narušenej rovnováhy (proporcionality) výkonu konkurenčných ústavných práv priznal v plnom rozsahu súdnu ochranu porušeným a neoprávnene zasiahnutým osobnostným právam žalobcu.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že má za to, že žalobcom napádaným „Vyjadrením“ publikovaným v článkoch denníka SME nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Informačný základ „Článkov“ je dostatočný, žalovaný získal informácie pri tvorbe Článkov z dvoch nezávislých zdrojov zo spisov vedených Štátnou bezpečnosťou, ktoré sú dostupné verejnosti a to zo spisu Z. K., otca žalobcu v ktorom je uvedené: “Ako študent SVŠ v Prievidzi z dobrodružstva a z nerozvážnosti s kamarátmi dňa 10.4.1971 odišiel ilegálne do Q. a dňa 15.4.1971 sa sám dobrovoľne bez kamarátov vrátil do ČSSR“. „V priebehu rozhovoru otvorene sa vyjadroval o nerozvážnosti jeho syna A., študenta SVŠ v S., ktorý spoločne s ďalšími kamarátmi z okresu S. dňa 10.4.1971 v nočných hodinách prekročil čsl. hranice na Z. v priestore Deštnej a odišiel ilegálne do Q., kde sa všetcia dopustili krádeže áut, avšak syn keď videl tamojšiu situáciu, dňa 15.4.1971 sa dobrovoľne vrátil do ČSSR, pretože nekonal správne a z nerozvážnosti sa dopustil trestnej činnosti opustenia republiky.“ a z osobného spisu U. U., pričom informácie z oboch spisov sa zhodujú. Žalovaný podkladové informácie získal z osobného spisu U. U., v ktorom sa nachádza zápis výpovede pána G. E., kde on uvádza: „ S ním emigroval v tom čase U. X., ktorý mu má byť nejaká rodina, tiež Q. A. a K. z S., ktorý s ním chodil do gymnázia. Po návrate Q. späť do ČSSR a príchode domov mi tento hovoril, že sa vrátili so K. z tohto dôvodu, že ich tam naháňala polícia kvôli krádeže auta. Q. hovoril, že sa im podarilo pred políciou ujsť so K. a prejsť hranice do ČSSR. Ďalej hovoril, že U. chytila polícia a že ich určite podľa jeho domnienky, zavreli. U. U. mi o tom, že boli zavretí písal neskoršie.“ Žalovaný podkladové informácie získal z osobného spisu U. U., v ktorom sa nachádza rozhodnutie ŠtB VŠKO Banská Bystrica, v ktorom sa uvádza: „Menovaný dňa 10.4.1971 v spoločnosti jeho ďalších priateľov X. U., A. Q. a A. K. ilegálne utiekol cez ŠH v priestore Č. C. do Q.. Pred útekom všetcia vykradli predajňu R. a Z. N. v obci Koš, okr. Prievidza ku škode Jednoty Prievidza vo výške 22.000,- Sk. Po prechode ŠH v Q. ukradli osobné auto a z týchto dôvodov boli poléciou prenasledovaní. U. U. a X. boli zadržaní a odsúdení. A. Q. A.

K. sa ilegálne vrátili späť do ČSSR a pri prechode ŠH boli obaja zadržaní hliadkou PS.“ Informácie sú reálne, existujú, žalovaný si ich nevymyslel a tieto sú navyše verejne dostupné a sú to informácie, ktoré sú historickým prameňom a nemožno voči informáciám uvedeným v spisoch ŠtB pristupovať ako k nepravdivým a nehodnoverným. Informácie majú reálny podklad a pracujú so skutočnými udalosťami. Žalovaný pri tvorbe článkov postupoval objektívne, nakoľko komplexne informoval verejnosť o činnosti ÚPN, spisoch ŠtB, informoval verejnosť nestranne a nezaujato a nekonal s cieľom zverejnením Článkov získať majetkový prospech. Žalovaný s ohľadom na Informácie obsiahnuté v spisoch vyjadril názor, že žalobca sa nesprával v súlade so zákonom. Žalovaný však upozornil čitateľa, že k obvineniu žalobcu, resp. k odsúdeniu žalobcu nikdy nedošlo, že Q. polícia o skutkoch uvedených v spisoch nemá záznamy a tiež i slovenská polícia neeviduje žiaden záznam, že by žalobcu za vykradnutie obchodu vyšetrovali alebo súdili. Žalovaný publikoval Článok v čase, keď informácie neboli pre verejnosť nové a neznáme a teda schopné vyvolať zvýšený záujem verejnosti (predajnosť denníka K. v mesiaci január 57543 ks, február 54589 ks, marec 59862 ks, apríl 60797 ks, máj 62907 ks, jún 58635 ks). Žalovaný mal záujem poskytnúť žalobcovi možnosť vyjadriť sa k článkom, avšak žalobca so žalovaným odmietal komunikovať a odmietol sa k článkom vyjadriť. Žalovaný tak mohol vytvoriť články iba na základe informácií zo spisov, nakoľko žalobca neposkytol pre žalovaného žiadne vyjadrenie a neposkytol žalovanému ani iným médiám relevantné fakty, ktoré by tvrdenia v spisoch vyvracali, resp. uviedli na správnu mieru. Žalovaný má za to, že články tvorili hodnotiace úsudky, ktoré autor článkov formuloval na základe Informácie získaných zo Spisov, bol vždy uvedený zdroj, na základe ktorého autor článkov formuloval svoj úsudok a jeho hodnotiace úsudky boli primerané. Hodnotiaci úsudok novinára je názor, ktorým sa interpretujú údaje a udalosti. Alebo sa vyslovuje subjektívny postoj a mienka o nich alebo ich spoločenskom význame, hodnotiaci úsudok na rozdiel od skutkového tvrdenia nepodlieha dokazovaniu pravdivosti. Žalovaný má za to, že Vyjadrenia sú hodnotiacimi úsudkami, nepodliehajú testu pravdivosti a ESĹP pripomenul, že hodnotiaci úsudok je neprimeraný iba vtedy, ak absentuje akýkoľvek skutkový základ. V Článkoch bol vždy uvedený zdroj, z ktorého žalovaný čerpal pri tvorbe hodnotiacich úsudkov a autor Článkov formuloval svoje Vyjadrenia z reálnych podkladových Informácií obsiahnutých v Spisoch Štb. Z Informácií obsiahnutých v spise otca žalobcu (..“dopustili krádeže áut...“)si autor článku dovodil, že žalobca vykradol v Q. autá (výklad slova kradnúť znamená dopúšťať sa krádeže) a interpretoval tvrdenie uvedené v Spisoch slovesom, pričom neprekrútil obsah tvrdenia uvedeného v Spisoch a teda logicky možno zo slovného spojenia „dopustiť sa krádeže áut“ dospieť k slovesu kradnúť, vykrádať.

Žalovaný pripomína, že žalobca v minulosti páchal trestnú činnosť a bol právoplatne odsúdený zo spáchania viacerých trestných činov. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný sa nemal vyjadriť o žalobcovi spôsobom uvedeným v Článkoch, nakoľko platí prezumpcia neviny, žalovaný má za to, že nemohol svojim konaním porušiť prezumpciu neviny, nakoľko žiadne z Vyjadrení neoznačilo žalobcu za vinného

- odsúdeného z akéhokoľvek trestného činu, žalovaný nie je štátnym orgánom, ktorému a ukladá povinnosť garantovať prezumpciu neviny; žalovaný ako tlačové médium nie je spôsobilý poprieť prezumpciu neviny voči žalobcovi, nakoľko nemá žiadne zákonné oprávnenie, ktorým by bol schopný autoritatívne zasiahnuť do práva žalobcu vyplývajúcich pre tohto z (Každý proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu). Prezumpcia neviny podľa je jedným zo základných prvkov práva na spravodlivý proces v trestných veciach, ktorého cieľom je okrem iného i to, aby obvinený z trestného činu neznášal negatívne dôsledky z tohto obvinenia rovnajúce sa následkom súdneho rozhodnutia o vine. Žalovaný má za to, že je nutné rozlišovať aplikáciu prezumpcie neviny od prezentácie názoru, že osoba sa nesprávala v súlade so zákonom, žalovaný len tieto Informácie interpretoval. Žalovaný v článkoch netvrdil, že žalobca bol obvinený zo spáchania trestného činu a že bol uznaný vinný zo spáchania trestného činu. Žalovaný má za to, že zásah bol oprávnený a v demokratických spoločnostiach bežný Ústavná sloboda prejavu zahrňuje slobodu vytvoriť si na základe získaných existujúcich informácií vlastný názor a tento názor prezentovať alebo tieto informácie interpretovať do podoby vhodnej pre zverejnenie v periodickej tlači. Slovenská republika zaručila slobodu prejavu a právo vyjadrovať informácie, názory a myšlienky slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Pri výklade príslušných ustanovení oboch citovaných právnych noriem je potrebné siahnuť aj k doktrinálnym výkladom ako aj súdnemu výkladu z odôvodnení rozsudkov ESĽP a príkladmo poukazuje na Rozsudok ESĽP De Haes a Gijsels proti Belgicku, 1997 (Súd znova opakuje, že tlač hrá v demokratickej spoločnosti dôležitú úlohu. Hoci nemôže prekročiť isté hranice, konkrétne keď ide o povesť a práva iných, jej povinnosť je podávať - spôsobom zodpovedajúcim jej záväzkom a zodpovednosti - informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu.), Rozsudok ESĽP prípad Obeschlick (č.2) - Súd znovu zopakoval, že podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru je sloboda prejavu prípustná nielen pre

informácie a myšlienky prijímané kladne alebo považované za neútočné alebo ako veci ľahostajné, alebo aj pre tie, ktoré sú útočné, šokujú alebo spôsobujú rozruch. Pokiaľ ide o hranice prípustnej kritiky, tieto sú širšie vo vzťahu k politikovi, konajúcemu vo svojej verejnej funkcii, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Politik sám nevyhnutne a vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak on osobne robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku), Rozsudok ESĽP Lingens proti Rakúsku, 1986 (Vskutku nie je možné pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba v prípade, že môže dokázať ich pravdivosť), Rozsudok ESĽP Observer a Guardian proti Spojenému Kráľovstvu (Sloboda tlače síce môže podliehať výnimkám ale tieto je potrebné interpretovať reštriktívne a potreba obmedziť slobodu slova musí byť preukázaná presvedčivým spôsobom), Rozsudok ESĽP Schwabe proti Rakúsku, 1992 (Osoba verejne známa musí akceptovať vyššiu mieru zásahov do jej osobnostných práv, vyššiu mieru verejnej kritiky. Predchádzajúce trestné odsúdenia politika spolu s jeho verejným správaním môžu byť faktormi, ktoré slúžia k odhadnutiu jeho vhodnosti pre výkon politickej funkcie). Ďalej žalovaný poukázal na to, že slobodu prejavu možno obmedziť jedine zákonom a ak je obmedzenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti ( SR). Je povinnosťou orgánu rozhodujúceho o práve na slobodu prejavu preskúmať, či existujú príčiny pre obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie. Až na základe skutočnosti, že sú preukázané všetky ústavné náležitosti obmedzenia práva možno dospieť k aplikácii jednotlivých zákonných ustanovení ako v tomto konkrétnom prípade ustanovení a . Žalovaný má za to, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonom požadované podmienky neoprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti a to z dôvodu, že žalobca je osoba verejne činná a zastáva funkcie vyžadujúce si vysoký morálny kredit, v článkoch sú hodnotiace úsudky, ktoré nepodliehajú testu pravdivosti a hodnotiace úsudky nie sú neprimerané. Žalobca ako osoba verejne činná musí počítať so zvýšeným záujmom o svoju osobu, musí rešpektovať, že verejnosť - voliči sa zaujímajú o jeho minulé skutky. V demokratickej spoločnosti, kde existuje slobodná súťaž politických síl je nevyhnutné, aby tlač informovala verejnosť o jednotlivých politikoch. Volič pre svoje rozhodnutie potrebuje komplexné informácie, ktoré vytvárajú obraz o verejnom činiteľovi -jeho reprezentantovi, či sú to už jeho minulé skutky, hodnoty, etické zásady vyznávané týmto verejným činiteľom, jeho vlastnosti, názory. Žalovaný ako periodická tlač, ktorá by mala byť v demokratickom štáte reprezentantom verejnej mienky a protiváhou štátnej moci, je oprávnený poukazovať na minulosť verejných činiteľov. Žalovaný má za to, že akékoľvek konanie politika, ktoré bolo v rozpore s právom platným na území SR, či už je to mladícka nerozvážnosť alebo nie, dotvára pre voliča obraz o politikovi. S poukazom na uvedené, žalovaný má za to, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do žalobcových osobnostných práv.

Žalovaný tiež namieta, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi nevzniklo, keďže zverejnením napadnutých článkov nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. A teda nie je dobre možné, aby jeho dôstojnosť a vážnosť bola v dôsledku zverejnenia sporných článkov spoločnosti znížená v značnej miere. Žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná. Neoprávnený zásah je jednou a zásadnou podmienkou z troch (existencia neoprávneného zásahu, morálna satisfakcia podľa nie je postačujúca, preukázanie, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti), ktoré musia byť kumulatívne naplnené, aby súd na základe vlastnej voľnej úvahy priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže nie je daný prvotný predpoklad pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy - existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, nemožno mu túto priznať. V prípade, ak by súd dokazovaním dospel k názoru, že zverejnením napadnutých článkov došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu a že žalobcova dôstojnosť bola znížená v takej miere, že je namieste mu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalovaný má za to, že je potrebné prihliadnuť na okolnosti na strane žalobcu ako i žalovaného, za ktorých k zverejneniu napadnutých článkov došlo a relutárna satisfakcia by nemala presiahnuť maximálnu výšku stanovenú zákonom o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, oboznámením sa s obsahom článkov uverejnených v denníku K. dňa 20.03.2008 pod názvom „ K. na úteku kradol“, a dňa 15.04.2008 uverejnený názov článku „W.: K. vykradol obchod“ s podtitulkom predmetného článku „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“, listinnými dôkazmi založenými v spise a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zotrval na zmenenom návrhu a pridržiaval sa jeho skutkového a právneho odôvodnenia. Uviedol, že uverejnené nepravdivé výroky pociťoval ako čisto politickú situáciu, aby poškodili jeho osobu, rodinu, SNS ako koaličného partnera. Podotkol, že kvázi skutočnosti, ktoré sa mali uskutočniť pred štyridsiatimi rokmi, a ak si žalovaný myslí že sa mali uskutočniť a dovoláva sa dôkazov v spisoch Štb, tak ho chceli nejakým spôsobom znemožniť. Zdôraznil, že nikdy nebol ani len vypočúvaný ani to, že ešte súdený za skutky, ktoré v informácii v spisoch boli uvedené. Vyhlásenia v médiách hlboko postihli jeho a rodinu, počas tohto obdobia boli vyvíjané na neho útoky, každý kto to videl v televízii ako aj v denníkoch pozeral sa na neho ako zločinca. Manželka sa ho pýtala, či je to vôbec možné, rodičia boli z toho hotoví. V rámci politickej scény každý sa ho pýtal, musel vysvetľovať a tvrdenia, ktoré odzneli vo výrokoch v citovaných článkov sú nepravdivé, zasiahli do jeho života záporne. Nikdy nebol obvinený alebo ani len vypočutý za skutkovú podstatu krádeže, tieto skutočnosti boli umelo vyfabrikované za účelom poškodenia jeho osoby, rodiny. Bol neustále podrobovaný otázkam, pohľadom a vyhýbavým postojom nielen z jeho najbližšieho okolia ale aj v rámci ostatných osobností v politickom živote. Myslí si, že zásadne ich to ovplyvnilo aj v politike, nakoľko postoje v politike sú jednoznačne rozhodujúce z pohľadu toho, či niekto bol zločinec alebo nebol. Myslí si, že ÚPN je zneužívaný na politický boj a jeho zväzky domnieva sa, že sú účelovo používané v politickom živote. Uviedol, že bol súdený za iné trestné činy. Z vyjadrení jeho právneho zástupcu vyplynulo, že naďalej trvá na tom, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti, za ktoré nesie zodpovednosť žalovaný a to konštatovaním nepravdivých tvrdení, že „kradol“ resp. „vykrádal“ v súvislosti s prípadom vykradnutých áut v Q. a obchodoch v obci E. v roku 1971 (výrok „ K. na úteku kradol“ uverejnený v denníku K. zo dňa 20.3.2008 a výrok „A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ uverejnený v denníku K. zo dňa 15.4.2008). Faktom je, že samotný komunistický režim bol označený o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému za protiprávny, kde samotná ŠTB bola označená ako represívna zložka tohto režimu a toto je podľa nášho názoru aj dôležitý pohľad na zväzky a spisy, ktoré boli touto organizáciou vyprodukované. Cieľom výpovedí a konaní na úrovni ŠTB bola diskreditácia určitých nepohodlných osôb a to aj pomocou zneužitia ich rodinných príslušníkov a známych. Na margo výpovede otca žalobcu, obsahom zápisníc výsluchov sú väčšinou nepotvrdené skutočnosti nepodpísané účastníkmi samotných výsluchov a konaní. Pre účely tohto konania akýmkoľvek spôsobom zohľadňovať ako dôkazový materiál spisky a záznamy, ktoré boli urobené štátnou bezpečnosťou bývalého komunistického režimu napriek skutočnosti, že výroky ktoré boli zadefinované sú úplne zrejmé jasné, neobsahujú žiadne rétorické pochybnosti. Žalovaný konštatoval tieto výroky ako fakt bez relevantného právneho zhodnotenia dôsledkov tohto konania. Výroky o trestnej činnosti žalobcu boli uvedené v jednom z najvýznamnejších a mienkotvorných denníkoch SR s celoplošným rozsahom, účinok bol zosilnený i viacnásobným zásahom. To znamená umiestnením textu aj zvýrazneným písmom, ktorý poukazoval na nepreukázanú trestnú činnosť žalobcu. Uvedené nepravdivé informácie sa dostali do širokého povedomia verejnosti, ktorá si na základe nepravdivých informácii logicky o žalobcovi vytvorila nepravdivý hodnotiaci úsudok, že páchal majetkovú trestnú činnosť, čo sa nezakladá na pravde. Žalovaný neoprávnene zasiahol do jednotlivých zložiek osobnosti žalobcu a to najmä jeho občianskej cti, dobrého mena a dobrej povesti, narušil právo na súkromie, porušil prezumpciu neviny, narušil vážnosť a autoritu žalobcu nielen u najbližšieho okruhu ľudí ako je manželka, rodina, priatelia, stranícky kolegovia, ale u všetkých spoluobčanov vrátane voličov a bežných členov SNS. Zásah je objektívny a mal značnú intenzitu. Má za to, že hlavným cieľom žalovaného bolo škandalizovať a zdiskreditovať osobu žalobcu nepravdivými skutočnosťami a tvrdeniami nemajúcimi žiadny relevantný skutkový základ. Hoci preukázať úmysel poškodiť žalobcu je veľmi náročné, je zrejme minimálne to, že žalovaný dal prednosť čítanosti svojho periodika pred právami žalobcu a na jeho úkor, že európska judikatúra považuje za dôvod zvýšenie výšky náhrady v peniazoch, pretože odporca v tomto prípade sledoval svoje ekonomické záujmy postavené na vytvorených senzáciách bez ich relevantného overenia si. Pokiaľ ide o obsahové a formálne obmedzenie výkonu práva na informácie, poukazujeme napr. na nález Ústavného súdu sp. zn. 359/1996 podľa ktorého informácia má mať charakter informácie verejného záujmu, nevybočovať z hraníc všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti v demokratickej spoločnosti a pravidiel novinárskej etiky, mať charakter konkrétneho úsudku. Uvedené bolo zo strany žalovaného jednoznačne porušené. Podľa rozhodnutia NS SR , ak dôjde k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti fyzickej osoby televíznym vysielaním, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu a k neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti spočíva v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, takýto zásah zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Má za to, že toto rozhodnutie NS možno analogicky aplikovať

na takisto najčítanejšie mienkotvorné noviny, nielen televízne vysielanie. Žalobca je všeobecne známou osobou, nebolo preto nevyhnutné zásah dokazovať v úzkom kruhu najbližších, intenzita bola daná širokým dosahom zverejnených článkov. Rovnako nepovažujeme napriek výpovedi samotného žalobcu osobne za zásadne dôležitú pre toto konanie paralelu na úmrtie otca a následne aj matky, pretože samotný zásah do osobnostných práv žalobcu aj bez ohľadu na tieto skutočnosti, ktoré následne nastali je zásadný. Za účelom navrátenia takto narušenej rovnováhy (proporcionality) výkonu konkurenčných ústavných práv žiadal priznať v plnom rozsahu súdnu ochranu porušeným a neoprávnene zasiahnutým osobnostným právam žalobcu.

Žalovaný v priebehu konania zotrval na svojich písomných vyjadreniach k podanému žalobnému návrhu a tento žiadal v celom rozsahu zamietnuť. V rámci „záverečného zhrnutia“ uviedol, že predmetom žaloby sú dva výroky, ktoré mali byť uverejnené v článkoch 20.3. a 15.4.2008. Žalovaný zdôrazňuje, že tieto články tak ako sú uvedené v žalobe sú absolútne vytrhnuté z kontextu predmetných článkoch a nijakým spôsobom nereflektujú celkovú informáciu, ktorú dostali čitatelia denníka K. v momente, keď tieto články prečítali. Novinový text nie je možné hodnotiť na základe jednej vety, nie je možné povedať, že z článku je podstatná práve jedna veta, že práve jednou vetou možno neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby bez toho, aby sme zhodnocovali skutočne aj kontext v akom táto veta bola prednesená a kontext do akého bola táto veta zasadená. Výroky v kontexte článkov nie sú skutkovými tvrdeniami, ide jednoznačne o hodnotiace úsudky, ktoré tak ako je v článkoch explicitne uvedené, urobil žalovaný na základe dostatočného skutkového základu, ktorým sú existujúce spisy ŠTB, ku ktorým mal prístup, ktoré riadne preskúmal, prečítal a verne túto skutočnosť reprodukoval svojim čitateľom. Nie je možné však opomenúť skutočnosť, že tieto spisy boli vytvárané v nejakom právnom prostredí, boli vytvárané orgánom štátnej moci, sú predmetom archívnictva a de facto existujú. Ak redaktori denníka SME ako aj predtým redaktori televízie Markíza objavili v spisoch ŠTB informácie o jednom z čelných slovenských politikov, ktorí v rámci politiky pôsobí 20 rokov, je otázkou verejného záujmu takéto informácie priniesť a vyvolať o týchto informáciách verejnú diskusiu. V rámci prinášania týchto informácií vždy v denníku K. bolo uvedené, že informácie pochádzajú zo spisu ŠTB a vždy tá informácia bola doplnená tým, či skutočne existuje nejaký dôkaz iný okrem spisov ŠTB k tam prezentovaným hodnoteniam. V jednom aj druhom článku bolo konštatované, že neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by navrhovateľ skutočne auto vykradol, neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by navrhovateľ vykradol textil a mäsiarstvo v obci E., že by navrhovateľ bol za túto skutočnosť vyšetrovaný, vypočúvaný alebo akokoľvek riešený orgánmi v trestnom konaní. Tieto informácie čitatelia denníka SME jednoznačne obdržali už pri prečítaní jedného alebo druhého článku a nemohli byť na pochybách o tom, že by denník SME tvrdil o navrhovateľovi ako predsedovi koaličnej strany, že je zločincom a že bol niekedy za niečo odsúdený v prípade, keď za to odsúdený nebol. Ak v tejto súvislosti posudzujeme ďalej úmysel, je tu zjavné, že ide o úmysel vyvolať verejnú diskusiu, venovať sa otázkam aktuálneho verejného záujmu. V obidvoch prípadoch bol žalobca oslovený na reakciu a túto reakciu neposkytol, aj napriek záujmu médií sa k veci vyjadril až takmer dva mesiace po uverejnení prvého článku a potom, čo uvedené skutočnosti vyšli najavo. Žalobca ako verejný činiteľ je zodpovedný svojím voličom ako aj občanom SR z pozície ústavného činiteľa a táto zodpovednosť sa prejavuje aj napríklad relevantným vyjadrením k nejakým namietaným skutočnostiam alebo k skutočnostiam, ktoré sa možno objavia v archívoch iného štátneho orgánu. Nie je možné tvrdiť a nikdy v tomto konaní nebolo preukázané, že by úmyslom denníka K. a teda žalovaného bolo akokoľvek poškodiť, diskreditovať žalobcu, ktorý ako čelný politik je predmetom verejného záujmu a ak sa takéto informácie v spisoch ŠTB nachádzajú, je dokonca povinnosťou nielen právom médií takéto informácie priniesť verejnosti a umožniť verejnosti klásť politikovi relevantné otázky, ktoré z takýchto skutočností môžu vyplynúť. Na preukázanie náhrady nemajetkovej ujmy boli vypočutí dvaja svedkovia, obaja svedkovia majú blízky vzťah k žalobcovi. Vzťah manželky je to jednoznačne blízka osoba, ktorá by ujmu žalobcu pociťovala vždy ako vlastnú ujmu. Vzťah druhého svedka pána Púčika je jednoznačne v oblasti politickej, ak o žalobcovi sú zverejňované informácie z jeho minulosti, ak sú zverejňované informácie zo spisov ŠTB, škodí to jednoznačne aj samotnému svedkovi ako podpredsedovi politickej strany. Tieto skutočnosti sú neoddeliteľné a v tejto súvislosti je potrebné prihliadať na svedkov a na ich dôveryhodnosť. Žalovaný zdôrazňuje, že obaja svedkovia potvrdili, že sa nezmenil ich vzťah k žalobcovi, že oni žalobcovi verili, že tým článkom neprikladali takú dôležitosť. Ďalej pri zvažovaní možného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu je potrebné prihliadnuť na jeho pozíciu, je verejným činiteľom a je dlhodobo pôsobiacim vrcholovým politikom. V súlade s judikatúrou slovenských súdov a najmä s judikatúrou ESĽP (vo veci Lingens, Obeschlick), je zrejmé že politici majú podstatne menši rozsah ochrany vo sfére svojich osobnostných práv ako majú bežní občania. Politici musia

zniesť ďaleko tvrdšie vyjadrenie, ďaleko príkrejšie hodnotiace úsudky zo strany médií a veľakrát nie je inej obrany pre politikov ako obrany vo forme protiprejavu, vo forme reakcie na tvrdené skutočnosti a žalobca možnosť obrany nevyužil, média ignoroval. Ďalšou skutočnosťou, ktorú je potrebné vziať do úvahy, je existencia dobrej povesti žalobcu, ktorý je známy svojimi príkrejšími výrokmi, expresívnou formou prejavu, niekedy až hraničnými výrokmi na adresu politických oponentov, politickým kolegov a niekedy aj vlastných spolustraníkov. Čo sa týka požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, túto považuje žalovaný za absolútne neprimeranú bez ohľadu na to, ako iné súdy rozhodli v nejakých iných sporoch. Odporca zdôrazňuje skôr relevantnosť judikatúry ESĽP, ktorý jednoznačne dáva mantinely akémukoľvek odškodňovaniu politikov a zákona o odškodňovaní obetí trestných činov. Žalovaný má za to, že žaloba nie je dôvodná, nie sú splnené základné požiadavky na obmedzenie slobody prejavu voči žalovanému. Máme za to, že súd nemôže svojím rozhodnutím zakázať prezentovanie spisov ŠTB verejnosti a nemôže médiám zakázať diskutovať o minulosti politikov a to bez ohľadu na to v akej forme tak robia, ak táto forma neprekročí hranice slušnosti a hranice nejakej primeranej novinárskej etiky, ktorú v predmetnej veci žalovaný neprekročil.

Svedkyňa K. R. (manželka žalobcu) na pojednávaní uviedla, že akonáhle začala táto nepravdivá a nezmyselná kampaň v ich rodine, poznačilo ich to veľmi psychicky aj zdravotne. Situácia z nepravdivých obvinení manžela bola veľmi napätá. Malo to za následok posmešky z ich okolia, taktiež uhýbavé pohľady od ľudí v práci, od známych alebo spoločných rodinných známych a tieto pretrvávali dlhšie obdobie. Manželovi dôverovala, pri prečítaní článku mala z toho skľúčené pocity a samozrejme nasledovali nekonečné rozhovory, aby túto dôveru si utvrdila, boli k tomu aj manželské hádky a dusné ticho v domácnosti. Znášala to veľmi zle, pretože ako každý človek, keď ho označia neprávom za to, čo nie je sa snaží brániť. Konkrétny dopad na rodičov žalobcu nemohla popísať, pretože s otcom v tom čase nekomunikovala a nevedela sa k tomu bližšie vyjadriť.

Svedok A.. Q. S. (podpredseda K.) vo svojom vyjadrení uvádzal, že v mesiacoch marec až apríl 2008 ak ma pamäť neklame boli uverejnené v denníku K. články, kde predsedu K. A. K. obviňovali z toho, že bol v minulosti zlodej, že v obci E. vykradol predajňu s textilom a mäsom, potom že kradol v Q. autá po emigrácii. Tieto články on považuje, že to bola séria článkov vo viacerých denníkoch a spôsobili značné zníženie vážnosti A. K. ako predsedu strany a myslí si, že ovplyvnili aj jeho prirodzenú autoritu ktorú v K. mal. Články čítali všetci v K., ale keď tieto informácie priniesol denník K., tak začali sa vážnejšie zamýšľať, že zrejme asi na tom pravdy niečo bude, prebiehala vnútorná diskusia v strane, lebo sa ich to bezprostredne dotýkalo a živo o tom diskutovali, že táto medializácia môže vážne politicky aj programovo strane poškodiť. Vtedy im žalobca uviedol, že nikdy obchody nevykradol, ani nevykrádal. Priznal sa, že emigroval. S. A. K. bral uvedené články ako škandalizáciu svojej osoby, bol značne roztrpčený, najmä keď mu zomrel otec a následne aj matka. On s nim osobne hodiny o tom diskutoval, jeho argumenty ho presvedčili, jeho osobný vzťah k žalobcovi sa nezmenil, nakoľko mu verí. Sériu článkov v tlačových médiách a elektronických médiách osobne vnímal ako celý súbor kampane voči A. K.i, určite rozlišoval články bulvárnych denníkov a mienkotvorných denníkov a vyslovil názor, že články v denníku K. mali najväčšiu intenzitu, čo sa týka ovplyvňovania verejnej mienky. Reakcie na články zaznamenáva až dodnes, skôr také narážky. Uviedol, že sú naďalej určité pochybnosti v členskej základni a sympatizantov predsedu strany.

Z fotokópie článku (čl. 122 spisu) uverejneného v tlačovom vydaní denníka K. súd zistil, že dňa 20.3.2008 bol uverejnený článok s názvom “ K. na úteku kradol“ s podtitulom „S. K. A. K. má kriminálnu minulosť. ŠtB to kedysi povedal jeho otec“. V článku boli uvádzané skutočnosti, že

„Keď v roku 1971 predseda K. A. K. na pár dní emigroval do Q., vykradol tam niekoľko áut.

Podľa televízie Markíza sa to píše vo zväzku jeho otca Z. K., ktorý sa nachádza v archíve Ústavu pamäti národa, a podľa ktorého bol slotov otec agent. Stal sa ním rok po synovom úteku a z vlastnej iniciatívy.

V spise je záznam zo stretnutia eštebáka so K. starším, v ktorom otec opisu, ako syn s kamarátmi 10.4.1971 emigroval do Q., „kde sa všetcia dopustili krádeže áut, avšak syn keď videl tamojšiu situáciu, dňa 15.4.1971 sa dobrovoľne vrátil do ČSSR, pretože nekonal správne a z nerozvážnosti sa dopustil trestnej činnosti opustenia republiky.“

K. sa k tomu odmietol vyjadriť. Jeho hovorkyňa Markíze napísala, že K. sa nebude podieľať na „snahe niektorých médií zakrývať krízu v K. vyťahovaním tém spred niekoľkých desaťročí.“

Z Q. sa vrátil aj K. kamarát Q., ktorý sa stal podľa H. U. vodcom zločineckej skupiny v okrese S..

Q. polícia záznamy o krádežiach áut, ukradnutých v roku 1971, nearchivuje. Skutok by však bol po piatich rokoch premlčaný“.

Zároveň súd na stránke www.sme.sk <http://www.sme.sk> zistil, že v archíve žalovaného je uvedený článok uverejnený dňa 20.3.2008 a v diskusii k tomuto článku zaznamenaný počet reakcií 60.

Z originálu tlačového vydania denníka K. zo dňa 15.4.2008 číslo 88 ročník 16 (prílohová obálka) súd zistil, že na titulnej stránke v článku označenom W.: K. vykradol obchod“ s podtitulom „Záznamy Ústavu pamäti národa hovoria, že predseda K. kradol aj na K.“ a v ďalšom podtitulku uvedené „A. K. nevykrádal len autá v Q. ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ a na titulnej strane je zverejnená fotografia (4,5 x 3 cm) s uvedením nad fotografiou „ Vy ste všetci šialení.“ A. K., predseda K..“ V článku sú uvádzané informácie zo spisu U. U., v štvrtom stĺpci uvedené „Na Slovensku

žiadny záznam, že by K. za vykradnutie obchodu vyšetrovali alebo súdili, neexistuje. Odsúdený bol len pre opustenie republiky a dostal podmienečný trest“. Pokračovanie článku je na strane 2.

Zároveň súd na stránke www.sme.sk <http://www.sme.sk> zistil, že v archíve žalované je uvedený článok uverejnený dňa 15.4.2008 a k diskusii na internetovej stránke je zaznamenaný počet reakcií 330.

Z rozhodnutia S-ŠtB VŠEO Banská Bystrica zo dňa 31.1.1981 zo spisu U. U. (čl. 388 spisu) sa okrem iného uvádza, ....“Menovaný dňa 10.4.1971 v spoločnosti jeho ďalších priateľov X. U., A. Q. a A. K. ilegálne utiekol cez ŠH v priestore Č. C. do Q.. Pred útekom všetcia vykradli predajňu R. a Z. N. v obci E., okr. S. ku škode A. S. vo výške 22.000,- Sk. Po prechode ŠH v Q. ukradli osobné auto a z týchto dôvodov boli políciou prenasledovaní. U. U. a X. boli zadržaní a odsúdení. A. Q. A. K. sa ilegálne vrátili späť do ČSSR a pri prechode ŠH boli obaja zadržaní hliadkou PS. Za uvedený tr. čin t.j. ilegálny prechod ŠH a opustenie ČSSR ako aj za vykradnutie uvedených obchodov trestne stíhaný nebol ani jeden. “

Súd zamietol návrh žalovaného na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov (S.. S. T., S.., P. S., PhD.) ako historikov, ktorí sa zaoberajú štúdiom činnosti ŠtB k preukázaniu a popísaniu, čo sa v archívnych zväzkoch bývalej ŠTB nachádza, ako sa s nimi pracuje, z dôvodu neúčelnosti diskusie rozmanitého charakteru k hodnovernosti zväzkov ŠtB nemajúcu význam pre rozhodnutie v predmetnej veci (ne)oprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobcu a tiež zamietol návrh žalovaného na pripojenie trestného spisu A. Q. (OS S. ) na preukázanie, či sa v spise spomína žalobca. Do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia o veci súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.

Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa , pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa , výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že k tomu, aby mohli vzniknúť občianskoprávne sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa , musia byť splnené hmotnoprávne podmienky a to existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote, tento zásah musí byť neoprávnený a musí exitovať príčinná súvislosť medzi týmto neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Ustanovenie fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére dáva, okrem iného, právo požadovať z tohto dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie (a to či morálne alebo prípadne aj majetkové). Ak v za určitých kvalifikovaných podmienok poskytuje možnosť priznať postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch, potom tu však súčasne nevymedzuje prípadnú hranicu (či minimálnu alebo maximálnu) pre určenie jeho výšky. Určenie výšky zadosťučinenia v peniazoch sa preto stáva predmetom voľného uváženia súdu. Súd je tu však povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu veci a opierať sa o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Tými sú predovšetkým zistená závažnosť nemajetkovej ujmy a zistené okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch ( účinnosťou do 1.6.2008), v súlade s ústavne zaručenou slobodou prejavu, slova a tlače využívajú občania periodickú tlač a ostatné hromadné informačné prostriedky na to, aby ich prostredníctvom získavali informácie a verejne vyjadrovali svoje názory.

Podľa a o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch ( účinnosťou do 1.6.2008), za periodickú tlač zodpovedá vydávateľ, za ostatné hromadné informačné prostriedky príslušná organizácia, na ktorú sa vzťahujú všetky ďalšie ustanovenia platné pre vydávateľa. Ak vydávateľ určí šéfredaktora, zodpovedá vydávateľovi za obsah jednotlivého vydania hromadného informačného prostriedku, najmä potom za to, aby obsah hromadného informačného prostriedku neporušil zákonom chránené záujmy spoločnosti, občanov a organizácií.

Podľa o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch ( účinnosťou do 1.6.2008), uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje zákonom chránené záujmy spoločnosti alebo občanov, je zneužitím slobody prejavu, slova a tlače.

Súd v konaní postupoval podľa , podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

V prejednávanej veci žalobca uplatnil právo na ochranu osobnosti a namietal nepravdivé výroky žalovaného uvedené v denníku K., ktoré nerešpektujú zásahu prezumpcie neviny a hrubo osočujú žalobcu „K. na úteku kradol“, „ A. K. nevykrádal len autá v Q., ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ a defamujúci charakter napadnutých tvrdení v značnej miere znížili jeho vážnosť, občiansku a profesionálnu česť a dôstojnosť. Žalovaný mal za to, že zverejnením napadnutých článkov nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, napadnuté články obsahujú hodnotiace úsudky, ktoré sú primerané a nepodliehajú testu pravdivosti, pri článkoch vždy bol uvedený zdroj, z ktorého žalovaný čerpal a pri tvorbe vychádzal zo spisov vytvorených Štb, verejne dostupných informácií a verejnosť má právo vedieť zverejnené informácie.

Súd pri rozhodovaní v predmetnej veci zaoberal sa aplikáciou ustanovenia a 13 s prihliadnutím na osobitné postavenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Z vyššie citovaného článku 10 Dohovoru v odseku 1 je preferované právo na slobodu prejavu, pričom odsek 2 však obmedzuje slobodu prejavu tým, že do výkonu slobody prejavu zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť nositeľa tejto slobody. Súčasne pripúšťa, aby výkon práva na slobodu prejavu na základe zákona v nevyhnutnej miere podliehal určitým formalitám, podmienkam, obmedzeniam, či sankciám na zabezpečenie určitých prvkov demokratickej spoločnosti okrem iného i na zabezpečenie ochrany osobnostných práv iných osôb. Teda záruky článku 10 Dohovoru sú novinárom poskytované za podmienky, že konajú v dobrej viere tak, aby prinášali presné a dôveryhodné informácie pri dodržiavaní novinárskej etiky.

Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s uverejnenými článkami dňa 20.3.2008 a 15.4.2008, ako aj výsluchom svedkov dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa nejavia spornými medzi účastníkmi skutkové okolnosti, obsah zistených informácií a ich sprostredkovanie, ktoré žalovaný získal z verejne dostupných dokumentov bývalej Štb ako i uverejnenie titulkov článkov, z ktorých jednoznačne vyplýva znenie titulku dňa 20.3.2008 „ K. na úteku kradol“ a dňa 15.4.2008 druhý podtitulok „ A. Slota nevykrádal len autá v Q. ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ ale sporným zostalo posúdenie, či uverejnený údaj (tvrdenie) je fakt, ktorý ako nepravdivý a defamujúci sa dotýkal cti žalobcu alebo ide o hodnotiaci úsudok (názor) žalovaného s ohľadom na rešpektovanie zaručených práv žalobcu (právo na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti) a žalovaného (právo na slobodu prejavu) so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň súd skúmal či forma použitého názvu dotknutých článkov (ne)presiahla určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že zo strany žalovaného uverejnením údaju „ K. na úteku kradol“ a „A. K. nevykrádal len autá v Q. ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ ako nepravdivého a jasného vyhlásenia došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu aj ako poslanca Národnej rady SR., keď postavenie verejného činiteľa je veľmi závislé od verejnej mienky. Zásah do práv žalobcu ako verejného činiteľa a jeho dopad bol o to intenzívnejší a rozsiahlejší tým, že žalovaný ako vydavateľ periodickej tlače denníka K. vydávanej na celom území SR ako i na internetovej stránke uviedol nepravdivý údaj ako nespochybniteľný fakt (z latinského factum -urobené, učinené, čo sa stalo skutočnosťou), čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi uvedenými základnými právami a to práva žalobcu na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti a práva žalovaného na slobodu prejavu. Súd poznamenáva, že článok 10 Dohovoru však nezabezpečuje neobmedzenú slobodu ani v prípadoch, keď sa tlač zaoberá otázkami verejného záujmu a za podmienok stanovených v odseku 2 tohto článku výkon tejto slobody zahŕňa aj „povinnosti a zodpovednosť“, čo sa vzťahuje aj na tlač. Forma použitia výrazov musí zodpovedať účelu poskytovanej informácie a pri každom takomto použití má byť rešpektovaná ľudská dôstojnosť fyzickej osoby a treba rozlišovať medzi jasnými výrokmi, že ku skutku došlo a výrokmi, že údajne sa osoba niečoho dopustila. Je potrebné tiež poznamenať, že pri ochrane práv verejného činiteľa oproti ochrane práv bežnej fyzickej osoby sú z dôvodu existencie práva na pravdivé informovanie a slobodu prejavu hranice posudzovania závažnosti, či oprávnenosti zásahu do práva na ochranu osobnosti posunuté a bez akýchkoľvek postihov sa pripúšťa i pravdivá kritika činnosti verejných činiteľov. Je potrebné zároveň uviesť, že predmetom konania nebolo skúmanie (ne)pravdivosti informácií, ktoré sa v dokumentoch nachádzajú (pokiaľ ide o povahu zväzkov bývalej ŠtB) avšak práve s dôrazom, keďže

žalovaný získal informácie pri tvorbe Článkov z dvoch nezávislých zdrojov zo spisov vedených Štátnou bezpečnosťou (dostupné verejnosti) i v kontexte s obsahom v nich uvedenej informácie, „ že za uvedený tr. čin t.j. ilegálny prechod ŠH a opustenie ČSSR ako aj za vykradnutie uvedených obchodov trestne stíhaný nebol ani jeden“ i napriek tomu uverejnený predmetný údaj ako nespochybniteľný fakt posunul na hlavný titulok poskytovanej informácie. Úlohou titulku je čitateľa upútať a titulok by mal odkazovať na kľúčový fakt v článku a mal by vystihnúť podstatu jeho obsahu, ale pritom nesmie ísť o nepravdivý údaj. Ak teda v danom prípade boli použité údaje „ K. na úteku kradol“ a „ A. K. nevykrádal len autá v Q. ale aj textil a mäsiarstvo v obci E.“ pri prvom pohľade na článok čitateľ získaval dojem, že tento údaj je pravdivý a vzťahuje sa k žalobcovi a logicky hneď pri prečítaní titulku si vytvorí predstavu o spáchaní činu bez toho, aby prečítal celý článok a z jeho obsahu zistil, že „Q. polícia záznamy o krádežiach áut, ukradnutých v roku 1971, nearchivuje. Skutok by však bol po piatich rokoch premlčaný“ (článok dňa 15.3.2008 ) a že „Na Slovensku žiadny záznam, že by K. za vykradnutie obchodu vyšetrovali alebo súdili, neexistuje. Odsúdený bol len pre opustenie republiky a dostal podmienečný trest“ (článok zo dňa 15.4.2008) tj. že neexistuje ani len podozrenie a konečné odsudzujúce rozhodnutie. Je potrebné tiež uviesť, že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Na základe vyššie uvedených skutočností súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že ide o hodnotiaci úsudok, ktorý vychádza z reálneho skutkového zistenia a základu, ktorý nepodlieha testu pravdivosti. Podľa názoru súdu neexistuje logická súvislosť medzi tvrdenými údajmi a obsahom všetkých získaných informácií z poznatkov uvedených archívov spisov Štb a pri snahe poukázať na minulosť žalobcu žalovaný pri sprostredkovaní šírenej informácie vybočil z medzí v demokratickej spoločnosti uznávaných pravidiel slušnosti, prekročil rozsah novinárskej etiky, keď v tom čase aktuálnej téme o žalobcovi čitateľovi na hlavný titulok článku podsunul nepravdivý údaj ako výber získaného poznatok a umožnil tak široký priestor na verejnú diskusiu ohľadom politickej zodpovednosti žalobcu, najmä v morálnej rovine, čo vyplynulo nepochybne z reakcie verejnosti (internetová diskusia) k uverejnenému článku. Rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24.2.1997 tlač hrá v demokratickej spoločnosti dôležitú úlohu: hoci nemôže prekračovať isté hranice, predovšetkým pokiaľ ide o povesť a práva iných, patrí jej podávať, pri súčasnom rešpektovaní jej povinnosti a zodpovednosti, informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu. Súd je toho názoru, že žalovaný ako osoba, ktorá má právo na slobodu prejavu a je povinná informovať pravdivo a plne rešpektovať práva iných osôb, preto v danom prípade za zverejnené nepravdivé údaje musí znášať zodpovednosť, ktorá v sebe obsahuje i povinnosť, aby pred zverejnením údajov o fyzickej osobe či jej hodnotením posúdil, či zverejnenie týchto údajov môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti dotknutej fyzickej osoby a overovať si pravdivosť uverejňovaných tvrdení ( ). Preto súd je toho názoru, že zverejnením predmetných údajov v titulkoch článku došlo k zneužitiu práva slobody prejavu zo strany žalovaného.

Z ustanovenia vyplýva, že podmienka práva subjektu osobnostných práv na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký zásah do jeho práv, ktorý v značnej miere (nielen v bežnej miere) znižuje jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch kde sa pohybuje a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak, ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.

Zo skutkových zistení súd vzal za preukázané, že žalobca minimálne svojmu blízkemu okoliu musel vyvracať tieto uverejnené nepravdivé údaje a účinky dopadu sa znásobili skutočnosťou, že denník K. s celoštátnou pôsobnosťou zverejnil v tom čase aktuálnej téme o žalobcovi dovtedy neznáme udalosti a tiež z výpovedí svedkov (manželky žalobcu a podpredsedu strany A.. Q. S.) vyplynulo, že i tieto osoby museli vyvracať uvedené nepravdivé údaje a reagovať na odozvy iných osôb. Bolo tiež nepochybné, že nepravdivý údaj ako nespochybniteľný fakt jeho uverejnením a priamo adresným na osobu a podobizeň žalobcu vyvolal dohady čitateľov (internetový portál), keď spájali žalobcu s páchaním trestnej činnosti. Samotné uverejnenie nepravdivého údaju, dotýkajúceho sa osobnosti fyzickej osoby spravidla zakladá neoprávnený zásah do práv na ochranu jej osobnosti, odôvodňujúci požiadavku na poskytnutie zadosťučinenia.

V danom prípade súd vyhodnotil vykonané dokazovanie a prijal záver, že u žalobcu došlo zásahom žalovaného k zníženiu jeho cti spojenej s výkonom funkcie poslanca NR SR, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere a výraznejšia intenzita tohto zásahu trvala v určitom časovom rozsahu po zverejnení tejto informácie a pretrváva i dodnes, predmetné články denníka K. obsahujúce defamujúce údaje o žalobcovi sú uverejnené v elektronickej forme na internetovej stránke denníka K. (www.sme.sk <http://www.sme.sk>), sú stále prístupné širokej verejnosti doma aj v zahraničí a intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, preto je treba považovať za opodstatnené aj spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. K obrane žalovaného ( práva na ochranu osobnosti sa môže dovolávať len tá osoba , ktorá dobrú povesť má) súd nemohol prisvedčiť, keďže právo na súdnu ochranu vyplýva nielen z ústavných záruk, ale tiež z občianskoprávnych predpisov a uplatnenie práva je spojené s procesným postupom, ktorý si účastník konania zvolil. Právo na ochranu má každá osoba a je potrebné poznamenať, že zverejnenie týchto defamujúcich údajov môže mať dopad na postoj verejnosti a nedôvodne zhoršiť vnímanie žalobcu.

Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky tejto náhrady súd prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd považoval predmetné nepravdivé tvrdenia na titulnej stránke denníka K. ako tretieho najčítanejšieho denníka s pôsobnosťou na celom území SR za zneváženie žalobcu ako poslanca NR SR, ako predsedu koaličnej strany a ako aj občana pred širokou verejnosťou a závažnou okolnosťou s negatívnym dopadom v spoločenskom okruhu žalobcu. Súd prihliadal tiež na skutočnosť, že k zásahu došlo v období, kedy boli zverejňované informácie z poznatkov Štb a použitie žalobcovho mena a priezviska v súvislosti so sprostredkovaním informácie s nepreukázaným skutkom nemôžu prekračovať isté hranice a zverejňovať defamujúce údaje, predovšetkým pokiaľ ide o údaje v periodickej tlači. Súd je tohto názoru, že občianskoprávna ochrana osobnosti môže byť v súčasných podmienkach účinná len vtedy, ak aj výška plnenia uložená rušiteľovi bude postihnutej fyzickej osobe zaisťovať nielen primerané zadosťučinenie zodpovedajúce závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale bude pôsobiť preventívne. Súd dospel k záveru, že priznaná suma 10.000,- eur je primeraná a môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu týmto neadekvátnym zásahom a na druhej strane nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá by pôsobila represívne a znamenala znemožnenie jeho činnosti alebo pôsobila odradzujúcu pred zverejnením iných legitímnych informácií a vo zvyšku nárok na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol

S poukazom na vyššie uvedené súd považoval návrh žalobcu za dôvodný a poskytol ochranu právu, ktorého porušenia sa žalobca domáhal.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého zákonného ustanovenia, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia v spojení s ustanovením veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V konaní žalobca bol vo veci ochrany osobnosti úspešný a v časti priznanie nemajetkovej ujmy čiastočne úspešný vo výške 10.000,- eur a neúspešný v sume 55.000 eur.

Žalobca si uplatnil náhradu trov konania vo výške 5.791,41 eur a to:

I. Tarifná odmena spolu v sume 2.759,28 eur za úkony právnej služby:

odmena určená vo výške podľa § 11 ods. 1 v spojení § 13 ods. 1

- prevzatie a príprava zastúpenia v rátane prvej porady s klientom dňa 1.5.2008

- podanie žalobného návrhu na súd dňa 22.5.2008

jeden úkon v sume 2.930,-Sk spolu 5.860,-Sk, t.j. 194,50 eur

- písomné podanie - návrh na zmenu žaloby zo dňa 4.2.2009 v sume 106,98 eur

po rozšírení o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 65.000,- eur odmena určená podľa § 10 v spojení s § 13 ods. 1

- účasť na pojednávaní dňa 4.2.2009

- písomné podanie na súd vo veci samej 27.2.2009

jeden úkon v sume 1.092,10 eur spolu vo výške 2.184,20 eur.

s účinnosťou od 1.6.2009 odmena podľa § 10 ods. 8 z hodnoty 2000,- eur

- účasť na pojednávaní dňa 22.2.2010

- účasť na pojednávaní dňa 31.3.2010 (x 2 ďalšie dve začaté hodiny)

jeden úkon v sume 91,29 eur spolu v sume 273,60 eur

II. Režijný paušál v sume 55,08 eur

za úkon vykonaný v roku 2008 (2 x 190,-Sk),

za úkon v roku 2009 v sume 6,95 eur ( 3 x 6,95 eur)

za úkon v roku 2010 v sume 7,21 eur (3 x 7,21 eur)

III. DPH v sume 534,70 eur

vo výške 19% zo sumy 2.814,36 eur

IV. Cestovné spolu v sume 282,44 eur

- dňa 4.2.2009 v sume 90,44 eur na trase Bratislava - Žilina a späť (61,16 eur pohonné hmoty, 29,28 eur základná sadzba: 400 km, spotreba 13,9l/100 km, základná náhrada 0,183 eur/1 km) (cena za 1l

- 1,1 eur)

- dňa 22.2.2010 v sume 96,- eur na trase Bratislava - Žilina a späť (66,72 eur pohonné hmoty, 29,28 eur základná sadzba 400km, spotreba 13,9l/100km, základná náhrada 0,183 eur/1km) (cena za 1l - 1,2 eur)

- dňa 31.3.2010 v sume 96,- eur na trase Bratislava - Žilina a späť (66,72 eur pohonné hmoty, 29,28 eur základná sadzba 400km, spotreba 13,9l/100km, základná náhrada 0,183 eur/1km) (cena za 1l - 1,2 eur

Náhrada za stratu času v sume 142,52 eur

- 1/60 výpočtového základu za každú začatú polhodinu, t.j. 11,59 eur x 4 začaté polhodiny cesty Bratislava - Žilina v roku 2009 (4 x 11,59 = 46,36 eur)

- 2x 1/60 výpočtového základu za každú začatú polhodinu cesty Bratislava - Žilina v roku 2010 tj. 12,02 eur (2 x 4 x 12,02=96,16 eur)

V. Náhrada za zaplatené súdne poplatky celkom v sume 2.016,39 eur

- podanie návrhu na začatie konania vo veci samej 66,39 eur (2.000,- Sk)

- za rozšírenie predmetu konania po podaní žaloby v sume 1.950,- eur.

Súd preskúmal vyčíslenie trov konania a priznal žalobcovi titulom trov zaplateného súdneho poplatku sumu 366,39 eur (z podaného návrhu sumu 66,39 eur a pomernú časť zo zaplateného súdneho poplatku rozšíreného predmetu konania vo výške 300,- eur, čo predstavuje 3% zo sumy 10.000,- eur podľa

položky 7b písm. b Sadzobníka súdnych poplatkoch sadzobník) a titulom trov právneho zastúpenia sumu 1.625,34 eur za úkony právnej služby:

- príprava a prevzatie veci dňa 13.5.2008 sumu 48,63 eur (1.465,- Sk) + režijný paušál 6,31 eur (190,- Sk) režijný paušál

- podanie žaloby na súd dňa 28.5.2008 sumu 48,63 eur + režijný paušál 6,31 eur

- písomné podanie na súd - rozšírenie žaloby dňa 4.2.2009 sumu 48,63 eur + 6,95 eur režijný paušál,

podľa , , vyhlášky č. v znení do 31.5.2009

po rozšírení o náhradu nemajetkovej ujmy priznanej v sume 10.000,- eur odmena určená podľa § 10 ods. 1 v znení do 31.5.2009

- účasť na pojednávaní dňa 4.2.2009 sumu 270,54 eur + 6,95 režijný paušál

- písomné podanie na súd dňa 3.3.2009 sumu 270,54 eur + 6,95 režijný paušál

s účinnosťou od 1.6.2009 odmena podľa § 10 ods. 8 z hodnoty 2000,- eur

- účasť na pojednávaní dňa 22.2.2010 sumu 91,29 eur + 7,21 režijný paušál

- účasť na pojednávaní dňa 31.3.2010 sumu 91,29 eur + za ďalšie dve začaté hodiny sumu 91,29 eur + režijný paušál 7,21 eur

K odmenám a náhradám patrí DPH v sume 191,65 eur (19% z 1.008,73 eur)

podľa , , , vyhlášky č.

Odporcovi bola priznaná náhrada za stratu času právneho zástupcu v zmysle § 15 a 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 za čas strávený na ceste z Bratislavy do Žiliny a späť (spolu 4 polhodín pri každej ceste) spolu v sume 142,52 eur

- náhrada za stratu času dňa 4.2.2009 (1/60 výpočtového základu tj. 11,59 eur x 4) v sume 43,36 eur

- náhrada za stratu času dňa 22.2.2010 (1/60 výpočtového základu tj. 12,02 eur x 4) v sume 48,08 eur

- náhrada za stratu času dňa 31.3.2010 (1/60 výpočtového základu tj. 12,02 eur x 4) v sume 48,08 eur

Odporcovi bola priznaná náhrada za použitie motorového vozidla právnym zástupcom na ceste Bratislava a Žilina a späť podľa , Vyhlášky č. o náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb spolu v sume 282,44 eur

- dňa 4.2.2009 v sume 90,44 eur (61,16 eur pohonné hmoty, 29,28 eur základná sadzba: 400 km, spotreba 13,9l/100 km, základná náhrada 0,183 eur/1 km) (cena za 1l - 1,1 eur)

- dňa 22.2.2010 v sume 96,- eur (66,72 eur pohonné hmoty, 29,28 eur základná sadzba 400km, spotreba 13,9l/100km, základná náhrada 0,183 eur/1km) (cena za 1l - 1,2 eur)

- dňa 31.3.2010 v sume 96,- eur (66,72 eur pohonné hmoty, 29,28 eur základná sadzba 400km, spotreba 13,9l/100km, základná náhrada 0,183 eur/1km) (cena za 1l - 1,2 eur

Súd nepriznal žalobcovi zvýšenie hodnoty úkonu podľa § 13 ods. 1 (advokát môže zvýšiť základnú sadzbu tarifnej odmeny na trojnásobok, ak v rámci poskytovania právnej služby ide o úkony mimoriadne ťažké, časovo náročné, vyžadujúce si znalosť cudzieho práva alebo znalosť cudzieho jazyka), podľa názoru súdu ide o štandardnú vec s ustálenou judikatúrou a hodnota úkonu od 1.6.2009 predstavuje podľa vyhl. sumu 91, eur (vo veciach ochrany osobnosti podľa , vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy).

Podľa súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania

vo výške 1.991,73 eur na účet právneho zástupcu žalobcu tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné

dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia , súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované

dôkazy.

Podľa ustanovenia , skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ustanovenia , ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa .

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).