Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 473/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

zastúpeného JUDr. Rudolf

Adamčík, advokátskou kanceláriou, s. r. o., Liptovská 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Rudolf Adamčík, vo veci namietaného porušenia základného práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa a 2 rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -378 z 24. januára 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Rudolf Adamčík,

advokátskou kanceláriou, s. r. o., Liptovská 2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -378

z 24. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu bol stranou sporu prejednávaného na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Predmetom sporu bola žaloba sťažovateľa

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 60 000 €. Okresný

súd rozsudkom č. k. -324 z 10. novembra 2015 žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovaným priznal

proti žalobcovi (sťažovateľovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.

z 26. septembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“).

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a 2 tým, že mu

nebola poskytnutá právna ochrana pred neoprávneným zásahom do jeho práva na ochranu

osobnosti podľa a nasl. . V dôvodoch ústavnej sťažnosti

zameriava pozornosť na nesprávnu aplikáciu testu proporcionality, ktorý sa uplatňuje

pri posudzovaní ochrany osobnostných práv na jednej strane a obmedzenia slobody prejavu

na strane druhej. Argumentačne vyvodzuje, že pri rozhodovaní mal krajský súd dať

prednosť jeho ústavným právam pred právami žalovaných.

4. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti potom sťažovateľ

navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom spis. zn. zo dňa

24. januára 2018 porušil právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,

dobrej povesti a na ochranu mena zakotvené v Článku 19, ods. 1 Slovenskej

republiky, ako aj právo sťažovateľa na ochranu súkromia podľa Článku 19 ods. 2

Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok z 24. januára 2018, spis. zn. sa

týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

3. Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia

sťažovateľa v konaní o ústavnej sťažnosti.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa každý má právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

6. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

12. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

13. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Základným predpokladom konania pred ústavným súdom je naplnenie

procesných podmienok, t. j. takých podmienok, bez ktorých nemôže konať a predovšetkým

rozhodnúť vo veci samej. Tie možno vyvodiť z , teda

z vymedzenia dôvodov, pre ktoré ústavný súd návrh odmietne bez toho, že by sa zaoberal

jeho obsahom.

15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka napadnutému

rozsudku nesprávne právne posúdenie relevantných skutkových okolností z hľadiska

vyvažovania slobody prejavu na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na strane druhej,

najmä vo vzťahu k uplatňovaniu testu proporcionality všeobecnými súdmi.

16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že totožné námietky

sťažovateľ uplatnil v dovolaní, ktoré podal proti napadnutému rozsudku a ktoré odôvodnil

odvolacím dôvodom podľa . Najvyšší súd jeho dovolanie

odmietol. Najvyšší súd vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že odvolací súd vyvodil

nesprávny právny záver pri posúdení a vyhodnotení testu proporcionality a že nedostatočne

zohľadnil, že malo ísť zo strany žalovaných o typický hodnotiaci úsudok bez pravdivého

vecného základu, uzavrel, že sťažovateľ v tomto smere nijako nenaformuloval právnu

otázku zásadného významu. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľ namietal aj

nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom, čím nie je

možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť sťažovateľ vyvodzuje z .

17. Z princípu subsidiarity konania o ústavnej sťažnosti vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba v tom prípade, ak o ochrane označených práv sťažovateľa nie je

oprávnený rozhodovať iný orgán súdneho typu. Ochrana ústavnosti totiž nie je a ani podľa

povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov

verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd je nepochybne tým orgánom právnej ochrany

základných práv a slobôd, ktorý bol oprávnený posúdiť (a aj posudzoval) námietky

sťažovateľa týkajúce sa zákonne aj ústavne súladného právneho posúdenia zásahov

do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti krajským súdom, a to na základe sťažovateľom

zvoleného a uplatneného mimoriadneho opravného prostriedku, teda dovolania. Záver

najvyššieho súdu, že sťažovateľ v pozícii dovolateľa svoje námietky uplatnil nedostatočne

kvalifikovane, čo viedlo k odmietnutiu jeho dovolania, však sťažovateľ nijako

nespochybnil, čo je potrebné vyvodiť zo skutočnosti, že rozhodnutie najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania nenapadol ústavnou sťažnosťou.

18. Predmetom prieskumu v tejto veci je teda iba napadnutý rozsudok krajského

súdu. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť vyčerpať pred podaním

ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu aj mimoriadne opravné prostriedky,

t. j. dovolanie, neznamená bezvýnimočne povinnosť v takejto ústavnej sťažnosti

rozhodnutie o dovolaní aj napadnúť. Pri posudzovaní prípustnosti ústavnej sťažnosti môže

ústavný súd vyžadovať, aby sťažovateľ napadol aj rozhodnutie o dovolaní, ak táto

požiadavka sleduje cieľ, ktorý zásah do práva sťažovateľa na prístup k súdu odôvodňuje.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Hejkrlíková proti Českej

republike, sťažnosť č. 33129/04, Šurý proti Českej republike, sťažnosť č. 16299/10) je

takéto obmedzenie práva na prístup k súdu pri podaní ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu akceptované napríklad v prípadoch, ak je dôvodom ochrana princípu

právnej istoty ako jednej zo základných hodnôt právneho štátu. V zmysle tohto princípu nie

je prijateľné, ak by v tej istej veci mohli popri sebe existovať dve odlišné rozhodnutia

ústavného súdu a najvyššieho súdu. Tak je to napríklad vtedy, ak dovolací súd podané

dovolanie vecne preskúmal, teda posúdil nielen jeho prípustnosť, ale aj opodstatnenosť,

v takom prípade môže ústavný súd odmietnuť meritórne prerokovanie ústavnej sťažnosti

smerujúcej iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu, že v ústavnej sťažnosti nie je

napadnuté aj rozhodnutie súdu dovolacieho.

19. Z odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní vyplýva, že dôvodom jeho odmietnutia

bolo, že sťažovateľ ako dovolateľ nenaformuloval v podanom dovolaní právnu otázku

zásadného významu. Dovolací súd teda posudzoval iba otázku prípustnosti, nie aj otázku

opodstatnenosti podaného dovolania. Výsledkom dovolacieho konania bolo v podstate

vyslovenie záveru najvyššieho súdu, že z procesných dôvodov na strane sťažovateľa

nemohol jeho vec meritórne preskúmať. Ak potom sťažovateľ uplatňuje v ústavnej sťažnosti

vo svojej podstate zhodné námietky, aké uplatnil aj v dovolaní, pričom oba tieto

sťažovateľom uplatnené právne prostriedky smerujú proti tomu istému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, bolo povinnosťou sťažovateľa v zmysle už uvedeného princípu

subsidiarity učiniť predmetom ústavnoprávneho prieskumu aj rozhodnutie o dovolaní.

V takom prípade je vo všeobecnosti daná právomoc ústavného súdu, aby podrobil

prieskumu rozhodnutie dovolacieho súdu z toho hľadiska, či dovolací súd nevybočil

pri posudzovaní prípustnosti dovolania z ústavných medzí. To platí o to viac, keď jeho

námietky uplatnené v dovolaní aj v ústavnej sťažnosti boli prima facie subsumovateľné

pod dovolací dôvod podľa , z čoho vychádzal aj sám sťažovateľ

pri podávaní dovolania.

20. Nenapadnutie rozhodnutia o dovolaní ústavnou sťažnosťou de facto znamená

spokojnosť sťažovateľa s výsledkom dovolacieho konania, teda s nevykonaním meritórneho

dovolacieho prieskumu, čo legitímne vyvoláva otázku, či sťažovateľ vyčerpal dostupný

prostriedok právnej ochrany základných práv a slobôd (dovolanie) riadne, teda v súlade

so zákonnými požiadavkami formulovanými pre tento mimoriadny opravný prostriedok.

Požiadavka na vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, totiž nie

je splnená iba tým, že takéto konanie iniciuje, ale musí splniť aj zákonom vyžadované

predpoklady vrátane riadnej argumentácie smerujúcej k tomu, aby dovolací súd pristúpil

k meritórnemu (vecnému) preskúmaniu dovolania ako prípustného. V opačnom prípade by

sťažovateľovi bolo umožnené využiť konanie o ústavnej sťažnosti ako v poradí ďalší

„opravný“ prostriedok. Ústavný súd zastáva názor, že nevyčerpanie dostupných právnych

prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd riadnym spôsobom je dôvodom

na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde.

21. Na doplnenie ústavný súd uvádza, že od zotrvania na požiadavke podania

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a následného napadnutia rozhodnutia

dovolacieho súdu o jeho odmietnutí ústavnou sťažnosťou by bolo možné upustiť napríklad

v prípade, ak by existovala ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu o určitej právnej

otázke, od ktorej sa síce odvolací súd neodklonil, avšak sťažovateľ by považoval túto

rozhodovaciu prax za ústavne neudržateľnú. V takom prípade by totiž bolo dovolanie podľa

zjavne neprípustné, ale na druhej strane by tým nebol vylúčený ústavnoprávny

prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu.

22. Nad rámec skôr uvedených záverov, berúc do úvahy aj nejednoznačnosť

doterajšej judikatúry vo vzťahu k možnosti vykonať vecný prieskum rozhodnutia

odvolacieho súdu po neúspešnom dovolacom konaní iba v spojitosti s rozhodnutím

dovolacieho súdu, ústavný súd v tejto veci výnimočne pristúpil k ústavnej sťažnosti

materiálnym spôsobom a nadštandardne preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska vecného.

Pritom dospel k záveru, že ak by aj rezignoval na uplatnenie princípu subsidiarity, nebolo

by možné ústavnej sťažnosti vyhovieť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

23. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , ).

24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ,

).

25. Právne závery krajského súdu považuje ústavný súd za ústavnoprávne

akceptovateľné a nevykazujúce znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Hoci sťažovateľ má

na vec iný názor, skutočnosť, že sa nestotožňuje so závermi krajského súdu, nemôže sama

osebe viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

26. Ústavný súd zhodne so všeobecnými súdmi považuje informácie obsiahnuté

v liste označenom ako „Cirkevný zbor ECAV na Slovensku, Bratislava - analýza príčin

a dôsledkov hospodárskeho úpadku“ (ďalej len „analýza“) za primerané povahe veci, a teda

za súladné s výkonom slobody prejavu. Prejav bol adresný, vecný a z hľadiska formy

neprekročil tolerovateľnú mieru expresivity použitých výrazových prostriedkov. Jeho

cieľom bolo iniciovať prešetrenie nakladania s majetkom cirkvi, čo možno považovať

za legitímne, pričom žiadny subjekt by nemal byť sankcionovaný za to, že využije svoje

právo podať podnet na prešetrenie určitých významných skutočností. Samozrejme podnet

na prešetrenie určitého postupu nemôže byť svojvoľný, ale musí byť motivovaný

dôvodnými pochybnosťami (podozrením), že určité konanie nie je lege artis. Takýto exces

však ústavný súd v prejednávanej veci nevidel.

27. Vychádzajúc zo záväznosti , pre všeobecné súdy ako ochrancov

základných práv platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda

prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia o ochrane

osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s

(). Pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti je nevyhnutné

hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi týmito dvomi kolidujúcimi právami. Pri strete práva

na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčové ich

vyvažovanie, teda rozhodovanie, ktoré z tých práv má v konkrétnom prípade prednosť.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (, ,

, , , , ,

) pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade

skúmať, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na

dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda (právo) má byť

uprednostnená. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v spojení s rozhodnutím okresného

súdu dôsledne aplikoval na prejednávaný spor test proporcionality, ktorý možno považovať

za ústavne udržateľný.

28. Podľa štrasburskej judikatúry musí medializovanú kritiku proti svojej osobe

akceptovať aj cirkevný funkcionár (Giniewski v. France, sťažnosť č. 64016/00).

Argumentom a maiori ad minus možno vysloviť záver, že cirkevný hodnostár je o to viac

povinný strpieť kritiku, ktorá z hľadiska miesta jej šírenia odznela iba v rámci vnútorných

pomerov cirkvi. V predmetnom prípade totiž išlo výlučne o interný dokument, ktorý nebol

zverejnený mimo organizácie cirkvi a jeho účelom bola kontrola hospodárenia s majetkom.

Sťažovateľ si musel byť vedomý toho, že zastáva v cirkevnej hierarchii funkciu

s významnými právomocami, z ktorej mu vyplývala zodpovednosť za hospodárenie

s cirkevným majetkom, v dôsledku čoho je prirodzené, že bude vystavený zvýšenej

pozornosti a bude musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti (najmä

tej cirkevnej) minimálne v takom rozsahu, v akom vykonáva svoju funkciu.

29. Ústavný súd súhlasí s názorom krajského súdu, že sťažovateľovi bolo možné

v okolnostiach danej veci priznať postavenie public figure. Získanie postavenia public

figure sa predurčuje verejným záujmom o činnosť určitej povahy – otázky nakladania

s majetkom cirkvi možno v tomto smere považovať za legitímnu otázku verejného záujmu.

V danom prípade sa publikované informácie netýkali súkromnej sféry života sťažovateľa,

ale otázok, o ktorých majú právo byť informovaní minimálne členovia, resp. prívrženci

cirkvi, ako aj orgány cirkvi. Sťažovateľ bol z titulu svojej funkcie osobou v rámci cirkevnej

spoločnosti známou a významnou, t. j. je nepochybné, že prinajmenšom musel strpieť

vyššiu mieru kritiky v radoch cirkvi, ako aj posudzovanie a kontrolu svojho pôsobenia

v rámci cirkvi spomedzi osôb, ktoré sú na chode tejto cirkvi zainteresované.

30. Pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva

na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného

prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej

spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca, a preto

sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované

za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú

a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické osoby i právnické osoby majú v rámci

slobody prejavu právo verejne vyslovovať svoje názory na hospodárenie cirkvi, ktorú v istej

miere financuje aj štát a prostredníctvom darov aj prívrženci, resp. veriace osoby, ktoré

k tejto cirkvi inklinujú.

31. Aj napriek tomu, že niektoré informácie v prejave na adresu sťažovateľa boli

nepresné, nemení to nič na tom, že v danom prípade bola ústavne konformným spôsobom

uprednostnená sloboda prejavu. V tomto smere je podstatné to, aby celkové vyznenie

informácie zodpovedalo pravde. Osoba, ktorá realizuje slobodu prejavu, sa môže dopustiť

určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, pri rešpektovaní zásady, že celkové

vyznenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam.

V tomto prípade preto nepovažoval ústavný súd za podstatné, že autori analýzy boli

nepresní v čiastkových otázkach (napr. týkajúcich sa existencie znaleckých posudkov),

pretože súhrn ďalších skutočností aj napriek tejto nepresnosti opodstatňoval dôvodnú

pochybnosť o nakladaní s cirkevným majetkom.

32. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na koncepciu „chilling effect“, teda

zohľadnenie možného odradzujúceho účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro

futuro. S touto koncepciou súvisí posudzovanie otázky cieľa, motivácie a dobrej viery

autora prejavu pri zverejnení výrokov či iných zásahov ako relevantného kritéria

na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných práv. Čím viac je na strane autora

prejavu zreteľná snaha dopátrať sa pravdy a verifikovať údaje, tým viac bude potrebné

zohľadniť váhu slobody prejavu, pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto

konanie pre rozvoj demokracie prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností

v niektorých prípadoch.

33. Výskyt faktickej chyby vo vyjadrení poškodzujúcom dobrú povesť neznamená,

že takáto kritika postupu určitej osoby je automaticky zbavená ústavnej ochrany.

Požiadavka úplne presných vyjadrení by totiž znamenala pre akéhokoľvek autora prejavu

bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme zachovania slobody prejavu

akceptovateľné aj určité zjednodušenia a nepresnosti, pričom smerodajné je, aby celkové

vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.

34. Z obsahu analýzy obsahujúcej sporné výroky je zrejmé, že táto bola svojou

povahou a matériou podnetom na prešetrenie, či majetok cirkvi bol spravovaný v zmysle jej

vnútorných predpisov a či s ním bolo naložené transparentným spôsobom. V tomto kontexte

je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa cirkevného práva bolo povinnosťou

žalovaných mimo iného aj dbať na hospodárenie a ochranu cirkevného majetku, pričom

v danom prípade využili právo upozorniť na nedostatky dané im ako členom Evanjelickej

cirkvi augsburského vyznania v zmysle jej cirkevného .

35. Žalovaní teda vo vzťahu k sťažovateľovi postupovali dovoleným spôsobom,

keďže takýto podnet na prešetrenie nakladania s majetkom bol v súlade s cirkevným

právom. Neoprávneným zásahom do osobnostných práv nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu,

formy a cieľa možno považovať za upozornenia, resp. podnety na riešenie alebo žiadosti

na objasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak boli prednesené pred orgánom, ktorý je

oprávnený vec riešiť a ich autor sa nedopustil výrazného excesu. V tejto súvislosti nemožno

prehliadnuť tiež to, že napadnutá analýza žalovaných bola vecne vyhodnotená na rokovaní

Generálneho hospodárskeho výboru konanom 24. júna 2013 a zo zápisnice z rokovania

vyplynulo, že okolnosti v nej popísané neboli nedôvodné.

36. Ústavný súd na záver zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým ochrana

ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti (). Ústavný súd nie je

súčasťou sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha prehodnocovať

vykonané dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak súčasne došlo

k neoprávnenému zásahu do niektorého z zaručených základných práv sťažovateľa,

je ústavný súd povolaný pre ich ochranu zasiahnuť. Existenciu takého nároku by ústavný

súd mohol vyvodiť vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutých rozhodnutiach

boli zjavne svojvoľné a ústavne neospravedlniteľné alebo by neboli jednou z možných

ústavne konformných interpretačných alternatív. Ústavný súd v tomto zmysle napadnuté

rozhodnutie preskúmal, pričom vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah, nenašiel.

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že, odhliadnuc od prioritného

záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti (bod 20 odôvodnenia), niet medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa príčinnej súvislosti, ktorá by

umožnila vysloviť porušenie označených práv, preto by musel vyhodnotiť podanú ústavnú

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, čo by založilo dôvod na jej odmietnutie podľa § 56

ods. 2 písm. g) .

38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu