Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 473/2020
PDF · 481.72 KB
No categories available
IV. ÚS 473/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpeného JUDr. Rudolf
Adamčík, advokátskou kanceláriou, s. r. o., Liptovská 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Rudolf Adamčík, vo veci namietaného porušenia základného práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 50/2016-378 z 24. januára 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Rudolf Adamčík,
advokátskou kanceláriou, s. r. o., Liptovská 2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 50/2016-378
z 24. januára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu bol stranou sporu prejednávaného na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 254/2013. Predmetom sporu bola žaloba sťažovateľa
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 60 000 €. Okresný
súd rozsudkom č. k. 19 C 254/2013-324 z 10. novembra 2015 žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovaným priznal
proti žalobcovi (sťažovateľovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. 3 Cdo 148/2018
z 26. septembra 2019 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“).
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajského
súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy tým, že mu
nebola poskytnutá právna ochrana pred neoprávneným zásahom do jeho práva na ochranu
osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V dôvodoch ústavnej sťažnosti
zameriava pozornosť na nesprávnu aplikáciu testu proporcionality, ktorý sa uplatňuje
pri posudzovaní ochrany osobnostných práv na jednej strane a obmedzenia slobody prejavu
na strane druhej. Argumentačne vyvodzuje, že pri rozhodovaní mal krajský súd dať
prednosť jeho ústavným právam pred právami žalovaných.
4. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti potom sťažovateľ
navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave, rozsudkom spis. zn. 2 Co 50/2016 zo dňa
24. januára 2018 porušil právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena zakotvené v Článku 19, ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo sťažovateľa na ochranu súkromia podľa Článku 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie porušiteľa, rozsudok z 24. januára 2018, spis. zn. 2 Co 50/2016 sa
týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.
3. Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia
sťažovateľa v konaní o ústavnej sťažnosti.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
6. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
12. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
13. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 56 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa
tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Základným predpokladom konania pred ústavným súdom je naplnenie
procesných podmienok, t. j. takých podmienok, bez ktorých nemôže konať a predovšetkým
rozhodnúť vo veci samej. Tie možno vyvodiť z § 56 zákona o ústavnom súde, teda
z vymedzenia dôvodov, pre ktoré ústavný súd návrh odmietne bez toho, že by sa zaoberal
jeho obsahom.
15. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vytýka napadnutému
rozsudku nesprávne právne posúdenie relevantných skutkových okolností z hľadiska
vyvažovania slobody prejavu na jednej strane a práva na ochranu osobnosti na strane druhej,
najmä vo vzťahu k uplatňovaniu testu proporcionality všeobecnými súdmi.
16. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že totožné námietky
sťažovateľ uplatnil v dovolaní, ktoré podal proti napadnutému rozsudku a ktoré odôvodnil
odvolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Najvyšší súd jeho dovolanie
odmietol. Najvyšší súd vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že odvolací súd vyvodil
nesprávny právny záver pri posúdení a vyhodnotení testu proporcionality a že nedostatočne
zohľadnil, že malo ísť zo strany žalovaných o typický hodnotiaci úsudok bez pravdivého
vecného základu, uzavrel, že sťažovateľ v tomto smere nijako nenaformuloval právnu
otázku zásadného významu. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľ namietal aj
nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom, čím nie je
možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť sťažovateľ vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP.
17. Z princípu subsidiarity konania o ústavnej sťažnosti vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba v tom prípade, ak o ochrane označených práv sťažovateľa nie je
oprávnený rozhodovať iný orgán súdneho typu. Ochrana ústavnosti totiž nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd je nepochybne tým orgánom právnej ochrany
základných práv a slobôd, ktorý bol oprávnený posúdiť (a aj posudzoval) námietky
sťažovateľa týkajúce sa zákonne aj ústavne súladného právneho posúdenia zásahov
do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti krajským súdom, a to na základe sťažovateľom
zvoleného a uplatneného mimoriadneho opravného prostriedku, teda dovolania. Záver
najvyššieho súdu, že sťažovateľ v pozícii dovolateľa svoje námietky uplatnil nedostatočne
kvalifikovane, čo viedlo k odmietnutiu jeho dovolania, však sťažovateľ nijako
nespochybnil, čo je potrebné vyvodiť zo skutočnosti, že rozhodnutie najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania nenapadol ústavnou sťažnosťou.
18. Predmetom prieskumu v tejto veci je teda iba napadnutý rozsudok krajského
súdu. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť vyčerpať pred podaním
ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu aj mimoriadne opravné prostriedky,
t. j. dovolanie, neznamená bezvýnimočne povinnosť v takejto ústavnej sťažnosti
rozhodnutie o dovolaní aj napadnúť. Pri posudzovaní prípustnosti ústavnej sťažnosti môže
ústavný súd vyžadovať, aby sťažovateľ napadol aj rozhodnutie o dovolaní, ak táto
požiadavka sleduje cieľ, ktorý zásah do práva sťažovateľa na prístup k súdu odôvodňuje.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Hejkrlíková proti Českej
republike, sťažnosť č. 33129/04, Šurý proti Českej republike, sťažnosť č. 16299/10) je
takéto obmedzenie práva na prístup k súdu pri podaní ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu akceptované napríklad v prípadoch, ak je dôvodom ochrana princípu
právnej istoty ako jednej zo základných hodnôt právneho štátu. V zmysle tohto princípu nie
je prijateľné, ak by v tej istej veci mohli popri sebe existovať dve odlišné rozhodnutia
ústavného súdu a najvyššieho súdu. Tak je to napríklad vtedy, ak dovolací súd podané
dovolanie vecne preskúmal, teda posúdil nielen jeho prípustnosť, ale aj opodstatnenosť,
v takom prípade môže ústavný súd odmietnuť meritórne prerokovanie ústavnej sťažnosti
smerujúcej iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z dôvodu, že v ústavnej sťažnosti nie je
napadnuté aj rozhodnutie súdu dovolacieho.
19. Z odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní vyplýva, že dôvodom jeho odmietnutia
bolo, že sťažovateľ ako dovolateľ nenaformuloval v podanom dovolaní právnu otázku
zásadného významu. Dovolací súd teda posudzoval iba otázku prípustnosti, nie aj otázku
opodstatnenosti podaného dovolania. Výsledkom dovolacieho konania bolo v podstate
vyslovenie záveru najvyššieho súdu, že z procesných dôvodov na strane sťažovateľa
nemohol jeho vec meritórne preskúmať. Ak potom sťažovateľ uplatňuje v ústavnej sťažnosti
vo svojej podstate zhodné námietky, aké uplatnil aj v dovolaní, pričom oba tieto
sťažovateľom uplatnené právne prostriedky smerujú proti tomu istému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, bolo povinnosťou sťažovateľa v zmysle už uvedeného princípu
subsidiarity učiniť predmetom ústavnoprávneho prieskumu aj rozhodnutie o dovolaní.
V takom prípade je vo všeobecnosti daná právomoc ústavného súdu, aby podrobil
prieskumu rozhodnutie dovolacieho súdu z toho hľadiska, či dovolací súd nevybočil
pri posudzovaní prípustnosti dovolania z ústavných medzí. To platí o to viac, keď jeho
námietky uplatnené v dovolaní aj v ústavnej sťažnosti boli prima facie subsumovateľné
pod dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, z čoho vychádzal aj sám sťažovateľ
pri podávaní dovolania.
20. Nenapadnutie rozhodnutia o dovolaní ústavnou sťažnosťou de facto znamená
spokojnosť sťažovateľa s výsledkom dovolacieho konania, teda s nevykonaním meritórneho
dovolacieho prieskumu, čo legitímne vyvoláva otázku, či sťažovateľ vyčerpal dostupný
prostriedok právnej ochrany základných práv a slobôd (dovolanie) riadne, teda v súlade
so zákonnými požiadavkami formulovanými pre tento mimoriadny opravný prostriedok.
Požiadavka na vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, totiž nie
je splnená iba tým, že takéto konanie iniciuje, ale musí splniť aj zákonom vyžadované
predpoklady vrátane riadnej argumentácie smerujúcej k tomu, aby dovolací súd pristúpil
k meritórnemu (vecnému) preskúmaniu dovolania ako prípustného. V opačnom prípade by
sťažovateľovi bolo umožnené využiť konanie o ústavnej sťažnosti ako v poradí ďalší
„opravný“ prostriedok. Ústavný súd zastáva názor, že nevyčerpanie dostupných právnych
prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd riadnym spôsobom je dôvodom
na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde.
21. Na doplnenie ústavný súd uvádza, že od zotrvania na požiadavke podania
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a následného napadnutia rozhodnutia
dovolacieho súdu o jeho odmietnutí ústavnou sťažnosťou by bolo možné upustiť napríklad
v prípade, ak by existovala ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu o určitej právnej
otázke, od ktorej sa síce odvolací súd neodklonil, avšak sťažovateľ by považoval túto
rozhodovaciu prax za ústavne neudržateľnú. V takom prípade by totiž bolo dovolanie podľa
§ 421 CSP zjavne neprípustné, ale na druhej strane by tým nebol vylúčený ústavnoprávny
prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu.
22. Nad rámec skôr uvedených záverov, berúc do úvahy aj nejednoznačnosť
doterajšej judikatúry vo vzťahu k možnosti vykonať vecný prieskum rozhodnutia
odvolacieho súdu po neúspešnom dovolacom konaní iba v spojitosti s rozhodnutím
dovolacieho súdu, ústavný súd v tejto veci výnimočne pristúpil k ústavnej sťažnosti
materiálnym spôsobom a nadštandardne preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska vecného.
Pritom dospel k záveru, že ak by aj rezignoval na uplatnenie princípu subsidiarity, nebolo
by možné ústavnej sťažnosti vyhovieť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
23. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014, III. ÚS 102/2018).
24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00,
25. Právne závery krajského súdu považuje ústavný súd za ústavnoprávne
akceptovateľné a nevykazujúce znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Hoci sťažovateľ má
na vec iný názor, skutočnosť, že sa nestotožňuje so závermi krajského súdu, nemôže sama
osebe viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
26. Ústavný súd zhodne so všeobecnými súdmi považuje informácie obsiahnuté
v liste označenom ako „Cirkevný zbor ECAV na Slovensku, Bratislava - analýza príčin
a dôsledkov hospodárskeho úpadku“ (ďalej len „analýza“) za primerané povahe veci, a teda
za súladné s výkonom slobody prejavu. Prejav bol adresný, vecný a z hľadiska formy
neprekročil tolerovateľnú mieru expresivity použitých výrazových prostriedkov. Jeho
cieľom bolo iniciovať prešetrenie nakladania s majetkom cirkvi, čo možno považovať
za legitímne, pričom žiadny subjekt by nemal byť sankcionovaný za to, že využije svoje
právo podať podnet na prešetrenie určitých významných skutočností. Samozrejme podnet
na prešetrenie určitého postupu nemôže byť svojvoľný, ale musí byť motivovaný
dôvodnými pochybnosťami (podozrením), že určité konanie nie je lege artis. Takýto exces
však ústavný súd v prejednávanej veci nevidel.
27. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy, pre všeobecné súdy ako ochrancov
základných práv platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda
prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s ústavou
(II. ÚS 152/08). Pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti je nevyhnutné
hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi týmito dvomi kolidujúcimi právami. Pri strete práva
na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčové ich
vyvažovanie, teda rozhodovanie, ktoré z tých práv má v konkrétnom prípade prednosť.
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu (IV. ÚS 302/2010, I. ÚS 408/2010,
I. ÚS 352/2011, I. ÚS 416/2011, I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09,
II. ÚS 152/08) pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade
skúmať, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na
dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda (právo) má byť
uprednostnená. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v spojení s rozhodnutím okresného
súdu dôsledne aplikoval na prejednávaný spor test proporcionality, ktorý možno považovať
za ústavne udržateľný.
28. Podľa štrasburskej judikatúry musí medializovanú kritiku proti svojej osobe
akceptovať aj cirkevný funkcionár (Giniewski v. France, sťažnosť č. 64016/00).
Argumentom a maiori ad minus možno vysloviť záver, že cirkevný hodnostár je o to viac
povinný strpieť kritiku, ktorá z hľadiska miesta jej šírenia odznela iba v rámci vnútorných
pomerov cirkvi. V predmetnom prípade totiž išlo výlučne o interný dokument, ktorý nebol
zverejnený mimo organizácie cirkvi a jeho účelom bola kontrola hospodárenia s majetkom.
Sťažovateľ si musel byť vedomý toho, že zastáva v cirkevnej hierarchii funkciu
s významnými právomocami, z ktorej mu vyplývala zodpovednosť za hospodárenie
s cirkevným majetkom, v dôsledku čoho je prirodzené, že bude vystavený zvýšenej
pozornosti a bude musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti (najmä
tej cirkevnej) minimálne v takom rozsahu, v akom vykonáva svoju funkciu.
29. Ústavný súd súhlasí s názorom krajského súdu, že sťažovateľovi bolo možné
v okolnostiach danej veci priznať postavenie public figure. Získanie postavenia public
figure sa predurčuje verejným záujmom o činnosť určitej povahy – otázky nakladania
s majetkom cirkvi možno v tomto smere považovať za legitímnu otázku verejného záujmu.
V danom prípade sa publikované informácie netýkali súkromnej sféry života sťažovateľa,
ale otázok, o ktorých majú právo byť informovaní minimálne členovia, resp. prívrženci
cirkvi, ako aj orgány cirkvi. Sťažovateľ bol z titulu svojej funkcie osobou v rámci cirkevnej
spoločnosti známou a významnou, t. j. je nepochybné, že prinajmenšom musel strpieť
vyššiu mieru kritiky v radoch cirkvi, ako aj posudzovanie a kontrolu svojho pôsobenia
v rámci cirkvi spomedzi osôb, ktoré sú na chode tejto cirkvi zainteresované.
30. Pri strete dvoch základných práv, a to práva na ochranu dobrej povesti a práva
na slobodu prejavu, treba zohľadniť všetky rozhodujúce konkrétne okolnosti daného
prípadu, že sloboda prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej
spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca, a preto
sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované
za neškodné alebo za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú
a aj nadnesené a zveličujúce názory a že fyzické osoby i právnické osoby majú v rámci
slobody prejavu právo verejne vyslovovať svoje názory na hospodárenie cirkvi, ktorú v istej
miere financuje aj štát a prostredníctvom darov aj prívrženci, resp. veriace osoby, ktoré
k tejto cirkvi inklinujú.
31. Aj napriek tomu, že niektoré informácie v prejave na adresu sťažovateľa boli
nepresné, nemení to nič na tom, že v danom prípade bola ústavne konformným spôsobom
uprednostnená sloboda prejavu. V tomto smere je podstatné to, aby celkové vyznenie
informácie zodpovedalo pravde. Osoba, ktorá realizuje slobodu prejavu, sa môže dopustiť
určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, pri rešpektovaní zásady, že celkové
vyznenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam.
V tomto prípade preto nepovažoval ústavný súd za podstatné, že autori analýzy boli
nepresní v čiastkových otázkach (napr. týkajúcich sa existencie znaleckých posudkov),
pretože súhrn ďalších skutočností aj napriek tejto nepresnosti opodstatňoval dôvodnú
pochybnosť o nakladaní s cirkevným majetkom.
32. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na koncepciu „chilling effect“, teda
zohľadnenie možného odradzujúceho účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro
futuro. S touto koncepciou súvisí posudzovanie otázky cieľa, motivácie a dobrej viery
autora prejavu pri zverejnení výrokov či iných zásahov ako relevantného kritéria
na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných práv. Čím viac je na strane autora
prejavu zreteľná snaha dopátrať sa pravdy a verifikovať údaje, tým viac bude potrebné
zohľadniť váhu slobody prejavu, pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto
konanie pre rozvoj demokracie prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností
v niektorých prípadoch.
33. Výskyt faktickej chyby vo vyjadrení poškodzujúcom dobrú povesť neznamená,
že takáto kritika postupu určitej osoby je automaticky zbavená ústavnej ochrany.
Požiadavka úplne presných vyjadrení by totiž znamenala pre akéhokoľvek autora prejavu
bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme zachovania slobody prejavu
akceptovateľné aj určité zjednodušenia a nepresnosti, pričom smerodajné je, aby celkové
vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.
34. Z obsahu analýzy obsahujúcej sporné výroky je zrejmé, že táto bola svojou
povahou a matériou podnetom na prešetrenie, či majetok cirkvi bol spravovaný v zmysle jej
vnútorných predpisov a či s ním bolo naložené transparentným spôsobom. V tomto kontexte
je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa cirkevného práva bolo povinnosťou
žalovaných mimo iného aj dbať na hospodárenie a ochranu cirkevného majetku, pričom
v danom prípade využili právo upozorniť na nedostatky dané im ako členom Evanjelickej
cirkvi augsburského vyznania v zmysle jej cirkevného zákona č. 4/2009.
35. Žalovaní teda vo vzťahu k sťažovateľovi postupovali dovoleným spôsobom,
keďže takýto podnet na prešetrenie nakladania s majetkom bol v súlade s cirkevným
právom. Neoprávneným zásahom do osobnostných práv nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu,
formy a cieľa možno považovať za upozornenia, resp. podnety na riešenie alebo žiadosti
na objasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak boli prednesené pred orgánom, ktorý je
oprávnený vec riešiť a ich autor sa nedopustil výrazného excesu. V tejto súvislosti nemožno
prehliadnuť tiež to, že napadnutá analýza žalovaných bola vecne vyhodnotená na rokovaní
Generálneho hospodárskeho výboru konanom 24. júna 2013 a zo zápisnice z rokovania
vyplynulo, že okolnosti v nej popísané neboli nedôvodné.
36. Ústavný súd na záver zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým ochrana
ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti (I. ÚS 404/2016). Ústavný súd nie je
súčasťou sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha prehodnocovať
vykonané dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak súčasne došlo
k neoprávnenému zásahu do niektorého z ústavou zaručených základných práv sťažovateľa,
je ústavný súd povolaný pre ich ochranu zasiahnuť. Existenciu takého nároku by ústavný
súd mohol vyvodiť vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutých rozhodnutiach
boli zjavne svojvoľné a ústavne neospravedlniteľné alebo by neboli jednou z možných
ústavne konformných interpretačných alternatív. Ústavný súd v tomto zmysle napadnuté
rozhodnutie preskúmal, pričom vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah, nenašiel.
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že, odhliadnuc od prioritného
záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti (bod 20 odôvodnenia), niet medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľa príčinnej súvislosti, ktorá by
umožnila vysloviť porušenie označených práv, preto by musel vyhodnotiť podanú ústavnú
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, čo by založilo dôvod na jej odmietnutie podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde .
38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu