Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 404/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej advokátkou ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

30. novembra 2015 doručený návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti v zmysle § 49

a nasl. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou sa sťažujúca spoločnosť

(ďalej len „sťažovateľka“) domáhala zrušenia v záhlaví uvedeného

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorým bolo jej

dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

zo 4. septembra 2013 (vyhovel žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného

pomeru) zamietnuté.

2. Sťažovateľka sa domnievala, že najvyšší súd vydaním napadnutého rozsudku

porušil jej (ďalej len „“) zaručené právo na spravodlivé

súdne konanie formou ústavne nekonformného odôvodnenia rozhodnutia, nesprávnou

aplikáciou príslušných právnych noriem a nesúladu rozhodnutia s ustálenou judikatúrou

a názormi právnej vedy týkajúcich sa neospravedlnenej absencie zamestnanca v súvislosti

s čerpaním dovolenky bez jej určenia zamestnávateľom.

3. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná včas a spĺňa všetky formálne

i obsahové záležitosti ustanovené , a teda bolo možné pristúpiť

k jej vecnému prieskumu. Na ten účel sa oboznámil so všetkými rozhodnutiami

všeobecných súdov týkajúcich sa prejednávanej veci a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť

nie je dôvodná.

4. Podstatu sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu

a najvyššieho súdu, že dotknutí zamestnanci čerpali dovolenku v súlade s určením

hromadnej dovolenky v období od 18. júla 2011 – 31. júla 2011 v kolektívnej zmluve

(teda aj v súlade so ), ktorá platila v písomnej forme v pôvodnom znení,

a preto ich neúčasť v práci od 18. júla 2011 do 22. júla 2011 nemohla byť považovaná

za neospravedlnenú absenciu, a teda za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

5. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým

ochrana ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súd nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha prehodnocovať vykonané

dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak súčasne došlo

k neoprávnenému zásahu do niektorého z zaručených základných práv

sťažovateľky, je ústavný súd povolaný pre ich ochranu zasiahnuť. Existenciu takého nároku

by ústavný súd mohol vyvodiť vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutých

rozhodnutiach boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo by

z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývali. Ústavný súd v tomto zmysle napadnuté

rozhodnutia preskúmal, pričom vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah, nenašiel.

6. Vo všeobecnej rovine treba vychádzať z toho, že rozdielna judikatúra všeobecných

súdov práve s ohľadom na princíp rovnosti v právach (konkrétne v podobe zásady

rovnakého použitia práva), na ktorý poukázala aj sťažovateľka, nesmie byť pravidlom, ale

býva prirodzenou súčasťou každého súdneho systému (porov. rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci BEIAN v. Rumusko zo 6. 12. 2007), navyše, v tomto prípade

k rozdielnej judikatúre nedošlo na úrovni najvyššieho súdu, ale na úrovni krajského súdu,

ktorú následne posudzoval najvyšší súd. Ak najvyšší súd ako najvyššia súdna inštitúcia

všeobecných súdov a regulátor konfliktov ich judikatúry cez mechanizmus § 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov nezjednotil rozdielne právne názory krajského súdu v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach, neznamená to, že by bol v tejto konkrétnej veci popretý princíp

spravodlivosti.

7. Zjednocovanie judikatúry vo všeobecnosti však nie je úlohou ústavného súdu,

pretože tá prislúcha najvyššiemu súdu, ale postmodernizmus, ktorý sa uplatňuje aj v práve,

vyžaduje voči stabilnej judikatúre postupovať zo zásady skepticky a podozrievavo (ako

ku zdroju nespravodlivosti). Postmoderná konštitucionalistika hľadá právo a spravodlivosť

ad causum, teda na jednotlivých a individuálnych prípadoch pred súdmi, pričom

referenčným kritériom je tzv. súhrn všetkých okolností prípadu (T. Ľalík: Odpoveď

J. Mazákovi alebo je judikatúra ústavného súdu správna ? Justičná revue č. 11/2011,

s. 1534). Preto aj na základe uvedených dôvodov argumentovať stabilnou judikatúrou nie je

namieste, pokiaľ ho nedopĺňajú ďalšie argumenty a ratio stojace za ním; a tieto argumenty

zo strany sťažovateľky predložené neboli.

8. S ohľadom na uvedené potom ústavnému súdu nezostalo, než len ústavnú sťažnosť

odmietnuť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016