Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 404/2016
PDF · 87.17 KB
No categories available
I. ÚS 404/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej advokátkou ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 460/2013 z 25. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
30. novembra 2015 doručený návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti v zmysle § 49
a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou sa sťažujúca spoločnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) domáhala zrušenia v záhlaví uvedeného
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorým bolo jej
dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
zo 4. septembra 2013 (vyhovel žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru) zamietnuté.
2. Sťažovateľka sa domnievala, že najvyšší súd vydaním napadnutého rozsudku
porušil jej Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručené právo na spravodlivé
súdne konanie formou ústavne nekonformného odôvodnenia rozhodnutia, nesprávnou
aplikáciou príslušných právnych noriem a nesúladu rozhodnutia s ustálenou judikatúrou
a názormi právnej vedy týkajúcich sa neospravedlnenej absencie zamestnanca v súvislosti
s čerpaním dovolenky bez jej určenia zamestnávateľom.
3. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná včas a spĺňa všetky formálne
i obsahové záležitosti ustanovené zákonom o ústavnom súde, a teda bolo možné pristúpiť
k jej vecnému prieskumu. Na ten účel sa oboznámil so všetkými rozhodnutiami
všeobecných súdov týkajúcich sa prejednávanej veci a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť
nie je dôvodná.
4. Podstatu sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľky s názorom krajského súdu
a najvyššieho súdu, že dotknutí zamestnanci čerpali dovolenku v súlade s určením
hromadnej dovolenky v období od 18. júla 2011 – 31. júla 2011 v kolektívnej zmluve
(teda aj v súlade so Zákonníkom práce), ktorá platila v písomnej forme v pôvodnom znení,
a preto ich neúčasť v práci od 18. júla 2011 do 22. júla 2011 nemohla byť považovaná
za neospravedlnenú absenciu, a teda za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
5. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým
ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súd nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha prehodnocovať vykonané
dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak súčasne došlo
k neoprávnenému zásahu do niektorého z ústavou zaručených základných práv
sťažovateľky, je ústavný súd povolaný pre ich ochranu zasiahnuť. Existenciu takého nároku
by ústavný súd mohol vyvodiť vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutých
rozhodnutiach boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo by
z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývali. Ústavný súd v tomto zmysle napadnuté
rozhodnutia preskúmal, pričom vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah, nenašiel.
6. Vo všeobecnej rovine treba vychádzať z toho, že rozdielna judikatúra všeobecných
súdov práve s ohľadom na princíp rovnosti v právach (konkrétne v podobe zásady
rovnakého použitia práva), na ktorý poukázala aj sťažovateľka, nesmie byť pravidlom, ale
býva prirodzenou súčasťou každého súdneho systému (porov. rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci BEIAN v. Rumusko zo 6. 12. 2007), navyše, v tomto prípade
k rozdielnej judikatúre nedošlo na úrovni najvyššieho súdu, ale na úrovni krajského súdu,
ktorú následne posudzoval najvyšší súd. Ak najvyšší súd ako najvyššia súdna inštitúcia
všeobecných súdov a regulátor konfliktov ich judikatúry cez mechanizmus § 22 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov nezjednotil rozdielne právne názory krajského súdu v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach, neznamená to, že by bol v tejto konkrétnej veci popretý princíp
spravodlivosti.
7. Zjednocovanie judikatúry vo všeobecnosti však nie je úlohou ústavného súdu,
pretože tá prislúcha najvyššiemu súdu, ale postmodernizmus, ktorý sa uplatňuje aj v práve,
vyžaduje voči stabilnej judikatúre postupovať zo zásady skepticky a podozrievavo (ako
ku zdroju nespravodlivosti). Postmoderná konštitucionalistika hľadá právo a spravodlivosť
ad causum, teda na jednotlivých a individuálnych prípadoch pred súdmi, pričom
referenčným kritériom je tzv. súhrn všetkých okolností prípadu (T. Ľalík: Odpoveď
J. Mazákovi alebo je judikatúra ústavného súdu správna ? Justičná revue č. 11/2011,
s. 1534). Preto aj na základe uvedených dôvodov argumentovať stabilnou judikatúrou nie je
namieste, pokiaľ ho nedopĺňajú ďalšie argumenty a ratio stojace za ním; a tieto argumenty
zo strany sťažovateľky predložené neboli.
8. S ohľadom na uvedené potom ústavnému súdu nezostalo, než len ústavnú sťažnosť
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016