Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 99/2020
PDF · 188.26 KB
No categories available
IV. ÚS 99/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
EUROTABACCO, spol. s r. o., Mostná 6, Bratislava, IČO 35 841 371, zastúpenej
spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Prosman, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk 9/2018 z 27. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROTABACCO, spol. s r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROTABACCO, spol. s r. o.,
Mostná 6, Bratislava, IČO 35 841 371 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžfk 9/2018
z 27. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období od
17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli prerozdelené
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov medzi sudcov
menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom
IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor
Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalobcu účastníkom konania vedeného na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 31 S 92/2016, predmetom ktorého bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1615276/2016 z 13. októbra
2016. Krajský súd rozsudkom č. k. 31 S 92/2016-94 z 15. novembra 2017 žalobu
z 23. decembra 2016, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1615276/2016 z 13. októbra 2016, zamietol. Proti označenému rozhodnutiu
krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol
(napadnutým) rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol a účastníkom
konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoju argumentáciu zameriava na nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku a nesprávne právne posúdenie veci najvyšším súdom.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/9/2018 zo dňa 27.02.2019, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžfk/9/2018 zo dňa 27.02.2019 a zároveň vec vracia Krajskému súdu
v Žiline na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy
kasačného konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa spoločnosti Prosman a Pavlovič
advokátska kancelária, s.r.o., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 56 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa
tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Základným predpokladom konania pred ústavným súdom je vymedzenie
procesných podmienok, t. j. takých podmienok, bez ktorých nemôže konať a predovšetkým
rozhodnúť vo veci samej. Tieto podmienky možno vyvodiť z § 56 zákona o ústavnom súde,
t. j. z vymedzenia dôvodov, pre ktoré ústavný súd návrh odmietne bez toho, že by sa
zaoberal jeho obsahom. Jednou z takýchto podmienok je to, aby ústavná sťažnosť nebola
zjavne neopodstatnená.
13. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014, III. ÚS 102/2018).
14. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00,
15. Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
16. Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo
však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,
č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis
c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
17. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 197/2012,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 449/2015 a iné).
18. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (I. ÚS 3/97, II. ÚS 218/02, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07) ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť
tým, ako bol odôvodnený napadnutý rozsudok, a nesprávnym právnym posúdením zo strany
najvyššieho súdu. Napadnutému rozsudku predovšetkým vytýka, že najvyšší súd sa riadne
a účinne nezaoberal podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti
a tieto mali mať zásadný význam pre rozhodnutie. Za zásadné námietky sťažovateľ
v podanej ústavnej sťažnosti označil porušenie § 19 a § 77 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), čo bližšie
špecifikoval tým, že v zdaňovacom období december 2009 nemohlo dôjsť k vzniku daňovej
povinnosti.
20. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH vzniká daňová povinnosť dňom dodania tovaru,
a pritom zákon o DPH neviaže výlučne deň dodania tovaru iba na deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Ak sa totiž dodanie tovaru uskutočňuje
čiastkovo alebo opakovane, tak sa v zmysle § 19 ods. 3 zákona o DPH môže považovať
tovar za dodaný najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo
čiastkovo dodávaný tovar vzťahuje.
21. V nadväznosti na uvedené potom daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu
vzniká najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo
čiastkovo dodávaný tovar vzťahuje. Deň dodania tovaru teda môže (ale nemusí) byť aj
skorší deň, ako je posledný deň obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo čiastkovo
dodávaný tovar vzťahuje. V prejednávanej veci vznikla sťažovateľovi daňová povinnosť
v zdaňovacom období mesiaca december 2009, na základe čoho mu vznikla povinnosť
zaplatiť daň do 25 dní po skončení tohto zdaňovacieho obdobia a zároveň podať daňové
priznanie podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o DPH.
22. Z už citovaných ustanovení vyplýva, že právny záver najvyššieho súdu o vzniku
daňovej povinnosti v mesiaci december 2009 je potrebné považovať za správny a ústavne
akceptovateľný. Navyše v danom prípade nebolo ani tak rozhodujúce, v ktorom konkrétnom
zdaňovacom období (mesiaci) vznikla aká výška daňovej povinnosti, ale relevantná bola
skutočnosť, že v priebehu roka 2009 sťažovateľ v rozpore so zákonom o DPH neodviedol
štátu daň z pridanej hodnoty z uskutočnených zdaniteľných obchodov (predaj cigariet),
čo konateľ sťažovateľa mimochodom potvrdil v trestnom konaní. Ani v prípade záveru,
že dátum vzniku daňovej povinnosti by bol určený formálne nesprávne, by takáto
skutočnosť v konečnom dôsledku nemala žiaden vplyv na meritórnu stránku rozhodnutia,
t. j. že sťažovateľ bol povinný z uskutočnených zdaniteľných obchodov zaplatiť daň, a teda,
že daň bola vyrubená v zákonnej výške. Nie každá potenciálna formálna nesprávnosť má
vplyv na obsah a zákonnosť rozhodnutia. Okrem toho, že určenie vzniku daňovej povinnosti
sa zo strany správcu dane realizovalo v zákonnom rámci, bolo takéto určenie v prospech
sťažovateľa ako platiteľa dane napríklad vo vzťahu k začiatku jeho omeškania s plnením
daňovej povinnosti a z toho vyplývajúcim sankciám.
23. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel ústavný súd
k názoru, že najvyšší súd štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval
na sťažovateľom uplatnené kasačné námietky a svoj záver o potvrdení rozsudku krajského
súdu a zamietnutí kasačnej sťažnosti zrozumiteľne a primerane odôvodnil. Právne závery
najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavnoprávne akceptovateľné a nevykazujúce
znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Hoci sťažovateľ má na vec iný názor, samotná
skutočnosť, že sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť
k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým
ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti (I. ÚS 404/2016). Ústavný
súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha
prehodnocovať vykonané dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak
súčasne došlo k neoprávnenému zásahu do niektorého z ústavou zaručených základných
práv sťažovateľa, je ústavný súd povolaný pre ich ochranu zasiahnuť. Existenciu takého
nároku by ústavný súd mohol vyvodiť vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutých
rozhodnutiach boli zjavne svojvoľné a ústavne neospravedlniteľné alebo by neboli jednou
z možných ústavne konformných interpretačných alternatív. Ústavný súd v tomto zmysle
napadnuté rozhodnutie preskúmal a vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah, nenašiel.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním
označených práv.
26. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím
a namietaným porušením práv sťažovateľa ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu