Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 99/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

EUROTABACCO, spol. s r. o., Mostná 6, Bratislava, IČO 35 841 371, zastúpenej

spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Maroš Prosman, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROTABACCO, spol. s r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti EUROTABACCO, spol. s r. o.,

Mostná 6, Bratislava, IČO 35 841 371 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. februára 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum

ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období od

17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli prerozdelené

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov medzi sudcov

menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce členom

IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor

Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

žalobcu účastníkom konania vedeného na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1615276/2016 z 13. októbra

2016. Krajský súd rozsudkom č. k. -94 z 15. novembra 2017 žalobu

z 23. decembra 2016, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 1615276/2016 z 13. októbra 2016, zamietol. Proti označenému rozhodnutiu

krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, o ktorej najvyšší súd rozhodol

(napadnutým) rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol a účastníkom

konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a 2 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoju argumentáciu zameriava na nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku a nesprávne právne posúdenie veci najvyšším súdom.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.02.2019, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27.02.2019 a zároveň vec vracia Krajskému súdu

v Žiline na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy

kasačného konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa spoločnosti Prosman a Pavlovič

advokátska kancelária, s.r.o., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Základným predpokladom konania pred ústavným súdom je vymedzenie

procesných podmienok, t. j. takých podmienok, bez ktorých nemôže konať a predovšetkým

rozhodnúť vo veci samej. Tieto podmienky možno vyvodiť z ,

t. j. z vymedzenia dôvodov, pre ktoré ústavný súd návrh odmietne bez toho, že by sa

zaoberal jeho obsahom. Jednou z takýchto podmienok je to, aby ústavná sťažnosť nebola

zjavne neopodstatnená.

13. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , ).

14. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ,

).

15. Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

16. Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo

však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis

c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

17. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , , , ,

, a iné).

18. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, , , ,

) ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov ().

19. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť

tým, ako bol odôvodnený napadnutý rozsudok, a nesprávnym právnym posúdením zo strany

najvyššieho súdu. Napadnutému rozsudku predovšetkým vytýka, že najvyšší súd sa riadne

a účinne nezaoberal podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti

a tieto mali mať zásadný význam pre rozhodnutie. Za zásadné námietky sťažovateľ

v podanej ústavnej sťažnosti označil porušenie a o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), čo bližšie

špecifikoval tým, že v zdaňovacom období december 2009 nemohlo dôjsť k vzniku daňovej

povinnosti.

20. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH vzniká daňová povinnosť dňom dodania tovaru,

a pritom zákon o DPH neviaže výlučne deň dodania tovaru iba na deň, keď kupujúci

nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Ak sa totiž dodanie tovaru uskutočňuje

čiastkovo alebo opakovane, tak sa v zmysle § 19 ods. 3 zákona o DPH môže považovať

tovar za dodaný najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo

čiastkovo dodávaný tovar vzťahuje.

21. V nadväznosti na uvedené potom daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu

vzniká najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo

čiastkovo dodávaný tovar vzťahuje. Deň dodania tovaru teda môže (ale nemusí) byť aj

skorší deň, ako je posledný deň obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo čiastkovo

dodávaný tovar vzťahuje. V prejednávanej veci vznikla sťažovateľovi daňová povinnosť

v zdaňovacom období mesiaca december 2009, na základe čoho mu vznikla povinnosť

zaplatiť daň do 25 dní po skončení tohto zdaňovacieho obdobia a zároveň podať daňové

priznanie podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

22. Z už citovaných ustanovení vyplýva, že právny záver najvyššieho súdu o vzniku

daňovej povinnosti v mesiaci december 2009 je potrebné považovať za správny a ústavne

akceptovateľný. Navyše v danom prípade nebolo ani tak rozhodujúce, v ktorom konkrétnom

zdaňovacom období (mesiaci) vznikla aká výška daňovej povinnosti, ale relevantná bola

skutočnosť, že v priebehu roka 2009 sťažovateľ v rozpore so zákonom o DPH neodviedol

štátu daň z pridanej hodnoty z uskutočnených zdaniteľných obchodov (predaj cigariet),

čo konateľ sťažovateľa mimochodom potvrdil v trestnom konaní. Ani v prípade záveru,

že dátum vzniku daňovej povinnosti by bol určený formálne nesprávne, by takáto

skutočnosť v konečnom dôsledku nemala žiaden vplyv na meritórnu stránku rozhodnutia,

t. j. že sťažovateľ bol povinný z uskutočnených zdaniteľných obchodov zaplatiť daň, a teda,

že daň bola vyrubená v zákonnej výške. Nie každá potenciálna formálna nesprávnosť má

vplyv na obsah a zákonnosť rozhodnutia. Okrem toho, že určenie vzniku daňovej povinnosti

sa zo strany správcu dane realizovalo v zákonnom rámci, bolo takéto určenie v prospech

sťažovateľa ako platiteľa dane napríklad vo vzťahu k začiatku jeho omeškania s plnením

daňovej povinnosti a z toho vyplývajúcim sankciám.

23. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel ústavný súd

k názoru, že najvyšší súd štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval

na sťažovateľom uplatnené kasačné námietky a svoj záver o potvrdení rozsudku krajského

súdu a zamietnutí kasačnej sťažnosti zrozumiteľne a primerane odôvodnil. Právne závery

najvyššieho súdu považuje ústavný súd za ústavnoprávne akceptovateľné a nevykazujúce

znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Hoci sťažovateľ má na vec iný názor, samotná

skutočnosť, že sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť

k záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho poslaním je predovšetkým

ochrana ústavnosti ( ), a nie „bežnej“ zákonnosti (). Ústavný

súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a spravidla mu preto neprislúcha

prehodnocovať vykonané dokazovanie a právne závery na jeho základe urobené. Len ak

súčasne došlo k neoprávnenému zásahu do niektorého z zaručených základných

práv sťažovateľa, je ústavný súd povolaný pre ich ochranu zasiahnuť. Existenciu takého

nároku by ústavný súd mohol vyvodiť vtedy, ak by právne závery obsiahnuté v napadnutých

rozhodnutiach boli zjavne svojvoľné a ústavne neospravedlniteľné alebo by neboli jednou

z možných ústavne konformných interpretačných alternatív. Ústavný súd v tomto zmysle

napadnuté rozhodnutie preskúmal a vadu, ktorá by vyžadovala jeho zásah, nenašiel.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a 2 a tiež jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ním

označených práv.

26. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím

a namietaným porušením práv sťažovateľa ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu