Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 449/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Burocim,

Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. novembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

o určenie neplatnosti darovacej zmluvy vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcu. Okresný súd

rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. z 3. februára 2012 tak, že žalobu

zamietol. Po podaní odvolania sťažovateľom Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.

z 9. apríla 2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok

odvolacieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„V predmetnej právnej veci na prvom i druhom stupni ostala jedinou spornou

otázkou skutočnosť, či žalovaná v 1. rade a žalovaný v 4. rade sú blízke osoby podľa § 116

druhá veta za bodkočiarkou. Riadne a presvedčivé zodpovedanie tejto otázky bolo

jedinou dôležitou vecou, s ktorou sa mali súdy vyporiadať...

Žalobca v namietanom dovolaní namietal, že Krajský súd v Prešove vydal rozsudok

zo dňa 9. 4. 2013, ktorý považuje za nepreskúmateľný, nepresvedčivý,

arbitrárny a svojvoľný. Odvolací súd sa totižto odklonil od rozhodovacej praxe iných

odvolacích súdov a tento svoj iný názor vôbec neodôvodnil...“

Podľa názoru sťažovateľa „... bolo porušené jeho právo podľa ,

nakoľko bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, nakoľko odvolací, ale i dovolací súd

nekonal v súlade s princípom právnej istoty, keď rozhodol v protiklade s doterajšími

stanoviskami súdov a toto iné stanovisko nijako s predchádzajúcimi obdobnými

rozhodnutiami nekonfrontoval. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za iné

ako svojvoľné. Dovolací súd porušenie ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

nijako nezhojil, keď podané odvolanie z procesných dôvodov odmietol.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na súde zaručené v a

Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2014 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. 11. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána

Burociho, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu, (trovy právneho zastúpenia

vyčísľujem podľa vyhl. , 2 úkony právnej služby príprava a prevzatie

zastupovania a podanie sťažnosti, odmena za jeden úkon 139,83 Eur, plus 2 x režijný paušál

8,39 Eur, všetko spolu 296,44 Eur).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľ namieta, že výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

o odmietnutí dovolania došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené

v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v a .

V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu

judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny (ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS

88/01, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K

porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Zo skutočností uvedených v časti I tohto uznesenia možno vyvodiť názor sťažovateľa,

podľa ktorého k porušeniu jeho základného práva podľa a

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo odmietnutím jeho dovolania

najvyšším súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť.

Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho odmietol.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V preskúmavanej veci žalobca napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa preto

neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu a ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie

nie je preto prípustné ani podľa

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t. j. či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk vyššie uvedených, pričom

nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa , na

ktorú poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal

stanovisko, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 sp.

zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2008

sp. zn. ). Povinnosť súdu rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 odôvodniť, je totiž odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne

relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami účastníka.

Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej

sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti

rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov.

Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení, dovolací súd pripomína, že právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená

v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí)

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že

súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce

skutkový a právny základ rozhodnutia ().“

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd sumarizoval

svoje právne závery, pričom okrem iného uviedol:

„... rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol čoho sa žalobca domáhal, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní, z ktorých dôkazov

vychádzal, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a teda,

z akého skutkového stavu veci vychádzal a uviedol aj citáciu zákonných ustanovení, podľa

ktorých vec právne posúdil. Vysvetlil aj svoje úvahy, ktoré ho viedli k tomu, prečo by

žalovaní pociťovali ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich ako svoju vlastnú. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky. Podľa dovolacieho súdu aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného

v v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobcu. Žalobca preto neopodstatnene

namietal, že odvolací súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady

konania tvrdenej žalobcom ( ), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol

podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, bez toho, aby mohla byť preskúmaná

vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.“

V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na

súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním

označeného základného práva podľa , listiny ani práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je

prípustné, primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať

za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu

v zákone.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a tiež práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2014 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015