Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 71/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej A. s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. H., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Trnave sp. zn. z 22. februára 2012, za účasti Krajského súdu v Trnave,

takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B., a. s., podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 22.

februára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 22. februára 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti B., a. s.,

trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej

právnej zástupkyne A. s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej A. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. R. H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako veriteľka uplatnila do

konkurzu vedeného Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) proti dlžníkovi

(úpadcovi) T – G., s. r. o., T. (ďalej len „úpadca“), pod sp. zn. prihláškami

spolu 44 pohľadávok. Na schôdzi veriteľov 12. novembra 2010 bolo sťažovateľke

oznámené, že na pohľadávku č. 24 sa neprihliada z dôvodu, že prihlášku k tejto pohľadávke

podala len u správcu konkurznej podstaty, a nie aj okresnému súdu. Sťažovateľka tvrdí, že

prihlášku k pohľadávke č. 24 podala aj okresnému súdu a že k jej strate došlo podľa nej pri

manipulácii na okresnom súde.

Následne sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu o určenie pravosti a poradia

pohľadávky proti správcovi konkurznej podstaty. Konanie o predmetnej žalobe je vedené

okresným súdom pod sp. zn. (ďalej aj „incidenčné konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že v konkurznom konaní vedenom pod

sp. zn. je zákonnou konkurznou sudkyňou JUDr. D. V. (ďalej aj „namietaná

sudkyňa“), pričom vec vedená pod sp. zn. bola pridelená na prerokovanie a

rozhodnutie tej istej sudkyni. Rovnako tak poukazuje na to, že namietaná sudkyňa je

predsedníčkou okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukazuje na ďalšie právne prostriedky, ktoré

uplatnila v súvislosti s pohľadávkou č. 24. V tejto súvislosti uvádza:

„Sťažovateľ podaním zo dňa 8. 12. 2010... v konkurznom konaní č. k. ,

podal opakovane prihlášku č. 24, aj so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty prihlášky

pohľadávky č. 24, žiadosť o zrušenie Úradného záznamu zo dňa 27. 10. 2010 o tom, že na

prihlášku pohľadávky veriteľa sa neprihliada a o zaradenie prihlášky pohľadávky do

konečného zoznamu pohľadávok.

Okresný súd Trnava na predmetné podanie nereagoval.

Až na základe opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 4. 4. 2011, Okresný súd Trnava

zaslal dňa 18. 4. 2011 Oznámenie, že pohľadávku č. 24 nie je možné zaradiť do konečného

zoznamu pohľadávok, lebo prihláška nebola na súde vôbec podaná. Pod Oznámením je

podpísaný vyšší súdny úradník JUDr. J. T. Taktiež Okresný súd Trnava vydal dňa 14. 4.

2011 uznesenie, že zamieta návrh veriteľa na odpustenie zmeškania lehoty na prihlásenie

pohľadávky. Uznesenie vydala JUDr. D. V...

Sťažovateľ podaním zo dňa 1. 12. 2010 podal... sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona

č. o prešetrenie a odstránenie nedostatkov, vzhľadom k tomu, že napriek

doručenému podaniu (podanie prihlášky č. 24) súd vo veci nekoná, čím vznikajú prieťahy

v konaní. Zároveň sťažovateľ požiadal o vykonanie rekonštrukcie spisu v zmysle § 69

a vyhlášky č. so zaradením prihlášky č. 24

s dátumom podania dňa 4. 10. 2010 do konkurzného spisu .“

Uvedenú sťažnosť vybavil podpredseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 2520/10

zo 16. decembra 2010, ku ktorému priložil „úradný záznam súdnej tajomníčky I. P., úradný

záznam vyššej súdnej úradníčky Mgr. B. O. a vyjadrenie sudkyne JUDr. D. V., na základe

ktorých sudkyňa JUDr. V. ustálila, že nie je možné doterajšie pochybenia riešiť

rekonštrukciou spisu, pretože má za to, že namietaná písomnosť nebola súdu doručená.

Podpredseda Okresného súdu Trnava v závere uviedol, že nemá právo zasahovať do

procesného postupu konajúcej sudkyne.

... sťažovateľ podal žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti a podnetu na

rekonštrukciu spisu v zmysle zo dňa 10. 1. 2011.

Krajský súd v Trnave listom zo dňa 8. 2. 2011, Spr. 31/11, oznámil, že z obsahu

podania nevyplýva, že by išlo o sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona

č. , ale je návrhom na rekonštrukciu súdneho spisu, ktorý postup upravuje

vyhlášky č. Zároveň uviedol, že Okresný súd Trnava vo svojej

odpovedi neuviedol, či je sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená, a preto je potrebné

skonštatovať, že podaná sťažnosť nebola orgánom súdu riadne vybavená...

Okresný súd Trnava spísal dňa 18. 3. 2011 Zápisnicu o výsledku prešetrenia,

v evidencii pod sp. zn. ... a na základe vykonaného prešetrenia, preštudovania

spisového materiálu, vyjadrenia zamestnancov tunajšieho súdu nie je možné vyhovieť

návrhu na čiastočnú rekonštrukciu spisu ohľadne prihlášky č. 24, lebo prihláška nebola

doručená a ani sa nestratila. Prešetrovanie vykonala a zápisnicu spísala JUDr. D. V.,

predsedníčka súdu.

Na základe doručenia predmetnej Zápisnice zo dňa 18. 3. 2011, sťažovateľ podal

žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti a podnetu na rekonštrukciu spisu v zmysle § 67

a sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti v zmysle zákona

č. zo dňa 13. 4. 2011.

Krajský súd v Trnave listom zo dňa 10. 5. 2011, Spr. 290/11, oznámil, že za dôvodnú

možno považovať skutočnosť, že sťažnosť nebola doteraz riadne vybavená, pretože nebola

zaslaná riadna odpoveď podľa . Rovnako bolo pochybené

v tom, že nebol dodržaný postup podľa , keď sťažnosť bola

vybavená predsedníčkou OS Trnava JUDr. V., ktorá je zároveň aj zákonnou sudkyňou veci,

o predmete ktorej sa koná. Vo veci rekonštrukcie spisu sa KS Trnava nevyjadril, keďže túto

skutočnosť nemôže posudzovať ako prešetrovanie sťažnosti.

Krajský súd v Trnave následne listom zo dňa 12. 7. 2011, Spr. 290/11, oznámil, že

sťažnosť na konanie bez zbytočných prieťahov... nie je dôvodná, lebo táto prihláška nebola

súdu doručená, teda nemá súd o čom konať a nedochádza tak ani k prieťahom v konaní.

Podnet na rekonštrukciu spisu nie je možné preskúmavať v rámci sťažnosti orgánu štátnej

správy súdu.“.

Sťažovateľka následne podala sťažnosť podľa , v ktorej namieta

postup okresného súdu. V konaní pred ústavným súdom zastupovala okresný súd namietaná

sudkyňa ako jeho predsedníčka. Na výzvu ústavného súdu zaslala vyjadrenie, z ktorého je

zrejmé, že zotrvala na svojom stanovisku, ktoré vyjadrila v doterajších podaniach, resp.

rozhodnutiach.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza:

«Vzhľadom na opakované vyjadrenia sudkyne JUDr. D. V. mimo súdne konanie

, v ktorých vyjadrovala svoj názor, stanovisko, presvedčenie, podopreté „jej

prešetrením veci“, a to, že prihláška č. 24 nebola nikdy podaná na Okresný súd Trnava, čím

vyjadrila svoj postoj k veci ešte pred samotným rozhodovaním vo veci ,

sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. D. V., ako aj ostatným sudcom

Okresného súdu Trnava, podaním zo dňa 10. 10. 2011.»

O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením z 22. februára

2012 tak, že namietaná sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Sťažovateľka konštatuje, že namietaným uznesením krajského súdu bolo porušené jej

základné právo podľa a právo podľa dohovoru. V súvislosti

s tým opakovane poukazuje na spôsob vybavenia jej podnetov a sťažností okresným súdom,

osobitne poukazuje na vyjadrenia namietanej sudkyne, na vyjadrenia ostatných

zamestnancov okresného súdu a na pochybenia, ktoré okresnému súdu vytýkal krajský súd

v rámci vybavovania podaní sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej uvádza:

«... JUDr. D. V. zaujala k podstatnej a meritórnej okolnosti pre súdne konanie č. k.

(a tým je doručenie prihlášky č. 24 na Okresný súd Trnava) už svoje

stanovisko, a to jednak v konkurznom konaní..., jednak v správnom konaní pri prešetrovaní

sťažností (Spr) a jednak v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa pred Ústavným súdom SR

(, následne I. ÚS 8/2012).

Táto okolnosť je podstatná aj pre samotné súdne konanie č. k. , o ktorej

teda zákonný sudca JUDr. D. V. už vyslovila stanovisko v konaniach bez toho, že by bolo

konanie č. k. akýmkoľvek spôsobom prejednávané, keď neprebehlo ešte ani len

jedno pojednávanie.

Z týchto dôvodov má JUDr. D. V. pomer k veci a vyjadrila svoje stanovisko vrátane

právneho stanoviska k meritórnej okolnosti...

V predmetnej veci sa k podstatnej a meritórnej okolnosti pre súdne konanie č. k.

... vyjadrovali ďalší viacerí pracovníci Okresného súdu Trnava - JUDr. Ľ. B.,

Mgr. B. O., JUDr. J. T., I. P. Predmetné osoby sú možnými svedkami v konaní č. k. 25Cbi

20/10, keďže sa zúčastnili manipulácie s prihláškou č. 24.

Všetky vyššie uvedené osoby sú v kolegiálnom alebo priateľskom vzťahu so všetkými

sudcami Okresného súdu Trnava. V prípade ak daná vec bude prejednávaná na Okresnom

súde Trnava, tak ktorýkoľvek sudca bude vypočúvať iných zamestnancov Okresného súdu

Trnava, s ktorými je v kolegiálnom alebo priateľskom vzťahu a bude právne posudzovať

otázku, ku ktorej sa už skutkovo a právne vyjadrila predsedkyňa Okresného súdu Trnava.

Z týchto dôvodov existujú odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti všetkých sudcov

Okresného súdu Trnava...

JUDr. V. mimo súdneho konania :

- uviedla, že „namietaná písomnosť nebola súdu doručená“,

- uviedla, že: „prihláška nebola doručená a ani sa nestratila“.

- vykonala prešetrovanie pri rekonštrukcii spisu, kde vykonala dopyt na súdnu

tajomníčku, vyššiu súdnu úradníčku, a na základe vykonaného prešetrenia, preštudovania

spisového materiálu, vyjadrenia zamestnancov tunajšieho súdu ustálila, že: „nie je možné

vyhovieť návrhu na čiastočnú rekonštrukciu spisu ohľadne prihlášky č.24“,

- uviedla, že: „žiadne skutočnosti nenasvedčujú tomu, že k strate prihlášky došlo na

súde“,

- potvrdila, že osobne vykonala prešetrenie v súvislosti s rekonštrukciou spisu podľa

vyhlášky č. , pričom prešetrením nezistila žiadne skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali rekonštrukciu spisu ohľadne prihlášky č. 24, „nakoľko táto nebola na súd

podaná“.

- uviedla, že: „pracovníci Okresného súdu Trnava postupovali v zmysle právnych

predpisov upravujúcich ich povinnosti a nedošlo k žiadnemu porušeniu práva či slobody

sťažovateľa“

- uviedla, že „nie sú pochybnosti o tom, že nebola prihláška č. 24 doručená súdu, ale

je preukázané, že prihláška č. 24 nebola doručená, preto nebolo možné žiadne skutočnosti

vykladať v prospech sťažovateľa.

Tieto vyjadrenia nie je možné v žiadnom prípade považovať za postup sudcu v konaní

o prejednávanej veci s následkom podľa , ako to uviedol Krajský súd

v Trnave pri rozhodovaní o námietke zaujatosti.»

Sťažovateľka poukazuje tiež na svoj vzťah k zákonnej sudkyni ako k účastníkovi

konania, keďže v konaní pred ústavným súdom vedenom pod sp. zn. (resp.

I. ÚS 8/2012) o sťažnosti sťažovateľky vystupovala namietaná sudkyňa priamo proti

sťažovateľke. Sťažovateľka ďalej uvádza:

«Nakoniec JUDr. V. má vzťah voči sťažovateľovi resp. jej právnemu zástupcovi,

keďže sa vyjadrila, že na obálku boli dopisované údaje „iným písmom“ a nepriamo

obvinila z tohto dopisovania sťažovateľa alebo jeho právneho zástupcu „ktorí majú záujem

na tom, aby sa prihliadalo aj na prihlášku č. 24“.

Takto JUDr. V. vytvorila priamy vzťah medzi sudkyňou a sťažovateľom resp. jej

právnym zástupcom, keď ich obvinila z dopisovania údajov na obálku.

Okrem toho v danej veci vznikli ďalšie pochybnosti:

... O prvej sťažnosti sťažovateľa dostal sťažovateľ odpoveď od podpredsedu

Okresného súdu Trnava zo dňa 16. 12. 2010 (doručenú dňa 31. 12. 2010), č. k. Spr

2520/10, ktorú vypracoval JUDr. Ľ. B. Napádané uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k.

, zo dňa 22. 2. 2012 o nevylúčení sudkyne JUDr. V. z prejednávania veci

, vydal predseda senátu JUDr. Ľ. B. Bez ohľadu na to, či ide o tú istú osobu,

alebo o osoby v priamom príbuzenskom pomere, opätovne dochádza k pochybnostiam o

nezaujatosti. ...

Nakoniec je nevyhnutné poukázať aj na samotné vyjadrenia sa sudkyne JUDr. V. k

vznesenej námietke zaujatosti. Sudkyňa JUDr. V. sa vyjadrila, že sa necíti byť zaujatá, ale

vzhľadom na skutočnosť, že zastupuje Okresný súd Trnava v konaní pred ÚS SR č. Rvp

925/2011 a predmet tohto konania pred ÚS SR je totožný s predmetom v prejednávanej veci

pod č. k. , účastníci by mohli mať pochybnosti o jej zaujatosti.

Krajský súd sa však týmito okolnosťami, podstatnými pre skúmanie nestrannosti

namietanej sudkyne zo subjektívneho hľadiska podrobne nezaoberal a aj z tohto dôvodu

zaťažil svoje rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti arbitrárnosťou. ...

Napokon treba uviesť, že Krajský súd Trnava sa zaoberal len opodstatnenosťou

sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti iba proti sudkyni JUDr. V.

Sťažovateľ však podal námietku proti všetkým sudcom Okresného súdu Trnava...

Krajský súd Trnava sa vlastne nezaoberal touto časťou vznesenej námietky

zaujatosti bez toho, aby to vyjadril vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Takýto

postup je rozporný s požiadavkami spravodlivého súdneho procesu. Krajský súd Trnava

v danej veci vlastne nerozhodol o celom návrhu sťažovateľa na vylúčenie sudcov Okresného

súdu Trnava, teda postupoval v rozpore s platnými procesnými predpismi (§ 152 ods. 2

v spojení s ), a tým svoje rozhodnutie zaťažil svojvôľou.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1) Základné právo spoločnosti B., a. s... podľa ... a právo...

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 2. 2011,

č. k. , porušené bolo.

2) Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. 2. 2011, č. k. , sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) Okresný súd Trnava je povinný nahradiť sťažovateľovi B., a. s... trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 EUR... na účet právneho zástupcu...“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 31. januára 2013 prijal

sťažnosť podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise č. Spr. 131/13 zo 4. marca

2013, v ktorom poukázal na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, pričom

uviedol:

„Z uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. -91 zo dňa 22. 2. 2012

vyplýva, že súd nevylúčil sudkyňu Okresného súdu Trnava JUDr. D. V. z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , keď mal

za to, že v prípade vec prejednávajúcej sudkyne nie sú dané také skutočností, ktoré by

zakladali domnienku, že je priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku konania,

alebo že by mala nejaký vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom, právnemu zástupcovi.

Žalobca v námietke zaujatosti poukazoval na okolnosti, ktoré spočívali v postupe sudkyne v

konaní o prejednávanej veci, ktorá však sama osebe nemôže zakladať dôvod pre vylúčenie a

na takúto námietku sa ani neprihliada. Zároveň neboli zistené ani žiadne dôvody objektívnej

povahy, ktorá by zakladali dôvod na vylúčenie sudkyne, ktorej vec ako zákonnej sudkyne

bola na konanie a rozhodnutie pridelená. Z hľadiska právneho posúdenia súd aplikoval

ustanovenia , , a , .

Krajský súd v Trnave s poukazom na vyššie uvedené zotrváva na právnom názore,

ku ktorému dospel vo veci konajúci senát a ktorý vyslovil v uznesení č. k. -91

zo dňa 22. 2. 2012, podľa ktorého v danom prípade nedošlo k porušeniu základného práva

obchodnej spoločnosti B., a. s..., pričom súd vo svojom rozhodnutí zobral do úvahy všetky

pre vec významné skutočnosti.“

Na výzvu z 11. marca 2013 doručil právny zástupca sťažovateľky 22. marca 2013

ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom uviedol, že postup

namietanej sudkyne nemožno považovať za postup podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Vo svojom stanovisku ďalej uviedol:

«Vyjadrenia JUDr. V., ktoré sme citovali v podanej sťažnosti, nie je možné

v žiadnom prípade považovať za postup sudcu v konaní o prejednávanej veci s následkom

podľa .

Išlo o výslovné závery sudkyne JUDr. V. o skutkovej okolnosti, ktorá je podstatná pre

celé súdne konanie . Pričom tieto závery vyslovila mimo súdneho konania

. (v súdnom konaní sa ešte nepojednávalo a neboli

vykonávané úkony, takže nemohlo ísť o „postup sudkyne v konaní o prejednávanej veci“.

Uvedené vyjadrenia a konanie sudkyne JUDr. V. nie je ani „rozhodovaním v iných

veciach“ ako má na mysli § 14 ods. 3 posledná alinea, pretože sťažovateľ nenamietal jej

rozhodovanie, ale skutočnosť, že sudkyňa JUDr. V. defacto vykonala sama dokazovanie o

skutkových okolnostiach, ktoré sú podstatné pre súdne konanie (dopytom a

zisťovaním u ostatných zamestnancov súdu, preštudovanie spisového materiálu), a to mimo

súdneho konania a bez účasti sťažovateľa či jeho právneho zástupcu, čo je zrejmým

porušením práva účastníka na nestranné súdne konanie.

Okrem toho, že sudkyňa JUDr. V. mimo súdneho konania vykonala

dokazovanie skutkových okolností, tieto skutkové okolnosti aj zhodnotila a uviedla záver že

„nie sú pochybnosti o tom, že nebola prihláška č. 24 doručená súdu, ale je preukázané, že

prihláška č. 24 nebola doručená“.

Nakoniec sudkyňa JUDr. V. uviedla aj právne závery, že „pracovníci Okresného

súdu Trnava postupovali v zmysle právnych predpisov upravujúcich ich povinnosti a

nedošlo k žiadnemu porušeniu práva či slobody sťažovateľa“.

Meritom súdneho sporu je práve otázka doručenia prihlášky č. 24,

o čom sa už JUDr. V. opakovane vyjadrila mimo súdneho konania (v konaní

Spr., v konkurznom konaní, v konaní pred Ústavným súdom SR).

Tieto skutočnosti a defacto nakoniec aj vyjadrenie samotnej JUDr. V. („vzhľadom na

skutočnosť, že zastupuje Okresný súd Trnava v konaní pred ÚS SR č. a

predmet tohto konania pred ÚS SR je totožný s predmetom v prejednávanej veci pod č. k.

, účastníci by mohli mať pochybnosti o jej zaujatosti“), vytvárajú

odôvodnenú pochybnosť o jej nezaujatosti pre konanie .

K nesprávnemu postupu Krajského súdu Trnava došlo aj v časti pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti sťažovateľa proti všetkým sudcom Okresného súdu Trnava (viď

podaná ústavná sťažnosť).»

Ústavný súd nedoručoval podanie sťažovateľky z 20. marca 2013 krajskému súdu na

vyjadrenie vzhľadom na to, že uvedené podanie neobsahuje novú argumentáciu týkajúcu sa

namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na

okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra

1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na

každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný

a ako to potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu, patrí do neho viacero samostatných

subjektívnych práv, ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných

prieťahov, právo na nezávislý a nestranný súd), alebo abstraktné (riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť rozhodnutí, zákaz svojvoľného postupu súdu

a ďalšie) ().

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu do obsahu práva na

nestranný súd patrí aj to, aby rozhodnutia v konkrétnej veci boli výsledkom konania

nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči

účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť

(, ).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní zaručené prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho pojednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu

(, ).

Aj nestrannosť sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa definuje ako absencia predsudku

alebo zaujatosti.

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prerokúvajúceho

prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú

poskytnuté dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do

predloženia dôkazu opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982].

Nemožno sa uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti, ale je potrebné

skúmať, či sudca poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších

objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že

sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán.

Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná

(Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Sudca sa má objektívne javiť

v očiach strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia

oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti.

Zákonné dôvody na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

v občianskom súdnom konaní sú uvedené v .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Ustanovenie upravuje okruh dôvodov, ktoré nemôžu byť relevantné

pre záver o vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Postupom súdu sú

procesné úkony a jeho rozhodnutia, ktoré upravujú vedenie konania a tiež ďalšie procesné

úkony, ktoré upravuje a tiež samotné meritórne rozhodnutie

súdu. Do tejto kategórie patria aj úkony sudcu a jeho rozhodnutia v iných právnych veciach.

Obdobné dôvody, ako sú uvedené v , posudzoval vo svojej judikatúre

aj ESĽP, pričom jeho závery sú relevantné pri výklade a aplikácii uvedeného ustanovenia.

Európska komisia pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) konštatovala, že

„sudcovská nestrannosť môže byť ohrozená, ak sa sudca zúčastní v rôznych za sebou

idúcich stupňoch konania. ... tieto princípy sa uplatnia len tam, kde ide o účasť na rôznych

stupňoch toho istého konania. Sudca nie je nevyhnutne zaujatý len z dôvodu, že bol

zapojený v inom konaní, ktoré sa týkali tej istej osoby.“ (rozhodnutie Komisie

z 9. decembra 1987 vo veci Schmid proti Rakúsku).

Rovnako tak ESĽP v rozhodnutí vo veci Petrov proti Bulharsku z 2. novembra 2010

(č. 27103/04) uviedol, že „pokiaľ ide o objektívny test, súd zohľadňuje, že samotná

skutočnosť, že sudca sa zúčastnil iného konania, ktoré sa týkalo tých istých účastníkov, nie

je sama osebe spôsobilá vyvolať legitímne obavy o jeho alebo jej nestrannosti“.

Na druhej strane však ESĽP v rozhodnutí vo veci De Haan proti Holandsku

z 26. augusta 1997 pri aplikácii objektívneho testu uviedol: „Rozhodujúcou črtou prípadu je

to, že sudca S. predsedal senátu, ktorý bol vyzvaný, aby rozhodol o námietke proti

rozhodnutiu, za ktoré bol on sám zodpovedný. ... Je tiež podstatné, že senát bol zložený

z profesionálneho sudcu, ktorému asistovali sudcovia z ľudu. Na tomto základe súd

rozhodol, že obavy sťažovateľa v tomto smere (o nestrannosti senátu, pozn.) boli objektívne

opodstatnené.“ (odsek 51) V tejto veci však ESĽP poukázal na ďalšiu relevantnú

skutočnosť: ak by rozhodnutie odvolacieho senátu bolo predmetom následnej kontroly

súdom, ktorý by mal plnú jurisdikciu a poskytol by garancie článku 6, nebolo by možné

napriek tomu konštatovať porušenie článku 6 ods. 1 (odsek 52). V tomto prípade išlo

o rozhodnutie o zdravotnej spôsobilosti zamestnankyne, o ktorej v prvom stupni rozhodoval

predseda odvolacieho súdu ako samosudca na podklade vyjadrenia stáleho znalca – lekára,

pričom toto rozhodnutie bolo možné napadnúť odvolaním. O odvolaní rozhodoval

trojčlenný senát toho istého odvolacieho súdu, ktorému predsedal práve ten profesionálny

sudca, ktorý rozhodol ako samosudca. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení

čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že „Centrálny“ odvolací súd na základe odvolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu nezrušil toto rozhodnutie pre uvedené pochybenia, hoci tak

urobiť mohol.

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol o porušení zásady nestrannosti súdu vo veci,

v ktorej trojčlenný senát zložený z profesionálnych sudcov rozhodoval o návrhu konkurznej

sudkyne na odvolanie správcu a vymenovanie nového správcu, pričom táto konkurzná

sudkyňa bola členkou predmetného senátu. Európsky súd pre ľudské práva považoval za

relevantné, že trojčlenný senát v tejto veci rozhodoval bez nariadenia pojednávania a že

proti jeho rozhodnutiu o odvolaní správcu sa nebolo možné odvolať na súd vyššieho stupňa,

ktorý by preskúmal toto rozhodnutie (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Werner proti Poľsku

z 15. novembra 2001).

Špecifickou skupinou sú prípady, keď súd alebo sudcovia rozhodovali o správnosti

ich skoršieho rozhodnutia alebo postupu. Vo veci San Leonard Band Club proti Malte ESĽP

posudzoval situáciu, keď sťažovateľ podal podnet odvolaciemu súdu na opätovné

prerokovanie veci, o ktorej tento odvolací súd rozhodol. Európsky súd pre ľudské práva

uviedol: „V prejednávanom prípade obavy týkajúce sa nestrannosti odvolacieho súdu

pochádzali zo skutočnosti, že jeho senát (rozhodujúci o podnete na opätovné prejednanie

veci, pozn.) bol zložený z tých istých troch sudcov, ktorí predtým meritórne prejednali

prípad a prijali napadnutý rozsudok z 30. decembra 1993 (odsek 61).

Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že táto situácia mohla vyvolať pochybnosti

v mysli sťažovateľa o nestrannosti odvolacieho súdu. Napriek tomu konštatoval, že musí

rozhodnúť, či tieto pochybnosti boli objektívne opodstatnené, s tým, že odpoveď na túto

otázku závisí od okolností prípadu (odsek 62).

V tejto súvislosti ESĽP zaregistroval (postrehol), že pokiaľ ide o žiadosť o opätovné

prerokovanie veci, odvolací súd bol v zásade oprávnený zistiť, či jeho predchádzajúci

rozsudok bol založený na nesprávnej aplikácii práva. Tí istí sudcovia boli takto povolaní

rozhodnúť o tom, či sa oni sami dopustili omylu v interpretácii alebo aplikácii práva v ich

predchádzajúcom rozhodnutí, teda boli v zásade požiadaní, aby posúdili samých seba

a svoju schopnosť aplikovať právo.“ (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci San Leonard Band

Club proti Malte z 29. júla 2004)

Obdobné závery uviedol ESĽP aj vo svojom rozhodnutí vo veci Indra proti

Slovensku z 1. mája 2005. V predmetnej veci ESĽP rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa,

ktorého pracovný pomer skončil v roku 1982 výpoveďou pre obzvlášť závažné porušenie

pracovnej disciplíny. Súd prvého stupňa zamietol žalobu sťažovateľa o neplatnosť

výpovede, pričom rozsudok tohto súdu potvrdil odvolací súd. Členkou senátu odvolacieho

súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, bola aj sudkyňa S. Sťažovateľ v roku 1993

podal žalobu podľa o mimosúdnych rehabilitáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s tým, aby súd určil, že jeho

pracovný pomer skončil z politických dôvodov. Súd prvého stupňa túto žalobu zamietol

a odvolací súd jeho rozsudok potvrdil, pripustil však proti svojmu rozsudku dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie bez nariadenia pojednávania.

Členkou dovolacieho senátu bola aj sudkyňa S., ktorá v roku 1985 ako členka odvolacieho

senátu potvrdila rozsudok súdu prvého stupňa z roku 1982, ktorý zamietol žalobu

sťažovateľa o určenie neplatnosti výpovede. V tejto súvislosti ESĽP vo svojom rozhodnutí

uviedol: „Je pravdou, že z technického hľadiska, predmet pôvodného konania z 80 rokov

bol odlišný od predmetu konania o rehabilitáciách. (odsek 52)

Napriek tomu sa ESĽP v danom prípade domnieval, že je potrebné prihliadnuť na

skutočnosť, že aj pôvodné konanie a konanie o rehabilitáciách sa vzťahujú na tie isté

skutkové okolnosti. Konštatoval, že preverovanie výpovede z roku 1982 podľa kritérií

by do istej miery mohlo znamenať prehodnocovanie súdnych

rozhodnutí prijatých v pôvodnom konaní. Táto úvaha bola podľa neho ešte zosilnená

politickým kontextom rehabilitácií na základe Podľa ESĽP táto

skutočnosť mohla vyvolať u sťažovateľa legitímne obavy, že sudkyňa S. nebude

pristupovať k jeho prípadu s požadovanou nestrannosťou. Podľa ESĽP tieto okolnosti

objektívne odôvodnili obavy sťažovateľa, že sudkyňa najvyššieho súdu S. nebola nezaujatá,

a preto rozhodol, že v tejto veci bol porušený čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o požiadavku

nestranného súdu.

Tieto právne názory týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením krajského súdu č. k.

-91 z 22. februára 2012 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru. Podľa sťažovateľky zákonná sudkyňa v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. je zaujatá z dôvodu, že „zaujala

k podstatnej a meritórnej okolnosti pre súdne konanie č. k. (a tým je doručenie

prihlášky č. 24 na Okresný súd Trnava) už svoje stanovisko, a to jednak v konkurznom

konaní (sp. zn. ), jednak v správnom konaní pri prešetrovaní sťažností (Spr)

a jednak v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa pred Ústavným súdom SR

(, následne I. ÚS 8/2012)“. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd

v namietanom uznesení z 22. februára 2012 tieto skutočnosti arbitrárne právne posúdil, čím

došlo k namietanému porušeniu práv sťažovateľky.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že krajský súd nerozhodol o tej časti jej námietky

zaujatosti, v ktorej namietala zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 22. februára 2012 poukázal na

obsah vyjadrenia namietanej sudkyne ku skutočnostiam uvedeným v námietke zaujatosti,

pričom uviedol:

„Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. D. V. v písomnom vyjadrení k námietke zaujatosti

uviedla, že vo sa necíti byť zaujatá, ale vzhľadom na skutočnosť, že zastupuje Okresný súd

Trnava v konaní pred Ústavným súdom SR č. ako predsedníčka Okresného

súdu Trnava a predmet tohto konania pred Ústavným súdom SR je totožný s predmetom v

prejednávanej veci pod číslom účastníci by mohli mať pochybnosti o jej

nezaujatosti.“

Na základe obsahu námietky zaujatosti, vyjadrenia namietanej sudkyne a obsahu

súdneho spisu krajský súd predmetnú vec právne posúdil a v odôvodnení svojho uznesenia

ďalej uviedol:

„V predmetnej veci nadriadený súd z obsahu spisu, ani z vyjadrenia vec

prejednávajúcej sudkyne nezistil také skutočnosti, ktoré by zakladali domnienku, že vo veci

konajúca sudkyňa je priamo alebo nepriamo zainteresovaná na výsledku tohto konania,

alebo že by mala nejaký vzťah k prejednávanej veci k účastníkom, resp. k právnemu

zástupcovi žalobcu. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody, ktoré uvádzal žalobca, a pre ktoré by mala

byť sudkyňa vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, tieto sa týkali len

okolností, ktoré spočívali v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, pričom v tomto

prípade súd na námietku zaujatosti neprihliada, nakoľko v zmysle

dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú

dôvody k tomu, aby sudkyňa JUDr. D. V. bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v

predmetnej veci.“

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa

zaoberal aj tou časťou námietky zaujatosti sťažovateľky, ktorou namietala zaujatosť

všetkých ďalších sudcov okresného súdu. Krajský súd k tejto časti námietky zaujatosti

sťažovateľky uviedol:

„K námietke zaujatosti vznesenej žalobcom sa vyjadrili aj ostatní sudcovia

Okresného súdu v Trnave, ktorí zhodne uviedli, že sa necítia byť v predmetnej veci zaujatí

a účastníkov konania nepoznajú. Krajský súd však na tieto ich vyjadrenia neprihliadal, lebo

vzhľadom na stanovisko zákonnej sudkyne JUDr. D. V., ktorej bola vec pridelená, je

námietka vo vzťahu k ostatným sudcom bezpredmetná.“

Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či krajský súd preskúmal uvedené otázky

ústavne udržateľným spôsobom, teda vyhodnotiť, či krajský súd svoj právny názor v tomto

smere dostatočne odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“)

súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone

dohľadu oprávnený požadovať od správcu vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného

konania, ktoré je správca povinný súdu v určenej lehote poskytnúť.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) veriteľ,

ktorého pohľadávka voči úpadcovi vznikla pred vyhlásením konkurzu, má v konkurze

právo, aby jeho pohľadávka bola za podmienok ustanovených týmto zákonom uspokojená

rozvrhom z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu. Toto právo musí byť

v konkurze riadne a včas uplatnené prihláškou, inak pohľadávku nemožno v konkurze

uspokojiť a na práva z nej sa v konkurze neprihliada; to platí rovnako aj pre budúce

pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.

Podľa § 28 ods. 5 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období)

prihlášku spolu s prílohami podáva veriteľ v dvoch rovnopisoch správcovi na adresu jeho

kancelárie a v jednom rovnopise na súd. Prihláška musí byť doručená správcovi aj súdu do

45 dní od vyhlásenia konkurzu. Na prihlášku doručenú po lehote alebo doručenú v lehote

len správcovi alebo len súdu sa v konkurze neprihliada.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období)

prihlásené pohľadávky spolu s údajmi uvedenými v prihláške správca priebežne zapisuje do

zoznamu pohľadávok tak, aby konečný zoznam pohľadávok vyhotovil do desiatich dní od

uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok; zoznam pohľadávok správca vyhotovuje

v troch rovnopisoch.

Podľa § 31 ods. 3 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) po

vyhotovení konečného zoznamu pohľadávok správca bezodkladne doručí jeden rovnopis

konečného zoznamu pohľadávok na súd, pričom na súde porovná údaje zapísané do

konečného zoznamu pohľadávok s údajmi uvedenými v prihláškach doručených súdu

a podľa tohto porovnania priamo na súde pod dohľadom sudcu alebo ním povereného

vyššieho súdneho úradníka upraví konečný zoznam pohľadávok; ak sa pri porovnaní týchto

údajov zistí, že prihláška doručená správcovi sa nezhoduje s prihláškou doručenou súdu, na

prihlášku sa v konkurze neprihliada.

Podľa § 32 ods. 6 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom období) veriteľ

popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok

žalobou podanou proti správcovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť,

výšku, poradie, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho

práva popretej pohľadávky; v žalobe sa veriteľ môže domáhať len toho, čo uviedol

v prihláške.

Zo skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že

sťažovateľka si podľa jej tvrdenia ako veriteľka uplatnila v konkurznom konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. prihláškami 44 pohľadávok. Vo vzťahu

k pohľadávke č. 24 správca a tiež konkurzný súd dospeli k záveru, že sťažovateľka si

nesplnila povinnosť podľa § 28 ods. 5 zákona o konkurze (v znení účinnom v rozhodnom

období) a prihlášku k predmetnej pohľadávke nepodala v dvoch rovnopisoch správcovi

a okresnému súdu. Z tohto dôvodu správca na pohľadávku č. 24 neprihliadol. Sťažovateľka

s týmto záverom nesúhlasila a prostredníctvom viacerých právnych nástrojov (žiadosť

o odpustenie zmeškania lehoty, návrh na rekonštrukciu spisu, sťažnosť na prieťahy

v konaní, sťažnosť podľa ) sa snažila uvedený právny stav zvrátiť. Nakoniec

podala okresnému súdu žalobu o určenie, že na „prihlásenú pohľadávku sa prihliada, je

zaradená a zistená“. Konanie o tejto žalobe je vedené okresným súdom pod sp. zn.

. Vzhľadom na to, že zákonnou sudkyňou v tomto incidenčnom konaní je

namietaná sudkyňa, podala sťažovateľka proti nej námietku zaujatosti z dôvodu, že táto

sudkyňa je zákonnou sudkyňou aj v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.

, v ktorom mala byť prihlásená pohľadávka č. 24, a tiež, že v tom čase bola

predsedníčkou okresného súdu. Sťažovateľka poukázala na to, že k spornej skutočnosti,

ktorá má byť predmetom dokazovania v incidenčnom konaní, sa namietaná sudkyňa

vyjadrila ako sudkyňa v konkurznom konaní, a tiež ako predsedníčka okresného súdu,

s tým, že relevantné poznatky v tejto veci získala iným spôsobom ako vykonaním

dokazovania v incidenčnom konaní. Krajský súd o námietke zaujatosti rozhodol tak, že

namietanú sudkyňu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania v namietanom konaní.

V odôvodnení namietaného uznesenia z 22. februára 2012 uviedol, že nezistil skutočnosti

podľa , s tým, že skutočnosti uvedené v námietke zaujatosti sú dôvodmi

podľa , ktoré ale nemôžu viesť k vylúčeniu sudcu.

Pokiaľ ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu krajským súdom, ústavný

súd konštatuje, že aplikácia a je v danom prípade relevantná a krajský súd

vec v zásade posúdil podľa na vec sa vzťahujúcich ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku.

Krajský súd aplikáciou dospel k záveru, že na námietku zaujatosti

sťažovateľky nie je potrebné prihliadať a zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania

a rozhodovania predmetnej veci. Tento záver ústavný súd považuje za formalistický,

pretože nezohľadnil špecifické okolnosti tohto prípadu. V tejto súvislosti poukazuje na

svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov, podľa ktorej ako

ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) hodnotí aj také rozhodnutia

všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy

interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného

formalizmu (, , , ,

, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. ). Ústavný

súd už tiež vyslovil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať

len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný

a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, ,

m. m. ). Tieto závery je podľa názoru ústavného súdu potrebné aplikovať aj

pri aplikácii a výklade ustanovení o vylúčení sudcov.

Ústavný súd nespochybňuje právny názoru krajského súdu, že dôvody uvedené v námietke

zaujatosti sú dôvodmi podľa . Z odôvodnenia namietaného uznesenia

krajského súdu však vyplýva, že sa nezaoberal tým, že namietaná sudkyňa v incidenčnom

konaní bude preskúmavať svoj vlastný postup v konkurznom konaní pri posúdení prihlášky

č. 24. Podľa ústavného súdu je táto okolnosť relevantná a môže odôvodnene vzbudzovať

obavy sťažovateľky o jej nezaujatosti v incidenčnom konaní. Rovnako tak je relevantné aj

to, že vedomosť o skutočnostiach, ktoré zjavne budú predmetom dokazovania

v incidenčnom konaní, získala namietaná sudkyňa už skôr a mimo rámca procesného

dokazovania v incidenčnom konaní. Významným je aj to, že okruh skutkových okolností

relevantných v incidenčnom konaní je zhodný s príslušnými skutkovými okolnosťami

v konkurznom konaní. Záver krajského súdu o tom, že namietaná sudkyňa nie je vylúčená

z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci, bez toho, aby sa vysporiadal s uvedenými

skutkovými okolnosťami, považuje ústavný súd za predčasný, zastávajúc názor, že je

výsledkom formalistickej aplikácie uvedených ustanovení ,

a preto je arbitrárny. Rovnako tak možno konštatovať, že odôvodnenie namietaného

uznesenia krajského súdu neposkytuje odpovede na všetky vo veci relevantné skutočnosti,

preto je tento záver aj zjavne neodôvodnený.

Namietaná sudkyňa bude v označenom incidenčnom konaní preskúmavať správnosť

svojho vlastného postupu v konkurznom konaní pri hodnotení prihlášky č. 24. Je zrejmé, že

táto situácia je obdobná, akú riešil ESĽP vo veciach San Leonard Band Club proti Malte

a Indra proti Slovensku. V oboch týchto prípadoch ESĽP konštatoval, že obavy

sťažovateľov o nestrannosť konajúcich sudcov boli objektívne opodstatnené a nevylúčením

príslušných sudcov došlo k porušeniu ich práva na prejednanie záležitosti nestranným

súdom podľa dohovoru. S prihliadnutím na bol krajský súd

povinný pri výklade a aplikácii príslušných ustanovení

zohľadniť aj obsah práva na prejednanie záležitosti sťažovateľky nestranným súdom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež aj relevantnú judikatúru ESĽP. Vzhľadom na to, že krajský súd

takto nepostupoval, ústavný súd považuje jeho záver o nevylúčení namietanej sudkyne za

arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne neudržateľný.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2012 za rozporné so sťažovateľkou označenými článkami

a dohovoru, a preto rozhodol, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. a uznesením z 22. februára 2012 porušil základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku

tohto nálezu).

Vzhľadom na záver o porušení základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd nepovažoval za potrebné skúmať, či sa krajský súd

ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s námietkou zaujatosti sťažovateľky proti

ďalším sudcom okresného súdu. Rozhodovanie aj o tejto časti námietky sťažovateľky bude

predmetom opätovného posúdenia krajským súdom.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd uznesením sp. zn. z 22. februára 2012 porušil

označené základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil toto rozhodnutie a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova

rozhodnúť o námietke zaujatosti sťažovateľky a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom

odôvodniť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním právnym zástupcom. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012

patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov odmena 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za

jeden úkon 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v celkovej sume 269,58 €

(2 x 134,79 €), ktorú zvýšil o 20 % (53,92 €) z dôvodu, že právny zástupca je platcom DPH,

a uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľky (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013