Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 351/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť Z., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a a 4 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -161

z 31. mája 2010 a č. k. -162 z 2. júna 2010 za účasti S. P., Ing. K. P., PhDr. T.

S. a Mgr. M. D. ako vedľajších účastníkov, zastúpených Mgr. M. H., advokátom

Advokátskej kancelárie so sídlom v B., a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Z., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo vlastniť

majetok podľa a 4 a Protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Z., spol. s r. o.,

trovy právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur

a tridsaťosem centov na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. V., a to v lehote dvoch

mesiacov od doručenia nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna

2010 doručená sťažnosť Z., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal, že

napadnutými uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) došlo

k zásahu do jeho práva na zákonný a spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na legitímne očakávania majetkových práv

garantovaných a 4 a Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenia krajského súdu

z 31. mája 2010 a 2. júna 2010 boli vydané na základe žaloby

a) podľa druhej hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“),

hoci predmetom prieskumu nebolo konečné, teda druhostupňové rozhodnutie, ale

rozhodnutie príslušného stavebného úradu prvého stupňa, čiže konanie o žalobe malo byť

bez ďalšieho procesného postupu zastavené pre nesplnenie podmienok konania, a to

b) arbitrárnym spôsobom, ktorý ich robí nepreskúmateľnými pre nedostatok

dôvodov.

Táto svojvoľnosť v kompetencii a arbitrárnosť napadnutých uznesení zasiahla aj do

majetkových práv sťažovateľa, ktorý svoj stavebný pozemok nemôže využívať určeným

spôsobom, v súlade so schválenou územnoplánovacou a stavebnou dokumentáciou.

3. Sťažovateľ navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí, vysloviť,

že nimi bolo zasiahnuté do jeho práv garantovaných a a 4 ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, tieto uznesenia krajského súdu

zrušiť a rozhodnúť o náhrade trov konania.

4. Ústavný súd uznesením z 30. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa

s tým, že jeho žiadosti o odloženie vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu

nevyhovel, lebo medzičasom tento súd konanie zastavil.

5. Ústavný súd vyzval účastníkov, aby sa k ústavnej sťažnosti vyjadrili.

6. Krajský súd vo svojom podaní doručenom 16. augusta 2010 a 20. októbra 2010

vyjadril presvedčenie, že v danej veci postupoval podľa ustanovenia § 250b ods. 2

a že toto ustanovenie nevylučuje začať konanie o žalobe aj

voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. V závere súd uviedol, že po doručení

prvostupňového správneho rozhodnutia opomenutým účastníkom a podaním odvolania z ich

strany bolo konanie podľa druhej hlavy piatej časti

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o povolení stavby zastavené pre nedostatok

podmienok konania. Zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

7. Vedľajší účastníci vo vyjadrení z 27. septembra 2010 žiadali odmietnuť ústavnú

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov upustil od ústneho pojednávania a nenariadil

ho, lebo nebolo možné od takého pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

9. Ústavný súd je podľa súdnym orgánom ochrany ústavnosti a túto

svoju právomoc vykonáva okrem iného tým, že rozhoduje o ústavnej sťažnosti podľa

proti právoplatnému rozhodnutiu a inému zásahu orgánov verejnej

moci do (dohovorom) zaručených základných práv a slobôd. Právomoc ústavného

súdu je založená výlučne na prieskum rozhodnutí a postupu všeobecných súdov, z hľadiska

dodržiavania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní (a potom rozhodnutím v ňom

vydaným) neboli dotknuté zaručené práva účastníkov, či konanie bolo vedené

v súlade s týmito princípmi a či konanie ako celok možno pokladať za spravodlivé.

10. V danej veci vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti a napadnuté rozhodnutia išlo

predovšetkým o to, či krajským súdom podaný výklad ustanovenia a nasl.

nezakladá neprijateľné ústavnoprávne konsekvencie, t. j. či nepredstavoval neprípustný

zásah do právneho postavenia sťažovateľa v tej rovine, v ktorej je mu poskytovaná ochrana

ústavnoprávnymi predpismi, hlavne potom tými, na ktoré sa sťažovateľ výslovne odvolal.

11. Pod túto ochranu spadá i ústavne súladný a spravodlivý výklad a aplikácia

predpisov jednoduchého (zákonného) práva. Všeobecne možno interpretáciu a aplikáciu

jednoduchého práva hodnotiť ako protiústavné, teda neprípustne postihujúce niektoré zo

základných práv a slobôd také prípady, v ktorých nesprávna aplikácia tohto práva je spätá

s konkurenciou týchto noriem, prípadne opomínajú možný výklad iný, ústavne konformný

alebo sú výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardu výkladu, ktorý je

v súdnej praxi rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu),

resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti (ide o tzv. prepiaty

formalizmus). V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a a

ods. 1 dohovoru.

12. Pojem ľubovôle môže mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle

materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci (ku

ktorej môže dôjsť aj zneužitím existujúcich procesných pravidiel) a ďalej o ľubovôľu

v postupe a obsahu rozhodnutia v zmysle nerešpektovania alebo absencie vopred daných

pravidiel a alternatív rozhodovania.

13. V demokratickom a právnom štáte sa totiž posudzovanie veci „pohybuje“ v rámci

vopred stanovených procesných pravidiel (ktorých účelom je práve takéto posúdenie

umožniť). Je nutné vychádzať zo základného axiomu demokratickej právnej kultúry, podľa

ktorého priorita procesných garancií následne predstavuje i garanciu hmotných práv.

14. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len

z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný

a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa

k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie

správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia

ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade

systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie

predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy,

a to najmä v prípade, keď existuje – ako v tomto prípade – určité napätie medzi doslovným

a teleologickým či systematickým výkladom.

15. V konaní podľa piatej časti súdy preskúmavajú

„zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov ( ).

16. Podľa pri rozhodnutí a postupe správneho orgánu vydaného

v správnom konaní je predpokladom postupu podľa druhej hlavy, aby išlo o rozhodnutie,

ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo

právoplatnosť. Preto, ak administratívne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť inak ako

v dôsledku použitia riadnych opravných prostriedkov, správny súd musí konanie zastaviť

(porov. ). Ak žalobcovia (vedľajší účastníci) v konaní pred správnym orgánom

nevyužili riadne opravné prostriedky [odvolanie podľa § 53 Správneho poriadku alebo

obnovy konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) Správneho poriadku], krajský súd bol povinný

konanie pred ním zastaviť podľa ustanovenia (porov. ,

alebo R 74/1998 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk a pod.), pretože žaloba podaná

proti prvostupňovému rozhodnutiu príslušného stavebného úradu, hoci aj „právoplatnému“,

pre nesplnenie základnej procesnej podmienky, ktorou je neexistencia inštančne konečného

právoplatného rozhodnutia správneho orgánu; len tak sa naplní dikcia ,

podľa ktorej „... po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na

rozhodnutie o žalobe“.

17. Ustanovenie preto pripúšťa len taký výklad, že žalobu môže

podať proti správnemu rozhodnutiu len ten, kto tvrdí, že mu rozhodnutie nebolo doručené,

hoci s ním ako s účastníkom konania malo byť konané, a len vtedy, ak tomuto účastníkovi

nebolo doručené rozhodnutie orgánu druhého stupňa, a žalobou napadnuté rozhodnutie sa

stane konečným a právoplatným jeho doručením žalobcovi podľa uznesenia súdu, ktoré toto

uloží a kedy teda boli v konaní (aj keď nie práve žalobcom, ale iným účastníkom)

vyčerpané riadne opravné prostriedky (porov. ). Použitie ustanovenia

v takom prípade odstraňuje prekážku, ktorá by inak bránila prejednaniu

žaloby, lebo v prípade, že so žalobcom ako s účastníkom konané byť malo a rozhodnutie

mu nebolo doručené, nenadobudlo právoplatnosť. Doručením druhostupňového

rozhodnutia, hoci aj na základe uznesenia súdu, sa tak stane a súd môže potom v konaní

o žalobe pokračovať podľa príslušných ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku.

18. Z toho potom vyplýva logický záver, že ustanovenie nemožno

aplikovať v prípadoch, keď žalobcovi nebolo doručené rozhodnutie správneho orgánu

prvého stupňa a keď nebolo žiadnym iným účastníkom podané odvolanie, a teda žalobou

napadnuté rozhodnutie sa nestalo konečným. V takom prípade má opomenutý účastník

využiť iné právne prostriedky na ochranu svojich práv, a to či už postup podľa ustanovenia

, alebo podanie odvolania aj pri absencii prvostupňového rozhodnutia či podať

návrh na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. c) Správneho poriadku (nesprávnym

postupom správneho orgánu bola účastníkovi konania odňatá možnosť zúčastniť sa

konania), na ktorý má dotknutý účastník právny nárok.

19. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že správne súdnictvo je založené na zásade

subsidiarity súdneho prieskumu, čo znamená, že súdna ochrana nastupuje až v okamžiku,

keď sa účastník správneho konania nemôže domôcť svojich práv v rámci správneho konania

(uplatnením prípustných riadnych opravných prostriedkov). Za vyčerpanie opravných

prostriedkov treba považovať až rozhodnutie o nich v rámci druhostupňového konania,

ktoré už spravidla možno napadnúť žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku.

20. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd sa dopustil konania ultra vives, keď si svojvoľne, teda v rozpore s ,

atrahoval kompetenciu preskúmať napadnuté prvostupňové správne rozhodnutie v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti na základe podanej žaloby,

čo zjavne vyústilo do porušenia základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru označeným

postupom a rozhodnutím krajského súdu.

21. Súčasne však krajský súd zasiahol aj do sťažovateľovho základného práva

vlastniť majetok v zmysle a 4 a dodatkového protokolu.

Vlastníctvo ako garancia určitého právneho postavenia fyzickej či právnickej osoby

obmedzuje verejnú moc v svojvoľných zásahoch do vlastníctva už konštituovaného.

Ústavnoprávne poňatie vlastníctva nie je identické s poňatím vlastníctva podľa civilného

práva. Zatiaľ, čo podľa občianskeho práva je vlastníctvo právom vecným, z hľadiska

ústavného práva je chránené konkrétne majetkové právo osoby, ktoré sa nie vždy nutne

musí kryť s vlastníckym právom v zmysle ako garancia určitého

právneho postavenia, do ktorého môže verejná moc (súd) zasiahnuť len cez imperatívnu

zákonnú úpravu, ktorá v danom prípade splnená nebola.

22. Zásah do garancie vlastníctva u sťažovateľa bol teda naplnený, lebo danej

právnickej osobe bolo krajským súdom svojvoľne odňaté postavenie, ktoré ju oprávňovalo

na ochranu pred začatím súdneho konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, a pokiaľ došlo k obmedzeniu jej postavenia ako vlastníka nehnuteľnosti

s jej využívaním alebo dispozíciou, či možnosťou jej zhodnotenia, tak ústavný súd musel aj

v tejto časti sťažnosti vyhovieť.

23. Ku kasačnému rozhodnutiu však ústavný súd nepristúpil preto, že v medziobdobí

zastavením konania o žalobe žalobcov (vedľajších účastníkov) sa nezákonný postup súdu

a jeho nesprávne rozhodnutia vytratili; z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti vo zvyšku

nevyhovel.

24. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa v sume

292,38 €, ktorú vyplatí krajský súd na účet JUDr. M. V. v lehote do dvoch mesiacov od

doručenia nálezu.

Podľa pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné

stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011