Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)II. ÚS 12/97
PDF · 189.18 KB
No categories available
II. ÚS 12/97
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Júliusa Černáka a zo sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca
na neverejnom zasadnutí 27.augusta 1997 o podnete , bytom
, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Mitrom,
Bratislava, Rajská 10/a, vo veci porušenia jeho základného práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. 6 Sž 44/96 takto
r o z h o d o l:
Právo priznané čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal
16. decembra 1996 podanie , bytom ,
zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Mitrom, Bratislava, Rajská 10/a,
označené ako „podnet na začatie konania podaný fyzickou osobou, namietajúcou
porušenie svojich práv podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Predkladateľ podnetu je bývalý príslušník Slovenskej informačnej služby
(ďalej len „SIS“), ktorý bol Rozkazom vo veciach personálnych riaditeľa 46. odboru
SIS č. 168 zo 16. novembra 1995 prepustený zo služobného pomeru príslušníka SIS
podľa § 110 ods. 1 písm. e) zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov
Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov“) v spojení s § 22 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe
v znení zákona č. 72/1995 Z. z.
Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru bolo
doručené 17. novembra 1995 a obsahovalo poučenie o tom, ktorému služobnému
orgánu SIS a v akej lehote je možné proti nemu podať odvolanie.
(navrhovateľ) podal proti rozhodnutiu odvolanie 22. novembra
1995, v zákonom určenej lehote, ale adresoval ho riaditeľovi SIS. Odvolanie
bolo služobným postupom doručené riaditeľovi odboru SIS 7. decembra 1995, teda
po 15-dňovej zákonnej lehote. Riaditeľ odboru SIS dôvody vedené v odvolaní
preskúmal a odvolanie 12. decembra 1995 ako neopodstatnené postúpil podľa § 135
ods. 7 zákona č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov na rozhodnutie
riaditeľovi SIS. Riaditeľ SIS rozhodnutím č. p. PK - 3 - 2/96 z 22. januára 1996
odvolanie ako oneskorené zamietol a potvrdil rozkaz riaditeľa 46. odboru SIS vo
veciach personálnych č. 168/1995.
15. februára 1996 podal žalobu na určenie neplatnosti skončenia
služobného pomeru na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len
„najvyšší súd“). Najvyšší súd uznesením 6 Sž 44/96 z 27. septembra 1996 konanie
o žalobe zastavil z dôvodu, že podľa ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku možno preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktoré
po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudli
právoplatnosť.
Navrhovateľ v podnete uviedol, že najvyšší súd svojím rozhodnutím
o zastavení konania porušil jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu
uvedenú v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) tým, že
nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia a ústavné právo priznané čl. 48 ods. 2 ústavy
tým, že vec verejne neprerokoval a neumožnil mu vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby ústavný súd
začal konanie a vyslovil svojím rozhodnutím, že došlo k porušeniu práv priznaných
čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd podnet navrhovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí 25.
marca 1997 a rozhodol o jeho odmietnutí v časti namietajúcej porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a o prijatí
podnetu na konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 2 ústavy.
Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval 27. marca 1997 na základe § 29 ods.
5 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 293/1995 Z. z. Najvyšší
súd Slovenskej republiky, aby sa vyjadril k podnetu . Ústavný súd
dostal 14. apríla 1997 list predsedu najvyššieho súdu Sekr 50/97, ktorý však
neobsahoval stanovisko k podnetu a nevyjadroval sa ani k potrebe ústneho
pojednávania podľa § 30 ods. 1, resp. ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení.
Právny zástupca JUDr. Vladimír Mitro na výzvu ústavného súdu
listom 9. apríla 1997 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.
Ústavný súd o prijatej časti podnetu rozhodol na neverejnom
zasadnutí senátu.
I.
Rozhodnutia služobných orgánov SIS o prepustení jej príslušníkov zo
služobného pomeru podľa § 110 ods. 1 písm. e) zákona č. 410/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov podliehajú súdnemu preskúmaniu, pričom súd pri ich
preskúmaní postupuje podľa osobitných predpisov, t. j. podľa § 244 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku (§ 141 ods. 1 a 4 zákona č. 410/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov). Právoplatné rozhodnutia služobných orgánov SIS (§ 247 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku) podliehajú preskúmaniu súdom v rámci správneho
súdnictva, cieľom ktorého je posúdiť zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy
(§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom predmetom súdneho konania
môžu byť nielen rozhodnutia vydané v správnom konaní, ale aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb.
Pri preskúmavaní zákonnosti správnych rozhodnutí môže súd v správnom
súdnictve postupovať tromi spôsobmi, a to jednak tak, že konanie o žalobe proti
zákonnosti správneho rozhodnutia zastaví, ak sú splnené podmienky uvedené v
§ 250d Občianskeho súdneho poriadku. Ak tomu tak nie je a ide o jednoduchý prípad,
súd rozhodne o žalobe bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku)
a napokon, ak nejde o jednoduchý prípad, súd vytýči pojednávanie a na ňom
rozhodne o žalobe (§ 250g Občianskeho súdneho poriadku).
V konaní o žalobe postupoval najvyšší súd prvým z
uvedených spôsobov a svojím uznesením 6 Sž 44/96 z 27. septembra 1996 konanie o
nej zastavil. V odôvodnení uznesenia o zastavení konania najvyšší súd uviedol, že k
nemu došlo na základe toho, že žalobca nepodal odvolanie u príslušného služobného
orgánu (ktorý rozhodnutie vydal) a odvolanie bolo postúpené príslušnému orgánu až
po uplynutí odvolacej lehoty, čím bol opravný prostriedok podaný oneskorene.
Nevyužitím možnosti vyčerpania opravného prostriedku rozkaz vo veciach
personálnych nadobudol právoplatnosť, a teda nebola splnená podmienka
požadovaná zákonom pre preskúmanie rozhodnutia súdom. Skutočnosť, že odvolací
orgán preskúmal nepadnuté rozhodnutie v mimoodvolacom konaní a nezrušil ho, nie
je rozhodnutím vo veci samej, a preto ho súd nemohol preskúmavať, ako ani
právoplatné rozhodnutie I. stupňa.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že podľa ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku možno preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia správnych
orgánov, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudli právoplatnosť. V zmysle ust. § 250d ods. 3 predseda senátu
uznesením konanie zastaví, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetom preskúmavania súdom. Preto najvyšší súd konanie zastavil.
Uvedené dôvody zastavenia konania najvyšším súdom označil
ako porušenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu priznaného v čl. 46
ústavy, ako aj porušenie práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v dôsledku toho, že
vec verejne nerozhodoval a neumožnil mu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom.
vo svojom podnete uviedol, že z predložených listinných
dôkazov je zrejmé, že svoje odvolanie podal včas, v zákonnej 15-dňovej lehote.
Odvolanie podal 22. novembra 1995 a týmto dňom sa dostalo do dispozície riaditeľa
útvaru SIS, voči rozhodnutiu ktorého bolo podané. poukázal na
skutočnosť, že dňom 17. novembra 1995 bol prepustený zo služobného pomeru a
jedinou adresou, ktorú bolo možné použiť pre doručovanie písomností je Slovenská
informačná služba P. O. BOX 69, Bratislava a jedinou osobu, ktorá oficiálne
vystupuje pri verejnom styku je riaditeľ SIS. Adresovanie podania priamo riaditeľovi
útvaru SIS by považoval za porušenie platných zásad v SIS. Tým, že riaditeľ SIS
preskúmal celý spisový materiál, došlo podľa jeho názoru k vyčerpaniu riadnych
opravných prostriedkov, čo považuje za splnenie podmienky uvedenej v § 247 ods. 2
Podľa sa riaditeľ SIS vo svojom odôvodnení
dovoláva § 123 výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra
1991, č. p. RL - 714/2 - 91, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov
Policajného zboru (reg. pod. č. 567 v čiastke 107/1991 Zb.), podľa ktorého: „Ak
policajt podal odvolanie u odvolacieho orgánu alebo u nepríslušného služobného
orgánu, aj keď bol o odvolaní riadne poučený (§ 127 ods. 1 zák.) je tento orgán
povinný bez odkladu postúpiť odvolanie príslušnému služobnému orgánu a oboznámi
o tom odvolateľa. V tomto prípade je odvolanie podané včas, len keď príde v
zákonnej lehote príslušnému služobnému orgánu“.
Touto okolnosťou sa najvyšší súd podľa tvrdení vôbec
nezaoberal, pričom v dokladoch predložených k žalobe nebol dôkaz o tom, že
príslušný riaditeľ útvaru SIS obdržal odvolanie až 7. decembra 1995 teda po 15-
dňovej lehote a práve naopak, pri splnení podmienky „bezodkladnosti“ mal riaditeľ
útvaru „SIS“ dostať predmetné odvolanie v zákonnej lehote.
II.
Služobný pomer k SIS bol s ukončený rozkazom riaditeľa
46. odboru zo 16. novembra 1997, pričom tento mu bol doručený 17. novembra 1995.
Rozkaz vo veciach personálnych obsahuje poučenie, v ktorom sa uvádza, že
odvolanie proti tomuto rozhodnutiu je možné podať u riaditeľa 46. odboru Slovenskej
informačnej služby do 15 dní odo dňa vyhlásenia rozhodnutia. Navrhovateľ vo
svojom podnete argumentoval tým, že svoje odvolanie z 22. novembra 1995 nemohol
adresovať priamo služobnému orgánu uvedenému v poučení o odvolaní, pretože:
„Podľa internej úpravy jedinou adresou, ktorú je možno použiť pri doručovaní
písomností je: Slovenská informačná služba P. O. BOX 69, Bratislava a jedinou
osobou, ktorá oficiálne vystupuje pri verejnom styku je riaditeľ SIS. Bolo by
porušením zásad platných v SIS, ak by som svoje podanie priamo adresoval
riaditeľovi ústavu SIS.“
Skončenie služobného pomeru a s ním súvisiace nároky sú upravené
v ustanoveniach § 107 až 124 (Ôsma hlava) zákona č. 410/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov a samotné konanie vo veciach služobného pomeru je
predmetom úpravy prvého až tretieho oddielu deviatej hlavy citovaného zákona (§
125 až 141). Samotný zákon upravuje ako dôvody skončenia služobného pomeru, tak
aj konanie vo veciach služobného pomeru, vrátane odvolacieho konania a
preskúmavania rozhodnutí služobných orgánov súdom. Možnosť inej ako zákonnej
úpravy týchto otázok pripúšťa len § 140 citovaného zákona, podľa ktorého:
„Ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnejšie upraví konanie
vo veciach služobného pomeru.“
Podľa § 135 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov môže
policajt podať odvolanie proti rozhodnutiu služobného orgánu do 15 dní, pričom
v súlade s odsekom 3 tohto ustanovenia sa odvolanie podáva u toho služobného
orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Uvedené ustanovenia zákona č. 410/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov je potrebné posudzovať vo väzbe na jeho § 141
(Preskúmanie rozhodnutia súdom), pričom odsek 1 tohto ustanovenia uvádza, že
policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie rozhodnutia služobného orgánu o
svojom prepustení zo služobného pomeru podľa § 110 ods. 1 písm. d) alebo e), avšak
takýto návrh je možné: „podať až po vyčerpaní opravného prostriedku podľa § 135, a
to v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia“. Preto ak bol
príslušník Policajného zboru prepustený zo služobného pomeru na základe § 110 ods.
1 písm. e) zákona č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a chce toto
rozhodnutie nechať preskúmať súdom v správnom súdnictve, musí najprv vyčerpať
zákonom určený opravný prostriedok, t. j. odvolanie, ktoré sa v súlade s § 135 zákona
podáva u toho služobného orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Z uvedeného
vyplýva, že tento zákonný postup platí v plnom rozsahu aj na rozhodnutia (rozkazy)
o prepustení zo služobného pomeru podľa § 110 ods. 1 písm. e), keďže pre ne zákon
č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov neupravuje žiadny osobitný (a iný)
odvolací režim. Uvedené ustanovenia zákona o služobnom pomere príslušníkov
Policajného zboru možno súčasne chápať ako „spresnenie“ zákonnej požiadavky
uvedenej v § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Opravnému prostriedku
podanému spôsobom požadovaným § 141 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov, ako aj § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku preto
zodpovedá odvolanie podané v zákonom stanovenej lehote u toho služobného orgánu
SIS, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Ak však napriek výslovnému poučeniu oprávnená osoba podá odvolanie na
inom orgáne než na tom, ktorý je v ňom označený (a to aj na odvolacom orgáne),
vystavuje sa riziku, že dôjde k zmeškaniu zákonom stanovenej lehoty na podanie
odvolania. Zákon č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov osobitne nerieši
situáciu, keď k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania došlo preto, že účastník
konania napriek tomu, že bol výslovne poučený o tom, ktorému orgánu a v akej
lehote má svoje odvolanie podať, toto podal inému orgánu. Ustanovenie § 135
zákona sa vo svojom odseku 4 zaoberá len prípadmi, keď policajt podal odvolanie po
uplynutí zákonnej lehoty v dôsledku nesprávneho poučenia alebo preto, že nebol
o ňom poučený vôbec a odsek 5 rieši náležitosti odpustenia zmeškania lehoty, ak
k nej došlo z iných „závažných dôvodov“. Takúto situáciu rieši len „podzákonný“
predpis citovaný aj navrhovateľom vo svojom podnete. Ide o výnos Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra 1991 č. p. RL - 714/2-91, ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. v
znení neskorších predpisov. Ustanovenie jeho § 123 uvádza: „Ak policajt podal
odvolanie u... nepríslušného služobného orgánu, aj keď bol o odvolaní riadne
poučený (§ 127 ods. 1 zákona), je tento orgán povinný bez odkladu postúpiť
odvolanie príslušnému služobnému orgánu a oboznámiť o tom odvolateľa. V tomto
prípade je odvolanie podané včas, len keď príde v zákonnej lehote príslušnému
služobnému orgánu.“
Navrhovateľ podal odvolanie 22. novembra 1995, ale adresoval ho riaditeľovi
SIS, a nie riaditeľovi 46. odboru SIS, t. j. tomu služobnému orgánu, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. Napriek tomu (a z dôvodov uvedených vyššie) však navrhovateľ
tvrdil, že: „Podľa môjho názoru moje odvolanie podané 22. 11. 1995 sa týmto dňom
dostalo do dispozície riaditeľa útvaru SIS, voči ktorému rozhodnutiu bolo podané“.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že: „V mnou predložených dokladoch v obžalobe nie je
objektívny dôkaz, že príslušný riaditeľ útvaru SIS obdržal moje odvolanie až
7. 12. 1995, teda po 15-dňovej lehote“. V tejto časti svojho zdôvodnenia navrhovateľ
argumentoval tým, že napriek tomu, že odvolanie podal u nepríslušného služobného
orgánu SIS, dostalo sa v zákonom stanovenej lehote k riaditeľovi príslušného odboru
SIS, ktorý o ňom aj rozhodol ako o odvolaní. Pre overenie dôvodnosti tohoto
tvrdenia navrhovateľa sa ústavný súd 25. februára 1997 obrátil na SIS so žiadosťou
o poskytnutie pomoci pri obstaraní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu
podľa § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
v znení zákona č. 293/1995 Z. z. Z vyžiadaného stanoviska SIS z 5. marca 1997
(č. p. 80-23/201-2/97), ako aj z priložených príloh vyplynulo, že príjem odvolania
bol zaprotokolovaný na 46. odbore SIS 7. decembra 1995
a k postúpeniu jeho veci odvolaciemu orgánu došlo 12. decembra 1995. Túto
skutočnosť potvrdzuje priložená kópia príslušnej strany „Protokolu písomností
46. odboru“, ročník 1995, evidenčné číslo 041/95, číslo 268. Z uvedeného ústavný
súd mal za preukázané, že navrhovateľovo odvolanie bolo riaditeľovi 46. odboru SIS
doručené 7. decembra 1995, t. j. po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na podanie
odvolania.
Keďže prvostupňový orgán nedostal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
proti svojmu rozhodnutiu, toto jej uplynutím nadobudlo právoplatnosť. V dôsledku
uvedeného navrhovateľ nevyužil opravný prostriedok požadovaný § 141 ods. 2
zákona č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. K nadobudnutiu právoplatnosti
rozhodnutia preto došlo pre nevyčerpanie opravných prostriedkov, a nie v dôsledku
„vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú“ tak, ako to
požaduje § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Napriek tomu však navrhovateľ tvrdil, že k splneniu podmienky uvedenej
v § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku došlo, keďže riaditeľ SIS preskúmal
celý spisový materiál, čím: „došlo z mojej strany k vyčerpaniu riadnych opravných
prostriedkov a k splneniu podmienky uvedenej v § 247 ods. 2 O. s. p.“. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že tretí oddiel deviatej hlavy zákona č. 410/1991 Zb.
v znení neskorších predpisov (Mimoriadne opravné prostriedky a preskúmavanie
rozhodnutí súdom) umožňuje preskúmanie právoplatných rozhodnutí služobných
orgánov SIS, ak sa „dodatočne zistia mimoriadne závažné okolnosti...“ (§ 138 ods. 1).
Potom, čo uplynutím 15-dňovej zákonnej lehoty na odvolanie nadobudol rozkaz
riaditeľa 46. odboru SIS zo 16. novembra 1995 právoplatnosť, akékoľvek ďalšie
rozhodnutia služobných orgánov SIS (vrátane rozhodnutia jej riaditeľa z 22. januára
1996) sa už týkali len právoplatných rozhodnutí služobných orgánov SIS. Takéto
rozhodnutia však nemožno pokladať za tie, uvedené v § 247 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, keďže nadobudnutiu ich právoplatnosti nepredchádzalo
„vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú“.
Preskúmanie právoplatného rozhodnutia riaditeľa odboru SIS riaditeľom SIS nie je
možné považovať za vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov podľa § 247 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku tak, ako to tvrdil navrhovateľ.
V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že bolo povinnosťou riaditeľa SIS, aby jeho
odvolanie bez odkladu postúpil príslušnému služobnému orgánu v súlade s § 123
citovaného výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra 1991,
ale, podľa tvrdení navrhovateľa: „Touto okolnosťou sa NS SR tým, že zastavil
konanie vôbec nezaoberal“ a „pri splnení podmienky „bezodkladnosti“ mal riaditeľ
útvaru SIS dostať predmetné odvolanie v zákonnej lehote“.
V tejto časti podnetu navrhovateľ pripustil, že riaditeľ príslušného útvaru SIS
mohol dostať jeho odvolanie až po zákonnej lehote, ale ak by bol riaditeľ SIS (ako
nepríslušný služobný orgán) jeho odvolanie postúpil „bez odkladu“ riaditeľovi útvaru
SIS, tento mohol dostať jeho odvolanie v zákonnej lehote. Touto okolnosťou sa však
najvyšší súd „tým, že zastavil konanie, vôbec nezaoberal“. Navrhovateľ v tejto časti
namietol, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy došlo tým,
že najvyšší súd nepreskúmal postup služobných orgánov SIS stanovený § 123 výnosu
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra 1991, ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o
služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru.
Z ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že súdy
v správnom súdnictve sú povinné skúmať, či žalobca „vyčerpal riadne opravné
prostriedky“, ktoré sa pre rozhodnutie správneho orgánu pripúšťajú. Ako už bolo
uvedené vyššie, podľa § 141 ods. 2 v spojení s § 135 ods. 1 a 3 zákona č. 410/1991
Zb. v znení neskorších predpisov je proti rozhodnutiu služobného orgánu podľa § 110
ods. 1 písm. e) tohto zákona „riadnym“ opravným prostriedkom odvolanie, pokiaľ
bolo podané v zákonom stanovenej lehote a na tom služobnom orgáne, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. K preskúmaniu tejto skutočnosti najvyšším súdom
došlo, čo vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia z 27. septembra 1996. Nesplnenie
zákonom určenej povinnosti žalobcom viedlo k zastaveniu konania najvyšším
súdom.
Účelom čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že
bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Prístup k súdu
sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva
zaručeného čl. 46 ods. 2 sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.
V okolnostiach dôležitých pre rozhodnutie o predloženom podnete rozhodnutie
služobného orgánu (riaditeľa 46. odboru SIS) o prepustení navrhovateľa zo
služobného pomeru zo 16. novembra 1995 nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby
predkladateľ podnetu vyčerpal opravný prostriedok podľa § 135 ods. 3 zákona
č. 410/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Pretože § 247 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku ustanovuje, aby všeobecné súdy v správnom súdnictve podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmali len tie
rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, zastavením konania podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku najvyšší súd neporušil základné právo predkladateľa podnetu priznané čl.
46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože tento nesplnil požiadavku, ktorou sa
podmieňuje vznik práva na prístup k súdu pri uplatnení práva zaručeného čl. 46 ods.
2 ústavy. sa totiž v správnom súdnictve domáhal preskúmania
rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť inak ako v dôsledku vyčerpania riadnych
opravných prostriedkov.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podnetu na vyslovenie porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky označeným
postupom najvyššieho súdu nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 1997
Za správnosť vyhotovenia JUDr. Július Č e r n á k
predseda senátu