Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 12/97

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Júliusa Černáka a zo sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca

na neverejnom zasadnutí 27.augusta 1997 o podnete , bytom

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Mitrom,

Bratislava, Rajská 10/a, vo veci porušenia jeho základného práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa

Slovenskej republiky konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

vedenej pod sp. zn. takto

r o z h o d o l:

Právo priznané

p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal

16. decembra 1996 podanie , bytom ,

zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Mitrom, Bratislava, Rajská 10/a,

označené ako „podnet na začatie konania podaný fyzickou osobou, namietajúcou

porušenie svojich práv podľa “.

Predkladateľ podnetu je bývalý príslušník Slovenskej informačnej služby

(ďalej len „SIS“), ktorý bol Rozkazom vo veciach personálnych riaditeľa 46. odboru

SIS č. 168 zo 16. novembra 1995 prepustený zo služobného pomeru príslušníka SIS

podľa o služobnom pomere príslušníkov

Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ v znení neskorších predpisov“) v spojení s zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Slovenskej informačnej službe

v znení

Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru bolo

doručené 17. novembra 1995 a obsahovalo poučenie o tom, ktorému služobnému

orgánu SIS a v akej lehote je možné proti nemu podať odvolanie.

(navrhovateľ) podal proti rozhodnutiu odvolanie 22. novembra

1995, v zákonom určenej lehote, ale adresoval ho riaditeľovi SIS. Odvolanie

bolo služobným postupom doručené riaditeľovi odboru SIS 7. decembra 1995, teda

po 15-dňovej zákonnej lehote. Riaditeľ odboru SIS dôvody vedené v odvolaní

preskúmal a odvolanie 12. decembra 1995 ako neopodstatnené postúpil podľa § 135

ods. 7 v znení neskorších predpisov na rozhodnutie

riaditeľovi SIS. Riaditeľ SIS rozhodnutím č. p. PK - 3 - 2/96 z 22. januára 1996

odvolanie ako oneskorené zamietol a potvrdil rozkaz riaditeľa 46. odboru SIS vo

veciach personálnych č. 168/1995.

15. februára 1996 podal žalobu na určenie neplatnosti skončenia

služobného pomeru na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len

„najvyšší súd“). Najvyšší súd uznesením z 27. septembra 1996 konanie

o žalobe zastavil z dôvodu, že podľa ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku možno preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktoré

po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudli

právoplatnosť.

Navrhovateľ v podnete uviedol, že najvyšší súd svojím rozhodnutím

o zastavení konania porušil jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu

uvedenú v (ďalej len „“) tým, že

nepreskúmal zákonnosť rozhodnutia a ústavné právo priznané

tým, že vec verejne neprerokoval a neumožnil mu vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby ústavný súd

začal konanie a vyslovil svojím rozhodnutím, že došlo k porušeniu práv priznaných

a .

Ústavný súd podnet navrhovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí 25.

marca 1997 a rozhodol o jeho odmietnutí v časti namietajúcej porušenie základného

práva podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a o prijatí

podnetu na konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 2 .

Ústavný súd Slovenskej republiky vyzval 27. marca 1997 na základe § 29 ods.

5 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení Najvyšší

súd Slovenskej republiky, aby sa vyjadril k podnetu . Ústavný súd

dostal 14. apríla 1997 list predsedu najvyššieho súdu Sekr 50/97, ktorý však

neobsahoval stanovisko k podnetu a nevyjadroval sa ani k potrebe ústneho

pojednávania podľa , resp. ods. 2 v platnom znení.

Právny zástupca JUDr. Vladimír Mitro na výzvu ústavného súdu

listom 9. apríla 1997 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd o prijatej časti podnetu rozhodol na neverejnom

zasadnutí senátu.

I.

Rozhodnutia služobných orgánov SIS o prepustení jej príslušníkov zo

služobného pomeru podľa v znení

neskorších predpisov podliehajú súdnemu preskúmaniu, pričom súd pri ich

preskúmaní postupuje podľa osobitných predpisov, t. j. podľa § 244 a nasl.

( a v znení

neskorších predpisov). Právoplatné rozhodnutia služobných orgánov SIS (§ 247 ods.

2 ) podliehajú preskúmaniu súdom v rámci správneho

súdnictva, cieľom ktorého je posúdiť zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy

( ), pričom predmetom súdneho konania

môžu byť nielen rozhodnutia vydané v správnom konaní, ale aj ďalšie rozhodnutia,

ktoré zakladajú, menia alebo rušia oprávnenia a povinnosti fyzických alebo

právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti správnych rozhodnutí môže súd v správnom

súdnictve postupovať tromi spôsobmi, a to jednak tak, že konanie o žalobe proti

zákonnosti správneho rozhodnutia zastaví, ak sú splnené podmienky uvedené v

. Ak tomu tak nie je a ide o jednoduchý prípad,

súd rozhodne o žalobe bez pojednávania ( )

a napokon, ak nejde o jednoduchý prípad, súd vytýči pojednávanie a na ňom

rozhodne o žalobe ( ).

V konaní o žalobe postupoval najvyšší súd prvým z

uvedených spôsobov a svojím uznesením z 27. septembra 1996 konanie o

nej zastavil. V odôvodnení uznesenia o zastavení konania najvyšší súd uviedol, že k

nemu došlo na základe toho, že žalobca nepodal odvolanie u príslušného služobného

orgánu (ktorý rozhodnutie vydal) a odvolanie bolo postúpené príslušnému orgánu až

po uplynutí odvolacej lehoty, čím bol opravný prostriedok podaný oneskorene.

Nevyužitím možnosti vyčerpania opravného prostriedku rozkaz vo veciach

personálnych nadobudol právoplatnosť, a teda nebola splnená podmienka

požadovaná zákonom pre preskúmanie rozhodnutia súdom. Skutočnosť, že odvolací

orgán preskúmal nepadnuté rozhodnutie v mimoodvolacom konaní a nezrušil ho, nie

je rozhodnutím vo veci samej, a preto ho súd nemohol preskúmavať, ako ani

právoplatné rozhodnutie I. stupňa.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že podľa ustanovenia § 247 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku možno preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia správnych

orgánov, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň

pripúšťajú, nadobudli právoplatnosť. V zmysle ust. § 250d ods. 3 predseda senátu

uznesením konanie zastaví, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom preskúmavania súdom. Preto najvyšší súd konanie zastavil.

Uvedené dôvody zastavenia konania najvyšším súdom označil

ako porušenie ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu priznaného v čl. 46

, ako aj porušenie práva uvedeného v v dôsledku toho, že

vec verejne nerozhodoval a neumožnil mu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom.

vo svojom podnete uviedol, že z predložených listinných

dôkazov je zrejmé, že svoje odvolanie podal včas, v zákonnej 15-dňovej lehote.

Odvolanie podal 22. novembra 1995 a týmto dňom sa dostalo do dispozície riaditeľa

útvaru SIS, voči rozhodnutiu ktorého bolo podané. poukázal na

skutočnosť, že dňom 17. novembra 1995 bol prepustený zo služobného pomeru a

jedinou adresou, ktorú bolo možné použiť pre doručovanie písomností je Slovenská

informačná služba P. O. BOX 69, Bratislava a jedinou osobu, ktorá oficiálne

vystupuje pri verejnom styku je riaditeľ SIS. Adresovanie podania priamo riaditeľovi

útvaru SIS by považoval za porušenie platných zásad v SIS. Tým, že riaditeľ SIS

preskúmal celý spisový materiál, došlo podľa jeho názoru k vyčerpaniu riadnych

opravných prostriedkov, čo považuje za splnenie podmienky uvedenej v § 247 ods. 2

.

Podľa sa riaditeľ SIS vo svojom odôvodnení

dovoláva § 123 výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra

1991, č. p. RL - 714/2 - 91, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

Slovenskej národnej rady č. o služobnom pomere príslušníkov

Policajného zboru (reg. pod. č. 567 v čiastke ), podľa ktorého: „Ak

policajt podal odvolanie u odvolacieho orgánu alebo u nepríslušného služobného

orgánu, aj keď bol o odvolaní riadne poučený (§ 127 ods. 1 zák.) je tento orgán

povinný bez odkladu postúpiť odvolanie príslušnému služobnému orgánu a oboznámi

o tom odvolateľa. V tomto prípade je odvolanie podané včas, len keď príde v

zákonnej lehote príslušnému služobnému orgánu“.

Touto okolnosťou sa najvyšší súd podľa tvrdení vôbec

nezaoberal, pričom v dokladoch predložených k žalobe nebol dôkaz o tom, že

príslušný riaditeľ útvaru SIS obdržal odvolanie až 7. decembra 1995 teda po 15-

dňovej lehote a práve naopak, pri splnení podmienky „bezodkladnosti“ mal riaditeľ

útvaru „SIS“ dostať predmetné odvolanie v zákonnej lehote.

II.

Služobný pomer k SIS bol s ukončený rozkazom riaditeľa

46. odboru zo 16. novembra 1997, pričom tento mu bol doručený 17. novembra 1995.

Rozkaz vo veciach personálnych obsahuje poučenie, v ktorom sa uvádza, že

odvolanie proti tomuto rozhodnutiu je možné podať u riaditeľa 46. odboru Slovenskej

informačnej služby do 15 dní odo dňa vyhlásenia rozhodnutia. Navrhovateľ vo

svojom podnete argumentoval tým, že svoje odvolanie z 22. novembra 1995 nemohol

adresovať priamo služobnému orgánu uvedenému v poučení o odvolaní, pretože:

„Podľa internej úpravy jedinou adresou, ktorú je možno použiť pri doručovaní

písomností je: Slovenská informačná služba P. O. BOX 69, Bratislava a jedinou

osobou, ktorá oficiálne vystupuje pri verejnom styku je riaditeľ SIS. Bolo by

porušením zásad platných v SIS, ak by som svoje podanie priamo adresoval

riaditeľovi ústavu SIS.“

Skončenie služobného pomeru a s ním súvisiace nároky sú upravené

v ustanoveniach až 124 (Ôsma hlava) v znení

neskorších predpisov a samotné konanie vo veciach služobného pomeru je

predmetom úpravy prvého až tretieho oddielu deviatej hlavy citovaného zákona (§

125 až 141). Samotný zákon upravuje ako dôvody skončenia služobného pomeru, tak

aj konanie vo veciach služobného pomeru, vrátane odvolacieho konania a

preskúmavania rozhodnutí služobných orgánov súdom. Možnosť inej ako zákonnej

úpravy týchto otázok pripúšťa len § 140 citovaného zákona, podľa ktorého:

„Ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnejšie upraví konanie

vo veciach služobného pomeru.“

Podľa v znení neskorších predpisov môže

policajt podať odvolanie proti rozhodnutiu služobného orgánu do 15 dní, pričom

v súlade s odsekom 3 tohto ustanovenia sa odvolanie podáva u toho služobného

orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Uvedené ustanovenia v

znení neskorších predpisov je potrebné posudzovať vo väzbe na jeho § 141

(Preskúmanie rozhodnutia súdom), pričom odsek 1 tohto ustanovenia uvádza, že

policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie rozhodnutia služobného orgánu o

svojom prepustení zo služobného pomeru podľa § 110 ods. 1 písm. d) alebo e), avšak

takýto návrh je možné: „podať až po vyčerpaní opravného prostriedku podľa § 135, a

to v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia“. Preto ak bol

príslušník Policajného zboru prepustený zo služobného pomeru na základe § 110 ods.

1 písm. e) v znení neskorších predpisov a chce toto

rozhodnutie nechať preskúmať súdom v správnom súdnictve, musí najprv vyčerpať

zákonom určený opravný prostriedok, t. j. odvolanie, ktoré sa v súlade s § 135 zákona

podáva u toho služobného orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Z uvedeného

vyplýva, že tento zákonný postup platí v plnom rozsahu aj na rozhodnutia (rozkazy)

o prepustení zo služobného pomeru podľa § 110 ods. 1 písm. e), keďže pre ne zákon

č. v znení neskorších predpisov neupravuje žiadny osobitný (a iný)

odvolací režim. Uvedené ustanovenia zákona o služobnom pomere príslušníkov

Policajného zboru možno súčasne chápať ako „spresnenie“ zákonnej požiadavky

uvedenej v . Opravnému prostriedku

podanému spôsobom požadovaným v znení

neskorších predpisov, ako aj preto

zodpovedá odvolanie podané v zákonom stanovenej lehote u toho služobného orgánu

SIS, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Ak však napriek výslovnému poučeniu oprávnená osoba podá odvolanie na

inom orgáne než na tom, ktorý je v ňom označený (a to aj na odvolacom orgáne),

vystavuje sa riziku, že dôjde k zmeškaniu zákonom stanovenej lehoty na podanie

odvolania. v znení neskorších predpisov osobitne nerieši

situáciu, keď k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania došlo preto, že účastník

konania napriek tomu, že bol výslovne poučený o tom, ktorému orgánu a v akej

lehote má svoje odvolanie podať, toto podal inému orgánu. Ustanovenie § 135

zákona sa vo svojom odseku 4 zaoberá len prípadmi, keď policajt podal odvolanie po

uplynutí zákonnej lehoty v dôsledku nesprávneho poučenia alebo preto, že nebol

o ňom poučený vôbec a odsek 5 rieši náležitosti odpustenia zmeškania lehoty, ak

k nej došlo z iných „závažných dôvodov“. Takúto situáciu rieši len „podzákonný“

predpis citovaný aj navrhovateľom vo svojom podnete. Ide o výnos Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra 1991 č. p. RL - 714/2-91, ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia v

znení neskorších predpisov. Ustanovenie jeho § 123 uvádza: „Ak policajt podal

odvolanie u... nepríslušného služobného orgánu, aj keď bol o odvolaní riadne

poučený (§ 127 ods. 1 zákona), je tento orgán povinný bez odkladu postúpiť

odvolanie príslušnému služobnému orgánu a oboznámiť o tom odvolateľa. V tomto

prípade je odvolanie podané včas, len keď príde v zákonnej lehote príslušnému

služobnému orgánu.“

Navrhovateľ podal odvolanie 22. novembra 1995, ale adresoval ho riaditeľovi

SIS, a nie riaditeľovi 46. odboru SIS, t. j. tomu služobnému orgánu, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. Napriek tomu (a z dôvodov uvedených vyššie) však navrhovateľ

tvrdil, že: „Podľa môjho názoru moje odvolanie podané 22. 11. 1995 sa týmto dňom

dostalo do dispozície riaditeľa útvaru SIS, voči ktorému rozhodnutiu bolo podané“.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že: „V mnou predložených dokladoch v obžalobe nie je

objektívny dôkaz, že príslušný riaditeľ útvaru SIS obdržal moje odvolanie až

7. 12. 1995, teda po 15-dňovej lehote“. V tejto časti svojho zdôvodnenia navrhovateľ

argumentoval tým, že napriek tomu, že odvolanie podal u nepríslušného služobného

orgánu SIS, dostalo sa v zákonom stanovenej lehote k riaditeľovi príslušného odboru

SIS, ktorý o ňom aj rozhodol ako o odvolaní. Pre overenie dôvodnosti tohoto

tvrdenia navrhovateľa sa ústavný súd 25. februára 1997 obrátil na SIS so žiadosťou

o poskytnutie pomoci pri obstaraní podkladov na rozhodnutie ústavného súdu

podľa

v znení Z vyžiadaného stanoviska SIS z 5. marca 1997

(č. p. 80-23/201-2/97), ako aj z priložených príloh vyplynulo, že príjem odvolania

bol zaprotokolovaný na 46. odbore SIS 7. decembra 1995

a k postúpeniu jeho veci odvolaciemu orgánu došlo 12. decembra 1995. Túto

skutočnosť potvrdzuje priložená kópia príslušnej strany „Protokolu písomností

46. odboru“, ročník 1995, evidenčné číslo 041/95, číslo 268. Z uvedeného ústavný

súd mal za preukázané, že navrhovateľovo odvolanie bolo riaditeľovi 46. odboru SIS

doručené 7. decembra 1995, t. j. po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na podanie

odvolania.

Keďže prvostupňový orgán nedostal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

proti svojmu rozhodnutiu, toto jej uplynutím nadobudlo právoplatnosť. V dôsledku

uvedeného navrhovateľ nevyužil opravný prostriedok požadovaný § 141 ods. 2

v znení neskorších predpisov. K nadobudnutiu právoplatnosti

rozhodnutia preto došlo pre nevyčerpanie opravných prostriedkov, a nie v dôsledku

„vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú“ tak, ako to

požaduje .

Napriek tomu však navrhovateľ tvrdil, že k splneniu podmienky uvedenej

v došlo, keďže riaditeľ SIS preskúmal

celý spisový materiál, čím: „došlo z mojej strany k vyčerpaniu riadnych opravných

prostriedkov a k splneniu podmienky uvedenej v “. V tejto

súvislosti je potrebné uviesť, že tretí oddiel deviatej hlavy

v znení neskorších predpisov (Mimoriadne opravné prostriedky a preskúmavanie

rozhodnutí súdom) umožňuje preskúmanie právoplatných rozhodnutí služobných

orgánov SIS, ak sa „dodatočne zistia mimoriadne závažné okolnosti...“ (§ 138 ods. 1).

Potom, čo uplynutím 15-dňovej zákonnej lehoty na odvolanie nadobudol rozkaz

riaditeľa 46. odboru SIS zo 16. novembra 1995 právoplatnosť, akékoľvek ďalšie

rozhodnutia služobných orgánov SIS (vrátane rozhodnutia jej riaditeľa z 22. januára

1996) sa už týkali len právoplatných rozhodnutí služobných orgánov SIS. Takéto

rozhodnutia však nemožno pokladať za tie, uvedené v § 247 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, keďže nadobudnutiu ich právoplatnosti nepredchádzalo

„vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú“.

Preskúmanie právoplatného rozhodnutia riaditeľa odboru SIS riaditeľom SIS nie je

možné považovať za vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov podľa § 247 ods. 2

tak, ako to tvrdil navrhovateľ.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že bolo povinnosťou riaditeľa SIS, aby jeho

odvolanie bez odkladu postúpil príslušnému služobnému orgánu v súlade s § 123

citovaného výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra 1991,

ale, podľa tvrdení navrhovateľa: „Touto okolnosťou sa NS SR tým, že zastavil

konanie vôbec nezaoberal“ a „pri splnení podmienky „bezodkladnosti“ mal riaditeľ

útvaru SIS dostať predmetné odvolanie v zákonnej lehote“.

V tejto časti podnetu navrhovateľ pripustil, že riaditeľ príslušného útvaru SIS

mohol dostať jeho odvolanie až po zákonnej lehote, ale ak by bol riaditeľ SIS (ako

nepríslušný služobný orgán) jeho odvolanie postúpil „bez odkladu“ riaditeľovi útvaru

SIS, tento mohol dostať jeho odvolanie v zákonnej lehote. Touto okolnosťou sa však

najvyšší súd „tým, že zastavil konanie, vôbec nezaoberal“. Navrhovateľ v tejto časti

namietol, že k porušeniu jeho základného práva podľa došlo tým,

že najvyšší súd nepreskúmal postup služobných orgánov SIS stanovený § 123 výnosu

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo 16. decembra 1991, ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia o

služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru.

Z ustanovenia vyplýva, že súdy

v správnom súdnictve sú povinné skúmať, či žalobca „vyčerpal riadne opravné

prostriedky“, ktoré sa pre rozhodnutie správneho orgánu pripúšťajú. Ako už bolo

uvedené vyššie, podľa v spojení s a

Zb. v znení neskorších predpisov je proti rozhodnutiu služobného orgánu podľa § 110

ods. 1 písm. e) tohto zákona „riadnym“ opravným prostriedkom odvolanie, pokiaľ

bolo podané v zákonom stanovenej lehote a na tom služobnom orgáne, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal. K preskúmaniu tejto skutočnosti najvyšším súdom

došlo, čo vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia z 27. septembra 1996. Nesplnenie

zákonom určenej povinnosti žalobcom viedlo k zastaveniu konania najvyšším

súdom.

Účelom je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že

bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Prístup k súdu

sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon neustanoví inak. Uplatnenie práva

zaručeného čl. 46 ods. 2 sa vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom.

V okolnostiach dôležitých pre rozhodnutie o predloženom podnete rozhodnutie

služobného orgánu (riaditeľa 46. odboru SIS) o prepustení navrhovateľa zo

služobného pomeru zo 16. novembra 1995 nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby

predkladateľ podnetu vyčerpal opravný prostriedok podľa § 135 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov. Pretože Občianskeho

súdneho poriadku ustanovuje, aby všeobecné súdy v správnom súdnictve podľa

druhej hlavy piatej časti preskúmali len tie

rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov, zastavením konania podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku najvyšší súd neporušil základné právo predkladateľa podnetu priznané čl.

46 ods. 2 , pretože tento nesplnil požiadavku, ktorou sa

podmieňuje vznik práva na prístup k súdu pri uplatnení práva zaručeného čl. 46 ods.

2 . sa totiž v správnom súdnictve domáhal preskúmania

rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť inak ako v dôsledku vyčerpania riadnych

opravných prostriedkov.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podnetu na vyslovenie porušenia

základného práva podľa označeným

postupom najvyššieho súdu nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 1997

Za správnosť vyhotovenia JUDr. Július Č e r n á k

predseda senátu