Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 273 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (293)IV. ÚS 92/2012
PDF · 350.96 KB
No categories available
IV. ÚS 92/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti J. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., S., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/37/2011-25
z 12. októbra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. Š. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
so základnými právami podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/37/2011-25 z 12. októbra 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/37/2011-25 z 12. októbra 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy konania v sume
323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. M. Š., S., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 92/2012-18 z 24. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S/37/2011-25 z 12. októbra 2011 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z obsahu vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že sťažovateľ
uzatvoril s obcou S. (ďalej aj „obec“) dohodu o pracovnej činnosti na dobu určitú
od 4. januára 2010 do 30. decembra 2010, ktorou sa zaviazal v určených intervaloch
roznášať lokálne noviny do rómskej osady, pričom posledná činnosť sťažovateľa podľa
uvedenej dohody bola distribúcia novín v dňoch 5. až 6. decembra 2010. Vo voľbách
do Obecného zastupiteľstva obce S. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) vyhlásených
na 27. november 2010 kandidoval sťažovateľ za poslanca do obecného zastupiteľstva,
pričom dosiahol počet hlasov potrebných na zvolenie. Na ustanovujúcom zasadnutí
obecného zastupiteľstva konanom 27. decembra 2010 zložil sťažovateľ predpísaný sľub
poslanca obecného zastupiteľstva.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Na II. zasadnutí OZ S. dňa 22. 1. 2011, poslanec
M. G. dal na vedomie poslancom OZ S., ako aj starostovi obce, že mandát poslanca
sťažovateľovi zanikol v zmysle § 11 ods. 2 písm. b) zák. č. 369/1990 Zb., nakoľko v čase
zloženia sľubu bol sťažovateľ v pracovnom pomere s obcou S. Poslanec M. G. požiadal
sťažovateľa, aby opustil miesto vyhradené poslancom OZ S. a aby o prijatí akýchkoľvek
uznesení do budúcnosti nehlasoval, nakoľko sa nestal poslancom OZ S. Obec S. o tejto
skutočnosti oboznámila sťažovateľa písomným oznámením zo dňa 8. 3. 2011.“.
V nadväznosti na to sťažovateľ písomným oznámením z 22. marca 2011
adresovaným obci vyslovil nesúhlas s postupom obecného zastupiteľstva, keďže zastával
názor, že bol protiprávne zbavený mandátu poslanca obecného zastupiteľstva.
Vzhľadom na to, že ani sťažovateľom podaný podnet na podanie protestu
prokurátora nezabezpečil nápravu namietaného stavu, sťažovateľ podal 4. apríla 2011
krajskému súdu návrh na začatie konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy domáhajúc sa vydania rozsudku, ktorým krajský súd „zakáže Obci S.
pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa uplatňovať mandát poslanca Obecného
zastupiteľstva obce S. na základe oznámenia obce S. č. OcÚ/721/2001 zo dňa 8. 3. 2011 o
zániku mandátu poslanca Obecného zastupiteľstva obce S. sťažovateľovi a prikázal obci S.
umožniť sťažovateľovi uplatnenie mandátu poslanca Obecného zastupiteľstva obce S. v
lehote 5 dní od právoplatnosti rozsudku“.
Sťažovateľ v návrhu krajskému súdu argumentoval tým, „že postup obce S.,
na základe ktorého bol sťažovateľ zbavený mandátu poslanca OZ S., bol v rozpore
s platným právnym poriadkom SR, najmä tým, že na základe existujúceho skutkového
a právneho stavu nebolo možné aplikovať ust. § 25 ods. 2 písm. h) v spojení s ust. § 11
ods. 2 písm. b) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. K prejednávanej veci sa obec S.
ako odporca vyjadril písomným podaním zo dňa 28. 4. 2011.“.
Krajský súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania tak, že napadnutým
rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým,
„že medzi sťažovateľom a obcou S. vznikla v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce Dohoda
o pracovnej činnosti, na základe ktorej bol sťažovateľ povinný vykonávať dohodnutú
pracovnú činnosť v stanovenom rozsahu za dohodnutú odmenu (mzdu). Krajský súd
v odôvodnení taktiež uviedol, že nemal preukázané skončenie pracovného pomeru pred
dobou uvedenou v Dohode o pracovnej činnosti z 4. 1. 2010. Krajský súd ďalej uviedol, že
sťažovateľ mal možnosť podať výpoveď s 15-dňovou výpovednou lehotou, ako aj skončiť
pracovný pomer dohodou. Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že
návrh nie je dôvodný, a preto žalobu zamietol a zároveň poučil účastníkov konania, že proti
tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.“.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ktorú odôvodňuje najmä tým, že „Z predložených
listinných dôkazov vyplynulo, že sťažovateľ dňa 5. 12. 2010 a 6. 12. 2010 reálne vykonal
dohodnuté práce a po tom, ako tieto práce vykonal sa opakovane dostavil na Obecný úrad
S., kde mal záujem ukončiť pracovný pomer... bezprostredne po vykonaní dohodnutých prác
došlo k dohode o skončení pracovného pomeru - Dohody o pracovnej činnosti medzi
sťažovateľom a obcou S. z 4. 1. 2010. Tento právny úkon bol dohodnutý ústnou formou
priamo so starostom obce... a na základe tejto právnej skutočnosti sťažovateľ nemohol
podať výpoveď z pracovného pomeru..., nakoľko v tom čase už sťažovateľ nebol
zamestnancom obce S. a takto podaná výpoveď z pracovného pomeru by bola právne
irelevantná... Tento priebeh ukončenia pracovného pomeru sťažovateľ ani obec S. nikdy
nespochybňovali a v konaní 7 S/37/2011 žalobca navrhol vypočuť svedkov
(administratívnych pracovníkov), ktorí potvrdia, že medzi stranami prebehlo rokovanie
o ukončení pracovného pomeru.“.
Navyše, podľa sťažovateľa „... z procesného hľadiska sa účastníci konania
v Správnom súdnictve riadia všeobecnými pravidlami civilného procesu, najmä
ustanoveniami o dokazovaní, procesných úkonoch účastníkov konania, súdu a pod. Podľa
ust. § 120 ods. 3 O. s. p. súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
účastníkov konania. Podľa ust. § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Podľa ust. § 153a ods. 1 O. s. p. ak počas konania
žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou, súd rozhodne rozsudkom na základe
uznania nároku. Sťažovateľovi nie je známe, ako mohol krajský súd žalobu zamietnuť, keď
v návrhu sťažovateľa z 22. 3. 2011 sa sťažovateľ domáhal, aby súd zakázal Obci S...
pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa uplatňovať mandát poslanca Obecného
zastupiteľstva... a obec... ako odporca tento nárok sťažovateľa uznal priamo vo vyjadrení
k žalobe z 28. 4. 2011. Porušenie viacerých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je
o to markantnejšie, že krajský súd v odôvodnení rozsudku sám uviedol, že odporkyňa
v písomnom vyjadrení zo dňa 28. 4. 2011 navrhla návrhu vyhovieť.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ
navrhuje, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania, ako aj finančné zadosťučinenie
v sume 500 €.
Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského
súdu k návrhu, ktoré mu bolo doručené 27. marca 2012. Vo tomto vyjadrení krajský súd
zotrváva na svojom názore a vo vzťahu k namietanému nedostatočnému záveru o určení
dátumu, kedy mal pracovnoprávny vzťah sťažovateľa a obce zaniknúť, uvádza, že ani
z jedného podania sťažovateľa nevyplýva, že by ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu
došlo pred uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený, pričom práve naopak, z podkladov
adresovaných Sociálnej poisťovni vyplýva, že k zániku poistenia došlo až 30. decembra
2010. Krajský súd netrval na ústnom pojednávaní v konaní vo veci samej o sťažnosti
sťažovateľa.
Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 16. apríla 2012 zotrval na stanovisku
o nedostatočnom ustálení skutkového stavu krajským súdom a o nevysporiadaní sa
so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré mali prispieť k správnemu ustáleniu
skutkového stavu a aj k správnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ ide o vyjadrenie
ku vhodnosti ústneho pojednávania, sťažovateľ uviedol, že „V prípade, ak si Ústavný súd
osvojil tvrdenia sťažovateľa vo veci ukončenia pracovného pomeru ústnou formou,
sťažovateľ súhlasí s upustením od verejného pojednávania pred senátom Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za potrebné vykonať
výsluch svedka Ing. M. K., sťažovateľ týmto trvá na nariadení verejného pojednávania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.
Ústavný súd upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ako ústavne
nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia
všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy
interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného
formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne
aj Ústavný súd Českej republiky, napr. III. ÚS 150/99).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníka konania.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej
republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná
platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych
orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti
a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam
a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu
(čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).
Podstatou argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je jeho nesúhlas s napadnutým
rozsudkom krajského súdu, podľa ktorého v dôsledku toho, že sťažovateľ bol v čase
zloženia sľubu poslanca obecného zastupiteľstva aj zamestnancom obce, dochádza
na základe § 11 ods. 2 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“)
v spojitosti s § 25 ods. 2 písm. h) tohto zákona k zániku jeho mandátu poslanca.
Podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona o obecnom zriadení funkcia poslanca je
nezlučiteľná s funkciou zamestnanca obce, v ktorej bol zvolený.
Podľa § 25 ods. 2 písm. h) zákona o obecnom zriadení mandát poslanca zaniká
v prípadoch podľa § 11 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
Sťažovateľ uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal
s otázkou, či bol ku dňu zloženia sľubu poslanca obecného zastupiteľstva ešte
zamestnancom obce, alebo nie. Zároveň malo byť porušené základné právo sťažovateľa
podieľať sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy a základné právo
na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a to
nesprávnym posúdením otázky, či bol v deň ustanovujúceho zasadnutia obecného
zastupiteľstva ešte zamestnancom obce.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných
vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy,
že tento namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je
v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy
(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,
následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca
popretie (IV. ÚS 102/08).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť
nediskrimačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto
funkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00). V náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára
1998 v zásade pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup
k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok... nevyčerpáva“.
V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo na prístup k voleným
a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by
strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola
do príslušnej verejnej funkcie zákonom ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil
riadny výkon tejto verejnej funkcie (I. ÚS 71/2012, IV. ÚS 46/2011).
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy
poukazuje ústavný súd na to, že tieto základné práva sú kľúčovými politickými právami,
ktoré súvisia a charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal právnou klasifikáciou
pracovnoprávneho vzťahu medzi sťažovateľom a obcou S., ktorý posúdil ako dohodu
o pracovnej činnosti v zmysle § 228a zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a činnosť, na ktorú sa sťažovateľ voči
obci zaviazal, ako závislú prácu v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Krajský súd
vo vzťahu k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu stručne uviedol, že „Vzťah založený
na základe dohody o pracovnej činnosti bol ukončený uplynutím doby, na ktorú bola táto
dohoda uzavretá, tzn. dňom 30. 12. 2010, kedy bol navrhovateľ aj odhlásený z poistenia.
To, že fakticky vykonal prácu v dňoch pred dohodnutým dňom skončenia platnosti dohody
o pracovnej činnosti na veci nič nemení, resp. nemá na posúdenie tejto veci podstatný
vplyv.“. Krajský súd sa ale vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o skončení jeho
pracovnoprávneho vzťahu už k 9. decembru 2010 nevyjadril vôbec, hoci išlo o zásadnú
námietku sťažovateľa, ktorá ostala v konaní spornou a na ktorú poukazujú nielen námietky
sťažovateľa ako navrhovateľa v konaní pred krajským súdom obsiahnuté v návrhu
na začatie konania, ale aj vyjadrenie obce S. (odporkyne v konaní) z 28. apríla 2011
k tomuto návrhu, podľa ktorého „Pri osobnom stretnutí (sťažovateľ, pozn.) prehlásil, že
v mesiaci december (pred zložením poslaneckého sľubu) opakovane navštívil obecný úrad
v S., kde žiadal ukončiť Dohodu o pracovnej činnosti. Túto skutočnosť potvrdili zamestnanci
obecného úradu v S. Dňa 9. 12. 2010 mi osobne oznámil, že... (sťažovateľ, pozn.) ukončil
prácu pre obec S.“.
Otázka, či pracovnoprávny vzťah medzi sťažovateľom a obcou ešte v čase, keď
sťažovateľ zložil sľub poslanca, trval, bola na právny záver krajského súdu vzhľadom
na použitú argumentáciu, ale aj vyjadrenie obce podstatnou otázkou, a preto bolo
nevyhnutné, aby sa krajský súd touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku
primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou
aj vysporiadal. Tým, že sa krajský súd s námietkami sťažovateľa, ako aj zhodným
vyjadrením obce vôbec nevysporiadal, je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné
a napadnutým rozsudkom vzhľadom už len na toto pochybenie došlo podľa názoru
ústavného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a tým
aj základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.
Aj keď podľa názoru ústavného súdu by mohlo postačovať samotné konštatovanie
porušenia označených práv sťažovateľa už len z uvedených dôvodov, ústavný súd, napriek
tomu považoval za potrebné venovať sa aj otázke, či by napadnutý rozsudok krajského súdu
obstál tiež v prípade, ak by sa v konaní pred všeobecnými súdmi preukázalo, že v danej veci
sťažovateľ neurobil kroky potrebné na zánik dohody o pracovnej činnosti, a to najmä
v nadväznosti na jeho základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy, posudzované v ich
vzájomnej súvislosti.
Základné právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4
ústavy ako predpoklad realizácie základného práva podieľať sa priamo na správe vecí
verejných podľa čl. 30 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 13/02) nemôže byť bez osobitne
významných dôvodov zabezpečujúcich práve nediskriminačný prístup k voleným funkciám
odopreté ani osobám, ktoré v čase uchádzania sa o volenú funkciu vykonávajú činnosť
nezlučiteľnú s touto volenou funkciou. Ak zákonodarca vytvorí mechanizmy, ktorými sa má
chrániť verejný záujem na riadnom, nezávislom a nestrannom výkone verejnej funkcie
určením činností, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom verejnej funkcie, vyplýva mu z čl. 30
ods. 1 a 4 ústavy povinnosť vytvoriť takú právnu úpravu, ktorá by uchádzačovi o volenú
funkciu umožňovala ukončiť činnosť nezlučiteľnú s funkciou voleného funkcionára
až potom, ako bol na výkon funkcie zvolený, a tak, aby sa výkonu volenej funkcie mohol
riadne ujať. Ak takáto právna úprava neexistuje, je úlohou súdu, povinnosťou ktorého je
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, interpretovať príslušné právne normy
tak, aby nedošlo k neprípustnému popretiu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
Zákon o obecnom zriadení ani iný právny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy
nepredpokladá automatické skončenie pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca s obcou
potom, ako bol riadne zvolený za obecného poslanca. Ústavný súd na porovnanie dodáva,
že v zmysle § 13a ods. 1 písm. h) zákona o obecnom zriadení v prípade, ak nastane dôvod
nezlučiteľnosti mandátu starostu s inou aktivitou, nedochádza k zániku jeho mandátu
okamžite, ale až potom, ako starosta do 30 dní odo dňa vzniku nezlučiteľnosti funkcie
neurobí relevantný úkon na odstránenie tohto rozporu. Rovnakú lehotu a možnosť
realizovať úkon na odstránenie dôvodu nezlučiteľnosti predpokladá aj ústavný zákon
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného
záujmu“).
Podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy odporuje taký
výklad podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie poslanca obecného zastupiteľstva
s pracovnoprávnym vzťahom s obcou, ktorý by fakticky odňal možnosť uchádzať sa
o výkon volenej funkcie zamestnancom obce. Rovnako zmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4
ústavy odporuje taký výklad ustanovení zákona o obecnom zriadení, ktorý by zvolenému
poslancovi upieral právo ukončiť svoj pracovnoprávny vzťah s obcou či právo inak
odstrániť dôvod nezlučiteľnosti mandátu poslanca, ako aj taký výklad, ktorý by viedol
k zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva, hoci by tento urobil právne úkony
potrebné na ukončenie pracovnoprávneho vzťahu, avšak tento pracovnoprávny vzťah by
vzhľadom na plynutie lehôt potrebných na jeho ukončenie ešte nezanikol pred
ustanovujúcou schôdzou obecného zastupiteľstva, alebo sa zvolený funkcionár bez svojho
zavinenia spoliehal na to, že pracovnoprávny vzťah zanikol, hoci tento v rozhodujúcom čase
ešte trvá. Navyše, v prípade ak by pracovnoprávny vzťah skončil v dôsledku uplynutia
doby, na ktorú bol uzatvorený, bolo by nadbytočným vyžadovať, aby zvolený poslanec
obecného zastupiteľstva ešte aj uskutočnil právny úkon smerujúci k ukončeniu
pracovnoprávneho vzťahu, ktorý by však dĺžku trvania pracovnoprávneho vzťahu
(v dôsledku nevyhnutnosti uplynutia výpovednej doby) neskrátil.
V danom prípade je navyše voči sťažovateľovi namietaná aj nezlučiteľnosť výkonu
verejnej funkcie s pracovnoprávnym vzťahom s obcou takej zanedbateľnej intenzity, že
neodôvodňuje zásah orgánov verejnej moci, ktorý by narúšal podstatu základného práva
priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných. Dôvod nezlučiteľnosti za predpokladu, že
pracovnoprávny vzťah nezanikol už skôr, mohol trvať iba v rozmedzí štyroch dní,
t. j. od pondelka 27. decembra 2010 (deň, keď sťažovateľ zložil sľub poslanca obecného
zastupiteľstva) do štvrtka 30. decembra 2010, v období, keď sa nekonalo žiadne zasadnutie
obecného zastupiteľstva, a teda v čase, keď nemohli dôsledky „dobiehajúceho“
pracovnoprávneho vzťahu s obcou žiadnym spôsobom reálne ovplyvniť výkon volenej
funkcie zvoleného poslanca obecného zastupiteľstva. Zo súvisiaceho spisu, ako
aj zo samotného napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ fakticky
svoju prácu už vykonal v dňoch 5. a 6. decembra 2010 a od obce ako zamestnávateľa už
pokyny neprijímal a nebol viac ani v takom postavení vo vzťahu k obci, ktoré by
ohrozovalo záujem na nestrannom a nezávislom výkone mandátu poslanca obecného
zastupiteľstva. K reálnemu konfliktu medzi výkonom mandátu poslanca obecného
zastupiteľstva a prácou pre obec spĺňajúcou podmienky by preto v okolnostiach danej veci
nemohlo dôjsť, ani keby sťažovateľ úkon ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu nebol
urobil.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval ustanovenia
o nezlučiteľnosti mandátu poslanca obecného zastupiteľstva príliš formalisticky,
nezohľadnil ich účel a zmysel a ani neporovnal zanedbateľné ohrozenie verejného záujmu
na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie oproti zásadnému zásahu
do základného práva sťažovateľa na nediskriminačný prístup k verejným funkciám
a na účasť na správe vecí verejných. Právny následok zániku mandátu poslanca obecného
zastupiteľstva sťažovateľa a s tým spojené obmedzenie jeho základného práva podľa čl. 30
ods. 1 v spojitosti so základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je preto v danej veci
neprimeraným a neodôvodneným zásahom do označených základných práv sťažovateľa a je
výsledkom formalistického výkladu ustanovení zákona o obecnom zriadení zasahujúceho
do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zdôrazňuje, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno
pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť
ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme
ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový výklad
môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné
priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;
na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom
slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä
teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú
spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení
obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).
Namietaný prístup zároveň odporuje základnému právu na súdnu ochranu a právu
na spravodlivé súdne konanie. Požiadavka spravodlivosti osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj v § 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má byť v rámci
súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov,
je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také
riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné
s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
Opierajúc sa o citované ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo
povinnosťou krajského súdu uplatniť taký výklad príslušných právnych predpisov, ktorým
by neboli popreté základné práva sťažovateľa zúčastňovať sa na správe vecí verejných
podľa čl. 30 ods. 1 ústavy v spojitosti so základným právom uchádzať sa za rovnakých
podmienok o volené funkcie podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a tým aj jeho základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Keďže krajský súd napriek tomu postupoval tak, že v konečnom dôsledku
znemožnil sťažovateľovi realizovať jeho základné právo priamo sa zúčastniť na správe vecí
verejných, ako aj predpoklad tohto základného práva, právo na nediskriminačný prístup
k voleným funkciám spôsobom odporujúcim základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1
výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou
krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v bode II
tohto nálezu a znova posúdiť námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného
súdu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 € s odôvodnením, že
primerané finančné zadosťučinenie mu môže eventuálne pokryť náklady na oboznámenie
svojich voličov, že postupom krajského súdu a obecného zastupiteľstva boli porušené jeho
ústavou garantované práva a slobody. Ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu), pretože vychádzal z toho, že
v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jeho v sťažnosti označených práv
dosiahla zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátením mu veci na ďalšie
konanie, čo je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu dostačujúce na nápravu
zisteného porušenia označených práv.
V.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným
súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 323,49 €, ktoré
pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci po 127,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál po 7,63 € a k tomu 20 % daň z priadnej hodnoty
[ďalej len „DPH“ (osvedčenie, že právny zástupca je platiteľom DPH, doložil)].
Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby tak, ako to požadoval
právny zástupca sťažovateľa (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade
s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon
po 127,16 €, t. j. za dva úkony 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená
suma bola zvýšená o 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia
vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,49 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku) tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012