Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 92/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti J. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., S., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -25

z 12. októbra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Š. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

so základnými právami podľa a 4 rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -25 z 12. októbra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -25 z 12. októbra 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť J. Š. trovy konania v sume

323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. M. Š., S., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 24. februára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -25 z 12. októbra 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z obsahu vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že sťažovateľ

uzatvoril s obcou S. (ďalej aj „obec“) dohodu o pracovnej činnosti na dobu určitú

od 4. januára 2010 do 30. decembra 2010, ktorou sa zaviazal v určených intervaloch

roznášať lokálne noviny do rómskej osady, pričom posledná činnosť sťažovateľa podľa

uvedenej dohody bola distribúcia novín v dňoch 5. až 6. decembra 2010. Vo voľbách

do Obecného zastupiteľstva obce S. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) vyhlásených

na 27. november 2010 kandidoval sťažovateľ za poslanca do obecného zastupiteľstva,

pričom dosiahol počet hlasov potrebných na zvolenie. Na ustanovujúcom zasadnutí

obecného zastupiteľstva konanom 27. decembra 2010 zložil sťažovateľ predpísaný sľub

poslanca obecného zastupiteľstva.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Na II. zasadnutí S. dňa 22. 1. 2011, poslanec

M. G. dal na vedomie poslancom S., ako aj starostovi obce, že mandát poslanca

sťažovateľovi zanikol v zmysle , nakoľko v čase

zloženia sľubu bol sťažovateľ v pracovnom pomere s obcou S. Poslanec M. G. požiadal

sťažovateľa, aby opustil miesto vyhradené poslancom S. a aby o prijatí akýchkoľvek

uznesení do budúcnosti nehlasoval, nakoľko sa nestal poslancom S. Obec S. o tejto

skutočnosti oboznámila sťažovateľa písomným oznámením zo dňa 8. 3. 2011.“.

V nadväznosti na to sťažovateľ písomným oznámením z 22. marca 2011

adresovaným obci vyslovil nesúhlas s postupom obecného zastupiteľstva, keďže zastával

názor, že bol protiprávne zbavený mandátu poslanca obecného zastupiteľstva.

Vzhľadom na to, že ani sťažovateľom podaný podnet na podanie protestu

prokurátora nezabezpečil nápravu namietaného stavu, sťažovateľ podal 4. apríla 2011

krajskému súdu návrh na začatie konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy domáhajúc sa vydania rozsudku, ktorým krajský súd „zakáže Obci S.

pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa uplatňovať mandát poslanca Obecného

zastupiteľstva obce S. na základe oznámenia obce S. č. OcÚ/721/2001 zo dňa 8. 3. 2011 o

zániku mandátu poslanca Obecného zastupiteľstva obce S. sťažovateľovi a prikázal obci S.

umožniť sťažovateľovi uplatnenie mandátu poslanca Obecného zastupiteľstva obce S. v

lehote 5 dní od právoplatnosti rozsudku“.

Sťažovateľ v návrhu krajskému súdu argumentoval tým, „že postup obce S.,

na základe ktorého bol sťažovateľ zbavený mandátu poslanca S., bol v rozpore

s platným právnym poriadkom SR, najmä tým, že na základe existujúceho skutkového

a právneho stavu nebolo možné aplikovať ust. § 25 ods. 2 písm. h) v spojení s ust. § 11

ods. 2 písm. b) o obecnom zriadení. K prejednávanej veci sa obec S.

ako odporca vyjadril písomným podaním zo dňa 28. 4. 2011.“.

Krajský súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania tak, že napadnutým

rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým,

„že medzi sťažovateľom a obcou S. vznikla v zmysle Dohoda

o pracovnej činnosti, na základe ktorej bol sťažovateľ povinný vykonávať dohodnutú

pracovnú činnosť v stanovenom rozsahu za dohodnutú odmenu (mzdu). Krajský súd

v odôvodnení taktiež uviedol, že nemal preukázané skončenie pracovného pomeru pred

dobou uvedenou v Dohode o pracovnej činnosti z 4. 1. 2010. Krajský súd ďalej uviedol, že

sťažovateľ mal možnosť podať výpoveď s 15-dňovou výpovednou lehotou, ako aj skončiť

pracovný pomer dohodou. Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že

návrh nie je dôvodný, a preto žalobu zamietol a zároveň poučil účastníkov konania, že proti

tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému

súdu podľa , ktorú odôvodňuje najmä tým, že „Z predložených

listinných dôkazov vyplynulo, že sťažovateľ dňa 5. 12. 2010 a 6. 12. 2010 reálne vykonal

dohodnuté práce a po tom, ako tieto práce vykonal sa opakovane dostavil na Obecný úrad

S., kde mal záujem ukončiť pracovný pomer... bezprostredne po vykonaní dohodnutých prác

došlo k dohode o skončení pracovného pomeru - Dohody o pracovnej činnosti medzi

sťažovateľom a obcou S. z 4. 1. 2010. Tento právny úkon bol dohodnutý ústnou formou

priamo so starostom obce... a na základe tejto právnej skutočnosti sťažovateľ nemohol

podať výpoveď z pracovného pomeru..., nakoľko v tom čase už sťažovateľ nebol

zamestnancom obce S. a takto podaná výpoveď z pracovného pomeru by bola právne

irelevantná... Tento priebeh ukončenia pracovného pomeru sťažovateľ ani obec S. nikdy

nespochybňovali a v konaní žalobca navrhol vypočuť svedkov

(administratívnych pracovníkov), ktorí potvrdia, že medzi stranami prebehlo rokovanie

o ukončení pracovného pomeru.“.

Navyše, podľa sťažovateľa „... z procesného hľadiska sa účastníci konania

v Správnom súdnictve riadia všeobecnými pravidlami civilného procesu, najmä

ustanoveniami o dokazovaní, procesných úkonoch účastníkov konania, súdu a pod. Podľa

ust. súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení

účastníkov konania. Podľa ust. súd rozhodne na základe skutkového

stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Podľa ust. ak počas konania

žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou, súd rozhodne rozsudkom na základe

uznania nároku. Sťažovateľovi nie je známe, ako mohol krajský súd žalobu zamietnuť, keď

v návrhu sťažovateľa z 22. 3. 2011 sa sťažovateľ domáhal, aby súd zakázal Obci S...

pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa uplatňovať mandát poslanca Obecného

zastupiteľstva... a obec... ako odporca tento nárok sťažovateľa uznal priamo vo vyjadrení

k žalobe z 28. 4. 2011. Porušenie viacerých ustanovení je

o to markantnejšie, že krajský súd v odôvodnení rozsudku sám uviedol, že odporkyňa

v písomnom vyjadrení zo dňa 28. 4. 2011 navrhla návrhu vyhovieť.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 , ako aj právo podľa dohovoru, aby ústavný súd napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ

navrhuje, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania, ako aj finančné zadosťučinenie

v sume 500 €.

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského

súdu k návrhu, ktoré mu bolo doručené 27. marca 2012. Vo tomto vyjadrení krajský súd

zotrváva na svojom názore a vo vzťahu k namietanému nedostatočnému záveru o určení

dátumu, kedy mal pracovnoprávny vzťah sťažovateľa a obce zaniknúť, uvádza, že ani

z jedného podania sťažovateľa nevyplýva, že by ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu

došlo pred uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený, pričom práve naopak, z podkladov

adresovaných Sociálnej poisťovni vyplýva, že k zániku poistenia došlo až 30. decembra

2010. Krajský súd netrval na ústnom pojednávaní v konaní vo veci samej o sťažnosti

sťažovateľa.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 16. apríla 2012 zotrval na stanovisku

o nedostatočnom ustálení skutkového stavu krajským súdom a o nevysporiadaní sa

so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré mali prispieť k správnemu ustáleniu

skutkového stavu a aj k správnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ ide o vyjadrenie

ku vhodnosti ústneho pojednávania, sťažovateľ uviedol, že „V prípade, ak si Ústavný súd

osvojil tvrdenia sťažovateľa vo veci ukončenia pracovného pomeru ústnou formou,

sťažovateľ súhlasí s upustením od verejného pojednávania pred senátom Ústavného súdu

Slovenskej republiky. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky považuje za potrebné vykonať

výsluch svedka Ing. M. K., sťažovateľ týmto trvá na nariadení verejného pojednávania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

so stanoviskami účastníkov konania k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ako ústavne

nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia

všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy

interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného

formalizmu (, , , , podobne

aj Ústavný súd Českej republiky, napr. ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníka konania.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych

orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti

a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam

a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu

( prvej vety ).

Podstatou argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je jeho nesúhlas s napadnutým

rozsudkom krajského súdu, podľa ktorého v dôsledku toho, že sťažovateľ bol v čase

zloženia sľubu poslanca obecného zastupiteľstva aj zamestnancom obce, dochádza

na základe

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“)

v spojitosti s § 25 ods. 2 písm. h) tohto zákona k zániku jeho mandátu poslanca.

Podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona o obecnom zriadení funkcia poslanca je

nezlučiteľná s funkciou zamestnanca obce, v ktorej bol zvolený.

Podľa § 25 ods. 2 písm. h) zákona o obecnom zriadení mandát poslanca zaniká

v prípadoch podľa § 11 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.

Sťažovateľ uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal

s otázkou, či bol ku dňu zloženia sľubu poslanca obecného zastupiteľstva ešte

zamestnancom obce, alebo nie. Zároveň malo byť porušené základné právo sťažovateľa

podieľať sa na správe vecí verejných podľa a základné právo

na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa , a to

nesprávnym posúdením otázky, či bol v deň ustanovujúceho zasadnutia obecného

zastupiteľstva ešte zamestnancom obce.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných

vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy,

že tento namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva

podľa je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť

nediskrimačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto

funkciách (, m. m. ). V náleze sp. zn. zo 7. januára

1998 v zásade pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup

k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok... nevyčerpáva“.

V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo na prístup k voleným

a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantované by

strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola

do príslušnej verejnej funkcie zákonom ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil

riadny výkon tejto verejnej funkcie (, ).

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 4

poukazuje ústavný súd na to, že tieto základné práva sú kľúčovými politickými právami,

ktoré súvisia a charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu

( ).

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku podrobne zaoberal právnou klasifikáciou

pracovnoprávneho vzťahu medzi sťažovateľom a obcou S., ktorý posúdil ako dohodu

o pracovnej činnosti v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a činnosť, na ktorú sa sťažovateľ voči

obci zaviazal, ako závislú prácu v zmysle . Krajský súd

vo vzťahu k ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu stručne uviedol, že „Vzťah založený

na základe dohody o pracovnej činnosti bol ukončený uplynutím doby, na ktorú bola táto

dohoda uzavretá, tzn. dňom 30. 12. 2010, kedy bol navrhovateľ aj odhlásený z poistenia.

To, že fakticky vykonal prácu v dňoch pred dohodnutým dňom skončenia platnosti dohody

o pracovnej činnosti na veci nič nemení, resp. nemá na posúdenie tejto veci podstatný

vplyv.“. Krajský súd sa ale vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o skončení jeho

pracovnoprávneho vzťahu už k 9. decembru 2010 nevyjadril vôbec, hoci išlo o zásadnú

námietku sťažovateľa, ktorá ostala v konaní spornou a na ktorú poukazujú nielen námietky

sťažovateľa ako navrhovateľa v konaní pred krajským súdom obsiahnuté v návrhu

na začatie konania, ale aj vyjadrenie obce S. (odporkyne v konaní) z 28. apríla 2011

k tomuto návrhu, podľa ktorého „Pri osobnom stretnutí (sťažovateľ, pozn.) prehlásil, že

v mesiaci december (pred zložením poslaneckého sľubu) opakovane navštívil obecný úrad

v S., kde žiadal ukončiť Dohodu o pracovnej činnosti. Túto skutočnosť potvrdili zamestnanci

obecného úradu v S. Dňa 9. 12. 2010 mi osobne oznámil, že... (sťažovateľ, pozn.) ukončil

prácu pre obec S.“.

Otázka, či pracovnoprávny vzťah medzi sťažovateľom a obcou ešte v čase, keď

sťažovateľ zložil sľub poslanca, trval, bola na právny záver krajského súdu vzhľadom

na použitú argumentáciu, ale aj vyjadrenie obce podstatnou otázkou, a preto bolo

nevyhnutné, aby sa krajský súd touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku

primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou

aj vysporiadal. Tým, že sa krajský súd s námietkami sťažovateľa, ako aj zhodným

vyjadrením obce vôbec nevysporiadal, je odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné

a napadnutým rozsudkom vzhľadom už len na toto pochybenie došlo podľa názoru

ústavného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a tým

aj základných práv sťažovateľa podľa a 4 .

Aj keď podľa názoru ústavného súdu by mohlo postačovať samotné konštatovanie

porušenia označených práv sťažovateľa už len z uvedených dôvodov, ústavný súd, napriek

tomu považoval za potrebné venovať sa aj otázke, či by napadnutý rozsudok krajského súdu

obstál tiež v prípade, ak by sa v konaní pred všeobecnými súdmi preukázalo, že v danej veci

sťažovateľ neurobil kroky potrebné na zánik dohody o pracovnej činnosti, a to najmä

v nadväznosti na jeho základné práva podľa a 4 , posudzované v ich

vzájomnej súvislosti.

Základné právo na nediskriminačný prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4

ako predpoklad realizácie základného práva podieľať sa priamo na správe vecí

verejných podľa (m. m. ) nemôže byť bez osobitne

významných dôvodov zabezpečujúcich práve nediskriminačný prístup k voleným funkciám

odopreté ani osobám, ktoré v čase uchádzania sa o volenú funkciu vykonávajú činnosť

nezlučiteľnú s touto volenou funkciou. Ak zákonodarca vytvorí mechanizmy, ktorými sa má

chrániť verejný záujem na riadnom, nezávislom a nestrannom výkone verejnej funkcie

určením činností, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom verejnej funkcie, vyplýva mu z čl. 30

ods. 1 a 4 povinnosť vytvoriť takú právnu úpravu, ktorá by uchádzačovi o volenú

funkciu umožňovala ukončiť činnosť nezlučiteľnú s funkciou voleného funkcionára

až potom, ako bol na výkon funkcie zvolený, a tak, aby sa výkonu volenej funkcie mohol

riadne ujať. Ak takáto právna úprava neexistuje, je úlohou súdu, povinnosťou ktorého je

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, interpretovať príslušné právne normy

tak, aby nedošlo k neprípustnému popretiu základného práva podľa .

Zákon o obecnom zriadení ani iný právny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy

nepredpokladá automatické skončenie pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca s obcou

potom, ako bol riadne zvolený za obecného poslanca. Ústavný súd na porovnanie dodáva,

že v zmysle § 13a ods. 1 písm. h) zákona o obecnom zriadení v prípade, ak nastane dôvod

nezlučiteľnosti mandátu starostu s inou aktivitou, nedochádza k zániku jeho mandátu

okamžite, ale až potom, ako starosta do 30 dní odo dňa vzniku nezlučiteľnosti funkcie

neurobí relevantný úkon na odstránenie tohto rozporu. Rovnakú lehotu a možnosť

realizovať úkon na odstránenie dôvodu nezlučiteľnosti predpokladá aj ústavný zákon

č. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov

v znení ústavného (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného

záujmu“).

Podľa názoru ústavného súdu zmyslu a účelu a 4 odporuje taký

výklad podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie poslanca obecného zastupiteľstva

s pracovnoprávnym vzťahom s obcou, ktorý by fakticky odňal možnosť uchádzať sa

o výkon volenej funkcie zamestnancom obce. Rovnako zmyslu a účelu čl. 30 ods. 1 a 4

odporuje taký výklad ustanovení zákona o obecnom zriadení, ktorý by zvolenému

poslancovi upieral právo ukončiť svoj pracovnoprávny vzťah s obcou či právo inak

odstrániť dôvod nezlučiteľnosti mandátu poslanca, ako aj taký výklad, ktorý by viedol

k zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva, hoci by tento urobil právne úkony

potrebné na ukončenie pracovnoprávneho vzťahu, avšak tento pracovnoprávny vzťah by

vzhľadom na plynutie lehôt potrebných na jeho ukončenie ešte nezanikol pred

ustanovujúcou schôdzou obecného zastupiteľstva, alebo sa zvolený funkcionár bez svojho

zavinenia spoliehal na to, že pracovnoprávny vzťah zanikol, hoci tento v rozhodujúcom čase

ešte trvá. Navyše, v prípade ak by pracovnoprávny vzťah skončil v dôsledku uplynutia

doby, na ktorú bol uzatvorený, bolo by nadbytočným vyžadovať, aby zvolený poslanec

obecného zastupiteľstva ešte aj uskutočnil právny úkon smerujúci k ukončeniu

pracovnoprávneho vzťahu, ktorý by však dĺžku trvania pracovnoprávneho vzťahu

(v dôsledku nevyhnutnosti uplynutia výpovednej doby) neskrátil.

V danom prípade je navyše voči sťažovateľovi namietaná aj nezlučiteľnosť výkonu

verejnej funkcie s pracovnoprávnym vzťahom s obcou takej zanedbateľnej intenzity, že

neodôvodňuje zásah orgánov verejnej moci, ktorý by narúšal podstatu základného práva

priamo sa zúčastňovať na správe vecí verejných. Dôvod nezlučiteľnosti za predpokladu, že

pracovnoprávny vzťah nezanikol už skôr, mohol trvať iba v rozmedzí štyroch dní,

t. j. od pondelka 27. decembra 2010 (deň, keď sťažovateľ zložil sľub poslanca obecného

zastupiteľstva) do štvrtka 30. decembra 2010, v období, keď sa nekonalo žiadne zasadnutie

obecného zastupiteľstva, a teda v čase, keď nemohli dôsledky „dobiehajúceho“

pracovnoprávneho vzťahu s obcou žiadnym spôsobom reálne ovplyvniť výkon volenej

funkcie zvoleného poslanca obecného zastupiteľstva. Zo súvisiaceho spisu, ako

aj zo samotného napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ fakticky

svoju prácu už vykonal v dňoch 5. a 6. decembra 2010 a od obce ako zamestnávateľa už

pokyny neprijímal a nebol viac ani v takom postavení vo vzťahu k obci, ktoré by

ohrozovalo záujem na nestrannom a nezávislom výkone mandátu poslanca obecného

zastupiteľstva. K reálnemu konfliktu medzi výkonom mandátu poslanca obecného

zastupiteľstva a prácou pre obec spĺňajúcou podmienky by preto v okolnostiach danej veci

nemohlo dôjsť, ani keby sťažovateľ úkon ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu nebol

urobil.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v napadnutom rozsudku aplikoval ustanovenia

o nezlučiteľnosti mandátu poslanca obecného zastupiteľstva príliš formalisticky,

nezohľadnil ich účel a zmysel a ani neporovnal zanedbateľné ohrozenie verejného záujmu

na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie oproti zásadnému zásahu

do základného práva sťažovateľa na nediskriminačný prístup k verejným funkciám

a na účasť na správe vecí verejných. Právny následok zániku mandátu poslanca obecného

zastupiteľstva sťažovateľa a s tým spojené obmedzenie jeho základného práva podľa čl. 30

ods. 1 v spojitosti so základným právom podľa je preto v danej veci

neprimeraným a neodôvodneným zásahom do označených základných práv sťažovateľa a je

výsledkom formalistického výkladu ustanovení zákona o obecnom zriadení zasahujúceho

do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako

aj do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zdôrazňuje, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno

pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, keď sa text môže javiť

ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme

ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane ochrany základných práv. Jazykový výklad

môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné

priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis;

na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom

slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä

teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú

spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení

obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, m. m. ).

Namietaný prístup zároveň odporuje základnému právu na súdnu ochranu a právu

na spravodlivé súdne konanie. Požiadavka spravodlivosti osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj v , podľa ktorého má byť v rámci

súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov,

je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také

riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné

s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Opierajúc sa o citované ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo

povinnosťou krajského súdu uplatniť taký výklad príslušných právnych predpisov, ktorým

by neboli popreté základné práva sťažovateľa zúčastňovať sa na správe vecí verejných

podľa v spojitosti so základným právom uchádzať sa za rovnakých

podmienok o volené funkcie podľa , a tým aj jeho základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Keďže krajský súd napriek tomu postupoval tak, že v konečnom dôsledku

znemožnil sťažovateľovi realizovať jeho základné právo priamo sa zúčastniť na správe vecí

verejných, ako aj predpoklad tohto základného práva, právo na nediskriminačný prístup

k voleným funkciám spôsobom odporujúcim základnému právu podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1

výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou

krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v bode II

tohto nálezu a znova posúdiť námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného

súdu.

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 € s odôvodnením, že

primerané finančné zadosťučinenie mu môže eventuálne pokryť náklady na oboznámenie

svojich voličov, že postupom krajského súdu a obecného zastupiteľstva boli porušené jeho

garantované práva a slobody. Ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu), pretože vychádzal z toho, že

v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jeho v sťažnosti označených práv

dosiahla zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátením mu veci na ďalšie

konanie, čo je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu dostačujúce na nápravu

zisteného porušenia označených práv.

V.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným

súdom. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 323,49 €, ktoré

pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci po 127,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia

a podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál po 7,63 € a k tomu 20 % daň z priadnej hodnoty

[ďalej len „DPH“ (osvedčenie, že právny zástupca je platiteľom DPH, doložil)].

Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby tak, ako to požadoval

právny zástupca sťažovateľa (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon

po 127,16 €, t. j. za dva úkony 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená

suma bola zvýšená o 20 % podľa vyhlášky a podľa

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia

vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,49 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku) tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012