Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 71/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného spoločnosťou S. a spol., a. s.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných

funkcionárov v znení neskorších predpisov opatreniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 20 a č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra

2011 k rozvrhu práce na rok 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou

S. a spol., a. s., B., konajúcu prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa v spojení

s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

práv podľa a 2 písm. a) ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov

opatreniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. 20 a č. 24

z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k rozvrhu práce

na rok 2011 (ďalej aj „opatrenia z 28. októbra 2010“, „opatrenie zo 4. októbra 2011“, spolu

len „napadnuté opatrenia“), ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predseda najvyššieho súdu opatrením č. 20

z 28. októbra 2010 (dátum opatrenia bol zmenený) mienil preložiť sťažovateľa, ktorý je

sudcom najvyššieho súdu zaradený do trestného kolégia najvyššieho súdu, do správneho

kolégia najvyššieho súdu. Predseda najvyššieho súdu predložil návrh na zmenu rozvrhu

práce na rok 2010 na rokovanie sudcovskej rady najvyššieho súdu 7. októbra 2010, na

ktorom bolo prijaté , ktorým sudcovská rada najvyššieho súdu vzala

na vedomie zmenu rozvrhu práce na rok 2010, ale neodporučila predsedovi najvyššieho

súdu preložiť sťažovateľa z trestného do správneho kolégia najvyššieho súdu.

Predseda najvyššieho súdu opatrením č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok

2010, ktoré „má úplne totožné znenie ako predátumované opatrenie č. 20“, preložil

sťažovateľa z trestného do správneho kolégia najvyššieho súdu. Sťažovateľ mal

v uvedenom čase pozastavený výkon funkcie sudcu a pre nesúhlasné stanovisko nielen

sudcovskej rady najvyššieho súdu, ale aj správneho kolégia najvyššieho súdu nebol

zaradený do konkrétneho senátu. Sudcovská rada najvyššieho súdu uznesením z 3. októbra

2011 odporučila zaradiť sťažovateľa do senátu „10S“ správneho kolégia najvyššieho súdu.

Následne opatrením zo 4. októbra 2011 bol sťažovateľ preložený do správneho kolégia

najvyššieho súdu a zaradený do senátu „10S“.

Sťažovateľ v sťažnosti popísal genézu svojej profesionálnej kariéry, ako aj

profesionálnej kariéry predsedu najvyššieho súdu, keď uviedol: „JUDr. Štefan Harabin

zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR od 23. júna 2009, pričom v minulosti –

v rokoch 1998 až 2003 už túto funkciu po dobu päť rokov zastával a bol tiež takmer tri roky

ministrom spravodlivosti SR a podpredsedom vlády SR.

Sťažovateľ od roku 1982 nepretržite vykonával funkciu prokurátora, resp. sudcu na

trestnom úseku s výnimkou rokov 2004 až 2007, kedy bol národným členom E. za Slovenskú

republiku, avšak aj v tejto funkcii sa zaoberal prevažne trestným a čiastočne

medzinárodným právom.“ Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že predseda

najvyššieho súdu má „ako osoba, ktorá viac než desať rokov vykonávala administratívno –

riadiace funkcie, ďaleko väčšie predpoklady pre výkon funkcie sudcu na Správnom kolégiu

Najvyššieho súdu SR ako sťažovateľ, ktorý je z pohľadu požiadaviek na sudcu Správneho

kolégia, takmer úplne bez akýchkoľvek praktických skúseností, zručností a poznatkov,

s výnimkou tých, ktoré nadobudol pred takmer tridsiatimi rokmi počas vysokoškolského

štúdia“.

Podľa sťažovateľa v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky na preloženie

sudcu uvedené v o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“), ako ani § 22 ods. 5

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“). Uvedený postup predsedu

najvyššieho súdu nesledoval žiadny z legitímnych cieľov, ale išlo o postup sledujúci

„zjavne nahradenie neúspešného disciplinárneho návrhu, ktorého dôsledkom pre

sťažovateľa malo byť odvolanie z funkcie sudcu – potrestanie JUDr. P. P. (sťažovateľ,

pozn.) za jeho názory a postoje na vedenie Najvyššieho súdu SR Š. H.“.

Následne sťažovateľ poukázal na znenie čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku

najvyššieho súdu (identické znenie tohto článku bolo platné v októbri 2010 i v októbri

2011), podľa ktorého „Členmi kolégia sú sudcovia, ktorí sú zaradení do niektorého senátu

tohto kolégia.“, na základe ktorého tvrdil, že v súlade s týmto článkom do konkrétneho

senátu nemohol byť zaradený, lebo v rozhodnom čase bol výkon jeho funkcie sudcu

dočasne pozastavený. V tejto súvislosti taktiež poukázal na čl. 13 ods. 2 poslednú vetu

rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, podľa ktorého „Sudcu možno preložiť do iného

kolégia len s jeho súhlasom“, ktorý platil i v októbri 2010, keď formálne došlo k zaradeniu

sťažovateľa do správneho kolégia najvyššieho súdu. Predseda najvyššieho súdu sa

uvedenými ustanoveniami rokovacieho poriadku neriadil „ani pri vydávaní čo len jedného

z opatrení týkajúcich sa zaradenia sťažovateľa do Správneho kolégia NS SR“.

S ohľadom na čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu sa podľa

sťažovateľa «javí, že zámerom tohto zdanlivo organizačno-správneho aktu bolo nielen

poškodiť sťažovateľa odňatím príplatku, ktorý prislúcha každému sudcovi Trestného

kolégia, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného

trestného súdu, ale aj v rozpore s verejným záujmom popísaným v ústavnom zákone

č. v znení neskorších predpisov o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov. Verejným záujmom v tomto konkrétnom prípade chápe

sťažovateľ záujem verejnosti – účastníkov konkrétnych súdnych sporov nielen na

rozhodovaní nezávislého a nestranného sudcu, ale aj na rozhodovaní sudcu profesionálne –

odborne i osobnostne veľmi dobre pripraveného, na úrovni Najvyššieho súdu SR vysoko

špecializovaného, ktorý svojim prístupom k rozhodovaniu nepripustí pochybnosti

účastníkov, že o ich návrhoch bude rozhodovať čo najerudovanejšie, najrýchlejšie a bez

prieťahov. Očakávať od sudcu s tridsaťročnou praxou na trestnom úseku, že bude bez

prípravy rovnocenným partnerom kolegom, ktorí sa dlhodobo venujú správnemu právu, ba

dokonca sa užšie špecializujú, čo sa dá právom predpokladať u sudcov na Najvyššom súde

SR, ako najvyššom stupni všeobecného súdnictva, nemá oporu ani v elementárnej logike

a poškodzuje a znevažuje prácu sudcov Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a na druhej

strane oberá Trestné kolégium o dlhoročného odborníka, čím predlžuje a znekvalitňuje

rozhodovanie v tomto kolégiu.

Predseda Najvyššieho súdu SR ako funkcionár zodpovedný za riadny chod

Najvyššieho súdu SR by mal vytvárať optimálne podmienky chodu ním riadeného súdu

a nemal by, aj ak by boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky, prekladať do

ktoréhokoľvek kolégia Najvyššieho súdu SR sudcu, ktorý mal v čase údajného preloženia

dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu (pre disciplinárne konanie iniciované samotným

predsedom Najvyššieho súdu SR, v ktorom bol navyše aj „poškodeným“), pretože tým

nemôže skvalitniť a zrýchliť rozhodovanie senátov Správneho kolégia, pretože taký sudca,

ktorý nemôže rozhodovať pre pozastavenú činnosť, nemôže byť žiadnym prínosom pre

kolégium, do ktorého je prekladaný. To vyplynulo i zo záveru Správneho kolégia

Najvyššieho súdu SR z októbra 2010, keď odmietlo zaradiť sťažovateľa do konkrétneho

senátu, vzhľadom na to, že nie je činný. Na tomto mieste sa žiada opäť pripomenúť čl. 13.

ods. 3 Rokovacieho poriadku NS SR, podľa ktorého: „Členmi kolégia sú sudcovia, ktorí sú

zaradení do niektorého senátu tohto kolégia...“».

Podľa názoru sťažovateľa postup predsedu najvyššieho súdu voči nemu nebol

objektívny, ale diskriminačný, resp. zaujatý. V tejto súvislosti sťažovateľ okrem iného

uviedol: „Predseda Najvyššieho súdu SR nielen návrhom na disciplinárne konanie

sťažovateľa za podanie trestného oznámenia a vyslovený názor, ale aj nasledujúcimi

postupmi (odňatie kancelárie, odňatie možnosti zúčastniť sa výberových konaní na funkciu

predsedu senátu, rokovaní kolégia, Pléna Najvyššieho súdu SR, rehabilitácií, účasti na

vzdelávacích aktivitách, ale aj odňatie už priznaných odmien aj k životnému jubileu

a ďalšie, vrátane nezákonného odvolania sťažovateľa z funkcie národného člena E.

v rozpore so zásadami prezumpcie neviny, zákazu retroaktivity a podobne), keď mu

neumožnil vyjadriť sa k disciplinárnemu návrhu a dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie

sudcu a ďalšími postupmi, dal bez akýchkoľvek pochybností najavo, ako objektívne

a vo verejnom záujme je schopný rozhodovať ako ústavný činiteľ a verejný funkcionár, ak

ide i o záujmy sťažovateľa.

Žiada sa dodať, že v podmienkach materiálneho právneho štátu (

Slovenskej republiky) každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci

akéhokoľvek postupu štátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený

konkrétnou skutočnosťou alebo dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny

orgán má takúto právomoc formálne danú.“

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že ako opatrenie zo 4. októbra 2011, tak

aj návrh na zmenu rozvrhu práce na rok 2011 boli podpísané k takémuto úkonu

neoprávnenou osobou – JUDr. I. H., a takto boli predložené sudcovskej rade najvyššieho

súdu, preto „všetko nasledujúce konanie s preložením sťažovateľa do senátu Správneho

kolégia 10 S je mimo zákonný rámec, tzn. je nezákonné z titulu nerešpektovania zákona

predsedom Najvyššieho súdu SR, a preto je podľa názoru sťažovateľa paktom“.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým

pozastaví vykonateľnosť opatrenia zo 4. októbra 2011, ako aj jemu predchádzajúcich

opatrení z 28. októbra 2010, ktoré odôvodnil takto: „Dôležitým verejným záujmom je

dôveryhodnosť súdnictva a kvalifikované a rýchle rozhodovanie sudcu v jednotlivom

prípade. V situácii, ak účastník konania nemôže mať istotu, že o jeho veci rozhoduje

skutočný odborník – profesionál – špecialista, nemôže mať istotu, že jeho vec bude

rozhodnutá zákonne, rýchlo a bez prieťahov. Tento verejný záujem sa úzko prelína so

záujmom účastníkov súdnych konaní na zákonného sudcu. Nezákonnosť sudcu môže byť

pritom namietaná účastníkmi konania a spôsobovať ďalšie komplikácie – najmä prieťahy

v činnosti súdu. Tento verejný záujem na nezávislom, kvalitnom a rýchlom súdnom

rozhodovaní prevyšuje osobný záujem predsedu Najvyššieho súdu SR prinútiť sťažovateľa

na odchod z Najvyššieho súdu SR, hoc i zastieraný nedostatkom sudcov na Správnom

kolégiu a prebytkom sudcov na kolégiu Trestnom porovnávajúc dĺžku praxe sťažovateľa

v tomto kolégiu a najmenej desiatich ďalších sudcov Trestného kolégia NS SR. Z týchto

dôvodov ponechanie napadnutých opatrení v platnosti predstavuje pre sťažovateľa ďaleko

väčšiu a to nielen materiálnu ujmu, než záujem predsedu Najvyššieho súdu SR na doplnení

údajne nedostatočného počtu sudcov Správneho kolégia NS SR, ktorý nedokáže riešiť inak

než zaradením trestného sudcu do tohto kolégia. Naopak nedostatočný počet sudcov na

Trestnom kolégiu, napriek žiadostiam sudcov o odstránenie preťaženosti, dlhodobo

nerieši.“

Sťažovateľ ústavnému súdu následne navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že

„Základné práva JUDr. P. P. podľa článku 30 ods. 4 a článku 12 ods. 2

Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 4 ods. 2, článku 13 a článku 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo uvedené v čl. 4 ods. 1, 2 písm.

a/ ústavného v znení neskorších predpisov o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov boli postupom predsedu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní predchádzajúcom vydaniu opatreniam predsedu

Najvyššieho súdu SR č. 20, 24 z 28. októbra 2010 k Rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4.

októbra 2011 k Rozvrhu práce na rok 2011, ako aj nimi samotnými, porušené.

Opatrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 20,24 z 28. októbra

2010 k Rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k Rozvrhu práce na rok 2011

sa zrušujú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov verejný

funkcionár sa musí pri výkone svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore

s týmto ústavným zákonom. Na tento účel verejný funkcionár nesmie využívať svoju

funkciu, právomoci z nej vyplývajúce a informácie nadobudnuté pri jej výkone alebo

v súvislosti s jej výkonom na získavanie výhod vo svoj prospech, v prospech jemu blízkych

osôb ani iných fyzických osôb alebo právnických osôb; to sa nevzťahuje na činnosť alebo

úlohu, ktorá vyplýva verejnému funkcionárovi z výkonu jeho funkcie.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené

alebo povinné práce.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv zaručených

v a a práv podľa , a dohovoru, ako

aj práv podľa čl. a 2 písm. a) ústavného o ochrane

verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov

napadnutými opatreniami, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu. K porušeniu ním

v sťažnosti označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sťažovateľ bol napadnutými

opatreniami preložený z trestného kolégia do správneho kolégia a senátu „10S“, a to napriek

tomu, že

- predseda najvyššieho súdu má s ohľadom na jeho profesijnú kariéru väčšie

predpoklady než sťažovateľ na výkon funkcie sudcu správneho kolégia najvyššieho súdu,

- na preloženie sťažovateľa do správneho kolégia najvyššieho súdu neboli

splnené zákonné podmienky uvedené v zákona o súdoch (

Z. z.) a zákona o sudcoch a prísediacich (),

predovšetkým napadnuté opatrenia nesledovali ani jeden z legitímnych cieľov, ale išlo

o postup predsedu súdu, ktorého cieľom bolo potrestanie sťažovateľa za jeho názory

a postoje k „vedeniu najvyššieho súdu“, resp. predstaviteľom výkonu riadenia a správy

najvyššieho súdu,

- preradenie sťažovateľa do iného kolégia najvyššieho súdu bolo vykonané

v rozpore s čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu,

- návrh na zmenu rozvrhu práce bol podpísaný neoprávnenou osobou.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva

podľa je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť

nediskrimačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto

funkciách (, m. m. ). V náleze sp. zn. zo 7. januára

1998 v zásade (aj keď v zásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie

„sa ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok... nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné

právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok

garantované by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný

orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie

ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej)

funkcie.

V danej veci sa sťažovateľ ako sudca najvyššieho súdu dlhodobo špecializoval

vo svojej rozhodovacej činnosti na trestnú agendu a bol zaradený do trestného kolégia

najvyššieho súdu. Napadnutými opatreniami predsedu najvyššieho súdu bolo rozhodnuté

o preložení sťažovateľa z trestného kolégia najvyššieho súdu do správneho kolégia

najvyššieho súdu a jeho zaradení do senátu „10S“.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o súdoch sa na najvyššom súde zriaďuje občianskoprávne

kolégium, trestnoprávne kolégium, obchodnoprávne kolégium a správne kolégium. Sudca

najvyššieho súdu je členom kolégia podľa prevažujúceho obsahu svojej rozhodovacej

činnosti určeného rozvrhom práce. Sudca môže byť členom len jedného kolégia; to

nevylučuje možnosť konať a rozhodovať vo veciach patriacich do iného kolégia, ak

sudcovia príslušného kolégia nemôžu z dôvodu vylúčenia vo veci konať a rozhodnúť. Sudcu

možno zaradiť do iného kolégia len s jeho súhlasom alebo za podmienok podľa § 51a aj bez

jeho súhlasu.

Podľa § 51a ods. 1 zákona o súdoch možno sudcovi rozvrhom práce prideliť na

konanie a rozhodovanie veci patriace do inej agendy, ak bude tvoriť prevažujúci obsah jeho

rozhodovacej činnosti

a) len s jeho predchádzajúcim súhlasom alebo

b) bez jeho súhlasu len po predchádzajúcom prerokovaní sudcovskej rady v prípade

zmeny rozvrhu práce v dôsledku nerovnomerného zaťaženia sudcov či zabezpečenia

riadneho chodu súdu.

Podľa § 51a ods. 2 zákona o súdoch musí predseda súdu v prípade podľa odseku 1

písm. b) poskytnúť dotknutému sudcovi čas na prípravu v trvaní aspoň dva mesiace pred

pridelením na konanie a rozhodovanie inej agendy; ustanovenia osobitného zákona (zákona

o sudcoch a prísediacich) o vzdelávaní sudcov, prehlbovaní kvalifikácie a zvyšovaní

kvalifikácie sudcov tým nie sú dotknuté.

Podľa zákona o súdoch () rozvrh práce zostavuje

predseda súdu tak, aby bol zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je

povinný rešpektovať zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch v znení platnom do 30. apríla 2011 zmeny

a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov poverených

konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich

prerokovaní v sudcovskej rade.

Zákon o súdoch za orgán zabezpečujúci výkon riadenia a správy súdu ustanovuje

predsedu súdu a podpredsedu súdu (§ 33). Z už uvedených ustanovení zákona o súdoch

vyplýva, že s možnosťou zmeny obsahu agendy patriacej do rozhodovacej činnosti

jednotlivých sudcov počítal aj samotný zákonodarca, ktorý úlohu regulovať činnosť súdu

spôsobom zabezpečujúcim jeho riadny chod a rovnomernú zaťaženosť sudcov zveruje

predsedovi súdu.

Z obsahu napadnutých opatrení je zrejmé, že predseda súdu nimi zmenil obsah

agendy patriacej do rozhodovacej činnosti sťažovateľa, a to napriek jeho nesúhlasu

s uvedeným rozhodnutím, ako aj nesúhlasnému vyjadreniu sudcovskej rady najvyššieho

súdu v tejto veci. Predseda najvyššieho súdu v tomto prípade vystupoval a rozhodoval ako

orgán riadenia a správy súdu a jeho rozhodnutie (napadnuté opatrenia) je pre sťažovateľa

záväzné, pretože právomoc rozhodovať o tejto otázke bola zákonom zverená predstaviteľovi

orgánu štátnej správy.

Samotný výkon funkcie sudcu je v prípade splnenia zákonných podmienok na výkon

tejto funkcie garantovaný doživotne. Podľa ústavného súdu postupom predsedu súdu,

v dôsledku ktorého je zmenená špecializácia sudcu vo vzťahu k ním rozhodovanej agende,

k znemožneniu samotného výkonu funkcie sudcu dôjsť nemôže. Napadnuté opatrenia

možno podľa ústavného súdu považovať za rozhodnutia, resp. akty riadenia predsedu

najvyššieho súdu ako predstaviteľa orgánu riadenia a správy súdu, ktorý musí v rámci

výkonu svojej funkcie dbať na vytváranie podmienok v záujme zabezpečenia plynulého

chodu súdu.

Inak povedané, rozhodnutím o zmene agendy rozhodovacej činnosti sudcu nie je

zasiahnuté postavenie sudcu, jeho status, dochádza ním iba k zmene podmienok výkonu

jeho funkcie sudcu, ktorá by však mala byť v súlade so zákonom vyvolaná objektívne

existujúcou, reálnou potrebou zabezpečenia riadneho chodu súdu, logicky predovšetkým

potrebou efektívneho rozhodovania vo veciach agendy doručenej tomuto súdu. Zákon

o súdoch v takýchto situáciách pamätá aj na potrebu sudcu, vzniknutú zmenou agendy,

ktorá patrí do jeho rozhodovacej činnosti, prehĺbiť si vedomosti potrebné na jej

kvalifikované rozhodnutie, ktorú rieši tým, že mu poskytuje čas na prípravu v trvaní aspoň

dva mesiace pred pridelením inej agendy na konanie a rozhodovanie (§ 51a ods. 2).

Právo nerušene vykonávať funkciu sudcu vzhľadom na dynamický vývoj spoločnosti

a jej potrieb nemôže byť preto stotožňované s právom na vybavovanie obsahovo rovnakej

agendy počas celej doby výkonu tejto funkcie, resp. v tomto prípade s právom na

vykonávanie rozhodovacej činnosti v konkrétnej agende po celú dobu výkonu funkcie

sudcu. Z uvedeného vyplýva, že zmena špecializácie sudcu na základe rozhodnutia orgánu

štátnej správy a s ňou spojená povinnosť rozhodovať o novej agende v rámci výkonu

funkcie sudcu, nemôže byť potom považovaná ani za nútenú alebo povinnú prácu podľa

čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Z obsahu argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti bolo možné vyvodiť

spojitosť namietaného porušenia s uplatňovaním jeho základného práva

na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa , ako aj spojitosť

namietaného porušenia čl. 13 a čl. 14 dohovoru s uplatňovaním ochrany jeho práva na zákaz

vykonávania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutím o zmene

špecializácie sudcu počas výkonu jeho funkcie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

podľa v spojení s , ako ani k porušeniu práva podľa

čl. 4 ods. 2 dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 14 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia v nej označených práv opatreniami z 28. októbra

2010 bolo možné odmietnuť aj ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ v sťažnosti obsažne argumentoval aj porušením práv podľa čl. 4 ods. 1

a 2 písm. a) ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov, poukazujúc na podľa neho

diskriminačné a protizákonné konanie predsedu najvyššieho súdu ako orgánu riadenia

správy súdu uplatnené voči nemu, resp. zneužitie funkcie zo strany predsedu najvyššieho

súdu pri rozhodovaní o jeho preložení do správneho kolégia najvyššieho súdu, v dôsledku

toho, že otvorene prejavil svoje názory a postoje vzťahujúce sa na „vedenie najvyššieho

súdu“.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej

republiky kreuje v záujme ochrany nezávislosti sudcov vyvážený systém vzájomných bŕzd

a protiváh medzi orgánmi štátnej správy a sudcovskou samosprávou vytvorený

predovšetkým zákonom o súdoch, ako aj zákonom o sudcoch a prísediacich.

Základné povinnosti predstaviteľov orgánu riadenia a správy ustanovuje zákon

o súdoch v svojom § 42. Podľa odseku 1 tohto paragrafu predseda súdu a podpredseda súdu

sa pri výkone riadenia a správy súdu musia zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť

a dôstojnosť ich funkcie alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto

funkcie.

Porušenie povinností pri výkone správy súdu vyplývajúcich z § 42 zákona o súdoch

je v § 116 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich definované ako disciplinárne

previnenie. Podľa § 119 zákona o sudcoch disciplinárne konanie vo veciach predsedu

a podpredsedu najvyššieho súdu vykonáva ústavný súd. Osoby oprávnené iniciovať návrh

na disciplinárne konanie sú špecifikované v § 120 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich,

podľa ktorého návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať a) minister, b)

verejný ochranca práv, c) predseda krajského súdu aj proti sudcovi okresného súdu v jeho

obvode, d) predseda súdu proti sudcovi príslušného súdu, e) sudcovská rada proti sudcovi

príslušného súdu vrátane predsedu tohto súdu.

S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavný súd v konaní podľa čl. 127

nie je oprávnený preskúmavať námietky porušenia povinností predsedom

najvyššieho súdu vystupujúcim v pozícii orgánu riadenia a správy súdu a sťažovateľ nie je

osobou, ktorá by bola oprávnená podať návrh na začatie konania podľa

( ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (návrhu na vydanie dočasného opatrenia, trovách konania) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012