Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 71/2012
PDF · 238.53 KB
No categories available
I. ÚS 71/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného spoločnosťou S. a spol., a. s.,
B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného
zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných
funkcionárov v znení neskorších predpisov opatreniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 20 a č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra
2011 k rozvrhu práce na rok 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou
S. a spol., a. s., B., konajúcu prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. S., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 v spojení
s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
práv podľa čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov
opatreniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. 20 a č. 24
z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k rozvrhu práce
na rok 2011 (ďalej aj „opatrenia z 28. októbra 2010“, „opatrenie zo 4. októbra 2011“, spolu
len „napadnuté opatrenia“), ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predseda najvyššieho súdu opatrením č. 20
z 28. októbra 2010 (dátum opatrenia bol zmenený) mienil preložiť sťažovateľa, ktorý je
sudcom najvyššieho súdu zaradený do trestného kolégia najvyššieho súdu, do správneho
kolégia najvyššieho súdu. Predseda najvyššieho súdu predložil návrh na zmenu rozvrhu
práce na rok 2010 na rokovanie sudcovskej rady najvyššieho súdu 7. októbra 2010, na
ktorom bolo prijaté uznesenie č. 141/2010, ktorým sudcovská rada najvyššieho súdu vzala
na vedomie zmenu rozvrhu práce na rok 2010, ale neodporučila predsedovi najvyššieho
súdu preložiť sťažovateľa z trestného do správneho kolégia najvyššieho súdu.
Predseda najvyššieho súdu opatrením č. 24 z 28. októbra 2010 k rozvrhu práce na rok
2010, ktoré „má úplne totožné znenie ako predátumované opatrenie č. 20“, preložil
sťažovateľa z trestného do správneho kolégia najvyššieho súdu. Sťažovateľ mal
v uvedenom čase pozastavený výkon funkcie sudcu a pre nesúhlasné stanovisko nielen
sudcovskej rady najvyššieho súdu, ale aj správneho kolégia najvyššieho súdu nebol
zaradený do konkrétneho senátu. Sudcovská rada najvyššieho súdu uznesením z 3. októbra
2011 odporučila zaradiť sťažovateľa do senátu „10S“ správneho kolégia najvyššieho súdu.
Následne opatrením zo 4. októbra 2011 bol sťažovateľ preložený do správneho kolégia
najvyššieho súdu a zaradený do senátu „10S“.
Sťažovateľ v sťažnosti popísal genézu svojej profesionálnej kariéry, ako aj
profesionálnej kariéry predsedu najvyššieho súdu, keď uviedol: „JUDr. Štefan Harabin
zastáva funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR od 23. júna 2009, pričom v minulosti –
v rokoch 1998 až 2003 už túto funkciu po dobu päť rokov zastával a bol tiež takmer tri roky
ministrom spravodlivosti SR a podpredsedom vlády SR.
Sťažovateľ od roku 1982 nepretržite vykonával funkciu prokurátora, resp. sudcu na
trestnom úseku s výnimkou rokov 2004 až 2007, kedy bol národným členom E. za Slovenskú
republiku, avšak aj v tejto funkcii sa zaoberal prevažne trestným a čiastočne
medzinárodným právom.“ Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že predseda
najvyššieho súdu má „ako osoba, ktorá viac než desať rokov vykonávala administratívno –
riadiace funkcie, ďaleko väčšie predpoklady pre výkon funkcie sudcu na Správnom kolégiu
Najvyššieho súdu SR ako sťažovateľ, ktorý je z pohľadu požiadaviek na sudcu Správneho
kolégia, takmer úplne bez akýchkoľvek praktických skúseností, zručností a poznatkov,
s výnimkou tých, ktoré nadobudol pred takmer tridsiatimi rokmi počas vysokoškolského
štúdia“.
Podľa sťažovateľa v tomto prípade neboli splnené zákonné podmienky na preloženie
sudcu uvedené v § 52 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“), ako ani § 22 ods. 5
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“). Uvedený postup predsedu
najvyššieho súdu nesledoval žiadny z legitímnych cieľov, ale išlo o postup sledujúci
„zjavne nahradenie neúspešného disciplinárneho návrhu, ktorého dôsledkom pre
sťažovateľa malo byť odvolanie z funkcie sudcu – potrestanie JUDr. P. P. (sťažovateľ,
pozn.) za jeho názory a postoje na vedenie Najvyššieho súdu SR Š. H.“.
Následne sťažovateľ poukázal na znenie čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku
najvyššieho súdu (identické znenie tohto článku bolo platné v októbri 2010 i v októbri
2011), podľa ktorého „Členmi kolégia sú sudcovia, ktorí sú zaradení do niektorého senátu
tohto kolégia.“, na základe ktorého tvrdil, že v súlade s týmto článkom do konkrétneho
senátu nemohol byť zaradený, lebo v rozhodnom čase bol výkon jeho funkcie sudcu
dočasne pozastavený. V tejto súvislosti taktiež poukázal na čl. 13 ods. 2 poslednú vetu
rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, podľa ktorého „Sudcu možno preložiť do iného
kolégia len s jeho súhlasom“, ktorý platil i v októbri 2010, keď formálne došlo k zaradeniu
sťažovateľa do správneho kolégia najvyššieho súdu. Predseda najvyššieho súdu sa
uvedenými ustanoveniami rokovacieho poriadku neriadil „ani pri vydávaní čo len jedného
z opatrení týkajúcich sa zaradenia sťažovateľa do Správneho kolégia NS SR“.
S ohľadom na čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu sa podľa
sťažovateľa «javí, že zámerom tohto zdanlivo organizačno-správneho aktu bolo nielen
poškodiť sťažovateľa odňatím príplatku, ktorý prislúcha každému sudcovi Trestného
kolégia, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného
trestného súdu, ale aj v rozpore s verejným záujmom popísaným v ústavnom zákone
č. 357/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o ochrane verejného záujmu pri výkone
funkcií verejných funkcionárov. Verejným záujmom v tomto konkrétnom prípade chápe
sťažovateľ záujem verejnosti – účastníkov konkrétnych súdnych sporov nielen na
rozhodovaní nezávislého a nestranného sudcu, ale aj na rozhodovaní sudcu profesionálne –
odborne i osobnostne veľmi dobre pripraveného, na úrovni Najvyššieho súdu SR vysoko
špecializovaného, ktorý svojim prístupom k rozhodovaniu nepripustí pochybnosti
účastníkov, že o ich návrhoch bude rozhodovať čo najerudovanejšie, najrýchlejšie a bez
prieťahov. Očakávať od sudcu s tridsaťročnou praxou na trestnom úseku, že bude bez
prípravy rovnocenným partnerom kolegom, ktorí sa dlhodobo venujú správnemu právu, ba
dokonca sa užšie špecializujú, čo sa dá právom predpokladať u sudcov na Najvyššom súde
SR, ako najvyššom stupni všeobecného súdnictva, nemá oporu ani v elementárnej logike
a poškodzuje a znevažuje prácu sudcov Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR a na druhej
strane oberá Trestné kolégium o dlhoročného odborníka, čím predlžuje a znekvalitňuje
rozhodovanie v tomto kolégiu.
Predseda Najvyššieho súdu SR ako funkcionár zodpovedný za riadny chod
Najvyššieho súdu SR by mal vytvárať optimálne podmienky chodu ním riadeného súdu
a nemal by, aj ak by boli splnené všetky zákonom vyžadované podmienky, prekladať do
ktoréhokoľvek kolégia Najvyššieho súdu SR sudcu, ktorý mal v čase údajného preloženia
dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu (pre disciplinárne konanie iniciované samotným
predsedom Najvyššieho súdu SR, v ktorom bol navyše aj „poškodeným“), pretože tým
nemôže skvalitniť a zrýchliť rozhodovanie senátov Správneho kolégia, pretože taký sudca,
ktorý nemôže rozhodovať pre pozastavenú činnosť, nemôže byť žiadnym prínosom pre
kolégium, do ktorého je prekladaný. To vyplynulo i zo záveru Správneho kolégia
Najvyššieho súdu SR z októbra 2010, keď odmietlo zaradiť sťažovateľa do konkrétneho
senátu, vzhľadom na to, že nie je činný. Na tomto mieste sa žiada opäť pripomenúť čl. 13.
ods. 3 Rokovacieho poriadku NS SR, podľa ktorého: „Členmi kolégia sú sudcovia, ktorí sú
zaradení do niektorého senátu tohto kolégia...“».
Podľa názoru sťažovateľa postup predsedu najvyššieho súdu voči nemu nebol
objektívny, ale diskriminačný, resp. zaujatý. V tejto súvislosti sťažovateľ okrem iného
uviedol: „Predseda Najvyššieho súdu SR nielen návrhom na disciplinárne konanie
sťažovateľa za podanie trestného oznámenia a vyslovený názor, ale aj nasledujúcimi
postupmi (odňatie kancelárie, odňatie možnosti zúčastniť sa výberových konaní na funkciu
predsedu senátu, rokovaní kolégia, Pléna Najvyššieho súdu SR, rehabilitácií, účasti na
vzdelávacích aktivitách, ale aj odňatie už priznaných odmien aj k životnému jubileu
a ďalšie, vrátane nezákonného odvolania sťažovateľa z funkcie národného člena E.
v rozpore so zásadami prezumpcie neviny, zákazu retroaktivity a podobne), keď mu
neumožnil vyjadriť sa k disciplinárnemu návrhu a dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie
sudcu a ďalšími postupmi, dal bez akýchkoľvek pochybností najavo, ako objektívne
a vo verejnom záujme je schopný rozhodovať ako ústavný činiteľ a verejný funkcionár, ak
ide i o záujmy sťažovateľa.
Žiada sa dodať, že v podmienkach materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci
akéhokoľvek postupu štátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený
konkrétnou skutočnosťou alebo dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny
orgán má takúto právomoc formálne danú.“
Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že ako opatrenie zo 4. októbra 2011, tak
aj návrh na zmenu rozvrhu práce na rok 2011 boli podpísané k takémuto úkonu
neoprávnenou osobou – JUDr. I. H., a takto boli predložené sudcovskej rade najvyššieho
súdu, preto „všetko nasledujúce konanie s preložením sťažovateľa do senátu Správneho
kolégia 10 S je mimo zákonný rámec, tzn. je nezákonné z titulu nerešpektovania zákona
predsedom Najvyššieho súdu SR, a preto je podľa názoru sťažovateľa paktom“.
Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým
pozastaví vykonateľnosť opatrenia zo 4. októbra 2011, ako aj jemu predchádzajúcich
opatrení z 28. októbra 2010, ktoré odôvodnil takto: „Dôležitým verejným záujmom je
dôveryhodnosť súdnictva a kvalifikované a rýchle rozhodovanie sudcu v jednotlivom
prípade. V situácii, ak účastník konania nemôže mať istotu, že o jeho veci rozhoduje
skutočný odborník – profesionál – špecialista, nemôže mať istotu, že jeho vec bude
rozhodnutá zákonne, rýchlo a bez prieťahov. Tento verejný záujem sa úzko prelína so
záujmom účastníkov súdnych konaní na zákonného sudcu. Nezákonnosť sudcu môže byť
pritom namietaná účastníkmi konania a spôsobovať ďalšie komplikácie – najmä prieťahy
v činnosti súdu. Tento verejný záujem na nezávislom, kvalitnom a rýchlom súdnom
rozhodovaní prevyšuje osobný záujem predsedu Najvyššieho súdu SR prinútiť sťažovateľa
na odchod z Najvyššieho súdu SR, hoc i zastieraný nedostatkom sudcov na Správnom
kolégiu a prebytkom sudcov na kolégiu Trestnom porovnávajúc dĺžku praxe sťažovateľa
v tomto kolégiu a najmenej desiatich ďalších sudcov Trestného kolégia NS SR. Z týchto
dôvodov ponechanie napadnutých opatrení v platnosti predstavuje pre sťažovateľa ďaleko
väčšiu a to nielen materiálnu ujmu, než záujem predsedu Najvyššieho súdu SR na doplnení
údajne nedostatočného počtu sudcov Správneho kolégia NS SR, ktorý nedokáže riešiť inak
než zaradením trestného sudcu do tohto kolégia. Naopak nedostatočný počet sudcov na
Trestnom kolégiu, napriek žiadostiam sudcov o odstránenie preťaženosti, dlhodobo
nerieši.“
Sťažovateľ ústavnému súdu následne navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že
„Základné práva JUDr. P. P. podľa článku 30 ods. 4 a článku 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo podľa článku 4 ods. 2, článku 13 a článku 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo uvedené v čl. 4 ods. 1, 2 písm.
a/ ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov boli postupom predsedu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní predchádzajúcom vydaniu opatreniam predsedu
Najvyššieho súdu SR č. 20, 24 z 28. októbra 2010 k Rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4.
októbra 2011 k Rozvrhu práce na rok 2011, ako aj nimi samotnými, porušené.
Opatrenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 20,24 z 28. októbra
2010 k Rozvrhu práce na rok 2010 a č. 17 zo 4. októbra 2011 k Rozvrhu práce na rok 2011
sa zrušujú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov verejný
funkcionár sa musí pri výkone svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore
s týmto ústavným zákonom. Na tento účel verejný funkcionár nesmie využívať svoju
funkciu, právomoci z nej vyplývajúce a informácie nadobudnuté pri jej výkone alebo
v súvislosti s jej výkonom na získavanie výhod vo svoj prospech, v prospech jemu blízkych
osôb ani iných fyzických osôb alebo právnických osôb; to sa nevzťahuje na činnosť alebo
úlohu, ktorá vyplýva verejnému funkcionárovi z výkonu jeho funkcie.
Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené
alebo povinné práce.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv zaručených
v čl. 30 ods. 4 a čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 4 ods. 2, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako
aj práv podľa čl. čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov
napadnutými opatreniami, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu. K porušeniu ním
v sťažnosti označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sťažovateľ bol napadnutými
opatreniami preložený z trestného kolégia do správneho kolégia a senátu „10S“, a to napriek
tomu, že
- predseda najvyššieho súdu má s ohľadom na jeho profesijnú kariéru väčšie
predpoklady než sťažovateľ na výkon funkcie sudcu správneho kolégia najvyššieho súdu,
- na preloženie sťažovateľa do správneho kolégia najvyššieho súdu neboli
splnené zákonné podmienky uvedené v § 52 ods. 2 zákona o súdoch (zákon č. 757/2004
Z. z.) a § 22 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich (zákon č. 385/2000 Z. z.),
predovšetkým napadnuté opatrenia nesledovali ani jeden z legitímnych cieľov, ale išlo
o postup predsedu súdu, ktorého cieľom bolo potrestanie sťažovateľa za jeho názory
a postoje k „vedeniu najvyššieho súdu“, resp. predstaviteľom výkonu riadenia a správy
najvyššieho súdu,
- preradenie sťažovateľa do iného kolégia najvyššieho súdu bolo vykonané
v rozpore s čl. 13 ods. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu,
- návrh na zmenu rozvrhu práce bol podpísaný neoprávnenou osobou.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že obsahom základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť
nediskrimačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto
funkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00). V náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára
1998 v zásade (aj keď v zásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie
„sa ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok... nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné
právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok
garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný
orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou
ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny výkon tejto ústavnej (verejnej)
funkcie.
V danej veci sa sťažovateľ ako sudca najvyššieho súdu dlhodobo špecializoval
vo svojej rozhodovacej činnosti na trestnú agendu a bol zaradený do trestného kolégia
najvyššieho súdu. Napadnutými opatreniami predsedu najvyššieho súdu bolo rozhodnuté
o preložení sťažovateľa z trestného kolégia najvyššieho súdu do správneho kolégia
najvyššieho súdu a jeho zaradení do senátu „10S“.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o súdoch sa na najvyššom súde zriaďuje občianskoprávne
kolégium, trestnoprávne kolégium, obchodnoprávne kolégium a správne kolégium. Sudca
najvyššieho súdu je členom kolégia podľa prevažujúceho obsahu svojej rozhodovacej
činnosti určeného rozvrhom práce. Sudca môže byť členom len jedného kolégia; to
nevylučuje možnosť konať a rozhodovať vo veciach patriacich do iného kolégia, ak
sudcovia príslušného kolégia nemôžu z dôvodu vylúčenia vo veci konať a rozhodnúť. Sudcu
možno zaradiť do iného kolégia len s jeho súhlasom alebo za podmienok podľa § 51a aj bez
jeho súhlasu.
Podľa § 51a ods. 1 zákona o súdoch možno sudcovi rozvrhom práce prideliť na
konanie a rozhodovanie veci patriace do inej agendy, ak bude tvoriť prevažujúci obsah jeho
rozhodovacej činnosti
a) len s jeho predchádzajúcim súhlasom alebo
b) bez jeho súhlasu len po predchádzajúcom prerokovaní sudcovskej rady v prípade
zmeny rozvrhu práce v dôsledku nerovnomerného zaťaženia sudcov či zabezpečenia
riadneho chodu súdu.
Podľa § 51a ods. 2 zákona o súdoch musí predseda súdu v prípade podľa odseku 1
písm. b) poskytnúť dotknutému sudcovi čas na prípravu v trvaní aspoň dva mesiace pred
pridelením na konanie a rozhodovanie inej agendy; ustanovenia osobitného zákona (zákona
o sudcoch a prísediacich) o vzdelávaní sudcov, prehlbovaní kvalifikácie a zvyšovaní
kvalifikácie sudcov tým nie sú dotknuté.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch (zákona č. 757/2004 Z. z.) rozvrh práce zostavuje
predseda súdu tak, aby bol zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je
povinný rešpektovať zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.
Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch v znení platnom do 30. apríla 2011 zmeny
a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov poverených
konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich
prerokovaní v sudcovskej rade.
Zákon o súdoch za orgán zabezpečujúci výkon riadenia a správy súdu ustanovuje
predsedu súdu a podpredsedu súdu (§ 33). Z už uvedených ustanovení zákona o súdoch
vyplýva, že s možnosťou zmeny obsahu agendy patriacej do rozhodovacej činnosti
jednotlivých sudcov počítal aj samotný zákonodarca, ktorý úlohu regulovať činnosť súdu
spôsobom zabezpečujúcim jeho riadny chod a rovnomernú zaťaženosť sudcov zveruje
predsedovi súdu.
Z obsahu napadnutých opatrení je zrejmé, že predseda súdu nimi zmenil obsah
agendy patriacej do rozhodovacej činnosti sťažovateľa, a to napriek jeho nesúhlasu
s uvedeným rozhodnutím, ako aj nesúhlasnému vyjadreniu sudcovskej rady najvyššieho
súdu v tejto veci. Predseda najvyššieho súdu v tomto prípade vystupoval a rozhodoval ako
orgán riadenia a správy súdu a jeho rozhodnutie (napadnuté opatrenia) je pre sťažovateľa
záväzné, pretože právomoc rozhodovať o tejto otázke bola zákonom zverená predstaviteľovi
orgánu štátnej správy.
Samotný výkon funkcie sudcu je v prípade splnenia zákonných podmienok na výkon
tejto funkcie garantovaný doživotne. Podľa ústavného súdu postupom predsedu súdu,
v dôsledku ktorého je zmenená špecializácia sudcu vo vzťahu k ním rozhodovanej agende,
k znemožneniu samotného výkonu funkcie sudcu dôjsť nemôže. Napadnuté opatrenia
možno podľa ústavného súdu považovať za rozhodnutia, resp. akty riadenia predsedu
najvyššieho súdu ako predstaviteľa orgánu riadenia a správy súdu, ktorý musí v rámci
výkonu svojej funkcie dbať na vytváranie podmienok v záujme zabezpečenia plynulého
chodu súdu.
Inak povedané, rozhodnutím o zmene agendy rozhodovacej činnosti sudcu nie je
zasiahnuté postavenie sudcu, jeho status, dochádza ním iba k zmene podmienok výkonu
jeho funkcie sudcu, ktorá by však mala byť v súlade so zákonom vyvolaná objektívne
existujúcou, reálnou potrebou zabezpečenia riadneho chodu súdu, logicky predovšetkým
potrebou efektívneho rozhodovania vo veciach agendy doručenej tomuto súdu. Zákon
o súdoch v takýchto situáciách pamätá aj na potrebu sudcu, vzniknutú zmenou agendy,
ktorá patrí do jeho rozhodovacej činnosti, prehĺbiť si vedomosti potrebné na jej
kvalifikované rozhodnutie, ktorú rieši tým, že mu poskytuje čas na prípravu v trvaní aspoň
dva mesiace pred pridelením inej agendy na konanie a rozhodovanie (§ 51a ods. 2).
Právo nerušene vykonávať funkciu sudcu vzhľadom na dynamický vývoj spoločnosti
a jej potrieb nemôže byť preto stotožňované s právom na vybavovanie obsahovo rovnakej
agendy počas celej doby výkonu tejto funkcie, resp. v tomto prípade s právom na
vykonávanie rozhodovacej činnosti v konkrétnej agende po celú dobu výkonu funkcie
sudcu. Z uvedeného vyplýva, že zmena špecializácie sudcu na základe rozhodnutia orgánu
štátnej správy a s ňou spojená povinnosť rozhodovať o novej agende v rámci výkonu
funkcie sudcu, nemôže byť potom považovaná ani za nútenú alebo povinnú prácu podľa
čl. 4 ods. 2 dohovoru.
Z obsahu argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti bolo možné vyvodiť
spojitosť namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy s uplatňovaním jeho základného práva
na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ako aj spojitosť
namietaného porušenia čl. 13 a čl. 14 dohovoru s uplatňovaním ochrany jeho práva na zákaz
vykonávania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutím o zmene
špecializácie sudcu počas výkonu jeho funkcie nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, ako ani k porušeniu práva podľa
čl. 4 ods. 2 dohovoru v spojení s čl. 13 a čl. 14 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia v nej označených práv opatreniami z 28. októbra
2010 bolo možné odmietnuť aj ako oneskorene podanú.
Sťažovateľ v sťažnosti obsažne argumentoval aj porušením práv podľa čl. 4 ods. 1
a 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone
funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov, poukazujúc na podľa neho
diskriminačné a protizákonné konanie predsedu najvyššieho súdu ako orgánu riadenia
správy súdu uplatnené voči nemu, resp. zneužitie funkcie zo strany predsedu najvyššieho
súdu pri rozhodovaní o jeho preložení do správneho kolégia najvyššieho súdu, v dôsledku
toho, že otvorene prejavil svoje názory a postoje vzťahujúce sa na „vedenie najvyššieho
súdu“.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej
republiky kreuje v záujme ochrany nezávislosti sudcov vyvážený systém vzájomných bŕzd
a protiváh medzi orgánmi štátnej správy a sudcovskou samosprávou vytvorený
predovšetkým zákonom o súdoch, ako aj zákonom o sudcoch a prísediacich.
Základné povinnosti predstaviteľov orgánu riadenia a správy ustanovuje zákon
o súdoch v svojom § 42. Podľa odseku 1 tohto paragrafu predseda súdu a podpredseda súdu
sa pri výkone riadenia a správy súdu musia zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť
a dôstojnosť ich funkcie alebo ohroziť dôveru v nestranný a spravodlivý výkon tejto
funkcie.
Porušenie povinností pri výkone správy súdu vyplývajúcich z § 42 zákona o súdoch
je v § 116 ods. 1 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich definované ako disciplinárne
previnenie. Podľa § 119 zákona o sudcoch disciplinárne konanie vo veciach predsedu
a podpredsedu najvyššieho súdu vykonáva ústavný súd. Osoby oprávnené iniciovať návrh
na disciplinárne konanie sú špecifikované v § 120 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich,
podľa ktorého návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať a) minister, b)
verejný ochranca práv, c) predseda krajského súdu aj proti sudcovi okresného súdu v jeho
obvode, d) predseda súdu proti sudcovi príslušného súdu, e) sudcovská rada proti sudcovi
príslušného súdu vrátane predsedu tohto súdu.
S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavný súd v konaní podľa čl. 127
ústavy nie je oprávnený preskúmavať námietky porušenia povinností predsedom
najvyššieho súdu vystupujúcim v pozícii orgánu riadenia a správy súdu a sťažovateľ nie je
osobou, ktorá by bola oprávnená podať návrh na začatie konania podľa čl. 136 ods. 3 ústavy
(§ 74e zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa (návrhu na vydanie dočasného opatrenia, trovách konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012