Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 822/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. decembra 2000 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. S. C., bytom V. K,

zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia jeho základných práv

upravených v a 4 a v

rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. -410

z 3. augusta 2000 o dočasnom zbavení výkonu funkcie sudcu a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť JUDr. S. C. vo veci porušenia jeho

základných práv upravených v a 4 a v Slovenskej

republiky o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

11. októbra 2000 doručené podanie JUDr. S. C. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom V.

K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., označené ako „návrh na začatie konania

o ústavnej sťažnosti podľa ust. “.

Z návrhu vyplynulo, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky

rozhodnutím č. -410 z 3. augusta 2000 navrhovateľa dočasne zbavil

výkonu funkcie sudcu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši až do prípadného

rozhodnutia o odvolaní z funkcie sudcu podľa o súdoch

a sudcoch.

Podľa navrhovateľa „súčasťou právomoci ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky a jeho faktickej činnosti teda nemohlo byť dočasné zbavenie výkonu funkcie

sudcu u navrhovateľa; preto nemá oporu v Ústave SR ani napadnuté rozhodnutie

organizačnej povahy odporcu a keď medzi ním a označeným právom a slobodou

navrhovateľa (, , 4 ) je príčinná súvislosť, dôvodne

žiadame v tomto konaní ( a ) ústavnou

sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť ako neústavné“.

Navrhovateľ žiadal pre prípad, že sťažnosť nebude uznaná ako dôvodná aj jej

posúdenie z hľadiska (ďalej len „“)

v spojení s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako

podnetu („podnet na začatie konania podľa § 18 ods. 2 cit. zákona“).

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal vydať nález: „že ústavnej sťažnosti

sa vyhovuje, alebo prijme podnet na ďalšie konanie a zruší napadnuté rozhodnutie

žalovaného z 3. 8. 2000, číslo: -410 ako protiústavné“.

II.

Vo svojom podaní navrhovateľ žiadal, aby ho ústavný súd najprv posúdil ako

ústavnú sťažnosť podľa a v prípade jej „nedôvodnosti“ aj ako podnet

podľa .

Vychádzajúc z toho, že navrhovateľovo podanie smerovalo proti rozhodnutiu

ministra spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústrednému orgánu štátnej správy

a k zrušeniu tohto rozhodnutia, ústavný súd ho posúdil ako ústavnú sťažnosť

a nepovažoval za potrebné ho predbežne prerokovať aj ako podnet.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127

oprávnený konať o ústavných sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam

ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov

územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ale

len v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Jedným z nevyhnutných predpokladov na ďalšie konanie o ústavnej sťažnosti,

ktorý ústavný súd preskúmava pri predbežnom prerokovaní, je zistenie príčinnej

súvislosti medzi právoplatným rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy,

miestneho orgánu štátnej správy alebo orgánu územnej samosprávy s označeným

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Neexistencia tejto príčinnej súvislosti znamená, že rozhodnutím orgánu štátnej správy

alebo územnej samosprávy sa ani nevytvorila možnosť porušenia základného práva,

ktorú by ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti mohol preskúmať a podľa § 57

ods. 1 o nej aj meritórne rozhodnúť ().

Navrhovateľ vo svojej ústavnej žiadosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa a 4 tým, že minister

spravodlivosti Slovenskej republiky ho dočasne pozbavil výkonu funkcie sudcu.

Podľa „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí

verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov“.

Pokiaľ ide o základné práva občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných

priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s , toto

právo sa chápe ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebo

zastupiteľskej demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť

občana na správe verejných vecí spočíva predovšetkým v jeho práve zúčastniť sa na

referende (, , ). Právo občana zúčastňovať sa na

správe vecí verejných prostredníctvom volených zástupcov spočíva v jeho práve

zúčastniť sa na voľbách volených zástupcov tak na miestnej, ako aj na celoštátnej

úrovni a odovzdať hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto (,

) .

Právo zotrvať v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej sa navrhovateľ dostal

voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky v súlade a podľa , však nie je

súčasťou základného práva upraveného v ().

Nakoľko ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky na jednej strane a možnosťou porušenia

základného práva navrhovateľa upraveného v , ústavnú sťažnosť

navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa „Občania majú za rovnakých podmienok prístup

k voleným a iným verejným funkciám“.

Podľa názoru ústavného súdu je obsahom základného práva uvedeného v čl. 30

ods. 4 iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť

nediskriminačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie

v týchto funkciách ().

Základné právo navrhovateľa priznané v na prístup

k funkcii sudcu za rovnakých podmienok bolo teda naplnené momentom jeho

vymenovania do tejto funkcie. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o dočasnom

zbavení funkcie sudcu v tomto zmysle nemožno považovať za akt odoprenia prístupu

k tejto funkcii.

Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky na jednej strane a možnosťou porušenia

základného práva navrhovateľa upraveného v . Z tohto dôvodu

ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Navrhovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva upraveného

v .

Článok 12 ods. 1 uvádza: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Základné práva slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné“.

Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie ústavnej zásady

neodňateľnosti základných práv a slobôd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované

v vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv

a majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné direktívy adresované

predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.

Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení

v individuálnych záležitostiach (, ). Z týchto dôvodov bolo preto

potrebné ústavnú sťažnosť navrhovateľa namietajúcu porušenie základného práva

uvedeného v odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.