Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 822/00
PDF · 118.19 KB
No categories available
II. ÚS 822/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2000 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. S. C., bytom V. K,
zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia jeho základných práv
upravených v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 18613/2000-410
z 3. augusta 2000 o dočasnom zbavení výkonu funkcie sudcu a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť JUDr. S. C. vo veci porušenia jeho
základných práv upravených v čl. 30 ods. 1 a 4 a v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
11. októbra 2000 doručené podanie JUDr. S. C. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom V.
K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., označené ako „návrh na začatie konania
o ústavnej sťažnosti podľa ust. § 18 ods. 1 písm. f) zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Z návrhu vyplynulo, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky
rozhodnutím č. 18613/2000-410 z 3. augusta 2000 navrhovateľa dočasne zbavil
výkonu funkcie sudcu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši až do prípadného
rozhodnutia o odvolaní z funkcie sudcu podľa § 49 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch.
Podľa navrhovateľa „súčasťou právomoci ministra spravodlivosti Slovenskej
republiky a jeho faktickej činnosti teda nemohlo byť dočasné zbavenie výkonu funkcie
sudcu u navrhovateľa; preto nemá oporu v Ústave SR ani napadnuté rozhodnutie
organizačnej povahy odporcu a keď medzi ním a označeným právom a slobodou
navrhovateľa (čl. 12 ods. 1, čl. 30 ods. 1, 4 Ústavy) je príčinná súvislosť, dôvodne
žiadame v tomto konaní (čl. 127 Ústava a § 49 zák. č. 38/1993 Z. z.) ústavnou
sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť ako neústavné“.
Navrhovateľ žiadal pre prípad, že sťažnosť nebude uznaná ako dôvodná aj jej
posúdenie z hľadiska čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako
podnetu („podnet na začatie konania podľa § 18 ods. 2 cit. zákona“).
Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal vydať nález: „že ústavnej sťažnosti
sa vyhovuje, alebo prijme podnet na ďalšie konanie a zruší napadnuté rozhodnutie
žalovaného z 3. 8. 2000, číslo: 18613/2000-410 ako protiústavné“.
II.
Vo svojom podaní navrhovateľ žiadal, aby ho ústavný súd najprv posúdil ako
ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy a v prípade jej „nedôvodnosti“ aj ako podnet
podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.
Vychádzajúc z toho, že navrhovateľovo podanie smerovalo proti rozhodnutiu
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústrednému orgánu štátnej správy
a k zrušeniu tohto rozhodnutia, ústavný súd ho posúdil ako ústavnú sťažnosť
a nepovažoval za potrebné ho predbežne prerokovať aj ako podnet.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127
ústavy oprávnený konať o ústavných sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam
ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov
územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ale
len v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Jedným z nevyhnutných predpokladov na ďalšie konanie o ústavnej sťažnosti,
ktorý ústavný súd preskúmava pri predbežnom prerokovaní, je zistenie príčinnej
súvislosti medzi právoplatným rozhodnutím ústredného orgánu štátnej správy,
miestneho orgánu štátnej správy alebo orgánu územnej samosprávy s označeným
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta.
Neexistencia tejto príčinnej súvislosti znamená, že rozhodnutím orgánu štátnej správy
alebo územnej samosprávy sa ani nevytvorila možnosť porušenia základného práva,
ktorú by ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti mohol preskúmať a podľa § 57
ods. 1 zákona o ústavnom súde o nej aj meritórne rozhodnúť (I. ÚS 50/96).
Navrhovateľ vo svojej ústavnej žiadosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy tým, že minister
spravodlivosti Slovenskej republiky ho dočasne pozbavil výkonu funkcie sudcu.
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy „Občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí
verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov“.
Pokiaľ ide o základné práva občana zúčastňovať sa na správe vecí verejných
priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov v súlade s čl. 30 ods. 1 ústavy, toto
právo sa chápe ako právo spočívajúce vo využívaní nástrojov priamej alebo
zastupiteľskej demokracie. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu priama účasť
občana na správe verejných vecí spočíva predovšetkým v jeho práve zúčastniť sa na
referende (I. ÚS 66/97, II. ÚS 1/98, II. ÚS 37/98). Právo občana zúčastňovať sa na
správe vecí verejných prostredníctvom volených zástupcov spočíva v jeho práve
zúčastniť sa na voľbách volených zástupcov tak na miestnej, ako aj na celoštátnej
úrovni a odovzdať hlas „svojmu“ kandidátovi na vybraté miesto (II. ÚS 48/97,
II. ÚS 1/98) .
Právo zotrvať v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej sa navrhovateľ dostal
voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky v súlade a podľa ústavy, však nie je
súčasťou základného práva upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy (II. ÚS 796/00).
Nakoľko ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky na jednej strane a možnosťou porušenia
základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 1 ústavy, ústavnú sťažnosť
navrhovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy „Občania majú za rovnakých podmienok prístup
k voleným a iným verejným funkciám“.
Podľa názoru ústavného súdu je obsahom základného práva uvedeného v čl. 30
ods. 4 ústavy iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť
nediskriminačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie
v týchto funkciách (II. ÚS 796/00).
Základné právo navrhovateľa priznané v čl. 30 ods. 4 ústavy na prístup
k funkcii sudcu za rovnakých podmienok bolo teda naplnené momentom jeho
vymenovania do tejto funkcie. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o dočasnom
zbavení funkcie sudcu v tomto zmysle nemožno považovať za akt odoprenia prístupu
k tejto funkcii.
Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky na jednej strane a možnosťou porušenia
základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Z tohto dôvodu
ústavnú sťažnosť navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Navrhovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva upraveného
Článok 12 ods. 1 ústavy uvádza: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach. Základné práva slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné“.
Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie ústavnej zásady
neodňateľnosti základných práv a slobôd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované
v čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv
a majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné direktívy adresované
predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.
Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení
v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov bolo preto
potrebné ústavnú sťažnosť navrhovateľa namietajúcu porušenie základného práva
uvedeného v čl. 12 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.