Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 110/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosti , ,

a , , obaja zastúpení advokátom

JUDr. Bohumilom Novákom, advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia

„a) , , v spojení s ,

Charty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1, čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd,

b) , ods. 2, v spojení s Slovenskej

republiky, samostatne aj ,

opatreniami č. 11 a 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými

sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015“;

a vo veci namietaného porušenia základného práva „na dobrú správu vecí verejných

podľa a 2 a v spojení s

a čl. 41 Charty základných práv Európskej únie a základného práva podľa čl. 12 ods. 2

v spojení s mať za rovnakých podmienok

prístup na plnenie funkčných povinností sudcu v domácom prostredí,

Rozhodnutím predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. októbra

2015, Spr 853/2015“ a takto

rozhodol:

Sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

14. októbra 2015, 27. októbra 2015, 18. novembra 2015 a 1. decembra 2015 doručené

sťažnosti , (ďalej len „sťažovateľ

v 1. rade“), a , (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie

a) (ďalej len „“), základného práva

zaručeného v v spojení s a Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“), čl. 2 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt o občianskych právach“), čl. 2 ods. 2

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt

o hospodárskych právach“) a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 12 k dohovoru“),

b) a 2 a v spojení s a porušenie základného

práva zaručeného v ,

opatreniami č. 11 (sp. zn. Spr 956/2015 z 26. augusta 2015) a č. 13

(sp. zn. Spr 1083/2015 z 10. septembra 2015) predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorými sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky na rok 2015 (ďalej len „rozvrh práce“);

a porušenie a 2 a v spojení s a

charty v súvislosti s právom na dobrú správu vecí verejných a porušenie čl. 12 ods. 2

v spojení s porušením základného práva zaručeného v ) mať

za rovnakých podmienok prístup na plnenie funkčných povinností sudcu v domácom

prostredí rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra

2015.

Zo sťažností doručených ústavnému súdu 14. októbra 2015 (sťažnosť sťažovateľa

v 1. rade) a 27. októbra 2015 (sťažnosť sťažovateľa v 2. rade) a ich príloh vyplýva, že

„Opatrením č. 11, Spr 956/2015, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 z 26. augusta 2015, s účinnosťou

od 1. septembra 2015, bolo zmenené zloženie senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu. Funkčný senát 1T v zložení , a

bol rozpustený a členovia tohto senátu boli začlenení každý do iného senátu. Pôvodný senát

1T zostal znefunkčnený – neobsadený.“.

Podľa názoru sťažovateľov k tomu došlo po medializácii „názorov niektorých

politikov“ na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2015,

sp. zn. z 29. mája 2015 a sp. zn. z 15. júla 2015 a „osobitne

na absenciu bezúhonnosti sudcu okresného súdu [týka sa sťažnosti sťažovateľa v 2. rade,

pozn.] a inštitucionálnej nezávislosti policajnej inšpekcie od orgánu exekutívy [týka sa

oboch sťažovateľov, pozn.]. Sťažovatelia sú presvedčení, že predsedníčka najvyššieho súdu

„začala členov senátu 1T najskôr kritizovať, a potom aj postihovať...“.

Ako spoločne uvádzajú, «Pri prerokovaní návrhu opatrenia č. 11 na mimoriadnom

zasadnutí sudcovskej rady najvyššieho súdu 18. augusta 2015 predsedníčka najvyššieho

súdu potom, čo najprv sa vyjadrila, že „popiera akékoľvek politické nadiktovanie zmien

rozvrhu práce, a že senát 1T nie je zrušený, zostáva len neobsadený, ale že má zámer

posilniť trestnoprávne kolégium“, následne uviedla, že „ nie je trestaný za právny

názor“, aby v zapätí potvrdila, „že rozhodnutia senátu 1T vyvolali obavu a kritiku

verejnosti,“ a dodala, že „k tejto zmene pristúpila pre reakcie verejnosti za posledné

obdobie, ktoré znižujú dôveru v súdnu moc, ktorá je dôležitá pre riadne fungujúci právny

štát, čo bolo signálom, že bolo treba niečo so senátom 1T robiť“. Neuviedla pritom právne

argumenty, ktoré by spochybňovali zákonnosť rozhodnutí senátu 1T. [ostatná veta citácie

vyplýva iba zo sťažnosti sťažovateľa v 1. rade, pozn.]

Napriek upozorneniam niektorých členov trestnoprávneho kolégia [týka sa sťažnosti

sťažovateľa v 2. rade, pozn.] a členiek sudcovskej rady [týka sa oboch sťažovateľov, pozn.],

že nie je možné sa pri rozhodovaní sudcov riadiť verejnou mienkou, predsedníčka súdu

opatrenie č. 11 podpísala, a tak nadobudlo účinnosť 1. septembra 2015.

Z uvedených skutočností, ktoré sú prevzaté z oficiálnej Zápisnice Trestnoprávneho

kolégia [týka sa iba sťažovateľa v 2. rade, pozn.] a Zápisnice z mimoriadneho zasadnutia

Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR konaného 18. augusta 2015 (SRns 74/2015) vyplýva

jednoznačný záver, že sťažovateľ, ako aj ďalší dvaja sudcovia senátu 1T, boli do iných

senátov začlenení za „trest“, pre právne názory vyjadrené v rozsudkoch, konkrétne

vo veciach sp. zn. z 23. februára 2015, z 29. mája 2015,

z 15. júla 2015.».

Sťažovateľ v 1. rade uviedol, že podľa «Opatrenia č. 11 a č. 13 bol zaradený

do senátu 5T. Ide o senát, ktorému predsedá ;... V tomto senáte sú aj

sudcovia, ktorých vzájomná averzia je medzi sudcami najvyššieho súdu známa už dlhodobo

a bola aj v médiách prezentovaná. Potvrdzujú to i opakované vyjadrenia predsedu senátu...,

ktorý sa vyjadril..., že „ bude síce vedený v senáte 5T, ale na rozhodovacej činnosti

senátu sa nebude podieľať... dôvodom pre takýto postup je pretrvávajúca odborná

a morálna disharmónia medzi pôvodnými členmi senátu 5T a sudcom , ktorá

bráni akejkoľvek pracovnej a medziľudskej komunikácii..., ktorú nie je možné prekonať

a ktorá by mohla vyústiť až do fyzických konfliktov.“ Pokiaľ ide o tvrdenie predsedníčky,

že novým zložením senátov má dôjsť k zásadnému zlepšeniu funkčnosti a zvýšeniu

efektívnosti pri vybavovaní agendy... a ku zlepšeniu celkovej situácie v medziľudských

vzťahoch, predseda senátu 5T to vyvrátil...

Aj predsedníčkou súdu prezentovaný argument o zlepšení situácie v medziľudských

vzťahoch, je v kontexte už vyjadreného evidentné, že len formálne prekrýva skutočný dôvod,

ktorým je odstavenie a vyradenie sťažovateľa od nezávislého rozhodovania, ktoré

nekorešponduje s vôľou aktuálnych držiteľov politickej (výkonnej) moci a časťou verejnosti.

Vyjadrenia predsedníčky súdu pri odôvodňovaní preradenia a rozdelenia členov

pôvodného senátu 1T z dôvodu nesúhlasu s právnym názorom vyjadreným v rozsudkoch...,

spolu s verejnými vyjadreniami predsedu senátu 5T, v ktorom je sťažovateľ podľa

Opatrenia č. 11 od 1. septembra 2015 členom, sú v tomto smere jednoznačné.

Zaradenie sťažovateľa do senátu 5T je typicky účelovou zmenou, ktorou

sa predsedníčka snaží eliminovať rozhodovaciu činnosť sťažovateľa, ktorého právne názory

nevyhovujú ministrovi vnútra, ministrovi spravodlivosti a verejnosti a naviac mu tam hrozí

fyzický atak zo strany , pri prezentovaní právnych názorov nesúladných s jeho

názormi.».

Sťažovateľ v 2. rade bol opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13,

ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce, «zaradený do senátu 6T. Pokiaľ ide o tvrdenie

predsedníčky, že novým zložením senátov má dôjsť k zásadnému zlepšeniu funkčnosti

a zvýšeniu efektívnosti pri vybavovaní agendy... a ku zlepšeniu celkovej situácie

v medziľudských vzťahoch, opak je pravdou. Už aj v súčasnej dobe sa nápad v jednotlivých

senátoch zvýšil, lebo bol znížený počet senátov. Niektoré senáty sú zložené z dvoch alebo

zo štyroch sudcov, čo si vyžaduje neustále dopĺňanie senátov zastupujúcimi sudcami.

Predtým pridelená agenda sa vybavuje v pôvodných senátoch a agenda prideľovaná

od 1. 9. 2015 sa vybavuje v novo zložených senátoch. Sťažovateľ v súčasnosti takto

rozhoduje v troch senátoch – 4T, 1T a 6T, čo zákonite sťažuje a spomaľuje vybavovanie

pridelenej agendy. Vzťahy medzi sudcami boli narušené už skôr, ale v dôsledku týchto

zmien sa ešte narušenie prehĺbilo.».

Aj podľa názoru sťažovateľa v 2. rade bolo skutočným dôvodom prijatia

napadnutých opatrení predsedníčky najvyššieho súdu jeho „odstavenie a vyradenie...

od nezávislého rozhodovania, ktoré nekorešponduje s vôľou aktuálnych držiteľov politickej

(výkonnej) moci a časťou verejnosti. Zákonný dôvod na takéto zmeny Rozvrhu práce

na rok 2015 nebol absolútne daný lebo nenastala zmena v personálnom obsadení trestných

senátov, ani k náhlej a dlhodobej prekážke na strane sudcu – sudcov a ani k zvýšeniu

nápadu vecí na trestnom úseku alebo k zvýšenej zaťaženosti niektorého – niektorých senátov

na trestnoprávnom kolégiu.“.

Podľa presvedčenia sťažovateľov „ a zákon o sudcoch umožňuje

najvyššiemu súdu v trestnom konaní rozhodovať v senátoch len ak sú trojčlenné alebo

päťčlenné. Dvojčlenný (3T) [týka sa sťažovateľa v 2. rade, pozn.] alebo štvorčlenný (5T)

senát , ale ani Zákon o sudcoch nepozná a svojvoľné kreovanie

trojčlenného senátu v zložení zo štyroch sudcov je porušením práva fyzických osôb

na spravodlivý súdny proces.“ .

Sťažovateľ v 1. rade k tomu dodáva, že „V tejto spojitosti ako typicky účelové sa

ukazuje aj zloženie senátu 3T iba z dvoch kmeňových sudcov... a sudcu , dočasne

prideleného na výkon funkcie v tomto senáte, hoci senát 5 T má štyroch kmeňových

sudcov... Na najvyššom súde sa doposiaľ uplatňovala zásada, že za takejto situácie, práve

dočasne pridelený sudca nikdy nepôsobil ako tretí člen senátu.

Dôvodom na zrušenie každého rozhodnutia štvorčlenného senátu je okolnosť,

že predseda súdu alebo riadiaci predseda senátu bude arbitrárne určovať zo senátu,

zloženého zo štyroch sudcov, troch na rozhodnutie v konkrétnej veci. Takýto postup

porušuje aj práva fyzických osôb na zákonného sudcu a sudcovi, zaradenému v senáte

zo štyroch sudcov, v prípade rozhodovania v senáte z troch sudcov, hrozí opodstatnene

disciplinárny postih za to, že v rozpore so zákonom konal a rozhodoval, hoci nie je

zákonným sudcom.“.

Podľa názoru sťažovateľov „V opatreniach predsedníčky najvyššieho súdu č. 11

a č. 13 nie je určený mechanizmus, z ktorého by bol dopredu daný presný a ničím

nezameniteľný spôsob prideľovania veci konkrétnemu sudcovi - spravodajcovi a kreovania

trojčlenného senátu pre takto pridelenú konkrétnu trestnú vec napadnutú cez elektronickú

podateľňu...“.

Sťažovateľ v 1. rade dopĺňa, že „Zloženie senátu 5T pre každú konkrétnu trestnú vec

tak ostane na absolútnej svojvôli riadiaceho predsedu senátu..., ktorý už verejne mediálne

vyhlásil, že pre názorovú disharmóniu..., senát 5T bude rozhodovať vo všetkých veciach

bez ... Napokon opatrenie č. 13 bolo prijaté iba na želanie ,

aby nerozhodoval v senáte 5T aj . Nedovoliť rozhodovať z dôvodu

právneho názoru, je zjavným zámerom opatrení č. 11 a č. 13...

Keďže sťažovateľ je sudcom, čo je povolanie, ktorého výkon (povolania)

je rozhodovanie v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach alebo preskúmavaní

zákonnosti orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci... neprideľovaním veci na rozhodovanie, resp. vylúčenie

navrhovateľa z rozhodovania, tento nemá vytvorené pracovné podmienky na faktické

realizovanie svojho práva na povolanie a zároveň reálne nezotrváva vo funkcii sudcu,

pretože mu nie sú veci na rozhodovanie prideľované.“.

Sťažovatelia považujú „kvalifikované ústavné posúdenie postupu predsedníčky

najvyššieho súdu v konkrétnom prípade za vec precedentného významu, pretože ak uvedený

postup predsedníčky najvyššieho súdu, ktorý je účelový a vykazuje známky zjavnej svojvôle,

si ona osvojí ako pracovnú metódu aj do budúcna, budú tým ohrozené nielen základné

ľudské práva a slobody sudcov a zamestnancov najvyššieho súdu, ale aj s následnou

reflexiou, najmä práva na zákonného sudcu účastníka (strany) v konaní, a tým zákonite

aj porušenie princípov právneho štátu, ktoré vyjadrujú charakter Slovenskej republiky“.

Sťažovatelia sa zhodujú, že „Opatreniami predsedníčky súdu ako individuálnymi

správno-riadiacimi aktmi bolo zasiahnuté do“ ich „základného práva... na dobrú správu

veci verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, do práva na ochranu

pred diskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor

a do práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok...“.

Ako uvádzajú, „) je tým ustanovením, ktoré vyplýva

zo skutkového stavu uvedeného v sťažnosti a porušenie základného práva, ktorého reálnosť

možno odôvodiť, nie zo samotnej zmeny rozvrhu práce súdu, ale z odôvodnení jeho zmeny

predsedníčkou súdu, čo je zachytené v zápisnici z prerokovávania rozvrhu v sudcovskej

rade“.

Sťažovatelia tvrdia, že «Právo podľa zahŕňa jednak právo

na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a podľa výslovného znenia v písm. b)

aj ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní. Tým, že splnomocnenie pre zákonodarcu

na obsah, resp. predmet úpravy zákona, ktorý má vydať, je formulovaný demonštratívne

(slovom „najmä“), je možno pod toto právo nasubsumovať aj osobitné práva sudcu

vyplývajúce z ustanovenia § 34 ods. 1 (nadpis „základné práva sudcu“) priznáva každému

sudcovi za rovnakých podmienok rovnaké práva a povinnosti. Podľa výslovného znenia

tohto ustanovenia zákona o súdoch „sudca nemôže byť zvýhodňovaný alebo

znevýhodňovaný pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní alebo pre jeho názory

a postoje sudcu.“».

Sťažovateľ v 1. rade vo vzťahu k namietanému uvádza,

že v zmysle ustanovenia tohto článku „občania majú za rovnakých podmienok

prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto základné ľudské právo v zmysle

nespochybniteľnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu

implicitne v sebe zahŕňa aj právo na zotrvanie vo funkcii a v jeho rámci treba vidieť

i zotrvanie vo funkcii s reálnym výkonom povinností vyplývajúcich z obsahovej náplne danej

funkcie. Predsedníčka súdu vyjadreniami pri odôvodňovaní preradenia a rozdelenia členov

pôvodného senátu 1T z dôvodu nesúhlasu s právnym názorom, spolu s verejnými

vyjadreniami predsedu senátu 5T, prezentovala zjavný zámer zabrániť sťažovateľovi

v rozhodovaní, čo je jediná náplň funkcie sudcu.“.

Podľa názoru sťažovateľov predsedníčka najvyššieho súdu ako orgán riadenia

a správy tohto súdu v danom prípade prekročila ústavné a zákonné kompetencie, rozhodla

diskriminačne, konala v rozpore s právnym princípom legitímneho očakávania, lebo

po prvýkrát rozhodla „na preukázaný nátlak politikov a verejnosti“ a nekonala v súlade

s princípmi nezávislosti súdnej moci.

Sťažovatelia uznávajú, že „Zákon síce umožňuje predsedovi súdu meniť alebo

dopĺňať rozvrh práce. Zmeny a doplnenia však nemôžu byť svojvoľné...

Opatrenie predsedníčky súdu č. 11 je vo vzťahu k povinnostiam predsedu súdu

v rozpore s ustanoveniami zákona o sudcoch upravujúcimi podmienky zmeny rozvrhu práce

a tiež v rozpore s tým istým zákonom ustanovenými dôvodmi na zmenu alebo doplnenie

rozvrhu práce. Opatrenie č. 11 je zjavne svojvoľné, keďže dôvodom potreby nového

rozdelenia prác pri výkone súdnictva v trestnoprávnom kolégiu nebola ani zmena

personálneho obsadenia súdu, ani dlhodobá neprítomnosť niektorého zo sudcu

(resp. sudcov trestnoprávneho kolégia), ani výrazné rozdiely v pracovnom zaťažení sudcov

a poverených zamestnancov súdu, ktoré by vznikli objektívne v priebehu kalendárneho

roka.“.

Sťažovateľ v 1. rade ďalej uvádza, že „Opatrenie č. 13 je síce vydané v súvislosti

so zmenou v obsadení súdu sudcami (úmrtie sudcu ). Ním realizované zmeny

sú však opäť svojvoľné. Senát 5T mal totiž po zániku funkcie sudcu troch členov,

ako to ustanovuje prvej vety Skutočným dôvodom jeho

vydania bolo vylúčiť sťažovateľa z rozhodovania v senáte 5T, umelým a v tomto prípade

opäť neodôvodneným preradením sudcu zo senátu 6T do senátu 5T... Predseda

senátu 5T doteraz so sťažovateľom neprerokoval zadeľovanie práce v senáte, hoci mu to

ukladá čl. 34 bod 4 prvá veta Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu...“.

Sťažovatelia zhodne tvrdia, že „Pred zmenami rozvrhu práce, predsedníčka súdu

opatrenie č. 11“ s nimi „prerokovala... iba formalisticky a opatrenie č. 13“

s nimi „neprerokovala vôbec, a ani“ ich „nevypočula pred prijatím tohto individuálneho

opatrenia“, ktoré sa ich osôb „nepriaznivo dotýka.“.

V ďalšom sťažovatelia poukázali na Bangalórske zásady správania sudcov;

odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom

o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť zo 17. novembra 2010 a dodatok

k nemu; základné princípy nezávislosti súdnictva OSN A/COF.121/22/Rev. 1 59 (1985);

Európsku Chartu o štatúte sudcov (1998) (DAJ/DOC(98)23); správu pracovnej skupiny

Európskej siete Súdnych rád – SUDCOVSKÁ ETIKA, 2009 – 2010; správu PORADNEJ

RADY EURÓPSKYCH SUDCOV CCJE(2011)6 o situácii súdnych mocí a sudcov

v rôznych členských štátoch, Štrasburg, 9. novembra 2011; MAGNU CHARTU SUDCOV

(Základné princípy), CCJE(2010)3, Štrasburg, 17. novembra 2010; odporúčanie Výboru

ministrov Rady Európy členským štátom o nezávislosti, spôsobilosti a postavení sudcov

R (94) 12 z 13. októbra 1994; rezolúciu EAJ – preskúmavanie súdnych rozhodnutí

výkonnou mocou.

Sťažovatelia trvajú na tom, že ich „Diskriminácia... za právny názor

vyjadrený v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. februára 2015, z 29. mája 2015, z 15. júla 2015 zo strany

predsedníčky najvyššieho súdu pokračovala i /aj:

[vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade, pozn.] 31. augusta 2015, keď podala

trestnoprávnemu kolégiu najvyššieho súdu návrh na odvolanie sťažovateľa z funkcie

predsedu tohto kolégia pred ukončením trojročného funkčného obdobia, čo sa stalo prvý

krát v histórii Najvyššieho súdu... Sťažovateľ bol odvolaný z funkcie predsedu

trestnoprávneho kolégia 14. septembra 2015, po rozprave, v ktorej predsedníčka

najvyššieho súdu na neverejnom zasadnutí opätovne konštatovala, že musela na podklade

znepokojenia verejnosti rozpustiť senát 1T.“

[vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade, pozn.] 29. septembra 2015, keď podala

trestnoprávnemu kolégiu podnet na prijatie zjednocujúceho stanoviska, ktorého základom

bolo uznesenie z 2. júla 2015, v ktorom bez pridelenia veci a bez znalosti

obsahu spisu posúdil právoplatne skončené a opravnými prostriedkami nenapadnuté

rozsudky senátu pod sp. zn. a ako nezákonné. Následne

30. septembra 2015 predsedníčka najvyššieho súdu podala na členov rozpusteného senátu

1T osobitné návrhy na začatie disciplinárneho konania pre právny názor uvedený

v rozsudku .“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„1. Základné právo sťažovateľa a podľa

a) , , v spojení s ,

Charty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1, čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práva a základných slobôd,

b) , ods. 2, v spojení s Slovenskej

republiky, samostatne aj

Opatreniami č. 11 a 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými

sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015

porušené bolo.

2. Opatrenia č. 11 a č. 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorými sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015

z 26. augusta 2015, Spr 956/2015 a z 10. septembra 2015, Spr 1083/2015 sa zrušujú v časti

týkajúcej sa sťažovateľa.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú

ujmu v sume 100 000 eur [sťažovateľovi v 1. rade] 80 000 Eur [sťažovateľovi v 2. rade]...

na účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného mesiaca od doručenia tohto

nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania v sume 355,72 eur [každému]... na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka

do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.

Sťažovatelia zároveň navrhli vo veci rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť

opatrení predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh

práce, s odôvodnením, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky bude konať a rozhodovať

v senátoch trestného kolégia v takom zložení, ktoré je v rozpore s ústavnými a zákonnými

úpravami, takže bude dochádzať aj k porušovaniu základného práva na zákonného sudcu

v zmysle ...“.

Rovnako sťažovatelia zhodne tvrdia, že v ich prípade ide o naliehavú vec, ktorá spĺňa

predpoklady na postup podľa , preto navrhli prednostné

rozhodnutie o týchto sťažnostiach, „pretože od 1., resp. 11. septembra 2015 dochádza

k nerešpektovaniu ústavného imperatívu na zákonného sudcu v zmysle

u fyzických osôb v trestnom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky“.

Sťažovatelia v sťažnostiach doručených ústavnému súdu 18. novembra 2015

(sťažovateľ v 1. rade) a 1. decembra 2015 (sťažovateľ v 2. rade), ktorými namietali

porušenie svojich práv rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu pod sp. zn.

Spr 853/2015 z 19. októbra 2015, uviedli, že týmto rozhodnutím „podľa § 41 ods. 1, 2

písm. a) o sudcoch a čl. V bodov 1 písm. a) a 2 Zásad povoľovania

funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí“ im bolo „zrušené povolenie o plnení

funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí vydané 3. septembra 2014,

Spr , z dôvodu disciplinárneho konania...“ vedeného pod sp. zn. KP 112/2015

proti sťažovateľovi v 1. rade a sp. zn. KP 113/2015 proti sťažovateľovi v 2. rade.

Z obsahu sťažností vyplýva, že „Predsedníčka najvyššieho súdu podala

1. októbra 2015 okrem “ aj na sťažovateľov «disciplinárny návrh...

údajne za „svojvoľný právny názor“ vyjadrený v rozsudku..., sp. zn. ,

z 23. februára 2015, hoci paradoxne... 20. augusta 2015 tento istý rozsudok tvoril zákonný

podklad pre jej návrh na vydanie zjednocujúceho stanoviska trestného kolégia

29. septembra 2015 pod 62/2015...».

Sťažovatelia zhodne považujú „kvalifikované ústavné posúdenie krokov

predsedníčky najvyššieho súdu v konkrétnom prípade za vec precedentného významu,

pretože ak uvedený postup predsedníčky, ktorý je účelový, diskriminačný a vykazuje známky

zjavnej svojvôle, si ona osvojí ako pracovnú metódu aj do budúcna, budú tým ohrozené

základné ľudské práva a slobody sudcov a zamestnancov najvyššieho súdu“.

Sú presvedčení, že „Rozhodnutím predsedníčky súdu ako individuálnym správno-

riadiacim aktom bolo zasiahnuté do“ ich „základného práva... na dobrú správu veci

verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, do práva na ochranu pred

diskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor“.

Tvrdia, že predsedníčka najvyššieho súdu ich „nevypočula a ani“ im „nedala...

príležitosť vyjadriť sa, hoci v zmysle čl. 17 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy

Rec (2007/7 z 20. júna 2007 o dobrej správe musia byť správne rozhodnutia formulované

v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie,

zahŕňajúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané“.

Podľa názoru sťažovateľov predsedníčka najvyššieho súdu pri prijímaní dotknutého

rozhodnutia v danom prípade prekročila ústavné a zákonné kompetencie, rozhodla

arbitrárne (svojvoľne), v rozpore s povinnosťami ustanovenými pri jej riadení a správe

najvyššieho súdu, ako aj v rozpore s podmienkami, pre ktoré možno zrušiť sudcovi

povolenie plniť si svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí. Sťažovatelia

sú presvedčení, že predsedníčka najvyššieho súdu rozhodla „na preukázaný nátlak

politika“, a to pre ich názory a postoje a právne názory vyjadrené v rozhodnutiach

pri rozhodovaní. Rovnako sťažovatelia tvrdia, že predsedníčka najvyššieho súdu nekonala

v súlade s princípmi o dobrej verejnej správe a o ochrane pred diskrimináciou v zamestnaní

a porušila ich základné právo na dobrú správu vecí verejných a mať možnosť za rovnakých

podmienok plniť si funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí. Zároveň, ako to

uvádzajú sťažovatelia, predsedníčka najvyššieho súdu nedbala na zásady demokratického

procesu, vládu práva, nediskrimináciu, zodpovednosť a transparentnosť.

Sťažovatelia uznávajú, že „Zákon o sudcoch síce umožňuje predsedovi súdu zrušiť

sudcovi prácu v domácom prostredí avšak nemôže byť toto rozhodnutie svojvoľné.

Na zrušenie sa vyžaduje splnenie niektorej zo zákonom ustanovených podmienok

predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Musí byť preukázaný

nedostatočný výkon funkcie sudcu alebo porušenie sudcovských povinností.“.

Napadnuté rozhodnutie je však podľa sťažovateľov „prima facie svojvoľné, keďže

dôvod jeho prijatia je z jeho obsahu nezistiteľný, najmä však dôvodom takého postupu nebol

nedostatočný výkon funkcie sudcu... ani porušenie... sudcovských povinností... Ide o ďalší

v sérii šikanóznych krokov, po rozpustení senátu 1T, iniciovaní odvolávania z funkcie

predsedu kolégia [týka sa sťažovateľa v 1. rade, pozn.] a disciplinárneho stíhania

sťažovateľa za jeho názory a postoje a pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní

[týka sa oboch sťažovateľov, pozn.]“.

Ako sťažovatelia uvádzajú, „predsedníčka najvyššieho súdu toto rozhodnutie“ s nimi

„neprerokovala“ ani ich „nevypočula pred prijatím tohto individuálneho aktu“, ktorý sa ich

„nepriaznivo dotýka, hoci jej to expressis verbis ukladá i čl. 5 bod 4 písm. q) Rokovacieho

poriadku Najvyššieho súdu..., podľa ktorého, ak predseda súdu zistí, že došlo k porušeniu

zásad sudcovskej etiky, zásad dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania,

je povinný prerokovať zistené nedostatky s dotknutým sudcom, so súdnym úradníkom alebo

zamestnancom, ktorí plnia úlohy vyplývajúce z ich pôsobnosti“.

Predsedníčka najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie sp. zn. Spr 853/2015

z 19. októbra 2015 odôvodnila „vedením disciplinárneho konania“ proti sťažovateľom. Títo

však tvrdia, že «Vedenie disciplinárneho konania proti sudcovi môže byť základom

pre zrušenie povolenia o plnení funkčných povinností sudcu v domácom prostredí, ale až

na podklade právoplatného rozhodnutia disciplinárneho senátu, ktorým uznal sudcu

za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia, čo sa v ustanovení § 41 ods. 2

citovaného zákona predpokladá pod písm. b). Až právoplatné rozhodnutie disciplinárneho

senátu, ktorým uznal sudcu za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia sa uvádza

ako samostatný dôvod na zrušenie [sťažovateľ v 2. rade zvýraznil, že „už vydaného“]

povolenia o plnení funkčných povinností sudcu v domácom prostredí práve preto, aby

len formálne podanie disciplinárneho návrhu, bez reálneho dôkazného základu, nebolo

pre predsedu súdu nástrojom na bezdôvodné šikanovanie názorovo mu nepohodlných

sudcov. Vedenie disciplinárneho konania proti sudcovi podľa § 41 ods. 1, druhá veta,

zákona o sudcoch je dôvodom pre predsedu súdu, že mu nepovolí plniť funkčné povinnosti

v domácom prostredí, ale nie je zákonným dôvodom na zrušenie [sťažovateľ v 2. rade

zvýraznil, že „už vydaného“] povolenia o plnení funkčných povinnosti sudcu v domácom

prostredí. Predsedníčkou najvyššieho súdu..., použitý čl. V bod 1 a 2 Zásad neupravuje

zrušenie povolenia plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a bod 1 uvedených

Zásad neobsahuje ani písm. a). Čl. VI. bod 2) týchto Zásad predsedovi súdu síce formálne

umožňuje zrušenie alebo obmedzenie výkonu práce v domácom prostredí aj v prípade

podania návrhu na disciplinárne konanie proti sudcovi, avšak ide o svojvoľné a nezákonné

rozšírenie postihu sudcu Súdnou radou a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky,

pretože zákon o sudcoch v ustanovení § 41 ods. 1 takýto postup neumožňuje. Pritom

samotné zmocnenie v ustanovení § 41 ods. 1 pre Súdnu radu a ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky na prijatie Zásad sa navyše týka výlučne iba určenia rozsahu v akom

sa majú plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a nie na úpravu rušenia

povolenia plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí.

o sudcoch nie je možné meniť podzákonným, hoci všeobecne

záväzným, právnym predpisom a už vôbec nie Zásadami povoľovania funkčných povinnosti

sudcu v domácom prostredí zo 16. septembra 2014 prijatými Súdnou radou a ministrom

spravodlivosti Slovenskej republiky..., pretože by išlo o zmenu zákona parlamentu, čiže

o zásah do pôsobnosti zákonodarnej moci a do hierarchie právnych noriem...

... Zásady prijaté Súdnou radou a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky sú

normami nižšej právnej sily v porovnaní so zákonom o sudcoch, vydaným Národnou radou

Slovenskej republiky. Účelová argumentácia predsedníčky súdu obsahom Zásad na zmenu

obsahu ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o sudcoch tykajúceho sa výlučne iba určenia

rozsahu v akom sa majú plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a nie úpravy

rušenia, resp. obmedzovania už povoleného plnenia funkčných povinnosti sudcu v domácom

prostredí, je nezákonná a neústavná.

Rozhodnutím o povolení plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí

z 3. septembra 2014, sp. zn. 891/2014 bol prijatý nespochybniteľný záver, že povinnosti

sudcu si sťažovateľ plní na takej úrovni, že to nebránilo vyhoveniu jeho žiadosti. Od tohto

rozhodnutia až do súčasnej doby sťažovateľ nebol písomne ani ústne upozornený

predsedníčkou, podpredsedníčkou súdu, resp. predsedom trestného kolégia na nedostatky

pri plnení funkčných povinností sudcu a na sťažovateľa v tomto smere neboli sťažnosti ani

od procesných strán.».

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„1. Základné právo sťažovateľa “ a „

na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2

a Charty základných práv Európskej únie a základného

práva podľa v spojení s mať

za rovnakých podmienok prístup na plnenie funkčných povinnosti sudcu v domácom

prostredí Rozhodnutím predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. októbra

2015, Spr. 853/2015, porušené bolo.

2. Rozhodnutie predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo

sťažovateľovi zrušené povolnie o plnení funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí

vydané 3. septembra 2014, Spr 891 pod/2014 zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú

ujmu v sume 10 000 eur... na účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného

mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania v sume 355,72 eur [každému] na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka

do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.

Aj v týchto sťažnostiach sťažovatelia navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení,

ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia predsedníčky

najvyššieho súdu s odôvodnením, že „U predsedníčky najvyššieho súdu ide o ďalší v sérií

šikanóznych krokov proti sťažovateľovi za jeho právne názory, po rozpustení senátu 1T,

iniciovaní odvolávania z funkcie predsedu kolégia [vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade]

a iniciovaní disciplinárneho stíhania [vo vzťahu k obom sťažovateľom]“.

Taktiež navrhli postup podľa , pretože podmienky

v ňom uvedené považovali za splnené.

Podaním doručeným ústavnému súdu 22. februára 2016 sťažovateľ v 1. rade

zopakoval argumentáciu vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv opatreniami

predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13 týkajúcu sa neurčenia mechanizmu

prideľovania vecí konkrétnemu sudcovi spravodajcovi a kreovania trojčlenného senátu

pre veci napadnuté do senátu 5T, zvýraznil pritom, že riadiaci predseda označeného senátu

s ním „neprerokoval zadeľovanie práce v senáte, hoci mu to ukladá čl. 34 bod 4 prvá veta

Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. Podotkol, že za takéto

prerokovanie nemožno považovať medializované vyjadrenia riadiaceho predsedu senátu 5T,

podľa ktorých sa sťažovateľ v 1. rade nebude podieľať na rozhodovacej činnosti

tohto senátu a nebudú mu prideľované žiadne veci. Prílohu doplnenia podania tvoril

„zoznam 68 trestných káuz napadnutých do senátu 5T od 7. septembra do 31. decembra

2015 (od 1. septembra do 31. decembra 2015 bol v senáte 5T) a už rozhodnutých“,

v ktorých sťažovateľ v 1. rade ako jeho stály člen nebol zaradený do „trojčlennej

rozhodovacej zostavy senátu 5T riadiacim predsedom senátu“.

Pretože vo všetkých štyroch sťažnostiach išlo o skutkovú a právnu súvislosť a sčasti

aj totožnosť účastníkov konania, ústavný súd v záujme hospodárnosti uzneseniami

č. k. PLs. -7 z 18. novembra 2015, č. k. PLs. -6 z 9. decembra 2015

a č. k. PLs. -5 z 19. januára 2016 spojil konania o jednotlivých sťažnostiach

sťažovateľov na spoločné konanie.

V konaní o sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej ústavnému súdu

14. októbra 2015 sudkyňa III. senátu ústavného súdu Jana Baricová prípisom

z 27. októbra 2015 v zmysle ustanovenia oznámila

predsedníčke ústavného súdu skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosť

o jej nezaujatosti a nestrannosti ako sudkyne ústavného súdu v tejto veci.

O vyhlásení predpojatosti sudkyne Jany Baricovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -5 z 18. novembra 2015 tak, že ju z výkonu sudcovskej funkcie vo veci

v tom čase vedenej pod sp. zn. nevylúčil.

Sťažovateľ v 1. rade v oboch svojich sťažnostiach doručených 14. októbra 2015

a 18. novembra 2015 vzniesol námietku zaujatosti sudcov ústavného súdu Ľudmily

Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

(v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého

rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ),

čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , ,

, ). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom

uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považuje namietané

porušenie , porušenie základného práva zaručeného v

v spojení s čl. 21 ods. 1 a čl. 41 charty, čl. 2 ods. 1 a čl. 26 paktu o občianskych právach,

čl. 2 ods. 2 paktu o hospodárskych právach a čl. 1 protokolu č. 12 k dohovoru, ďalej

porušenie a 2 a v spojení s a porušenie

základného práva zaručeného v opatreniami č. 11 a č. 13 predsedníčky

najvyššieho súdu, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce; a porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2

ods. 2 v spojení s a charty v súvislosti s právom na dobrú správu

vecí verejných a porušenie čl. 12 ods. 2 v spojení s porušením základného práva

zaručeného v ) mať za rovnakých podmienok prístup na plnenie

funkčných povinností sudcu v domácom prostredí rozhodnutím predsedníčky najvyššieho

súdu sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra 2015.

1. K namietanému porušeniu práv opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu

č. 11 a č. 13, ktorými sa mení rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2015

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že predsedníčka najvyššieho

súdu napadnutými opatreniami č. 11 a č. 13, ktorými došlo k zmene rozvrhu práce

(najvyššieho súdu na rok 2015) spočívajúcej v zmene zloženia (obsadenia) jednotlivých

senátov trestnoprávneho kolégia, sledovala postih sťažovateľov za ich právny názor

vyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. z 23. februára 2015,

sp. zn. z 29. mája 2015 a sp. zn. z 15. júla 2015. Dôvody, pre ktoré

malo dôjsť k prijatiu napadnutých opatrení, prezentované predsedníčkou najvyššieho súdu

(zlepšenie funkčnosti, zvýšenie efektívnosti pri vybavovaní agendy a zlepšenie

medziľudských vzťahov), sťažovatelia nepovažujú za skutočné, za tie považujú ich

„odstavenie a vyradenie... od nezávislého rozhodovania, ktoré nekorešponduje s vôľou

aktuálnych držiteľov politickej (výkonnej) moci a časťou verejnosti“. Podľa ich

presvedčenia nebol daný ani zákonný dôvod zmeny rozvrhu práce. Napadnuté opatrenia

preto považujú za účelové a svojvoľné. Predsedníčke najvyššieho súdu v súvislosti

s napadnutými opatreniami vytýkajú, že ich s nimi neprerokovala (č. 13), resp. prerokovala

iba formálne (č. 11) a pred ich prijatím sťažovateľov nevypočula.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä...

b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii

v zamestnaní...

Podľa čl. 21 ods. 1 charty zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu

pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností,

jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti

k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej

orientácie.

Podľa čl. 41 ods. 1 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry

Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

Podľa čl. 41 ods. 2 charty toto právo zahŕňa najmä:

a) právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia,

ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;

b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania

oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;

c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

Podľa čl. 41 ods. 3 charty každý má právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami

alebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami

spoločnými pre právne poriadky členských štátov.

Podľa čl. 41 ods. 4 charty každý sa môže obrátiť na inštitúcie Únie v jednom

z jazykov zmlúv a musí dostať odpoveď v rovnakom jazyku.

Podľa čl. 2 ods. 1 paktu o občianskych právach každý štát, ktorý je zmluvnou stranou

paktu, sa zaväzuje rešpektovať práva uznané v tomto Pakte a zabezpečiť tieto práva

všetkým jednotlivcom na svojom území podliehajúcim jeho jurisdikcii bez akéhokoľvek

rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania,

národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 26 paktu o občianskych právach všetci sú si pred zákonom rovní a majú

právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek

diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii

z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického

alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa čl. 2 ods. 2 paktu o hospodárskych právach štáty, zmluvné strany paktu, sa

zaväzujú, že zaručia, že práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať

bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického

alebo iného zmýšľania národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného

postavenia.

Podľa čl. 1 ods. 1 protokolu č. 12 k dohovoru užívanie všetkých práv ustanovených

zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru nikto nesmie byť diskriminovaný

akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, najmä ako sú dôvody uvedené

v odseku 1.

V prvom rade ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľov z úvodu ich sťažností: „Pokiaľ

ide o predsedu súdu už v roku 1997 Ústavný súd opatrenie predsedu súdu o zmene rozvrhu

práce označil za opatrenie orgánu štátnej správy súdu a predseda súdu bol pasívne

legitimovaným subjektom ().“ považoval za potrebné uviesť, že v označenom

rozhodnutí sp. zn. z 22. júla 1997 ústavný súd konštatoval:

„Opatrenie podľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za rozhodnutie

orgánu štátnej správy, ako je to uvedené v . Opatrenie okrem toho, že nemá

ani formálne náležitosti, ktoré sa predpisujú pre rozhodnutie, nespĺňa podmienky

ani po obsahovej stránke. Takýto akt je možné považovať len za realizovanie jeho

právomoci, proti ktorému nie sú prípustné opravné prostriedky, a preto nemôže o tom

rozhodovať ani všeobecný súd. Takéto opatrenie nie je rozhodnutím - správnym aktom,

vydaným v správnom konaní. Článok 127 na konanie pred ústavným súdom

vyžaduje, aby individuálnym právoplatným správnym aktom, rozhodnutím orgánu štátnej

správy (predseda okresného súdu), boli priamo porušené konkrétne základné práva alebo

slobody občana (nie teda funkcionára súdu - sudcu). Keď nemožno považovať opatrenie

predsedu súdu za rozhodnutie podľa a naviac sa netýka občana,

ale funkcionára súdu - sudcu, sťažnosť sa stáva nedôvodnou a zjavne neopodstatnenou.“

Argumentáciu sťažovateľov preto v tomto smere ústavný súd nemohol považovať

za celkom priliehavú. Pre úplnosť je však v tejto súvislosti potrebné pripomenúť v tom čase

(vydania rozhodnutia sp. zn. z 22. júla 1997) účinné znenie ,

podľa ktorého: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam

ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej

samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“ Vzhľadom na tieto okolnosti nemožno v daných

veciach postupovať prísne analogicky.

Pokiaľ ide o aktuálne sťažnosti sťažovateľov, je evidentné, že zhodne namietajú

svoju diskrimináciu napadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu, pričom

z obsahu ich sťažností vyplýva, že k tejto diskriminácii má dochádzať ich „odstavením

a vyradením od nezávislého rozhodovania“.

Sťažovateľ v 1. rade na podporu svojich tvrdení poukázal na medializované

vyhlásenia riadiaceho predsedu senátu 5T, podľa ktorých sa na rozhodovacej činnosti

v rámci tohto senátu sťažovateľ v 1. rade nebude podieľať, a v tejto súvislosti predložil

ústavnému súdu nijako neoznačený, nikým nesignovaný, bez uvedenia dátumu a miesta

vyhotovenia a bez uvedenia zdroja jeho prevzatia (t. j. je otázna jeho akceptovateľnosť)

„zoznam 68“ už rozhodnutých „trestných káuz“, na rozhodovaní o ktorých sa ako stály člen

senátu podľa jeho tvrdenia nezúčastňoval. V rámci tejto argumentácie poznamenal, že

riadiaci predseda senátu 5T s ním „zadeľovanie práce v senáte“ neprerokoval.

K uvedenému ústavný súd iba poznamenáva, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti

jednoznačne sledujú kritiku postupu – konania riadiaceho predsedu senátu, pričom samotná

sťažnosť sťažovateľa v 1. rade smeruje proti opatreniam predsedníčky najvyššieho súdu

č. 11 a č. 13 (pozri navrhovaný petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3

viazaný). Ústavný súd sa preto námietkami sťažovateľa v 1. rade

v tomto smere nemohol zaoberať, a to najmä z dôvodu absencie ústavnoprávne významnej

argumentácie spôsobilej preukázať nevyhnutnú príčinnú súvislosť medzi sťažnosťou

napadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu a postupom riadiaceho predsedu

senátu. Navyše, podľa čl. 34 bodu 10 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (uverejneného pod č. ) predseda senátu nie je orgánom správy

najvyššieho súdu [pozri tiež o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)],

z čoho vyplýva, že proti nemu, resp. jeho postupu nemožno uplatňovať ochranu v zmysle

ustanovení .

Sťažovateľ v 2. rade tvrdenie o diskriminácii svojej osoby oprel o závery,

že predsedníčkou najvyššieho súdu prijatím napadnutých opatrení sledovaný zámer nebol

naplnený a týmito opatreniami kreované zloženie neprispelo k zvýšeniu efektivity

rozhodovacej činnosti trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanej diskriminácii osôb sťažovateľov pripomína svoj

právny názor vyslovený (hoci aj v odlišnej veci, avšak zovšeobecnene aplikovateľný

aj na danú vec) vo veci sp. zn. , podľa ktorého „k možnému porušeniu

ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb

nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich

sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd

vo veci sp. zn. uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený

vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou

zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej

závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“ (obdobne k tomu pozri

aj , ). Uvedené závery boli ústavným súdom prijaté

aj v súvislosti s namietaným porušením práva podľa , ktorého porušenie

sťažovatelia taktiež namietali.

K možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie)

v súvislosti so základným právom na prístup k verejnej funkcii môže dôjsť iba v okruhu

osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a (alebo) faktickej situácii, pričom s niektorými

z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu ().

Reflektujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia vo svojich

sťažnostiach neuviedli žiaden argument, na základe ktorého by bolo možné konštatovať,

že s ich osobami bolo napadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu (a nie

napr. postupom riadiaceho predsedu príslušného senátu) zaobchádzané inak ako s inými

osobami v rovnakom postavení za rovnakých podmienok, a to spôsobom, ktorý by

nadobudol relevantný ústavný rozmer (zásah do základných práv alebo slobôd).

Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv

sťažovateľov nie je možné považovať zmenu zloženia senátov trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu za „trestanie“ sudcov (v tomto prípade sťažovateľov) pre ich právny názor

vyjadrený v rozhodnutiach s následkami ich diskriminácie, t. j. s kvalifikovaným

negatívnym dopadom na ich základné práva. Inak povedané, sudca nemá zákonný

a ani ústavný nárok na jeho zaradenie do toho-ktorého konkrétneho senátu, preto zmena

zloženia senátu proti vôli sudcu v žiadnom prípade nemôže predstavovať diskrimináciu

v jeho zamestnaní [) ], nech už k zmene zloženia senátu dôjde

z akýchkoľvek dôvodov.

Navyše, ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že situácia sťažovateľa

v 2. rade, ktorý je členom senátu 6T, sa zmenila už namietaným opatrením č. 13

z 10. septembra 2015, kedy s účinnosťou od 11. septembra 2015 bol senát 6T zložený

z troch (nie štyroch) členov. Po prijatí rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2016

sa zmenila aj situácia sťažovateľa v 1. rade, ktorý je jedným z predsedov trojčlenného

senátu 4T, a teda akákoľvek možnosť vzniku negatívnych sťažovateľom v 1. rade

predvídaných, resp. predpokladaných obáv odpadla.

K namietanej diskriminácii v spojení so základným právom na prístup k voleným

a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok ( ) ústavný súd

taktiež v minulosti už uviedol, že obsahom základného práva podľa

je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskriminačného

uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto funkciách

(, m. m. ).

Z obsahu napadnutých opatrení je zrejmé, že predsedníčka najvyššieho súdu nimi

okrem iného zmenila zloženie jednotlivých senátov trestnoprávneho kolégia.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov

v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa

tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi

a organizuje činnosť senátu...

Je nepochybné, že predsedníčka najvyššieho súdu v tomto prípade vystupovala

a rozhodovala ako orgán riadenia a správy súdu a jej rozhodnutie (napadnuté opatrenia)

je pre sťažovateľov záväzné, pretože právomoc rozhodovať o tejto otázke bola zákonom

zverená práve predstaviteľovi orgánu riadenia a správy súdu.

Aj podľa judikatúry ústavného súdu (napr. ) je rozvrh práce svojou

povahou interným aktom riadenia súdu, ktorého vydanie, ako aj zmeny sú vo výlučnej

kompetencii predsedu súdu, a to v zmysle § 49 a § 50 ods. 1 zákona o súdoch.

Samotný výkon funkcie sudcu je v prípade splnenia zákonných podmienok na výkon

tejto funkcie garantovaný doživotne. Podľa ústavného súdu postupom predsedu súdu

(v tomto prípade predsedníčky najvyššieho súdu), v dôsledku ktorého dochádza k zmene

zloženia jednotlivých senátov, k znemožneniu samotného výkonu funkcie sudcu dôjsť

nemôže. Napadnuté opatrenia možno podľa ústavného súdu považovať za rozhodnutia, resp.

akty riadenia predsedníčky najvyššieho súdu ako predstaviteľky orgánu riadenia a správy

súdu, ktorá musí v rámci výkonu svojej funkcie dbať na vytváranie podmienok v záujme

zabezpečenia plynulého chodu súdu. Inak povedané, rozhodnutím o zmene zloženia senátov

trestnoprávneho kolégia nie je zasiahnuté postavenie jednotlivého sudcu, jeho status,

dochádza ním iba k zmene podmienok výkonu jeho funkcie sudcu.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením a 2, , a 2 , porušením základných práv

podľa a , porušením a paktu o občianskych

právach, porušením čl. 1 protokolu č. 12 k dohovoru a označenými opatreniami

predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce,

absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnené.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 41

charty, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o práva, ktoré nie sú na vec

sťažovateľov aplikovateľné.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo únie.

Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty (upravujúceho rozsah pôsobnosti charty), ako aj

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88

Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi,

Zb. 1997, s. I-7493) jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva

vymedzené v práve Európskej únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide

o konanie v rámci pôsobnosti Európskej únie (m. m. ).

Súdny dvor Európskej únie potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je

potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom

poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne

akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737,

bod 37).

Vo veci sťažovateľov došlo k aplikácii a interpretácii právnych noriem výlučne

vnútroštátneho práva, a teda práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejde

o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie alebo k tomu,

že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci

ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré

by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02,

Zb. s. I-3025).

Keďže v danom prípade nešlo o takéto konanie, je vylúčené, aby ústavný súd

posudzoval prípadný zásah napadnutých opatrení predsedníčky najvyššieho súdu do práv

zaručených v čl. 21 ods. 1 a čl. 41 charty (obdobne , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov o porušovaní základného práva na fyzických osôb

na zákonného sudcu ( ), ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn.

z 22. júla 1997 uviedol, že zo samotnej dikcie jasne vyplýva, že toto

právo patrí občanovi, účastníkovi súdneho konania, a nie sudcovi, ktorý vo veci rozhoduje.

Z citácie článku, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, nemožno extenzívne

interpretovať, že sa to vzťahuje aj na sudcu.

2. K namietanému porušeniu práv rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu

sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra 2015

Predsedníčka najvyššieho súdu označeným rozhodnutím zrušila sťažovateľom

povolenie plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí vydané 3. septembra 2014

pod sp. zn. Spr 891/2014, a to z dôvodu disciplinárneho konania, ktoré bolo vedené proti

sťažovateľovi v 1. rade pod sp. zn. KP 112/2015 a proti sťažovateľovi v 2. rade

pod sp. zn. KP 113/2015.

Podľa názoru sťažovateľov týmto rozhodnutím predsedníčka najvyššieho súdu

porušila a 2 a v spojení s a charty,

ako aj čl. 12 ods. 2 v spojení s porušením základného práva zaručeného v čl. 36 písm. b)

vo vzťahu k osobám sťažovateľov. Podľa presvedčenia sťažovateľov postup

predsedníčky najvyššieho súdu bol účelový, diskriminačný, vykazujúci známky zjavnej

svojvôle.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o súdoch úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať súdom

Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä v oblasti personálnej,

organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva

spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.

Podľa § 33 ods. 2 zákona o súdoch orgánmi riadenia a správy súdu sú predseda súdu

a podpredseda súdu.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o súdoch predseda súdu zabezpečuje riadenie a správu súdu

podľa tohto zákona a podľa osobitných zákonov.

Podľa § 42 ods. 3 zákona o súdoch predseda súdu je povinný dohliadať

na dodržiavanie povinností ustanovených sudcom týmto zákonom a osobitnými zákonmi

a v prípade dôvodného podozrenia z ich porušovania je povinný vykonať opatrenia

nevyhnutné na zistenie skutkového stavu, odstránenie zistených nedostatkov a vyvodenie

disciplinárnej zodpovednosti alebo trestnej zodpovednosti.

Sťažovatelia sú tohto názoru, že „napadnuté rozhodnutie predsedníčky

je individuálnym správnym aktom riadenia, a teda nepredstavuje rozhodnutie v oblasti

verejnej správy. Nemôže byť preto predmetom preskúmavania v rámci správneho

súdnictva.“.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa v správnom súdnictve

preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa v správnom súdnictve

preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,

ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych

orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie

rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo

právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa

rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa

postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa pri rozhodnutí správneho orgánu

vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo

o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň

pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa predmetom preskúmania môže

byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon

nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Vzhľadom na citované ustanovenia zákona o súdoch a Občianskeho súdneho

poriadku, ako aj s prihliadnutím na samotné presvedčenie sťažovateľov o povahe

napadnutého rozhodnutia predsedníčky najvyššieho súdu (t. j. že ide o individuálny správny

akt riadenia súdu) ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie predsedníčky najvyššieho súdu

sp. zn. Spr. 853/2015 z 19. októbra 2015 je spôsobilým predmetom ochrany poskytovanej

správnym súdnictvom podľa a nasl. , čo potvrdzuje

aj rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu (napr. rozsudok sp. zn.

z 21. septembra 2011, rozsudok sp. zn. z 24. apríla 2007), ako

aj judikatúra ústavného súdu (napr. uznesenie č. k. -19 z 25. januára 2015).

Nemožno preto akceptovať názor sťažovateľov, podľa ktorého „V danom prípade

nemôžu ochranu označených práv sťažovateľa zabezpečiť všeobecné súdy v rámci

správneho súdnictva... Nemôže byť preto predmetom preskúmavania v rámci správneho

súdnictva.“.

K obavám sťažovateľov, že „pri neexistencii Najvyššieho správneho súdu, by

apeláciu proti prvostupňovému súdu v rámci správneho súdnictva rozhodoval senát

správneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého členom, by pred rozhodnutím mohla

predsedníčka najvyššieho súdu reálne pohroziť, že im svojvoľne zruší povolenie o plnení

funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí, ak by mienili rozhodovať nie podľa

jej želania a predstav, ale podľa zákona a zákonným spôsobom zisteného skutkového

stavu“, ústavný súd poznamenáva, že jednak ide o ničím nepodložené domnienky

sťažovateľov, ktoré nie sú spôsobilé privodiť odklon od judikatúrou stabilizovaného

postupu ústavného súdu súladného so a pri posudzovaní

oprávnenosti (právomoci ústavného súdu) preskúmať sťažnosť sťažovateľov, a jednak ak by

sťažovatelia po právoplatnom skončení konania v rámci správneho súdnictva boli

presvedčení, že v tomto konaní boli porušené ich základné práva alebo slobody, mali by

možnosť obrátiť sa na ústavný súd sťažnosťou podľa .

Zohľadňujúc svoju ustálenú judikatúru ústavný súd konštatuje, že právomoc

poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľov majú najprv a predovšetkým

všeobecné súdy. Tento právny názor vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 , podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv

sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v

súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné v občianskom súdnom konaní vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľov vo veci namietaného porušenia nimi označených práv rozhodnutím

predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr. 853/2015 z 19. októbra 2015 odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pretože sťažnosti sťažovateľov boli ako celok odmietnuté, stalo sa bezpredmetným

rozhodovať o ich ďalších procesných návrhoch.

Rovnako bolo bez právneho významu zaoberať sa námietkami sťažovateľa v 1. rade

o zaujatosti sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza, ktorí v tejto veci v konečnom dôsledku nerozhodovali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016