Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 154/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2

a a podľa , a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C

211/2007 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2008, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 15. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012

doručená sťažnosť A. K., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. Š.,

B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1,

a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2008 (ďalej aj „namietaný

rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 (ďalej

aj „namietaný rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 15. decembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 13. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde

domáhala voči žalovaným určenia, že nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému

bremenu doživotného a bezplatného spolubývania v rodinnom dome v H. Rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 28. apríla 2008 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá,

pričom bola zároveň zaviazaná nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania. Proti

označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. februára 2009 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanej

v 1. rade trovy odvolacieho konania.

Na základe podnetu sťažovateľky napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním namietané rozsudky okresného

aj krajského súdu. O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd

rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2011, ktorým mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy jej určovaciu žalobu zamietli bez toho, aby

vo veci vykonali potrebné dokazovanie. Ich rozhodnutia sú preto podľa jej názoru predčasné

a nepresvedčivé a v konečnom dôsledku arbitrárne.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že na pojednávaní pred okresným súdom uskutočnenom

16. apríla 2008, ako aj listom z 21. apríla 2008 sťažovateľka navrhla doplniť dokazovanie

„výsluchom svedkov a listinami za účelom preukázania skutočnosti v súvislosti s bývaním

sťažovateľky v rodinnom dome a tiež s obsahom neformálnej dohody po nebohom J. K.,

ktorá predchádzala dedičskej dohode uzavretej dedičmi pred Štátnym notárstvom v S.

v roku 1980“. Okresný súd týmto návrhom na doplnenie dokazovania nevyhovel.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodli všeobecné súdy v jej právnej veci len na základe

tvrdení žalovaných a listinných dôkazov, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.

Tým, že súdy odmietli doplniť dokazovanie o dôkazy navrhované sťažovateľkou, ako aj

tým, že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie pre účely zopakovania

dokazovania, resp. doplnenia dokazovania, bola sťažovateľke podľa jej tvrdenia odňatá

možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd sa podľa tvrdenia sťažovateľky vôbec

nevysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom dovolaní.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ňou označených základných práv

podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a charty namietanými rozsudkami

okresného, krajského súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pričom zároveň

požaduje všetky namietané rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 6 000 € a úhrady trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť všetkých

namietaných rozhodnutí.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 28. apríla 2008

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného

súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 18. februára 2009

Ako z už uvedeného vyplýva, namietaný rozsudok krajského súdu napadol včas

podaným mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor. Dôvody, na ktorých generálny

prokurátor založil svoje mimoriadne dovolanie, sumarizoval najvyšší súd v úvodnej časti

odôvodenia svojho rozsudku sp. zn. z 15. decembra 2011, v ktorej najmä

uviedol, že „navrhovateľka užívala nehnuteľnosť spolu s manželom od roku 1974 v celosti,

odporkyňa 2/ nehnuteľnosť nikdy neužívala, ich užívania sa nedomáhala, na opravy

a údržbu neprispievala a voči spoluvlastníkovi nehnuteľnosti (manželovi navrhovateľky)

a jeho manželke (navrhovateľke) nikdy neuplatnila žiadne nároky na náhradu za užívanie

celej nehnuteľnosti. Z toho generálny prokurátor vyvodil, že medzi spoluvlastníkmi došlo

konkludentne k dohode o užívaní celej veci; užívateľom nehnuteľnosti sa tak stal od roku

1976 spoluvlastník J. K. Navrhovateľka ako jeho manželka vykonávala právo spolubývania

a užívania nehnuteľnosti právom odvodeným z manželského vzťahu; predmetnú

nehnuteľnosť užívala dobromyseľne najmenej od roku 1974. Odporkyňa 1/ aj po smrti

svojho manžela J. K. (syna navrhovateľky) jej právo doživotného bývania akceptovala.

Vyhlásenie J. K. v konaní o dedičstve po J. K. vedenom Štátnym notárstvom v S. pod sp. zn.

D 875/79 nie je možné hodnotiť ako právny úkon smerujúci k vzniku právneho vzťahu,

z ktorého by navrhovateľke vzniklo právo užívania nehnuteľnosti, pretože v tom čase toto

právo navrhovateľka už mala a vykonávala. Toto vyhlásenie preberajúceho dediča malo

charakter jednostranného právneho úkonu, ktorého obsahom bola akceptácia

navrhovateľkou vykonávaného, neprerušeného práva bývania a užívania uvedenej

nehnuteľnosti. Generálny prokurátor nesúhlasil so záverom súdov, že v konaní nebol

naplnený jeden z predpokladov vydržania, a to dobromyseľnosť navrhovateľky. Vzhľadom

na predmet konania, ktorým je návrh na určenie, že navrhovateľka vydržaním nadobudla

právo zodpovedajúce vecnému bremenu, bolo úlohou súdov skúmať existenciu zákonom

stanovených podmienok vzniku takéhoto práva, t. j. oprávnenosť držby práva,

dobromyseľnosť držiteľa a dĺžku nepretržitej držby práva. Súd prvého stupňa v konaní

nevykonal relevantné úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu s ohľadom na uvedené

zákonné podmienky vydržania práva a uspokojil sa len s krátkym výsluchom navrhovateľky,

bez vzťahu k zisteniu zákonných podmienok vydržania. Svoje rozhodnutie odôvodnil len

právnym posúdením prechodu záväzku z poručiteľa na navrhovateľku, čo z hľadiska

zákonných podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je právne

irelevantné. Súd prvého stupňa nevykonaním relevantného dokazovania smerujúceho

k zisteniu objektívneho skutkového stavu zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie veci. Odvolací súd pochybil, ak

rozhodnutie súdu prvého stupňa, napriek tomu, že bolo zaťažené vadou konania, potvrdil. Z

uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu spolu s rozsudkom

krajského súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.“.

Z citovaného možno vyvodiť, že podstata mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora spočívala v jeho tvrdení, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd

a krajský súd) nevykonali vo veci potrebné dokazovanie a v dôsledku nedostatočne

zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdili.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal

z toho, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach poľa je založená

na princípe subsidiarity. Sťažovateľka v posudzovanej veci využila svoje právo podať

generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pričom generálny

prokurátor jej podnetu vyhovel a mimoriadne dovolanie proti namietanému postupu

a rozsudkom okresného a krajského súdu podal. O mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho

súdu rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

3. K namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 15. decembra 2011

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (m. m. ).

V súvislosti s preskúmavaním namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

považoval za potrebné poukázať najmä na tieto časti jeho odôvodnenia:

«Krajský súd v Trnave rozsudkom z 18. februára 2009 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporkyni

1/ náhradu trov odvolacieho konania 65,38 €, odporkyni 2/ náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že

v dedičskom konaní po nebohom J. K. dedič J. K. prevzal na seba dohodou dedičov

o vyporiadaní dedičstva iba osobný záväzok poskytnúť navrhovateľke v zdedenom dome

právo doživotného spolubývania, a že tento osobný záväzok neprešiel na odporkyňu 1/, i

keď zdedila spoluvlastnícky podiel svojho nebohého manžela J. K. Z obsahu tejto dedičskej

dohody nevyplýva vecnoprávny charakter dojednanej povinnosti dediča J. K., teda ním

prevzatá povinnosť nemá povahu vecného bremena a neprechádza na ďalších

nadobúdateľov nehnuteľnosti. Tento záväzok nemožno prekvalifikovať na právo vecného

bremena, a to ani pri nerušenom užívaní nehnuteľnosti navrhovateľkou po dobu, po ktorú

sa inak nadobúda právo vydržaním, resp. ani pri tolerovaní jej užívania odporkyňami 1/ a

2/ po túto dobu. Navrhovateľka nemohla byť v žiadnom prípade dobromyseľná, lebo bola

účastníčkou dedičského konania a o obsahu dedičskej dohody a podstate záväzku jej

spoludediča vedela. V konaní nebolo preukázané uzavretie ani inej dohody medzi ňou a jej

nebohým synom J. K., prípadne medzi ňou a odporkyňami, z ktorej by bolo možné

usudzovať, že navrhovateľka je dobromyseľná v tom, že jej patrí právo zodpovedajúce

vecnému bremenu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na R 12/1988, podľa ktorého,

keď vecné bremeno zaťažuje celú nehnuteľnosť, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve,

vyžaduje sa, aby všetci spoluvlastníci boli účastníkmi zmluvy, nestačí iba ich súhlas.

Zaťaženie nehnuteľnosti vecným bremenom je nakladanie s nehnuteľnosťou a každý zo

spoluvlastníkov môže s ňou disponovať len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a nie

v rozsahu spoluvlastníckych podielov aj ostatných spoluvlastníkov. Rozhodnutie o trovách

odvolacieho konania odôvodnil súd podľa v spojení s ..

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia, že vydržaním nadobudla

právo zodpovedajúceho vecnému bremenu, obsahom ktorého je jej oprávnenie doživotne

bývať v nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť, ktorej sa ňou tvrdené právo malo týkať, bola

predmetom dedenia v konaní o dedičstve po nebohom J. K. (manželovi navrhovateľky)

vedenom na Štátnom notárstve v S. pod sp. zn. D 875/79. Rozhodnutím o dedičstve

z 29. júna 1979 (právoplatným dňom 21. mája 1980) bola schválená dohoda o vyporiadaní

dedičstva, v zmysle ktorej dedič J. K. (syn poručiteľa a navrhovateľky) nadobudol podiel ¾

nehnuteľností s tým, že svojim sestrám vyplatí po 1/3 nadobudnutého podielu nehnuteľnosti.

Zároveň sa J. K. zaviazal poskytnúť manželke poručiteľa (t. j. navrhovateľke) „právo

doživotného bezplatného spolubývania v zdedenom dome“. Navrhovateľka užívala tento

dom so synom J. K., ktorý sa v roku 1982 oženil s odporkyňou 1/ a po dvoch rokoch sa aj

s deťmi z domu odsťahovali do družstevnej bytovky v H. pre nezhody s navrhovateľkou. J.

K. zomrel 2. októbra 2004 a jeho dedičkou sa stala jeho manželka (odporkyňa 1/).

Spoluvlastníčkou podielu ¼ nehnuteľností je naďalej aj odporkyňa 2/, ktorá tento podiel

nadobudla dedením po svojom otcovi v roku 1974.

Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak,

že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce

vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej

osobe ( a nasl. ). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou,

na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,

rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu

možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 Občianskeho

zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám

je potrebný vklad do katastra nehnuteľností ( ).

Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch

rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1

). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane

ustanovenia o plynutí premlčacej doby ( ).

považuje vydržanie ( ) za jeden

zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom

osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu,

vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo

bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde

o právo len domnelé.

Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné

s predpokladmi nevyhnutými pre vydržanie vlastníckeho práva. Ako je predpokladom dobrej

viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak

predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto

presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú.

Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku

všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom

predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci

vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.

Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho,

t. j. podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal

a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo

a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil

so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto

právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel od počiatku

o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)

spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.

Z ustanovenia veta prvá vyplýva, že

nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je

(medziiným) existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky

okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len

domnelého) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že

na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva.

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za takýto právny

dôvod (titul) nemožno považovať dohodu dedičov, ktorá bola uzavretá v konaní o dedičstve

po poručiteľovi J. K. Jej súčasťou bol iba osobný záväzok dediča J. K. poskytnúť

navrhovateľke „právo bezplatného doživotného užívania a spolubývania v zdedenej

nehnuteľnosti“. Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľka jednoznačne vedela o obsahu a

právnej povahe uvedeného záväzku jej syna. Nemohla byť preto „so zreteľom na všetky

okolnosti“ v dobrej viere, že je držiteľkou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Zo spisu nevyplýva, že by táto dedičská dohoda alebo nejaká iná právna skutočnosť

opodstatňovali ňou v konaní tvrdené vnútorné presvedčenie, že v právnom vzťahu,

o existencii ktorého sa (údajne) domnievala, je ona oprávnenou z vecného bremena

a (spolu)vlastníčky nehnuteľnosti sú povinnými trpieť výkon tohto jej oprávnenia. Na tom

nič nemení, že nehnuteľnosť užívala po dobu, ktorá je stanovená pre vydržanie práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za správny názor súdov nižších stupňov,

že uvedený záväzok je svojím charakterom osobným záväzkom obligačnej povahy a nie

vecnoprávnej povahy spojenej s vlastníctvom nehnuteľnosti. Záväzok takejto (len osobnej)

povahy smrťou J. K. v roku 2004 nevyhnutne zanikol a na právnu nástupkyňu menovaného

(odporkyňu 1/) nemohol prejsť. Tento záväzok nestratil svoju pôvodnú obligačnú povahu a

nezmenil sa na vecné bremeno ani v zmysle a v znení

platnom od 1. apríla 1983 Zb. (t. j. od účinnosti ).

Pre úplnosť treba dodať, že v čase uzavretia dedičskej dohody (1979), súčasťou

ktorej bol uvedený osobný záväzok dediča J. K., vôbec neupravoval

možnosť vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vzhľadom na to ani v tom

čase nemohla byť uzavretá dohoda o zriadení vecného bremena.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s mimoriadnym dovolaním, pokiaľ sa

v ňom namieta nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Súdy oboch

stupňov správne posudzovali v danej veci splnenie podmienok vydržania práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu. Súd prvého stupňa podrobne vypočul účastníkov

konania, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutím Štátneho notárstva

v S. z 29. júna 1979 č. k. D 875/79, na podklade ktorého posúdil, či toto rozhodnutie mohlo

byť „so zreteľom na všetky skutočnosti“ navrhovateľkou považované za dôvod (titul) jej

oprávnenej držby. Tieto dôkazy boli postačujúce pre obstaranie rozhodujúcich skutkových

zistení a aj pre ich správne právne posúdenie.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižších stupňov nedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ) a že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky

nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Vzhľadom na to, že nie je daný dôvod mimoriadneho dovolania uplatnený generálnym

prokurátorom a neboli zistené ani vady konania v zmysle ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietol

( a ).»

Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tom, že všeobecné súdy mali vo veci

vykonať ďalšie ňou navrhované dôkazy – „výsluchom svedkov a listinami za účelom

preukázania skutočnosti v súvislosti s bývaním sťažovateľky v rodinnom dome a tiež

s obsahom neformálnej dohody po nebohom J. K., ktorá predchádzala dedičskej dohode

uzavretej dedičmi pred Štátnym notárstvom v S. v roku 1980“, lebo len po doplnení

dokazovania bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Vo vzťahu k namietanému

postupu a rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že najvyšší súd sa

vôbec nevysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom

dovolaní.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako

dovolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 15. decembra 2011 primeraným

spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska

za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku ústavný súd

zastáva názor, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných

práv podľa a listiny a práv podľa dohovoru a charty. Namietaný rozsudok

najvyššieho súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani

za arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade nešlo

o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (nedostatok dobromyseľnosti

sťažovateľky vyplývajúci z jej vedomosti o obsahu a právnej povahe záväzku jej syna J. K.,

ktorý na seba prevzal v rámci dedičského konania po nebohom manželovi sťažovateľky J.

K.), pričom tento svoj záver oprel o podrobný a ustálený výklad príslušných ustanovení

týkajúcich sa vydržania a taktiež vysvetlil, prečo v danom prípade

bolo pre záver súdov oboch stupňov postačujúce vykonané dokazovanie a prečo teda nebolo

potrebné vo veci vykonať ďalšie dokazovanie.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky;

je jasné, zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú

v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú

a udržateľnú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 charty ústavný súd navyše

považoval za potrebné uviesť, že ide o právo, ktoré nie je na vec sťažovateľky

aplikovateľné. Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej

únie (napr. rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo

rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž

jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve

Európskej únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide o konanie v rámci

pôsobnosti Európskej únie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa

a listiny a právami podľa dohovoru a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým

sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012