Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 154/2012
PDF · 261.84 KB
No categories available
IV. ÚS 154/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 2
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C
211/2007 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2008, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Co 199/2008 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 1/2010 a
jeho rozsudkom z 15. decembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012
doručená sťažnosť A. K., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. E. Š.,
B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1,
čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36
ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 211/2007 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2008 (ďalej aj „namietaný
rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 199/2008 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009 (ďalej
aj „namietaný rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 MCdo 1/2010 a jeho
rozsudkom z 15. decembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 13. marca 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na okresnom súde
domáhala voči žalovaným určenia, že nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému
bremenu doživotného a bezplatného spolubývania v rodinnom dome v H. Rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 7 C 211/2007 z 28. apríla 2008 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá,
pričom bola zároveň zaviazaná nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania. Proti
označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Co 199/2008 z 18. februára 2009 tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanej
v 1. rade trovy odvolacieho konania.
Na základe podnetu sťažovateľky napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním namietané rozsudky okresného
aj krajského súdu. O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd
rozsudkom sp. zn. 3 MCdo 1/2010 z 15. decembra 2011, ktorým mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora zamietol.
Sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy jej určovaciu žalobu zamietli bez toho, aby
vo veci vykonali potrebné dokazovanie. Ich rozhodnutia sú preto podľa jej názoru predčasné
a nepresvedčivé a v konečnom dôsledku arbitrárne.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že na pojednávaní pred okresným súdom uskutočnenom
16. apríla 2008, ako aj listom z 21. apríla 2008 sťažovateľka navrhla doplniť dokazovanie
„výsluchom svedkov a listinami za účelom preukázania skutočnosti v súvislosti s bývaním
sťažovateľky v rodinnom dome a tiež s obsahom neformálnej dohody po nebohom J. K.,
ktorá predchádzala dedičskej dohode uzavretej dedičmi pred Štátnym notárstvom v S.
v roku 1980“. Okresný súd týmto návrhom na doplnenie dokazovania nevyhovel.
Podľa názoru sťažovateľky rozhodli všeobecné súdy v jej právnej veci len na základe
tvrdení žalovaných a listinných dôkazov, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.
Tým, že súdy odmietli doplniť dokazovanie o dôkazy navrhované sťažovateľkou, ako aj
tým, že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie pre účely zopakovania
dokazovania, resp. doplnenia dokazovania, bola sťažovateľke podľa jej tvrdenia odňatá
možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd sa podľa tvrdenia sťažovateľky vôbec
nevysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom dovolaní.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ňou označených základných práv
podľa ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru a charty namietanými rozsudkami
okresného, krajského súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pričom zároveň
požaduje všetky namietané rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 6 000 € a úhrady trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť všetkých
namietaných rozhodnutí.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 211/2007 a jeho rozsudku z 28. apríla 2008
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného
súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
24 Co 199/2008 a jeho rozsudku z 18. februára 2009
Ako z už uvedeného vyplýva, namietaný rozsudok krajského súdu napadol včas
podaným mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor. Dôvody, na ktorých generálny
prokurátor založil svoje mimoriadne dovolanie, sumarizoval najvyšší súd v úvodnej časti
odôvodenia svojho rozsudku sp. zn. 3 MCdo 1/2010 z 15. decembra 2011, v ktorej najmä
uviedol, že „navrhovateľka užívala nehnuteľnosť spolu s manželom od roku 1974 v celosti,
odporkyňa 2/ nehnuteľnosť nikdy neužívala, ich užívania sa nedomáhala, na opravy
a údržbu neprispievala a voči spoluvlastníkovi nehnuteľnosti (manželovi navrhovateľky)
a jeho manželke (navrhovateľke) nikdy neuplatnila žiadne nároky na náhradu za užívanie
celej nehnuteľnosti. Z toho generálny prokurátor vyvodil, že medzi spoluvlastníkmi došlo
konkludentne k dohode o užívaní celej veci; užívateľom nehnuteľnosti sa tak stal od roku
1976 spoluvlastník J. K. Navrhovateľka ako jeho manželka vykonávala právo spolubývania
a užívania nehnuteľnosti právom odvodeným z manželského vzťahu; predmetnú
nehnuteľnosť užívala dobromyseľne najmenej od roku 1974. Odporkyňa 1/ aj po smrti
svojho manžela J. K. (syna navrhovateľky) jej právo doživotného bývania akceptovala.
Vyhlásenie J. K. v konaní o dedičstve po J. K. vedenom Štátnym notárstvom v S. pod sp. zn.
D 875/79 nie je možné hodnotiť ako právny úkon smerujúci k vzniku právneho vzťahu,
z ktorého by navrhovateľke vzniklo právo užívania nehnuteľnosti, pretože v tom čase toto
právo navrhovateľka už mala a vykonávala. Toto vyhlásenie preberajúceho dediča malo
charakter jednostranného právneho úkonu, ktorého obsahom bola akceptácia
navrhovateľkou vykonávaného, neprerušeného práva bývania a užívania uvedenej
nehnuteľnosti. Generálny prokurátor nesúhlasil so záverom súdov, že v konaní nebol
naplnený jeden z predpokladov vydržania, a to dobromyseľnosť navrhovateľky. Vzhľadom
na predmet konania, ktorým je návrh na určenie, že navrhovateľka vydržaním nadobudla
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, bolo úlohou súdov skúmať existenciu zákonom
stanovených podmienok vzniku takéhoto práva, t. j. oprávnenosť držby práva,
dobromyseľnosť držiteľa a dĺžku nepretržitej držby práva. Súd prvého stupňa v konaní
nevykonal relevantné úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu s ohľadom na uvedené
zákonné podmienky vydržania práva a uspokojil sa len s krátkym výsluchom navrhovateľky,
bez vzťahu k zisteniu zákonných podmienok vydržania. Svoje rozhodnutie odôvodnil len
právnym posúdením prechodu záväzku z poručiteľa na navrhovateľku, čo z hľadiska
zákonných podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je právne
irelevantné. Súd prvého stupňa nevykonaním relevantného dokazovania smerujúceho
k zisteniu objektívneho skutkového stavu zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie veci. Odvolací súd pochybil, ak
rozhodnutie súdu prvého stupňa, napriek tomu, že bolo zaťažené vadou konania, potvrdil. Z
uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu spolu s rozsudkom
krajského súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.“.
Z citovaného možno vyvodiť, že podstata mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora spočívala v jeho tvrdení, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd
a krajský súd) nevykonali vo veci potrebné dokazovanie a v dôsledku nedostatočne
zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdili.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal
z toho, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach poľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Sťažovateľka v posudzovanej veci využila svoje právo podať
generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pričom generálny
prokurátor jej podnetu vyhovel a mimoriadne dovolanie proti namietanému postupu
a rozsudkom okresného a krajského súdu podal. O mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho
súdu rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
3. K namietanému postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 MCdo 1/2010 a jeho rozsudku z 15. decembra 2011
Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
V súvislosti s preskúmavaním namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
považoval za potrebné poukázať najmä na tieto časti jeho odôvodnenia:
«Krajský súd v Trnave rozsudkom z 18. februára 2009 sp. zn. 24 Co 199/2008
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporkyni
1/ náhradu trov odvolacieho konania 65,38 €, odporkyni 2/ náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že
v dedičskom konaní po nebohom J. K. dedič J. K. prevzal na seba dohodou dedičov
o vyporiadaní dedičstva iba osobný záväzok poskytnúť navrhovateľke v zdedenom dome
právo doživotného spolubývania, a že tento osobný záväzok neprešiel na odporkyňu 1/, i
keď zdedila spoluvlastnícky podiel svojho nebohého manžela J. K. Z obsahu tejto dedičskej
dohody nevyplýva vecnoprávny charakter dojednanej povinnosti dediča J. K., teda ním
prevzatá povinnosť nemá povahu vecného bremena a neprechádza na ďalších
nadobúdateľov nehnuteľnosti. Tento záväzok nemožno prekvalifikovať na právo vecného
bremena, a to ani pri nerušenom užívaní nehnuteľnosti navrhovateľkou po dobu, po ktorú
sa inak nadobúda právo vydržaním, resp. ani pri tolerovaní jej užívania odporkyňami 1/ a
2/ po túto dobu. Navrhovateľka nemohla byť v žiadnom prípade dobromyseľná, lebo bola
účastníčkou dedičského konania a o obsahu dedičskej dohody a podstate záväzku jej
spoludediča vedela. V konaní nebolo preukázané uzavretie ani inej dohody medzi ňou a jej
nebohým synom J. K., prípadne medzi ňou a odporkyňami, z ktorej by bolo možné
usudzovať, že navrhovateľka je dobromyseľná v tom, že jej patrí právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na R 12/1988, podľa ktorého,
keď vecné bremeno zaťažuje celú nehnuteľnosť, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve,
vyžaduje sa, aby všetci spoluvlastníci boli účastníkmi zmluvy, nestačí iba ich súhlas.
Zaťaženie nehnuteľnosti vecným bremenom je nakladanie s nehnuteľnosťou a každý zo
spoluvlastníkov môže s ňou disponovať len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a nie
v rozsahu spoluvlastníckych podielov aj ostatných spoluvlastníkov. Rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania odôvodnil súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p...
V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia, že vydržaním nadobudla
právo zodpovedajúceho vecnému bremenu, obsahom ktorého je jej oprávnenie doživotne
bývať v nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť, ktorej sa ňou tvrdené právo malo týkať, bola
predmetom dedenia v konaní o dedičstve po nebohom J. K. (manželovi navrhovateľky)
vedenom na Štátnom notárstve v S. pod sp. zn. D 875/79. Rozhodnutím o dedičstve
z 29. júna 1979 (právoplatným dňom 21. mája 1980) bola schválená dohoda o vyporiadaní
dedičstva, v zmysle ktorej dedič J. K. (syn poručiteľa a navrhovateľky) nadobudol podiel ¾
nehnuteľností s tým, že svojim sestrám vyplatí po 1/3 nadobudnutého podielu nehnuteľnosti.
Zároveň sa J. K. zaviazal poskytnúť manželke poručiteľa (t. j. navrhovateľke) „právo
doživotného bezplatného spolubývania v zdedenom dome“. Navrhovateľka užívala tento
dom so synom J. K., ktorý sa v roku 1982 oženil s odporkyňou 1/ a po dvoch rokoch sa aj
s deťmi z domu odsťahovali do družstevnej bytovky v H. pre nezhody s navrhovateľkou. J.
K. zomrel 2. októbra 2004 a jeho dedičkou sa stala jeho manželka (odporkyňa 1/).
Spoluvlastníčkou podielu ¼ nehnuteľností je naďalej aj odporkyňa 2/, ktorá tento podiel
nadobudla dedením po svojom otcovi v roku 1974.
Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak,
že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce
vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej
osobe (§ 151n a nasl. Občianskeho zákonníka). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou,
na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu
možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 Občianskeho
zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám
je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch
rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane
ustanovenia o plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden
zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom
osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu,
vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo
bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde
o právo len domnelé.
Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné
s predpokladmi nevyhnutými pre vydržanie vlastníckeho práva. Ako je predpokladom dobrej
viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak
predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto
presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú.
Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku
všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom
predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci
vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho,
t. j. podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal
a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo
a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto
právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel od počiatku
o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)
spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.
Z ustanovenia § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka vyplýva, že
nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je
(medziiným) existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky
okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len
domnelého) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že
na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za takýto právny
dôvod (titul) nemožno považovať dohodu dedičov, ktorá bola uzavretá v konaní o dedičstve
po poručiteľovi J. K. Jej súčasťou bol iba osobný záväzok dediča J. K. poskytnúť
navrhovateľke „právo bezplatného doživotného užívania a spolubývania v zdedenej
nehnuteľnosti“. Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľka jednoznačne vedela o obsahu a
právnej povahe uvedeného záväzku jej syna. Nemohla byť preto „so zreteľom na všetky
okolnosti“ v dobrej viere, že je držiteľkou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Zo spisu nevyplýva, že by táto dedičská dohoda alebo nejaká iná právna skutočnosť
opodstatňovali ňou v konaní tvrdené vnútorné presvedčenie, že v právnom vzťahu,
o existencii ktorého sa (údajne) domnievala, je ona oprávnenou z vecného bremena
a (spolu)vlastníčky nehnuteľnosti sú povinnými trpieť výkon tohto jej oprávnenia. Na tom
nič nemení, že nehnuteľnosť užívala po dobu, ktorá je stanovená pre vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za správny názor súdov nižších stupňov,
že uvedený záväzok je svojím charakterom osobným záväzkom obligačnej povahy a nie
vecnoprávnej povahy spojenej s vlastníctvom nehnuteľnosti. Záväzok takejto (len osobnej)
povahy smrťou J. K. v roku 2004 nevyhnutne zanikol a na právnu nástupkyňu menovaného
(odporkyňu 1/) nemohol prejsť. Tento záväzok nestratil svoju pôvodnú obligačnú povahu a
nezmenil sa na vecné bremeno ani v zmysle § 135b a § 135c Občianskeho zákonníka v znení
platnom od 1. apríla 1983 Zb. (t. j. od účinnosti zákona č. 131/1982 Zb.).
Pre úplnosť treba dodať, že v čase uzavretia dedičskej dohody (1979), súčasťou
ktorej bol uvedený osobný záväzok dediča J. K., Občiansky zákonník vôbec neupravoval
možnosť vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vzhľadom na to ani v tom
čase nemohla byť uzavretá dohoda o zriadení vecného bremena.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s mimoriadnym dovolaním, pokiaľ sa
v ňom namieta nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Súdy oboch
stupňov správne posudzovali v danej veci splnenie podmienok vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. Súd prvého stupňa podrobne vypočul účastníkov
konania, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutím Štátneho notárstva
v S. z 29. júna 1979 č. k. D 875/79, na podklade ktorého posúdil, či toto rozhodnutie mohlo
byť „so zreteľom na všetky skutočnosti“ navrhovateľkou považované za dôvod (titul) jej
oprávnenej držby. Tieto dôkazy boli postačujúce pre obstaranie rozhodujúcich skutkových
zistení a aj pre ich správne právne posúdenie.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižších stupňov nedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky
nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
Vzhľadom na to, že nie je daný dôvod mimoriadneho dovolania uplatnený generálnym
prokurátorom a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O. s. p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietol
(§ 243i a § 243b ods. 1 O. s. p.).»
Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tom, že všeobecné súdy mali vo veci
vykonať ďalšie ňou navrhované dôkazy – „výsluchom svedkov a listinami za účelom
preukázania skutočnosti v súvislosti s bývaním sťažovateľky v rodinnom dome a tiež
s obsahom neformálnej dohody po nebohom J. K., ktorá predchádzala dedičskej dohode
uzavretej dedičmi pred Štátnym notárstvom v S. v roku 1980“, lebo len po doplnení
dokazovania bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Vo vzťahu k namietanému
postupu a rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že najvyšší súd sa
vôbec nevysporiadal s argumentmi generálneho prokurátora uvedenými v mimoriadnom
dovolaní.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako
dovolací súd svoj rozsudok sp. zn. 3 MCdo 1/2010 z 15. decembra 2011 primeraným
spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska
za neakceptovateľný a neudržateľný.
Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku ústavný súd
zastáva názor, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných
práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a charty. Namietaný rozsudok
najvyššieho súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani
za arbitrárny. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade nešlo
o vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (nedostatok dobromyseľnosti
sťažovateľky vyplývajúci z jej vedomosti o obsahu a právnej povahe záväzku jej syna J. K.,
ktorý na seba prevzal v rámci dedičského konania po nebohom manželovi sťažovateľky J.
K.), pričom tento svoj záver oprel o podrobný a ustálený výklad príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa vydržania a taktiež vysvetlil, prečo v danom prípade
bolo pre záver súdov oboch stupňov postačujúce vykonané dokazovanie a prečo teda nebolo
potrebné vo veci vykonať ďalšie dokazovanie.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho
súdu svojimi vlastnými.
Odôvodnenie namietaného rozsudku najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky;
je jasné, zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu obsiahnutú
v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú
a udržateľnú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 charty ústavný súd navyše
považoval za potrebné uviesť, že ide o právo, ktoré nie je na vec sťažovateľky
aplikovateľné. Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie (napr. rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609, alebo
rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž
jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve
Európskej únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide o konanie v rámci
pôsobnosti Európskej únie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa
ústavy a listiny a právami podľa dohovoru a charty neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým
sťažovateľka síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012