Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 284/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

a , právne zastúpených

Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 135B,

Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv

podľa čl. 20 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu

Trenčín sp. zn. z 31. mája 2016, uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo 7. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 9. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2018 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „ústava), práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a porušenia princípu rovnosti pred zákonom a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 20 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. mája 2016,

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 9. novembra 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky „... si žalobným návrhom zo dňa

20.04.2012 uplatnili na Okresnom súde Trenčín nároky voči ...

z právnych titulov, zmlúv o pôžičke, a to nárok na vrátenie požičaných

finančných prostriedkov sťažovateľke v rade 1/ vo výške 15.000.- Eur

s príslušenstvom... a nárok na vrátenie požičaných finančných prostriedkov sťažovateľke

v rade 2/ vo výške 11.500,- Eur s príslušenstvom... Na podklade základného osvedčenia

skutočností svedčiacich existencii žalobou uplatnených nárokov sťažovateliek, súd konajúci

na prvej inštancii vydal platobný rozkaz voči žalovanému. Existencia pohľadávok

sťažovateliek je preukázaná aj uznaním dlhu žalovaného...

Žalovaný podal dňa 18.03.2014 na Okresný súd Trenčín návrh na povolenie

reštrukturalizácie subjektu . Dňa 02.04.2014 bolo vydané

Uznesenie Okresného súdu Trenčín, č. k. -85 o začatí reštrukturalizácie dlžníka

... a toto uznesenie bolo v Obchodnom vestníku OV

č. 69/2014 zverejnené dňa 09.04.2014.

Dlžník do zoznamu záväzkov neuviedol

pohľadávky sťažovateliek vzniknutých titulom zmlúv o pôžičke; iba uviedol, že je proti nemu

ako dlžníkovi vedené občianskoprávne konanie na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

o zaplatenie sumy 26.500.- Eur. Sťažovateľky si pohľadávky, ktorých

zaplatenia sa domáhajú v občianskom súdnom konaní proti žalovanému,

do reštrukturalizačného konania neprihlásili.

Dňa 10.10.2014 bolo v Obchodnom vestníku č. 194/2014 zverejnené uznesenie

Okresného sudu Trenčín zo dňa 3.10.2014, sp. zn. o potvrdení

reštrukturalizačného plánu dlžníka a o skončení

reštrukturalizácie tohto dlžníka, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

11. 10.2014.

Žalovaný podaním zo dňa 31.03.2016 vyrozumel konajúci prvostupňový súd o zániku

vymáhateľností pohľadávok uplatnených sťažovateľkami v občianskom súdnom konaní

s odvolaním sa na potvrdenie reštrukturalizačného plánu...“.

3. Okresný súd vydal 31. mája 2016 uznesenie sp. zn. , ktorým

rozhodol o trovách konania. Zo sťažnosti vyplýva: „Uznesenie... ktorým rozhodol o trovách

konania, nakoľko bolo uvedené občianske súdne konanie ex lege zastavené v dôsledku

účinkov rozhodnutia o potvrdení reštruralizačného plánu a o skončení reštrutrualizácie

subjektu .“

4. Sťažovateľky podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, keďže jeho postup

považovali za nesprávny a nezákonný. Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateliek:

„...keďže potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka

nemal a ani nemá žiaden dosah na občianske súdne konanie pretože ako pasívne vecne

legitimovaný tu vystupuje , ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom,

teda sa jedná o odlišné právne subjekty, aj keď fyzicky identické. Nie je možné opomínať

charakter záväzku, teda či vznikol čisto podľa alebo v režime

obchodného práva.“

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. marca 2017 potvrdil

rozhodnutie okresného súdu. Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že odvolací súd

v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia k danej veci uviedol: „záväzky sa

nediferencujú na tie, ktoré sa týkajú podnikateľskej činnosti dlžníka a nepodnikateľskej

činnosti dlžníka...

Ďalej uvádza, že v prejedávanej veci však nemožno prehliadnuť argumentáciu

sťažovateliek v samotnej žalobe zo dňa 20.04.2012, keď samotné žalobkyne tvrdia,

že žalovaný potreboval zapožičať peniaze na podnikanie, nakoľko bol živnostník.“

5. Uznesenie krajského súdu sťažovateľky napadli dovolaním podľa § 420 písm. f)

a (ďalej len „“). Sťažovateľky

uviedli, že nesprávnym procesným postupom im okresný súd aj krajský súd znemožnili, aby

uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, a tiež uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená.

Uznesením najvyššieho súdu č. k. -463 z 9. novembra 2017 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateliek. Podstatnú argumentačnú líniu odôvodnenia tvoril

právny názor o neprípustnosti dovolania v zmysle , keďže podľa označeného

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak by nastal jeden zo zákonne vymedzených dôvodov

prípustnosti uvedených pod písm. a) až f).

6. Podľa názoru sťažovateliek došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces,

ako aj k porušeniu práva na prístup k súdu najmä tým, že už okresný súd nevydal

rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol

týmto nálezom: „Základné práva sťažovateliek a

na súdnu ochranu podľa , spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rovnosť pred zákonom podľa čl. 20 Charty základných práv Európskej únie ako aj právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.05.2016, sp. zn. v spojení

s Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2017, sp. zn. v

spojení s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.11.2017,

sp. zn. -463, porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2017, sp. zn.

vo výroku, ktorým bolo potvrdené Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.05.2016,

sp. zn. vo výroku, ktorým sa žiadnemu z účastníkov nepriznalo právo

na náhradu trov konania ako aj toto uznesenie Okresného súdu Trenčín sa zrušujú a vec sa

vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 09.11.2017, sp. zn. -463 sa zrušuje.

Sťažovateľkám sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky vo výške 1029,96 €.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

9. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy

pred súdom.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu

11. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 31. mája 2016, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateliek podľa

a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,

že sťažovateľky právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj využili.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu

12. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoje

rozhodnutie sp. zn. zo 7. marca 2017 primeraným spôsobom odôvodnil

a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné

a neudržateľné.

13. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že okresný súd

riadne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a že

odvolacie námietky sťažovateliek boli totožné s námietkami uplatnenými v konaní

pred okresným súdom.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd podrobne

preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v podanom odvolaní uplatnené

a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v súlade s ust.

(účinným v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje závery, prijaté

závery primerane vysvetlil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia podľa , na ktoré odkazuje.

Nakoľko výrok o zastavení konania by mal len deklaratórny charakter, keďže súd by

ním len potvrdzoval skutočnosť, ktorá nastala zo zákona, nemožno postup prvoinštančného

súdu, ktorý o zastavení konania nerozhodol, hodnotiť ako postup odnímajúci žalobkyniam

možnosť konať pred súdom v zmysle uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2

písm. f)

Na správnosti záveru prvoinštančného súdu o zastavení predmetného konania ex

lege podľa nič nemení ani argumentácia žalobkýň v podanom

odvolaní, že reštrukturalizačné konanie možno začať len voči podnikateľovi s tým, že

každý podnikateľ rozlišuje príjmy a záväzky, ktoré sa týkajú podnikateľskej činnosti

od ostatných príjmov a záväzkov. V zmysle ust. , pokiaľ

ide o neprihlásené pohľadávky, tak ako tomu je v danom prípade, ktoré mali byť

v reštrukturalizácii prihlásené, tieto sa stávajú účinnosťou plánu nevymáhateľné

voči dlžníkovi. t. j. menia sa na naturálnu obligáciu.

Účinky reštrukturalizačného konania pôsobia erga omnes, t. j. voči všetkým, čo

znamená, že pôsobia voči vopred neurčitému okruhu osôb, vrátane tých, ktorí nie sú

účastníkmi reštrukturalizačného konania. Nediferencujú sa záväzky, týkajúce sa

podnikateľskej činnosti dlžníka a nepodnikateľskej činnosti dlžníka, tak ako sa to snažia

predostrieť v odvolaní žalobkyne. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že

rozlišovanie záväzkov v prípade reštrukturalizácie (záväzok z občiansko-právnych vzťahov

alebo záväzok z obchodných vzťahov) je neprípustné. V prejednávanej veci však nemožno

prehliadnuť argumentáciu žalobkýň v samotnej žalobe zo dňa 20.04.2012, keď samotné

žalobkyne tvrdia, že žalovaný potreboval zapožičať peniaze na podnikanie, nakoľko bol

živnostník.

V danej veci zastavenie konania žalovaný nezavinil. K zastaveniu konania došlo

zo zákona, v súvislosti s reštrukturalizáciou žalovaného. Vzhľadom na to, že podľa ustálenej

judikatúry súdov Slovenskej republiky platí, že pokiaľ nie je dôvod na rozhodovanie

konania podľa , na náhradu trov konania sa aplikuje ust.

písm. c) . je rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s touto ustálenou judikatúrou,

preto odvolanie žalobkýň nie je dôvodné.“

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že krajský súd

správne poukázal na skutočnosť, že „...súd by ním len potvrdzoval skutočnosť, ktorá nastala

zo zákona...“.

14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi

obsahom základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie ( a dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkami označených práv. V tomto

smere ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný či

neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu

15. Sťažovateľky namietali aj postup najvyššieho súdu a uviedli: „Dovolací súd

rezultujúc, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej sa však ďalej

nezaoberal a neozrejmil sťažovateľkám dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie nemožno

považovať za také, ktorým sa konanie končí.“

16. Ústavný súd preskúmal uznesenie sp. zn. z 9. novembra 2017,

ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateliek odmietol a stotožnil sa s jeho závermi.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia v podstatnom uviedol: «Rozhodnutím vo veci

samej je meritórne rozhodnutie. Pojem „vec sama“ znamená predmet konania tak, ako bol

vymedzený v žalobe (prípadne v ďalších dispozičných úkonoch strán). Rozhodnutie vo veci

samej je také rozhodnutie, v ktorom sa súd zaoberá nárokom, ktorý strany uplatnili a kde

súd hodnotí žalobou uplatnený nárok podľa hmotného práva. Vecou samou tiež nie je

rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, i keď je často obsiahnuté vo výrokovej časti

rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o žalobnom návrhu.

Nakoľko žalobkyne podali dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

rozhodoval o nároku na náhradu trov konania, nemožno takéto rozhodnutie považovať

za rozhodnutie vo veci samej, proti ktorému by bolo prípustné dovolanie v zmysle § 420

písm. a/ až f/ .»

17. Ústavný súd konštatuje, že ani uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať

za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popieralo účel a zmysel zákona.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 a čl. 47 charty

18. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky namietajú, že napadnutými

uzneseniami došlo aj k porušeniu práva na rovnosť pred zákonom vyplývajúceho z čl. 20

charty a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty, bolo úlohou ústavného súdu

vysporiadať sa v prvom rade s aplikovateľnosťou označených ustanovení charty

na prerokúvanú vec. Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj z judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie (napr. rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609

alebo rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž

jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve

Európskej únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide o konanie v rámci

pôsobnosti Európskej únie (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na ustanovenie charty, ako aj

na vysvetlivky k charte ako nástroj výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie, nie je v posudzovanej veci charta aplikovateľná.

V okolnostiach posudzovanej sťažnosti sa vec sťažovateliek v konaní

pred všeobecnými súdmi týka výlučne nárokov vyplývajúcich zo súkromnoprávneho

vzťahu a v tejto súvislosti konkrétne inštitútu uplatnenia pohľadávky, pričom z dostupnej

listinnej dokumentácie ústavný súd nezistil, že by všeobecné súdy vo veci aplikovali právo

Európskej únie [ustanovenia právneho predpisu aplikované na vec sťažovateliek neboli

prijaté na účely implementácie smerníc Európskej únie a na vec sťažovateliek neboli

aplikované ani nariadenia Európskej únie (m. m. )].

19. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľkami označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť neopodstatnená, a preto ju

z tohto dôvodu podľa odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2018