Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 284/2018
PDF · 219.18 KB
No categories available
II. ÚS 284/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
a , právne zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 135B,
Trenčín, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv
podľa čl. 20 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 20 C 283/2013 z 31. mája 2016, uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 19 Co 431/2016 zo 7. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 126/2017 z 9. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2018 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a porušenia princípu rovnosti pred zákonom a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 20 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 283/2013 z 31. mája 2016,
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 431/2016
zo 7. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Cdo 126/2017 z 9. novembra 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky „... si žalobným návrhom zo dňa
20.04.2012 uplatnili na Okresnom súde Trenčín nároky voči ...
z právnych titulov, zmlúv o pôžičke, a to nárok na vrátenie požičaných
finančných prostriedkov sťažovateľke v rade 1/ vo výške 15.000.- Eur
s príslušenstvom... a nárok na vrátenie požičaných finančných prostriedkov sťažovateľke
v rade 2/ vo výške 11.500,- Eur s príslušenstvom... Na podklade základného osvedčenia
skutočností svedčiacich existencii žalobou uplatnených nárokov sťažovateliek, súd konajúci
na prvej inštancii vydal platobný rozkaz voči žalovanému. Existencia pohľadávok
sťažovateliek je preukázaná aj uznaním dlhu žalovaného...
Žalovaný podal dňa 18.03.2014 na Okresný súd Trenčín návrh na povolenie
reštrukturalizácie subjektu . Dňa 02.04.2014 bolo vydané
Uznesenie Okresného súdu Trenčín, č. k. 40R/1/2014-85 o začatí reštrukturalizácie dlžníka
... a toto uznesenie bolo v Obchodnom vestníku OV
č. 69/2014 zverejnené dňa 09.04.2014.
Dlžník do zoznamu záväzkov neuviedol
pohľadávky sťažovateliek vzniknutých titulom zmlúv o pôžičke; iba uviedol, že je proti nemu
ako dlžníkovi vedené občianskoprávne konanie na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
20C/283/2013 o zaplatenie sumy 26.500.- Eur. Sťažovateľky si pohľadávky, ktorých
zaplatenia sa domáhajú v občianskom súdnom konaní proti žalovanému,
do reštrukturalizačného konania neprihlásili.
Dňa 10.10.2014 bolo v Obchodnom vestníku č. 194/2014 zverejnené uznesenie
Okresného sudu Trenčín zo dňa 3.10.2014, sp. zn. 40R/1/2014 o potvrdení
reštrukturalizačného plánu dlžníka a o skončení
reštrukturalizácie tohto dlžníka, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
11. 10.2014.
Žalovaný podaním zo dňa 31.03.2016 vyrozumel konajúci prvostupňový súd o zániku
vymáhateľností pohľadávok uplatnených sťažovateľkami v občianskom súdnom konaní
s odvolaním sa na potvrdenie reštrukturalizačného plánu...“.
3. Okresný súd vydal 31. mája 2016 uznesenie sp. zn. 20 C 283/2013, ktorým
rozhodol o trovách konania. Zo sťažnosti vyplýva: „Uznesenie... ktorým rozhodol o trovách
konania, nakoľko bolo uvedené občianske súdne konanie ex lege zastavené v dôsledku
účinkov rozhodnutia o potvrdení reštruralizačného plánu a o skončení reštrutrualizácie
subjektu .“
4. Sťažovateľky podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, keďže jeho postup
považovali za nesprávny a nezákonný. Zo sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateliek:
„...keďže potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka
nemal a ani nemá žiaden dosah na občianske súdne konanie pretože ako pasívne vecne
legitimovaný tu vystupuje , ktorý je fyzickou osobou - nepodnikateľom,
teda sa jedná o odlišné právne subjekty, aj keď fyzicky identické. Nie je možné opomínať
charakter záväzku, teda či vznikol čisto podľa Občianskeho zákonníka alebo v režime
obchodného práva.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 431/2016 zo 7. marca 2017 potvrdil
rozhodnutie okresného súdu. Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že odvolací súd
v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia k danej veci uviedol: „záväzky sa
nediferencujú na tie, ktoré sa týkajú podnikateľskej činnosti dlžníka a nepodnikateľskej
činnosti dlžníka...
Ďalej uvádza, že v prejedávanej veci však nemožno prehliadnuť argumentáciu
sťažovateliek v samotnej žalobe zo dňa 20.04.2012, keď samotné žalobkyne tvrdia,
že žalovaný potreboval zapožičať peniaze na podnikanie, nakoľko bol živnostník.“
5. Uznesenie krajského súdu sťažovateľky napadli dovolaním podľa § 420 písm. f)
a § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Sťažovateľky
uviedli, že nesprávnym procesným postupom im okresný súd aj krajský súd znemožnili, aby
uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, a tiež uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená.
Uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 126/2017-463 z 9. novembra 2017 bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateliek. Podstatnú argumentačnú líniu odôvodnenia tvoril
právny názor o neprípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP, keďže podľa označeného
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak by nastal jeden zo zákonne vymedzených dôvodov
prípustnosti uvedených pod písm. a) až f).
6. Podľa názoru sťažovateliek došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces,
ako aj k porušeniu práva na prístup k súdu najmä tým, že už okresný súd nevydal
rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol
týmto nálezom: „Základné práva sťažovateliek a
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rovnosť pred zákonom podľa čl. 20 Charty základných práv Európskej únie ako aj právo
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.05.2016, sp. zn. 20C/283/2013 v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2017, sp. zn. 19Co/431/2016 v
spojení s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.11.2017,
sp. zn. 1 Cdo 126/2017-463, porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 07.03.2017, sp. zn. 19Co/431/2016
vo výroku, ktorým bolo potvrdené Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.05.2016,
sp. zn. 20C/283/2013 vo výroku, ktorým sa žiadnemu z účastníkov nepriznalo právo
na náhradu trov konania ako aj toto uznesenie Okresného súdu Trenčín sa zrušujú a vec sa
vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 09.11.2017, sp. zn. 1 Cdo 126/2017-463 sa zrušuje.
Sťažovateľkám sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky vo výške 1029,96 €.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 18/2018).
9. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Podľa čl. 20 charty pred zákonom sú si všetci rovní.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy
pred súdom.
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu
11. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 C 283/2013 a jeho uzneseniu z 31. mája 2016, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateliek podľa
ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,
že sťažovateľky právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj využili.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu
12. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoje
rozhodnutie sp. zn. 19 Co 431/2016 zo 7. marca 2017 primeraným spôsobom odôvodnil
a či ho nemožno považovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné
a neudržateľné.
13. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že okresný súd
riadne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a že
odvolacie námietky sťažovateliek boli totožné s námietkami uplatnenými v konaní
pred okresným súdom.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd podrobne
preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v podanom odvolaní uplatnené
a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
(účinným v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje závery, prijaté
závery primerane vysvetlil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP, na ktoré odkazuje.
Nakoľko výrok o zastavení konania by mal len deklaratórny charakter, keďže súd by
ním len potvrdzoval skutočnosť, ktorá nastala zo zákona, nemožno postup prvoinštančného
súdu, ktorý o zastavení konania nerozhodol, hodnotiť ako postup odnímajúci žalobkyniam
možnosť konať pred súdom v zmysle uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.
Na správnosti záveru prvoinštančného súdu o zastavení predmetného konania ex
lege podľa § 156 zákona č. 7/2005 Z. z. nič nemení ani argumentácia žalobkýň v podanom
odvolaní, že reštrukturalizačné konanie možno začať len voči podnikateľovi s tým, že
každý podnikateľ rozlišuje príjmy a záväzky, ktoré sa týkajú podnikateľskej činnosti
od ostatných príjmov a záväzkov. V zmysle ust. § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., pokiaľ
ide o neprihlásené pohľadávky, tak ako tomu je v danom prípade, ktoré mali byť
v reštrukturalizácii prihlásené, tieto sa stávajú účinnosťou plánu nevymáhateľné
voči dlžníkovi. t. j. menia sa na naturálnu obligáciu.
Účinky reštrukturalizačného konania pôsobia erga omnes, t. j. voči všetkým, čo
znamená, že pôsobia voči vopred neurčitému okruhu osôb, vrátane tých, ktorí nie sú
účastníkmi reštrukturalizačného konania. Nediferencujú sa záväzky, týkajúce sa
podnikateľskej činnosti dlžníka a nepodnikateľskej činnosti dlžníka, tak ako sa to snažia
predostrieť v odvolaní žalobkyne. Správny je preto záver súdu prvej inštancie, že
rozlišovanie záväzkov v prípade reštrukturalizácie (záväzok z občiansko-právnych vzťahov
alebo záväzok z obchodných vzťahov) je neprípustné. V prejednávanej veci však nemožno
prehliadnuť argumentáciu žalobkýň v samotnej žalobe zo dňa 20.04.2012, keď samotné
žalobkyne tvrdia, že žalovaný potreboval zapožičať peniaze na podnikanie, nakoľko bol
živnostník.
V danej veci zastavenie konania žalovaný nezavinil. K zastaveniu konania došlo
zo zákona, v súvislosti s reštrukturalizáciou žalovaného. Vzhľadom na to, že podľa ustálenej
judikatúry súdov Slovenskej republiky platí, že pokiaľ nie je dôvod na rozhodovanie
konania podľa § 146 ods. 2 O.s.p., na náhradu trov konania sa aplikuje ust. § 146 ods. 1
písm. c) O.s.p.. je rozhodnutie súdu prvej inštancie v súlade s touto ustálenou judikatúrou,
preto odvolanie žalobkýň nie je dôvodné.“
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že krajský súd
správne poukázal na skutočnosť, že „...súd by ním len potvrdzoval skutočnosť, ktorá nastala
zo zákona...“.
14. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi
obsahom základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľkami označených práv. V tomto
smere ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný či
neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel zákona.
Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu
15. Sťažovateľky namietali aj postup najvyššieho súdu a uviedli: „Dovolací súd
rezultujúc, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej sa však ďalej
nezaoberal a neozrejmil sťažovateľkám dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie nemožno
považovať za také, ktorým sa konanie končí.“
16. Ústavný súd preskúmal uznesenie sp. zn. 1 Cdo 126/2017 z 9. novembra 2017,
ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateliek odmietol a stotožnil sa s jeho závermi.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia v podstatnom uviedol: «Rozhodnutím vo veci
samej je meritórne rozhodnutie. Pojem „vec sama“ znamená predmet konania tak, ako bol
vymedzený v žalobe (prípadne v ďalších dispozičných úkonoch strán). Rozhodnutie vo veci
samej je také rozhodnutie, v ktorom sa súd zaoberá nárokom, ktorý strany uplatnili a kde
súd hodnotí žalobou uplatnený nárok podľa hmotného práva. Vecou samou tiež nie je
rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, i keď je často obsiahnuté vo výrokovej časti
rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o žalobnom návrhu.
Nakoľko žalobkyne podali dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
rozhodoval o nároku na náhradu trov konania, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vo veci samej, proti ktorému by bolo prípustné dovolanie v zmysle § 420
písm. a/ až f/ CSP.»
17. Ústavný súd konštatuje, že ani uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popieralo účel a zmysel zákona.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 a čl. 47 charty
18. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky namietajú, že napadnutými
uzneseniami došlo aj k porušeniu práva na rovnosť pred zákonom vyplývajúceho z čl. 20
charty a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty, bolo úlohou ústavného súdu
vysporiadať sa v prvom rade s aplikovateľnosťou označených ustanovení charty
na prerokúvanú vec. Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (napr. rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609
alebo rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493) totiž
jednoznačne vyplýva, že povinnosť členských štátov rešpektovať práva vymedzené v práve
Európskej únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak ide o konanie v rámci
pôsobnosti Európskej únie (m. m. IV. ÚS 154/2012).
Podľa názoru ústavného súdu, prihliadajúc na ustanovenie charty, ako aj
na vysvetlivky k charte ako nástroj výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie, nie je v posudzovanej veci charta aplikovateľná.
V okolnostiach posudzovanej sťažnosti sa vec sťažovateliek v konaní
pred všeobecnými súdmi týka výlučne nárokov vyplývajúcich zo súkromnoprávneho
vzťahu a v tejto súvislosti konkrétne inštitútu uplatnenia pohľadávky, pričom z dostupnej
listinnej dokumentácie ústavný súd nezistil, že by všeobecné súdy vo veci aplikovali právo
Európskej únie [ustanovenia právneho predpisu aplikované na vec sťažovateliek neboli
prijaté na účely implementácie smerníc Európskej únie a na vec sťažovateliek neboli
aplikované ani nariadenia Európskej únie (m. m. II. ÚS 109/2017)].
19. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkami označených práv, dospel k záveru, že je sťažnosť neopodstatnená, a preto ju
z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2018