Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)0fc/382769.573eb5.pdf
PDF · 166.1 KB
No categories available
3MCdo/1/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci navrhovateľky A. K., bývajúcej v H.H., zastúpenej JUDr. E. Š., advokátom
so sídlom v B., proti odporkyniam 1/ J. K., bývajúcej v H.H., 2/ A. Ž., bývajúcej v H.H.,
o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, vedenej na Okresnom súde Senica
pod sp. zn. 7 C 211/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu Senica z 28. apríla 2008 č.k. 7 C 211/2007-77
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. februára 2009 sp. zn. 24 Co 199/2008,
takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Odporkyniam 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Senica rozsudkom z 28. apríla 2008 č.k. 7 C 211/2007-77 zamietol návrh,
ktorým sa navrhovateľka domáhala proti odporkyniam 1/ a 2/ určenia, že právnym titulom
vydržania nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je jej právo
doživotne bývať v rodinnom dome č. X. v H., ktorý je postavený na parcele č. X. o výmere
2
X. mv katastrálnom území H. a v katastri nehnuteľností je zapísaný na liste vlastníctva č. X.
(ďalej len „nehnuteľnosť“) a ďalej určenia, že odporkyne 1/ a 2/ sú povinné strpieť výkon
tohto práva. Navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporkyni 1/ náhradu trov konania 7 738 Sk,
odporkyni 2/ náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v dedičskom
konaní po poručiteľovi J. K. (manželovi navrhovateľky) J. K. (syn navrhovateľky) prevzal na
seba dedičskou dohodou iba osobný záväzok poskytnúť navrhovateľke „právo doživotného
bezplatného spolubývania v zdedenej nehnuteľnosti“. Vzhľadom na to smrťou J. K. tento
osobný záväzok zanikol a neprešiel na jeho dedičku (odporkyňu 1/). Opodstatnenosť tvrdenia
navrhovateľky, že titulom vydržania nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
obsahom ktorého je jej doživotné oprávnenie bezplatne bývať v nehnuteľnosti, nebola
v konaní preukázaná. Súd prvého stupňa pripomenul, že ani ďalšia spoluvlastníčka
nehnuteľnosti (odporkyňa 2/) s navrhovateľkou nikdy neuzavrela žiadnu zmluvu o zriadení
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a ani sa nezaviazala umožňovať jej
v nehnuteľnosti doživotné bezplatné bývanie. Navrhovateľka nemohla byť dobromyseľnou
držiteľkou predmetného práva, lebo minimálne od 21. mája 1980, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie štátneho notárstva o vyporiadaní dedičstva po jej nebohom
manželovi J. K. vedela, že v nehnuteľnosti býva len na základe osobného záväzku svojho
syna J. K.. So zreteľom na to musela vedieť, že jeho smrťou (2. októbra 2004) tento jeho
osobný záväzok zanikol a neprešiel na iné osoby. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 18. februára 2009 sp. zn. 24 Co 199/2008 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporkyni 1/ náhradu trov
odvolacieho konania 65,38 €, odporkyni 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v dedičskom konaní po
nebohom J. K. dedič J. K. prevzal na seba dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva iba
osobný záväzok poskytnúť navrhovateľke v zdedenom dome právo doživotného
spolubývania, a že tento osobný záväzok neprešiel na odporkyňu 1/, i keď zdedila
spoluvlastnícky podiel svojho nebohého manžela J. K.. Z obsahu tejto dedičskej dohody
nevyplýva vecnoprávny charakter dojednanej povinnosti dediča J. K., teda ním prevzatá
povinnosť nemá povahu vecného bremena a neprechádza na ďalších nadobúdateľov
nehnuteľnosti. Tento záväzok nemožno prekvalifikovať na právo vecného bremena, a to ani
pri nerušenom užívaní nehnuteľnosti navrhovateľkou po dobu, po ktorú sa inak nadobúda
právo vydržaním, resp. ani pri tolerovaní jej užívania odporkyňami 1/ a 2/ po túto dobu.
Navrhovateľka nemohla byť v žiadnom prípade dobromyseľná, lebo bola účastníčkou
dedičského konania a o obsahu dedičskej dohody a podstate záväzku jej spoludediča vedela.
V konaní nebolo preukázané uzavretie ani inej dohody medzi ňou a jej nebohým synom J. K.,
prípadne medzi ňou a odporkyňami, z ktorej by bolo možné usudzovať, že navrhovateľka je
dobromyseľná v tom, že jej patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Odvolací súd
v tejto súvislosti poukázal aj na R 12/1988, podľa ktorého, keď vecné bremeno zaťažuje celú
nehnuteľnosť, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, vyžaduje sa, aby všetci spoluvlastníci
boli účastníkmi zmluvy, nestačí iba ich súhlas. Zaťaženie nehnuteľnosti vecným bremenom je
nakladanie s nehnuteľnosťou a každý zo spoluvlastníkov môže s ňou disponovať len
v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu a nie v rozsahu spoluvlastníckych podielov aj
ostatných spoluvlastníkov. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil súd podľa
§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Na základe podnetu navrhovateľky napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním uvedené rozsudky súdov oboch
nižších stupňov. Uviedol, že navrhovateľka užívala nehnuteľnosť spolu s manželom od roku
1974 v celosti, odporkyňa 2/ nehnuteľnosť nikdy neužívala, ich užívania sa nedomáhala,
na opravy a údržbu neprispievala a voči spoluvlastníkovi nehnuteľnosti (manželovi
navrhovateľky) a jeho manželke (navrhovateľke) nikdy neuplatnila žiadne nároky na náhradu
za užívanie celej nehnuteľnosti. Z toho generálny prokurátor vyvodil, že medzi
spoluvlastníkmi došlo konkludentne k dohode o užívaní celej veci; užívateľom nehnuteľnosti
sa tak stal od roku 1976 spoluvlastník J. K.. Navrhovateľka ako jeho manželka vykonávala
právo spolubývania a užívania nehnuteľnosti právom odvodeným z manželského vzťahu;
predmetnú nehnuteľnosť užívala dobromyseľne najmenej od roku 1974. Odporkyňa 1/ aj po
smrti svojho manžela J. K. (syna navrhovateľky) jej právo doživotného bývania akceptovala.
Vyhlásenie J. K. v konaní o dedičstve po J. K. vedenom Štátnym notárstvom v Senici nad
Myjavou pod sp. zn. D 875/79 nie je možné hodnotiť ako právny úkon smerujúci k vzniku
právneho vzťahu, z ktorého by navrhovateľke vzniklo právo užívania nehnuteľnosti, pretože
v tom čase toto právo navrhovateľka už mala a vykonávala. Toto vyhlásenie preberajúceho
dediča malo charakter jednostranného právneho úkonu, ktorého obsahom bola akceptácia
navrhovateľkou vykonávaného, neprerušeného práva bývania a užívania uvedenej
nehnuteľnosti. Generálny prokurátor nesúhlasil so záverom súdov, že v konaní nebol
naplnený jeden z predpokladov vydržania, a to dobromyseľnosť navrhovateľky. Vzhľadom na
predmet konania, ktorým je návrh na určenie, že navrhovateľka vydržaním nadobudla právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, bolo úlohou súdov skúmať existenciu zákonom
stanovených podmienok vzniku takéhoto práva, t.j. oprávnenosť držby práva,
dobromyseľnosť držiteľa a dĺžku nepretržitej držby práva. Súd prvého stupňa v konaní
nevykonal relevantné úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu s ohľadom na uvedené
zákonné podmienky vydržania práva a uspokojil sa len s krátkym výsluchom navrhovateľky,
bez vzťahu k zisteniu zákonných podmienok vydržania. Svoje rozhodnutie odôvodnil len
právnym posúdením prechodu záväzku z poručiteľa na navrhovateľku, čo z hľadiska
zákonných podmienok vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je právne
irelevantné. Súd prvého stupňa nevykonaním relevantného dokazovania smerujúceho
k zisteniu objektívneho skutkového stavu zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne právne posúdenie a rozhodnutie veci. Odvolací súd pochybil, ak rozhodnutie súdu
prvého stupňa, napriek tomu, že bolo zaťažené vadou konania, potvrdil. Z uvedených
dôvodov žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu spolu s rozsudkom krajského súdu zrušiť
a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľka sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora a navrhla dovolaniu vyhovieť.
Odporkyňa 1/ žiadala mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Navrhovateľka síce užívala predmetnú nehnuteľnosť spolu s manželom už od roku 1974, ale
toto právo mala odvodené ako manželka vlastníka nehnuteľnosti; nemohla teda v tomto čase
právo užívať nehnuteľnosť vydržať. Po smrti jej manžela J. K. predmetné nehnuteľnosti
nadobudol v podiele ¾ manžel odporkyne 1/ (t.j. syn navrhovateľky J. K.), ktorý na seba
prevzal v dohode dedičov osobný záväzok, oprávňujúci navrhovateľku v nehnuteľnosti
doživotne bývať a spoluužívať ju. Tento osobný záväzok po jeho smrti na odporkyňu 1/
neprešiel. S odporkyňou 2/ sa navrhovateľka nikdy nedohodla o spôsobe užívania a teda
navrhovateľka ani nemohla vydržať prednú časť domu, tak ako to žiada v návrhu. Odporkyňa
1/ nesúhlasila s názorom generálneho prokurátora, že by právo zodpovedajúce vecnému
bremenu navrhovateľka vydržala, keďže navrhovateľka nemohla byť so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľná.
Odporkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že k predmetnej nehnuteľnosti
nebolo zriadené vecné bremeno. Voči navrhovateľke nemá žiadne záväzky a nie je povinná
jej poskytovať ubytovanie vo svojej nehnuteľnosti. Dovolanie žiadala ako nedôvodné
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.)
generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského
súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,
ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p.
a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní
označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
V preskúmavanej veci sa navrhovateľka domáhala určenia, že vydržaním nadobudla
právo zodpovedajúceho vecnému bremenu, obsahom ktorého je jej oprávnenie doživotne
bývať v nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť, ktorej sa ňou tvrdené právo malo týkať, bola
predmetom dedenia v konaní o dedičstve po nebohom J. K. (manželovi navrhovateľky)
vedenom na Štátnom notárstve v Senici pod sp. zn. D 875/79. Rozhodnutím o dedičstve
z 29. júna 1979 (právoplatným dňom 21. mája 1980) bola schválená dohoda o vyporiadaní
dedičstva, v zmysle ktorej dedič J. K. (syn poručiteľa a navrhovateľky) nadobudol podiel ¾
nehnuteľností s tým, že svojim sestrám vyplatí po 1/3 nadobudnutého podielu nehnuteľnosti.
Zároveň sa J. K. zaviazal poskytnúť manželke poručiteľa (t.j. navrhovateľke) „právo
doživotného bezplatného spolubývania v zdedenom dome“. Navrhovateľka užívala tento dom
so synom J. K., ktorý sa v roku 1982 oženil s odporkyňou 1/ a po dvoch rokoch sa aj s deťmi
z domu odsťahovali do družstevnej bytovky v H. pre nezhody s navrhovateľkou. J. K. zomrel
2. októbra 2004 a jeho dedičkou sa stala jeho manželka (odporkyňa 1/). Spoluvlastníčkou
podielu ¼ nehnuteľností je naďalej aj odporkyňa 2/, ktorá tento podiel nadobudla dedením
po svojom otcovi v roku 1974.
Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak,
že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným
bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe
(§ 151n a nasl. Občianskeho zákonníka). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov,
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu
možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 Občianskeho
zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám
je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,
ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden
zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom
osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu,
vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo
bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde
o právo len domnelé.
Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné
s predpokladmi nevyhnutými pre vydržanie vlastníckeho práva. Ako je predpokladom dobrej
viery u oprávneného držiteľa veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak
predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Toto presvedčenie musí
byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Oprávnený držiteľ
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“
v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu
vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne
vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j.
podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal
a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo
a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto
právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel od počiatku
o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)
spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.
Z ustanovenia § 151o ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka vyplýva, že
nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je
(medziiným) existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého subjekt so zreteľom na všetky
okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len
domnelého) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na
druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva.
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za takýto právny
dôvod (titul) nemožno považovať dohodu dedičov, ktorá bola uzavretá v konaní o dedičstve
po poručiteľovi J. K.. Jej súčasťou bol iba osobný záväzok dediča J. K. poskytnúť
navrhovateľke „právo bezplatného doživotného užívania a spolubývania v zdedenej
nehnuteľnosti“. Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľka jednoznačne vedela o obsahu
a právnej povahe uvedeného záväzku jej syna. Nemohla byť preto „so zreteľom na všetky
okolnosti“ v dobrej viere, že je držiteľkou práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Zo spisu nevyplýva, že by táto dedičská dohoda alebo nejaká iná právna skutočnosť
opodstatňovali ňou v konaní tvrdené vnútorné presvedčenie, že v právnom vzťahu,
o existencii ktorého sa (údajne) domnievala, je ona oprávnenou z vecného bremena
a (spolu)vlastníčky nehnuteľnosti sú povinnými trpieť výkon tohto jej oprávnenia. Na tom nič
nemení, že nehnuteľnosť užívala po dobu, ktorá je stanovená pre vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za správny názor súdov nižších stupňov,
že uvedený záväzok je svojím charakterom osobným záväzkom obligačnej povahy a nie
vecnoprávnej povahy spojenej s vlastníctvom nehnuteľnosti. Záväzok takejto (len osobnej)
povahy smrťou J. K. v roku 2004 nevyhnutne zanikol a na právnu nástupkyňu menovaného
(odporkyňu 1/) nemohol prejsť. Tento záväzok nestratil svoju pôvodnú obligačnú povahu
a nezmenil sa na vecné bremeno ani v zmysle § 135b a § 135c Občianskeho zákonníka
v znení platnom od 1. apríla 1983 Zb. (t.j. od účinnosti zákona č. 131/1982 Zb.).
Pre úplnosť treba dodať, že v čase uzavretia dedičskej dohody (1979), súčasťou ktorej
bol uvedený osobný záväzok dediča J. K., Občiansky zákonník vôbec neupravoval možnosť
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vzhľadom na to ani v tom čase
nemohla byť uzavretá dohoda o zriadení vecného bremena.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s mimoriadnym dovolaním, pokiaľ
sa v ňom namieta nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností. Súdy oboch
stupňov správne posudzovali v danej veci splnenie podmienok vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu. Súd prvého stupňa podrobne vypočul účastníkov
konania, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutím Štátneho notárstva
v Senici z 29. júna 1979 č.k. D 875/79, na podklade ktorého posúdil, či toto rozhodnutie
mohlo byť „so zreteľom na všetky skutočnosti“ navrhovateľkou považované za dôvod (titul)
jej oprávnenej držby. Tieto dôkazy boli postačujúce pre obstaranie rozhodujúcich skutkových
zistení a aj pre ich správne právne posúdenie.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižších stupňov nedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky nespočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, že nie
je daný dôvod mimoriadneho dovolania uplatnený generálnym prokurátorom a neboli zistené
ani vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietol (§ 243i a § 243b ods. 1 O.s.p.).
Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená
povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní
o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď
§ 148 ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala podnet na mimoriadne dovolanie
navrhovateľka. Odporkyne 1/ a 2/ vo vyjadreniach k mimoriadnemu dovolaniu nepodali návrh
na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd Slovenskej
republiky vzhľadom na to odporkyniam 1/ a 2/ náhradu trov konania o mimoriadnom
dovolaní nepriznal (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková