Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 76/2018
PDF · 223.93 KB
No categories available
I. ÚS 76/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom
JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom a uznesením Okresného súdu Senica č. k. 9 C 119/2012-45 z 26. mája
2014, postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 488/2014-60
z 25. februára 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 11/2017 z 29. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Senica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 119/2012-45 z 26. mája 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 23 Co 488/2014-60 z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 11/2017 z 29. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresného súdu
bol zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu konania vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 7 C 211/2007, ktoré bolo právoplatne skončené 26. marca 2009, a to z dôvodu, že
neboli splnené podmienky na pripustenie obnovy konania podľa ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresný súd v dôvodoch svojho uznesenia uviedol, že
zákon ustanovuje trojmesačnú subjektívnu lehotu na podanie návrhu na obnovu konania,
ktorá začína plynúť od toho času, keď sa účastník o dôvode obnovy dozvedel, a trojročnú
objektívnu lehotu od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia s taxatívne stanovenými
výnimkami (§ 230 ods. 2 OSP). Okresný súd zistil, že v danom prípade návrh na obnovu
konania bol podaný 23. júla 2012, objektívna lehota na podanie návrhu začala plynúť od
právoplatnosti rozhodnutia od 26. marca 2009 a uplynula 26. marca 2012, preto bol návrh
podaný oneskorene po uplynutí objektívnej lehoty, pričom zmeškanie týchto zákonných
lehôt na uplatnenie návrhu na obnovu konania nemožno odstrániť.
3. Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie sťažovateľky potvrdil,
stotožniac sa s jeho dôvodmi, uznesenie okresného súdu ako vecne správne v plnom
rozsahu.
4. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľky
odmietol z dôvodu neprípustnosti. Najvyšší súd konštatoval, že prípustnosť dovolania
vzhľadom na čas jeho podania posudzoval podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom
nezistil sťažovateľkou namietanú vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorá by
mohla založiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu.
Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu a krajského súdu pri
posúdení zmeškania lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.
5. V konaní, ktorého obnovu sťažovateľka navrhovala, okresný súd rozsudkom č. k.
7 C 211/2007-77 z 28. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu
sťažovateľky, ktorou sa domáhala voči žalovanej strane určenia práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu a jeho trpenie. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky rozsudkom č. k.
24 Co 199/2008-146 z 18. februára 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozsudok okresného súdu a právoplatnosť nadobudol 26. marca 2009. Najvyšší súd
rozhodnutím sp. zn. 3 M Cdo 1/2010 z 15. decembra 2011 zamietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané proti právoplatnému rozsudku
krajského súdu z podnetu sťažovateľky. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 154/2012-23
z 22. marca 2012 odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv
okrem iných právoplatným rozsudkom krajského súdu.
6. Podstatou sťažnostnej argumentácie je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými
a právnymi závermi konajúcich súdov, ktoré podľa nej učinili nesprávne a neodôvodnené
závery o oneskorenom podaní návrhu na obnovu konania. Podľa sťažovateľky objektívna
trojročná lehoty na podanie návrhu na obnovu konania mala začať plynúť až od konečného
rozhodnutia v jej veci, za ktoré považovala uznesenie ústavného súdu č. k.
IV. ÚS 154/2012-23 z 22. marca 2012, a nie od právoplatnosti rozsudkov všeobecných
súdov vo veci, t. j. od právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv
napadnutými postupmi a uzneseniami konajúcich súdov aj v tom, že konajúce súdy samy
nevykonali ňou navrhnutý dôkaz výsluchom svedka (ktorým novoobjaveným dôkazom
odôvodňovala svoj návrh na obnovu konania), na ten účel nenariadili pojednávanie
a obmedzili sa len na záver o zmeškaní objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu
konania.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu, uznesením krajského súdu a uznesením
najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,
prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov konania.
8. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu a uznesenia
najvyššieho súdu.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na
ďalšie konanie.
12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu (ktorými konajúce súdy
zamietli návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania a následne bolo odmietnuté aj
dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu) z dôvodov
zhrnutých v bode 6 tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu
13. Sťažovateľka neuviedla žiadnu argumentáciu na podporu ňou namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v ňou
označených konaniach, čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že možnosť
porušenia tohto základného práva sťažovateľky je objektívne vylúčená tým, že v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie o návrhu na obnovu konania ako i dovolacie
konanie boli právoplatne skončené. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa č. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na verejné
prerokovanie jej veci v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením okresného
súdu
14. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv uznesením
okresného súdu, proti ktorému bol prípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný
prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd, ústavný súd konštatuje, že
právomoc iného súdu poskytnúť ochranu základným a iným právam sťažovateľky vylučuje
právomoc ústavného súdu v tej istej veci. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa č. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na verejné
prerokovanie jej veci v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením krajského súdu
a postupom a uznesením najvyššieho súdu
15. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľkou podané dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o tomto
dovolaní, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu
krajského súdu [porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)
vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99].
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
19. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
20. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu.
21. Ústavný súd spravujúc sa svojou už uvedenou stabilizovanou judikatúrou posúdil
možnosť namietaného porušenia sťažovateľkou označených základných práv postupom
a uznesením krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu v nadväznosti na
sťažovateľkou vymedzené dôvody sťažnosti v merite jej sťažnostnej argumentácie (bod 6
tohto uznesenia).
22. Ústavný súd konštatuje, že argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako
spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu ani najvyššieho súdu,
a nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd stotožniac sa so závermi okresného súdu
sa podrobne a dôsledne vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľky a najvyšší súd
sa dôsledne vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľky (pričom odvolacia
i dovolacia argumentácia sťažovateľky sa v podstatnej časti zhoduje s jej sťažnostnou
argumentáciou, pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok na povolenie obnovy konania)
a svoje skutkové i právne závery dostatočne a logicky odôvodnili, ako to je zrejmé
z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:
«V prejednávanej veci dovolateľka napadla návrhom na obnovu právoplatný
rozsudok z dôvodu, že sa dozvedela o existencii svedka len niekoľko dní pred podaním
návrhu na obnovu konania, pričom jeho výsluchom by jej ako navrhovateľke bolo priznané
právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Jednou z podmienok povolenia obnovy konania
podľa predchádzajúcej, ako aj podľa súčasnej právnej úpravy, je včasné podanie návrhu na
obnovu konania. Súdy preto správne v danej veci skúmali dodržanie objektívnej trojročnej
lehoty (§ 230 ods. 2 O.s.p.), ktorej navrátenie je neprípustné (§ 230 ods. 3 O.s.p.). Začiatok
plynutia tejto lehoty posúdili oba súdy jednotne, a to od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia (Okresného súdu Senica z 28. apríla 2008 č.k. 7C/211/2007-77 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave 18. februára 2009 sp.zn. 24Co/199/2008,
právoplatného dňa 26. marca.2009), pričom dovolateľka datuje začiatok jej plynutia od
„konečného rozhodnutia“, ktorým podľa jej názoru je rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 22. marca 2012 č.k. IV. ÚS 154/2012-23...
V preskúmavanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom
odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a na doplnenie uvádza: Občiansky súdny poriadok
v § 230 stanovil na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu, tak
ako to správne konštatovali súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach. Subjektívna
lehota na podanie tohto návrhu bola trojmesačná; jej začiatok plynul od času, keď sa ten,
kto obnovu navrhol, dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť.
Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania bola trojročná a začala plynúť od
okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí
trojročnej lehoty mohol byť návrh na obnovu podaný len v z dôvodov uvedených v § 230
ods. 2 O.s.p. Obe lehoty (subjektívna i objektívna) boli lehotami zákonnými a nebolo možné
ich predĺžiť, ani skrátiť. Z dikcie predchádzajúcej platnej právnej úpravy v čase
rozhodovania súdov oboch inštancií zreteľne vyplýva skutočnosť, že začiatok plynutia
objektívnej trojročnej lehoty sa počítal od okamihu nadobudnutia právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia a nie od konečného rozhodnutia ako uvádza dovolateľka. Súdy
oboch inštancií správne vyhodnotili, ak dospeli k záveru, že návrh na obnovu konania bol
podaný oneskorene. Napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Senica z 28. apríla 2008 č.k.
7C/211/2007-77 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. februára 2009 č.k.
24Co/199/2008-146, nadobudlo právoplatnosť dňa 26. marca 2009, v dôsledku čoho
objektívna lehota uplynula dňa 26. marca 2012. V súvislosti s uvedeným dovolací súd
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 285/2015
z 10. júna 2015, ktorý vo svojom rozhodnutí síce okrajovo ale uviedol, že „Podstatou
subjektívnosti lehoty je, že sa začiatok jej plynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t.j.
od momentu, kedy subjekt, na ktorý sa právna norma viaže, subjektívne vnímal určitú
skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarca v znení právnej normy ani v prípade, že
dôvodom obnovy konania je rozhodnutie, neviaže začiatok jej plynutia na moment
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je dôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty
objektívnej, ktorú jednoznačne v znení ustanovenia § 230 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku na moment právoplatnosti viaže (v tomto prípade ide o moment právoplatnosti
rozsudku, o ktorého obnovu ide”). Uvedené vylučuje potom tvrdenie dovolateľky počiatku
plynutia objektívnej lehoty od právoplatnosti konečného rozhodnutia v konaní v domnienke,
že podľa nej sa jedná o rozhodnutie ňou uvedeného rozhodnutia ústavného súdu. …
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
dovolateľky nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa § 447
písm. c/ CSP ako procesné neprípustné odmietol...»
24. Ústavný súd zdôrazňuje, že obnova konania je v občianskom súdnom konaní
mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie
právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej
požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova
konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných
prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že
právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1
ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy
konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania
nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným
rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov,
z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti
obnovy konania je aj dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.
Podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať
v subjektívnej trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode
obnovy, alebo od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie
návrhu na obnovu konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku.
Uplynutím tejto lehoty je v právnom štáte uprednostnená požiadavka právnej istoty
nastolenej právoplatným rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým
rozhodnutím) vo veci. Teda, ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí
zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava
zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše
uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP).
25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
postupom a uznesením krajského súdu ani postupom a uznesením najvyššieho súdu, pokiaľ
ide o sťažovateľkou namietané závery o oneskorenom podaní návrhu na obnovu konania,
odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
26. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že konajúce súdy samy nevykonali ňou
navrhnutý dôkaz výsluchom svedka (ktorým novoobjaveným dôkazom odôvodňovala svoj
návrh na obnovu konania), na ten účel nenariadili pojednávanie a obmedzili sa len na záver
o zmeškaní objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, ústavný súd
konštatuje, že z obsahu odvolacej ani dovolacej argumentácie sťažovateľky zhrnutej
v napadnutých rozhodnutiach nevyplýva, že by sťažovateľka uvedené námietky uplatnila
v odvolacom či dovolacom konaní.
27. Zásada subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49
zákona o ústavnom súde) limituje vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorej
zásady okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Pretože sťažovateľka uplatnila
tieto námietky až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmieta
z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2018