Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky postupom a uznesením Okresného súdu Senica č. k. -45 z 26. mája

2014, postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -60

z 25. februára 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Senica

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -45 z 26. mája 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“), postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -60 z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresného súdu

bol zamietnutý návrh sťažovateľky na obnovu konania vedeného okresným súdom pod

sp. zn. , ktoré bolo právoplatne skončené 26. marca 2009, a to z dôvodu, že

neboli splnené podmienky na pripustenie obnovy konania podľa ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresný súd v dôvodoch svojho uznesenia uviedol, že

zákon ustanovuje trojmesačnú subjektívnu lehotu na podanie návrhu na obnovu konania,

ktorá začína plynúť od toho času, keď sa účastník o dôvode obnovy dozvedel, a trojročnú

objektívnu lehotu od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia s taxatívne stanovenými

výnimkami ( ). Okresný súd zistil, že v danom prípade návrh na obnovu

konania bol podaný 23. júla 2012, objektívna lehota na podanie návrhu začala plynúť od

právoplatnosti rozhodnutia od 26. marca 2009 a uplynula 26. marca 2012, preto bol návrh

podaný oneskorene po uplynutí objektívnej lehoty, pričom zmeškanie týchto zákonných

lehôt na uplatnenie návrhu na obnovu konania nemožno odstrániť.

3. Krajský súd napadnutým uznesením na odvolanie sťažovateľky potvrdil,

stotožniac sa s jeho dôvodmi, uznesenie okresného súdu ako vecne správne v plnom

rozsahu.

4. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľky

odmietol z dôvodu neprípustnosti. Najvyšší súd konštatoval, že prípustnosť dovolania

vzhľadom na čas jeho podania posudzoval podľa , pričom

nezistil sťažovateľkou namietanú vadu konania podľa , ktorá by

mohla založiť prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu.

Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu a krajského súdu pri

posúdení zmeškania lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.

5. V konaní, ktorého obnovu sťažovateľka navrhovala, okresný súd rozsudkom č. k.

-77 z 28. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu

sťažovateľky, ktorou sa domáhala voči žalovanej strane určenia práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu a jeho trpenie. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky rozsudkom č. k.

-146 z 18. februára 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil

rozsudok okresného súdu a právoplatnosť nadobudol 26. marca 2009. Najvyšší súd

rozhodnutím sp. zn. z 15. decembra 2011 zamietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané proti právoplatnému rozsudku

krajského súdu z podnetu sťažovateľky. Ústavný súd uznesením č. k. -23

z 22. marca 2012 odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojich práv

okrem iných právoplatným rozsudkom krajského súdu.

6. Podstatou sťažnostnej argumentácie je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými

a právnymi závermi konajúcich súdov, ktoré podľa nej učinili nesprávne a neodôvodnené

závery o oneskorenom podaní návrhu na obnovu konania. Podľa sťažovateľky objektívna

trojročná lehoty na podanie návrhu na obnovu konania mala začať plynúť až od konečného

rozhodnutia v jej veci, za ktoré považovala uznesenie ústavného súdu č. k.

-23 z 22. marca 2012, a nie od právoplatnosti rozsudkov všeobecných

súdov vo veci, t. j. od právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv

napadnutými postupmi a uzneseniami konajúcich súdov aj v tom, že konajúce súdy samy

nevykonali ňou navrhnutý dôkaz výsluchom svedka (ktorým novoobjaveným dôkazom

odôvodňovala svoj návrh na obnovu konania), na ten účel nenariadili pojednávanie

a obmedzili sa len na záver o zmeškaní objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu

konania.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 2 uznesením okresného súdu, uznesením krajského súdu a uznesením

najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie,

prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov konania.

8. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského súdu a uznesenia

najvyššieho súdu.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na

ďalšie konanie.

12. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

podľa , a postupom a napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu, krajského súdu a okresného súdu (ktorými konajúce súdy

zamietli návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania a následne bolo odmietnuté aj

dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu) z dôvodov

zhrnutých v bode 6 tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu

13. Sťažovateľka neuviedla žiadnu argumentáciu na podporu ňou namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v ňou

označených konaniach, čo samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že možnosť

porušenia tohto základného práva sťažovateľky je objektívne vylúčená tým, že v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie o návrhu na obnovu konania ako i dovolacie

konanie boli právoplatne skončené. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa č. 46 ods. 1 , na právnu pomoc podľa a na verejné

prerokovanie jej veci v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa postupom a uznesením okresného

súdu

14. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv uznesením

okresného súdu, proti ktorému bol prípustný a sťažovateľkou aj využitý riadny opravný

prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd, ústavný súd konštatuje, že

právomoc iného súdu poskytnúť ochranu základným a iným právam sťažovateľky vylučuje

právomoc ústavného súdu v tej istej veci. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa č. 46 ods. 1 , na právnu pomoc podľa a na verejné

prerokovanie jej veci v jej prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa postupom a uznesením krajského súdu

a postupom a uznesením najvyššieho súdu

15. Ústavný súd vzhľadom na sťažovateľkou podané dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd rozhodol o tomto

dovolaní, považoval za zachovanú lehotu na podanie sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu

krajského súdu [porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99].

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

18. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

19. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

20. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, v súlade s ktorou otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu.

21. Ústavný súd spravujúc sa svojou už uvedenou stabilizovanou judikatúrou posúdil

možnosť namietaného porušenia sťažovateľkou označených základných práv postupom

a uznesením krajského súdu a postupom a uznesením najvyššieho súdu v nadväznosti na

sťažovateľkou vymedzené dôvody sťažnosti v merite jej sťažnostnej argumentácie (bod 6

tohto uznesenia).

22. Ústavný súd konštatuje, že argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako

spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu ani najvyššieho súdu,

a nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutia boli svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

23. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd stotožniac sa so závermi okresného súdu

sa podrobne a dôsledne vysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľky a najvyšší súd

sa dôsledne vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľky (pričom odvolacia

i dovolacia argumentácia sťažovateľky sa v podstatnej časti zhoduje s jej sťažnostnou

argumentáciou, pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok na povolenie obnovy konania)

a svoje skutkové i právne závery dostatočne a logicky odôvodnili, ako to je zrejmé

z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

«V prejednávanej veci dovolateľka napadla návrhom na obnovu právoplatný

rozsudok z dôvodu, že sa dozvedela o existencii svedka len niekoľko dní pred podaním

návrhu na obnovu konania, pričom jeho výsluchom by jej ako navrhovateľke bolo priznané

právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Jednou z podmienok povolenia obnovy konania

podľa predchádzajúcej, ako aj podľa súčasnej právnej úpravy, je včasné podanie návrhu na

obnovu konania. Súdy preto správne v danej veci skúmali dodržanie objektívnej trojročnej

lehoty ( ), ktorej navrátenie je neprípustné ( ). Začiatok

plynutia tejto lehoty posúdili oba súdy jednotne, a to od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia (Okresného súdu Senica z 28. apríla 2008 č.k. -77 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trnave 18. februára 2009 sp.zn. ,

právoplatného dňa 26. marca.2009), pričom dovolateľka datuje začiatok jej plynutia od

„konečného rozhodnutia“, ktorým podľa jej názoru je rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 22. marca 2012 č.k. -23...

V preskúmavanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom

odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a na doplnenie uvádza:

v § 230 stanovil na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu lehotu, tak

ako to správne konštatovali súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach. Subjektívna

lehota na podanie tohto návrhu bola trojmesačná; jej začiatok plynul od času, keď sa ten,

kto obnovu navrhol, dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť.

Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania bola trojročná a začala plynúť od

okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí

trojročnej lehoty mohol byť návrh na obnovu podaný len v z dôvodov uvedených v § 230

ods. 2 Obe lehoty (subjektívna i objektívna) boli lehotami zákonnými a nebolo možné

ich predĺžiť, ani skrátiť. Z dikcie predchádzajúcej platnej právnej úpravy v čase

rozhodovania súdov oboch inštancií zreteľne vyplýva skutočnosť, že začiatok plynutia

objektívnej trojročnej lehoty sa počítal od okamihu nadobudnutia právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia a nie od konečného rozhodnutia ako uvádza dovolateľka. Súdy

oboch inštancií správne vyhodnotili, ak dospeli k záveru, že návrh na obnovu konania bol

podaný oneskorene. Napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Senica z 28. apríla 2008 č.k.

-77 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. februára 2009 č.k.

-146, nadobudlo právoplatnosť dňa 26. marca 2009, v dôsledku čoho

objektívna lehota uplynula dňa 26. marca 2012. V súvislosti s uvedeným dovolací súd

poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 10. júna 2015, ktorý vo svojom rozhodnutí síce okrajovo ale uviedol, že „Podstatou

subjektívnosti lehoty je, že sa začiatok jej plynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t.j.

od momentu, kedy subjekt, na ktorý sa právna norma viaže, subjektívne vnímal určitú

skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarca v znení právnej normy ani v prípade, že

dôvodom obnovy konania je rozhodnutie, neviaže začiatok jej plynutia na moment

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je dôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty

objektívnej, ktorú jednoznačne v znení ustanovenia § 230 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku na moment právoplatnosti viaže (v tomto prípade ide o moment právoplatnosti

rozsudku, o ktorého obnovu ide”). Uvedené vylučuje potom tvrdenie dovolateľky počiatku

plynutia objektívnej lehoty od právoplatnosti konečného rozhodnutia v konaní v domnienke,

že podľa nej sa jedná o rozhodnutie ňou uvedeného rozhodnutia ústavného súdu. …

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

dovolateľky nemožno vyvodiť z ustanovení , ani z ustanovenia

písm. f/ Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa

písm. c/ ako procesné neprípustné odmietol...»

24. Ústavný súd zdôrazňuje, že obnova konania je v občianskom súdnom konaní

mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie

právoplatného rozhodnutia. Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej

požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova

konania však nie je generálne použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných

prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že

právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1

ods. 1 ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy

konania do systému mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania

nové konanie s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným

rozhodnutím. Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov,

z ktorých sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti

obnovy konania je aj dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.

Podľa platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať

v subjektívnej trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode

obnovy, alebo od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie

návrhu na obnovu konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku.

Uplynutím tejto lehoty je v právnom štáte uprednostnená požiadavka právnej istoty

nastolenej právoplatným rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým

rozhodnutím) vo veci. Teda, ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí

zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava

zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše

uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné ( ).

25. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

postupom a uznesením krajského súdu ani postupom a uznesením najvyššieho súdu, pokiaľ

ide o sťažovateľkou namietané závery o oneskorenom podaní návrhu na obnovu konania,

odmietol jej sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

26. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že konajúce súdy samy nevykonali ňou

navrhnutý dôkaz výsluchom svedka (ktorým novoobjaveným dôkazom odôvodňovala svoj

návrh na obnovu konania), na ten účel nenariadili pojednávanie a obmedzili sa len na záver

o zmeškaní objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, ústavný súd

konštatuje, že z obsahu odvolacej ani dovolacej argumentácie sťažovateľky zhrnutej

v napadnutých rozhodnutiach nevyplýva, že by sťažovateľka uvedené námietky uplatnila

v odvolacom či dovolacom konaní.

27. Zásada subsidiarity právomoci ústavného súdu ( a

) limituje vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom, z ktorej

zásady okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, , ). Pretože sťažovateľka uplatnila

tieto námietky až v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmieta

z dôvodu nedostatku právomoci podľa .

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2018