Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 285/2015
PDF · 458.32 KB
No categories available
III. ÚS 285/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 predbežne
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Jozefom Mochnackým, T. G. Masaryka 14/A, Lučenec, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2012
(ďalej len „namietané rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní na
Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 12 C 111/2005
domáhal od žalovaného – Sociálna poisťovňa zaplatenia sumy 4 100,88 eur z titulu náhrady
škody vzniknutej neposkytnutím príspevku na stravovanie zo strany žalovaného. Konanie
bolo právoplatne skončené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 111/2005 z 3. septembra
2009. Dôvodom bola skutočnosť, že v inom súvisiacom konaní sp. zn. 6 C 122/2003
vedenom na okresnom súde, v ktorom sa sťažovateľ domáhal vyslovenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru, bolo jeho žalobe rozsudkom okresného súdu sp. zn.
6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003 najprv vyhovené, no následne bola rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 344/2008
z 25. marca 2009 jeho žaloba právoplatne zamietnutá. V čase rozhodovania okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 111/2005 o priznanie nárokov z neplatného skončenia
pracovného pomeru tak nebola splnená hmotnoprávna podmienka na priznanie týchto
nárokov.
Sťažovateľ však podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 344/2008
z 25. marca 2009 dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo42/2010 rozsudok
krajského súdu sp. zn. 17 Co 344/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský
súd následne po vrátení veci najvyšším súdom rozsudkom sp. zn. 17 Co 141/2010
zo 16. marca 2011 rozsudok okresného súdu vo veci neplatnosti skončenia pracovného
pomeru potvrdil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011 bolo teda
určené, že skončenie pracovného pomeru (výpoveď) daná žalovaným sťažovateľovi bola
neplatná.
Na základe uvedeného potom sťažovateľ 28. júla 2011 podal na okresnom súde návrh
na obnovu konania sp. zn. 12 C 111/2005, v ktorom sa od žalovaného domáhal priznania
nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 119/2011 z 10. novembra 2011 v znení
opravného uznesenia z 26. júna 2012 bola povolená obnova konania vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 12 C 111/2005.
3. Proti uzneseniu okresného súdu o povolení obnovy konania sa odvolal žalovaný
a krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 36/2012 z 30. januára 2012 zmenil uznesenie
okresného súdu tak, že obnovu konania zamietol. Dôvodom tohto rozhodnutia bola
skutočnosť, že „subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania
začala žalobcovi plynúť od vyhlásenia Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci
17Co 141/2010 dňa 16.3.2011, na ktorom bol žalobca prítomný a teda v tento deň sa o ňom
dozvedel“.
4. Proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol návrh na obnovu konania zamietnutý,
podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tak, že uviedol: „podľa jeho právneho názoru,
ak je dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ OSP, rozhodnutie súdu, ktoré
účastník konania nemohol bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť, môže ním byť iba
právoplatné rozhodnutie. Iba takéto rozhodnutie je pre súd ako štátny orgán záväzné podľa
§ 159 ods. 2 OSP. Len právoplatne rozhodnutie môže byť rozhodnutím spôsobilým na jeho
uplatnenie ako dôvodu obnovy konania, neprávoplatné rozhodnutie takým dôvodom nie je.
Subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa 230 ods. 1
OSP začína plynúť účastníkovi, ktorý je zároveň účastníkom konania, v ktorom bolo vydané
nové rozhodnutie odvolacieho súdu, od doručenia tohto nového rozhodnutia. Ak je
účastníkovi doručené (nové) rozhodnutie odvolacieho súdu, môže vychádzať z toho, že toto
je právoplatné. Až z doručeného rozhodnutia sa navrhovateľ môže dozvedieť nielen výrok
ale aj úplné dôvody (nového) rozhodnutia, ktoré je podkladom jeho návrhu na obnovu
konania. Oboznámením sa s rozhodnutím je oboznámenie sa nielen s jeho výrokom, ale aj
s úplnými dôvodmi nového rozhodnutia.“
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014
dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol. Sťažovateľ zastáva názor, že „ak je dôvodom
obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. rozhodnutie súdu, ktoré nemohol
účastník bez svojej viny v pôvodnom konaní použiť, môže ním byť iba rozhodnutie
právoplatné. Iba takéto rozhodnutie je totiž pre súd ako štátny orgán záväzne podľa § 159
ods. 2 O.s.p. (na rozdiel od inej skutočnosti, ktorá môže byť dôvodom na povolenie obnovy
konania). Len právoplatne rozhodnutie môže byť rozhodnutím spôsobilým na jeho
uplatnenie ako dôvodu obnovy konania. Subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu
na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 O.s.p. začína plynúť účastníkovi, ktorý bol zároveň
účastníkom konania, v ktorom bolo vydané nové rozhodnutie odvolacieho súdu od
doručenia tohto nového rozhodnutia. Ak je účastníkovi (resp. jeho právnemu zástupcovi)
doručené (nové) rozhodnutie odvolacieho súdu, môže vychádzať z toho, že toto je
právoplatné. Keby totiž toto rozhodnutie bolo doručené ostatným účastníkom skôr alebo
neskôr ako navrhovateľovi, tento nemôže lehotu na podanie návrhu na obnovu konania
zmeškať. Navyše platí, že až z doručeného rozhodnutia odvolacieho súdu sa navrhovateľ
môže dozvedieť nielen výrok, ale aj úplne dôvody (nového) rozhodnutia, ktoré sa stane
podkladom jeho návrhu na obnovu konania.
Vzhľadom na uvedené zastavame názor, že výklad ustanovenia O.s.p. o začiatku
plynutia lehoty na podanie odvolania tak je uvedený v Uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2014, je v rozpore logickým
a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia.
Najvyšší súd SR (rovnako KS Banská Bystrica) sa v odôvodnení vyššie uvedeného
rozhodnutia vôbec nevysporiadal s otázkou, či aj neprávoplatné súdne rozhodnutie, je
takým rozhodnutím, ktoré je spôsobilým dôvodom na obnovu konania (či ho možno aj
s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. ako dôvod obnovy konania uplatniť). Máme
za to, že neprávoplatné súdne rozhodnutie, nie je spôsobilým aby bolo uplatnené ako dôvod
obnovy konania. Len právoplatné rozhodnutie je rozhodnutím spôsobilým privodiť
povolenie obnovy konania a len takéto rozhodnutie možno ako dôvod obnovy konania
reálne uplatniť. Neprávoplatné rozhodnutie nie je rozhodnutím predpokladaným ako dôvod
konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.“
6. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na rozdielnosť výkladu momentu
začatia plynutia lehoty na podania návrhu na obnovu konania v prípade, že takýmto
dôvodom je rozhodnutie, môže byť táto rozdielnosť odstránená len ústavne konformným
výkladom ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012
z 28. apríla 2014 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 9. júna 2014, teda
sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote.
7. Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu
11. augusta 2014, v ktorom vyčíta namietanému uzneseniu najvyššieho súdu jeho
nepreskúmateľnosť, keďže najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nepodal podľa
sťažovateľa dostatočný výklad ustanovenia § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), ktoré upravuje začiatok a plynutie subjektívnej lehoty na podania návrhu
na obnovu konania.
8. V súlade s už uvedeným sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo , , bytom:,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
4Cdo 232/2012 zo dňa 28.04.2014 bolo porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 232/2012 zo dňa
28.04.2012 sa zrušuje a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. .
3. Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet Mgr. Jozefa
Mochnackého, advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
14. Podľa § 230 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch
mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo
od toho času, keď ho mohol uplatniť.
III.
15. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že namietaným uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ
vidí porušenie svojich práv v tom, že najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného
rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s otázkou výkladu zákonného ustanovenia § 230
ods. 1 OSP, ktoré upravuje začiatok a plynutie subjektívnej lehoty na podanie návrhu
na obnovu konania v situácii, keď je dôvodom obnovy rozhodnutie súdu. Z toho dôvodu je
namietané rozhodnutie najvyššieho súdu podľa tvrdenia sťažovateľa nepreskúmateľné.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
16. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
17. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto
nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou
je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnené.
18. Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 232/2012 z 28. apríla 2014, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa
zamietol. V napadnutom uznesení najvyšší súd uviedol:
„V danej veci žalobca napadol návrhom na obnovu konania právoplatný rozsudok
z dôvodu, že je tu rozhodnutie, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní
a ktoré môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Jednou z podmienok
povolenia obnovy konania je včasné podanie návrhu na obnovu konania. Súdy preto
správne v danej veci skúmali dodržanie subjektívnej trojmesačnej lehoty (§ 230 ods. 1
O.s.p.), ktorej navrátenie nie je prípustné (§ 230 ods. 3 O.s.p.). Začiatok plynutia tejto
lehoty posúdili rozdielne. Okresný súd mal za to, že subjektívna lehota začína plynúť prvým
dňom nasledujúcim po doručení písomného vyhotovenia rozhodnutia (29. apríla 2011),
zatiaľ čo odvolací súd bol toho názoru, že začína plynúť už od vyhlásenia rozhodnutia na
pojednávaní odvolacieho súdu (16. marca 2011), na ktorom sa žalobca zúčastnil, a teda aj
dozvedel o dôvode obnovy konania.
V preskúmavanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje so záverom
odvolacieho súdu a na doplnenie uvádza. Ak je ako dôvod obnovy konania uplatňované
súdne rozhodnutie v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p., je potrebné návrh podať do troch mesiacov
od doby, kedy sa o tomto dôvode účastník dozvedel. Táto trojmesačná lehota je lehotou
subjektívnou, to znamená, že začína plynúť od subjektívneho momentu, inak povedané od
okamihu, resp. dňa, keď sa účastník dozvedel o súdnom rozhodnutí. Pretože v danej veci je
týmto rozhodnutím uznesenie odvolacieho súdu, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní
odvolacieho súdu 16. marca 2011, mohlo sa tak stať najskôr 16. marca 2011 za
predpokladu, že sa účastník pojednávania zúčastnil a dozvedel sa tak už v tento deň na
pojednávaní o rozhodnutí odvolacieho súdu (porovnaj rozsudok NS ČSR z 29. novembra
1984, sp. zn. 6 Cz 56/84). V konaní bolo preukázané, že žalobca sa pojednávania pred
odvolacím súdom zúčastnil, je teda nepochybné, že sa o dôvode obnovy dozvedel už na
tomto pojednávaní 16. marca 2011. Od tohto dňa mu preto začala plynúť subjektívna
trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Keď návrh na obnovu konania
podal až 28. júla 2011, podal ho oneskorene. Odvolací súd z tohto dôvodu preto správne
návrh na obnovu konania zamietol.“
19. Obnova konania je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.
Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť
a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne
použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych
opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené
právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému mimoriadnych
opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie s novým rozhodnutím
vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím. Obnova konania má
takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa pri vydaní
napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy konania je aj
dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa platnej a účinnej
zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej trojmesačnej lehote
plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo od času, keď tento
dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je v zásade
trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je v právnom štáte
uprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím pred novým
konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda ak účastník podá návrh na
obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd jeho návrh obligatórne
zamietne. Zákonná úprava, zvýrazňujúc charakter obnovy konania ako mimoriadneho
opravného prostriedku, navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu konania nie je
prípustné (§ 230 ods. 3 OSP) (III. ÚS 666/2014).
20. Podstatnou otázkou v danej veci sťažovateľa je určenie momentu začiatku
plynutia trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania v prípade,
že dôvodom obnovy konania je súdne rozhodnutie. Ako je už uvedené, zákon spája počiatok
plynutia tejto lehoty so subjektívnym momentom dozvedenia sa o dôvode obnovy alebo
s momentom, kedy bolo možné dôvod obnovy uplatniť. V okolnostiach tejto veci ide o to, že
sťažovateľ sa návrhom na obnovu konania domáhal obnovenia konania o náhradu škody
z titulu príspevku na stravovanie, a to z dôvodu neplatnosti výpovede zamestnávateľa.
Hmotnoprávnym predpokladom domáhania sa náhrady škody z titulu príspevku na
stravovanie bolo pre sťažovateľa rozhodnutie súdu o tom, že skončenie pracovného pomeru
je neplatné. Výroku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa sťažovateľ domohol až
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 122/2003 zo 14. novembra 2003 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011 po využití
mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania. Objektívne bolo teda v prípade
sťažovateľa vydané rozhodnutie (neplatnosť skončenia pracovného pomeru), ktoré si
nemohol uplatniť v pôvodnom konaní o priznanie náhrady škody a ktoré by mu mohlo
privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke, že začiatok plynutia subjektívnej
trojmesačnej lehoty je nutné počítať až od momentu, keď mu bolo rozhodnutie o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru doručené, t. j. nadobudlo právoplatnosť, a nie od momentu
vyhlásenia tohto rozhodnutia, hoci sa pojednávania krajského súdu, na ktorom k vyhláseniu
rozhodnutia preukázateľne zúčastnil, ústavný súd uvádza:
V súvislosti so znením ustanovenia § 230 ods. 1 OSP „...v lehote troch mesiacov od
toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času,
keď ho mohol uplatniť.“ je podľa ústavného súdu nesporné, že subjektívny moment
„dozvedenia sa“ nastal v momente vyhlásenia rozhodnutia, keď sa sťažovateľ zúčastnil
pojednávania krajského súdu. Od tohto momentu sa v zmysle výkladu právnej normy, ktorú
predostrel v svojom napadnutom rozhodnutí najvyšší súd a aj krajský súd, má počítať
začiatok plynutia subjektívnej lehoty. Podstatou subjektívnosti lehoty je, že sa začiatok jej
plynutia odvodzuje od subjektívneho momentu, t. j. od momentu, kedy subjekt, na ktorý sa
právna norma viaže, subjektívne vnímal určitú skutočnosť vonkajšieho sveta. Zákonodarca
v znení právnej normy ani v prípade, že dôvodom obnovy konania je rozhodnutie, neviaže
začiatok jej plynutia na moment nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré je
dôvodom obnovy, na rozdiel od lehoty objektívnej, ktorú jednoznačne v znení ustanovenia
§ 230 ods. 2 OSP na moment právoplatnosti viaže (v tomto prípade ide o moment
právoplatnosti rozsudku, o ktorého obnovu ide). V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd stotožnil
s odôvodnením krajského súdu, a moment plynutia subjektívnej lehoty vo vzťahu
k sťažovateľovi počítal od momentu vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu, na ktorom bol
sťažovateľ prítomný, nemožno považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený alebo ústavne
nekonformný.
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že právnym základom uplatnenia náhrady škody
vzniknutej neposkytnutím príspevku na stravovanie bolo neplatné skončenie pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola
deklarovaná rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 141/2010 zo 16. marca 2011, jeho
verejným vyhlásením, ktoré sa uskutočnilo 16. marca 2011, a neexistoval dôvod, ktorý by
sťažovateľovi bránil, aby túto informáciu o existencii rozhodnutia krajského súdu, ktoré bolo
verejne vyhlásené, ktorá sa už dostala do jeho dispozičnej sféry, uplatnil ako dôvod obnovy
konania, v ktorom sa domáhal náhrady škody z titulu nevyplateného stravného.
21. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad
súkromného práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým (pozorným,
ostražitým, opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Teda
takým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Táto zásada
predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne
vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m.
IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013). Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ
mal právo a možnosť žiadať od súdu rozhodujúceho o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru aj vyhotovenie odpisu zápisnice z pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku krajského súdu, ktorý už nemohol byť napadnutý žiadnym riadnym opravným
prostriedkom. Je nepochybné, že aj odpis zápisnice o vyhlásení rozsudku krajského súdu je
dostatočným dôkazom existencie dôvodu obnovy konania pre súd konajúci vo veci
priznania náhrady stravného.
22. Obsahovým základom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 16/2012).
23. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia
uznesenia nie je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu
ochranu a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
24. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá
konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj
obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003
a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia
s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1
dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana
ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina:
Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09, I. ÚS
376/2014)].
25. Vzhľadom na už uvedené a v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
(m.m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011, III. ÚS 666/2014) v prípade
rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 228 a nasl. OSP nejde
o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho
neprichádza do úvahy, aby ústavný súd po prijatí tejto sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil
porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už bez
právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno
podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie
zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,
vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať
už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 10. júna 2015