Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 92 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (98)I. ÚS 1/2013
PDF · 279.17 KB
No categories available
I. ÚS 1/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 1/2013-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. B., L., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a
čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. septembra
2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol personálnym rozkazom
riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. 613 zo 17. júla 2008 (ďalej aj
„personálny rozkaz riaditeľa krajského riaditeľstva“) prepustený zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru, a to podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. o
štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Proti
personálnemu rozkazu riaditeľa krajského riaditeľstva podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) svojím
rozhodnutím č. SLV-804/PK-2008 zo 14. októbra 2008 (ďalej aj „rozhodnutie ministerstva
vnútra“), ktorým podané odvolanie zamietlo a personálny rozkaz riaditeľa krajského
riaditeľstva č. 613 zo 17. júla 2008 potvrdilo ako vecne správny. Rozhodnutie ministerstva
vnútra sťažovateľ v ďalšom postupe napadol žalobou podanou na Krajskom súde v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“), o ktorej tento rozhodol svojím rozsudkom č. k. 2 S
229/2008-51 z 11. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) tak, že ju
zamietol. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 229/2008-51 z 11. mája 2011 ako vecne správny. V
ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie označených práv napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho zákonom predpokladaným a ústavne
súladným spôsobom nevysporiadal s jeho predostretou argumentáciou poukazujúcou tak
k pochybeniam v postupe a rozhodovacej činnosti správnych orgánov vrátane krajského
súdu ako súdu prvostupňového, ako aj s ním nastolenou argumentáciou, k čomu v súhrne
a taxatívnym výpočtom argumentoval:
„... uzurpovaním si jednostranného stanoviska správnym orgánom o spáchaní
úmyselného protiprávneho konania v rozpore s ust. § 233, 238 a 241 zák č. 73/1998 Z. z.,
tak ako to aj vo svojom odôvodnení personálneho rozkazu uvádza správny orgán
a nepreskúmaním týchto záverov najmä s poukazom na ust. § 254 O. s. p, a ich následným
prevzatím prvostupňovým a odvolacím súdom do zdôvodnenia zákonnosti personálneho
rozkazu bol porušený č1. 50 ods. 1) a 2) ústavy s čl. 6 ods. 2 dohovoru.
... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, 2 Sžo/33/2011 z 30. 05. 2012 bolo porušené
moje základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď v rozpore s ust. § 245 O. s. p.
odmietol preskúmať služobné hodnotenie, ktoré tvorilo podklad pre vydanie personálneho
rozkazu, ktorým som bol prepustený zo služobného pomeru resp. rozhodnutia MV SR,
ktorým bolo zamietnuté moje odvolanie voči predmetnému personálnemu rozkazu.
... nevysporiadaním sa s mojou argumentáciou vo vzťahu k v žalobe uvádzanej
nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu pre nedostatok dôvodov mi bola odňatá možnosť
konať pred súdom, a teda porušené moje základné právo na súdnu ochranu vyjadrené
v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
Skutočnosť, že mi nebolo doručené vyjadrenia sa správneho orgánu k mojej žalobe
a následný právny názor odvolacieho súdu o faktickej nepotrebnosti tohto doručenia je
potrebné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR...“
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo J. P... uvedené v v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3
Ústavy SR, Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 05. 2012, č. k.: 2 Sžo/33/2011 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 05. 2012, č. k.: 2 Sžo/33/2011 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s ďalšími označenými právami rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012. Uvedeným rozhodnutím bolo v odvolacom konaní
potvrdené napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento súd zamietol správnu žalobu
podanú sťažovateľom vo veci jeho nezákonného prepustenia zo služobného pomeru
príslušníka Policajného zboru. Súdnym rozhodnutiam predchádzali konania o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra, ktorým tento žalovaný správny orgán ako
druhostupňový/odvolací orgán v personálnom konaní zamietol odvolanie sťažovateľa proti
personálnemu rozkazu riaditeľa krajského riaditeľstva, ktorým bol sťažovateľ na podklade
záverov negatívneho služobného hodnotenia prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru. V rozsahu označených práv sťažovateľ koncentroval svoju argumentáciu
(bod 3) predovšetkým na to, že najvyšší súd v odvolacom konaní sa ústavne súladným
spôsobom nevysporiadal s jeho prednesenými argumentmi poukazujúcimi tak
na pochybenia v postupe a rozhodovacej činnosti správnych orgánov, ku ktorým
neprihliadol ani krajský súd vo svojom rozhodnutí, vrátane samotného procesného
pochybenia krajského súdu, ako aj s nastolenou a zdôvodnenou právnou argumentáciou
podporenou návrhmi na vykonanie dokazovania, čím sa mal tak dopustiť arbitrárneho
výkonu spravodlivosti a v dôsledku toho aj porušenia sťažovateľom označených práv.
8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II.A
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012
v podstatnom argumentoval:
«V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t. j. orgánov štátnej
správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších
právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach
a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku).
V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru
podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.
Zákon č. 73/1998 Z. z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru (okrem
iných). Štátnou službou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru
policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna
služba sa vykonáva v služobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4
Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 171/1993 Z. z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom,
ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti,
vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný
zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa
vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne
záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná (ods. 3).
Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov,
ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou
vzniku služobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.
z.) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.
(„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje
sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný
poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými
zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“).
Teda sľubu, ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, že na to využije všetky svoje sily a
schopnosti, a to aj s nasadením vlastného života. Uvedená prísaha nie je prázdnou
proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do
Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zložením sľubu sa občan stáva
príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s
právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu.
Takýto zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na
plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné
sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri
svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj
mimo nej, ako sa k tomu zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 26.novembra 2002 sp. zn. 4 Sž 118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych
zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje
lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov
a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh sa
však nachádzajú vyššie požiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre
výkon štátnej služby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu
služobných povinností zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších
ako ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-
NS 53/03 zo dňa 18. novembra 2003).
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sž 92/97,
4 Sž 185/2000, 6 Sž 13/2001, Sž-o-NS 23/2003, Sž-o-NS 53/2003, 4 Sž 143/2002,
7 Sž 107/2001, 7 Sž 86/2002, 2 Sžo 156/2008, 2 Sž-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06) vyplýva, že v konaní
o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami
Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom
konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale
len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného
pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. Preto nemožno vo veci žalobcu v súdnom
preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným
súdom. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné
stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť
splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného
konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne
dosahovať intenzitu trestného činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov
Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z. z.,
o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného
konania.
Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou
neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania.
V správnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú
svojou formou pre účely trestného konania.
V konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu zásady plnej jurisdikcie vyplývajúcej
z ustanovenia § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa citovaného ustanovenia,
ak správny orgán rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo
rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným
správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne
vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej
časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Na základe toho v preskúmavanej
právnej veci, ktorej predmetom je vyhodnotenie správnosti aplikácie všeobecne záväzných
právnych predpisov na prepustenie žalobcu zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru,
krajský súd vychádzal zo skutkových zistení a dôkazov vykonaných správnym orgánom,
ktoré považoval za dostatočné, čo mu umožňuje ustanovenie § 250i ods. 2 druhá veta
Občianskeho súdneho poriadku. Uplatnenie plnej jurisdikcie súdom v súdnom
preskúmavacom konaní nemusí v každom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov
zo strany súdu; súdu je umožnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov,
ktoré vykonal správny orgán (pretože ich súd považuje za dostatočné a v súdnom konaní by
došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môže súd pristúpiť až
v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych orgánom),
prípadne môže vykonať aj ďalšie dôkazy nevykonané správnym orgánom, čo však
v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd považovali skutkový stav zistený žalovaným na posúdenie predmetnej právnej veci za
dostatočný. Pri dokazovaní podľa § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemôže ísť
o doplnenie dokazovania v zásadnom smere (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007 publikovaný v časopise Zo
súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, že ani v prípadoch plnej jurisdikcie by
súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť orgánu verejnej správy na konanie
a rozhodnutie vo veci.
Dôvody prepustenia policajta podľa § 192 od. 1 psím. d) zákona musia byť dané
v okamihu prepustenia bez ohľadu na možný budúci výsledok trestného konania, pretože
personálne konanie prebieha nezávisle od trestného konania.
V danom prípade preto nemôže mať právny význam pre zákonnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu argumentácia žalobcu, že bol v konaní 4T 25/2011 pred Okresným
súdom Zvolen rozsudkom zo dňa 13.3.2012 oslobodený spod obžaloby. V danom prípade si
žalobca musí uvedomiť, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru sa nerieši
jeho trestná zodpovednosť. Otázka viny zo spáchania trestného činu nie je predbežnou
otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení policajta z dôvodu uvedeného
v ust. § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. Taktiež vedené trestné konanie voči
policajtovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Oprávnený orgán nie je povinný
ani prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými.
Zákon takýto postup ani nepredpokladá, čo vyplýva z toho, že „striktne stanovil krátke
lehoty na uplatnenie prepúšťacieho dôvodu, a pritom ide o alternatívu (súbeh trestného
a personálneho konania), s ktorou možno bežne rátať.
Odvolací súd pre úplnosť veci uvádza, že svoju argumentáciu o oslobodení spod
obžaloby na Okresnom súde vo Zvolene by mohol s úspechom namietať, zrejme ak by sa
jednalo o oslobodenie spod obžaloby v prípade skutkovej podstaty prepustenia zo
služobného pomeru policajta uvedenej v § 192 ods. 1 písm. f) zák. č. 73/1998 Z. z., kde
zákonodarca zakotvil, že policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak bol právoplatne
odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia
slobody. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde a uvedený dôvod prepustenia
nemožno zamieňať s prepustením zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. d)
uvedeného zákona.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ žalobca mal za to, že skutkový stav tvoriaci
podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený, resp. že bol spracovaný
neobjektívne, tendenčné a pod., tak nič nebránilo žalobcovi, aby príslušné služobné
hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p., čo však žalobca
opomenul.
Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s krajským súdom, že vzhľadom na
takýto skutkový a právny stav veci je potrebné považovať záver služobného hodnotenia
za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto žalobe nemohol už krajský
súd vstupovať a preskúmavať zákonnosť právoplatného služobného hodnotenia žalobcu
a správne tvrdí krajský súd, že právoplatným rozhodnutím o tejto otázke bol pri
rozhodovacej činnosti viazaný.
Pokiaľ žalobca namietal, že krajský súd mu nedoručil vyjadrenie žalovaného k
žalobe a že tým nie je možné považovať prvostupňové rozhodnutie za spravodlivé, Najvyšší
súd SR sa nemohol stotožniť s touto argumentáciou a obranou žalobcu a považuje ju za
účelového charakteru. Žalobca v podstate všetky svoje tvrdenia v tomto smere prebral z
civilného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo 115/2011 zo dňa 20. októbra 2011.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, že nejde o totožné veci, ale naopak
o diametrálne odlišné právne veci. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu žalobca
prehliada určité špecifiká, ktorými je ovládané správne súdnictvo oproti civilnému procesu.
Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd bol v preskúmavanej veci
preto viazaný v konaní podľa V. časti II. hlavy O. s. p. obsahom jednotlivých bodov žaloby,
s ktorými bol povinný sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať a túto svoju zákonnú
povinnosť si podľa názoru odvolacieho súdu náležite splnil.
Pre úplnosť veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca si musí
uvedomiť, že krajský súd sa mohol v prvostupňovom konaní zaoberať iba žalobnými bodmi,
ktoré žalobca uplatnil v 2 mesačnej zákonnej lehote na podanie žaloby. Preto nemá
opodstatnenie argumentácia žalobcu, že pre nedoručenie mu vyjadrenia k žalobe bol vo
vzťahu k nemu nespravodlivý proces. Taktiež žalobca si musí uvedomiť, že pokiaľ by
i krajský súd bol žalobcovi doručil predmetné vyjadrenie žalovaného, tak žalobca by i tak
nemohol po 2 mesačnej zákonnej lehote uplatňovať rozšírenie žalobných dôvodov, pretože
takýto postup je v správnom súdnictve v konaní podľa V. časti hlavy II. neprípustný.
I keď odvolací súd pripúšťa, že v danom prípade krajský súd mal žalobcovi doručiť
i vyjadrenie žalovaného a zrejme opomenul túto svoju procesnú povinnosť, tak napriek
tomu toto procesné pochybenie krajského súdu nemôže samo osebe spôsobiť nezákonnosť
rozhodnutia krajského súdu a ani by nemohlo pre žalobcu privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci, pretože v predchádzajúcom
konaní sa príslušné služobné hodnotenie žalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový
materiál k terajšiemu predmetnému konaniu žalovaného.
Pre úplnosť veci Najvyšší súd SR vzhľadom na svoje právne závery v tejto
preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR
obsiahnutú v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010
a pod., z ktorej nesporne vyplýva, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 229/2008-51 zo dňa 11. mája 2011 ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a stotožnil sa s jeho
odôvodnením (§219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).»
12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012 sú
zlučiteľné s označenými článkami ústavy. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej
alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia
presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní)
zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj
keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
14. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené v napadnutom
rozhodnutí najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu, relevantných právnych noriem, ako aj z ustálenej
judikatúry najvyššieho súdu vo veciach služobného pomeru. Toto rozhodnutie nevykazuje
znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený
skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
15. V súvislosti s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na to, že „Nedôveryhodnosť
dôkazov bola... daná už na samotnom začiatku správneho konania... sa prvostupňový ani
druhostupňový súd nezaoberal...“, a to aj napriek jej namietaniu „... v žalobe ako aj
v odvolaní...“, pričom vo vzťahu k nej naopak „... prvostupňový ako aj odvolací súd zhodne
uviedli, že sťažovateľ mal príslušné služobné hodnotenie napadnúť žalobou v konaní podľa
V. časti hlavy II O. s. p.“, ústavný súd odkazuje na vysvetlenie/odôvodnenie tejto
argumentačnej námietky sťažovateľa v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý
v tomto smere uviedol, že „Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ žalobca mal za to, že
skutkový stav tvoriaci podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený,
resp. že bol spracovaný neobjektívne, tendenčne a pod., tak nič nebránilo žalobcovi, aby
príslušné služobné hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p., čo
však žalobca opomenul. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s krajským
súdom, že vzhľadom na takýto skutkový a právny stav veci je potrebné považovať záver
služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto
žalobe nemohol už krajský súd vstupovať a preskúmavať zákonnosť právoplatného
služobného hodnotenia žalobcu a správne tvrdí krajský súd, že právoplatným rozhodnutím
o tejto otázke bol pri rozhodovacej činnosti viazaný.“. S uvedeným zdôvodnením sa ústavný
súd v plnej miere stotožňuje a je toho názoru, že predmetný právny výklad najvyššieho súdu
ani v tomto smere nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení
sťažovateľom označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale naopak, je praktickým
zohľadnením jednej zo základných právnych zásad „právo patrí bdelým“, a preto nemohol
sťažovateľ rozumne a objektívne očakávať, že správny súd bude vykonávať dokazovanie
o skutočnostiach, ktoré sťažovateľ mal a mohol uplatniť v inom, na to určenom konaní,
a neurobil tak iba z dôvodu svojej pasivity, a tým v podstate nahrádzať aktivitu/postup
sťažovateľa.
16. V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v procesnom
pochybení krajského súdu, ktorý nedoručil vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi
pred rozhodnutím vo veci samej, ku ktorej dôvodil, že „Skutočnosť, že mi nebolo doručené
vyjadrenia sa správneho orgánu k mojej žalobe a následný právny názor odvolacieho súdu
o faktickej nepotrebnosti tohto doručenia je potrebné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy SR...“, k čomu najvyšší súd uviedol, že „... toto procesné pochybenie krajského
súdu nemôže samo osebe spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu a ani by
nemohlo pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový
a právny stav veci, pretože v predchádzajúcom konaní sa príslušné služobné hodnotenie
žalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový materiál k terajšiemu predmetnému konaniu
žalovaného“, považuje ústavný súd toto zdôvodnenie za zrozumiteľné, vychádzajúce
z okolností veci, pričom z rozboru právnych prostriedkov sťažovateľom uplatnených tak
v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v konaní pred orgánmi súdnej moci je zrejmé, že
jeho argumentácia je konzistentná, v rozhodujúcich skutkových a právnych otázkach
totožná a bola ním uplatnená aj v konaní pred najvyšším súdom ako súdom
druhostupňovým/odvolacím, ktorému jej právne východiská a závery boli známe tak
v konkrétnych, ako aj širších súvislostiach. Inými slovami, aj keď opomenutie zaslania
vyjadrenia protistrany je nepochybným pochybením v procesnom postupe krajského súdu
ako súdu prvostupňového, mal sťažovateľ možnosť a plnú potenciu vyjadriť sa vo všetkých
svojich konkrétnych aj všeobecných súvislostiach súvisiacich s predmetnou vecou
v podanom odvolaní ako riadnom opravnom prostriedku, ktoré boli prítomné/zohľadnené, aj
keď nie v prospech sťažovateľa, v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu; uvedené
argumenty sťažovateľa v merite prerokovávanej veci boli rovnaké/totožné a ním
deklarované v priebehu celého konania, nielen pred krajským súdom, ale aj najvyšším
súdom. Reagujúc v argumentačnej rovine sťažovateľa, ktorý svoje argumenty aj vo vzťahu
k vyjadreniu žalovaného, ako aj vo vzťahu k pochybeniu a celkovému posúdeniu merita
jeho právnej veci krajským súdom ako súdom prvostupňovým mal možnosť opakovane
uplatniť v podanom odvolaní za neopomenutia vyjadrenia najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho k týmto skutočnostiam, bolo podľa názoru ústavného súdu korigované
procesné pochybenie krajského súdu súdom najvyšším v odvolacom konaní. Tento názor
ústavného súdu vychádza z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“), podľa ktorej nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého
súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na
druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf
c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).
17. Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z obsahu
spisu nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím
ministerstva vnútra bol ukrátený na svojich právach. Sťažovateľ uplatnil ochranu proti
svojmu prepusteniu zo služobného pomeru v správnom konaní, ako aj v konaní pred
všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo
znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť rozhodnutia
ministerstva vnútra preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.
18. Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.B
K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru
19. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného
článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje
spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo
o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojmy „práva
alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich
definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi
občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach
vyplývajúcich z verejného práva. ESĽP konštatoval, že aj konania kvalifikované
vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6
dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva
a povinnosti súkromného charakteru.
20. Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne
rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom
spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti
štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru
(rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len
prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok
verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).
21. V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť
č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké
zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné
miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich
držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem
vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri
iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem
chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory
zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami
verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená
ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad
takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.
22. Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát
formuloval kritéria vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého
procesu, ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu
z hľadiska chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť. Ďalšími
rozhodnutiami štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom
pojmu závažnosti uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“
neboli za dostatočne prísne na to, aby boli považované za „trestné“ uznané, ani sankcie ako
napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy,
prepustenie policajta zo služby a pod.
23. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“
a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti
ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu
sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o prepustení
sťažovateľa zo služobného pomeru. Vzhľadom na záver ústavného súdu
o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na prípad sťažovateľa, ktorý nemožno zahrnúť
pod pojem „trestné obvinenie“, nie je na jeho prípad aplikovateľná ani trestná časť čl. 6
dohovoru, teda sťažovateľom namietané porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6
ods. 2 dohovoru. Vzhľadom na tieto uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti o jej odmietnutí v tejto časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2
24. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal
tiež porušenie aj ďalších v petite sťažnosti označených základných práv zaručených
ústavou. Keďže sťažovateľ namietal porušenie v petite označených práv len z dôvodu
svojho nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd po vecnom
prieskume jeho argumentácie nezistil naplnenie predpokladov porušenia práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy. Keďže ústavný
súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho
súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších
sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013