Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 1/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. B., L., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a

a 2 a práva podľa a 2 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. septembra

2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2, , a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. mája 2012

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol personálnym rozkazom

riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. 613 zo 17. júla 2008 (ďalej aj

„personálny rozkaz riaditeľa krajského riaditeľstva“) prepustený zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru, a to podľa o

štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Proti

personálnemu rozkazu riaditeľa krajského riaditeľstva podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) svojím

rozhodnutím č. SLV-804/PK-2008 zo 14. októbra 2008 (ďalej aj „rozhodnutie ministerstva

vnútra“), ktorým podané odvolanie zamietlo a personálny rozkaz riaditeľa krajského

riaditeľstva č. 613 zo 17. júla 2008 potvrdilo ako vecne správny. Rozhodnutie ministerstva

vnútra sťažovateľ v ďalšom postupe napadol žalobou podanou na Krajskom súde v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“), o ktorej tento rozhodol svojím rozsudkom č. k. 2 S

229/2008-51 z 11. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) tak, že ju

zamietol. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil

rozsudok krajského súdu č. k. -51 z 11. mája 2011 ako vecne správny. V

ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie označených práv napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho zákonom predpokladaným a ústavne

súladným spôsobom nevysporiadal s jeho predostretou argumentáciou poukazujúcou tak

k pochybeniam v postupe a rozhodovacej činnosti správnych orgánov vrátane krajského

súdu ako súdu prvostupňového, ako aj s ním nastolenou argumentáciou, k čomu v súhrne

a taxatívnym výpočtom argumentoval:

„... uzurpovaním si jednostranného stanoviska správnym orgánom o spáchaní

úmyselného protiprávneho konania v rozpore s ust. , 238 a 241 zák č. ,

tak ako to aj vo svojom odôvodnení personálneho rozkazu uvádza správny orgán

a nepreskúmaním týchto záverov najmä s poukazom na ust. § 254 O. s. p, a ich následným

prevzatím prvostupňovým a odvolacím súdom do zdôvodnenia zákonnosti personálneho

rozkazu bol porušený č1. 50 ods. 1) a 2) s dohovoru.

... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, z 30. 05. 2012 bolo porušené

moje základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v a 2 SR a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru, keď v rozpore s ust.

odmietol preskúmať služobné hodnotenie, ktoré tvorilo podklad pre vydanie personálneho

rozkazu, ktorým som bol prepustený zo služobného pomeru resp. rozhodnutia MV SR,

ktorým bolo zamietnuté moje odvolanie voči predmetnému personálnemu rozkazu.

... nevysporiadaním sa s mojou argumentáciou vo vzťahu k v žalobe uvádzanej

nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu pre nedostatok dôvodov mi bola odňatá možnosť

konať pred súdom, a teda porušené moje základné právo na súdnu ochranu vyjadrené

v a 2 SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru.

Skutočnosť, že mi nebolo doručené vyjadrenia sa správneho orgánu k mojej žalobe

a následný právny názor odvolacieho súdu o faktickej nepotrebnosti tohto doručenia je

potrebné považovať za porušenie a 2 SR a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa Dohovoru, porušeniu SR a

SR...“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo J. P... uvedené v v a 2 SR,

SR, Čl. 48 ods. 2 SR, Čl. 50 ods. 1 a 2 SR a a 2 dohovoru

rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 05. 2012, č. k.: porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 05. 2012, č. k.: zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s ďalšími označenými právami rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2012. Uvedeným rozhodnutím bolo v odvolacom konaní

potvrdené napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento súd zamietol správnu žalobu

podanú sťažovateľom vo veci jeho nezákonného prepustenia zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru. Súdnym rozhodnutiam predchádzali konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra, ktorým tento žalovaný správny orgán ako

druhostupňový/odvolací orgán v personálnom konaní zamietol odvolanie sťažovateľa proti

personálnemu rozkazu riaditeľa krajského riaditeľstva, ktorým bol sťažovateľ na podklade

záverov negatívneho služobného hodnotenia prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru. V rozsahu označených práv sťažovateľ koncentroval svoju argumentáciu

(bod 3) predovšetkým na to, že najvyšší súd v odvolacom konaní sa ústavne súladným

spôsobom nevysporiadal s jeho prednesenými argumentmi poukazujúcimi tak

na pochybenia v postupe a rozhodovacej činnosti správnych orgánov, ku ktorým

neprihliadol ani krajský súd vo svojom rozhodnutí, vrátane samotného procesného

pochybenia krajského súdu, ako aj s nastolenou a zdôvodnenou právnou argumentáciou

podporenou návrhmi na vykonanie dokazovania, čím sa mal tak dopustiť arbitrárneho

výkonu spravodlivosti a v dôsledku toho aj porušenia sťažovateľom označených práv.

8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a 2

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. z 30. mája 2012

v podstatnom argumentoval:

«V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t. j. orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších

právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach

a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2

).

V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia

žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru

podľa ustanovenia

upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru (okrem

iných). Štátnou službou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru

policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna

služba sa vykonáva v služobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4

).

Podľa o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov

(ďalej len ) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom,

ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti,

vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný

zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa

vo svojej činnosti riadi , ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne

záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná (ods. 3).

Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov,

ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou

vzniku služobného pomeru občana k policajnému zboru ( Z.

z.) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v

(„Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje

sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný

poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť , ústavnými

zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“).

Teda sľubu, ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, že na to využije všetky svoje sily a

schopnosti, a to aj s nasadením vlastného života. Uvedená prísaha nie je prázdnou

proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do

Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zložením sľubu sa občan stáva

príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s

právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu.

Takýto zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na

plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné

sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri

svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj

mimo nej, ako sa k tomu zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26.novembra 2002 sp. zn. , publikovaný v Zbierke rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych

zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje

lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov

a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje . Na druhej strane váh sa

však nachádzajú vyššie požiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre

výkon štátnej služby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu

služobných povinností zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších

ako ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-

NS 53/03 zo dňa 18. novembra 2003).

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad ,

, , Sž-o-NS 23/2003, Sž-o-NS 53/2003, ,

, , , 2 Sž-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napríklad , ) vyplýva, že v konaní

o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami

a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom

konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo

služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale

len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného

pomeru podľa Preto nemožno vo veci žalobcu v súdnom

preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti

skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným

súdom. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné

stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť

splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného

konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne

dosahovať intenzitu trestného činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov

Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia ,

o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného

konania.

Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou

neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania.

V správnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú

svojou formou pre účely trestného konania.

V konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu zásady plnej jurisdikcie vyplývajúcej

z ustanovenia . Podľa citovaného ustanovenia,

ak správny orgán rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným

správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne

vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej

časti druhej hlavy . Na základe toho v preskúmavanej

právnej veci, ktorej predmetom je vyhodnotenie správnosti aplikácie všeobecne záväzných

právnych predpisov na prepustenie žalobcu zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru,

krajský súd vychádzal zo skutkových zistení a dôkazov vykonaných správnym orgánom,

ktoré považoval za dostatočné, čo mu umožňuje ustanovenie § 250i ods. 2 druhá veta

. Uplatnenie plnej jurisdikcie súdom v súdnom

preskúmavacom konaní nemusí v každom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov

zo strany súdu; súdu je umožnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov,

ktoré vykonal správny orgán (pretože ich súd považuje za dostatočné a v súdnom konaní by

došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môže súd pristúpiť až

v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych orgánom),

prípadne môže vykonať aj ďalšie dôkazy nevykonané správnym orgánom, čo však

v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací

súd považovali skutkový stav zistený žalovaným na posúdenie predmetnej právnej veci za

dostatočný. Pri dokazovaní podľa nemôže ísť

o doplnenie dokazovania v zásadnom smere (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007 publikovaný v časopise Zo

súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, že ani v prípadoch plnej jurisdikcie by

súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť orgánu verejnej správy na konanie

a rozhodnutie vo veci.

Dôvody prepustenia policajta podľa § 192 od. 1 psím. d) zákona musia byť dané

v okamihu prepustenia bez ohľadu na možný budúci výsledok trestného konania, pretože

personálne konanie prebieha nezávisle od trestného konania.

V danom prípade preto nemôže mať právny význam pre zákonnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu argumentácia žalobcu, že bol v konaní pred Okresným

súdom Zvolen rozsudkom zo dňa 13.3.2012 oslobodený spod obžaloby. V danom prípade si

žalobca musí uvedomiť, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru sa nerieši

jeho trestná zodpovednosť. Otázka viny zo spáchania trestného činu nie je predbežnou

otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení policajta z dôvodu uvedeného

v ust. Taktiež vedené trestné konanie voči

policajtovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Oprávnený orgán nie je povinný

ani prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými.

Zákon takýto postup ani nepredpokladá, čo vyplýva z toho, že „striktne stanovil krátke

lehoty na uplatnenie prepúšťacieho dôvodu, a pritom ide o alternatívu (súbeh trestného

a personálneho konania), s ktorou možno bežne rátať.

Odvolací súd pre úplnosť veci uvádza, že svoju argumentáciu o oslobodení spod

obžaloby na Okresnom súde vo Zvolene by mohol s úspechom namietať, zrejme ak by sa

jednalo o oslobodenie spod obžaloby v prípade skutkovej podstaty prepustenia zo

služobného pomeru policajta uvedenej v , kde

zákonodarca zakotvil, že policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak bol právoplatne

odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia

slobody. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde a uvedený dôvod prepustenia

nemožno zamieňať s prepustením zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. d)

uvedeného zákona.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ žalobca mal za to, že skutkový stav tvoriaci

podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený, resp. že bol spracovaný

neobjektívne, tendenčné a pod., tak nič nebránilo žalobcovi, aby príslušné služobné

hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. , čo však žalobca

opomenul.

Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s krajským súdom, že vzhľadom na

takýto skutkový a právny stav veci je potrebné považovať záver služobného hodnotenia

za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto žalobe nemohol už krajský

súd vstupovať a preskúmavať zákonnosť právoplatného služobného hodnotenia žalobcu

a správne tvrdí krajský súd, že právoplatným rozhodnutím o tejto otázke bol pri

rozhodovacej činnosti viazaný.

Pokiaľ žalobca namietal, že krajský súd mu nedoručil vyjadrenie žalovaného k

žalobe a že tým nie je možné považovať prvostupňové rozhodnutie za spravodlivé, Najvyšší

súd SR sa nemohol stotožniť s touto argumentáciou a obranou žalobcu a považuje ju za

účelového charakteru. Žalobca v podstate všetky svoje tvrdenia v tomto smere prebral z

civilného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 20. októbra 2011.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, že nejde o totožné veci, ale naopak

o diametrálne odlišné právne veci. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu žalobca

prehliada určité špecifiká, ktorými je ovládané správne súdnictvo oproti civilnému procesu.

Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd bol v preskúmavanej veci

preto viazaný v konaní podľa V. časti II. hlavy obsahom jednotlivých bodov žaloby,

s ktorými bol povinný sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať a túto svoju zákonnú

povinnosť si podľa názoru odvolacieho súdu náležite splnil.

Pre úplnosť veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca si musí

uvedomiť, že krajský súd sa mohol v prvostupňovom konaní zaoberať iba žalobnými bodmi,

ktoré žalobca uplatnil v 2 mesačnej zákonnej lehote na podanie žaloby. Preto nemá

opodstatnenie argumentácia žalobcu, že pre nedoručenie mu vyjadrenia k žalobe bol vo

vzťahu k nemu nespravodlivý proces. Taktiež žalobca si musí uvedomiť, že pokiaľ by

i krajský súd bol žalobcovi doručil predmetné vyjadrenie žalovaného, tak žalobca by i tak

nemohol po 2 mesačnej zákonnej lehote uplatňovať rozšírenie žalobných dôvodov, pretože

takýto postup je v správnom súdnictve v konaní podľa V. časti hlavy II. neprípustný.

I keď odvolací súd pripúšťa, že v danom prípade krajský súd mal žalobcovi doručiť

i vyjadrenie žalovaného a zrejme opomenul túto svoju procesnú povinnosť, tak napriek

tomu toto procesné pochybenie krajského súdu nemôže samo osebe spôsobiť nezákonnosť

rozhodnutia krajského súdu a ani by nemohlo pre žalobcu privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci, pretože v predchádzajúcom

konaní sa príslušné služobné hodnotenie žalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový

materiál k terajšiemu predmetnému konaniu žalovaného.

Pre úplnosť veci Najvyšší súd SR vzhľadom na svoje právne závery v tejto

preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR

obsiahnutú v nálezoch sp. zn. z 1. júla 2008, zo 4. mája 2010

a pod., z ktorej nesporne vyplýva, že ustanovenie SR nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -51 zo dňa 11. mája 2011 ako

vecne správny potvrdil ( ) a stotožnil sa s jeho

odôvodnením ( ).»

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a 2 napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2012 sú

zlučiteľné s označenými článkami . Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaní)

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj

keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

14. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody uvedené v napadnutom

rozhodnutí najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu, relevantných právnych noriem, ako aj z ustálenej

judikatúry najvyššieho súdu vo veciach služobného pomeru. Toto rozhodnutie nevykazuje

znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený

skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. V súvislosti s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na to, že „Nedôveryhodnosť

dôkazov bola... daná už na samotnom začiatku správneho konania... sa prvostupňový ani

druhostupňový súd nezaoberal...“, a to aj napriek jej namietaniu „... v žalobe ako aj

v odvolaní...“, pričom vo vzťahu k nej naopak „... prvostupňový ako aj odvolací súd zhodne

uviedli, že sťažovateľ mal príslušné služobné hodnotenie napadnúť žalobou v konaní podľa

V. časti hlavy II “, ústavný súd odkazuje na vysvetlenie/odôvodnenie tejto

argumentačnej námietky sťažovateľa v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý

v tomto smere uviedol, že „Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ žalobca mal za to, že

skutkový stav tvoriaci podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený,

resp. že bol spracovaný neobjektívne, tendenčne a pod., tak nič nebránilo žalobcovi, aby

príslušné služobné hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. , čo

však žalobca opomenul. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s krajským

súdom, že vzhľadom na takýto skutkový a právny stav veci je potrebné považovať záver

služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto

žalobe nemohol už krajský súd vstupovať a preskúmavať zákonnosť právoplatného

služobného hodnotenia žalobcu a správne tvrdí krajský súd, že právoplatným rozhodnutím

o tejto otázke bol pri rozhodovacej činnosti viazaný.“. S uvedeným zdôvodnením sa ústavný

súd v plnej miere stotožňuje a je toho názoru, že predmetný právny výklad najvyššieho súdu

ani v tomto smere nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

sťažovateľom označeného práva podľa , ale naopak, je praktickým

zohľadnením jednej zo základných právnych zásad „právo patrí bdelým“, a preto nemohol

sťažovateľ rozumne a objektívne očakávať, že správny súd bude vykonávať dokazovanie

o skutočnostiach, ktoré sťažovateľ mal a mohol uplatniť v inom, na to určenom konaní,

a neurobil tak iba z dôvodu svojej pasivity, a tým v podstate nahrádzať aktivitu/postup

sťažovateľa.

16. V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v procesnom

pochybení krajského súdu, ktorý nedoručil vyjadrenie žalovaného sťažovateľovi

pred rozhodnutím vo veci samej, ku ktorej dôvodil, že „Skutočnosť, že mi nebolo doručené

vyjadrenia sa správneho orgánu k mojej žalobe a následný právny názor odvolacieho súdu

o faktickej nepotrebnosti tohto doručenia je potrebné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1

a 2 SR...“, k čomu najvyšší súd uviedol, že „... toto procesné pochybenie krajského

súdu nemôže samo osebe spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu a ani by

nemohlo pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový

a právny stav veci, pretože v predchádzajúcom konaní sa príslušné služobné hodnotenie

žalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový materiál k terajšiemu predmetnému konaniu

žalovaného“, považuje ústavný súd toto zdôvodnenie za zrozumiteľné, vychádzajúce

z okolností veci, pričom z rozboru právnych prostriedkov sťažovateľom uplatnených tak

v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v konaní pred orgánmi súdnej moci je zrejmé, že

jeho argumentácia je konzistentná, v rozhodujúcich skutkových a právnych otázkach

totožná a bola ním uplatnená aj v konaní pred najvyšším súdom ako súdom

druhostupňovým/odvolacím, ktorému jej právne východiská a závery boli známe tak

v konkrétnych, ako aj širších súvislostiach. Inými slovami, aj keď opomenutie zaslania

vyjadrenia protistrany je nepochybným pochybením v procesnom postupe krajského súdu

ako súdu prvostupňového, mal sťažovateľ možnosť a plnú potenciu vyjadriť sa vo všetkých

svojich konkrétnych aj všeobecných súvislostiach súvisiacich s predmetnou vecou

v podanom odvolaní ako riadnom opravnom prostriedku, ktoré boli prítomné/zohľadnené, aj

keď nie v prospech sťažovateľa, v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu; uvedené

argumenty sťažovateľa v merite prerokovávanej veci boli rovnaké/totožné a ním

deklarované v priebehu celého konania, nielen pred krajským súdom, ale aj najvyšším

súdom. Reagujúc v argumentačnej rovine sťažovateľa, ktorý svoje argumenty aj vo vzťahu

k vyjadreniu žalovaného, ako aj vo vzťahu k pochybeniu a celkovému posúdeniu merita

jeho právnej veci krajským súdom ako súdom prvostupňovým mal možnosť opakovane

uplatniť v podanom odvolaní za neopomenutia vyjadrenia najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho k týmto skutočnostiam, bolo podľa názoru ústavného súdu korigované

procesné pochybenie krajského súdu súdom najvyšším v odvolacom konaní. Tento názor

ústavného súdu vychádza z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), podľa ktorej nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého

súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na

druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf

c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).

17. Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie , keďže z obsahu

spisu nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho bolo znemožnené obrátiť sa na súd, keď sa domnieval, že rozhodnutím

ministerstva vnútra bol ukrátený na svojich právach. Sťažovateľ uplatnil ochranu proti

svojmu prepusteniu zo služobného pomeru v správnom konaní, ako aj v konaní pred

všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo

znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť rozhodnutia

ministerstva vnútra preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

18. Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.B

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

19. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného

článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje

spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo

o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojmy „práva

alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich

definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi

občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach

vyplývajúcich z verejného práva. ESĽP konštatoval, že aj konania kvalifikované

vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6

dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva

a povinnosti súkromného charakteru.

20. Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne

rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom

spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti

štátnych zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru

(rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len

prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok

verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

21. V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť

č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké

zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné

miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich

držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem

vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri

iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem

chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory

zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami

verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená

ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad

takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

22. Súd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát

formuloval kritéria vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého

procesu, ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu

z hľadiska chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť. Ďalšími

rozhodnutiami štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom

pojmu závažnosti uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“

neboli za dostatočne prísne na to, aby boli považované za „trestné“ uznané, ani sankcie ako

napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy,

prepustenie policajta zo služby a pod.

23. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“

a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti

ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu

sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o prepustení

sťažovateľa zo služobného pomeru. Vzhľadom na záver ústavného súdu

o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na prípad sťažovateľa, ktorý nemožno zahrnúť

pod pojem „trestné obvinenie“, nie je na jeho prípad aplikovateľná ani trestná časť čl. 6

dohovoru, teda sťažovateľom namietané porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6

ods. 2 dohovoru. Vzhľadom na tieto uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti o jej odmietnutí v tejto časti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

II.C

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2

24. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal

tiež porušenie aj ďalších v petite sťažnosti označených základných práv zaručených

. Keďže sťažovateľ namietal porušenie v petite označených práv len z dôvodu

svojho nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd po vecnom

prieskume jeho argumentácie nezistil naplnenie predpokladov porušenia práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa v spojení s . Keďže ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s , nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších

sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013