Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 213/2013
PDF · 217.44 KB
No categories available
I. ÚS 213/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., Z., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 14/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013
doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 14/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory
(ďalej len „SAK“) rozhodnutím č. 3615/11 z 9. septembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie
z 9. septembra 2011“) rozhodlo o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov podľa § 7
ods. 1 písm. f) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o advokácii“), pretože sťažovateľ nezaplatil príspevok na činnosť SAK za rok 2010.
Po podaní obžaloby na sťažovateľa pre trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa
§ 209 ods. 1 písm. a) a 3 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005
predsedníctvo SAK rozhodnutím č. 1176/2006 z 28. apríla 2005 rozhodlo o pozastavení
výkonu advokácie sťažovateľovi podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rozsudok,
ktorým bol sťažovateľ odsúdený za úmyselný trestný čin, nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 26. novembra 2009, následne bol však najvyšším súdom v rámci
dovolacieho konania zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) na prerokovanie a rozhodnutie.
Podľa sťažovateľa predsedníctvo SAK malo na základe už uvedeného právoplatného
odsúdenia sťažovateľa pristúpiť k vydaniu rozhodnutia o vyčiarknutí sťažovateľa
zo zoznamu advokátov z tohto dôvodu ex offo v zmysle § 7 ods. 1 písm. d) zákona
o advokácii k 26. novembru 2009, pretože zákon o advokácii vylučuje, aby bolo možné
vykonávať advokáciu po právoplatnosti odsúdenia za úmyselný trestný čin, a preto
sťažovateľovi nemohla vzniknúť povinnosť platiť príspevok na činnosť SAK za rok 2010.
Napriek uvedenému predsedníctvo SAK vyčiarklo sťažovateľa zo zoznamu advokátov až
na základe rozhodnutia z 9. septembra 2011 pre nezaplatenie príspevku na činnosť SAK.
Proti rozhodnutiu z 9. septembra 2011 podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej
dvojmesačnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia predsedníctva
SAK na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd žalobu
sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 23 S 83/2011 z 18. januára 2012 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Po podaní odvolania proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 8 Sžo 14/2012 z 13. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) potvrdil
prvostupňové rozhodnutie, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením zdôrazňujúc nesplnenie
oznamovacej povinnosti sťažovateľa voči SAK týkajúcej sa nadobudnutia právoplatnosti
odsudzujúceho rozsudku v jeho trestnej veci.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že je proti nemu vedené disciplinárne konanie
začaté na základe podnetu predsedu revíznej komisie z 30. novembra 2010 pre nezaplatenie
príspevku na činnosť SAK za rok 2010 a príspevku do sociálneho fondu SAK za rok 2010.
Súčasne je proti nemu vedené súdne konanie na okresnom súde sp. zn. 17 C 261/2012,
ktorého predmetom je rovnako zaplatenie príspevku na činnosť SAK za rok 2010
a príspevku do sociálneho fondu SAK za rok 2010.
Podľa sťažovateľa požiadavka na zaplatenie príspevku na činnosť SAK „za obdobie
po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku je tiež v príkrom rozpore s právom sťažovateľa
vlastniť majetok a predstavuje v danom čase citeľný zásah do jeho majetkovej sféry, keď
na jednej strane počas pozastavenia výkonu advokácie alebo vyčiarknutia zo zoznamu
advokátov nemôže či nesmie vykonávať advokáciu alebo sa zamestnať a mať tomu
zodpovedajúci príjem, na strane druhej musí zaplatiť príspevok na činnosť SAK
a do sociálneho fondu SAK.“.
Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým
odloží vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej, pretože vyčiarknutie zo zoznamu advokátov preňho znamená, že „nemôže vykonávať
povolanie advokáta a mať príjem, z ktorého by mal možnosť hradiť svoje osobné potreby,
ako aj ďalšie životné náklady“. Uvedené platí tým skôr, že sťažovateľ mal v období od
3. mája 2006 do 18. augusta 2011 rozhodnutím predsedníctva SAK pozastavený výkon
advokácie pre prebiehajúce trestné konanie, ktoré po zrušení rozhodnutí súdov nižšieho
stupňa skončilo oslobodením sťažovateľa spod obžaloby (právoplatné 18. augusta 2011).
Na základe pochybení okresnej prokuratúry, ako aj všeobecných súdov konajúcich v trestnej
veci sťažovateľa tento nemohol vykonávať advokáciu a súčasne pre zápis v registri trestov
mal znemožnené zamestnať sa a vykonávať právnické povolanie. Po odpadnutí jedinej
prekážky brániacej sťažovateľovi vykonávať advokáciu predsedníctvo SAK rozhodlo
o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov pre nezaplatenie príspevku na činnosť
SAK.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:
„1/ Základné právo JUDr. M. V. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 8Sžo/14/2012, bolo porušené.
2/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn.
8Sžo/14/2012, zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ, hoci
sám je, resp. bol advokátom, nedoložil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom. Napriek uvedenému nedostatku sťažnosti, ktoré by mohlo
viesť aj k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí, najmä vzhľadom na kvalifikovanosť samotného sťažovateľa ústavný súd
v záujme materiálnej ochrany práv sťažovateľa preskúmal jeho sťažnosť.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas
s právnymi závermi najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola
zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníctva SAK
o „vyčiarknutí“ sťažovateľa zo zoznamu advokátov pre nezaplatenie príspevku na činnosť
SAK za rok 2010. Podľa sťažovateľa v jeho prípade bol postup predsedníctva SAK chybný,
pretože o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov malo dôjsť podľa § 7 ods. 1 písm. d)
zákona o advokácii z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia pre úmyselný trestný čin
k 26. novembru 2009, a nie až rozhodnutím z 9. septembra 2011 vydaného na základe § 7
ods. 1 písm. f) zákona o advokácii pre neplatenie príspevku na činnosť SAK za obdobie
po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bol uznaný vinným a odsúdený za úmyselný
trestný čin.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal na námietky sťažovateľa uvedené
v odvolaní v napadnutom rozsudku adekvátnu a jasnú odpoveď, ktorú podrobne
a jednoznačne odôvodnil, a ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu vyhodnotil ako ústavne
udržateľný.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd najprv citoval viaceré ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona o advokácii a uznesenia SAK, z ktorých
vychádzal pri svojom rozhodovaní, a v závere stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku
krajského súdu konštatoval: „Z obsahu pripojených spisov je zrejmé, že predmetom
preskúmania je uznesenie predsedníctva žalovanej č. 3615/11 zo dňa 9. 9. 2011, ktorým
vyčiarkla žalobcu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zák. o advokácii, podľa
ktorého komora vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní so zaplatením
príspevku na činnosť komory o viac ako šesť mesiacov a príspevok nezaplatil ani do
jedného mesiaca po tom, čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o
následkoch nezaplatenia.
Krajský súd dospel k záveru, že pre rozhodnutie žalovanej boli splnené podmienky
a toto bolo vydané v súlade so zákonom, a ani Najvyšší súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by
sa mal od právneho názoru vysloveného krajským súdom odchýliť, pričom odvolacie
námietky neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť. S odôvodnením krajského súdu sa
odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. plne stotožňuje, na zdôraznenie správnosti
uvádza:
Pokiaľ mal žalobca za to, že ku dňu právoplatnosti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici ho mala žalovaná vyčiarknuť zo zoznamu advokátov, v súlade
s povinnosťami ustanovenými mu zák. o advokácii a vnútornými predpismi žalovanej, mal
oznámiť, že k právoplatnému odsúdeniu došlo.
Žalobca sám však bol nečinný, rozhodujúce skutočnosti komore neoznámil, a preto
táto nemohla vydať rozhodnutie o vyčiarknutí zo zoznamu advokátov. Bolo v žalobcovom
záujme dôsledne si splniť oznamovaciu povinnosť; nemožno sa ex post svojvoľne určovať či
prezumovať deň vyčiarknutia zo zoznamu advokátov na deň právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku, keď o vyčiarknutí zo zoznamu je potrebné vydať rozhodnutie s účinkami v právnej
sfére adresáta od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nie samotnou právoplatnosťou
odsudzujúceho rozhodnutia súdu).
Žalovaná o vyčiarknutí síce rozhoduje ex offo, čo značí, že pre začatie konania nie je
potrebné podanie návrhu, nie však to, že advokát oznamovacej povinnosti v zmysle zák.
o advokácii, ako sa to domnieval žalobca.
Pokiaľ žalobca uviedol, že zák. o advokácii vylučuje, aby bolo možné vykonávať
advokáciu po právoplatnosti odsúdenia za úmyselný trestný čin, najvyšší súd sa stotožňuje
s týmto záverom, avšak je potrebné doplniť, že prípade neprávoplatného odsúdenia za
úmyselný čin (obligatórne) prípadne už začatím trestného stíhania za trestný čin
(fakultatívne), komora pristúpi k pozastaveniu výkonu funkcie advokáta, počas ktorého nie
je advokát oprávnený poskytovať právne služby podľa zák. o advokácii. Žalobca mal
v rozhodnom čase pozastavený výkon funkcie advokáta, a preto právne služby poskytovať
nemohol.
Námietku žalobcu, pokiaľ v súvislosti s oneskoreným oznámením úmrtia advokáta
poukázal na trvajúcu povinnosť uhradiť poplatok na činnosť žalovanej, najvyšší súd uvádza,
že v takomto prípade sa jedná o osobitný postup upravený predpismi komory a ak je
advokát vyčiarknutý zo zoznamu advokátov z dôvodu úmrtia, Slovenská advokátska komora
odpustí povinnosť zaplatenia príspevku (čl. V Uznesenie Predsedníctva Slovenskej
advokátskej komory č. 19/8/2008 zo 4. 7. 2008, ktorým sa stanovuje úprava platenia
príspevku na činnosť Slovenskej advokátskej komory a poistného pri pozastavení výkonu
advokácie a vyčiarknutí zo zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou
komorou).“
Krajský súd vo svojom rozhodnutí, z ktorého odôvodnením sa najvyšší súd v plnom
rozsahu stotožnil, v jeho relevantnej časti uviedol: „Z obsahu spisu, ako aj z vyjadrení
účastníkov mal súd za preukázané, že žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného zo dňa 28. 4.
2006 súčinnosťou od 3. 5. 2006 pozastavený výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b)
Zákona o advokácii. Žalovanému na základe jeho žiadosti oznámil Okresný súd vo Zvolene
listom z 22. 11. 2010 skutočnosti, ktoré uviedol aj žalobca v žalobe (odsúdenie žalovaného
rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č. k. 2T 137/2005 zo dňa 17. 12. 2007 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2To 54/09 zo dňa 26. 11. 2009 s tým, že
na základe dovolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 10. 2010 zrušil vyššie uvedené
rozsudky a prikázal okresnému súdu v potrebnom rozsahu vec prerokovať a rozhodnúť).
Zároveň bolo žalovanému oznámené, že doposiaľ nebolo vo veci nanovo rozhodnuté.
Na ďalšie žiadosti vo veci informácie, či už bolo proti žalobcovi vydané právoplatné
rozhodnutie v predmetnom trestnom konaní súd odmietol poskytnúť informácie a odkázal
žalovaného na vyžiadanie odpisu z registra trestov. Žalovanému bol dňa 8. 9. 2011
doručený odpis z registra trestov na žalobcu, ktorý stále vykazoval záznam
o predchádzajúcich rozsudkoch Okresného súdu vo Zvolene a Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 2T 137/05 zo dňa 17. 12. 2007 a 2To 54/09 zo dňa 26. 11. 2009. Žalovaný sa
takto nemohol spoliehať na informáciu z odpisu registra trestov, pretože už
z predchádzajúceho listu okresného súdu zo dňa 22. 11. 2010 mal vedomosť o tom, že
uvedené rozhodnutia boli zrušené. A preto ani nemohol rozhodnúť o vyčiarknutí žalobcu
zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. d) Zákona o advokácii. Nakoľko však nedošlo
ani k zrušeniu pozastavenia výkonu advokácie žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť
príspevok za činnosť komory, na ktorú bol vyzvaný výzvou zo dňa 9. 11. 2010. Žalovaný
v tomto prípade dodržal postup stanovený v ust. § 7 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii,
pričom žalobcu okrem výzvy a poučenia o následkoch nezaplatenia pozýval preukázateľne
aj na zasadnutia predsedníctva advokátskej komory, najmä za účelom vyjadrenia sa
k dôvodom vyčiarknutia zo zoznamu advokátov. Žalobca sa nedostavil na zasadnutie
predsedníctva komory, ani sa vo veci nijakým spôsobom nevyjadril. Preto žalovaný správne
zvolil postup vyčiarknutia zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. f) Zákona
o advokácii. Vychádzal pritom z jemu dostupných vyššie uvedených informácií o trestnom
konaní žalobcu a z nesporných podkladov o nezaplatení príspevku na činnosť komory.
Pokiaľ sa žalobca domáhal toho, aby došlo k jeho vyškrtnutiu zo zoznamu advokátov podľa
§ 7 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, tak k tomuto by zrejme bolo došlo, ale iba vtom
prípade, ak by si žalobca splnil včas svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 28 ods. 3
Zákona o advokácii. Žalobca si však túto povinnosť vo vzťahu k odsúdeniu, ani
k oslobodeniu spod obžaloby nesplnil a ani sa nedostavil na objasnenie veci
na predsedníctve žalovaného, keď ako to uviedol na pojednávaní oznamovaciu povinnosť si
nesplnil, pretože mal iné povinnosti, ktoré boli závažnejšie.
Čo sa týka námietky žalobcu o dvojitom trestaní za ten istý skutok, tak táto námietka
bola vznesená prvýkrát na pojednávaní dňa 18. 1. 2012, čo bolo po uplynutí zákonnej
dvojmesačnej lehoty na podanie námietok v zmysle § 250 b ods. 1 O. s. p., a preto súd
na túto námietku nemohol prihliadnuť. Okrem toho podľa názoru súdu nešlo o porušenie
zásady nebis in idem, pretože v prípade rozhodnutia disciplinárneho senátu disciplinárnej
komisie Slovenskej advokátskej komory č. DS VIII-108/10:4250/2010 dr. On/Fá zo dňa 6. 5.
2011 išlo o previnenie za to, že žalobca nezaplatil príspevok na činnosť advokátskej komory
splatný podľa platných predpisov do 30. 4. 2010 a to ani do troch mesiacov od jeho
splatnosti, pričom k vyčiarknutiu zo zoznamu advokátov došlo na základe naplnenia
podmienok stanovených v § 7 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii, ktoré podmienky sú
odlišné od podmienok disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii.
Krajský súd preto po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného
bolo vydané v súlade so zákonom a z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.“
Vychádzajúc z týchto rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich vo veci sťažovateľa
ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajúce
zo skutkových záverov zistených krajským súdom nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku
použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem (Občianskeho súdneho poriadku
a zákona o advokácii), ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy.
Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli
zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery
najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi postupom
najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne
závery najvyššieho súdu ani krajského súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd tiež poukazuje aj na okolnosť, že
sťažovateľ nevyužil možnosť oboznámiť predsedníctvo SAK s dôvodmi nezaplatenia
príspevku na činnosť SAK, ani neoznámil, že došlo k jeho právoplatnému odsúdeniu
za úmyselný trestný čin, ani sa žiadnym spôsobom nevyjadril. V súvislosti s uvedeným
postupom sťažovateľa ústavný súd pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je
,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá
zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ
sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo
k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí
využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné
opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.
Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup najvyššieho súdu
obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie
ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery,
ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom najvyššieho súdu či jeho rozhodnutím
mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1
ústavy. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné
práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané,
o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej
veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
vrátane jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013