Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 213/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., Z., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013

doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory

(ďalej len „SAK“) rozhodnutím č. 3615/11 z 9. septembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie

z 9. septembra 2011“) rozhodlo o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov podľa § 7

ods. 1 písm. f) o advokácii a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“), pretože sťažovateľ nezaplatil príspevok na činnosť SAK za rok 2010.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa pre trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa

a v znení účinnom do 31. decembra 2005

predsedníctvo SAK rozhodnutím č. 1176/2006 z 28. apríla 2005 rozhodlo o pozastavení

výkonu advokácie sťažovateľovi podľa § 8 ods. 2 písm. b) zákona o advokácii. Rozsudok,

ktorým bol sťažovateľ odsúdený za úmyselný trestný čin, nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 26. novembra 2009, následne bol však najvyšším súdom v rámci

dovolacieho konania zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) na prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa predsedníctvo SAK malo na základe už uvedeného právoplatného

odsúdenia sťažovateľa pristúpiť k vydaniu rozhodnutia o vyčiarknutí sťažovateľa

zo zoznamu advokátov z tohto dôvodu ex offo v zmysle § 7 ods. 1 písm. d) zákona

o advokácii k 26. novembru 2009, pretože zákon o advokácii vylučuje, aby bolo možné

vykonávať advokáciu po právoplatnosti odsúdenia za úmyselný trestný čin, a preto

sťažovateľovi nemohla vzniknúť povinnosť platiť príspevok na činnosť SAK za rok 2010.

Napriek uvedenému predsedníctvo SAK vyčiarklo sťažovateľa zo zoznamu advokátov až

na základe rozhodnutia z 9. septembra 2011 pre nezaplatenie príspevku na činnosť SAK.

Proti rozhodnutiu z 9. septembra 2011 podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej

dvojmesačnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia predsedníctva

SAK na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd žalobu

sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. z 18. januára 2012 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Po podaní odvolania proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 13. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, pričom sa stotožnil s jeho odôvodnením zdôrazňujúc nesplnenie

oznamovacej povinnosti sťažovateľa voči SAK týkajúcej sa nadobudnutia právoplatnosti

odsudzujúceho rozsudku v jeho trestnej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že je proti nemu vedené disciplinárne konanie

začaté na základe podnetu predsedu revíznej komisie z 30. novembra 2010 pre nezaplatenie

príspevku na činnosť SAK za rok 2010 a príspevku do sociálneho fondu SAK za rok 2010.

Súčasne je proti nemu vedené súdne konanie na okresnom súde sp. zn. ,

ktorého predmetom je rovnako zaplatenie príspevku na činnosť SAK za rok 2010

a príspevku do sociálneho fondu SAK za rok 2010.

Podľa sťažovateľa požiadavka na zaplatenie príspevku na činnosť SAK „za obdobie

po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku je tiež v príkrom rozpore s právom sťažovateľa

vlastniť majetok a predstavuje v danom čase citeľný zásah do jeho majetkovej sféry, keď

na jednej strane počas pozastavenia výkonu advokácie alebo vyčiarknutia zo zoznamu

advokátov nemôže či nesmie vykonávať advokáciu alebo sa zamestnať a mať tomu

zodpovedajúci príjem, na strane druhej musí zaplatiť príspevok na činnosť SAK

a do sociálneho fondu SAK.“.

Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým

odloží vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu do právoplatného rozhodnutia vo veci

samej, pretože vyčiarknutie zo zoznamu advokátov preňho znamená, že „nemôže vykonávať

povolanie advokáta a mať príjem, z ktorého by mal možnosť hradiť svoje osobné potreby,

ako aj ďalšie životné náklady“. Uvedené platí tým skôr, že sťažovateľ mal v období od

3. mája 2006 do 18. augusta 2011 rozhodnutím predsedníctva SAK pozastavený výkon

advokácie pre prebiehajúce trestné konanie, ktoré po zrušení rozhodnutí súdov nižšieho

stupňa skončilo oslobodením sťažovateľa spod obžaloby (právoplatné 18. augusta 2011).

Na základe pochybení okresnej prokuratúry, ako aj všeobecných súdov konajúcich v trestnej

veci sťažovateľa tento nemohol vykonávať advokáciu a súčasne pre zápis v registri trestov

mal znemožnené zamestnať sa a vykonávať právnické povolanie. Po odpadnutí jedinej

prekážky brániacej sťažovateľovi vykonávať advokáciu predsedníctvo SAK rozhodlo

o vyčiarknutí sťažovateľa zo zoznamu advokátov pre nezaplatenie príspevku na činnosť

SAK.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1/ Základné právo JUDr. M. V. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1

Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , bolo porušené.

2/ Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 12. 2012, sp. zn.

, zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ, hoci

sám je, resp. bol advokátom, nedoložil splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom. Napriek uvedenému nedostatku sťažnosti, ktoré by mohlo

viesť aj k odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí, najmä vzhľadom na kvalifikovanosť samotného sťažovateľa ústavný súd

v záujme materiálnej ochrany práv sťažovateľa preskúmal jeho sťažnosť.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi najvyššieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníctva SAK

o „vyčiarknutí“ sťažovateľa zo zoznamu advokátov pre nezaplatenie príspevku na činnosť

SAK za rok 2010. Podľa sťažovateľa v jeho prípade bol postup predsedníctva SAK chybný,

pretože o jeho vyčiarknutí zo zoznamu advokátov malo dôjsť podľa § 7 ods. 1 písm. d)

zákona o advokácii z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia pre úmyselný trestný čin

k 26. novembru 2009, a nie až rozhodnutím z 9. septembra 2011 vydaného na základe § 7

ods. 1 písm. f) zákona o advokácii pre neplatenie príspevku na činnosť SAK za obdobie

po právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bol uznaný vinným a odsúdený za úmyselný

trestný čin.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal na námietky sťažovateľa uvedené

v odvolaní v napadnutom rozsudku adekvátnu a jasnú odpoveď, ktorú podrobne

a jednoznačne odôvodnil, a ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu vyhodnotil ako ústavne

udržateľný.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd najprv citoval viaceré ustanovenia

, ako aj zákona o advokácii a uznesenia SAK, z ktorých

vychádzal pri svojom rozhodovaní, a v závere stotožňujúc sa s odôvodnením rozsudku

krajského súdu konštatoval: „Z obsahu pripojených spisov je zrejmé, že predmetom

preskúmania je uznesenie predsedníctva žalovanej č. 3615/11 zo dňa 9. 9. 2011, ktorým

vyčiarkla žalobcu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. f/ zák. o advokácii, podľa

ktorého komora vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní so zaplatením

príspevku na činnosť komory o viac ako šesť mesiacov a príspevok nezaplatil ani do

jedného mesiaca po tom, čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o

následkoch nezaplatenia.

Krajský súd dospel k záveru, že pre rozhodnutie žalovanej boli splnené podmienky

a toto bolo vydané v súlade so zákonom, a ani Najvyšší súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by

sa mal od právneho názoru vysloveného krajským súdom odchýliť, pričom odvolacie

námietky neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť. S odôvodnením krajského súdu sa

odvolací súd v zmysle plne stotožňuje, na zdôraznenie správnosti

uvádza:

Pokiaľ mal žalobca za to, že ku dňu právoplatnosti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici ho mala žalovaná vyčiarknuť zo zoznamu advokátov, v súlade

s povinnosťami ustanovenými mu zák. o advokácii a vnútornými predpismi žalovanej, mal

oznámiť, že k právoplatnému odsúdeniu došlo.

Žalobca sám však bol nečinný, rozhodujúce skutočnosti komore neoznámil, a preto

táto nemohla vydať rozhodnutie o vyčiarknutí zo zoznamu advokátov. Bolo v žalobcovom

záujme dôsledne si splniť oznamovaciu povinnosť; nemožno sa ex post svojvoľne určovať či

prezumovať deň vyčiarknutia zo zoznamu advokátov na deň právoplatnosti odsudzujúceho

rozsudku, keď o vyčiarknutí zo zoznamu je potrebné vydať rozhodnutie s účinkami v právnej

sfére adresáta od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nie samotnou právoplatnosťou

odsudzujúceho rozhodnutia súdu).

Žalovaná o vyčiarknutí síce rozhoduje ex offo, čo značí, že pre začatie konania nie je

potrebné podanie návrhu, nie však to, že advokát oznamovacej povinnosti v zmysle zák.

o advokácii, ako sa to domnieval žalobca.

Pokiaľ žalobca uviedol, že zák. o advokácii vylučuje, aby bolo možné vykonávať

advokáciu po právoplatnosti odsúdenia za úmyselný trestný čin, najvyšší súd sa stotožňuje

s týmto záverom, avšak je potrebné doplniť, že prípade neprávoplatného odsúdenia za

úmyselný čin (obligatórne) prípadne už začatím trestného stíhania za trestný čin

(fakultatívne), komora pristúpi k pozastaveniu výkonu funkcie advokáta, počas ktorého nie

je advokát oprávnený poskytovať právne služby podľa zák. o advokácii. Žalobca mal

v rozhodnom čase pozastavený výkon funkcie advokáta, a preto právne služby poskytovať

nemohol.

Námietku žalobcu, pokiaľ v súvislosti s oneskoreným oznámením úmrtia advokáta

poukázal na trvajúcu povinnosť uhradiť poplatok na činnosť žalovanej, najvyšší súd uvádza,

že v takomto prípade sa jedná o osobitný postup upravený predpismi komory a ak je

advokát vyčiarknutý zo zoznamu advokátov z dôvodu úmrtia, Slovenská advokátska komora

odpustí povinnosť zaplatenia príspevku (čl. V Uznesenie Predsedníctva Slovenskej

advokátskej komory č. zo 4. 7. 2008, ktorým sa stanovuje úprava platenia

príspevku na činnosť Slovenskej advokátskej komory a poistného pri pozastavení výkonu

advokácie a vyčiarknutí zo zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou

komorou).“

Krajský súd vo svojom rozhodnutí, z ktorého odôvodnením sa najvyšší súd v plnom

rozsahu stotožnil, v jeho relevantnej časti uviedol: „Z obsahu spisu, ako aj z vyjadrení

účastníkov mal súd za preukázané, že žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného zo dňa 28. 4.

2006 súčinnosťou od 3. 5. 2006 pozastavený výkon advokácie podľa § 8 ods. 2 písm. b)

Zákona o advokácii. Žalovanému na základe jeho žiadosti oznámil Okresný súd vo Zvolene

listom z 22. 11. 2010 skutočnosti, ktoré uviedol aj žalobca v žalobe (odsúdenie žalovaného

rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene č. k. zo dňa 17. 12. 2007 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 26. 11. 2009 s tým, že

na základe dovolania Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 10. 2010 zrušil vyššie uvedené

rozsudky a prikázal okresnému súdu v potrebnom rozsahu vec prerokovať a rozhodnúť).

Zároveň bolo žalovanému oznámené, že doposiaľ nebolo vo veci nanovo rozhodnuté.

Na ďalšie žiadosti vo veci informácie, či už bolo proti žalobcovi vydané právoplatné

rozhodnutie v predmetnom trestnom konaní súd odmietol poskytnúť informácie a odkázal

žalovaného na vyžiadanie odpisu z registra trestov. Žalovanému bol dňa 8. 9. 2011

doručený odpis z registra trestov na žalobcu, ktorý stále vykazoval záznam

o predchádzajúcich rozsudkoch Okresného súdu vo Zvolene a Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. zo dňa 17. 12. 2007 a zo dňa 26. 11. 2009. Žalovaný sa

takto nemohol spoliehať na informáciu z odpisu registra trestov, pretože už

z predchádzajúceho listu okresného súdu zo dňa 22. 11. 2010 mal vedomosť o tom, že

uvedené rozhodnutia boli zrušené. A preto ani nemohol rozhodnúť o vyčiarknutí žalobcu

zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. d) Zákona o advokácii. Nakoľko však nedošlo

ani k zrušeniu pozastavenia výkonu advokácie žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť

príspevok za činnosť komory, na ktorú bol vyzvaný výzvou zo dňa 9. 11. 2010. Žalovaný

v tomto prípade dodržal postup stanovený v ust. § 7 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii,

pričom žalobcu okrem výzvy a poučenia o následkoch nezaplatenia pozýval preukázateľne

aj na zasadnutia predsedníctva advokátskej komory, najmä za účelom vyjadrenia sa

k dôvodom vyčiarknutia zo zoznamu advokátov. Žalobca sa nedostavil na zasadnutie

predsedníctva komory, ani sa vo veci nijakým spôsobom nevyjadril. Preto žalovaný správne

zvolil postup vyčiarknutia zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. f) Zákona

o advokácii. Vychádzal pritom z jemu dostupných vyššie uvedených informácií o trestnom

konaní žalobcu a z nesporných podkladov o nezaplatení príspevku na činnosť komory.

Pokiaľ sa žalobca domáhal toho, aby došlo k jeho vyškrtnutiu zo zoznamu advokátov podľa

§ 7 ods. 1 písm. d) citovaného zákona, tak k tomuto by zrejme bolo došlo, ale iba vtom

prípade, ak by si žalobca splnil včas svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 28 ods. 3

Zákona o advokácii. Žalobca si však túto povinnosť vo vzťahu k odsúdeniu, ani

k oslobodeniu spod obžaloby nesplnil a ani sa nedostavil na objasnenie veci

na predsedníctve žalovaného, keď ako to uviedol na pojednávaní oznamovaciu povinnosť si

nesplnil, pretože mal iné povinnosti, ktoré boli závažnejšie.

Čo sa týka námietky žalobcu o dvojitom trestaní za ten istý skutok, tak táto námietka

bola vznesená prvýkrát na pojednávaní dňa 18. 1. 2012, čo bolo po uplynutí zákonnej

dvojmesačnej lehoty na podanie námietok v zmysle b ods. 1 , a preto súd

na túto námietku nemohol prihliadnuť. Okrem toho podľa názoru súdu nešlo o porušenie

zásady nebis in idem, pretože v prípade rozhodnutia disciplinárneho senátu disciplinárnej

komisie Slovenskej advokátskej komory č. DS VIII-108/10:4250/2010 dr. On/Fá zo dňa 6. 5.

2011 išlo o previnenie za to, že žalobca nezaplatil príspevok na činnosť advokátskej komory

splatný podľa platných predpisov do 30. 4. 2010 a to ani do troch mesiacov od jeho

splatnosti, pričom k vyčiarknutiu zo zoznamu advokátov došlo na základe naplnenia

podmienok stanovených v § 7 ods. 1 písm. f) Zákona o advokácii, ktoré podmienky sú

odlišné od podmienok disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii.

Krajský súd preto po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného

bolo vydané v súlade so zákonom a z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako

nedôvodnú zamietol.“

Vychádzajúc z týchto rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich vo veci sťažovateľa

ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzajúce

zo skutkových záverov zistených krajským súdom nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku

použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem (

a zákona o advokácii), ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy.

Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli

zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky a závery

najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi postupom

najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne

závery najvyššieho súdu ani krajského súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd tiež poukazuje aj na okolnosť, že

sťažovateľ nevyužil možnosť oboznámiť predsedníctvo SAK s dôvodmi nezaplatenia

príspevku na činnosť SAK, ani neoznámil, že došlo k jeho právoplatnému odsúdeniu

za úmyselný trestný čin, ani sa žiadnym spôsobom nevyjadril. V súvislosti s uvedeným

postupom sťažovateľa ústavný súd pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je

,,vigilantibus iura“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá

zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ

sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo

k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí

využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že namietaný postup najvyššieho súdu

obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie

ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery,

ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom najvyššieho súdu či jeho rozhodnutím

mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až ,

resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak povedané,

o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné v danej

veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

vrátane jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013