Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 666/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátkou

JUDr. Antóniou Kauzalovou, Májová 1115, Čadca, ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

28. októbra 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „sa domáhal povolenia obnovy konania

a po povolení obnovy konania žiadal, aby návrh navrhovateľa O. H. o určenie, že je

spoluvlastníkom nehnuteľnosti... zapísaných na LV č. katastrálneho odboru Okresného

úradu Čadca, bol zamietnutý“.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. marca 2013 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 21. marca 2013“), ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania

zamietnutý. Dôvodom zamietnutia tohto návrhu bolo nedodržanie trojmesačnej subjektívnej

lehoty podľa (ďalej aj „OSP“) na podanie

obnovy konania. Nedodržanie trojmesačnej lehoty súdy odôvodnili tým, „že čestné

prehlásenia, v ktorých bolo prehlásené, že otec sťažovateľa J. K. získal celé parcele darom

od svojho otca J. K. ešte za jeho života sú z marca 2008, od ktorej doby uplynula

do podania návrhu o obnovu konania štvor ročná lehota, z čoho vyplynul právny záver, že

návrh sťažovateľa na obnovu konania bol podaný po uplynutí lehoty tak, ako to ustanovuje

“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že čestné vyhlásenia získal v marci 2008,

pričom rozsudok okresného súdu sp. zn. bol vyhlásený 5. februára 2008.

Uvedené čestné vyhlásenia nemohol sťažovateľ predložiť do vyhlásenia rozsudku

okresného súdu, lebo ich nemal k dispozícii. Uvedené čestné vyhlásenia sťažovateľ doručil

krajskému súdu v odvolacom konaní. Odvolací súd na tieto dôkazy neprihliadal s poukazom

na , lebo mali byť predložené skôr, ako bol vyhlásený rozsudok okresného

súdu.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „v prípade dodržania trojmesačnej lehoty

na podanie obnovy konania, tak ako uvádza krajský súd, tento návrh na obnovu konania by

musel sťažovateľ podať ešte počas odvolacieho konania vo veci Krajského súdu Žilina

, v ktorom konaní bol vyhlásený rozsudok dňa 16. 09. 2008. Teda je nelogické

troj mesačnú lehotu počítať odo dňa ich vyhotovenia, to jest od marca 2008. Uvedené

čestné prehlásenia sa nezabezpečovali skôr, lebo na darovanie parciel starým otcom

sťažovateľa synovi J. K. otcovi sťažovateľa, poukázal písomne vo svojom vyjadrení,

pôvodne označený odporca A. K. a to vo vyjadrení, doručenom súdu dňa 20. 03. 2001.

Uvedenú skutočnosť potvrdili aj právni nástupcovia po neb. A. K., to jest odporcovia

v konaní Okresného súdu Čadca . Taktiež bolo okresnému súdu v tomto konaní

predložené Rozhodnutie ONV Čadca, odbor PLVH pod č. 2944/1976-les zo dňa

15. 12. 1976, v ktorom rozhodnutí boli označené parcely a menoslov, ktorým vlastníkom sa

odníma užívacie právo v parcelách, uvedených v tomto rozhodnutí...

Pre zosúladenie skutočného stavu so stavom právnym, sťažovateľ podal Návrh

na obnovu konania, ktorý návrh bol zamietnutý Uznesením Okresného súdu Čadca

v spojitosti s Uznesením Krajského súdu Žilina .“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v tom, že „jeho návrh na obnovu konania bol zamietnutý

v podstate z procesných dôvodov a to z dôvodu, že nebola dodržaná troj mesačná lehota

podľa , od vyhotovenia čestných prehlásení. Čestné prehlásenia boli

vyhotovené v marci 2008 a návrh na obnovu konania sťažovateľ podal 01. 06. 2012, teda

po štvorročnej dobe.“.

Sťažovateľ špeciálne poukazuje na to, že „čestné prehlásenia... podal v rámci

odvolacieho konania na Krajský súd v Žiline vo veci , ktoré krajský súd

nebral do úvahy, keďže boli podané až po vyhlásení rozsudku prvostupňovým súdom. Keďže

sťažovateľ čestné prehlásenia mal k dispozícii v marci 2008, trojmesačná subjektívna lehota

podľa súdov by uplynula v júni 2008, teda počas odvolacieho konania, počas ktorého

sťažovateľ nemohol podať návrh na obnovu konania. Návrhom na obnovu konania sa môže

napadnúť len právoplatný rozsudok. Sťažovateľ rozoberal túto situáciu s právničkou

JUDr. M. a to v máji 2012. JUDr. M. sťažovateľovi oznámila, že keď čestné prehlásenia

predložené Krajskému súdu v Žiline v marci 2008 sa nebrali do úvahy, tieto sú spôsobilým

dôvodom na obnovu konania, ktorú je možno podať v trojročnej lehote od právoplatnosti

rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Čadca v spojitosti s Rozsudkom

Krajského súdu v Žiline nadobudol právoplatnosť 02. 06. 2009. Návrh

na obnovu konania sťažovateľ podal na Okresný súd Čadca dňa 01. 06. 2012, teda

objektívna lehota bola dodržaná.“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje , podľa ktorého návrh na obnovu

konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa

dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť, a poukazuje na to,

že „od právničky M. sa v máji 2012 dozvedel, že čestné prehlásenia, ktoré v rámci súdneho

konania neboli brané do úvahy, môžu byť dôvodom na obnovu konania. Teda o dôvode

obnovy konania sa sťažovateľ dozvedel až v máji 2012, teda trojmesačná lehota bola

zachovaná.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že právny záver procesného nedodržania lehoty uvedený

v napadnutom uznesení krajského súdu „nie je správny, v čom... vidí porušenie svojho

práva na spravodlivý proces, ktorého dôsledkom bolo odňaté vlastnícke právo sťažovateľa

k sporným parcelám“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej

vyhovel jeho sťažnosti a nálezom rozhodol, že jeho:

„Základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a to Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 01. 2014

pod sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline 5Co/l/2014 zo dňa 29. 01. 2014 zrušuje

a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi... finančné zadosťučinenie vo výške

402,64 €...“, ako aj „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €...“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 3 viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2014 bolo

porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

dohovoru.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv [( ) napr. m. m. ,

]. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov , ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, najmä , je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu

vyjadrenými v jeho uznesení z 21. marca 2013, ktorým zamietol návrh sťažovateľa

na obnovu konania.

Pred tým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľa v danej veci, je

nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa môže smerovať len proti

rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval v poslednom stupni,

preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľky predpokladá posúdenie

celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto požiadavka významná aj

z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti

rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil, pričom

pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle . V tejto súvislosti

je preto namieste poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (porovnaj , , ).

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v odôvodnení odcitoval ,

podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne, a ďalej

uviedol, že podľa odseku 2 toho istého zákonného ustanovenia, „ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“.

Krajský súd preskúmaním uznesenia okresného súdu z 21. marca 2013,

prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol sťažovateľ

v odvolaní, konštatoval že „súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

potrebné pre posúdenie veci a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožnil. Aj podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval správne, keď

na základe preukázaného skutkového stavu mal nepochybne zistené, že návrh na povolenie

obnovy konania nebol podaný v zákonom stanovenej lehote tak, ako to zakotvuje ust. § 230

ods. 1 V zistení prvostupňového súdu, že navrhovateľ v 1/ rade mal k dispozícii štyri

roky a keďže bol rozsudok vyhlásený dňa 5. 2. 2008 a nadobudol právoplatnosť dňa

2. 6. 2009 a čestné prehlásenie bolo spísané už v marci 2008, z uvedeného nepochybne

vyplynul právny záver, že návrh, ktorý bol podaný 1. 6. 2012, bol podaný po uplynutí lehoty

tak ako ju zakotvuje ust. Nemohol potom odvolací súd prisvedčiť

odvolateľovi, ktorého odvolanie považoval vyslovene za účelové, keď odvolateľ v podanom

odvolaní opätovne uvádzal tvrdenia, ktoré boli už predmetom dokazovania v rámci

prvostupňového konania...“.

Okresný súd v uznesení z 21. marca 2013 uviedol, že sa „stotožňuje s názorom

právneho zástupcu odporcu, že nebola dodržaná trojmesačná subjektívna lehota podľa

) . na podanie tohto návrhu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa ten, kto

obnovu navrhuje, dozvedel o obnove obnovy alebo ho mohol uplatniť. Ide o zákonnú lehotu,

ktorú nemožno skrátiť, ani predĺžiť. Navrhovateľ mal čestné prehlásenia vyhotovené v

marci 2008, pričom rozsudok vo veci bol vyhlásený dňa 5. 2. 2008, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 2. 6. 2009 a návrh na obnovu konania bol podaný až dňa 1.

6. 2012. Vo svojom návrhu navrhovateľ ani neuviedol, kedy sa o dôvode konania a za akých

okolnosti dozvedel, pričom až na pojednávaní uviedol, že mu to uviedla právnička z B. J. M.

Právna zástupkyňa navrhovateľa najskôr uviedla, že nevie kto poradil navrhovateľovi, že

čestné prehlásenia môžu byť dôvodom obnovy konania, dozvedel sa to až v máji 2012,

pričom až po výsluchu navrhovateľa a záverečnej reči právneho zástupcu odporcu uviedla,

že ide o p. M., ktorú žiadala vypočuť a táto to poradila navrhovateľovi v máji 2012. Súd má

zato, že ide o účelové tvrdenie navrhovateľa, ktoré neboli preukázané žiadnym dôkazom,

navyše navrhovateľ mal tieto čestné prehlásenia spísané už v marci 2008, čiže ich mal

k dispozícii štyri roky a súdu ich nepredložil. Súd musí v konaní o návrhu na obnovu

konania prihliadať aj na to, prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia.

Pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený

aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Na účastníkovi občianskeho súdneho

konania teda je, aby dbal o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky

skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci. Účastník je povinný starať sa o to, aby

rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené a aby na ne aj označil dôkazy. Procesná

prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku je podmienená aj tým, že ten, kto

navrhuje obnovu konania nemal žiaden podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli

použiť skutočnosti rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne, že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto

podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v

pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania o ich existencii vedci a mal aj

dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že návrh podal

v zákonom stanovenej lehote podľa ) ., čestné prehlásenia si dal vyhotoviť

jeden mesiac po vyhlásení rozsudku napriek tomu, že ich mal k dispozícii štyri roky, návrh

na obnovu konania podal až dňa 1.6.2012, preto súd je jednoznačne zato, že tento návrh bol

podaný po lehote a taktiež je súd toho názoru, že uvedené čestné prehlásenia navrhovateľ

mohol zabezpečiť aj v pôvodnom konaní. Z uvedených dôvodov bol návrh na obnovu

konania zamietnutý.“.

Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 21. marca 2013, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania zamietnutý v súlade s .

Obnova konania je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravným

prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.

Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť

a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne

použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea

mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita

nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte ( ) narušiteľné

len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému

mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie

s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím.

Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa

pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy

konania je aj dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa

platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej

trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo

od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu

konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je

v právnom štáte uprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným

rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda

ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd

jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter obnovy konania

ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu

konania nie je prípustné ( ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného

práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým (pozorným, ostražitým,

opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Teda takým,

ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia

uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Ak by sťažovateľ mal

skutočný záujem na ochrane svojho vlastníckeho práva, sám sa mal vo vlastnom záujme

o svoje právo starať. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky,

ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jeho práv (m. m. , , ). Skutočnosť, že

sa sťažovateľ až od „právničk(y) z B. J. M... v máji 2012“ dozvedel, že čestné vyhlásenia

spísané už v marci 2008 „môžu byť dôvodom obnovy konania“, sťažovateľa nijako

neospravedlňuje.

Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu

(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd

zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie

je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne (napr. , , ).

V zmysle sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Článok 51 ods. 1

ustanovuje, že domáhať sa práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z uvedeného potom možno

vyvodiť, že účastník konania sa môže domáhať práva na súdnu ochranu spočívajúcu

in concreto v práve žiadať povolenie obnovy konania len v medziach Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý upravuje postup pri uplatnení tohto práva vrátane lehôt na jeho uplatnenie.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť právo

na súdnu ochranu podľa vtedy, ak koná v súlade s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi konanie pred súdom (, , ).

Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo

arbitrárne a nebolo náležite odôvodnené, nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti

krajského súdu (, ). Krajský súd (v spojení s uznesením okresného

súdu z 21. marca 2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto

časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia,

ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri

aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti

poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,

Décisions et raports, č. 60 ()].

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom

rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie

základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade

rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa a nasl.

nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním

ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu

vecnej príslušnosti medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014