Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 666/2014
PDF · 229.86 KB
No categories available
III. ÚS 666/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
25. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátkou
JUDr. Antóniou Kauzalovou, Májová 1115, Čadca, ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
28. októbra 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „sa domáhal povolenia obnovy konania
a po povolení obnovy konania žiadal, aby návrh navrhovateľa O. H. o určenie, že je
spoluvlastníkom nehnuteľnosti... zapísaných na LV č. katastrálneho odboru Okresného
úradu Čadca, bol zamietnutý“.
Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 79/2012 z 21. marca 2013 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu z 21. marca 2013“), ktorým bol návrh sťažovateľa na obnovu konania
zamietnutý. Dôvodom zamietnutia tohto návrhu bolo nedodržanie trojmesačnej subjektívnej
lehoty podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na podanie
obnovy konania. Nedodržanie trojmesačnej lehoty súdy odôvodnili tým, „že čestné
prehlásenia, v ktorých bolo prehlásené, že otec sťažovateľa J. K. získal celé parcele darom
od svojho otca J. K. ešte za jeho života sú z marca 2008, od ktorej doby uplynula
do podania návrhu o obnovu konania štvor ročná lehota, z čoho vyplynul právny záver, že
návrh sťažovateľa na obnovu konania bol podaný po uplynutí lehoty tak, ako to ustanovuje
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že čestné vyhlásenia získal v marci 2008,
pričom rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 271/2002 bol vyhlásený 5. februára 2008.
Uvedené čestné vyhlásenia nemohol sťažovateľ predložiť do vyhlásenia rozsudku
okresného súdu, lebo ich nemal k dispozícii. Uvedené čestné vyhlásenia sťažovateľ doručil
krajskému súdu v odvolacom konaní. Odvolací súd na tieto dôkazy neprihliadal s poukazom
na § 120 ods. 4 OSP, lebo mali byť predložené skôr, ako bol vyhlásený rozsudok okresného
súdu.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „v prípade dodržania trojmesačnej lehoty
na podanie obnovy konania, tak ako uvádza krajský súd, tento návrh na obnovu konania by
musel sťažovateľ podať ešte počas odvolacieho konania vo veci Krajského súdu Žilina
8Co/142/2008, v ktorom konaní bol vyhlásený rozsudok dňa 16. 09. 2008. Teda je nelogické
troj mesačnú lehotu počítať odo dňa ich vyhotovenia, to jest od marca 2008. Uvedené
čestné prehlásenia sa nezabezpečovali skôr, lebo na darovanie parciel starým otcom
sťažovateľa synovi J. K. otcovi sťažovateľa, poukázal písomne vo svojom vyjadrení,
pôvodne označený odporca A. K. a to vo vyjadrení, doručenom súdu dňa 20. 03. 2001.
Uvedenú skutočnosť potvrdili aj právni nástupcovia po neb. A. K., to jest odporcovia
v konaní Okresného súdu Čadca 5C/271/2002. Taktiež bolo okresnému súdu v tomto konaní
predložené Rozhodnutie ONV Čadca, odbor PLVH pod č. 2944/1976-les zo dňa
15. 12. 1976, v ktorom rozhodnutí boli označené parcely a menoslov, ktorým vlastníkom sa
odníma užívacie právo v parcelách, uvedených v tomto rozhodnutí...
Pre zosúladenie skutočného stavu so stavom právnym, sťažovateľ podal Návrh
na obnovu konania, ktorý návrh bol zamietnutý Uznesením Okresného súdu Čadca
5 C 79/2012 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu Žilina 5 Co/1/2014.“.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označeného základného práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru v tom, že „jeho návrh na obnovu konania bol zamietnutý
v podstate z procesných dôvodov a to z dôvodu, že nebola dodržaná troj mesačná lehota
podľa § 230 ods. 1 OSP, od vyhotovenia čestných prehlásení. Čestné prehlásenia boli
vyhotovené v marci 2008 a návrh na obnovu konania sťažovateľ podal 01. 06. 2012, teda
po štvorročnej dobe.“.
Sťažovateľ špeciálne poukazuje na to, že „čestné prehlásenia... podal v rámci
odvolacieho konania na Krajský súd v Žiline vo veci 8Co/142/2008, ktoré krajský súd
nebral do úvahy, keďže boli podané až po vyhlásení rozsudku prvostupňovým súdom. Keďže
sťažovateľ čestné prehlásenia mal k dispozícii v marci 2008, trojmesačná subjektívna lehota
podľa súdov by uplynula v júni 2008, teda počas odvolacieho konania, počas ktorého
sťažovateľ nemohol podať návrh na obnovu konania. Návrhom na obnovu konania sa môže
napadnúť len právoplatný rozsudok. Sťažovateľ rozoberal túto situáciu s právničkou
JUDr. M. a to v máji 2012. JUDr. M. sťažovateľovi oznámila, že keď čestné prehlásenia
predložené Krajskému súdu v Žiline v marci 2008 sa nebrali do úvahy, tieto sú spôsobilým
dôvodom na obnovu konania, ktorú je možno podať v trojročnej lehote od právoplatnosti
rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Čadca 5C/271/2002 v spojitosti s Rozsudkom
Krajského súdu v Žiline 8Co/142/2008 nadobudol právoplatnosť 02. 06. 2009. Návrh
na obnovu konania sťažovateľ podal na Okresný súd Čadca dňa 01. 06. 2012, teda
objektívna lehota bola dodržaná.“.
Sťažovateľ v sťažnosti cituje § 230 ods. 1 OSP, podľa ktorého návrh na obnovu
konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa
dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť, a poukazuje na to,
že „od právničky M. sa v máji 2012 dozvedel, že čestné prehlásenia, ktoré v rámci súdneho
konania neboli brané do úvahy, môžu byť dôvodom na obnovu konania. Teda o dôvode
obnovy konania sa sťažovateľ dozvedel až v máji 2012, teda trojmesačná lehota bola
zachovaná.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že právny záver procesného nedodržania lehoty uvedený
v napadnutom uznesení krajského súdu „nie je správny, v čom... vidí porušenie svojho
práva na spravodlivý proces, ktorého dôsledkom bolo odňaté vlastnícke právo sťažovateľa
k sporným parcelám“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v konaní vo veci samej
vyhovel jeho sťažnosti a nálezom rozhodol, že jeho:
„Základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a to Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 01. 2014
pod sp. zn. 5Co/1/2014 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline 5Co/l/2014 zo dňa 29. 01. 2014 zrušuje
a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi... finančné zadosťučinenie vo výške
402,64 €...“, ako aj „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €...“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 1/2014 a jeho uznesením z 29. januára 2014 bolo
porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05,
II. ÚS 19/05]. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov ústavy, ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, najmä čl. 20 ods. 1 ústavy, je v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie
sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.
III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“
v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom krajského súdu, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu
vyjadrenými v jeho uznesení z 21. marca 2013, ktorým zamietol návrh sťažovateľa
na obnovu konania.
Pred tým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľa v danej veci, je
nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať len proti
rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci rozhodoval v poslednom stupni,
preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľky predpokladá posúdenie
celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci je táto požiadavka významná aj
z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti
rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil, pričom
pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 219 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti
je preto namieste poukázať na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý v odôvodnení odcitoval § 219 ods. 1 OSP,
podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne, a ďalej
uviedol, že podľa odseku 2 toho istého zákonného ustanovenia, „ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“.
Krajský súd preskúmaním uznesenia okresného súdu z 21. marca 2013,
prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol sťažovateľ
v odvolaní, konštatoval že „súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil. Aj podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval správne, keď
na základe preukázaného skutkového stavu mal nepochybne zistené, že návrh na povolenie
obnovy konania nebol podaný v zákonom stanovenej lehote tak, ako to zakotvuje ust. § 230
ods. 1 O. s. p. V zistení prvostupňového súdu, že navrhovateľ v 1/ rade mal k dispozícii štyri
roky a keďže bol rozsudok vyhlásený dňa 5. 2. 2008 a nadobudol právoplatnosť dňa
2. 6. 2009 a čestné prehlásenie bolo spísané už v marci 2008, z uvedeného nepochybne
vyplynul právny záver, že návrh, ktorý bol podaný 1. 6. 2012, bol podaný po uplynutí lehoty
tak ako ju zakotvuje ust. § 230 ods. 1 O. s. p. Nemohol potom odvolací súd prisvedčiť
odvolateľovi, ktorého odvolanie považoval vyslovene za účelové, keď odvolateľ v podanom
odvolaní opätovne uvádzal tvrdenia, ktoré boli už predmetom dokazovania v rámci
prvostupňového konania...“.
Okresný súd v uznesení z 21. marca 2013 uviedol, že sa „stotožňuje s názorom
právneho zástupcu odporcu, že nebola dodržaná trojmesačná subjektívna lehota podľa
§ 230 ods. 1) Osp. na podanie tohto návrhu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa ten, kto
obnovu navrhuje, dozvedel o obnove obnovy alebo ho mohol uplatniť. Ide o zákonnú lehotu,
ktorú nemožno skrátiť, ani predĺžiť. Navrhovateľ mal čestné prehlásenia vyhotovené v
marci 2008, pričom rozsudok vo veci 5C/271/02 bol vyhlásený dňa 5. 2. 2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 2. 6. 2009 a návrh na obnovu konania bol podaný až dňa 1.
6. 2012. Vo svojom návrhu navrhovateľ ani neuviedol, kedy sa o dôvode konania a za akých
okolnosti dozvedel, pričom až na pojednávaní uviedol, že mu to uviedla právnička z B. J. M.
Právna zástupkyňa navrhovateľa najskôr uviedla, že nevie kto poradil navrhovateľovi, že
čestné prehlásenia môžu byť dôvodom obnovy konania, dozvedel sa to až v máji 2012,
pričom až po výsluchu navrhovateľa a záverečnej reči právneho zástupcu odporcu uviedla,
že ide o p. M., ktorú žiadala vypočuť a táto to poradila navrhovateľovi v máji 2012. Súd má
zato, že ide o účelové tvrdenie navrhovateľa, ktoré neboli preukázané žiadnym dôkazom,
navyše navrhovateľ mal tieto čestné prehlásenia spísané už v marci 2008, čiže ich mal
k dispozícii štyri roky a súdu ich nepredložil. Súd musí v konaní o návrhu na obnovu
konania prihliadať aj na to, prečo účastník nesplnil v pôvodnom konaní povinnosť tvrdenia.
Pokiaľ účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený
aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Na účastníkovi občianskeho súdneho
konania teda je, aby dbal o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky
skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci. Účastník je povinný starať sa o to, aby
rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené a aby na ne aj označil dôkazy. Procesná
prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku je podmienená aj tým, že ten, kto
navrhuje obnovu konania nemal žiaden podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli
použiť skutočnosti rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne, že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto
podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v
pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania o ich existencii vedci a mal aj
dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že návrh podal
v zákonom stanovenej lehote podľa § 230 ods. 1) Osp., čestné prehlásenia si dal vyhotoviť
jeden mesiac po vyhlásení rozsudku napriek tomu, že ich mal k dispozícii štyri roky, návrh
na obnovu konania podal až dňa 1.6.2012, preto súd je jednoznačne zato, že tento návrh bol
podaný po lehote a taktiež je súd toho názoru, že uvedené čestné prehlásenia navrhovateľ
mohol zabezpečiť aj v pôvodnom konaní. Z uvedených dôvodov bol návrh na obnovu
konania zamietnutý.“.
Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu z 21. marca 2013, ktorým bol návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 OSP.
Obnova konania je v občianskom súdnom konaní mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktorý je spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia.
Predstavuje zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť
a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Obnova konania však nie je generálne
použiteľná a možno ju povoliť len vo výnimočných prípadoch. Základná idea
mimoriadnych opravných prostriedkov totiž vychádza z toho, že právna istota a stabilita
nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné
len mimoriadne a výnimočne. Účelom zakotvenia obnovy konania do systému
mimoriadnych opravných prostriedkov je umožniť účastníkovi konania nové konanie
s novým rozhodnutím vo veci, v ktorej sa konanie už skončilo právoplatným rozhodnutím.
Obnova konania má takto umožniť, aby došlo k náprave skutkových omylov, z ktorých sa
pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzalo. Jedným z kritérií prípustnosti obnovy
konania je aj dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Podľa
platnej a účinnej zákonnej úpravy možno návrh na obnovu konania podať v subjektívnej
trojmesačnej lehote, plynúcej od času, keď sa účastník dozvedel o dôvode obnovy, alebo
od času, keď tento dôvod mohol uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu
konania je v zásade trojročná a plynie od právoplatnosti rozsudku. Uplynutím tejto lehoty je
v právnom štáte uprednostnená požiadavka právnej istoty nastolenej právoplatným
rozhodnutím pred novým konaním (a prípadným novým rozhodnutím) vo veci. Teda
ak účastník podá návrh na obnovu konania po uplynutí zákonných lehôt na jej podanie, súd
jeho návrh obligatórne zamietne. Zákonná úprava zvýrazňujúc charakter obnovy konania
ako mimoriadneho opravného prostriedku navyše uvádza, že navrátenie lehoty na obnovu
konania nie je prípustné (§ 230 ods. 3 OSP).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného
práva, ktorou je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým) patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva. Teda takým,
ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia
uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Ak by sťažovateľ mal
skutočný záujem na ochrane svojho vlastníckeho práva, sám sa mal vo vlastnom záujme
o svoje právo starať. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky,
ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo
k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013). Skutočnosť, že
sa sťažovateľ až od „právničk(y) z B. J. M... v máji 2012“ dozvedel, že čestné vyhlásenia
spísané už v marci 2008 „môžu byť dôvodom obnovy konania“, sťažovateľa nijako
neospravedlňuje.
Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne
umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu
(na obnovu konania) vo veci konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd
zároveň konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia nie
je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní
o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory
účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Článok 51 ods. 1 ústavy
ustanovuje, že domáhať sa práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z uvedeného potom možno
vyvodiť, že účastník konania sa môže domáhať práva na súdnu ochranu spočívajúcu
in concreto v práve žiadať povolenie obnovy konania len v medziach Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý upravuje postup pri uplatnení tohto práva vrátane lehôt na jeho uplatnenie.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vtedy, ak koná v súlade s procesno-právnymi
predpismi upravujúcimi konanie pred súdom (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 36/04).
Keďže ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo
arbitrárne a nebolo náležite odôvodnené, nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti
krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení s uznesením okresného
súdu z 21. marca 2012) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom
vysporiadal s námietkami sťažovateľa, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto
časti ako zjavne neopodstatnenej.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1
dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba
bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia,
ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho
charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri
aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti
poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985,
Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011)
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom
rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie
základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade
rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 228 a nasl. OSP
nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje absenciu
vecnej príslušnosti medzi namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014