Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 181/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004

predbežne prerokoval sťažnosť R. N., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., B.,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2

a a 3 a práv podľa , 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Pezinok

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. Nt 102/02 a Krajského súdu

v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2004

doručená sťažnosť R. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , , a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Pezinok (ďalej

len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. Nt 102/02 a

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3

To 20/01 a sp. zn. .

Sťažovateľ uvádza, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 6. novembra 2000 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu marenia výkonu

úradného rozhodnutia podľa . Sťažovateľ sa voči

uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolal. Jeho odvolanie krajský súd uznesením

sp. zn. zo 14. marca 2001 zamietol. Sťažovateľ podal 9. januára 2001 návrh

na obnovu konania, v ktorej navrhol vykonať ďalšie dôkazy.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Okresný súd Pezinok, ako vecne a miestne príslušný

súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy, uznesením č. k. Nt 102/02 zo dňa 22. 10.

2003 rozhodol, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamieta, pretože neboli

zistené dôvody obnovy konania podľa .

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným vyšetrením nevyšli najavo

skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so

skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Nt 102/02

z 22. októbra 2003 podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodoval na neverejnom

zasadnutí a uznesením sp. zn. z 10. decembra 2003 ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu na neverejnom zasadnutí mu

nebolo umožnené „prejednať navrhované nové dôkazy“ a „odôvodniť podanie svojej

sťažnosti“, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na verejné a spravodlivé prejednanie

veci pred súdom, pričom sťažovateľ zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že mu nebol termín

konania neverejného zasadnutia oznámený, čím sa nemohol „osobne obhajovať pred súdom

a osobne predniesť svoju vec pred súdom“. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že rozhodnutie

krajského súdu na neverejnom zasadnutí nebolo verejne vyhlásené, čo je podľa jeho názoru

v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, a tým aj porušením jeho práva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal návrh na ďalšie konanie a po prerokovaní nálezom rozhodol, že:

„konaním a rozhodnutím Okresného súdu v Pezinku, č. k. , Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 14. 3. 2001, č. k. , Okresného súdu v Pezinku, č. k. Nt 102/02,

Krajského súdu v Bratislave, , bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , 47, 48 a 50 SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ďalej aby zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Pezinku, č. k. Nt 102/02, zo dňa

22. 10. 2003, a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, , zo dňa 10. 12.

2003, a vec vrátil na ďalšie konanie.

Nakoniec aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

50.000,- Sk.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa

a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Podstatou tvrdení v časti sťažnosti sťažovateľa je porušenie označených

základných práv, ku ktorým malo dôjsť v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. a v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. .

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to

kogentné ustanovenie neumožňuje (napr. ,

).

Z obsahu podania doručeného ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom napadnutý

rozsudok okresného súdu sp. zn. v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. nadobudol právoplatnosť 14. marca 2001.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola doručená

predmetná sťažnosť, t. j. 22. apríla 2004, už uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná

lehota pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

oneskorene podanú.

2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie označených základných práv

v rozhodnutí okresného súdu sp. zn. Nt 102/02 z 22. októbra 2003 a krajského súdu

sp. zn. z 10. decembra 2003.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením

sp. zn. Nt 102/02 z 22. októbra 2003 rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy

konania zamieta, „pretože neboli zistené dôvody obnovy konania podľa “

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 10. decembra 2003 tak, že sťažnosť sťažovateľa

zamietol s odôvodnením, že „v konaní o obnove konania bola zistená nová skutočnosť a to,

že dňa 13. 7. 1999 odsúdený ... nebol fyzicky predvedený na OOPZ v Pezinku, ktorá

z pohľadu povolenia obnovy konania je právne irelevantná“.

Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti a tvrdenia sťažovateľa uvádzané

v sťažnosti podľa názoru ústavného súdu nemôže sťažovateľ s úspechom namietať

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva na verejné prerokovanie

veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

práva byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom vinu, a práva na obhajobu podľa a 3 uvedenými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, pretože ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením základných práv a rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe

ním podaného návrhu vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil.

Právom na spravodlivý proces nemožno rozumieť povinnosť súdu vyhovieť každému

podanému návrhu.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa

všeobecného súdu.

Ústavný súd nezistil, že by rozhodovanie všeobecných súdov bolo arbitrárne a nebolo

náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

(, ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva podľa vo väzbe

na čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde sp. zn. ,

ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že o sťažnosti sťažovateľa nemal krajský

súd rozhodovať na neverejnom zasadnutí, ako ani s jeho názorom, že rozhodnutie mal

verejne vyhlásiť.

Podľa súd na verejnom zasadnutí rozhoduje tam, kde to

zákon výslovne uvádza. Podľa na neverejnom zasadnutí

rozhoduje súd tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom

pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí. Podľa

na verejnom zasadnutí rozhodne nadriadený súd o sťažnosti podľa § 74 ods. 2 Trestného

poriadku (sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe). nikde neustanovuje, že sa

na verejnom zasadnutí rozhoduje aj v inom prípade ako o sťažnosti podanej z dôvodu

podľa . Preto je rozhodovanie krajského súdu na neverejnom

zasadnutí v súlade s ustanoveniami a . Rozhodnutie na

neverejnom zasadnutí sa v zmysle vždy vyhlási. Zákon však

neustanovuje podmienku verejného vyhlásenia, ako je to napr. pri rozhodnutí na verejnom

zasadnutí v zmysle . Sťažovateľom uvádzaný

dohovoru v druhej vete ustanovuje, že verejne sa musí vyhlásiť rozsudok. Toto právo, resp.

povinnosť súdu sú stanovené aj , konkrétne v Trestného

poriadku, podľa ktorého rozsudok musí byť vyhlásený vždy verejne. Zákon však verejnú

formu vyhlásenia nepožaduje aj pre iné rozhodnutia, preto postačuje, ak sú tieto oznámené

v súlade s .

O návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania okresný súd rozhodoval

22. októbra 2003 v súlade s ustanovením na verejnom

zasadnutí a krajský súd rozhodoval 10. decembra 2003 na neverejnom zasadnutí o sťažnosti

sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý sťažnosť podľa § 148 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Rovnako ani ďalšia námietka sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní

o sťažnosti proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa o povolení obnovy konania

vedeného pod sp. zn. došlo k porušeniu práva podľa

vo väzbe na čl. 6 ods. 2 dohovoru, nie je právne významná pre založenie príčinnej súvislosti

medzi namietaným porušením základných práv a rozhodnutím krajského súdu, pretože

jednou z podmienok obnovy konania podľa je aj existencia

právoplatného rozsudku. K vysloveniu viny sťažovateľa došlo odsudzujúcim rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 6. novembra 2000 v spojení s rozhodnutím krajského

súdu sp. zn. zo 14. marca 2001, ktoré nadobudli právoplatnosť 14. marca 2001.

Nadobudnutím právoplatnosti týchto rozhodnutí stratil sťažovateľ právo, aby bol

považovaný za nevinného, čím následne nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva.

Napokon ústavný súd nezistil ani porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

vo väzbe na dohovoru, ktoré sťažovateľ videl najmä v tom, že sa

nemohol zúčastniť na neverejnom zasadnutí krajského súdu, pretože nebol o jeho termíne

informovaný. Podľa a sa neverejné zasadnutie koná

za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa. Iné osoby sú z účasti

na neverejnom zasadnutí vylúčené. Zákon vylučuje účasť iných osôb ako členov senátu

a zapisovateľa, a teda aj sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Neupovedomením

sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia teda nemohlo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľa na obhajobu podľa , resp. podľa dohovoru,

pretože zákon jeho účasť na tomto zasadnutí priamo vylučuje.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004