Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)IV. ÚS 181/04
PDF · 195.92 KB
No categories available
IV. ÚS 181/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004
predbežne prerokoval sťažnosť R. N., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. H., B.,
ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Pezinok
v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 2/00 a sp. zn. Nt 102/02 a Krajského súdu
v Bratislave v konaniach vedených pod sp. zn. 3 To 20/01 a sp. zn. 7 To 294/2003, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť R. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2004
doručená sťažnosť R. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Pezinok (ďalej
len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 T 2/00 a sp. zn. Nt 102/02 a
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3
To 20/01 a sp. zn. 7 To 294/2003.
Sťažovateľ uvádza, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 2/00
zo 6. novembra 2000 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Sťažovateľ sa voči
uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolal. Jeho odvolanie krajský súd uznesením
sp. zn. 3 To 20/01 zo 14. marca 2001 zamietol. Sťažovateľ podal 9. januára 2001 návrh
na obnovu konania, v ktorej navrhol vykonať ďalšie dôkazy.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Okresný súd Pezinok, ako vecne a miestne príslušný
súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy, uznesením č. k. Nt 102/02 zo dňa 22. 10.
2003 rozhodol, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamieta, pretože neboli
zistené dôvody obnovy konania podľa § 278 Trestného poriadku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným vyšetrením nevyšli najavo
skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Nt 102/02
z 22. októbra 2003 podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodoval na neverejnom
zasadnutí a uznesením sp. zn. 7 To 294/2003 z 10. decembra 2003 ju zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu na neverejnom zasadnutí mu
nebolo umožnené „prejednať navrhované nové dôkazy“ a „odôvodniť podanie svojej
sťažnosti“, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na verejné a spravodlivé prejednanie
veci pred súdom, pričom sťažovateľ zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že mu nebol termín
konania neverejného zasadnutia oznámený, čím sa nemohol „osobne obhajovať pred súdom
a osobne predniesť svoju vec pred súdom“. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že rozhodnutie
krajského súdu na neverejnom zasadnutí nebolo verejne vyhlásené, čo je podľa jeho názoru
v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, a tým aj porušením jeho práva.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal návrh na ďalšie konanie a po prerokovaní nálezom rozhodol, že:
„konaním a rozhodnutím Okresného súdu v Pezinku, č. k. 1 T 2/00, Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 14. 3. 2001, č. k. 3 To 20/01, Okresného súdu v Pezinku, č. k. Nt 102/02,
Krajského súdu v Bratislave, 7 To 294/2003, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46, 47, 48 a 50 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ďalej aby zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Pezinku, č. k. Nt 102/02, zo dňa
22. 10. 2003, a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, 7 To 294/2003, zo dňa 10. 12.
2003, a vec vrátil na ďalšie konanie.
Nakoniec aby priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
50.000,- Sk.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa
a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené
alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Podstatou tvrdení v časti sťažnosti sťažovateľa je porušenie označených
základných práv, ku ktorým malo dôjsť v konaní vedenom na okresnom súde pod
sp. zn. 1 T 2/00 a v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 3 To 20/01.
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to
kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03,
Z obsahu podania doručeného ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľom napadnutý
rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 2/00 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 To 20/01 nadobudol právoplatnosť 14. marca 2001.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola doručená
predmetná sťažnosť, t. j. 22. apríla 2004, už uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná
lehota pre tento druh konania pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
oneskorene podanú.
2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie označených základných práv
v rozhodnutí okresného súdu sp. zn. Nt 102/02 z 22. októbra 2003 a krajského súdu
sp. zn. 7 To 294/2003 z 10. decembra 2003.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie.
Zo sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením
sp. zn. Nt 102/02 z 22. októbra 2003 rozhodol, že návrh sťažovateľa na povolenie obnovy
konania zamieta, „pretože neboli zistené dôvody obnovy konania podľa § 278 Tr. por.“
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 7 To 294/2003 z 10. decembra 2003 tak, že sťažnosť sťažovateľa
zamietol s odôvodnením, že „v konaní o obnove konania bola zistená nová skutočnosť a to,
že dňa 13. 7. 1999 odsúdený ... nebol fyzicky predvedený na OOPZ v Pezinku, ktorá
z pohľadu povolenia obnovy konania je právne irelevantná“.
Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti a tvrdenia sťažovateľa uvádzané
v sťažnosti podľa názoru ústavného súdu nemôže sťažovateľ s úspechom namietať
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na verejné prerokovanie
veci a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
práva byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom vinu, a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy uvedenými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, pretože ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi namietaným porušením základných práv a rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe
ním podaného návrhu vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil.
Právom na spravodlivý proces nemožno rozumieť povinnosť súdu vyhovieť každému
podanému návrhu.
Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným
procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa
všeobecného súdu.
Ústavný súd nezistil, že by rozhodovanie všeobecných súdov bolo arbitrárne a nebolo
náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo väzbe
na čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde sp. zn. 7 To 294/2003,
ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že o sťažnosti sťažovateľa nemal krajský
súd rozhodovať na neverejnom zasadnutí, ako ani s jeho názorom, že rozhodnutie mal
verejne vyhlásiť.
Podľa § 232 Trestného poriadku súd na verejnom zasadnutí rozhoduje tam, kde to
zákon výslovne uvádza. Podľa § 240 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí
rozhoduje súd tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom
pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí. Podľa § 147 ods. 3 Trestného poriadku
na verejnom zasadnutí rozhodne nadriadený súd o sťažnosti podľa § 74 ods. 2 Trestného
poriadku (sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe). Trestný poriadok nikde neustanovuje, že sa
na verejnom zasadnutí rozhoduje aj v inom prípade ako o sťažnosti podanej z dôvodu
podľa § 74 ods. 2 Trestného poriadku. Preto je rozhodovanie krajského súdu na neverejnom
zasadnutí v súlade s ustanoveniami § 232 a § 240 Trestného poriadku. Rozhodnutie na
neverejnom zasadnutí sa v zmysle § 244 Trestného poriadku vždy vyhlási. Zákon však
neustanovuje podmienku verejného vyhlásenia, ako je to napr. pri rozhodnutí na verejnom
zasadnutí v zmysle § 236 Trestného poriadku. Sťažovateľom uvádzaný čl. 6 ods. 1
dohovoru v druhej vete ustanovuje, že verejne sa musí vyhlásiť rozsudok. Toto právo, resp.
povinnosť súdu sú stanovené aj Trestným poriadkom, konkrétne v § 200 ods. 2 Trestného
poriadku, podľa ktorého rozsudok musí byť vyhlásený vždy verejne. Zákon však verejnú
formu vyhlásenia nepožaduje aj pre iné rozhodnutia, preto postačuje, ak sú tieto oznámené
v súlade s Trestným poriadkom.
O návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania okresný súd rozhodoval
22. októbra 2003 v súlade s ustanovením § 286 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom
zasadnutí a krajský súd rozhodoval 10. decembra 2003 na neverejnom zasadnutí o sťažnosti
sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý sťažnosť podľa § 148 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Rovnako ani ďalšia námietka sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní
o sťažnosti proti zamietajúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa o povolení obnovy konania
vedeného pod sp. zn. 7 To 294/2003 došlo k porušeniu práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
vo väzbe na čl. 6 ods. 2 dohovoru, nie je právne významná pre založenie príčinnej súvislosti
medzi namietaným porušením základných práv a rozhodnutím krajského súdu, pretože
jednou z podmienok obnovy konania podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku je aj existencia
právoplatného rozsudku. K vysloveniu viny sťažovateľa došlo odsudzujúcim rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 T 2/00 zo 6. novembra 2000 v spojení s rozhodnutím krajského
súdu sp. zn. 3 To 20/01 zo 14. marca 2001, ktoré nadobudli právoplatnosť 14. marca 2001.
Nadobudnutím právoplatnosti týchto rozhodnutí stratil sťažovateľ právo, aby bol
považovaný za nevinného, čím následne nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva.
Napokon ústavný súd nezistil ani porušenie práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy vo väzbe na čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktoré sťažovateľ videl najmä v tom, že sa
nemohol zúčastniť na neverejnom zasadnutí krajského súdu, pretože nebol o jeho termíne
informovaný. Podľa § 242 ods. 1 a 2 Trestného poriadku sa neverejné zasadnutie koná
za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa. Iné osoby sú z účasti
na neverejnom zasadnutí vylúčené. Zákon vylučuje účasť iných osôb ako členov senátu
a zapisovateľa, a teda aj sťažovateľa na neverejnom zasadnutí. Neupovedomením
sťažovateľa o termíne neverejného zasadnutia teda nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru,
pretože zákon jeho účasť na tomto zasadnutí priamo vylučuje.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2004