Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 1/2016
PDF · 305.74 KB
No categories available
III. ÚS 1/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 271/2013 z 30. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 79/2012
z 25. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 271/2013
z 30. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 725/2004 (ďalej aj „pôvodné konanie“) vystupoval
sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného v konaní iniciovanom mestom Prešov (ďalej
len „žalobca“), v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom miestnej
komunikácie špecifikovanej v žalobnom návrhu.
Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 28. júna 2011 žiadal o obnovu
pôvodného konania, a to z dôvodu, že až po nahliadnutí (v prvej polovici roku 2011)
do konkurzného spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „konkurzný súd“)
sp. zn. 1 K 17/00 zistil, že súpis majetku (ďalej len „úpadca“), spolu aj
s prílohami bol založený v osobitnom zväzku, a preto znalecké posudky, ktoré sa v ňom
nachádzali, neboli predložené okresnému súdu pri rozhodovaní vo veci vedenej
pod sp. zn. 7 C 725/2004, a preto tieto dôkazy nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiť
v pôvodnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ by bol zaslaný okresnému súdu
celý spisový materiál, mohol mu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Okresný súd uznesením sp. zn. 29 C 152/2011 z 23. marca 2012 (ďalej len
,,uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania“) zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania a zaviazal ho zaplatiť žalobcovi trovy konania.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ napokon proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie,
o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.
Podľa sťažovateľa neobstojí tvrdenie krajského súdu, že dôkazy, ktoré v dobe
pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť, a že nič mu nebránilo
navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného spisu úpadcu,
pretože „konkurzný spis bol pripojený k pôvodnému konaniu avšak bol neúplný a sťažovateľ
nemohol vedieť, že dôkaz - dožiadanie, ktoré súd prvého stupňa v pôvodnom konaní vykonal
v zmysle § § 120 ods. 1 a 122 ods. 2 O. s. p., a to pripojením konkurzného spisu 1 K 17/00,
nevykonal súd správne.
Je predsa nesporné a nemožno to pripočítať na ťarchu sťažovateľa, ktorý sa držal
zásady, že súd pozná právo a že nepredpokladal, že Krajský súd v Košiciach zašle
Okresnému súdu Prešov na jeho dožiadanie nekompletný konkurzný spis.“.
Podľa názoru sťažovateľa nemožno od neho „spravodlivo požadovať a neukladá mu
to ani žiaden právny predpis, povinnosť pri vykonávaní dôkazov zo strany súdu zisťovať, či
súd vykonal tento úkon - dožiadanie správne. Na pojednávaní konanom dňa 24. 05. 2007
v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Prešov súd: „oboznámil účastníkov konania
z konkurzným spisom, ktorý bol predložený súdu z Krajského súdu v Košiciach č. 1 K 17/00
týkajúci sa konkurzného konania voči úpadcovi a nie iba
s čiastočným, tzn. s neúplným spisom úpadcu “.
Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní o návrhu na obnovu konania bolo
nepochybne preukázané, že nemohol zo svojej viny v pôvodnom konaní predložiť dôkaz̶
súpis majetku úpadcu, pričom tento dôkaz mu mohol privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, keďže súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd považovali
za preukázané, že stavba pozemnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.
Sťažovateľ zastáva názor, že priaznivejšie rozhodnutie vo veci mohol pre neho
privodiť práve súpis majetku úpadcu, pretože sťažovateľ nadobudol predmetnú pozemnú
komunikáciu od spoločnosti ̶, ktorá ju nadobudla
od správcu konkurznej podstaty úpadcu kúpnou zmluvou, a túto miestnu komunikáciu mal
správca konkurznej podstaty zaradenú v súpise majetku úpadcu pod poradovým číslom 48,
pričom v pôvodnom konaní považoval súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd
za preukázané, že stavba miestnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací súd vo svojom uznesení
neposudzoval jeho tvrdenú skutočnosť, že mu bola znemožnená, odňatá možnosť realizácie
jeho procesných práv stanovených Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj ,,OSP“), ktoré
majú slúžiť na ochranu jeho právom chránených záujmov v konkrétnom konaní
nepredložením zo strany konkurzného súdu okresnému súdu na jeho dožiadanie
kompletného konkurzného spisu.
Z uvedeného potom pre sťažovateľa vyplýva, že odvolací súd nevyvrátil
argumenty, na ktoré v konaní poukazoval. V rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne,
čo sa týka myšlienkových konštrukcií, racionálne logickým spôsobom nevysporiadal
s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval sťažovateľ.
Odvolací súd nedal podľa sťažovateľa odpoveď na jeho kľúčové námietky, hoci ich
uviedol písomne vo svojom návrhu, vyjadreniach, ako aj vo svojom odvolaní. Za kľúčové
námietky sťažovateľ považuje „vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach, list z 25. 05. 2011,
list z 10. 06. 2011 a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho
súdu Českej republiky“.
Sťažovateľ je toho názoru, že postup krajského súdu zakladal právo na prístup
k ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre odňatie možnosti konať
pred súdom. Preto pokiaľ najvyšší súd jeho dovolanie odmietol, porušil jeho ústavou
garantované práva uvedené v petite sťažnosti.
Sťažovateľ s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a považuje ho
za „nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zjavnú arbitrárnosť a z ústavného hľadiska
za neudržateľné, čo má za následok porušenie základných práv sťažovateľa“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo , podľa článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej
republiky, článku 36 ods. Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 271/2013
z 30. 01. 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. 03. 2013
porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 01. 2014, sp. zn.
2 Cdo 271/2013 a uznesenie Krajského súdu v Prešove z 25. 03. 2013, sp. zn. 8 Co 79/2012
sa zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči
porušovateľovi... , a to trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta
JUDr. Ladislava Lukáča... ,ktoré je Najvyšší súd SR povinný uhradiť do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne
napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolanie vo veci obnovy
konania.
II.1 K napadnutému uzneseniu krajského súdu
Vo vzťahu k sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013, ústavný súd prvom rade skúmal
včasnosť podania tejto časti sťažnosti.
V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
najvyššieho súdu o dovolaní a lehota na podanie takej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade,
ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu
[porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský
a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99]. Tak to bolo aj v danej
veci.
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP,
podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že
je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. 12. 1998 sa odvolací súd pri potvrdení
prvostupňového rozhodnutia v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu
nižšieho stupňa.
Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už vyslovil, že zákonodarcom upravenú
fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať
aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka
občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.
Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozhodnutie je nevyhnutné považovať
za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podstatou sťažnosti na porušenie v sťažnosti označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd dostatočne
svoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože sa nevysporiadal zo závermi rozhodnutí, na ktoré
poukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 29 Odo 394/2002, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 285/99). Taktiež
sťažovateľ namieta, že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky
povolenia obnovy konania, keď vyjadrenie konkurzného súdu, ako aj súpis majetku úpadcu
spolu s prílohami (znaleckými posudkami) nepovažoval za dôkaz v zmysle § 228 ods. 1
písm. a) OSP a neposkytol sťažovateľovi zákonom vyžadovanú ochranu. Vzhľadom na to
nie je podľa neho z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne
zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú jeho právnu argumentáciu uvedenú v odvolaní
a jeho námietky za opodstatnené.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu
napadnutého uznesenia krajského súdu z uvedených hľadísk.
Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa v rozsahu vyplývajúcom z § 212
ods. 1 a 3 OSP a uznesenie okresného súdu o zamietnutý návrhu na obnovu konania potvrdil
podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP, pretože bolo podľa jeho názoru vecne správne.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odcitoval § 219 ods. 2 OSP, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa s odôvodnením obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody, a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením uznesenia
okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Zároveň skonštatoval
správnosť jeho dôvodov.
K odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že „Z obsahu spisu 7C 725/2004
Okresného súdu Prešov nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi konania až
do rozhodnutia súdu 1. stupňa zostala spornou otázka, či miestna komunikácia stojaca
2
na parc. č. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 9673 mvedenej na LV č.
KÚ bola predmetom konkurznej podstaty úpadcu
Kým žalobca tvrdil, že táto komunikácia v súpise konkurznej podstaty do majetku
zahrnutá nebola, žalovaný naopak tvrdil, že predmetom konkurznej podstaty bola. (č. l. 347
spisu Okresného súdu Prešov 7C 725/2004).
Odvolací súd má za to, že žalovaným teraz tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý
k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Nič totiž nebránilo
žalovanému navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného
spisu úpadcu Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na vykonanie
dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci žalovaný potrebné informácie
v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania už nie je rozhodujúci ani jeho obsah.
So zreteľom na vyššie uvedené možno vysloviť záver, že podmienka pre povolenie
obnovy konania splnená nebola, keďže žalovaným predložený dôkaz - súpis majetku:
, správca konkurznej podstaty úpadcu
, IČO: , sp. zn. 1K17/00-10, z ktorého z prílohy 2b vyplýva, že v súpise
majetku je zahrnutá i stavba komunikácie, ktorá bola predmetom prevodu - kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 21. 11. 2002 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu
a spoločnosťou (č. l. 3 súdneho
spisu) nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.
Podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. je predpokladom obnovy konania,
aby dôkazy, ktoré tu v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník
bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil
zákonom uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1 O. s. p.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel
konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označil všetky potrebné dôkazné
prostriedky. Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového
stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy
v konaní. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená len
možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho účastníkom konania súdu.
Odvolací súd sa tak vzhľadom k horeuvedenému nestotožňuje s názorom žalovaného,
že dôkazy, ktoré v dobe pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť.
Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. napadnuté
uznesenie súdu 1. stupňa ako vecne správne potvrdil.“.
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť
odvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať
aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP (I. ÚS 342/2010, IV. ÚS 229/2010).
Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora Európskej únie nevyžaduje, aby bola
v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (I. ÚS 183/2012, IV. ÚS 119/2012, rozhodnutia ESĽP Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Okresný súd v uznesení o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podrobne
uviedol dôvody, ktoré ho k jeho rozhodnutiu viedli. Zdôraznil najmä, že neboli preukázané
okolnosti brániace zisteniu, že pripojený konkurzný spis nie je úplný v časti chýbajúceho
súpisu majetku úpadcu, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že „nejde o dôkaz,
ktorý bez vlastnej viny v pôvodnom konaní použiť nemohol“. Okresný súd vychádzajúc
okrem iného aj z rozsudkov krajského súdu sp. zn. 9 Co 10/2008 z 10. júna 2008 a názoru
Najvyššieho súdu Českej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 194/2008
z 11. septembra 2009 nepovažoval za preukázanú ani kumulatívnou podmienkou
podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP, ktorou je skutočnosť, že tento nový dôkaz je právne
spôsobilý privodiť navrhovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Okresný súd považoval za nevyhnutné napokon poukázať aj na nedostatočnú
identifikáciu miestnej komunikácie uvedenej v súpise majetku úpadcu pod poradovým
číslom 48.
Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom
na obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,
d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku
k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené
základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia
neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného
orgánu Európskych spoločenstiev.
Podľa § 232 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci
rozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,
alebo obnovu konania povolí.
Ústavný súd zo spisovej dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil,
že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním
podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal a rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že sťažovateľom predložený dôkaz nie je spôsobilým dôvodom obnovy
konania, keď nepreukázal žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré
bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Odôvodnenie namietaného uznesenia
krajského súdu spolu s podrobným odôvodnením rozhodnutia okresného súdu dostatočne
objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia
okrem iného aj s odkazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu
na obnovu konania nie je v prípade jeho zamietnutia návrhu v rozpore so zárukami
vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu; ústavný súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré následne sťažovateľ
formuloval aj vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Z hľadiska procesného
postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí návrhu na obnovu konania a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
bol v súlade s § 234 ods. 1 OSP zamietnutý.
Ústavný súd prisvedčil názoru vo veci konajúcich všeobecných súdov, že sťažovateľ
(aj v zastúpení právneho zástupcu) v priebehu pôvodného konania opakovane realizoval
svoje procesné práva spočívajúce aj v nahliadaní do konkurzného spisu úpadcu, kedy mohol
zistiť, že jeho chýbajúcou súčasťou je aj súpis majetku úpadcu. V tejto súvislosti ústavný
súd zdôrazňuje jednu zo základných zásad práva, a to zásadu „iura vigilantibus non
dormientibus prosunt“, v zmysle ktorej je právo dané v prospech bdelých, a nie spiacich,
t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú.
Navyše, v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP ide o kumulatívnu podmienku, kedy je
potrebné, aby skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktoré účastník konania nemohol použiť
v pôvodnom konaní, mohla privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Taktiež nie je pravdou, že všeobecné súdy nereagovali na námietky sťažovateľa
spočívajúce v poukaze na závery vyslovené v judikatúre najvyššieho súdu, ako
aj Najvyššieho súdu Českej republiky, keď okresný súd odkázal na iný názor najvyššieho
súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009, podľa ktorého
v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinnom
do 31. decembra 2005 je vec do súpisu konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene iba vtedy,
ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote
proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec
bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní
o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory
účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne
a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského
súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu
konania) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal
s námietkami sťažovateľa (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnému
súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno
vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02,
A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu
judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach
a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo
na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu
judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa,
2003. s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú zjavne
neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta aj porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa vo veci obnovy
konania, lebo po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo
slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie
rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti
medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry
(II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných
súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom
oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto
dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho
domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne
názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv v tom, že najvyšší súd
sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti
rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol jeho návrh na obnovu konania vedeného pred
okresným súdom pod sp. zn. 7 C 725/2004, ktoré skončilo v jeho neprospech.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil,
že s v dovolaní uvedenými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne
v rámci posudzovania dôvodov dovolania (zisťovanie podmienok prípustnosti obnovy
konania) a zisťovaní prípadných vád konania (§ 241 ods. 2 a § 237 OSP).
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom
zisteného skutkového stavu a právnych záverov z neho vyplývajúcich dostatočne podrobne
uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania a k námietkam sťažovateľa
konštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ krajskému súdu vytýka,
je podľa názoru najvyššieho súdu „síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho
možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené
v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012)“.
V závere najvyšší súd zhrnul, že „pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného
bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239
ods. 1, 2 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia dovolacieho súdu dospel k záveru,
že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom
a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok dôvodnosti
dovolania podľa § 241 ods. 2 OSP a prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, ako aj
o nenaplnení podmienok obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP, a preto dovolanie
podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol. Tomuto záveru
predchádzal ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd
dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania,
a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru platí
obdobné, ako bolo uvedené v časti II.1, a to že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá
konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať
aj obnovu konania, o ktorú v dovolacom konaní išlo.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa (zrušením predmetných súdnych rozhodnutí, priznaním primeraného
finančného zadosťučinenia a úhradou trov konania) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016