Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 1/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 25. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. (ďalej aj „pôvodné konanie“) vystupoval

sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného v konaní iniciovanom mestom Prešov (ďalej

len „žalobca“), v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom miestnej

komunikácie špecifikovanej v žalobnom návrhu.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 28. júna 2011 žiadal o obnovu

pôvodného konania, a to z dôvodu, že až po nahliadnutí (v prvej polovici roku 2011)

do konkurzného spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „konkurzný súd“)

sp. zn. zistil, že súpis majetku (ďalej len „úpadca“), spolu aj

s prílohami bol založený v osobitnom zväzku, a preto znalecké posudky, ktoré sa v ňom

nachádzali, neboli predložené okresnému súdu pri rozhodovaní vo veci vedenej

pod sp. zn. , a preto tieto dôkazy nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiť

v pôvodnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ by bol zaslaný okresnému súdu

celý spisový materiál, mohol mu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 23. marca 2012 (ďalej len

,,uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania“) zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania a zaviazal ho zaplatiť žalobcovi trovy konania.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ napokon proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie,

o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Podľa sťažovateľa neobstojí tvrdenie krajského súdu, že dôkazy, ktoré v dobe

pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť, a že nič mu nebránilo

navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného spisu úpadcu,

pretože „konkurzný spis bol pripojený k pôvodnému konaniu avšak bol neúplný a sťažovateľ

nemohol vedieť, že dôkaz - dožiadanie, ktoré súd prvého stupňa v pôvodnom konaní vykonal

v zmysle § a ods. 2 , a to pripojením konkurzného spisu ,

nevykonal súd správne.

Je predsa nesporné a nemožno to pripočítať na ťarchu sťažovateľa, ktorý sa držal

zásady, že súd pozná právo a že nepredpokladal, že Krajský súd v Košiciach zašle

Okresnému súdu Prešov na jeho dožiadanie nekompletný konkurzný spis.“.

Podľa názoru sťažovateľa nemožno od neho „spravodlivo požadovať a neukladá mu

to ani žiaden právny predpis, povinnosť pri vykonávaní dôkazov zo strany súdu zisťovať, či

súd vykonal tento úkon - dožiadanie správne. Na pojednávaní konanom dňa 24. 05. 2007

v pôvodnom konaní pred Okresným súdom Prešov súd: „oboznámil účastníkov konania

z konkurzným spisom, ktorý bol predložený súdu z Krajského súdu v Košiciach č.

týkajúci sa konkurzného konania voči úpadcovi a nie iba

s čiastočným, tzn. s neúplným spisom úpadcu “.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní o návrhu na obnovu konania bolo

nepochybne preukázané, že nemohol zo svojej viny v pôvodnom konaní predložiť dôkaz̶

súpis majetku úpadcu, pričom tento dôkaz mu mohol privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie vo veci, keďže súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd považovali

za preukázané, že stavba pozemnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.

Sťažovateľ zastáva názor, že priaznivejšie rozhodnutie vo veci mohol pre neho

privodiť práve súpis majetku úpadcu, pretože sťažovateľ nadobudol predmetnú pozemnú

komunikáciu od spoločnosti ̶, ktorá ju nadobudla

od správcu konkurznej podstaty úpadcu kúpnou zmluvou, a túto miestnu komunikáciu mal

správca konkurznej podstaty zaradenú v súpise majetku úpadcu pod poradovým číslom 48,

pričom v pôvodnom konaní považoval súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd

za preukázané, že stavba miestnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací súd vo svojom uznesení

neposudzoval jeho tvrdenú skutočnosť, že mu bola znemožnená, odňatá možnosť realizácie

jeho procesných práv stanovených (ďalej aj ,,OSP“), ktoré

majú slúžiť na ochranu jeho právom chránených záujmov v konkrétnom konaní

nepredložením zo strany konkurzného súdu okresnému súdu na jeho dožiadanie

kompletného konkurzného spisu.

Z uvedeného potom pre sťažovateľa vyplýva, že odvolací súd nevyvrátil

argumenty, na ktoré v konaní poukazoval. V rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne,

čo sa týka myšlienkových konštrukcií, racionálne logickým spôsobom nevysporiadal

s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval sťažovateľ.

Odvolací súd nedal podľa sťažovateľa odpoveď na jeho kľúčové námietky, hoci ich

uviedol písomne vo svojom návrhu, vyjadreniach, ako aj vo svojom odvolaní. Za kľúčové

námietky sťažovateľ považuje „vyjadrenia Krajského súdu v Košiciach, list z 25. 05. 2011,

list z 10. 06. 2011 a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho

súdu Českej republiky“.

Sťažovateľ je toho názoru, že postup krajského súdu zakladal právo na prístup

k ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre odňatie možnosti konať

pred súdom. Preto pokiaľ najvyšší súd jeho dovolanie odmietol, porušil jeho

garantované práva uvedené v petite sťažnosti.

Sťažovateľ s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a považuje ho

za „nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zjavnú arbitrárnosť a z ústavného hľadiska

za neudržateľné, čo má za následok porušenie základných práv sťažovateľa“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo , podľa článku 46 ods. 1, Slovenskej

republiky, článku 36 ods. Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. 01. 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. 03. 2013

porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 01. 2014, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Prešove z 25. 03. 2013, sp. zn.

sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi... , a to trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta

JUDr. Ladislava Lukáča... ,ktoré je Najvyšší súd SR povinný uhradiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolanie vo veci obnovy

konania.

II.1 K napadnutému uzneseniu krajského súdu

Vo vzťahu k sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2013, ústavný súd prvom rade skúmal

včasnosť podania tejto časti sťažnosti.

V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

najvyššieho súdu o dovolaní a lehota na podanie takej sťažnosti bude považovaná

za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade,

ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu

[porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99]. Tak to bolo aj v danej

veci.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v

zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP,

podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že

je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. 12. 1998 sa odvolací súd pri potvrdení

prvostupňového rozhodnutia v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu

nižšieho stupňa.

Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už vyslovil, že zákonodarcom upravenú

fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať

aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka

občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu.

Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozhodnutie je nevyhnutné považovať

za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho

konania na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

().

Podstatou sťažnosti na porušenie v sťažnosti označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého krajský súd dostatočne

svoje rozhodnutie neodôvodnil, pretože sa nevysporiadal zo závermi rozhodnutí, na ktoré

poukázal sťažovateľ vo svojom odvolaní (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. , ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ). Taktiež

sťažovateľ namieta, že krajský súd ústavne nekonformným spôsobom vykladal podmienky

povolenia obnovy konania, keď vyjadrenie konkurzného súdu, ako aj súpis majetku úpadcu

spolu s prílohami (znaleckými posudkami) nepovažoval za dôkaz v zmysle § 228 ods. 1

písm. a) a neposkytol sťažovateľovi zákonom vyžadovanú ochranu. Vzhľadom na to

nie je podľa neho z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne

zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú jeho právnu argumentáciu uvedenú v odvolaní

a jeho námietky za opodstatnené.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd ďalej zaoberal posúdením obsahu

napadnutého uznesenia krajského súdu z uvedených hľadísk.

Krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa v rozsahu vyplývajúcom z § 212

ods. 1 a 3 a uznesenie okresného súdu o zamietnutý návrhu na obnovu konania potvrdil

podľa a , pretože bolo podľa jeho názoru vecne správne.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odcitoval , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa s odôvodnením obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody, a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením uznesenia

okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Zároveň skonštatoval

správnosť jeho dôvodov.

K odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že „Z obsahu spisu

Okresného súdu Prešov nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi konania až

do rozhodnutia súdu 1. stupňa zostala spornou otázka, či miestna komunikácia stojaca

2

na parc. č. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 9673 mvedenej na LV č.

KÚ bola predmetom konkurznej podstaty úpadcu

Kým žalobca tvrdil, že táto komunikácia v súpise konkurznej podstaty do majetku

zahrnutá nebola, žalovaný naopak tvrdil, že predmetom konkurznej podstaty bola. (č. l. 347

spisu Okresného súdu Prešov ).

Odvolací súd má za to, že žalovaným teraz tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý

k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Nič totiž nebránilo

žalovanému navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného

spisu úpadcu Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na vykonanie

dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci žalovaný potrebné informácie

v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania už nie je rozhodujúci ani jeho obsah.

So zreteľom na vyššie uvedené možno vysloviť záver, že podmienka pre povolenie

obnovy konania splnená nebola, keďže žalovaným predložený dôkaz - súpis majetku:

, správca konkurznej podstaty úpadcu

, IČO: , sp. zn. -10, z ktorého z prílohy 2b vyplýva, že v súpise

majetku je zahrnutá i stavba komunikácie, ktorá bola predmetom prevodu - kúpnej zmluvy

uzavretej dňa 21. 11. 2002 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu

a spoločnosťou (č. l. 3 súdneho

spisu) nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.

Podľa ustanovenia je predpokladom obnovy konania,

aby dôkazy, ktoré tu v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník

bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil

zákonom uloženú povinnosť ( ) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel

konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označil všetky potrebné dôkazné

prostriedky. Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového

stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy

v konaní. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená len

možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho účastníkom konania súdu.

Odvolací súd sa tak vzhľadom k horeuvedenému nestotožňuje s názorom žalovaného,

že dôkazy, ktoré v dobe pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť.

Odvolací súd preto v súlade s ustanovením , napadnuté

uznesenie súdu 1. stupňa ako vecne správne potvrdil.“.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť

odvolacieho súdu uvedenú v obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať

aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP (, ).

Judikatúra ústavného súdu a Súdneho dvora Európskej únie nevyžaduje, aby bola

v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (, , rozhodnutia ESĽP Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Okresný súd v uznesení o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podrobne

uviedol dôvody, ktoré ho k jeho rozhodnutiu viedli. Zdôraznil najmä, že neboli preukázané

okolnosti brániace zisteniu, že pripojený konkurzný spis nie je úplný v časti chýbajúceho

súpisu majetku úpadcu, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že „nejde o dôkaz,

ktorý bez vlastnej viny v pôvodnom konaní použiť nemohol“. Okresný súd vychádzajúc

okrem iného aj z rozsudkov krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2008 a názoru

Najvyššieho súdu Českej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn.

z 11. septembra 2009 nepovažoval za preukázanú ani kumulatívnou podmienkou

podľa , ktorou je skutočnosť, že tento nový dôkaz je právne

spôsobilý privodiť navrhovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Okresný súd považoval za nevyhnutné napokon poukázať aj na nedostatočnú

identifikáciu miestnej komunikácie uvedenej v súpise majetku úpadcu pod poradovým

číslom 48.

Podľa právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom

na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku

k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené

základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia

neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného

orgánu Európskych spoločenstiev.

Podľa návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci

rozhodoval v prvom stupni.

Podľa návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,

alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil,

že sťažovateľovi bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním

podaného návrhu na obnovu konania vo veci konal a rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že sťažovateľom predložený dôkaz nie je spôsobilým dôvodom obnovy

konania, keď nepreukázal žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré

bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Odôvodnenie namietaného uznesenia

krajského súdu spolu s podrobným odôvodnením rozhodnutia okresného súdu dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia

okrem iného aj s odkazom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu

na obnovu konania nie je v prípade jeho zamietnutia návrhu v rozpore so zárukami

vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu; ústavný súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré následne sťažovateľ

formuloval aj vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Z hľadiska procesného

postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí návrhu na obnovu konania a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

bol v súlade s zamietnutý.

Ústavný súd prisvedčil názoru vo veci konajúcich všeobecných súdov, že sťažovateľ

(aj v zastúpení právneho zástupcu) v priebehu pôvodného konania opakovane realizoval

svoje procesné práva spočívajúce aj v nahliadaní do konkurzného spisu úpadcu, kedy mohol

zistiť, že jeho chýbajúcou súčasťou je aj súpis majetku úpadcu. V tejto súvislosti ústavný

súd zdôrazňuje jednu zo základných zásad práva, a to zásadu „iura vigilantibus non

dormientibus prosunt“, v zmysle ktorej je právo dané v prospech bdelých, a nie spiacich,

t. j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú.

Navyše, v zmysle ide o kumulatívnu podmienku, kedy je

potrebné, aby skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktoré účastník konania nemohol použiť

v pôvodnom konaní, mohla privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Taktiež nie je pravdou, že všeobecné súdy nereagovali na námietky sťažovateľa

spočívajúce v poukaze na závery vyslovené v judikatúre najvyššieho súdu, ako

aj Najvyššieho súdu Českej republiky, keď okresný súd odkázal na iný názor najvyššieho

súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. z 11. septembra 2009, podľa ktorého

v zmysle o konkurze a vyrovnaní účinnom

do 31. decembra 2005 je vec do súpisu konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene iba vtedy,

ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote

proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec

bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského

súdu (, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu

konania) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s námietkami sťažovateľa (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnému

súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno

vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. ,

A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu

judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo

na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu

judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa,

2003. s. 369 – 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sú zjavne

neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa

a ani právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa § 25

ods. 2 ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta aj porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktorý ako dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa vo veci obnovy

konania, lebo po preskúmaní dovolania dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody (, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie

rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti

medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry

() je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných

súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania

( až ). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom

oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto

dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení

, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho

domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne

názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv v tom, že najvyšší súd

sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní proti

rozhodnutiu krajského súdu, ktorý zamietol jeho návrh na obnovu konania vedeného pred

okresným súdom pod sp. zn. , ktoré skončilo v jeho neprospech.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a zistil,

že s v dovolaní uvedenými námietkami sťažovateľa sa vysporiadal jasne a zrozumiteľne

v rámci posudzovania dôvodov dovolania (zisťovanie podmienok prípustnosti obnovy

konania) a zisťovaní prípadných vád konania ( a ).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom

zisteného skutkového stavu a právnych záverov z neho vyplývajúcich dostatočne podrobne

uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania a k námietkam sťažovateľa

konštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ krajskému súdu vytýka,

je podľa názoru najvyššieho súdu „síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho

možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené

v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012)“.

V závere najvyšší súd zhrnul, že „pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného

bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239

ods. 1, 2 , v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle

písm. a/ až e/ a g/ a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady

v zmysle ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol

podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia dovolacieho súdu dospel k záveru,

že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom

a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok dôvodnosti

dovolania podľa a prípustnosti dovolania podľa , ako aj

o nenaplnení podmienok obnovy konania podľa , a preto dovolanie

podľa v spojení s odmietol. Tomuto záveru

predchádzal ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného

základného práva podľa v súvislosti s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k odmietnutiu dovolania,

a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru platí

obdobné, ako bolo uvedené v časti II.1, a to že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať

aj obnovu konania, o ktorú v dovolacom konaní išlo.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd sťažnosť

v tejto jej časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti (obdobne napr. ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa (zrušením predmetných súdnych rozhodnutí, priznaním primeraného

finančného zadosťučinenia a úhradou trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016