Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 677/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, zastúpenej

AKMG, s. r. o., Dolná 6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina

Filipová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 8. decembra 2017

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19. septembra 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná,

a. s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 8. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. septembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že obchodná spoločnosť

(ďalej len „žalobca“), ako výrobca elektrickej energie

uzavrela 19. augusta 2010 so sťažovateľom ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy

zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa – výrobcu do distribučnej sústavy na odberné

miesto (ďalej len „zmluva o pripojení“).

Dňa 11. júla 2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013

Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len ,,vyhláška

č. “). Táto vyhláška „pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup

do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňuje od 01. 01. 2014...

Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určovala podľa cenového

rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E zo dňa 28. 11. 2013.

Vyššie označené rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sa vzťahuje

na obdobie, ktoré pokrýva úhradu platby Žalobcom uplatnenú v žalobnom návrhu

na vydanie bezdôvodného obohatenia.“.

Sťažovateľ poukazuje na nález sp. zn. z 22. júna 2016, ktorým

ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto

výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú

zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlášky č. 221/2013

Z. z., nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a a v spojení s Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky nevyhovel.

Žalobca sa následne domáhal žalobou doručenou okresnému súdu proti

sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 1 738,49 € s príslušenstvom z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zaplatenom poplatku za prístup.

Okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. -423

z 8. decembra 2017 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť sumu 1 738,49 € spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1 738,49 € od 11. novembra 2014

do zaplatenia. Žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne

zo sumy 1 738,49 € od 22. apríla 2014 do 10. novembra 2014 zamietol. Žalobcovi zároveň

priznal nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu 100 %.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že v prvom a treťom výroku rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Sťažovateľ uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie. K súbežnému

podaniu dovolania a sťažnosti podľa sťažovateľ uvádza:

«Vzhľadom k tomu, že napadnutý výrok Krajského súdu v Žiline o peňažnom plnení

neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, dovolanie je v zmysle § 422 ods. 1 písm. a)

neprípustné.

Zároveň, ustálená judikatúra Ústavného súdu SR zastáva taký právny názor v zmysle

ktorého platí, že „V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní a lehota na podanie takej sťažnosti bude

považovaná za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu

v prípade, ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho

súdu“ (Uznesenie ÚS SR, sp. zn. -15 z 12. 01. 2016).

Zároveň je však potrebné upozorniť na to, že právny názor Ústavného súdu SR sa

v otázke plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti vyvíja a formuje ďalšie pravidlá

pričom podľa názoru Ústavného súdu SR „na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa

sa nemožno spoliehať vtedy, ak už samotná právna úprava podporená

i stabilnou súdnou rozhodovacou praxou dovolanie proti jednoznačne typovo vymedzenej

skupine odvolacích rozhodnutí explicitne vylučuje, a konaním o podanom dovolaní (hoci len

v štádiu skúmania jeho procesnej prípustnosti) by dovolací súd postupoval ultra vires“

(Uznesenie ÚS SR, sp. zn.: III. ÚS SR 516/2013)»

Následne sťažovateľ predstavuje svoju konkrétnu argumentáciu týkajúcu sa veci

samej a uvádza, že „základný rozpor v oblasti právneho posúdenia prejednávaného sporu

je určenie právneho titulu na základe ktorého si výrobca elektriny s našou spoločnosťou

v postavení prevádzkovateľa distribučnej sústavy... dohodol prístup do distribučnej

sústavy“ a tiež posúdenie toho, či nález sp. zn. má účinky ex tunc alebo ex

nunc. Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s

rozsudkom okresného súdu „k porušeniu základných práv a slobôd našej spoločnosti,

pričom ich rozhodnutia neboli riadne odôvodnené a zjavne neaplikovali relevantné právne

normy na súdený prípad“.

Sťažovateľ spochybňuje právny záver konajúcich súdov, podľa ktorého právny vzťah

medzi sťažovateľom a žalobcom vznikol za účinnosti o energetike

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Podľa sťažovateľa tento právny záver je nesprávny, keďže predmetný

právny vzťah vznikol za účinnosti o energetike a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

preto okresný súd „mal pri skúmaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

vychádzať a priori zo .. a nie z neskoršieho

Z. z...“.

Sťažovateľ poukazuje na relevantné ustanovenia a uvádza:

«Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že Žalobca a naša spoločnosť majú

uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy PDS (teda našej spoločnosti),

na základe ktorej naša spoločnosť fakturovala Žalobcovi platbu za prístup do distribučnej

sústavy, a teda nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom obohatení. Sme

presvedčení, že v súlade s vyššie prezentovaným logickým výkladom relevantných právnych

noriem .. nemá tvrdenie odvolacieho súdu oporu v spomínanom

zákone.

Až po zodpovedaní toho, či v čase uzatvorenia Zmluvy o pripojení došlo aj

k uzatvoreniu zmluvy o prístupe do sústavy, je možné pristúpiť k tomu, či je potrebné takýto

zmluvný vzťah dávať do súladu s novou právnou úpravou alebo nie, nakoľko, ako vyplýva

z .., zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú

v platnosti, pričom len tie zmluvy, ktorých ustanovenia sú v rozpore s týmto zákonom,

sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012...

Medzi základné zmluvné typy, ktoré upravuje , patrí aj

Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5) - tento

zmluvný typ upravuje záväzok prevádzkovateľa distribučnej sústavy (teda aj našej

spoločnosti) i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, ii) umožniť prístup do sústavy,

iii) prepraviť elektrinu účastníkovi trhu.

Z pojmového hľadiska je možné uviesť, že zmluva, ktorá je upravená v § 26 ods. 5

.., v sebe zahŕňa dojednanie o prístupe a dojednanie o distribúcii

elektriny. Pokiaľ ide o distribúciu elektriny, .. tento pojem vysvetľuje

v § 2 písm. b) bod 4 tak, že „distribúciou elektriny sa rozumie preprava elektriny

distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom

elektriny“. Predchádzajúca právna úprava pojem distribúcia definovala v § 2 písm. b)

bod 7 tak, že „distribúciou elektriny sa rozumie preprava elektriny distribučnou sústavou

na časti vymedzeného územia.“ Pri komparácii oboch definícií je zrejmé, že zákon č.

.. dopĺňa definíciu z predchádzajúceho právneho predpisu o určenie subjektu,

v prospech ktorého sa distribúcia vykoná.

Pokiaľ ide o podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny, Krajský súd v Žiline sa mal vo svojom rozsudku vysporiadať

s jednotlivými pojmami a následne zhodnotiť, či je vôbec možné, aby tento typ zmluvy

uzatvoril Žalobca ako výrobca elektriny s našou spoločnosťou. Krajský súd v Žiline

uvedené len prezumoval, čo vyplýva napr. z ods. 30 Rozsudku KS ZA, v ktorom sa uvádza:

„(...) vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to,

že v prejednávanom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami

sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny...

Krajskému súdu v Žiline sme poskytli rozsiahlu právnu argumentáciu ohľadom

podstatných náležitostí zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako

aj relevantné dôvody nemožnosti uzatvorenia tejto zmluvy medzi PDS a výrobcom elektriny

majúce svoj základ v príslušných ustanoveniach právnych predpisov rôznej právnej sily...

... máme za to, že na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny, ako aj na základe rámcovej distribučnej zmluvy prevádzkovateľ distribučnej

sústavy zabezpečuje distribúciu pre odberateľa elektriny a nie pre výrobcu. V súdnom

konaní sme uviedli, že v súdenom prípade naša spoločnosť zabezpečuje distribúciu elektriny

pre Žalobcu práve prostredníctvom rámcovej distribučnej zmluvy uzatvorenej

s dodávateľom SSE, a. s., avšak distribúcia je zabezpečená pre Žalobcu ako odberateľa

a nie ako výrobcu, nakoľko výrobca nemá právo na distribúciu. S poukazom na uvedené

máme za to, že naša spoločnosť zabezpečuje distribúciu Žalobcovi, avšak, vždy a výlučne

tak môže robiť len v rámci jeho postavenia odberateľa.

... Vzhľadom na nami namietanú nemožnosť uzatvorenia zmluvy podľa § 26 ods. 5

medzi našou spoločnosťou a Žalobcom ako výrobcom elektrickej

energie, bolo povinnosťou súdu sa s našimi argumentmi vysporiadať.»

Následne sťažovateľ uvádza ďalšie námietky a poukazuje na pojem distribučná

kapacita:

«Ďalším právnym argumentom vylučujúcim uzatvorenie zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi našou spoločnosťou a Žalobcom ako

výrobcom elektrickej energie je pojem „distribučná kapacita“ a dohoda o nej...

... máme za to, že maximálna rezervovaná kapacita nielenže súvisí s pojmom prístup

do distribučnej sústavy, ale dojednaním výšky maximálnej rezervovanej kapacity

a využívaním takto dojednanej maximálnej rezervovanej kapacity je dojednaný aj prístup

do distribučnej sústavy výrobcovi elektrickej energie.

Pokiaľ ide o pojem „distribučná kapacita“, z citovaných častí Vyhlášky č. 221/2013

je zrejmé, že ide o rezervovanú kapacitu pre odberateľa a nie pre výrobcu. Pokiaľ zákon

č. v hovorí o dohodnutej distribučnej kapacite, uvádzame,

že výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú, čo vyplýva z § 26 ods. 23

Vyhlášky č. .. Uvedené nasvedčuje tomu, že distribučná kapacita uvádzaná

v je dohadovaná práve s odberateľmi a nie výrobcami.

Len pre úplnosť uvádzame, že Žalobca uhrádzal platbu za prístup do distribučnej

sústavy, a to ešte pred tým, ako Vyhláška o cenovej regulácii určila spôsob platby za prístup

do distribučnej sústavy výrobcom, a to práve preto, že tieto platby uhrádzali ako odberateľ

elektrickej energie a na základe faktúr, ktoré reflektovali práve na dojednanú distribučnú

kapacitu.

Máme za to, že výrobca nie je účastníkom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny, a teda prostredníctvom nej si nemôže dohodnúť žiadnu prepravu ním

vyrobenej elektriny ku koncovému odberateľovi. Ak by aj naša spoločnosť chcela uzatvoriť

s akýmkoľvek výrobcom (teda nie len so Žalobcami) zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny, táto zmluva by musela byť neplatná, nakoľko by bola

v rozpore s kogentnými právnymi predpismi.

Na základe vyššie prezentovaného právne výkladu pojmu „distribučná kapacita“

a pojmu „distribúcia“ máme za to, že naša spoločnosť nemohla už existujúcu zmluvu

o pripojení (ktorá v sebe subsumuje zmluvu o prístupe) dať do súladu s § 26 zákona

č. .., ktorý upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, nakoľko

tieto zmluvné typy upravujú odlišné práva a povinnosti účastníkov zmluvy, pričom

aj jednotliví účastníci takýchto zmlúv sú odlišní od účastníkov tohto súdneho konania.

Vyššie uvedené argumenty sme Krajskému súdu v Žiline v rámci nášho právneho

posúdenia uviedli, avšak, Odvolací súd sa s nimi vôbec nevysporiadal.»

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«Zároveň sme Krajský súd v Žiline upozornili na to, že spomínaný § 26 zákona

č. .. upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou a poukázali sme

na nasledovný výklad pojmu „ základné zmluvné vzťahy“...

Jazykovým výkladom slovného spojenia „základné zmluvné vzťahy na trhu

s elektrinou“ je možné dospieť k záveru, že ide o hlavné zmluvné vzťahy, avšak nie o jediné

či výlučné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou. Jazykový výklad pripúšťa aj iné zmluvné

vzťahy na trhu s elektrinou, ktoré .. bližšie neupravuje, a teda

neupravuje ich podstatné náležitosti tak ako v § 26.

Máme za to, že takýmto zmluvným vzťahom, ktorý nie je upravený ako zmluvný typ

v , je práve zmluva o prístupe do sústavy, ktorú samotný ..

pripúšťa, nakoľko ju radí medzi práva výrobcu elektriny uvedené v § 27 ods. 1 spomínaného

zákona.

Máme za to, že pokiaľ zákon nepriznáva právo výrobcovi elektriny na distribúciu

elektriny, nemôže mu zároveň priznať právo (ukladať povinnosť) uzatvoriť takú zmluvu,

predmetom ktorej bude právo, na ktoré výrobca zo zákona nie je oprávnený...

V nadväznosti na vyššie prezentovaný právny stav sme v Odvolaní voči Rozsudku

OS ZA namietali tú skutočnosť, že OS ZA v rámci odôvodnenia rozsudku vôbec nerozlišoval

rozdielne postavenie výrobcu elektriny a odberateľa elektriny.

... vymedzený právny rámec zmluvných vzťahov, práv a povinností jednotlivých

účastníkov trhu v zmysle , ako aj v zmysle

sme odprezentovali odvolaciemu súdu, avšak, z jeho strany nebolo doposiaľ vysvetlené,

a) prečo Pravidlá trhu v § 7 spájajú distribúciu elektriny s odberateľom a nie

výrobcom,

b) prečo .. v spája odberateľa s právom

na uzatvorenie zmluvy o distribúcii, pričom rovnaké právo výrobcu na distribúciu elektriky

v spomínanom zákone úplne absentuje,

c) prečo .. v priznáva právo na

uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny odberateľovi

elektriny, pričom rovnaké právo výrobcu elektriny úplne absentuje

d) prečo v ) písm. b) priznáva výrobcovi elektriny

právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, avšak nie právo uzatvoriť zmluvu o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny!

... Výrobca elektriny nemôže vykonávať distribúciu elektriny, nakoľko v zmysle § 2

písm. b) bod 4 v spojení s môže distribúciu

elektriny vykonávať len prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Výrobca je oprávnený len

na výrobu elektriny...

Preto, ak by si mal výrobca elektriny zabezpečiť prepravu ním vyrobenej elektriny

ku konkrétnemu koncovému odberateľovi elektriny, bolo by nevyhnutné, aby (i) výrobca

elektriny bol zmluvne dohodnutý s koncovým odberateľom elektriny, že práve jemu bude

dodaná elektrina vyrobená výrobcom a zároveň (ii) výrobca elektriny by musel byť zmluvne

dohodnutý s prevádzkovateľom distribučnej sústavy (teda našou spoločnosťou)

na zabezpečení distribúcie elektriny vyrobenej týmto výrobcom ku koncovému odberateľovi,

no v neposlednom rade (iii) by musel byť zároveň prevádzkovateľ distribučnej sústavy

zmluvne dohodnutý s konkrétnym (výrobcom určeným) odberateľom elektriny na distribúcii

elektriny vyrobenej týmto výrobcom...

Absencia posúdenia možnosti uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny výrobcom viedla Krajský súd v Žiline k slepému prevzatiu

právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadrenému v Náleze sp. zn.:

zo dňa 22. 06. 2016 o tom, že jediným právnym základom oprávňujúcim našu spoločnosť

k fakturácii poplatku za prístup výrobcu do distribučnej sústavy je zmluva o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

Ako prvé je potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval otázku

nesúladu označených ustanovení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

č. o cenovej regulácii okrem iných so .. Je teda

zrejmé, že právna úprava obsiahnutá v zákone .., a túto považujeme

za rozhodnú, nebola Ústavným súdom SR vôbec posudzovaná, a teda máme za to,

že Ústavný súd SR sa vôbec nevyjadril k otázke zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy

v kontexte .., rovnako tak neposudzoval a nevyjadril sa k otázke

podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle tohto zákona a ani neposudzoval

a nevyjadril sa k otázke formy takejto zmluvy v zmysle tohto zákona...

Vzhľadom na aplikáciu nesprávnej právnej normy si Okresný súd Žilina osvojil

závery Ústavného súdu SR vyjadrené v Náleze, dôsledkom čoho je, že konajúci súd úplne

opomenul tú skutočnosť, že v čase uzatvárania zmluvy o pripojení bolo povinnosťou

výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny, tak ako to

uvádza OS ZA, uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Ide presne o opačnú situáciu, z

ktorej vychádzal tak Ústavný súd SR, ako aj Okresný súd Žilina. Na túto skutočnosť sme

v Odvolaní voči Rozsudku OS ZA upozornili Krajský súd v Žiline, avšak, Krajský súd

v Žiline len konštatoval, že: „Ani ďalší odvolací dôvod nebol relevantný, ktorým poukazoval

na to, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zaoberal ustanoveniami zákona

č. a nie , ktorú považoval žalovaný

za rozhodnú, čo podľa názoru krajského súdu nebolo správne, keďže na daný prípad bolo

potrebné aplikovať ustanovenia a nie ustanovenia zákona

č. ..“

Pokiaľ však ide o právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze

, že jediným právnym titulom oprávňujúcim našu spoločnosť vyberať

od výrobcov platby za prístup do distribučnej sústavy je uzatvorená zmluva o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tento nemá oporu ani v príslušných

ustanoveniach , v príslušných ustanoveniach Pravidiel trhu a ani

v prameňoch práva Európskej únie.»

Sťažovateľ následne podrobne analyzuje právnu úpravu Európskej únie v oblasti

energetiky – ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES

o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2003/54/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a tiež

judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a uvádza:

„Právnym názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v Náleze

Ústavný súd SR poskytol výklad pojmu prístupu výrobcu do distribučnej sústavy takým

spôsobom, že prístup spojil s distribúciou a distribučnou kapacitou, čím úplne znemožnil

prístup pre výrobcov elektrickej energie do distribučnej sústavy. Dôsledná aplikácia tohto

právneho názoru bude mať za následok to, že Slovenská republika, ako adresát označených

smerníc, nezabezpečila otvorený vnútorný trh s elektrinou a diskriminovala výrobcov

elektriny od ostatných užívateľov trhu. Vážnosť situácie je potvrdená veľkým počtom žalôb

podávaných výrobcami elektrickej energie na distribučné spoločnosti (teda nie len na našu

spoločnosť), ktoré je možné kvantifikovať už na stovky. Žiaden výrobca a žiadna distribučná

spoločnosť, ktorá pôsobí na území Slovenska, nemôže predložiť zmluvu, ktorú Ústavný súd

SR v Náleze označil za jediný právny základ vyberania poplatku za prístup výrobcu

do sústavy.

V súdnom konaní sme súdu prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu poskytli právnu

argumentáciu, ktorá potvrdzuje náš názor ohľadom nemožnosti výrobcu uzatvoriť s PDS

(teda našou spoločnosťou) zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

Avšak, konajúce súdy sa našou argumentáciou vôbec nezaoberali. Svoje skúmanie zamerali

výlučne na existenciu či neexistenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny.

... rozpor s hmotným právom vidíme najmä v tom, že Ústavný súd SR nerozlišoval

zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5 zákona

č. ) a zmluvu o prístupe do sústavy (

Z. z.), čím založil úplne iný právny stav, aký sa nachádza v hmotnom práve. Nerozlišovanie

týchto zmluvných typov má za následok, že všeobecné súdy v súdnych konaniach spájajú

pojem prístup do distribučnej sústavy s právom na distribúciu, čo je pre výrobcu z povahy

veci vylúčené a je to v rozpore s právami a povinnosťami Výrobcu podľa zákona

č. .. ako aj podľa súčasne platného ..

Zhrnúc uvedené, Krajský súd v Žiline v napádanom rozsudku neriešil nami nastolenú

právnu otázku týkajúcu sa posúdenia možnosti výrobcu elektriny uzatvoriť s PDS zmluvu

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ako sme uviedli už vyššie, takúto

možnosť prezumoval rovnako, ako ju prezumoval Ústavný súd SR vo svojom náleze. Avšak,

pokiaľ náš zásadný argument spočíval práve v právnej a faktickej nemožnosti uzatvorenia

vyššie označenej zmluvy, Okresný súd Žilina a rovnako tak aj Krajský súd v Žiline túto

skutočnosť boli povinní skúmať a riadne odôvodniť. Krajský súd v Žiline a ani Okresný súd

Žilina tak nekonali, čím porušili naše právo na spravodlivý súdny proces...

Absencia právneho posúdenia našich argumentov zo strany konajúcich súdov viedla

k absurdným záverom, kedy jediným právnym titulom na účtovanie platby za prístup

Výrobcovi elektriny je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny,

ktorú Výrobca elektriny ani nie je oprávnený uzatvoriť!“

Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu porušil základné právo podľa a právo podľa

dohovoru aj z dôvodu, že konajúce súdy sa dostatočne nevysporiadali s jeho námietkou

o účinkoch nálezu sp. zn. . Zo žaloby vyplýva, že „žalovaný nárok

sa vzťahuje na obdobie, kedy sporná Vyhláška 221 nebola ešte predmetom ústavného

prieskumu (v súdenom prípade ide o január 2014), pričom Ústavný súd SR vydal Nález

ÚS SR dňa 22. 06. 2016, súdy aj napriek zákazu retroaktivity priznali

Žalobcovi nárok z bezdôvodného obohatenia“. Sťažovateľ následne podrobne analyzuje

otázku, či nálezy ústavného súdu majú účinky ex tunc alebo ex nunc, a namieta, že krajský

súd „nevysvetlil, prečo v súdenom prípade neaplikoval neskoršie rozhodnutia Ústavného

súdu SR, ktoré priznali nálezu účinky ex nunc, ale aplikoval zjednocujúce stanovisko, ktoré

posudzuje skutkovo a právne odlišnú situáciu, nevysporiadal sa vôbec s predloženým

stanoviskom katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej

Bystrici, vôbec nevenoval svoju pozornosť abstraktnej kontrole ústavnosti a konkrétnej

kontrole ústavnosti, nevysvetlil a neargumentoval svoj právny názor o účinkoch Nálezu

v kontexte príslušných ustanovení máme za to, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok

okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

z 8. decembra 2017

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 19. septembra 2018

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa

v rámci jej predbežného prerokovania vychádzal z tvrdenia sťažovateľa v sťažnosti, ktorú

podal prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, že podal dovolanie smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ),

podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril

stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho

štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane podčiarkuje (napr. m. m. ,

, , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť ako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že nemožno akceptovať argumentáciu

sťažovateľa o rozdielnej judikatúre vo veci zachovania lehoty pre podanie sťažnosti

podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu po rozhodnutí o dovolaní.

Sťažovateľ poukazuje napr. na uznesenie sp. zn. , v ktorom ústavný súd

posudzuje otázku zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa

pri podaní dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému podľa V. časti

, t. j. v systéme správneho súdnictva, keď dovolanie ako také

nie je prípustné zo zákona. V prípade sťažovateľa ide podľa jeho vlastnej úvahy

o neprípustnosť dovolania podľa Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uvedený zákonný dôvod

zakladá neprípustnosť dovolania podľa , nedotýka sa však možnej

prípustnosti dovolania podľa , preto nejde o situáciu, ktorú posudzoval ústavný

súd v uznesení sp. zn. .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol v tejto časti ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018