Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 677/2018
PDF · 297.33 KB
No categories available
IV. ÚS 677/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina, zastúpenej
AKMG, s. r. o., Dolná 6A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Martina
Filipová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 19 Cb 173/2014 z 8. decembra 2017
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 37/2018 z 19. septembra 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Stredoslovenská distribučná,
a. s., Pri Rajčianke 2927/8, Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 19 Cb 173/2014 z 8. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 37/2018
z 19. septembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že obchodná spoločnosť
(ďalej len „žalobca“), ako výrobca elektrickej energie
uzavrela 19. augusta 2010 so sťažovateľom ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy
zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa – výrobcu do distribučnej sústavy na odberné
miesto (ďalej len „zmluva o pripojení“).
Dňa 11. júla 2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013
Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len ,,vyhláška
č. 221/2013 Z. z.“). Táto vyhláška „pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup
do distribučnej sústavy, ktorá sa uplatňuje od 01. 01. 2014...
Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určovala podľa cenového
rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E zo dňa 28. 11. 2013.
Vyššie označené rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sa vzťahuje
na obdobie, ktoré pokrýva úhradu platby Žalobcom uplatnenú v žalobnom návrhu
na vydanie bezdôvodného obohatenia.“.
Sťažovateľ poukazuje na nález sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22. júna 2016, ktorým
ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto
výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ vyhlášky č. 221/2013
Z. z., nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 123 ústavy a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky nevyhovel.
Žalobca sa následne domáhal žalobou doručenou okresnému súdu proti
sťažovateľovi nároku na zaplatenie sumy 1 738,49 € s príslušenstvom z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v zaplatenom poplatku za prístup.
Okresný súd rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 19 Cb 173/2014-423
z 8. decembra 2017 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť sumu 1 738,49 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1 738,49 € od 11. novembra 2014
do zaplatenia. Žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % ročne
zo sumy 1 738,49 € od 22. apríla 2014 do 10. novembra 2014 zamietol. Žalobcovi zároveň
priznal nárok na náhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu 100 %.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že v prvom a treťom výroku rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Sťažovateľ uvádza, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie. K súbežnému
podaniu dovolania a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovateľ uvádza:
«Vzhľadom k tomu, že napadnutý výrok Krajského súdu v Žiline o peňažnom plnení
neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, dovolanie je v zmysle § 422 ods. 1 písm. a)
CSP neprípustné.
Zároveň, ustálená judikatúra Ústavného súdu SR zastáva taký právny názor v zmysle
ktorého platí, že „V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní a lehota na podanie takej sťažnosti bude
považovaná za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu
v prípade, ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho
súdu“ (Uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 1/2016-15 z 12. 01. 2016).
Zároveň je však potrebné upozorniť na to, že právny názor Ústavného súdu SR sa
v otázke plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti vyvíja a formuje ďalšie pravidlá
pričom podľa názoru Ústavného súdu SR „na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy sa nemožno spoliehať vtedy, ak už samotná právna úprava podporená
i stabilnou súdnou rozhodovacou praxou dovolanie proti jednoznačne typovo vymedzenej
skupine odvolacích rozhodnutí explicitne vylučuje, a konaním o podanom dovolaní (hoci len
v štádiu skúmania jeho procesnej prípustnosti) by dovolací súd postupoval ultra vires“
(Uznesenie ÚS SR, sp. zn.: III. ÚS SR 516/2013)»
Následne sťažovateľ predstavuje svoju konkrétnu argumentáciu týkajúcu sa veci
samej a uvádza, že „základný rozpor v oblasti právneho posúdenia prejednávaného sporu
je určenie právneho titulu na základe ktorého si výrobca elektriny s našou spoločnosťou
v postavení prevádzkovateľa distribučnej sústavy... dohodol prístup do distribučnej
sústavy“ a tiež posúdenie toho, či nález sp. zn. PL. ÚS 17/2014 má účinky ex tunc alebo ex
nunc. Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s
rozsudkom okresného súdu „k porušeniu základných práv a slobôd našej spoločnosti,
pričom ich rozhodnutia neboli riadne odôvodnené a zjavne neaplikovali relevantné právne
normy na súdený prípad“.
Sťažovateľ spochybňuje právny záver konajúcich súdov, podľa ktorého právny vzťah
medzi sťažovateľom a žalobcom vznikol za účinnosti zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 251/2012 Z. z.“). Podľa sťažovateľa tento právny záver je nesprávny, keďže predmetný
právny vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 656/2004 Z. z.“),
preto okresný súd „mal pri skúmaní existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
vychádzať a priori zo zákona č. 656/2004 Z. z... a nie z neskoršieho zákona č. 251/2012
Z. z...“.
Sťažovateľ poukazuje na relevantné ustanovenia zákona č. 656/2004 Z. z. a uvádza:
«Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že Žalobca a naša spoločnosť majú
uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy PDS (teda našej spoločnosti),
na základe ktorej naša spoločnosť fakturovala Žalobcovi platbu za prístup do distribučnej
sústavy, a teda nie je možné prijať právny názor o bezdôvodnom obohatení. Sme
presvedčení, že v súlade s vyššie prezentovaným logickým výkladom relevantných právnych
noriem zákona č. 656/2004 Z. z... nemá tvrdenie odvolacieho súdu oporu v spomínanom
zákone.
Až po zodpovedaní toho, či v čase uzatvorenia Zmluvy o pripojení došlo aj
k uzatvoreniu zmluvy o prístupe do sústavy, je možné pristúpiť k tomu, či je potrebné takýto
zmluvný vzťah dávať do súladu s novou právnou úpravou alebo nie, nakoľko, ako vyplýva
z § 96 zákona č. 251/2012 Z. z..., zmluvy uzatvorené podľa doterajších predpisov zostávajú
v platnosti, pričom len tie zmluvy, ktorých ustanovenia sú v rozpore s týmto zákonom,
sú účastníci zmlúv povinní uviesť do súladu s týmto zákonom do 31. decembra 2012...
Medzi základné zmluvné typy, ktoré upravuje zákon č. 251/2012 Z. z., patrí aj
Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5) - tento
zmluvný typ upravuje záväzok prevádzkovateľa distribučnej sústavy (teda aj našej
spoločnosti) i) rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, ii) umožniť prístup do sústavy,
iii) prepraviť elektrinu účastníkovi trhu.
Z pojmového hľadiska je možné uviesť, že zmluva, ktorá je upravená v § 26 ods. 5
zákona č. 251/2012 Z. z..., v sebe zahŕňa dojednanie o prístupe a dojednanie o distribúcii
elektriny. Pokiaľ ide o distribúciu elektriny, zákon č. 251/2012 Z. z... tento pojem vysvetľuje
v § 2 písm. b) bod 4 tak, že „distribúciou elektriny sa rozumie preprava elektriny
distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom
elektriny“. Predchádzajúca právna úprava pojem distribúcia definovala v § 2 písm. b)
bod 7 tak, že „distribúciou elektriny sa rozumie preprava elektriny distribučnou sústavou
na časti vymedzeného územia.“ Pri komparácii oboch definícií je zrejmé, že zákon č.
251/2012 Z. z... dopĺňa definíciu z predchádzajúceho právneho predpisu o určenie subjektu,
v prospech ktorého sa distribúcia vykoná.
Pokiaľ ide o podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, Krajský súd v Žiline sa mal vo svojom rozsudku vysporiadať
s jednotlivými pojmami a následne zhodnotiť, či je vôbec možné, aby tento typ zmluvy
uzatvoril Žalobca ako výrobca elektriny s našou spoločnosťou. Krajský súd v Žiline
uvedené len prezumoval, čo vyplýva napr. z ods. 30 Rozsudku KS ZA, v ktorom sa uvádza:
„(...) vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom žalovaného je potrebné zvýrazniť to,
že v prejednávanom prípade bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi stranami
sporu existuje obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny...
Krajskému súdu v Žiline sme poskytli rozsiahlu právnu argumentáciu ohľadom
podstatných náležitostí zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako
aj relevantné dôvody nemožnosti uzatvorenia tejto zmluvy medzi PDS a výrobcom elektriny
majúce svoj základ v príslušných ustanoveniach právnych predpisov rôznej právnej sily...
... máme za to, že na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny, ako aj na základe rámcovej distribučnej zmluvy prevádzkovateľ distribučnej
sústavy zabezpečuje distribúciu pre odberateľa elektriny a nie pre výrobcu. V súdnom
konaní sme uviedli, že v súdenom prípade naša spoločnosť zabezpečuje distribúciu elektriny
pre Žalobcu práve prostredníctvom rámcovej distribučnej zmluvy uzatvorenej
s dodávateľom SSE, a. s., avšak distribúcia je zabezpečená pre Žalobcu ako odberateľa
a nie ako výrobcu, nakoľko výrobca nemá právo na distribúciu. S poukazom na uvedené
máme za to, že naša spoločnosť zabezpečuje distribúciu Žalobcovi, avšak, vždy a výlučne
tak môže robiť len v rámci jeho postavenia odberateľa.
... Vzhľadom na nami namietanú nemožnosť uzatvorenia zmluvy podľa § 26 ods. 5
zákona č. 251/2012 Z. z. medzi našou spoločnosťou a Žalobcom ako výrobcom elektrickej
energie, bolo povinnosťou súdu sa s našimi argumentmi vysporiadať.»
Následne sťažovateľ uvádza ďalšie námietky a poukazuje na pojem distribučná
kapacita:
«Ďalším právnym argumentom vylučujúcim uzatvorenie zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi našou spoločnosťou a Žalobcom ako
výrobcom elektrickej energie je pojem „distribučná kapacita“ a dohoda o nej...
... máme za to, že maximálna rezervovaná kapacita nielenže súvisí s pojmom prístup
do distribučnej sústavy, ale dojednaním výšky maximálnej rezervovanej kapacity
a využívaním takto dojednanej maximálnej rezervovanej kapacity je dojednaný aj prístup
do distribučnej sústavy výrobcovi elektrickej energie.
Pokiaľ ide o pojem „distribučná kapacita“, z citovaných častí Vyhlášky č. 221/2013
je zrejmé, že ide o rezervovanú kapacitu pre odberateľa a nie pre výrobcu. Pokiaľ zákon
č. 251/2012 Z. z. v § 26 ods. 5 hovorí o dohodnutej distribučnej kapacite, uvádzame,
že výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú, čo vyplýva z § 26 ods. 23
Vyhlášky č. 221/2013 Z. z... Uvedené nasvedčuje tomu, že distribučná kapacita uvádzaná
v § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z. z. je dohadovaná práve s odberateľmi a nie výrobcami.
Len pre úplnosť uvádzame, že Žalobca uhrádzal platbu za prístup do distribučnej
sústavy, a to ešte pred tým, ako Vyhláška o cenovej regulácii určila spôsob platby za prístup
do distribučnej sústavy výrobcom, a to práve preto, že tieto platby uhrádzali ako odberateľ
elektrickej energie a na základe faktúr, ktoré reflektovali práve na dojednanú distribučnú
kapacitu.
Máme za to, že výrobca nie je účastníkom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny, a teda prostredníctvom nej si nemôže dohodnúť žiadnu prepravu ním
vyrobenej elektriny ku koncovému odberateľovi. Ak by aj naša spoločnosť chcela uzatvoriť
s akýmkoľvek výrobcom (teda nie len so Žalobcami) zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, táto zmluva by musela byť neplatná, nakoľko by bola
v rozpore s kogentnými právnymi predpismi.
Na základe vyššie prezentovaného právne výkladu pojmu „distribučná kapacita“
a pojmu „distribúcia“ máme za to, že naša spoločnosť nemohla už existujúcu zmluvu
o pripojení (ktorá v sebe subsumuje zmluvu o prístupe) dať do súladu s § 26 zákona
č. 251/2012 Z. z..., ktorý upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou, nakoľko
tieto zmluvné typy upravujú odlišné práva a povinnosti účastníkov zmluvy, pričom
aj jednotliví účastníci takýchto zmlúv sú odlišní od účastníkov tohto súdneho konania.
Vyššie uvedené argumenty sme Krajskému súdu v Žiline v rámci nášho právneho
posúdenia uviedli, avšak, Odvolací súd sa s nimi vôbec nevysporiadal.»
Sťažovateľ ďalej uvádza:
«Zároveň sme Krajský súd v Žiline upozornili na to, že spomínaný § 26 zákona
č. 251/2012 Z. z... upravuje základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou a poukázali sme
na nasledovný výklad pojmu „ základné zmluvné vzťahy“...
Jazykovým výkladom slovného spojenia „základné zmluvné vzťahy na trhu
s elektrinou“ je možné dospieť k záveru, že ide o hlavné zmluvné vzťahy, avšak nie o jediné
či výlučné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou. Jazykový výklad pripúšťa aj iné zmluvné
vzťahy na trhu s elektrinou, ktoré zákon č. 251/2012 Z. z... bližšie neupravuje, a teda
neupravuje ich podstatné náležitosti tak ako v § 26.
Máme za to, že takýmto zmluvným vzťahom, ktorý nie je upravený ako zmluvný typ
v § 26, je práve zmluva o prístupe do sústavy, ktorú samotný zákon č. 251/2012 Z. z...
pripúšťa, nakoľko ju radí medzi práva výrobcu elektriny uvedené v § 27 ods. 1 spomínaného
zákona.
Máme za to, že pokiaľ zákon nepriznáva právo výrobcovi elektriny na distribúciu
elektriny, nemôže mu zároveň priznať právo (ukladať povinnosť) uzatvoriť takú zmluvu,
predmetom ktorej bude právo, na ktoré výrobca zo zákona nie je oprávnený...
V nadväznosti na vyššie prezentovaný právny stav sme v Odvolaní voči Rozsudku
OS ZA namietali tú skutočnosť, že OS ZA v rámci odôvodnenia rozsudku vôbec nerozlišoval
rozdielne postavenie výrobcu elektriny a odberateľa elektriny.
... vymedzený právny rámec zmluvných vzťahov, práv a povinností jednotlivých
účastníkov trhu v zmysle zákona č. 656/2004 Z. z., ako aj v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z.
sme odprezentovali odvolaciemu súdu, avšak, z jeho strany nebolo doposiaľ vysvetlené,
a) prečo Pravidlá trhu v § 7 spájajú distribúciu elektriny s odberateľom a nie
výrobcom,
b) prečo zákon č. 656/2004 Z. z... v § 29 ods. 1 písm. b) spája odberateľa s právom
na uzatvorenie zmluvy o distribúcii, pričom rovnaké právo výrobcu na distribúciu elektriky
v spomínanom zákone úplne absentuje,
c) prečo zákon č. 251/2012 Z. z... v § 35 ods. 1 písm. b) priznáva právo na
uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny odberateľovi
elektriny, pričom rovnaké právo výrobcu elektriny úplne absentuje
d) prečo zákon č. 251/2012 Z. z. v § 27 ods. 1) písm. b) priznáva výrobcovi elektriny
právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, avšak nie právo uzatvoriť zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny!
... Výrobca elektriny nemôže vykonávať distribúciu elektriny, nakoľko v zmysle § 2
písm. b) bod 4 v spojení s § 3 písm. b) bod 3 zákona č. 251/2012 Z. z. môže distribúciu
elektriny vykonávať len prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Výrobca je oprávnený len
na výrobu elektriny...
Preto, ak by si mal výrobca elektriny zabezpečiť prepravu ním vyrobenej elektriny
ku konkrétnemu koncovému odberateľovi elektriny, bolo by nevyhnutné, aby (i) výrobca
elektriny bol zmluvne dohodnutý s koncovým odberateľom elektriny, že práve jemu bude
dodaná elektrina vyrobená výrobcom a zároveň (ii) výrobca elektriny by musel byť zmluvne
dohodnutý s prevádzkovateľom distribučnej sústavy (teda našou spoločnosťou)
na zabezpečení distribúcie elektriny vyrobenej týmto výrobcom ku koncovému odberateľovi,
no v neposlednom rade (iii) by musel byť zároveň prevádzkovateľ distribučnej sústavy
zmluvne dohodnutý s konkrétnym (výrobcom určeným) odberateľom elektriny na distribúcii
elektriny vyrobenej týmto výrobcom...
Absencia posúdenia možnosti uzatvorenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny výrobcom viedla Krajský súd v Žiline k slepému prevzatiu
právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadrenému v Náleze sp. zn.: PL. ÚS 17/2014
zo dňa 22. 06. 2016 o tom, že jediným právnym základom oprávňujúcim našu spoločnosť
k fakturácii poplatku za prístup výrobcu do distribučnej sústavy je zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
Ako prvé je potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky posudzoval otázku
nesúladu označených ustanovení vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
č. 221/2013 Z. z. o cenovej regulácii okrem iných so zákonom č. 251/2012 Z. z... Je teda
zrejmé, že právna úprava obsiahnutá v zákone 656/2004 Z. z..., a túto považujeme
za rozhodnú, nebola Ústavným súdom SR vôbec posudzovaná, a teda máme za to,
že Ústavný súd SR sa vôbec nevyjadril k otázke zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
v kontexte zákona č. 656/2004 Z. z..., rovnako tak neposudzoval a nevyjadril sa k otázke
podstatných náležitostí takejto zmluvy v zmysle tohto zákona a ani neposudzoval
a nevyjadril sa k otázke formy takejto zmluvy v zmysle tohto zákona...
Vzhľadom na aplikáciu nesprávnej právnej normy si Okresný súd Žilina osvojil
závery Ústavného súdu SR vyjadrené v Náleze, dôsledkom čoho je, že konajúci súd úplne
opomenul tú skutočnosť, že v čase uzatvárania zmluvy o pripojení bolo povinnosťou
výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny, tak ako to
uvádza OS ZA, uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Ide presne o opačnú situáciu, z
ktorej vychádzal tak Ústavný súd SR, ako aj Okresný súd Žilina. Na túto skutočnosť sme
v Odvolaní voči Rozsudku OS ZA upozornili Krajský súd v Žiline, avšak, Krajský súd
v Žiline len konštatoval, že: „Ani ďalší odvolací dôvod nebol relevantný, ktorým poukazoval
na to, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zaoberal ustanoveniami zákona
č. 251/2012 Z. z. a nie zákonnou úpravou č. 656/2004 Z. z., ktorú považoval žalovaný
za rozhodnú, čo podľa názoru krajského súdu nebolo správne, keďže na daný prípad bolo
potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 251/2012 Z. z. a nie ustanovenia zákona
č. 656/2004 Z. z...“
Pokiaľ však ide o právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze
PL. ÚS 17/2014, že jediným právnym titulom oprávňujúcim našu spoločnosť vyberať
od výrobcov platby za prístup do distribučnej sústavy je uzatvorená zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tento nemá oporu ani v príslušných
ustanoveniach zákona č. 251/2012 Z. z., v príslušných ustanoveniach Pravidiel trhu a ani
v prameňoch práva Európskej únie.»
Sťažovateľ následne podrobne analyzuje právnu úpravu Európskej únie v oblasti
energetiky – ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES
o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/54/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a tiež
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a uvádza:
„Právnym názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v Náleze PL. ÚS 17/2014
Ústavný súd SR poskytol výklad pojmu prístupu výrobcu do distribučnej sústavy takým
spôsobom, že prístup spojil s distribúciou a distribučnou kapacitou, čím úplne znemožnil
prístup pre výrobcov elektrickej energie do distribučnej sústavy. Dôsledná aplikácia tohto
právneho názoru bude mať za následok to, že Slovenská republika, ako adresát označených
smerníc, nezabezpečila otvorený vnútorný trh s elektrinou a diskriminovala výrobcov
elektriny od ostatných užívateľov trhu. Vážnosť situácie je potvrdená veľkým počtom žalôb
podávaných výrobcami elektrickej energie na distribučné spoločnosti (teda nie len na našu
spoločnosť), ktoré je možné kvantifikovať už na stovky. Žiaden výrobca a žiadna distribučná
spoločnosť, ktorá pôsobí na území Slovenska, nemôže predložiť zmluvu, ktorú Ústavný súd
SR v Náleze označil za jediný právny základ vyberania poplatku za prístup výrobcu
do sústavy.
V súdnom konaní sme súdu prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu poskytli právnu
argumentáciu, ktorá potvrdzuje náš názor ohľadom nemožnosti výrobcu uzatvoriť s PDS
(teda našou spoločnosťou) zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
Avšak, konajúce súdy sa našou argumentáciou vôbec nezaoberali. Svoje skúmanie zamerali
výlučne na existenciu či neexistenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny.
... rozpor s hmotným právom vidíme najmä v tom, že Ústavný súd SR nerozlišoval
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 26 ods. 5 zákona
č. 251/2012 Z. z.) a zmluvu o prístupe do sústavy (§ 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012
Z. z.), čím založil úplne iný právny stav, aký sa nachádza v hmotnom práve. Nerozlišovanie
týchto zmluvných typov má za následok, že všeobecné súdy v súdnych konaniach spájajú
pojem prístup do distribučnej sústavy s právom na distribúciu, čo je pre výrobcu z povahy
veci vylúčené a je to v rozpore s právami a povinnosťami Výrobcu podľa zákona
č. 656/2004 Z. z... ako aj podľa súčasne platného zákona č. 251/2012 Z. z...
Zhrnúc uvedené, Krajský súd v Žiline v napádanom rozsudku neriešil nami nastolenú
právnu otázku týkajúcu sa posúdenia možnosti výrobcu elektriny uzatvoriť s PDS zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ako sme uviedli už vyššie, takúto
možnosť prezumoval rovnako, ako ju prezumoval Ústavný súd SR vo svojom náleze. Avšak,
pokiaľ náš zásadný argument spočíval práve v právnej a faktickej nemožnosti uzatvorenia
vyššie označenej zmluvy, Okresný súd Žilina a rovnako tak aj Krajský súd v Žiline túto
skutočnosť boli povinní skúmať a riadne odôvodniť. Krajský súd v Žiline a ani Okresný súd
Žilina tak nekonali, čím porušili naše právo na spravodlivý súdny proces...
Absencia právneho posúdenia našich argumentov zo strany konajúcich súdov viedla
k absurdným záverom, kedy jediným právnym titulom na účtovanie platby za prístup
Výrobcovi elektriny je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny,
ktorú Výrobca elektriny ani nie je oprávnený uzatvoriť!“
Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z dôvodu, že konajúce súdy sa dostatočne nevysporiadali s jeho námietkou
o účinkoch nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2016. Zo žaloby vyplýva, že „žalovaný nárok
sa vzťahuje na obdobie, kedy sporná Vyhláška 221 nebola ešte predmetom ústavného
prieskumu (v súdenom prípade ide o január 2014), pričom Ústavný súd SR vydal Nález
ÚS SR PL. ÚS 17/2016 dňa 22. 06. 2016, súdy aj napriek zákazu retroaktivity priznali
Žalobcovi nárok z bezdôvodného obohatenia“. Sťažovateľ následne podrobne analyzuje
otázku, či nálezy ústavného súdu majú účinky ex tunc alebo ex nunc, a namieta, že krajský
súd „nevysvetlil, prečo v súdenom prípade neaplikoval neskoršie rozhodnutia Ústavného
súdu SR, ktoré priznali nálezu účinky ex nunc, ale aplikoval zjednocujúce stanovisko, ktoré
posudzuje skutkovo a právne odlišnú situáciu, nevysporiadal sa vôbec s predloženým
stanoviskom katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej
Bystrici, vôbec nevenoval svoju pozornosť abstraktnej kontrole ústavnosti a konkrétnej
kontrole ústavnosti, nevysvetlil a neargumentoval svoj právny názor o účinkoch Nálezu
PL. ÚS 17/2014 v kontexte príslušných ustanovení zákona č. 38/1993 Z. z. máme za to, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
rozsudkom okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok
okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
z 8. decembra 2017
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť jeho sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 19. septembra 2018
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa
v rámci jej predbežného prerokovania vychádzal z tvrdenia sťažovateľa v sťažnosti, ktorú
podal prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, že podal dovolanie smerujúce
proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ
podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril
stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho
štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť,
že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane podčiarkuje (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť ako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že nemožno akceptovať argumentáciu
sťažovateľa o rozdielnej judikatúre vo veci zachovania lehoty pre podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu odvolacieho súdu po rozhodnutí o dovolaní.
Sťažovateľ poukazuje napr. na uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/2013, v ktorom ústavný súd
posudzuje otázku zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
pri podaní dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému podľa V. časti
Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v systéme správneho súdnictva, keď dovolanie ako také
nie je prípustné zo zákona. V prípade sťažovateľa ide podľa jeho vlastnej úvahy
o neprípustnosť dovolania podľa § 422 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uvedený zákonný dôvod
zakladá neprípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, nedotýka sa však možnej
prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP, preto nejde o situáciu, ktorú posudzoval ústavný
súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 516/2013.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol v tejto časti ako neprípustnú
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018