Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 516/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., zastúpenej advokátom Mgr. A. K., Advokátska

kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a základného práva zaručeného

ods. 2 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2013 doručená sťažnosť J. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v P. (ďalej len

„obvodný pozemkový úrad“) rozhodnutím č. OPU 2011/154-914-Str. z 29. marca 2011

rozhodol o reštitučnom nároku sťažovateľky a ďalších dvoch navrhovateľov tak, že síce

spĺňajú podmienky podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o pôde“), ale vlastnícke právo im nemožno priznať pre existenciu prekážky

podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde. Preto im obvodný pozemkový úrad priznal

náhradu podľa § 11 ods. 2 alebo podľa § 16 zákona o pôde.

Sťažovateľka spolu s ďalšími navrhovateľmi podala proti rozhodnutiu

obvodného pozemkového úradu opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -24

zo 6. marca 2012 rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil, keď dospel

k zhodnému záveru v otázke existencie prekážky vydania nehnuteľnosti podľa § 11 ods. 1

písm. a) zákona o pôde vzhľadom na zistenú skutočnosť, že časť predmetnej nehnuteľnosti

„je podľa identifikácie vedená a usporiadaná na LV č. 642, 1260, 55, 56, 57, 1233

pre fyzické osoby a na pozemku sú postavené rodinné domy... Krajský súd nepovažoval

námietky navrhovateľov za právne relevantné – geometrický plán pre zbytok parc. č. 1057

2

o výmere 643 mnebol vyhotovovaný, pretože pozemok sa nevydáva a zákon v takomto

prípade vyhotovenie GP nevyžaduje; ostatné námietky sa týkali riešenia iných nehnuteľností

a chronologickými údajmi, ktoré neboli predmetom tohto konania.“.

Sťažovateľka aj ostatní navrhovatelia podali proti rozsudku krajského súdu

odvolanie, v ktorom namietali, že sa „rozhodovalo... bez identifikácie a GP, čím je...

rozhodnutie odporcu nezrozumiteľné a nepreskúmateľné... jeden pozemok je vedený

s dvoma vlastníkmi a s rozdielnou kultúrou... v roku 2005 bola časť pozemku z vlastníctva

po ich právnom predchodcovi V. M. predaný p. K., hoci prevod je zákonom zakázaný...“.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. -52 z 11. decembra 2012 napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi rozsudku krajského súdu a osvojil

si ich. Súhlasne uviedol, že „nebolo povinnosťou odporcu vyhotovovať geometrický plán,

nakoľko túto povinnosť ukladá zákon správnemu orgánu len v prípade vydania pozemkov.

Odporca nemal povinnosť zabezpečiť v konaní geometrické zameranie alebo grafickú

prílohu tak, ako to žiadali navrhovatelia, pretože to je nevyhnutné len v prípadoch,

keď majú byť do katastra nehnuteľností zapísané pozemky, ktorých výmeru nemožno určiť.

V tomto prípade bola výmera stanovená jednoznačne – šlo o zbytok pôvodnej parc. č. 1057

2

o výmere 643 m. Z podkladov zabezpečených v správnom konaní... jednoznačne vyplynulo,

že dotknutá časť pozemku je v intraviláne a... je vo vlastníctve rôznych fyzických osôb a je

prevažne zastavaná rodinnými domami, čo je bezpochyby prekážka vydania pozemku...“.

Súčasne obvodný pozemkový úrad v inom konaní rozhodnutím č. OPU 2011/154-

966-Str. zo 4. apríla 2011 rozhodol tak, že navrhovatelia spĺňajú podmienky priznania

2

vlastníckeho práva k inej časti tej istej nehnuteľnosti o výmere 10 ma priznáva sa im

vlastnícke právo k nej každému v podiele 1/3.

Na základe podaného opravného prostriedku sťažovateľky a ostatných

2

navrhovateľov, v ktorom namietali, že „sa rozhodovalo len o 10 m, hoci parc. č. 1057/2

2

má na LV č. 1658 až 370 m“, krajský súd rozsudkom č. k. -22 zo 6. marca

2012 rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil. Konštatoval, že „navrhovatelia

svoje tvrdenie ničím nepodložili a zároveň poukázal na výpis z LV č. 1658 zo dňa 30.

2

augusta 2010, na ktorom je uvedená len výmera 10 m“. Nepovažoval za dôvodné „ani

námietky navrhovateľov o nevyhotovení geometrického plánu, pretože vydanie pozemku

bude realizovať SPF“.

V odvolaní sťažovateľka aj s ostatnými navrhovateľmi zotrvala na pôvodných

námietkach, že nebola vydaná celá požadovaná výmera predmetného pozemku a že sa

rozhodovalo „bez identifikácie a GP, čím je... rozhodnutie odporcu nezrozumiteľné

a nepreskúmateľné“.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. -51 z 11. decembra 2012 rozsudok

krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi krajského súdu a zhodne konštatoval,

že „nebolo povinnosťou odporcu vyhotovovať geometrický plán, nakoľko túto povinnosť

ukladá zákon správnemu orgánu len v prípade vydania pozemkov... Z podkladov

zabezpečených v správnom konaní aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne

2 2

vyplynulo, že... pozemok má rozlohu 10 ma nie 370 mako to tvrdili navrhovatelia,

ktorí svoje tvrdenie ani ničím nepodložili.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí porušenie „jej práva

na spravodlivý proces tým, že sa súd nezaoberal jej ďalšími námietkami, uvedenými

v žalobe proti rozhodnutiu odporcu a v odvolaní. Neobstojí... argument, že sa tieto námietky

týkajú iných pozemkov, resp. iných konaní.

Vo svojich podaniach totiž sťažovateľka okrem iného ukázala (a označila dôkazy

na preukázanie týchto svojich tvrdení), že identifikácia parciel, o ktorú sa bez ďalšieho

skúmania opieral správny orgán aj oba súdy, nekorešponduje s dôkazmi vykonanými

v správnom konaní a v konaní pred oboma súdmi, resp. že postupom lege artis nie je možné

získať výsledok tam uvedený. Táto identifikácia im potom umožnila urobiť záver o tom,

že časť pozemku... je v intraviláne usporiadaná na listoch vlastníctva... ako vlastníctvo

fyzických osôb. To potom viedlo k záveru o právnej nemožnosti vydať túto nehnuteľnosť.

Z tohto nesprávneho posúdenia ďalej vychádza aj záver o správnosti druhého

2

rozhodnutia o vydaní pozemku EKN parc. č. 1057/2 – orná pôda o výmere 10 m.

Preto bolo nutné napadnúť aj rozhodnutie v tejto veci.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej o jej sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46

ods. 1 a postupom Najvyššieho súdu v konaniach

a porušené bolo.

2. Rozhodnutia Najvyššieho súdu č. z 11.12.2012 a

z 11.12.2012 sa zrušujú a veci sa mu vracajú na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. A. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „obe

napadnuté rozhodnutia boli sťažovateľke doručené dňa 09.01.2013. Proti rozhodnutiam

podala sťažovateľka v zákonnej lehote dovolania. Uzneseniami z 11.07.2013 a 26.07.2013,

ktoré boli sťažovateľke doručené dňa 30.07.2013, Najvyšší súd... zastavil konanie.“.

Následne sťažovateľka s poukazom na právny názor ústavného súdu vyslovený vo veci

sp. zn. argumentuje, že „zákonom ustanovená lehota... na podanie

sťažnosti bola dodržaná, pretože od doručenia rozhodnutia o zastavení konania do dňa

podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace“. K sťažnosti súčasne priložila fotokópie

uznesení najvyššieho súdu č. k. -96 z 26. júna 2013 a č. k. -110

z 11. júla 2013, ktorými najvyšší súd konania o dovolaniach sťažovateľky zastavil

„s poukazom na v spojení s ..., lebo právomoc konať vo vec samej

nemal“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné,

ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona

o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Zoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou posudzovanej sťažnosti.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Napadnuté rozsudky najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho boli sťažovateľke

podľa jej tvrdenia doručené 9. januára 2013. Sťažnosť proti nim doručila ústavnému súdu

v elektronickej forme opatrenej zaručeným elektronickým podpisom 30. septembra 2013,

teda zjavne po uplynutí uvedenej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný súd však neopomína sťažovateľkinu argumentáciu založenú na ustálenej

judikatúre inšpirovanej právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“; napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ

uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho

práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie

sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.

, , ). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť

uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo

dovolanie ako neprípustné odmietnuté ().

Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho

(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom

predpise (). Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty

na podanie sťažnosti podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť

splnenie podmienok prípustnosti (v tomto prípade zakotvených v – )

podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho

prípadu zákonný základ.

Vtedy je záver o právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podanej

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu determinovaný rozhodnutím príslušného (napr.

) všeobecného súdu o tom, či mimoriadny opravný prostriedok prípustný je,

alebo nie je. Ak dovolací súd rozhodne o prípustnosti dovolania, potom meritórne preskúma

odvolacie rozhodnutie a právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je vylúčená. Na druhej strane, ak dovolací súd

dovolanie odmietne ako procesne neprípustné, potom sa logicky meritórne dovolacími

námietkami nezaoberá a právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je namieste. Vo chvíli podania dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však nemožno predpokladať, ako dovolací súd posúdi

prípustnosť dovolania. Je totiž v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu

interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, ak táto nie je nepriateľská

z hľadiska ochrany základných práv a slobôd (porov. ). Preto zákaz odopretia

spravodlivosti v takýchto prípadoch vyžaduje zachovať lehotu na podanie sťažnosti

podľa až do právoplatnosti prípadného rozhodnutia dovolacieho súdu

o procesnej neprípustnosti podaného dovolania.

Súhrnne teda ústavný súd konštatuje, že zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu na podklade podaného dovolania prichádza do úvahy

len vtedy, ak dovolanie v intenciách aktuálnej právnej úpravy predstavuje právny

prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu práv účastníka konania a je v právomoci

dovolacieho súdu s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu posúdiť procesnú

prípustnosť dovolania. Naopak, na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 sa nemožno spoliehať vtedy, ak už samotná právna úprava podporená

i stabilnou súdnou rozhodovacou praxou dovolanie proti jednoznačne typovo vymedzenej

skupine odvolacích rozhodnutí explicitne vylučuje, a konaním o podanom dovolaní (hoci

len v štádiu skúmania jeho procesnej prípustnosti) by dovolací súd postupoval ultra vires.

Nemožno celkom negovať vlastnú zodpovednosť účastníka súdneho konania

za voľbu toho z paralelne pôsobiacich právnych prostriedkov, ktorý je mu vzhľadom

na okolnosti jeho prípadu spôsobilý poskytnúť účinnú ochranu základných práv. Obzvlášť

to platí pri tých právnych prostriedkoch, v konaní o ktorých je účastník konania povinný

byť zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Napokon, takto identifikovaný koncept

akceptuje i ESĽP, ktorý vo veci Kadlec a spol. proti Českej republike (rozsudok z 25. mája

2004 v konaní o sťažnosti č. 49478/99, bod 26) vyslovil požiadavku, aby súdy (vrátane

ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabránili jednak prehnanému

formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale

na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať

až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie.

Podľa vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky

konania podľa piatej časti (teda aj na konanie o opravných

prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

podľa piatej časti neprípustné (,

, a ďalšie).

Z citovaného ustanovenia i judikatúry (aj keď sa to vzhľadom na použité slovné

spojenie „nie je prípustný“ tak nemusí javiť) vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc

konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní

podľa piatej časti . Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť

dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu

zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu

odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti toto dovolanie

neodmieta ako procesne neprípustné [ prvá veta v spojení s

písm. c) ], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania podľa v spojení s . Naznačenému

konceptu zodpovedajú aj výroky a odôvodnenia uznesení, ktorými najvyšší súd konania

o dovolaniach sťažovateľky zastavil.

V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu

sťažovateľkine dovolania nepredstavovali prostriedky spôsobilé zabezpečiť ochranu jej

práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len ich procesnú prípustnosť

z hľadísk vymenovaných v – , čo napokon viedlo k tomu, že ich najvyšší

súd neodmietol ako procesne neprípustné, ale konanie o nich zastavil.

V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného

prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

proti rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok,

ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti

sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou

judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade

podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by

takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia

procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolacím rozsudkom

najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti.

Podanú sťažnosť preto bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013