Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 516/2013
PDF · 230.39 KB
No categories available
III. ÚS 516/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., zastúpenej advokátom Mgr. A. K., Advokátska
kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Sžr 89/2012 a sp. zn. 1 Sžr 90/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2013 doručená sťažnosť J. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 1 Sžr 89/2012 a sp. zn. 1 Sžr 90/2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Obvodný pozemkový úrad v P. (ďalej len
„obvodný pozemkový úrad“) rozhodnutím č. OPU 2011/154-914-Str. z 29. marca 2011
rozhodol o reštitučnom nároku sťažovateľky a ďalších dvoch navrhovateľov tak, že síce
spĺňajú podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o pôde“), ale vlastnícke právo im nemožno priznať pre existenciu prekážky
podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o pôde. Preto im obvodný pozemkový úrad priznal
náhradu podľa § 11 ods. 2 alebo podľa § 16 zákona o pôde.
Sťažovateľka spolu s ďalšími navrhovateľmi podala proti rozhodnutiu
obvodného pozemkového úradu opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 24 Sp 8/2011-24
zo 6. marca 2012 rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil, keď dospel
k zhodnému záveru v otázke existencie prekážky vydania nehnuteľnosti podľa § 11 ods. 1
písm. a) zákona o pôde vzhľadom na zistenú skutočnosť, že časť predmetnej nehnuteľnosti
„je podľa identifikácie vedená a usporiadaná na LV č. 642, 1260, 55, 56, 57, 1233
pre fyzické osoby a na pozemku sú postavené rodinné domy... Krajský súd nepovažoval
námietky navrhovateľov za právne relevantné – geometrický plán pre zbytok parc. č. 1057
2
o výmere 643 mnebol vyhotovovaný, pretože pozemok sa nevydáva a zákon v takomto
prípade vyhotovenie GP nevyžaduje; ostatné námietky sa týkali riešenia iných nehnuteľností
a chronologickými údajmi, ktoré neboli predmetom tohto konania.“.
Sťažovateľka aj ostatní navrhovatelia podali proti rozsudku krajského súdu
odvolanie, v ktorom namietali, že sa „rozhodovalo... bez identifikácie a GP, čím je...
rozhodnutie odporcu nezrozumiteľné a nepreskúmateľné... jeden pozemok je vedený
s dvoma vlastníkmi a s rozdielnou kultúrou... v roku 2005 bola časť pozemku z vlastníctva
po ich právnom predchodcovi V. M. predaný p. K., hoci prevod je zákonom zakázaný...“.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Sžr 89/2012-52 z 11. decembra 2012 napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi rozsudku krajského súdu a osvojil
si ich. Súhlasne uviedol, že „nebolo povinnosťou odporcu vyhotovovať geometrický plán,
nakoľko túto povinnosť ukladá zákon správnemu orgánu len v prípade vydania pozemkov.
Odporca nemal povinnosť zabezpečiť v konaní geometrické zameranie alebo grafickú
prílohu tak, ako to žiadali navrhovatelia, pretože to je nevyhnutné len v prípadoch,
keď majú byť do katastra nehnuteľností zapísané pozemky, ktorých výmeru nemožno určiť.
V tomto prípade bola výmera stanovená jednoznačne – šlo o zbytok pôvodnej parc. č. 1057
2
o výmere 643 m. Z podkladov zabezpečených v správnom konaní... jednoznačne vyplynulo,
že dotknutá časť pozemku je v intraviláne a... je vo vlastníctve rôznych fyzických osôb a je
prevažne zastavaná rodinnými domami, čo je bezpochyby prekážka vydania pozemku...“.
Súčasne obvodný pozemkový úrad v inom konaní rozhodnutím č. OPU 2011/154-
966-Str. zo 4. apríla 2011 rozhodol tak, že navrhovatelia spĺňajú podmienky priznania
2
vlastníckeho práva k inej časti tej istej nehnuteľnosti o výmere 10 ma priznáva sa im
vlastnícke právo k nej každému v podiele 1/3.
Na základe podaného opravného prostriedku sťažovateľky a ostatných
2
navrhovateľov, v ktorom namietali, že „sa rozhodovalo len o 10 m, hoci parc. č. 1057/2
2
má na LV č. 1658 až 370 m“, krajský súd rozsudkom č. k. 24 Sp 9/2011-22 zo 6. marca
2012 rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil. Konštatoval, že „navrhovatelia
svoje tvrdenie ničím nepodložili a zároveň poukázal na výpis z LV č. 1658 zo dňa 30.
2
augusta 2010, na ktorom je uvedená len výmera 10 m“. Nepovažoval za dôvodné „ani
námietky navrhovateľov o nevyhotovení geometrického plánu, pretože vydanie pozemku
bude realizovať SPF“.
V odvolaní sťažovateľka aj s ostatnými navrhovateľmi zotrvala na pôvodných
námietkach, že nebola vydaná celá požadovaná výmera predmetného pozemku a že sa
rozhodovalo „bez identifikácie a GP, čím je... rozhodnutie odporcu nezrozumiteľné
a nepreskúmateľné“.
Najvyšší súd rozsudkom č. k. 1 Sžr 90/2012-51 z 11. decembra 2012 rozsudok
krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi krajského súdu a zhodne konštatoval,
že „nebolo povinnosťou odporcu vyhotovovať geometrický plán, nakoľko túto povinnosť
ukladá zákon správnemu orgánu len v prípade vydania pozemkov... Z podkladov
zabezpečených v správnom konaní aj podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne
2 2
vyplynulo, že... pozemok má rozlohu 10 ma nie 370 mako to tvrdili navrhovatelia,
ktorí svoje tvrdenie ani ničím nepodložili.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí porušenie „jej práva
na spravodlivý proces tým, že sa súd nezaoberal jej ďalšími námietkami, uvedenými
v žalobe proti rozhodnutiu odporcu a v odvolaní. Neobstojí... argument, že sa tieto námietky
týkajú iných pozemkov, resp. iných konaní.
Vo svojich podaniach totiž sťažovateľka okrem iného ukázala (a označila dôkazy
na preukázanie týchto svojich tvrdení), že identifikácia parciel, o ktorú sa bez ďalšieho
skúmania opieral správny orgán aj oba súdy, nekorešponduje s dôkazmi vykonanými
v správnom konaní a v konaní pred oboma súdmi, resp. že postupom lege artis nie je možné
získať výsledok tam uvedený. Táto identifikácia im potom umožnila urobiť záver o tom,
že časť pozemku... je v intraviláne usporiadaná na listoch vlastníctva... ako vlastníctvo
fyzických osôb. To potom viedlo k záveru o právnej nemožnosti vydať túto nehnuteľnosť.
Z tohto nesprávneho posúdenia ďalej vychádza aj záver o správnosti druhého
2
rozhodnutia o vydaní pozemku EKN parc. č. 1057/2 – orná pôda o výmere 10 m.
Preto bolo nutné napadnúť aj rozhodnutie v tejto veci.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej o jej sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu v konaniach
1Sžr/89/2012 a 1Sžr/90/2012 porušené bolo.
2. Rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 1Sžr/89/2012 z 11.12.2012 a 1Sžr/90/2012
z 11.12.2012 sa zrušujú a veci sa mu vracajú na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. A. K. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
K procesnej podmienke včasnosti podania sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „obe
napadnuté rozhodnutia boli sťažovateľke doručené dňa 09.01.2013. Proti rozhodnutiam
podala sťažovateľka v zákonnej lehote dovolania. Uzneseniami z 11.07.2013 a 26.07.2013,
ktoré boli sťažovateľke doručené dňa 30.07.2013, Najvyšší súd... zastavil konanie.“.
Následne sťažovateľka s poukazom na právny názor ústavného súdu vyslovený vo veci
sp. zn. IV. ÚS 481/2011 argumentuje, že „zákonom ustanovená lehota... na podanie
sťažnosti bola dodržaná, pretože od doručenia rozhodnutia o zastavení konania do dňa
podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace“. K sťažnosti súčasne priložila fotokópie
uznesení najvyššieho súdu č. k. 1 Sdo 30/2013-96 z 26. júna 2013 a č. k. 1 Sdo 31/2012-110
z 11. júla 2013, ktorými najvyšší súd konania o dovolaniach sťažovateľky zastavil
„s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP..., lebo právomoc konať vo vec samej
nemal“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd skúma všeobecné,
ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona
o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Zoberá sa teda okrem iného aj včasnosťou posudzovanej sťažnosti.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnuté rozsudky najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho boli sťažovateľke
podľa jej tvrdenia doručené 9. januára 2013. Sťažnosť proti nim doručila ústavnému súdu
v elektronickej forme opatrenej zaručeným elektronickým podpisom 30. septembra 2013,
teda zjavne po uplynutí uvedenej dvojmesačnej lehoty.
Ústavný súd však neopomína sťažovateľkinu argumentáciu založenú na ustálenej
judikatúre inšpirovanej právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“; napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ
uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho
práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie
sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.
IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť
uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo
dovolanie ako neprípustné odmietnuté (IV. ÚS 481/2011).
Citovaná judikatúra je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho
(najvyššieho) súdu preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom
predpise (Občiansky súdny poriadok). Inými slovami, aplikovať zásadu zachovania lehoty
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
z dôvodu podaného dovolania možno len vtedy, ak právomoc dovolacieho súdu posúdiť
splnenie podmienok prípustnosti (v tomto prípade zakotvených v § 237 – § 239 OSP)
podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu zákonný základ.
Vtedy je záver o právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podanej
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu determinovaný rozhodnutím príslušného (napr.
IV. ÚS 238/07) všeobecného súdu o tom, či mimoriadny opravný prostriedok prípustný je,
alebo nie je. Ak dovolací súd rozhodne o prípustnosti dovolania, potom meritórne preskúma
odvolacie rozhodnutie a právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je vylúčená. Na druhej strane, ak dovolací súd
dovolanie odmietne ako procesne neprípustné, potom sa logicky meritórne dovolacími
námietkami nezaoberá a právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je namieste. Vo chvíli podania dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu však nemožno predpokladať, ako dovolací súd posúdi
prípustnosť dovolania. Je totiž v prvom rade vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu
interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, ak táto nie je nepriateľská
z hľadiska ochrany základných práv a slobôd (porov. II. ÚS 398/08). Preto zákaz odopretia
spravodlivosti v takýchto prípadoch vyžaduje zachovať lehotu na podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až do právoplatnosti prípadného rozhodnutia dovolacieho súdu
o procesnej neprípustnosti podaného dovolania.
Súhrnne teda ústavný súd konštatuje, že zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu na podklade podaného dovolania prichádza do úvahy
len vtedy, ak dovolanie v intenciách aktuálnej právnej úpravy predstavuje právny
prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu práv účastníka konania a je v právomoci
dovolacieho súdu s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu posúdiť procesnú
prípustnosť dovolania. Naopak, na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy sa nemožno spoliehať vtedy, ak už samotná právna úprava podporená
i stabilnou súdnou rozhodovacou praxou dovolanie proti jednoznačne typovo vymedzenej
skupine odvolacích rozhodnutí explicitne vylučuje, a konaním o podanom dovolaní (hoci
len v štádiu skúmania jeho procesnej prípustnosti) by dovolací súd postupoval ultra vires.
Nemožno celkom negovať vlastnú zodpovednosť účastníka súdneho konania
za voľbu toho z paralelne pôsobiacich právnych prostriedkov, ktorý je mu vzhľadom
na okolnosti jeho prípadu spôsobilý poskytnúť účinnú ochranu základných práv. Obzvlášť
to platí pri tých právnych prostriedkoch, v konaní o ktorých je účastník konania povinný
byť zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Napokon, takto identifikovaný koncept
akceptuje i ESĽP, ktorý vo veci Kadlec a spol. proti Českej republike (rozsudok z 25. mája
2004 v konaní o sťažnosti č. 49478/99, bod 26) vyslovil požiadavku, aby súdy (vrátane
ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabránili jednak prehnanému
formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale
na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať
až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie.
Podľa § 246c ods. 1 OSP vzťahujúceho sa z hľadiska jeho systematiky na všetky
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (teda aj na konanie o opravných
prostriedkoch podľa tretej hlavy tejto časti) pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (II. ÚS 65/2010,
IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09 a ďalšie).
Z citovaného ustanovenia i judikatúry (aj keď sa to vzhľadom na použité slovné
spojenie „nie je prípustný“ tak nemusí javiť) vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc
konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť
dovolania, ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu
zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu
odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie
neodmieta ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok
podmienky konania podľa § 243c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP. Naznačenému
konceptu zodpovedajú aj výroky a odôvodnenia uznesení, ktorými najvyšší súd konania
o dovolaniach sťažovateľky zastavil.
V nadväznosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy zachováva, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovaného prípadu
sťažovateľkine dovolania nepredstavovali prostriedky spôsobilé zabezpečiť ochranu jej
práv, najvyšší súd nedisponoval právomocou preskúmať ani len ich procesnú prípustnosť
z hľadísk vymenovaných v § 237 – § 239 OSP, čo napokon viedlo k tomu, že ich najvyšší
súd neodmietol ako procesne neprípustné, ale konanie o nich zastavil.
V podmienkach aktuálnej právnej úpravy teda sťažovateľka namiesto účinného
prostriedku ochrany svojich základných práv, ktorým bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy proti rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, využila iný prostriedok,
ktorého podanie však nemalo potrebný legálny základ. Neunesenie procesnej zodpovednosti
sťažovateľky za kvalitu ochrany svojich hmotných práv nemôže nahrádzať doterajšou
judikatúrou sformulovaná zásada zachovania lehoty na podanie sťažnosti v prípade
podaného mimoriadneho opravného prostriedku, pretože v popísaných okolnostiach by
takýto postup znamenal úplnú benevolenciu ústavného súdu pri posudzovaní splnenia
procesných predpokladov na konanie o sťažnosti podanej proti odvolacím rozsudkom
najvyššieho súdu zjavne po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia ich právoplatnosti.
Podanú sťažnosť preto bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013