Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 276/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa a 4 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa , ako aj

namietaného porušenia ustanovenia ústavného , ktorým sa

uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-48 z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.

-31 zo 16. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , ako aj

porušenie ustanovenia ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -48 z 19. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“ alebo „uznesenie z 19. apríla 2010“) v spojení s uznesením

Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. -31 zo 16. februára

2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie zo 16. februára

2010“).

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. (ktorý si ústavný súd

vyžiadal) vyplýva, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní

vykonávanom súdnou exekútorkou na základe poverenia okresného súdu č. 5611 024436 zo

7. novembra 2008 na návrh sťažovateľky ako oprávnenej.

Exekučným titulom boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia – platobný výmer

č. 1143/2001 z 26. marca 2002 a platobný výmer č. 1144/2001 z 26. marca 2002 – vydané

správcom konkurznej podstaty poisťovne P., družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze,

B. (ďalej len „úpadca“), proti M. S. (ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 3 273,39 €

s príslušenstvom z titulu dlžného poistného zo zdravotného poistenia a poplatku z

omeškania z dlžného poistného.

Túto pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči

platiteľom a samoplatcom poistného zo zdravotného poistenia zmluvne nadobudla

sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu.

Okresný súd uznesením č. k. -13 z 28. januára 2010 exekučné

konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení exekúcie“).

Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým

podpisom podala 16. februára 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení

exekúcie.

Okresný súd napadnutým uznesením zo 16. februára 2010 vyzval sťažovateľku na

zaplatenie súdneho poplatku podľa položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov v sume

1,50 € za podanie urobené elektronickými prostriedkami. Napriek tomu, že v predmetnom

uznesení okresného súdu nie je uvedené, za ktoré elektronické podanie sťažovateľky je

súdny poplatok vyrubený, z obsahu spisu je zrejmé, že k vyrubeniu poplatku došlo za

odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení exekúcie ako jedinému elektronickému

podaniu sťažovateľky v tomto konaní predchádzajúcemu vyrubeniu poplatku.

Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým

podpisom podala 23. februára 2010 odvolanie aj proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu zo 16. februára 2010.

Krajský súd uznesením č. k. -44 z 19. apríla 2010 (ďalej len

„uznesenie z 19. apríla 2010“) právoplatným 3. mája 2010 potvrdil uznesenie okresného

súdu o zastavení exekúcie.

Krajský súd ďalším napadnutým uznesením z 19. apríla 2010 potvrdil napadnuté

uznesenie okresného súdu zo 16. februára 2010.

Sťažovateľka podala 20. mája 2010 dovolanie proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu z 19. apríla 2010, ktoré bolo predložené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 8. júla 2010.

Okresný súd uznesením č. k. -52 z 28. apríla 2010 (ďalej len

„uznesenie z 28. apríla 2010“) vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku podľa

položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov v sume 1,50 € za podanie urobené

elektronickými prostriedkami (odvolanie podané 23. februára 2010 proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2010).

Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým

podpisom podala 18. mája 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 28. apríla

2010, ktoré bolo predložené krajskému súdu na rozhodnutie 11. júna 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«V zmysle ust. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ZoSP“), je od

súdneho poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho

zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych

sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu

práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti...

Tak ako predpokladá ZoSP, od súdnych poplatkov môžu byť oslobodené súdne

konania na základe ust. § 4 ods. 1 ZoSP, t. j. vecné oslobodenie, alebo od platenia súdnych

poplatkov môžu byť oslobodené jednotlivé subjekty na základe ust. § 4 ods. 2 ZoSP, t. j.

personálne oslobodenie. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je vymoženie

dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného

na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od

súdneho poplatku. Keďže od platenia súdneho poplatku nie je oslobodený Sťažovateľ

(personálne oslobodenie), ale konanie, v danom prípade ide o vecné oslobodenie od

súdnych poplatkov.

Nakoľko došlo k postúpeniu pohľadávky, pri ktorom sa postavenie dlžníka

nezhoršuje, resp. zmena veriteľa nemá vplyv na obsah pohľadávky, čo potvrdil už aj

samotný súd vo svojom odôvodnení Uznesenia 2, Sťažovateľ má rovnaké práva ako by mal

pôvodný veriteľ - DZP. Nakoľko bola DZP pri uplatňovaní svojich pohľadávok vzniknutých

zo zdravotného poistenia oslobodená od platenia súdnych poplatkov, toto oslobodenie pri

daných pohľadávkach prešlo aj na Sťažovateľa. Nie osoba veriteľa, ale charakter

pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym

dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o jej uplatňovaní.

Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť

k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a súdnom

vymáhaní takýchto pohľadávok.

Vyššie uvedená argumentácia nevyhnutnosti oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov všetkých konaní, ktorých predmetom sú nároky vyplývajúce zo zdravotného

poistenia bola už niekoľkokrát potvrdená aj judikatúrou. V Náleze Ústavného súdu SR sp.

zn. zo dňa 23. 08. 2006… V Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 01. 06. 2000… Obdobnú argumentáciu ohľadne posudzovania

oslobodenia od súdnych poplatkov konaní vo veciach zdravotného poistenia obsahuje aj

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30. 06. 2004...

odvolací súd (ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci nekvalifikovali predmet súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia

a z toho dôvodu údajne nie je konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov.

Uvedeným postupom odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu) bola zároveň

Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko sa Sťažovateľ nemal možnosť

vyjadriť sa k skutočnostiam a prípadne doplniť dôkazy, na základe ktorých rozhodol

odvolací súd o odvolaní voči Uzneseniu 1, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Postupom súdov

teda došlo k porušeniu zákona a porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces garantované SR.»

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -48 zo dňa

19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -31 zo

dňa 16. 02. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4 SR, ust. ,

ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -48 zo dňa

19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. -31 zo

dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. . Krajský súd

v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júla 2010 namieta porušenie

označených základných a iných práv napadnutým uznesením okresného súdu

zo 16. februára 2010 a napadnutým uznesením krajského súdu z 19. apríla 2010, ktorým

bolo na základe ňou podaného odvolania potvrdené uznesenie okresného súdu zo

16. februára 2010 o vyrubení súdneho poplatku za elektronické podanie (odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie).

Sťažovateľka sa ochrany označených základných a iných práv súčasne domáhala aj

podaním dovolania najvyššiemu súdu 20. mája 2010 (dovolanie bolo okresným súdom

predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu 8. júla 2010), v ktorom navrhovala zrušenie

napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.

Za tejto situácie, keď sa sťažovateľka domáhala svojho práva na najvyššom súde

a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať

najvyšší súd.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému

súdu je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími

návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Preto tiež nepovažoval za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie

nedostatkov jej podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010