Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 99 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (104)I. ÚS 276/2010
PDF · 168.16 KB
No categories available
I. ÚS 276/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
namietaného porušenia ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k.
24 Er 860/2008-31 zo 16. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj
porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 69/2010-48 z 19. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“ alebo „uznesenie z 19. apríla 2010“) v spojení s uznesením
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 Er 860/2008-31 zo 16. februára
2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie zo 16. februára
2010“).
Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. 24 Er 860/2008 (ktorý si ústavný súd
vyžiadal) vyplýva, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní
vykonávanom súdnou exekútorkou na základe poverenia okresného súdu č. 5611 024436 zo
7. novembra 2008 na návrh sťažovateľky ako oprávnenej.
Exekučným titulom boli právoplatné a vykonateľné rozhodnutia – platobný výmer
č. 1143/2001 z 26. marca 2002 a platobný výmer č. 1144/2001 z 26. marca 2002 – vydané
správcom konkurznej podstaty poisťovne P., družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze,
B. (ďalej len „úpadca“), proti M. S. (ďalej aj „povinný“) o vymoženie sumy 3 273,39 €
s príslušenstvom z titulu dlžného poistného zo zdravotného poistenia a poplatku z
omeškania z dlžného poistného.
Túto pohľadávku proti povinnému spolu s inými pohľadávkami úpadcu voči
platiteľom a samoplatcom poistného zo zdravotného poistenia zmluvne nadobudla
sťažovateľka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok úpadcu.
Okresný súd uznesením č. k. 24 Er 860/2008-13 z 28. januára 2010 exekučné
konanie zastavil (ďalej len „uznesenie o zastavení exekúcie“).
Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým
podpisom podala 16. februára 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení
exekúcie.
Okresný súd napadnutým uznesením zo 16. februára 2010 vyzval sťažovateľku na
zaplatenie súdneho poplatku podľa položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov v sume
1,50 € za podanie urobené elektronickými prostriedkami. Napriek tomu, že v predmetnom
uznesení okresného súdu nie je uvedené, za ktoré elektronické podanie sťažovateľky je
súdny poplatok vyrubený, z obsahu spisu je zrejmé, že k vyrubeniu poplatku došlo za
odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení exekúcie ako jedinému elektronickému
podaniu sťažovateľky v tomto konaní predchádzajúcemu vyrubeniu poplatku.
Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým
podpisom podala 23. februára 2010 odvolanie aj proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu zo 16. februára 2010.
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 68/2010-44 z 19. apríla 2010 (ďalej len
„uznesenie z 19. apríla 2010“) právoplatným 3. mája 2010 potvrdil uznesenie okresného
súdu o zastavení exekúcie.
Krajský súd ďalším napadnutým uznesením z 19. apríla 2010 potvrdil napadnuté
uznesenie okresného súdu zo 16. februára 2010.
Sťažovateľka podala 20. mája 2010 dovolanie proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu z 19. apríla 2010, ktoré bolo predložené na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 8. júla 2010.
Okresný súd uznesením č. k. 24 Er 860/2008-52 z 28. apríla 2010 (ďalej len
„uznesenie z 28. apríla 2010“) vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku podľa
položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov v sume 1,50 € za podanie urobené
elektronickými prostriedkami (odvolanie podané 23. februára 2010 proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2010).
Sťažovateľka formou elektronického podania podpísaného zaručeným elektronickým
podpisom podala 18. mája 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 28. apríla
2010, ktoré bolo predložené krajskému súdu na rozhodnutie 11. júna 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«V zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ZoSP“), je od
súdneho poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho
zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych
sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu
práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti...
Tak ako predpokladá ZoSP, od súdnych poplatkov môžu byť oslobodené súdne
konania na základe ust. § 4 ods. 1 ZoSP, t. j. vecné oslobodenie, alebo od platenia súdnych
poplatkov môžu byť oslobodené jednotlivé subjekty na základe ust. § 4 ods. 2 ZoSP, t. j.
personálne oslobodenie. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania je vymoženie
dlžného poistného na zdravotné poistenie a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného
na zdravotné poistenie, je toto konanie v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) ZoSP oslobodené od
súdneho poplatku. Keďže od platenia súdneho poplatku nie je oslobodený Sťažovateľ
(personálne oslobodenie), ale konanie, v danom prípade ide o vecné oslobodenie od
súdnych poplatkov.
Nakoľko došlo k postúpeniu pohľadávky, pri ktorom sa postavenie dlžníka
nezhoršuje, resp. zmena veriteľa nemá vplyv na obsah pohľadávky, čo potvrdil už aj
samotný súd vo svojom odôvodnení Uznesenia 2, Sťažovateľ má rovnaké práva ako by mal
pôvodný veriteľ - DZP. Nakoľko bola DZP pri uplatňovaní svojich pohľadávok vzniknutých
zo zdravotného poistenia oslobodená od platenia súdnych poplatkov, toto oslobodenie pri
daných pohľadávkach prešlo aj na Sťažovateľa. Nie osoba veriteľa, ale charakter
pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym
dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o jej uplatňovaní.
Porušenie právnych povinností pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť
k zhoršeniu postavenia veriteľov, alebo nových veriteľov pri uplatňovaní a súdnom
vymáhaní takýchto pohľadávok.
Vyššie uvedená argumentácia nevyhnutnosti oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov všetkých konaní, ktorých predmetom sú nároky vyplývajúce zo zdravotného
poistenia bola už niekoľkokrát potvrdená aj judikatúrou. V Náleze Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 63/06 zo dňa 23. 08. 2006… V Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obdo/16/98 zo dňa 01. 06. 2000… Obdobnú argumentáciu ohľadne posudzovania
oslobodenia od súdnych poplatkov konaní vo veciach zdravotného poistenia obsahuje aj
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2004 zo dňa 30. 06. 2004...
odvolací súd (ako aj prvostupňový súd) na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci nekvalifikovali predmet súdneho sporu ako vec, ktorá sa týka zdravotného poistenia
a z toho dôvodu údajne nie je konanie oslobodené od platenia súdnych poplatkov.
Uvedeným postupom odvolacieho súdu (ako aj prvostupňového súdu) bola zároveň
Sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko sa Sťažovateľ nemal možnosť
vyjadriť sa k skutočnostiam a prípadne doplniť dôkazy, na základe ktorých rozhodol
odvolací súd o odvolaní voči Uzneseniu 1, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Postupom súdov
teda došlo k porušeniu zákona a porušeniu základného práva Sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces garantované Ústavou SR.»
Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/69/2010-48 zo dňa
19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24Er/860/2008-31 zo
dňa 16. 02. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu
práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva
Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1,
ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/69/2010-48 zo dňa
19. 04. 2010 v spojení s Uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24Er/860/2008-31 zo
dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Banskej Bystrici a Okresný súd Zvolen sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júla 2010 namieta porušenie
označených základných a iných práv napadnutým uznesením okresného súdu
zo 16. februára 2010 a napadnutým uznesením krajského súdu z 19. apríla 2010, ktorým
bolo na základe ňou podaného odvolania potvrdené uznesenie okresného súdu zo
16. februára 2010 o vyrubení súdneho poplatku za elektronické podanie (odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie).
Sťažovateľka sa ochrany označených základných a iných práv súčasne domáhala aj
podaním dovolania najvyššiemu súdu 20. mája 2010 (dovolanie bolo okresným súdom
predložené na rozhodnutie najvyššiemu súdu 8. júla 2010), v ktorom navrhovala zrušenie
napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu.
Za tejto situácie, keď sa sťažovateľka domáhala svojho práva na najvyššom súde
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému
súdu je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími
návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol
ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Preto tiež nepovažoval za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie
nedostatkov jej podania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010