Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 274/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a

rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B., č. 400-2088-5160/2003 z 29. júla 2003

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 8. septembra 2006, uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. novembra 2007, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009

doručená sťažnosť Mgr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),

č. 400-2088-5160/2003 z 29. júla 2003 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Sociálnej

poisťovne“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 8. septembra 2006 (ďalej len „zamietajúci rozsudok okresného súdu

z 8. septembra 2006“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. novembra 2007 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 13. novembra 2007“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2009 (ďalej len „zastavujúce uznesenie

najvyššieho súdu z 26. marca 2009“).

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)], a to jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením. Ústavný súd

poukazuje na to, že petit sťažnosti (i napriek skutočnosti, že sťažovateľ má právnické

vzdelanie) v takej podobe ako ho formuloval sťažovateľ, nie je dostatočne určitý, pretože

nekonkretizoval namietané porušenie svojich základných práv a slobôd označením

konkrétneho článku , prípadne kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy. Z odôvodnenia

sťažnosti však ústavnému súdu bolo zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli základné právo

podľa , konkrétne právo na spravodlivé súdne konanie, a základné právo

podľa , konkrétne právo na verejné prerokovanie veci, ako aj základné

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ okrem iného uviedol:

«Dňa 19. 7. 2002 som utrpel pri návrate zo služobnej cesty za volantom služobného

motorového vozidla náhlu cievnu mozgovú príhodu, ktorá bola zamestnávateľom

Ministerstvom vnútra SR, Sociálnou poisťovňou i Národným inšpektorátom práce

vyhodnotená ako pracovný úraz...

Na základe skutočnosti, že sa jednalo o pracovný úraz, mi Sociálna poisťovňa

doplácala od 1. 8. 2002 do 31. 7. 2003 rozdiel medzi dávkami nemocenského poistenia

a výškou priem. mesačnej mzdy...

Dňa 29. 7. 2003 som bol predvolaný na tzv. „posudkovú komisiu“, ktorá rozhodla

Rozhodnutím č. 400-2088-5106/2003 z 29. 7. 2003, že som invalidný, nakoľko: „pre

dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nie je schopný vykonávať akékoľvek sústavné

zamestnanie“.

Proti Rozhodnutiu som sa neodvolal, nakoľko plne korešpondovalo s posudkami

odborných lekárov, v ktorých sa konštatuje: „Z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu

nie je schopný trvalej zárobkovej činnosti.“...

Nakoľko v Rozhodnutí nebola zmienka o tom, že môj invalidný dôchodok je

v príčinnej súvislosti s mojím pracovným úrazom, obrátil som sa asi v priebehu 5 dní

po obdržaní rozhodnutia na posudkovú lekárku... so žiadosťou o informáciu, prečo na

Rozhodnutí nie je zmienka o príčinnej súvislosti s pracovným úrazom. Na to mi dotyčná

povedala - ,,to sa tam nepíše...“.

Po tejto informácii som sa písomne obrátil na zamestnávateľa MV SR so žiadosťou

náhrady za stratu na zárobku. Nakoľko odpoveď dlho nechodila, telefonicky som ju

urgoval, pričom ma pracovníčka MV SR odkázala na Sociálnu poisťovňu, ktorá tieto platby

vybavuje. Písomne som sa obrátil na odbor úrazového poistenia Sociálnej poisťovne

so žiadosťou o vyplácanie náhrady za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu.

Listom č. 300-153-1628/2003 z 13. januára 2004 mi bolo oznámené, že: „Nakoľko

vo Vašom prípade (na základe Rozhodnutia PK SZ Soc. poisťovne pobočka B.) invalidita

(resp. vyplácaný dôchodok) nebola priznaná v súvislosti so vzniknutým pracovným úrazom

z 19. 7. 2002.

MUDr... ma vedome oklamala, keď mi oznámila, že do Rozhodnutia sa nepíše

príčinná súvislosť invalidity s pracovným úrazom a preto som sa neodvolal. Po liste od Soc.

poisťovne zo dňa 13. 1. 2004 však na odvolanie bolo neskoro!!! Podvodníčka, tzv.

posudková lekárka Sociálnej poisťovne ma pripravila o dávku straty na zárobku - niekoľko

tisíc eur. Nedal som úplatok - nemám nárok!!!

Tzv. posudková lekárka... hrubo porušila ust

o Soc. poistení, ktorý konštatuje:

„Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje na základe:

Lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie a zhodnotenia liečby s určením

diagnostického záveru stabilizácie ochorenia, jeho ďalšieho vývoja a liečby.

Zo záverov „posudkovej komisie“ vyplýva, že menovaná hrubo porušila zákon, keď

svojvoľne, nemajúc pritom adekvátnu atestáciu (neurológia, príp. psychológia) zmenila

posudky odborných lekárov!!!»

Sťažovateľ taktiež poukázal na «judikát - Rozsudok Najvyššieho súdu SR

č. z 24. 9. 2003, v ktorom sa konštatuje:

„Posudok posudkovej komisie Sociálneho zabezpečenia má v konaní o priznaní

alebo odňatí dávky podmienenej dlhodobým nepriaznivým zdravotným stavom rovnakú

právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom“.

Takto by teda mala vyzerať jurisdikcia demokratického štátu?

V praxi by teda trestní sudcovia mali podliehať a byť platení Generálnou

prokuratúrou?! Zásadnou chybou takéhoto judikátu je:

1) tzv. posudková komisia je v praxi jeden lekár (vo väčšine prípadov bez adekvátnej

atestácie) a sekretárka. V praxi by to muselo vyzerať tak, že na zlomeniny bude odborným

posudkovým lekárom chirurg, na srdcové vady kardiológ, na poškodenia mozgu neurológ,

príp. neurochirurg, resp. na následky poranení mozgu psychológ, príp. psychiater.

Predmetný judikát paškvil dovoľuje napr. posudkárovi internistovi meniť odborné

stanoviská neurológa alebo kardiológa?! A takéhoto, ako v danom prípade podvodníka dať

na úroveň súdneho znalca?! Čo je i konkrétny prípad.

2) Základom súdnych znalcov je nezávislosť. Ako môže byť lekár, zamestnanec

Sociálnej poisťovne existenčne a finančne závislý od zamestnávateľa platom, odmenami

a v neposlednej miere i postupom mať v odbornom posúdení váhu súdneho znalca?!!!

Za znižovanie nákladov Soc. poisťovne, teda menej invalidných dôchodcov z titulu prac.

úrazu dostávajú lekári (nie malé) odmeny... Sociálna poisťovňa má finančné problémy,

a takáto činnosť tzv. posudkových lekárov je v zásade vítaná...

3) Zo , ktorý platí i pre posudkových lekárov Sociálnej poisťovne,

vyplýva i to, akú škodu musí uhradiť zamestnanec. Od posudkových lekárov možno

vyžadovať náhradu škody do výšky 3 mesačných platov. A čo zvyšok? To zaplatí štát, resp.

občania?

4) Znalci, tlmočníci, advokáti, t. j. osoby, ktoré vykonávajú činnosti spojené s ich

osobou i majetkom, musia mať osobitné poistky zodpovednosti za škody. Platia si ich

i lekári Sociálnej poisťovne?»

Sťažovateľ ďalej k meritu veci uviedol:

«Nakoľko som nemal iné východisko a na žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty mi

Sociálna poisťovňa ani neodpovedala, dňa 23. 7. 2004 som podal na KS v Bratislave

žalobný návrh - určovaciu žalobu o určenie, že moja invalidita je v príčinnej súvislosti

s pracovným úrazom z 19. 7. 2002. Krajský súd moju žalobu z titulu príslušnosti odstúpil

OS Bratislava I.

V petite žaloby žiadam o rozhodnutie predbežnej otázky a to, že moja invalidita je

v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ako i doplatok straty na zárobku + úroky

z omeškania. Súd ma uznesením zaviazal doplniť petit v časti výška straty na zárobku.

Zamestnávateľ mi odmietol dať podklady - dtto Sociálna poisťovňa. Petit som preto

doplnil odhadom.

Súd rozhodol, že návrh v celom rozsahu zamieta, nakoľko údajne:

a) nemá v konaní právomoc

b) som sa neodvolal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne. Súd pritom

neakceptoval, že dôvodom, prečo som sa neodvolal, bola skutočnosť, že som bol

posudkovou lekárkou... sproste a vedome podvedený, nakoľko ma informovala, že do

rozhodnutia sa nepíše príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a invaliditou. A to všetko

preto, že som... nedal úplatok!!!

Okresný súd Bratislava I hrubo porušil moje občianske práva a to tým, že

na pojednávaní dňa 8. 9. 2006 odmietol doplniť dokazovanie výsluchom svedkov,

odborných lekárov NSP MV SR - mojich ošetrujúcich lekárov...

Nanešťastie v čase pojednávania som nemal pri sebe judikáty NS SR č.

z 29. apríla 2005 ako i judikát NS SR č. z 25. júla 2006, kedy NS rozhodol,

že vo veciach sporov o straty na zárobku nedoriešených do 31. XII. 2003 rozhodujú

Okresné súdy.

V odvolaní som citoval judikáty NS SR o tom, že vo veciach straty na zárobku sú

kompetentné Okresné súdy a opakovane som žiadal výsluchy svedkov - odborných lekárov.

Pre doplnenie dôkazov som požiadal nezávislú súdnu znalkyňu... o odborný posudok.

Krajský súd však ani tento dôkaz neakceptoval!!!...

Krajský súd vo svojom protirečivom uznesení... priznal, že moje odvolanie je

dôvodné avšak rozhodol, že napadnutý rozsudok I. stupňa zrušuje a konanie zastavuje!!!

Súd neakceptoval ani judikáty NS SR ani moju žiadosť o výsluch svedkov, čím hrubo porušil

moje ústavné právo na obhajobu!!!

Súd konštatuje, že som sa mal v prvom rade odvolať proti nezákonnému rozhodnutiu

Sociálnej poisťovne a vec mal riešiť Krajský súd. V danom prípade, nakoľko som bol

podvedený... v lehote som sa neodvolal - preto som musel voliť jediný spôsob nápravy a to

určovaciu žalobu. Na žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty mi Sociálna poisťovňa ani

neodpovedala a v snahe zakryť podvody svojej pracovníčky neváhala zneužiť i Kliniku

pracovného lekárstva, ktorá mala údajne tvrdiť, že v mojom prípade sa nejednalo

o pracovný úraz. Z predmetnej kliniky ma však nikto nikdy neprehliadol a naviac zdravotnú

dokumentáciu mám od r. 2002 u seba... Vzniesol som o. i. námietku premlčania a naviac

existuje i judikát NS SR č. z 19. 6. 1980, ktorý v časti 2 konštatuje: „Na vznik

poškodenia zdravia, vyvolaného pracovným úrazom môžu spolupôsobiť aj iné vnútorné

faktory (vrodené alebo získané), ktoré vyvolávajú v organizme neobvyklé zmeny.“ Krajský

súd napriek tomu rozsudok súdu I. stupňa zrušil a konanie zastavil.»

Napokon sa sťažovateľ vyjadril, že „využil poslednú možnosť a to dovolanie

Najvyššiemu súdu SR.

Na moje Dovolanie reagoval po viac ako roku NS SR uznesením, v ktorom konanie

zastavil.

Z predmetného uznesenia som pochopil, že NS SR moju určovaciu žalobu, ktorá bola

jediným relevantným riešením a reakciou na podvod posudkovej lekárky... a vďaka ktorej

som zmeškal možnosť odvolania proti Rozhodnutiu o priznaní inv. dôchodku. ani nečítal.

V danom prípade bola hrubo porušená SR, ktorá zaručuje, aby sa vec verejne

prerokovala a aby sa občan mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Namiesto

toho súdy SR vč. Najvyššieho súdu SR vedome zlegalizovali podvod pracovníčky Sociálnej

poisťovne a to tým, že:

- znemožnili výsluch svedkov - odborných lekárov, ktorí mi zachránili život a roky sa

o mňa starajú.

- neakceptovali moju jedinú relevantnú reakciu proti podvodu - určovaciu žalobu

o tom, že moja invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, čím ma pripravili

o niekoľko tisíc eur na náhrade straty na zárobku a neakceptovali judikáty NS SR ohľ.

sporov o strate na zárobku, ktoré som špecifikoval vyššie.

Predmetné tvrdenia doložené relevantnými dôkazmi sú v plnom rozsahu mojím

právnym názorom, ktorý budem prezentovať i pred Medzinárodným súdom pre ľudské

práva.

Konanie Sociálnej poisťovne ako i konanie súdov v SR ma priviedli do stavu

absolútnej právnej neistoty a nedôvery v objektivitu tzv. verejnoprávnej inštitúcie i súdov

SR.

Túto Ústavnú sťažnosť podávam, aby som splnil formálnu podmienku na podanie

Medzinárodnému súdu pre ľudské práva - neverím totiž už ani v objektivitu Ústavného

súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ podal sťažnosť proti:

«1) nezákonnému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka B., ktorá v rozpore

s posudkami odborných lekárov a potvrdením o dočasnej práceneschopnosti rozhodla

o tom, že moja invalidita nie je v príčinnej súvislosti s mojím pracovným úrazom zo dňa

19. 7. 2002 ako i proti podvodu, ktorý na mne spáchala pracovníčka Soc. poisťovne

MUDr...

2) nezákonnému rozsudku Okresného súdu Bratislava I. č. -85, ktorým

Okresný súd Bratislava I. moju žalobu na určenie, že invalidita je v príčinnej súvislosti

s mojím pracovným úrazom, zamietol, pričom porušil moje ústavné práva na obhajobu, a to

tým, že odmietol výpovede odborných lekárov.

3) nezákonnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. -117, ktorý

rozhodol o tom, že rozsudok súdu I. stupňa zrušuje a konanie zastavuje. KS odmietol prizvať

svedkov - odborných lekárov a naviac neakceptoval judikáty NS SR č.

z 29. apríla 2005 ako i judikát NS SR č. z 25. júla 2006.

4) Uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. , ktorým Najvyšší súd SR zastavil

konanie o mojom dovolaní proti flagrantnému porušeniu zákonov v predmetnom spore.

5) Judikátu Najvyššieho súdu SR č. z 24. 9. 2003, ktorým v rozpore

so zásadou nezávislosti NS SR rozhodol, že „posudok posudkovej komisie Soc. zabezpečenia

má v konaní o priznaní alebo odňatí dávky podmienenej dlhodobo nepriaznivým

zdravotným stavom rovnakú právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym

znalcom.“!!!»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje

inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

označených základných práv napadnutým rozhodnutím Sociálnej poisťovne zamietajúcim

rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2006, ako aj uznesením krajského súdu

z 13. novembra 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127

ods. 1 . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných

súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastník môže

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ v rámci opravných prostriedkov, ktoré

mu poskytuje podľa piatej časti pojednávajúcej o správnom

súdnictve, nevyužil možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia

Sociálnej poisťovne, pretože toto rozhodnutie podľa neho «plne korešpondovalo

s posudkami odborných lekárov v ktorých sa konštatuje: „Z dôvodu nepriaznivého

zdravotného stavu nie je schopný trvalej zárobkovej činnosti.“».

Sťažovateľ žiadal po skončení práceneschopnosti o vyplácanie náhrady za stratu

na zárobku z titulu pracovného úrazu. Prípisom Sociálnej poisťovne č. 300-153-1628/2003

z 13. januára 2004 mu však bolo oznámené, že v jeho prípade „invalidita (resp. vyplácaný

dôchodok) nebola priznaná v súvislosti so vzniknutým pracovným úrazom z 19. 7. 2002“,

a preto mu nevznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.

Ako uviedol sťažovateľ, po doručení listu Sociálnej poisťovne z 13. januára 2004 „však

na odvolanie bolo neskoro!“. Preto podal 10. februára 2004 na krajskom súde civilnú

žalobu o „určenie, že invalidita Mgr. K. je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom zo

dňa 19. 7. 2002“, ktorá bola postúpená vecne a miestne príslušnému okresnému súdu, ktorý

ju rozsudkom z 8. septembra 2006 zamietol. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

krajský súd rozsudkom z 13. novembra 2007 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu

z 8. septembra 2006 zrušil a konanie zastavil. Súčasne rozhodol, že po právoplatnosti tohto

uznesenia bude vec postúpená na rozhodnutie Sociálnej poisťovni.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2007 sťažovateľ podal

7. januára 2008 dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu spolu so spisom okresného súdu

opakovane predložené až 16. júla 2009 (okresný súd odstraňoval viaceré nedostatky

dovolania), avšak do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o ňom nebolo rozhodnuté.

Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v nebolo preto

v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne,

pretože jeho preskúmanie patrilo do právomoci všeobecných súdov, ani zamietajúci

rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2006, pretože jeho preskúmanie na základe

podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu, ale ani uznesenie krajského súdu

z 13. novembra 2007, ktorého preskúmanie na základe podaného dovolania patrí

do právomoci najvyššieho súdu.

Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv aj uznesením

sp. zn. najvyššieho súdu z 26. marca 2009.

Sťažovateľ vo vzťahu k tejto časti sťažnosti uviedol, že 7. januára 2007 (správne má

byť 2008, pozn.) podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2007.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa „reagoval po viac ako roku... uznesením, v ktorom konanie

zastavil.

Z predmetného uznesenia som pochopil, že NS SR moju určovaciu žalobu, ktorá bola

jediným relevantným riešením a reakciou na podvod posudkovej lekárky... vďaka ktorej som

zmeškal možnosť odvolania proti Rozhodnutiu o priznaní inv. dôchodku ani nečítal.“.

Z pripojeného zastavujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2009 vyplýva,

že najvyšší súd ním rozhodol o dovolaní sťažovateľa podanom proti rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. novembra 2008 v jeho právnej veci proti Sociálnej

poisťovni v konaní o výške invalidného dôchodku vedeného okresným súdom pod sp. zn.

(teda o inom dovolaní sťažovateľa podanom v jeho inej právnej veci, než

ktorej sa týka ním podaná sťažnosť).

O dovolaní sťažovateľa zo 7. januára 2008 proti uzneseniu krajského súdu

z 13. novembra 2007 (teda v civilnej veci sťažovateľa, predmetom ktorej bolo rozhodovanie

o určovacej žalobe, že sťažovateľova invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným

úrazom) ešte v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (15. júna 2009) nebolo

rozhodnuté, pretože spis sa v tom čase ešte nachádzal na okresnom súde. Najvyššiemu súdu

bol spis spolu s dovolaním predložený až 16. júla 2009 (potom, ako okresný súd odstránil

nedostatky dovolania) a bola mu pridelená sp. zn. . V čase vydania tohto

rozhodnutia nebolo ešte o podanom dovolaní rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu došlo u sťažovateľa k zrejmému omylu spočívajúcemu

v nesprávnom posúdení uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. ako rozhodnutia

o jeho dovolaní podanom v jeho spomenutej civilnej veci proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. , o ktorom, ako už bolo uvedené, nebolo dosiaľ rozhodnuté. Preto

sťažovateľova poznámka, že najvyšší súd jeho „určovaciu žalobu... ani nečítal“, sa javí

v okolnostiach daného prípadu ako vystihujúca situáciu, keďže v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu to tak naozaj bolo, z dôvodu, že predmetný spis ešte ani nebol v dispozícii

najvyššieho súdu.

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, že zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou

(napr. , ). V danom prípade je sťažnosť v tejto časti podľa

názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, pretože medzi skutkovou stránkou veci

a namietaným porušením označených základných práv neexistuje príčinná súvislosť, ktorá

by umožňovala prijatie záveru o ich porušení.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia možno uviesť, že pokiaľ by aj skutková

argumentácia v sťažnosti korešpondovala s právnou argumentáciou sťažovateľa, aj tak by

bolo možné jej odmietnutie v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Najvyšší súd ako súd odvolací totiž rozsudkom sp. zn. z 27. novembra

2008 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. októbra 2007, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o zvýšenie invalidného dôchodku z dôvodu utrpeného pracovného úrazu, pretože podľa

posudku z odboru pracovného lekárstva vznik sťažovateľovej invalidity nie je v súvislosti

s pracovným úrazom. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal

sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal hodnotenie dôkazov krajským súdom a najvyšším

súdom ako nezákonné.

Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol o podanom dovolaní uznesením z 26. marca

2009 tak, že konanie o ňom zastavil, a to z týchto dôvodov:

„Podľa (IV. časť o opravných prostriedkoch) dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V konaní podľa V. časti (Správne súdnictvo) sa podľa pre

riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia

prvej, tretej a štvrtej časti , t. j. aj úprava konania o opravných prostriedkoch,

len ak je podľa § 246 ods. 1 vety druhej upravená prípustnosť opravného prostriedku

v ustanoveniach V. časti. Naviac, podľa tretej vety proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu nie je opravných prostriedok prípustný.

Opravným prostriedkom podľa IV. je aj dovolanie. Podmienky konania

o dovolaní proti právoplatným rozhodnutiam najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pre

neprípustnosť dovolania stanovenú zákonom v § 246c ods. 1 tretia veta, ktorú nemožno

odstrániť, nie sú teda dané, a preto podľa bolo potrebné konanie

o dovolaní zastaviť. Súčasne treba poukázať na ustanovenie , podľa ktorého

nie je dovolanie prípustné vo veciach preskúmavania rozhodnutí podľa V. časti tretej hlavy

, podľa ktorej prvostupňový a odvolací súd v danom prípade konali.“

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale napriek tomu vyčerpávajúcim

spôsobom a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší

súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

bolo potrebné dovolacie konanie zastaviť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vylučuje možnosť, že by napadnutým

zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009 mohlo dôjsť k denegatio

iustitiae. Odmietnutie neprípustného dovolania nemožno považovať za odmietnutie

spravodlivosti.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

argumentáciou sťažovateľa o porušení jeho uvedených základných práv a v petite sťažnosti

označeným zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. Sťažovateľ napokon namietal aj správnosť judikátu najvyššieho súdu č. 9/2005,

podľa ktorého posudok posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne

má v konaní o priznaní alebo odňatí dávky podmienenej nepriaznivým zdravotným stavom

rovnakú právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom,

a na podporu svojho tvrdenia uviedol viacero argumentov (viac pozri citáciu zo sťažnosti

na strane 4 a 5 tohto uznesenia).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že zásadne

nezasahuje do judikatúry všeobecných súdov a ani mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

vyslovené právne názory všeobecných súdov či judikatúru všeobecných súdov, a suplovať

tak poslanie, ktoré je podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pri jej predbežnom prerokovaní

pre nedostatok svojej právomoci podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa

na odstránenie jej nedostatkov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009