Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 122 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (127)IV. ÚS 274/09
PDF · 292.31 KB
No categories available
IV. ÚS 274/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B., č. 400-2088-5160/2003 z 29. júla 2003
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 559/04 z 8. septembra 2006, uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 533/06 z 13. novembra 2007, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sdo 5/2009 z 26. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2009
doručená sťažnosť Mgr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),
č. 400-2088-5160/2003 z 29. júla 2003 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie Sociálnej
poisťovne“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
8 C 559/04 z 8. septembra 2006 (ďalej len „zamietajúci rozsudok okresného súdu
z 8. septembra 2006“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 533/06 z 13. novembra 2007 (ďalej len „uznesenie krajského súdu
z 13. novembra 2007“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 5/2009 z 26. marca 2009 (ďalej len „zastavujúce uznesenie
najvyššieho súdu z 26. marca 2009“).
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania [§ 20 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)], a to jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením. Ústavný súd
poukazuje na to, že petit sťažnosti (i napriek skutočnosti, že sťažovateľ má právnické
vzdelanie) v takej podobe ako ho formuloval sťažovateľ, nie je dostatočne určitý, pretože
nekonkretizoval namietané porušenie svojich základných práv a slobôd označením
konkrétneho článku ústavy, prípadne kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy. Z odôvodnenia
sťažnosti však ústavnému súdu bolo zrejmé, že sťažovateľ mal na mysli základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, konkrétne právo na spravodlivé súdne konanie, a základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, konkrétne právo na verejné prerokovanie veci, ako aj základné
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Sťažovateľ okrem iného uviedol:
«Dňa 19. 7. 2002 som utrpel pri návrate zo služobnej cesty za volantom služobného
motorového vozidla náhlu cievnu mozgovú príhodu, ktorá bola zamestnávateľom
Ministerstvom vnútra SR, Sociálnou poisťovňou i Národným inšpektorátom práce
vyhodnotená ako pracovný úraz...
Na základe skutočnosti, že sa jednalo o pracovný úraz, mi Sociálna poisťovňa
doplácala od 1. 8. 2002 do 31. 7. 2003 rozdiel medzi dávkami nemocenského poistenia
a výškou priem. mesačnej mzdy...
Dňa 29. 7. 2003 som bol predvolaný na tzv. „posudkovú komisiu“, ktorá rozhodla
Rozhodnutím č. 400-2088-5106/2003 z 29. 7. 2003, že som invalidný, nakoľko: „pre
dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nie je schopný vykonávať akékoľvek sústavné
zamestnanie“.
Proti Rozhodnutiu som sa neodvolal, nakoľko plne korešpondovalo s posudkami
odborných lekárov, v ktorých sa konštatuje: „Z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu
nie je schopný trvalej zárobkovej činnosti.“...
Nakoľko v Rozhodnutí nebola zmienka o tom, že môj invalidný dôchodok je
v príčinnej súvislosti s mojím pracovným úrazom, obrátil som sa asi v priebehu 5 dní
po obdržaní rozhodnutia na posudkovú lekárku... so žiadosťou o informáciu, prečo na
Rozhodnutí nie je zmienka o príčinnej súvislosti s pracovným úrazom. Na to mi dotyčná
povedala - ,,to sa tam nepíše...“.
Po tejto informácii som sa písomne obrátil na zamestnávateľa MV SR so žiadosťou
náhrady za stratu na zárobku. Nakoľko odpoveď dlho nechodila, telefonicky som ju
urgoval, pričom ma pracovníčka MV SR odkázala na Sociálnu poisťovňu, ktorá tieto platby
vybavuje. Písomne som sa obrátil na odbor úrazového poistenia Sociálnej poisťovne
so žiadosťou o vyplácanie náhrady za stratu na zárobku z titulu pracovného úrazu.
Listom č. 300-153-1628/2003 z 13. januára 2004 mi bolo oznámené, že: „Nakoľko
vo Vašom prípade (na základe Rozhodnutia PK SZ Soc. poisťovne pobočka B.) invalidita
(resp. vyplácaný dôchodok) nebola priznaná v súvislosti so vzniknutým pracovným úrazom
z 19. 7. 2002.
MUDr... ma vedome oklamala, keď mi oznámila, že do Rozhodnutia sa nepíše
príčinná súvislosť invalidity s pracovným úrazom a preto som sa neodvolal. Po liste od Soc.
poisťovne zo dňa 13. 1. 2004 však na odvolanie bolo neskoro!!! Podvodníčka, tzv.
posudková lekárka Sociálnej poisťovne ma pripravila o dávku straty na zárobku - niekoľko
tisíc eur. Nedal som úplatok - nemám nárok!!!
Tzv. posudková lekárka... hrubo porušila ust § 71 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.
o Soc. poistení, ktorý konštatuje:
„Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje na základe:
Lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie a zhodnotenia liečby s určením
diagnostického záveru stabilizácie ochorenia, jeho ďalšieho vývoja a liečby.
Zo záverov „posudkovej komisie“ vyplýva, že menovaná hrubo porušila zákon, keď
svojvoľne, nemajúc pritom adekvátnu atestáciu (neurológia, príp. psychológia) zmenila
posudky odborných lekárov!!!»
Sťažovateľ taktiež poukázal na «judikát - Rozsudok Najvyššieho súdu SR
č. 1 So 109/2003 z 24. 9. 2003, v ktorom sa konštatuje:
„Posudok posudkovej komisie Sociálneho zabezpečenia má v konaní o priznaní
alebo odňatí dávky podmienenej dlhodobým nepriaznivým zdravotným stavom rovnakú
právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom“.
Takto by teda mala vyzerať jurisdikcia demokratického štátu?
V praxi by teda trestní sudcovia mali podliehať a byť platení Generálnou
prokuratúrou?! Zásadnou chybou takéhoto judikátu je:
1) tzv. posudková komisia je v praxi jeden lekár (vo väčšine prípadov bez adekvátnej
atestácie) a sekretárka. V praxi by to muselo vyzerať tak, že na zlomeniny bude odborným
posudkovým lekárom chirurg, na srdcové vady kardiológ, na poškodenia mozgu neurológ,
príp. neurochirurg, resp. na následky poranení mozgu psychológ, príp. psychiater.
Predmetný judikát paškvil dovoľuje napr. posudkárovi internistovi meniť odborné
stanoviská neurológa alebo kardiológa?! A takéhoto, ako v danom prípade podvodníka dať
na úroveň súdneho znalca?! Čo je i konkrétny prípad.
2) Základom súdnych znalcov je nezávislosť. Ako môže byť lekár, zamestnanec
Sociálnej poisťovne existenčne a finančne závislý od zamestnávateľa platom, odmenami
a v neposlednej miere i postupom mať v odbornom posúdení váhu súdneho znalca?!!!
Za znižovanie nákladov Soc. poisťovne, teda menej invalidných dôchodcov z titulu prac.
úrazu dostávajú lekári (nie malé) odmeny... Sociálna poisťovňa má finančné problémy,
a takáto činnosť tzv. posudkových lekárov je v zásade vítaná...
3) Zo Zákonníka práce, ktorý platí i pre posudkových lekárov Sociálnej poisťovne,
vyplýva i to, akú škodu musí uhradiť zamestnanec. Od posudkových lekárov možno
vyžadovať náhradu škody do výšky 3 mesačných platov. A čo zvyšok? To zaplatí štát, resp.
občania?
4) Znalci, tlmočníci, advokáti, t. j. osoby, ktoré vykonávajú činnosti spojené s ich
osobou i majetkom, musia mať osobitné poistky zodpovednosti za škody. Platia si ich
i lekári Sociálnej poisťovne?»
Sťažovateľ ďalej k meritu veci uviedol:
«Nakoľko som nemal iné východisko a na žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty mi
Sociálna poisťovňa ani neodpovedala, dňa 23. 7. 2004 som podal na KS v Bratislave
žalobný návrh - určovaciu žalobu o určenie, že moja invalidita je v príčinnej súvislosti
s pracovným úrazom z 19. 7. 2002. Krajský súd moju žalobu z titulu príslušnosti odstúpil
OS Bratislava I.
V petite žaloby žiadam o rozhodnutie predbežnej otázky a to, že moja invalidita je
v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ako i doplatok straty na zárobku + úroky
z omeškania. Súd ma uznesením zaviazal doplniť petit v časti výška straty na zárobku.
Zamestnávateľ mi odmietol dať podklady - dtto Sociálna poisťovňa. Petit som preto
doplnil odhadom.
Súd rozhodol, že návrh v celom rozsahu zamieta, nakoľko údajne:
a) nemá v konaní právomoc
b) som sa neodvolal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne. Súd pritom
neakceptoval, že dôvodom, prečo som sa neodvolal, bola skutočnosť, že som bol
posudkovou lekárkou... sproste a vedome podvedený, nakoľko ma informovala, že do
rozhodnutia sa nepíše príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a invaliditou. A to všetko
preto, že som... nedal úplatok!!!
Okresný súd Bratislava I hrubo porušil moje občianske práva a to tým, že
na pojednávaní dňa 8. 9. 2006 odmietol doplniť dokazovanie výsluchom svedkov,
odborných lekárov NSP MV SR - mojich ošetrujúcich lekárov...
Nanešťastie v čase pojednávania som nemal pri sebe judikáty NS SR č. 4 Rks 1/05
z 29. apríla 2005 ako i judikát NS SR č. 4 Ndc 94/2006 z 25. júla 2006, kedy NS rozhodol,
že vo veciach sporov o straty na zárobku nedoriešených do 31. XII. 2003 rozhodujú
Okresné súdy.
V odvolaní som citoval judikáty NS SR o tom, že vo veciach straty na zárobku sú
kompetentné Okresné súdy a opakovane som žiadal výsluchy svedkov - odborných lekárov.
Pre doplnenie dôkazov som požiadal nezávislú súdnu znalkyňu... o odborný posudok.
Krajský súd však ani tento dôkaz neakceptoval!!!...
Krajský súd vo svojom protirečivom uznesení... priznal, že moje odvolanie je
dôvodné avšak rozhodol, že napadnutý rozsudok I. stupňa zrušuje a konanie zastavuje!!!
Súd neakceptoval ani judikáty NS SR ani moju žiadosť o výsluch svedkov, čím hrubo porušil
moje ústavné právo na obhajobu!!!
Súd konštatuje, že som sa mal v prvom rade odvolať proti nezákonnému rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne a vec mal riešiť Krajský súd. V danom prípade, nakoľko som bol
podvedený... v lehote som sa neodvolal - preto som musel voliť jediný spôsob nápravy a to
určovaciu žalobu. Na žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty mi Sociálna poisťovňa ani
neodpovedala a v snahe zakryť podvody svojej pracovníčky neváhala zneužiť i Kliniku
pracovného lekárstva, ktorá mala údajne tvrdiť, že v mojom prípade sa nejednalo
o pracovný úraz. Z predmetnej kliniky ma však nikto nikdy neprehliadol a naviac zdravotnú
dokumentáciu mám od r. 2002 u seba... Vzniesol som o. i. námietku premlčania a naviac
existuje i judikát NS SR č. Cpj 11/80 z 19. 6. 1980, ktorý v časti 2 konštatuje: „Na vznik
poškodenia zdravia, vyvolaného pracovným úrazom môžu spolupôsobiť aj iné vnútorné
faktory (vrodené alebo získané), ktoré vyvolávajú v organizme neobvyklé zmeny.“ Krajský
súd napriek tomu rozsudok súdu I. stupňa zrušil a konanie zastavil.»
Napokon sa sťažovateľ vyjadril, že „využil poslednú možnosť a to dovolanie
Najvyššiemu súdu SR.
Na moje Dovolanie reagoval po viac ako roku NS SR uznesením, v ktorom konanie
zastavil.
Z predmetného uznesenia som pochopil, že NS SR moju určovaciu žalobu, ktorá bola
jediným relevantným riešením a reakciou na podvod posudkovej lekárky... a vďaka ktorej
som zmeškal možnosť odvolania proti Rozhodnutiu o priznaní inv. dôchodku. ani nečítal.
V danom prípade bola hrubo porušená Ústava SR, ktorá zaručuje, aby sa vec verejne
prerokovala a aby sa občan mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Namiesto
toho súdy SR vč. Najvyššieho súdu SR vedome zlegalizovali podvod pracovníčky Sociálnej
poisťovne a to tým, že:
- znemožnili výsluch svedkov - odborných lekárov, ktorí mi zachránili život a roky sa
o mňa starajú.
- neakceptovali moju jedinú relevantnú reakciu proti podvodu - určovaciu žalobu
o tom, že moja invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, čím ma pripravili
o niekoľko tisíc eur na náhrade straty na zárobku a neakceptovali judikáty NS SR ohľ.
sporov o strate na zárobku, ktoré som špecifikoval vyššie.
Predmetné tvrdenia doložené relevantnými dôkazmi sú v plnom rozsahu mojím
právnym názorom, ktorý budem prezentovať i pred Medzinárodným súdom pre ľudské
práva.
Konanie Sociálnej poisťovne ako i konanie súdov v SR ma priviedli do stavu
absolútnej právnej neistoty a nedôvery v objektivitu tzv. verejnoprávnej inštitúcie i súdov
SR.
Túto Ústavnú sťažnosť podávam, aby som splnil formálnu podmienku na podanie
Medzinárodnému súdu pre ľudské práva - neverím totiž už ani v objektivitu Ústavného
súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ podal sťažnosť proti:
«1) nezákonnému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka B., ktorá v rozpore
s posudkami odborných lekárov a potvrdením o dočasnej práceneschopnosti rozhodla
o tom, že moja invalidita nie je v príčinnej súvislosti s mojím pracovným úrazom zo dňa
19. 7. 2002 ako i proti podvodu, ktorý na mne spáchala pracovníčka Soc. poisťovne
MUDr...
2) nezákonnému rozsudku Okresného súdu Bratislava I. č. 8 C 559/04-85, ktorým
Okresný súd Bratislava I. moju žalobu na určenie, že invalidita je v príčinnej súvislosti
s mojím pracovným úrazom, zamietol, pričom porušil moje ústavné práva na obhajobu, a to
tým, že odmietol výpovede odborných lekárov.
3) nezákonnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 5 Co 553/06-117, ktorý
rozhodol o tom, že rozsudok súdu I. stupňa zrušuje a konanie zastavuje. KS odmietol prizvať
svedkov - odborných lekárov a naviac neakceptoval judikáty NS SR č. 4 Rks 1/05
z 29. apríla 2005 ako i judikát NS SR č. 4Ndc 94/2006 z 25. júla 2006.
4) Uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. 1 Sdo 5/2009, ktorým Najvyšší súd SR zastavil
konanie o mojom dovolaní proti flagrantnému porušeniu zákonov v predmetnom spore.
5) Judikátu Najvyššieho súdu SR č. 1 So 109/2003 z 24. 9. 2003, ktorým v rozpore
so zásadou nezávislosti NS SR rozhodol, že „posudok posudkovej komisie Soc. zabezpečenia
má v konaní o priznaní alebo odňatí dávky podmienenej dlhodobo nepriaznivým
zdravotným stavom rovnakú právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym
znalcom.“!!!»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje
inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich
označených základných práv napadnutým rozhodnutím Sociálnej poisťovne zamietajúcim
rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2006, ako aj uznesením krajského súdu
z 13. novembra 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných
súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,
ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 písm. a) OSP dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa.
Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ v rámci opravných prostriedkov, ktoré
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok podľa piatej časti pojednávajúcej o správnom
súdnictve, nevyužil možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
Sociálnej poisťovne, pretože toto rozhodnutie podľa neho «plne korešpondovalo
s posudkami odborných lekárov v ktorých sa konštatuje: „Z dôvodu nepriaznivého
zdravotného stavu nie je schopný trvalej zárobkovej činnosti.“».
Sťažovateľ žiadal po skončení práceneschopnosti o vyplácanie náhrady za stratu
na zárobku z titulu pracovného úrazu. Prípisom Sociálnej poisťovne č. 300-153-1628/2003
z 13. januára 2004 mu však bolo oznámené, že v jeho prípade „invalidita (resp. vyplácaný
dôchodok) nebola priznaná v súvislosti so vzniknutým pracovným úrazom z 19. 7. 2002“,
a preto mu nevznikol nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.
Ako uviedol sťažovateľ, po doručení listu Sociálnej poisťovne z 13. januára 2004 „však
na odvolanie bolo neskoro!“. Preto podal 10. februára 2004 na krajskom súde civilnú
žalobu o „určenie, že invalidita Mgr. K. je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom zo
dňa 19. 7. 2002“, ktorá bola postúpená vecne a miestne príslušnému okresnému súdu, ktorý
ju rozsudkom z 8. septembra 2006 zamietol. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
krajský súd rozsudkom z 13. novembra 2007 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu
z 8. septembra 2006 zrušil a konanie zastavil. Súčasne rozhodol, že po právoplatnosti tohto
uznesenia bude vec postúpená na rozhodnutie Sociálnej poisťovni.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2007 sťažovateľ podal
7. januára 2008 dovolanie, ktoré bolo najvyššiemu súdu spolu so spisom okresného súdu
opakovane predložené až 16. júla 2009 (okresný súd odstraňoval viaceré nedostatky
dovolania), avšak do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o ňom nebolo rozhodnuté.
Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo preto
v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pretože jeho preskúmanie patrilo do právomoci všeobecných súdov, ani zamietajúci
rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2006, pretože jeho preskúmanie na základe
podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu, ale ani uznesenie krajského súdu
z 13. novembra 2007, ktorého preskúmanie na základe podaného dovolania patrí
do právomoci najvyššieho súdu.
Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv aj uznesením
sp. zn. 1 Sdo 5/2009 najvyššieho súdu z 26. marca 2009.
Sťažovateľ vo vzťahu k tejto časti sťažnosti uviedol, že 7. januára 2007 (správne má
byť 2008, pozn.) podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2007.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa „reagoval po viac ako roku... uznesením, v ktorom konanie
zastavil.
Z predmetného uznesenia som pochopil, že NS SR moju určovaciu žalobu, ktorá bola
jediným relevantným riešením a reakciou na podvod posudkovej lekárky... vďaka ktorej som
zmeškal možnosť odvolania proti Rozhodnutiu o priznaní inv. dôchodku ani nečítal.“.
Z pripojeného zastavujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2009 vyplýva,
že najvyšší súd ním rozhodol o dovolaní sťažovateľa podanom proti rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 4 So 263/2007 z 27. novembra 2008 v jeho právnej veci proti Sociálnej
poisťovni v konaní o výške invalidného dôchodku vedeného okresným súdom pod sp. zn.
7 Sd 58/2007 (teda o inom dovolaní sťažovateľa podanom v jeho inej právnej veci, než
ktorej sa týka ním podaná sťažnosť).
O dovolaní sťažovateľa zo 7. januára 2008 proti uzneseniu krajského súdu
z 13. novembra 2007 (teda v civilnej veci sťažovateľa, predmetom ktorej bolo rozhodovanie
o určovacej žalobe, že sťažovateľova invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným
úrazom) ešte v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (15. júna 2009) nebolo
rozhodnuté, pretože spis sa v tom čase ešte nachádzal na okresnom súde. Najvyššiemu súdu
bol spis spolu s dovolaním predložený až 16. júla 2009 (potom, ako okresný súd odstránil
nedostatky dovolania) a bola mu pridelená sp. zn. 1 Cdo 135/2009. V čase vydania tohto
rozhodnutia nebolo ešte o podanom dovolaní rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu došlo u sťažovateľa k zrejmému omylu spočívajúcemu
v nesprávnom posúdení uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Sdo 5/2009 ako rozhodnutia
o jeho dovolaní podanom v jeho spomenutej civilnej veci proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 5 Co 533/06, o ktorom, ako už bolo uvedené, nebolo dosiaľ rozhodnuté. Preto
sťažovateľova poznámka, že najvyšší súd jeho „určovaciu žalobu... ani nečítal“, sa javí
v okolnostiach daného prípadu ako vystihujúca situáciu, keďže v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu to tak naozaj bolo, z dôvodu, že predmetný spis ešte ani nebol v dispozícii
najvyššieho súdu.
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej skutkovou a právnou stránkou
(napr. III. ÚS 203/02, III. ÚS 84/03). V danom prípade je sťažnosť v tejto časti podľa
názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, pretože medzi skutkovou stránkou veci
a namietaným porušením označených základných práv neexistuje príčinná súvislosť, ktorá
by umožňovala prijatie záveru o ich porušení.
Nad rámec tejto časti odôvodnenia možno uviesť, že pokiaľ by aj skutková
argumentácia v sťažnosti korešpondovala s právnou argumentáciou sťažovateľa, aj tak by
bolo možné jej odmietnutie v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Najvyšší súd ako súd odvolací totiž rozsudkom sp. zn. 4 So 263/2007 z 27. novembra
2008 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Sd 58/2007 z 26. októbra 2007, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o zvýšenie invalidného dôchodku z dôvodu utrpeného pracovného úrazu, pretože podľa
posudku z odboru pracovného lekárstva vznik sťažovateľovej invalidity nie je v súvislosti
s pracovným úrazom. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal
sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal hodnotenie dôkazov krajským súdom a najvyšším
súdom ako nezákonné.
Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol o podanom dovolaní uznesením z 26. marca
2009 tak, že konanie o ňom zastavil, a to z týchto dôvodov:
„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. (IV. časť O. s. p. o opravných prostriedkoch) dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V konaní podľa V. časti O. s. p. (Správne súdnictvo) sa podľa § 246 ods. 1 pre
riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia
prvej, tretej a štvrtej časti O. s. p., t. j. aj úprava konania o opravných prostriedkoch,
len ak je podľa § 246 ods. 1 vety druhej upravená prípustnosť opravného prostriedku
v ustanoveniach V. časti. Naviac, podľa tretej vety § 246c ods. 1 O. s. p. proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu nie je opravných prostriedok prípustný.
Opravným prostriedkom podľa IV. O. s. p. je aj dovolanie. Podmienky konania
o dovolaní proti právoplatným rozhodnutiam najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pre
neprípustnosť dovolania stanovenú zákonom v § 246c ods. 1 tretia veta, ktorú nemožno
odstrániť, nie sú teda dané, a preto podľa § 104 ods. 1 O. s. p. bolo potrebné konanie
o dovolaní zastaviť. Súčasne treba poukázať na ustanovenie § 250s O. s. p., podľa ktorého
nie je dovolanie prípustné vo veciach preskúmavania rozhodnutí podľa V. časti tretej hlavy
O. s. p., podľa ktorej prvostupňový a odvolací súd v danom prípade konali.“
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale napriek tomu vyčerpávajúcim
spôsobom a presvedčivo. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší
súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo
bolo potrebné dovolacie konanie zastaviť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vylučuje možnosť, že by napadnutým
zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009 mohlo dôjsť k denegatio
iustitiae. Odmietnutie neprípustného dovolania nemožno považovať za odmietnutie
spravodlivosti.
S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
argumentáciou sťažovateľa o porušení jeho uvedených základných práv a v petite sťažnosti
označeným zastavujúcim uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Sťažovateľ napokon namietal aj správnosť judikátu najvyššieho súdu č. 9/2005,
podľa ktorého posudok posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne
má v konaní o priznaní alebo odňatí dávky podmienenej nepriaznivým zdravotným stavom
rovnakú právnu hodnotu ako znalecký posudok vypracovaný súdnym znalcom,
a na podporu svojho tvrdenia uviedol viacero argumentov (viac pozri citáciu zo sťažnosti
na strane 4 a 5 tohto uznesenia).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že zásadne
nezasahuje do judikatúry všeobecných súdov a ani mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
vyslovené právne názory všeobecných súdov či judikatúru všeobecných súdov, a suplovať
tak poslanie, ktoré je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pri jej predbežnom prerokovaní
pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa
na odstránenie jej nedostatkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2009