Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)9c6/364311.eeb967.pdf
PDF · 126.22 KB
No categories available
1Cdo/135/2009
Najvyšší súd 1 Cdo 135/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. M. K.,
bývajúceho v B., proti odporcovi Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, 29. augusta
č. 8, o určenie, že invalidita navrhovateľa je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom
a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 559/2004, o dovolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2007, sp. zn. 5 Co
533/06, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
1. z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2007 sp. zn.
a/ v časti, ktorou zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 8. septembra 2006
č. k. 8 C 559/2004 - 85 v rozsahu zamietnutia návrhu na náhradu za stratu na zárobku od
1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 s úrokom z omeškania týkajúcim sa tejto náhrady,
konanie o tejto časti návrhu /veci/ zastavil a postúpil na rozhodnutie Sociálnej poisťovni
v Bratislave,
b/ vo výroku o trovách konania;
2. vracia vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie;
3. odmieta dovolanie navrhovateľa, pokiaľ smeruje proti zvyšnej časti uznesenia Krajského
súdu v Bratislave z 13. novembra 2007 sp. zn. 5Co 533/06.
2
O d ô v o d n e n i e :
Navrhovateľ sa svojím návrhom (po jeho zmene a doplnení) domáhal, aby súd vydal
jednak určovací výrok a jednak rozhodol o peňažnom plnení. Pokiaľ ide o určovací výrok,
žiadal súd o určenie, že invalidný dôchodok priznaný mu odporcom od 1. augusta 2003
(z následného spresnenia navrhovateľa vyplynulo, že mu ide o určenie, že jeho invalidita) je
v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ktorý utrpel 19. júla 2002; určovací návrh
odôvodňoval tým, že invalidita mu nebola priznaná v súvislosti s jeho pracovným úrazom.
Pokiaľ ide o peňažné plnenie, žiadal o uloženie povinnosti odporcovi nahradiť mu stratu na
zárobku (rozdiel) za obdobie od 1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 v celkovej sume
81 470 Sk a od 1. januára 2004 platiť mu úrazovú rentu v príslušnej výške; zároveň požadoval
aj o 17,6 % úrok z omeškania.
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 8. septembra 2006 č. k.
8C 559/2004-85 celý návrh zamietol a o trovách konania vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na ich náhradu. V odôvodnení rozhodnutia, pokiaľ ide o zamietajúci výrok,
zdôraznil, že nemá právomoc rozhodovať o tom, či invalidita navrhovateľa nastala následkom
pracovného úrazu, keď o tejto skutočnosti je oprávnený rozhodovať odporca a až po podaní
opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu o uznaní invalidity môže túto skutočnosť podľa
ustanovenia § 122 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení s poukazom na ustanovenie § 244
a nasl. O.s.p. preskúmať vecne a miestne príslušný súd, ktorým je Krajský súd v Bratislave.
Na základe takéhoto posúdenia považoval určovací návrh za nedôvodný. Zamietnutie návrhu
aj vo zvyšku založil na úvahe, že všetky vymáhané finančné požiadavky navrhovateľa voči
odporcovi sa odvíjajú od spomenutého určovacieho návrhu, ktorý je nedôvodný, preto je
nedôvodný návrh v celom rozsahu. Výrok o trovách konania oprel o aplikáciu § 150 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľa uznesením z
13. novembra 2007 sp. zn. 5Co 533/06 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil
s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená na rozhodnutie Sociálnej poisťovni
v Bratislave; žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd v
odôvodnení rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.,
z ktorého vyvodil, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo
pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa považuje od 1. januára 2004 za úrazovú
rentu. Podľa odvolacieho súdu právomoc rozhodovať o úrazovej rente nie je daná
3
všeobecným súdom, pretože o úrazovej rente musí v prvom rade vydať rozhodnutie Sociálna
poisťovňa a o opravnom prostriedku proti jej rozhodnutiu majú právomoc konať súdy
v správnom konaní. Správcom objemu finančných prostriedkov určených na úrazovú rentu sa
od 1. januára 2004 stala Sociálna poisťovňa, ktorá ako správca týchto finančných
prostriedkov logicky od uvedeného dátumu je právomocná rozhodovať aj o priznaní či
nepriznaní jednotlivých dávok konkrétnym osobám. Po 31. decembri 2003 všeobecné súdy
nemajú právomoc rozhodovať na návrh zamestnanca o priznaní či nepriznaní úrazovej renty,
ale o jej priznaní rozhoduje v prvom stupni Sociálna poisťovňa. Z dôvodu absencie základnej
podmienky konania a to právomoci súdu vo veci rozhodovať zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa a konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená
na rozhodnutie Sociálnej poisťovni v Bratislave (§ 103, § 104 ods. 1 O.s.p.). Výrok o trovách
konania odôvodnil ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu /v celom rozsahu/ podal navrhovateľ dovolanie.
Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie o určení, že invalidita navrhovateľa je v príčinnej
súvislosti s pracovným úrazom z 19. júla 2002, poukážuc aj na ďalšiu časť žaloby -
ohľadom peňažného plnenia. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd nevykonal, resp. nechcel
vykonať základný právny rozbor problému a to, že žaloba je špecifikovaná na určenie, že
invalidita je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom a nie na plnenie z titulu úrazovej
renty. Namietal, že v odvolacom konaní boli opakovane hrubo a bezdôvodne porušené jeho
zákonné práva na výsluch svedkov, nebol akceptovaný ani súdnoznalecký posudok a ani
judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzané v odvolaní a týkajúce sa právomoci
súdu vo veciach náhrady za stratu na zárobku (konkrétne poukázal na uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2005 sp. zn. 4 Rks 1/05 a z 25. júla 2006 sp. zn. 4Ndc
94/2006). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta odňatie možnosti konať pred
súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p..
Odporca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
4
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Podmienky prípustnosti
dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy, lebo nejde
o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 O.s.p., ale ani o potvrdzujúce uznesenie (patriace do
niektorej z kategórii potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/
O.s.p.). Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Dovolací súd - vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť - preskúmal
prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., ktoré
pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných v ňom vymenovaných
procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne osadeným súdom). Vady konania vymenované v § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli najavo v dovolacom
konaní. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdu
nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konania (navrhovateľa) pred súdom konať (§ 237 písm.
f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký vadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O postup odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom ide tiež v prípade, keď súd
zastaví konanie pre nedostatok právomoci súdu, hoci právomoc súdu v prejednávanej veci
5
v skutočnosti daná je. Dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. a tvrdil, že v konaní došlo k uvedenej vade.
Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto
prípade súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc súdov
vymedzuje ustanovenie § 7 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 7 ods. 1 O. s. p. súdy
v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7
ods. 2 O. s. p. súdy v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej
samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s
nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o
nich iné orgány. V zmysle § 7 ods. 3 O. s. p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
Danosť súdnej právomoci je jednou z prvoradých procesných podmienok (§ 103
O.s.p.). Jej splnenie skúma súd ex offo v každom štádiu konania a na každom stupni
rozhodovania. Podľa § 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., ak vec nespadá do
právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti
uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.
Pre vyriešenie otázky, či konkrétna právna vec patrí do právomoci súdu, je vždy
nevyhnutné zistenie, z ktorého právneho vzťahu navrhovateľ vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok, resp. nároky (predmet súdneho konania).
Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania prejednávali a rozhodovali súdy
ako spory vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na
náhradu za stratu na zárobku alebo za stratu na dôchodku, za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu (§ 198 ods. 1 písm.
6
a/ - d/ Zákonníka práce – zák. č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2003,
ďalej len „Zákonník práce“).
Zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) došlo k viacerým
zmenám, ktoré sa okrem iného týkali aj oblasti právomoci súdov v týchto veciach. Z
derogačného ustanovenia § 294 bod 27 zákona vyplýva, že (okrem iného) boli zrušené
ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ - c/, ako aj ustanovenia § 199 až § 213 Zákonníka práce.
Jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby
z povolania zostala vecná škoda; ostatné nároky sú upravené v zákone, pričom nároku za
stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a
nasl. zákona), resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona), nároku na náhradu nákladov
na výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce) zase zodpovedá nárok na
pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. zákona) a pod.
Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako
aj o ďalších úrazových dávkach uvedených v štvrtej hlave prvej časti zákona) rozhoduje
Sociálna poisťovňa, ktorej právomoc na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva
z ustanovenia § 177, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne
príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie v dávkových veciach
v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ zákona.
Je treba však upozorniť, že právomoc súdu (nie Sociálnej poisťovne) je daná na
konanie a rozhodovanie vo veciach zvýšenia (v prípadoch hodných osobitného zreteľa)
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o
náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o
zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v
znení neskorších predpisov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 136/2007 z 11. decembra 2007, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe v čísle
vydania /zväzku/ 1 ročník 2008 na strane 13 pod poradovým /publikačným/ číslom: 5/2008).
Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo
7
čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu
pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003
(§ 272 ods. 5, 6 Zákona o sociálnom poistení); o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd ako
o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Tento záver je v zhode s obsahom
spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia a správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky k niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní
pracovných úrazov a chorôb z povolania, ktoré je publikované pod č. 27 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky – zošit 4/2006.
Judikatúra publikovaná po uverejnení tohto spoločného stanoviska uvedený záver
ďalej potvrdzovala. Možno poukázať napr. na uznesenie z 30. septembra 2005 sp. zn.
4 Rks 2/2005, ktoré bolo publikované pod č. 59 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - zošit 6/2006, kde Najvyšší súdu Slovenskej
republiky uviedol, že právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná vo veciach nárokov na
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo uznaní invalidity
alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na
výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra
2003 (§ 272 ods. 5, 6 Zákona o sociálnom poistení), nakoľko o týchto nárokoch rozhodoval
vždy súd ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.) a o týchto nárokoch sa
v zmysle novej právnej úpravy už nerozhoduje.
Treba dať osobitne do pozornosti, že výslovné uvedenie právomoci súdov pri
rozhodovaní o. i. o náhradách za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (§ 272
ods. 9, 10 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení zák. č. 310/2006 Z. z.) zakotvil zákonodarca do
odseku 11 § 272 (zákonom č. 677/2006 Z. z.) práve z dôvodu, aby touto (už) jednoznačnou
zákonnou úpravou zamedzil vzniku pochybností o tom, ktorý štátny orgán je vecne príslušný
na rozhodovanie sporov o týchto nárokoch.
Od doteraz uvedených záverov nie je dôvod ustupovať ani vo veci náhrady za stratu na
zárobku navrhovateľa od 1. augusta 2003 do 31.decembra 2003; to znamená, že rozhodovanie
o takomto nároku nepatrí do právomoci Sociálnej poisťovne, ale je tu daná právomoc súdu.
Pokiaľ Krajský súd v Bratislave svojim uznesením z 13. novembra 2007 sp. zn. 5Co 533/06
zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 8. septembra 2006 č. k. 8 C 559/2004 - 85
v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh na náhradu za stratu na zárobku od
8
1. augusta 2003 do 31.decembra 2003 s úrokom z omeškania týkajúcim sa tejto náhrady, a
konanie o tejto časti návrhu /o tomto nároku/ zastavil a v tomto rozsahu postúpil vec na
rozhodnutie Sociálnej poisťovni v Bratislave, odňal preto dovolateľovi možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Názor odvolacieho súdu, že rozhodovať o tomto nároku
nepatrí do právomoci súdu, je v rozpore s citovanou právnou úpravou (a jej výkladom, ako už
bol v stručnosti podaný v predošlom texte tohto odôvodnenia s odkazom na doterajšiu súdnu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Nerešpektovanie danosti právomoci súdu pre
tento predmet konania odvolacím súdom zároveň znamená, že korekciu porušených
procesných práv navrhovateľa možno v dovolacom konaní docieliť len zrušením napadnutého
uznesenia v tejto časti ako rozhodnutia zaťaženého vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd z týchto dôvodov zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
13. novembra 2007 sp. zn. 5Co 533/06 v časti, ktorou zrušil uznesenie Okresného súdu
Bratislava I z 8. septembra 2006 č. k. 8 C 559/2004 - 85 v rozsahu zamietnutia návrhu na
náhradu za stratu na zárobku od 1. augusta 2003 do 31. decembra 2003 s úrokom z omeškania
týkajúcim sa tejto náhrady, konanie o tejto časti návrhu /veci/ zastavil a postúpil na
rozhodnutie Sociálnej poisťovni v Bratislave. Súčasne dovolací súd zrušil uvedené uznesenie
odvolacieho súdu aj vo výroku o trovách konania, keďže v prípade tohto rozhodnutia /výroku
o trovách konania/, jedná sa o nadväzujúce rozhodnutie - závislý výrok na predošlom
rozhodnutí (porovnaj § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V rozsahu tohto zrušenia dovolací súd vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§243b ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ ale rozhodoval odvolací súd napadnutým uznesením o ďalšom predmete
konania (vo vzťahu k návrhu požadujúcemu a/ určenie, že invalidita navrhovateľa je
v príčinnej súvislosti s jeho pracovným úrazom, ktorý utrpel 19. júla 2002, a b/ uloženie
povinnosti odporcovi od 1. januára 2004 platiť mu úrazovú rentu), neodňal dovolateľovi
možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.). Tento ďalší predmet konania totiž do
právomoci súdu nepatrí. Rozhodovanie o invalidite navrhovateľa a o priznaní úrazovej renty
patrí do právomoci Sociálnej poisťovne; nepochybil preto odvolací súd, keď v tejto časti
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil, zastavil konanie a vec postúpil Sociálnej poisťovni.
Dovolací sud iba pripomína, že počnúc 1. júnom 1992 pre výšku invalidného
dôchodku nie je rozhodujúce, či invalidita vznikla zo všeobecných príčin alebo v súvislosti
s pracovným úrazom; ani prípadný záver o invalidite následkom pracovného úrazu by preto
9
v prípade navrhovateľa neodôvodňoval zvýšenie jeho invalidného dôchodku. V tomto smere
Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dostatočne podrobné vysvetlenie už vo svojich
uzneseniach z 27. novembra 2008 sp. zn. 4 So263/2007 a z 26. marca 2009 sp. zn.
V prípade rozhodovania o návrhu na náhradu za stratu na zárobku od 1. augusta 2003
do 31. decembra 2003 (pri posudzovaní dôvodnosti tohto nároku) nie je určujúce rozhodnutie
Sociálnej poisťovne; či zdravotné poškodenie navrhovateľa /cievna mozgová príhoda/ z
19. júla 2002 je pracovným úrazom, si ako predbežnú otázku vyrieši sám súd a svoj záver
vysvetlí v odôvodnení svojho rozhodnutia ( porovnaj m.m. R 26/1976, R 61/1965).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 tretia veta O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. decembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta