Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 284/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. Č., bytom H., zastúpeného advokátom Mgr. V. V.,

H., pre namietané porušenie jeho základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konkurznom konaní

vedenom pod sp. zn. 51-24 K 135/95, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005

doručená sťažnosť JUDr. I. Č., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. V. V., H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn.

51-24 K 135/95, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. marca 2005.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že bol

uznesením krajského súdu sp. zn. 24 K 135/95-D z 25. novembra 1997 ustanovený za

správcu konkurznej podstaty úpadcu - obchodnej spoločnosti P., s. r. o., T. V roku 2001

bola predmetná vec (sp. zn. 51-24 K 135/95) pridelená sudcovi krajského súdu JUDr. A. M.

(ďalej aj „konkurzný sudca“). V roku 2002 došlo medzi sťažovateľom a konkurzným

sudcom k „... vzájomným rozporom osobnej povahy...“, v dôsledku čoho podal sťažovateľ

proti sudcovi žalobu o ochranu osobnosti. Následne vzniesol sťažovateľ proti konkurznému

sudcovi v konkurzných konaniach vedených na krajskom súde, v ktorých bol konkurzný

sudca konajúcim sudcom a sťažovateľ ustanoveným správcom konkurznej podstaty,

námietky zaujatosti. Najvyšší súd o týchto námietkach rozhodol uzneseniami sp. zn.

Ndob 371/03 z 21. augusta 2003, Ndob 370/03 z 26. augusta 2003 a Ndob 369/03

zo 16. septembra 2003 tak, že konkurzného sudcu vylúčil z prejednávania a rozhodovania

veci v daných konkurzných konaniach.

Sťažovateľ vzniesol 25. februára 2005 námietku zaujatosti proti konkurznému

sudcovi aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 135/95 z dôvodu jeho

„... zaujatosti voči osobe sťažovateľa...“. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. marca 2005 konanie vo veci rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti zastavil.

V odôvodnení označeného rozhodnutia vyslovil právny názor, že „... správca konkurznej

podstaty nie je účastníkom konania a nie je oprávnený podať námietku zaujatosti“.

Sťažovateľ namieta, že postupom konkurzného sudcu v konaní vedenom na krajskom

súde pod sp. zn. 51-24 K 135/95, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2005 bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v .

Sťažovateľ argumentuje, že konkurzný sudca sa o svojej zaujatosti voči osobe

sťažovateľa dozvedel „... predpísaným procesným spôsobom...“ z rozhodnutí najvyššieho

súdu sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003, Ndob 370/03 z 26. augusta 2003

a Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003. Jeho zákonnou povinnosťou preto bolo postupovať

aj v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 135/95 v intenciách vtedy

platného a účinného znenia (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého „Len čo sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to

neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. (...)“

V dôsledku nerešpektovania právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených

v uzneseniach sp. zn. Ndob 371/03 z 21. augusta 2003, Ndob 370/03 z 26. augusta 2003

a Ndob 369/03 zo 16. septembra 2003 a následného nerešpektovania

konkurzným sudcom krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 135/95 podľa

sťažovateľa porušil a doteraz porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu, „... ktorého

pojmovou zložkou je nestrannosť sudcu“.

Najvyšší súd porušil označené základné právo sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Ndob

20/05 z 21. marca 2005, ktorým konanie vo veci rozhodnutia o podanej námietke zaujatosti

zastavil, vysloviac právny názor, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty nie je

oprávnený podať námietku zaujatosti, a to aj napriek tomu, že „... tri senáty Najvyššieho

súdu SR vo svojich rozhodnutiach vyslovili iný právny názor a o uplatnených námietkach

sťažovateľa ako osoby oprávnenej takýto procesný úkon urobiť konali a vo veci meritórne

rozhodli“.

V uvedenej súvislosti poukázal sťažovateľ na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

Ndob 370/03 z 26. augusta 2003, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „Podľa definície v § 7

zákona o konkurze a vyrovnaní účastníkmi konania môžu byť len konkurzní veritelia

a dlžník. Správca má však v konkurznom konaní zvláštne postavenie. Je celkom

samostatným procesným subjektom a v určitom štádiu konkurzného konania súd rozhoduje

aj o jeho právach a povinnostiach, ako napr.: o pozbavení z funkcie, rozhodovanie

o preddavkoch na odmenu, ako aj stanovenie jej výšky, o náhrade hotových výdavkov atď.

Preto správca konkurznej podstaty je oprávnený v prípade, ak by mal pochybnosti

o nestrannom rozhodovaní sudcu o jeho právach v konkurznom konaní, podať námietku na

vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici konajúcim sudcom JUDr. A. M. v konaní č. 51-24

K 135/95 pri svojej rozhodovacej právomoci a činnosti porušil základné právo sťažovateľa

JUDr. I. Č. uvedené v .

Ústavný súd podľa a zakazuje

Krajskému súdu v Banskej Bystrici konajúcim sudcom JUDr. A. M. pokračovať

v rozhodovacej činnosti v konaní č. 51-24 K 135/95 a tým v porušovaní základného práva

sťažovateľa uvedeného v .

Ústavný súd podľa prikazuje Krajskému

súdu v Banskej Bystrici konkurznú vec č. k. 51-24 K 135/95 prideliť inému sudcovi

určenému podľa rozvrhu práce.

Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2005 č. k. porušil základné

právo sťažovateľa JUDr. I. Č. uvedené v SR. Ústavný súd SR zrušuje

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 3. 2005 č. k. a vec vracia na

ďalšie konanie.“

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by zakázal

„... Krajskému súdu v Banskej Bystrici konajúcim sudcom JUDr. A. M. rozhodovať

v právnej veci č. k. 51-24 K 135/95 vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici do

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti...“. Sťažovateľ taktiež žiadal, aby

ústavný súd podľa uvedeného ustanovenia odložil vykonateľnosť

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2005.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyzval ústavný súd listami

z 21. júna 2005 krajský súd, ako aj najvyšší súd, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrili.

Krajský súd sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojho predsedu

podaním sp. zn. Spr. 999/05 z 29. júla 2005, v ktorom uviedol: „ (...) Sám sťažovateľ

uvádza, že uplatnil predpísaný procesný postup, ktorý môže využiť v prípade, že má

pochybnosti o objektivite a nestrannom rozhodovaní zákonného sudcu a podal námietku

zaujatosti. Opodstatnenosťou tejto námietky sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ktorému bola vec predložená na rozhodnutie. Či je sťažovateľ subjektom, ktorý má právo

podať námietku zaujatosti, neposudzoval sudca M., ktorý po rozhodnutí postupoval vo veci

tak, ako každý iný sudca, ktorého nadriadený súd z prejednávania a rozhodovania veci

nevylúčil. Ak zostal zákonným sudcom, jeho povinnosťou bolo vykonávať v spise procesné

úkony, konať, vydávať opatrenia a rozhodnutia podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Súd

je oprávnený v zmysle § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní v rámci dohľadu vyžiadať si od

správcu správu a vysvetlenie, nahliadnuť do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania.

Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru alebo

môže dať správcovi pokyny sám.

Ani zákonný sudca ani sťažovateľ nie sú osoby oprávnené hodnotiť rozhodnutie

najvyššieho súdu a na základe iných rozhodnutí, ktoré sú záväzné vždy iba v konkrétnej veci

sa dožadovať, aby sudca na ich základe postupoval aj vo veci, v ktorej nebol vylúčený.

Na základe procesných predpisov je výlučne v právomoci sudcu vyjadriť svoje subjektívne

pocity pri definovaní či sa cíti vo veci zaujatý alebo nie a svoje rozhodnutie vyjadriť

v návrhu na svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci podľa .

Právo účastníkov namietať jeho zaujatosť podľa zostáva samozrejme zachované.

Domnievam sa preto, že Krajský súd v Banskej Bystrici ani sudca M. neporušili

základné právo sťažovateľa garantované v a v

ods. 1 Ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd,

tak ako to uvádza vo svojom podaní sťažovateľ a nie je dôvod zakázať zákonnému sudcovi

vo veci konať.“

Najvyšší súd sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojho predsedu

podaním č. k. -30 z 8. júla 2005, v ktorom sa uvádza: „Nesprávnosť postupu alebo

rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu vidí sťažovateľ

v tom, že ho v postavení správcu konkurznej podstaty nepovažoval za oprávneného vzniesť

námietku zaujatosti sudcu konajúceho vo veci konkurzu. Rozhodnutie vychádza z toho, že

právo namietnuť zaujatosť sudcu má len účastník konania ( ) a správca

podstaty ním nie je.

V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 90/2001 Najvyšší súd Slovenskej

republiky vyslovil názor, že správca podstaty nie je účastníkom konkurzného konania. Ich

okruh stanovuje § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní. Správca je len osobou zúčastnenou na

konaní. Postavenie účastníka má, len keď súd rozhoduje o jeho právach a povinnostiach.

Som toho názoru, že v takom prípade má správca obdobné postavenie ako iné osoby, ktoré

sa zúčastňujú konania a sú účastníkmi len určitého úseku konania ako napr. svedkovia,

znalci, osoby, ktoré majú povinnosť podľa a Žiadna z nich nemá

procesné práva, ktoré by im umožňovali ovplyvňovať priebeh konania, okrem iného tým, že

by mohli dosiahnuť výmenu sudcu konajúceho vo veci. Navyše v konkurznom konaní má

správca osobitné postavenie. Je súčasťou aparátu, ktorý konkurzné konanie uskutočňuje.

Prostredníctvom neho súd vykonáva väčšinu úkonom správy a najmä speňaženia podstaty.

Súd (sudca) správcu ustanovuje a usmerňuje a kontroluje jeho činnosť. Bolo by proti zmyslu

takéhoto usporiadania vzťahu konkurzného sudcu a správcu podstaty, ak by správca mal

možnosť prostredníctvom námietky zaujatosti dosiahnuť vylúčenie sudcu z prejednania veci

(prípadne i proti vôli účastníkov konania). Považujem preto názor, že správca podstaty nie

je osobou oprávnenou vzniesť námietku zaujatosti za správny. Dovoľujem si v tejto

súvislosti poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. januára 2005, v ktorom v otázke postavenia správcu podstaty ústavný súd zaujal

obdobné stanovisko.“

II.

2. 1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

2. 2. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 135/95

tvrdiac, že v označenej konkurznej veci rozhoduje o jeho právach konkurzný sudca,

u ktorého existujú dôvody zaujatosti vo vzťahu k sťažovateľovi ako konkurznému

správcovi.

Keďže konkurzný sudca, poznajúc právny názor najvyššieho súdu v otázke jeho

zaujatosti voči osobe sťažovateľa ako správcu konkurznej podstaty v iných konkurzných

konaniach, nepostupoval podľa , vzniesol sťažovateľ proti konkurznému

sudcovi námietku zaujatosti, ktorou sa však najvyšší súd odmietol meritórne zaoberať

a konanie uznesením sp. zn. z 21. marca 2005 zastavil, čím taktiež zasiahol

do označeného základného práva sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej

a inej právnej ochrane ustanoví zákon ( ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na

nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba

zákonom ustanoveným postupom ( ) a v medziach zákonov, ktoré

vykonávajú ustanovenia týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu ( v spojení s ).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne,

ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha

obmedzeniam, resp. podmienkam, akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom stanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. ().

Ústavný súd taktiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,

ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, , ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok

v prejednávaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry

v konkrétnom prípade, by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka

konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prejednávanej veci. Nemožno však namietať proti

tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie

obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za

podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy

aplikovanej na konkrétny prípad.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že výrok

o zastavení konania vo veci sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti založil najvyšší

súd na týchto skutočnostiach: «Správca konkurznej podstaty (...) svojím podaním

konkurznému súdu z 25. 2. 2005 uplatnil námietku zaujatosti voči prejednávajúcemu

sudcovi (...) podľa a nasl. s návrhom, aby bol z prejednávania veci vylúčený.

Námietku odôvodnil tým, že uvedený sudca zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na

deň 7. 3. 2005, pričom sám určil aj predmet konania schôdze. V bode 3) uznesenia, ktorým

schôdza bola zvolaná (51-24 K 294/96-989) ako bod programu bolo riešenie zodpovednosti

za spôsobené škody konaním konateľa a správcu konkurznej podstaty a v bode 4) návrh na

zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty.

Tým sudca verejne prístupným a invektívnym spôsobom, bez konkrétnych

relevantných dôkazov a skutočnosti, na základe vyjadrení osobitného správcu konkurznej

podstaty Ing. Ľ. K., ktoré sú nepravdivé, obvinil správcu podstaty zo spôsobenia škody, čím

zasiahol do jeho práv osobnej povahy. Konanie konkurzného sudcu v uznesení, ktorým

zvolal schôdzu konkurzných veriteľov, je pokračovaním negatívneho a kontraproduktivného

postupu voči osobe správcu a má osobný charakter.

Poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ndob 370/03

z 26. 8. 2003, Ndob 371/03 z 21. 8. 2003, Ndob 369/03 zo 16. 9. 2003, v ktorých bol

predmetný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, vedených na Krajskom

súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 51-24 K 360/97, sp. zn. 51-24 K 271/97 a 51-

, ktoré sčasti citoval. Ďalej poukázal na svoje ústavné práva (čl. 46 ods. 1

a SR), ďalej na ustanovenie o sudcoch

a prísediacich, kde cituje povinnosti sudcu v konaní. Konečne sa odvoláva na ustanovenie

) , kde pripomína sudcovi, aké má povinnosti sudca, keď sa dozvie

o skutočnostiach, ktoré spôsobuje jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.

(...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený skúmal predtým, než námietku

navrhovateľa prejednal ( ), či sú splnené podmienky k jej prejednaniu.

Predtým ešte nadriadený súd považuje za potrebné uviesť, že o vylúčení konkurzného

sudcu JUDr. M. v tejto veci už rozhodoval na základe námietky správcu konkurznej

podstaty JUDr. Č., a to v uznesení z 1. augusta 2003 č. k. Ndob 374/03-958. Konanie bolo

podľa zastavené, pretože „ako vyplýva z ustanovenia , ZKV,

zákon nepriznáva postavenie účastníka správcovi konkurznej podstaty.“

(...)

Ustanovenie upravuje vylúčenie sudcu z konania v dôsledku jeho

vzťahu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom. V ďalších ustanoveniach (§ 15a ods. 1, 2,

) zákon dáva právo účastníkom konania vzniesť námietku zaujatosti voči sudcovi

a nikomu inému ako účastníkovi.

Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania v zmysle ustanovení .

Jeho postavenie je upravené osobitne v osobitnom zákone (ZKV) a nie je ani účastníkom

konkurzného konania. Správca sa len zúčastňuje na konkurzom konaní s postavením, aké

mu priznáva ZKV. Jeho vzťah k súdu, či konkurznému sudcovi je vzťahom

administratívnoprávnym. Ten, kto konkurzné konanie vedie, teda súd v osobe konkurzného

sudcu, je nadriadeným a správca konkurznej podstaty podriadeným voči súdu a musí

rešpektovať pokyny súdu. Súd musí prejednať konkurz, nemôže sa toho vzdať na rozdiel od

správcu konkurznej podstaty, ktorý sa zo zoznamu správcov z vlastnej iniciatívy môže dať

vyškrtnúť.

Pokiaľ ide o uvedené, nepresné vyjadrenie súdu ohľadne odvolania správcu, táto

nepresnosť spočíva v tom, že konkurzní veritelia nemajú právo podať návrh na odvolanie

správcu. Podľa platného znenia ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV vzťahujúce sa na postup

v predmetnej konkurznej veci, s účinnosťou od 1. 8. 2000 (zavedené novelou, zákonom

č. ) je jeho znenie:

„Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh úpadcu alebo správcu alebo aj bez návrhu

zbaviť správcu funkcie. Ak súd zbaví správcu jeho funkcie, ustanoví nového správcu.

Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných

veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných

veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov.

Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej

tabuli súdu. Účinky doteraz vykonaných úkonov zostávajú zachované. Zbavením funkcie

nezaniká správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol

zbavený funkcie, je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky

doklady“.

Konkurz síce bol vyhlásený pred účinnosťou citovanej novely, ale na úkony urobené

po jej účinnosti v tomto smere sa novela použije (§ 70b ods. 2 ZKV).

Nevyhnutné zákonné podmienky pre vznesenie námietky na vylúčenie sudcu

z pojednávania zistené neboli (nevzniesla ich osoba k tomu oprávnená). Nadriadený súd ich

preto ani prejednať nemohol.

Neboli splnené podmienky pre rozhodovanie o vylúčení sudcu, tento nedostatok

nebolo možné odstrániť, preto nadriadený súd konanie zastavil ( ).»

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sú účastníkmi konkurzu veritelia, ktorí podali

návrh na vyhlásenie konkurzu, veritelia, ktorí prihlásili svoje pohľadávky podľa § 20

(konkurzní veritelia), a dlžník.

Podľa účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia

pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až

c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz,

žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Podľa súd najneskôr spolu s nariadením

prieskumného pojednávania poučí účastníkov konkurzného konania o ich práve uplatniť

námietku zaujatosti.

Podľa sa na konkurz primerane použijú

ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia (...) , 66b, 66c, 66d, 66e

a 66f sa vzťahujú aj na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného od 1. februára 1998.

Právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované.

Podľa právo uplatniť námietku zaujatosti z dôvodov podľa

voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, majú účastníci konania.

Primeranosť použitia ustanovení vrátane

na konkurz je limitovaná účelom a cieľom konkurzného konania, charakterom jeho

subjektov a procesnej situácie, ktorej riešenie si primeranú aplikáciu ustanovení

vyžaduje, ako aj štádiom, v ktorom sa konkurzné konanie

nachádza.

Správca konkurznej podstaty alebo predbežný správca nie je v konkurznom konaní

v pozícii účastníka konania. Je osobitným subjektom konkurzného konania (osobou na

konaní zúčastnenou). Do funkcie ho ustanovuje súd, ktorý ho v zákonom stanovených

prípadoch môže funkcie aj zbaviť. Súd je oprávnený vykonávať nad činnosťou správcu

konkurznej podstaty dohľad (vyžiadať si od správcu správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho

účtov a vykonávať potrebné zisťovania). Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité

otázky názor veriteľského výboru, alebo správcovi môže dať pokyny sám. Základnou

úlohou správcu je zistenie a zabezpečenie majetku patriaceho do konkurznej podstaty,

správa uvedeného majetku a jeho následné speňaženie. Pri plnení týchto úloh je povinný

postupovať s odbornou starostlivosťou a má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako

aj voči veriteľom. Zákonná úprava konkurzného konania mu zveruje realizáciu takých

úkonov, ktorých výkon samotným konkurzným súdom neprichádza vzhľadom na ich

povahu a rozsah do úvahy.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ide o subjekt, prostredníctvom ktorého

konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Jeho procesné

postavenie a vzťah ku konkurznému súdu vylučujú možnosť, aby bol správca konkurznej

podstaty nositeľom práv vytvárajúcich vo svojom súhrne obsah základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu ( až 50 ) priznaného výlučne účastníkovi konania,

s výnimkou tých fáz konkurzného konania, v ktorých sa bezprostredne rozhoduje o jeho

práve na náhradu výdavkov a na odmenu (teda o majetkových právach civilnej povahy

obdobných právam účastníkov konania). Aj v takomto prípade však ide (z hľadiska

predmetu a účelu konkurzného konania) o vedľajší procesnoprávny vzťah, čo vylučuje

(obdobne ako u znalcov, tlmočníkov či iných subjektov zúčastnených na súdnom konaní

odlišných od účastníkov konania vo veci samej), aby správca konkurznej podstaty

prostredníctvom námietky zaujatosti dosiahol (prípadne aj proti vôli účastníkov konania)

vylúčenie konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania merita veci. Ochrana práv

správcu konkurznej podstaty vo fáze konkurzného konania, v ktorej sa bezprostredne

rozhoduje o jeho právach, sa (z hľadiska základného práva na súdnu a inú právnu ochranu)

zabezpečuje právom správcu konkurznej podstaty napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa opravným prostriedkom – odvolaním.

Z uvedených dôvodov nemohlo dôjsť označeným postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 51-24 K 135/95 k porušeniu sťažovateľovho základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa .

Taktiež dôvody uvedené v napádanom rozhodnutí najvyššieho súdu možno preto

považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej

interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je súladná s procesným postavením správcu

konkurznej podstaty s prihliadnutím na účel a cieľ konkurzného konania, a možno ich

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych

noriem aplikovaných na daný prípad.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami

a dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (); inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného

práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane

).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2. 3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení a na

odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2005) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005