Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 109 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (114)IV. ÚS 426/2018
PDF · 386.28 KB
No categories available
IV. ÚS 426/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o., Námestie SNP 15, Bratislava,
zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžf 28/2016 z 31. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o.
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2018
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20,
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 28/2016 z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len
„správca dane“) rozhodnutiami zo 17. januára 2014 č. 9104408/5/202968/2014/Rohá
(rozdiel DPH za august 2007), č. 9104408/5/200659/2014/Rohá (rozdiel DPH
za september 2007), č. 9104408/5/201022/2014/Rohá (rozdiel DPH za október
2007), č. 9104408/5/200980/2014/Rohá (rozdiel DPH za november 2007),
č. 9104408/5/200951/2014/Rohá (rozdiel DPH za december 2007) (ďalej spolu len
„prvostupňové rozhodnutia správcu dane“) vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia august až december 2007.
Proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podala sťažovateľka odvolania,
o ktorých rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)
rozhodnutiami zo 7. apríla 2014 č. 1100302/1/163469/2014/5248 (august 2007),
č. 1100302/1/163476/2014/5248 (september 2007), č. 1100302/1/163480/2014/5248
(október 2007), č. 1100302/1/163482/2014/5248 (november 2007)
a č. 1100302/1/163487/2014/5248 (december 2007) (ďalej spolu len „napadnuté
rozhodnutia žalovaného“) tak, že potvrdilo prvostupňové rozhodnutia správcu dane.
Sťažovateľka sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) domáhala preskúmania zákonnosti postupu a napadnutých rozhodnutí žalovaného,
ktoré žiadala zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 121/2014, 2 S 130-133/2014-86 z 3. februára 2016
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti k namietanému porušeniu jej základného práva na súdnu
a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uvádza: „Podľa sťažovateľa závery odvolacieho súdu nie sú dostatočne
odôvodnené a súčasne vykazujú znaky arbitrárnosti, pretože výklad zákona č. 222/2004 Z.
z. a Smernice Rady 2006/112/ES odvolacím súdom je popretím zásady neutrality, ako
základnej zásady mechanizmu dane z pridanej hodnoty, a teda aj popretím účelu, podstaty
a zmyslu uvedených právnych noriem. Najväčším nedostatkom uvedeného rozsudku je úplná
absencia reakcie na ťažiskové argumenty uvedené v žalobe sťažovateľa a arbitrárnosť
záverov odvolacieho súdu.“
Sťažovateľka namieta, že zásadný argument pre rozhodnutie vo veci samej,
ktorý vyžadoval špecifickú odpoveď, bolo jej tvrdenie, že podmienka vlastníckeho
práva, resp. práva nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje výlučne na dodanie
tovaru kupujúcemu. K uvedenému sťažovateľka bližšie uvádza: „Sťažovateľ nebol
kupujúcim a z uvedeného dôvodu nie je možné odpočítanie dane podmieňovať tým,
že nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. Žalovaný sa s uvedenou námietkou
vôbec nezaoberal a obmedzil sa len na tvrdenie, že jedná sa o subjektívny názor
sťažovateľa. Odvolací súd uvádza, že neexistuje konkrétne ustanovenie zákona
č. 222/2004 Z. z. a ani Colného zákona o tom, že ak sťažovateľ poskytuje službu, ktorá
sa vzťahuje k dovezenému tovaru, jednou z podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie
dane zaplatenej pri jeho dovoze je získať právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Odvolací súd v závere uvádza, že sťažovateľ nepreukázal splnenie hmotnoprávnych
podmienok v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. z dôvodu, že nebol oprávnený disponovať
s tovarom, nebol jeho vlastníkom. Z rozsudku vyplýva, že je založený na rozporných
dôvodoch, pretože odvolací súd na strane jednej dáva za pravdu sťažovateľovi, že
neexistuje konkrétne ustanovenie zákona č. 222/2004 Z. z. a ani Colného zákona, ktoré
by podmieňovalo nárok na odpočítanie dane vlastníckym právom, resp. právom nakladať
s tovarom ako vlastník, no na strane druhej uvádza, že sťažovateľ nepreukázal
splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. z dôvodu, že nebol
jeho vlastníkom.“
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nedal v napadnutom rozsudku odpoveď
ani na ďalšiu „kľúčovú námietku“: „Súd uvádza, že sťažovateľ nepreukázal splnenie
hmotnoprávnych podmienok v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. okrem iného aj preto, lebo
vzniknuté náklady sťažovateľa nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny
zdaniteľných plnení na výstupe. Aj tento dôvod, na ktorom, okrem iných odvolací súd založil
svoje rozhodnutie je zjavne protirečivý a popiera pravidlá logiky. Aplikácia podmienky
zahrnúť výdavky do ceny plnenia na výstupe je podmienená tým, že výdavky spojené
s prijatými plneniami vznikli. Ináč povedané, ak výdavky pri obstaraní tovaru vznikli,
ale nie sú súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe, potom nie je nárok
na odpočítanie dane z obstaraného tovaru. Keďže sťažovateľ tovar nekúpil, výdavky mu
vzniknúť nemohli a je v rozpore s logikou požadovať, aby výdavky, ktoré vzniknúť nemohli
boli súčasťou ceny zdaniteľného plnenia. Ide o nemožnú podmienku. Z uvedeného dôvodu
aj posudzovanie toho, či neexistujúce náklady majú alebo nemajú priamu a bezprostrednú
súvislosť s ekonomickou činnosťou je v rozpore s logikou. Odvolací súd k tejto kľúčovej
a zásadnej námietke sťažovateľa nezaujal žiadne stanovisko len reprodukoval názor
žalovaného.“
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj nesprávnu interpretáciu zákonných ustanovení,
keď uvádza: „Sťažovateľ s poukazom na čl. 9 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES
a ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. tvrdil, že ekonomickou činnosťou,
resp. podnikaním sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem. Z ustanovenia
§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom v roku 2007 vyplýva, že platiteľ
môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije
na účely svojho podnikania ako platiteľ. Ustanovenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
nepojednáva o kúpe tovaru a služieb a ani o predaji tovaru ale odpočítanie dane
podmieňuje použitím tovaru a služieb na účely svojho podnikania. Z uvedeného vyplýva,
že pojem ekonomická činnosť, resp. podnikanie nie je možné interpretovať tak,
ako to uvádza odvolací súd, podľa ktorého tovar nebol použitý na účely podnikania
sťažovateľa, pretože s tovarom nemohol disponovať, podnikať a obchodovať.
Medzi obstaraním tovaru a činnosťou sťažovateľa, ktorou dosiahol príjem je zjavná
príčinná súvislosť, pretože bez obstarania tovaru by nebolo možné vykonať služby
prebalenia vzťahujúce sa k predmetnému tovaru a nedosiahol by sa príjem. Služby
prebalenia sa viazali k tovaru prepusteného v režime voľný obeh so vznikom daňovej
povinnosti, sťažovateľ tovar použil na účely svojho podnikania, pretože uvedený tovar
predstavoval kľúčový a nevyhnutný prvok pre poskytnutie služieb prebalenia, ako základnej
ekonomickej činnosti sťažovateľa. Záver odvolacieho súdu zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, pretože právo na odpočítanie dane podľa čl. 167 a čl. 168
písm. e) Smernice Rady 2006/112/ES a ustanovenia § 49 ods. 2 písm. d) v spojení s § 3
ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. je nutné interpretovať tak, že odpočítanie dane
je podmienené rozsahom jeho použitia pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti
platiteľa dane.“
Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že závery najvyššieho súdu
v napadnutom rozsudku sú v rozpore so zásadou neutrality, ktorá je jednou z hlavných
zásad fungovania mechanizmu DPH. V sťažnosti namieta aj porušenie princípu
právnej istoty z dôvodu „odklonu od právneho názoru najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.
Namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy sťažovateľka odôvodňuje tým, že „... za daného skutkového stavu právne závery
súdu podmieňujúce vznik nároku na odpočítanie dane vlastníckym právom k tovaru
a tvrdenie súdu, že (neexistujúce) náklady tovaru nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť
s ekonomickou činnosťou a nevstupovali do cien na výstupe predstavuje zásadné
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky. Podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Nepredložením prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru EÚ došlo k porušeniu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy SR.“.
Sťažovateľka žiada ústavný súd aj o preskúmanie, či napadnutým rozsudkom
najyššieho súdu nedošlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že „Nárok
na odpočítanie dane je svojou povahou nárokom hmotnoprávnym a je preto chránený
ústavne zaručeným právom legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku.
Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by tento proces
neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry sťažovateľa nepriznaním uplatneného
nároku na odpočítania dane z dôvodov, ktoré zo zákona nevyplývajú.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/28/2016 z 31. 01. 2018 porušil základné
právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/28/2016 z 31. 01. 2018 porušil základné
právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/28/2016 z 31. 01. 2018 porušil základné
právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 dodatkového protokolu.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžf/28/2016 z 31. 01. 2018 sa zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 307 €
(2 x 153,50 €) a režijný paušál vo výške 18,42 € (2 x 9, 21 €), spolu 325,42 € a DPH
65,09 €. Spolu s DPH 390, 51 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 1 ústavy
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, na základe ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ústavný
súd však nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť
bez ohľadu na to, či sa odvolací súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí
inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam
vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi
inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,
č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že namieta porušenie svojho práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy z hľadiska nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s nedostatočným odôvodnením
rozsudku krajského súdu, keď podľa jej názoru sa najvyšší súd s jej argumentmi, ktoré mali
pre rozhodnutie „rozhodujúci význam“, nevysporiadal vôbec alebo sa s nimi vysporiadal
len formálne prepisom argumentácie žalovaného.
Sťažovateľka pred ústavným súdom predovšetkým namieta, že najvyšší súd nedal
v napadnutom rozsudku dostatočnú odpoveď na jej „zásadný argument“, že podmienka
vlastníckeho práva, resp. práva nakladať s tovarom ako vlastník, sa vzťahuje výlučne
na dodanie tovaru kupujúcemu.
V nadväznosti na túto námietku sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že v daňovom
konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca dane
je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým
subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas
daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň
zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé procesné
zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M. Procesné zásady daňového konania.
Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009. s. 11, 24, 25 a nasl.). Daňové
konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu
konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní,
ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania
v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi
a tvrdeniami účastníka vysporiadal.
Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Predovšetkým si treba
uvedomiť, že tovar, z ktorého si žalobca uplatňuje odpočítanie dane, bol v colnom konaní
prepustený do tuzemska, pretože vyrubené clo a daň žalobca uhradil, ale vlastnícky bol
tento tovar zahraničnej osoby. Žalobca bol príjemcom tovaru v tom zmysle, že tovar mu bol
doručený, pretože podľa dohody so zahraničnou osobu tovar následne skladoval a prebalil.
Predmet dane teda nadobudla v tuzemsku zahraničná osoba a nie žalobca. Po vykonaní
objednaného prebalenia tovaru bol tovar dodaný podľa pokynov zahraničnej osoby
ako jeho vlastníka do tretích štátov alebo do iných členských štátov.
Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, daňová povinnosť pri dovoze tovaru
vzniká prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh. Táto skutočnosť automaticky
nezakladá právo na odpočítanie dane, ktorú uhradil žalobca colnému orgánu. Zákon o
DPH určuje vznik daňovej povinnosti pri dovoze tovaru v § 21 ods. 1 písm. a) a nárok
na odpočítanie dane pri dovoze tovaru stanovuje v § 49 ods. 2 písm. d) podľa ktorého,
platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ
môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Platiteľ dane musí splniť dve základné podmienky pri odpočítaní dane pri dovoze tovaru
do tuzemska. Žalobca splnil len jednu podmienku, a to že daň zaplatil správcovi dane
v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podmienka uvedená v prvej vete § 49 ods. 2 zákona o DPH
nebola splnená. Žalobca nepoužil tovar, z ktorého uplatňuje daň, na dodávky tovarov
a služieb ako platiteľ dane. A súd podotýka, že ani nemohol, pretože s týmto tovarom
nemohol nakladať, keďže predmetný tovar bol stále vlastníctvom zahraničnej osoby
a žalobca vykonal na tovare len určité dohodnuté služby, ktoré aj fakturoval zahraničnej
osobe. V cene, ktorú fakturoval tejto osobe, nebola zahrnutá cena tovaru, keďže tento
žalobcovi nepatril.“
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:
„Správca dane ako žalovaný vychádzal z toho, že žalobca si nemohol uplatniť odpočítanie
dane, ktorú bol povinný platiť pri dovoze tovaru, aj keď má doklad (JCD), na ktorom síce
je uvedený ako príjemca tovaru a deklarant, ale nedisponoval s tovarom ako vlastník
a nevznikli mu žiadne náklady na obstaranie tovaru, ktoré by vstupovali do cien jeho
zdaniteľných plnení na výstupe. Žalobca si na vstupe uplatnil nárok na odpočítanie dane,
na výstupe daň vypočítanú z hodnoty prebaleného tovaru nikdy nefakturoval a neodviedol,
fakturoval i odviedol len daň vzťahujúcu sa na poskytnuté služby prebalenia (copakingu).
Náklady spojené s dovozom tovaru majú priame a bezprostredné spojenie so zdaniteľnými
obchodmi vlastníka tovaru. Podľa daňových orgánov, žalobca uvedené ustanovenie zákona
porušil, dovezený tovar nepredal v tuzemsku, nedodal do iného členského štátu ani
nevyviezol do tretieho štátu, t.j. nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ a nemohol
si tak odpočítať daň v sume, ktorú zaplatil správcovi dane (colnému úradu) pri dovoze
tovaru.“
Sťažovateľka uvádza, že z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako i z rozsudku
krajského súdu vyplýva, že neuznanie odpočítania dane zaplatenej sťažovateľkou podľa
ustanovenia § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 222/2004 Z. z.“) pri dovoze tovaru
bolo odôvodnené tým, že sťažovateľka „nedisponovala s tovarom ako vlastník“, pričom
najväčším nedostatkom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je „úplná absencia reakcie
na ťažiskové argumenty“ a arbitrárnosť jeho záverov.
Ústavný súd považuje k uvedenému za potrebné uviesť, že tvrdenie sťažovateľky
o tom, že neuznanie odpočítania DPH bolo odôvodnené skutočnosťou, že nebola vlastníkom
dovezeného tovaru, je vytrhnuté z kontextu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku,
ktorého právne závery je potrebné posudzovať v celosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka tovar patriaci zahraničnej
spoločnosti po dovezení do tuzemska na základe pokynov tejto zahraničnej spoločnosti
uskladnila, prebalila a odoslala do zahraničia. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka
nepoužívala tovar na vykonávanie svojej ekonomickej činnosti (na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že bez reálneho dovozu tovaru by sťažovateľka nemohla vykonať služby
prebalenia, pozn.), nepodnikla s ním, nedosiahla príjem z jeho predaja, neposkytla s ním
služby ani práce. Riadila sa výlučne pokynmi vlastníka tovaru, ktorým ostala zahraničná
spoločnosť.
Z citovanej relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,
že najvyšší súd skutočnosť, že sťažovateľka nedisponovala s tovarom ako vlastník,
spája so skutočnosťou, že na základe uvedeného sťažovateľke nevznikli žiadne náklady
na obstaranie tovarov, ktoré by vstupovali do cien zdaniteľných plnení na výstupe.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza: „Odvolací súd dáva do pozornosti,
že odpočítanie dane má dve stránky – vecnú a formálnu, aby mohlo byť právo
na odpočítanie dane uplatnené, t. j. musia byť splnené vecné podmienky (§ 49) aj formálne
podmienky (§ 51). Čo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná
na účel použitia prijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje
odpočítanie dane. Podmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar alebo
služba bude použitý na účely podnikania platiteľa. Odpočítanie sa týka buď dane, ktorá
bola platiteľovi uplatnená iným platiteľom v tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov
a služieb, alebo uplatnená platiteľom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu (§ 11 a § 11a), či v prejednávanom prípade zaplatená colnému orgánu v tuzemsku
pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí principiálne existovať
priama väzba medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením (kúpeným tovarom alebo
prijatou službou) a poskytnutým plnením. Znamená to, že náklady prijatého plnenia musia
byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení. Nákladové zložky teda musia
vo všeobecnosti vzniknúť predtým, ako platiteľ uskutočnil zdaniteľné plnenia, ku ktorým
sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ uplatňuje plný nárok na odpočítanie dane, mal by byť
schopný preukázať priamu a bezprostrednú väzbu s poskytnutým zdaniteľným plnením,
pri ktorom mu zákon umožňuje odpočítanie dane. Formálna podmienka v danom prípade
predstavuje dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený
ako príjemca alebo dovozca.
Podľa názoru senátu najvyššieho súdu je zrejmé, že odpočítanie dane sa môže týkať
dane v súvislosti s dodaním tovarov a služieb v tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo práve v súvislosti s jej zaplatením colnému
orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru, čo uviedol aj najvyšší súd v skoršom rozhodnutí.
Splnenie vecných podmienok sa rovnako týka tak dodania tovarov a služieb ako aj dovozu
tovaru, t. j. ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH platí aj pre dovoz tovaru ako
aj podmienky, ktoré z neho vyplývajú. Podľa odvolacieho súdu práve tu nie je splnená
podmienka, že tovar alebo služba bude použitá na účely podnikania platiteľa a rovnako
tak priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe, keďže
žalobca ďalej tovar nepredal, nakoľko nebol ani jeho vlastníkom, teda nemohol uskutočniť
zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar a zabezpečiť jeho vývoz do krajín určených
švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola vlastníkom tovaru. V prípade vrátenia zaplatenej
dane žalobcovi, daň by v tuzemsku nebola uhradená, nakoľko zahraničná osoba nebola
registrovaná ako platiteľ dane v tuzemsku.“
Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu prezentovaný
v napadnutom rozsudku v kontexte rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v danej veci
sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 2
písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z., nemožno považovať za arbitrárny, pričom právny názor
najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku možno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť
ako presvedčivý a ústavne udržateľný.
Ústavný súd konštatuje, že ako z citovaného vyplýva, najvyšší súd sa podrobne
zaoberal aj otázkou „použitia dovezeného tovaru na účely podnikania“ ako ďalšieho
„zásadného argumentu“ sťažovateľky. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenej námietke
sťažovateľky konštatuje, že táto jej argumentácia prezentovaná v sťažnosti je len
opakovaním jej predchádzajúcej argumentácie v rámci celého daňového konania
a je výlučne výrazom jej odlišného právneho záveru, aké zastávajú daňové orgány
a všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný nie je ani oprávnený, ani povinný
vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť,
že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok takéto prvky
nevykazuje.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade právnym
názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Pokiaľ sťažovateľka argumentuje judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“), a to konkrétne v zmysle skutočnosti, že najvyšší súd,
ako aj krajský súd nepoužili v súlade s bodom 2 výroku rozsudku Súdneho dvora C-98/98
Midland Bank plc. „test na určenie priameho a bezprostredného spojenia“ s ohľadom
na osobitné skutkové okolnosti daného prípadu, ani v uvedenom nemožno sťažovateľke
prisvedčiť.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: «K rozhodnutiu Súdneho
dvora EU vo veci C-98/98 Midland bank súd odkazuje na bod 30 rozsudku, kde dospel súd
k záveru, cit.: „Existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením
na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet,
je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej
hodnoty na vstupe, aj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia.“ Odvolací súd
sa stotožňuje so záverom žalovaného, že platiteľ zaplatil daň z dovozu tovaru, uplatnil
si právo na odpočítanie tejto dane, ale tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody.
Podľa žalovaného platiteľ vedel ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane,
že konkrétne plnenie na vstupe nebude mať existenciu priameho a bezprostredného spojenia
s konkrétnym plnením na výstupe, pretože s tovarom nemohol disponovať, podnikať,
obchodovať.»
Krajský súd v relevantnej časti rozsudku uviedol: „V bode 2 výroku rozsudku
SD vo veci C-98/98 Midland Bank, je uvedené, že záleží od národného súdu, aký test
sa použije na určenie priameho a bezprostredného spojenia s ohľadom na skutočnosti
jednotlivých prípadov. Zdaniteľná osoba vykonávajúca jednak plnenia, pri ktorých vzniká
nárok na odpočítanie dane a jednak plnenia, pri ktorých tento nárok nevzniká, si môže
odpočítať daň z pridanej hodnoty z nadobudnutých tovarov a služieb za podmienky, že tieto
tovary a služby majú priame a bezprostredné spojenie s plnením na výstupe, a to bez toho,
aby bolo nutné brať na vedomie čl. 17 ods. 2, 3, alebo 5 Šiestej smernice 77/388. Avšak táto
zdaniteľná osoba si nemôže uplatniť nárok na odpočítanie dane na vstupných službách
v plnej výške, pokiaľ tieto neboli použité na účely vykonávania zdaniteľného plnenia, ale len
v kontexte činností, ktoré sú dôsledkom vykonávania takýchto plnení, pokiaľ táto osoba
objektívne nepreukáže, že výdavok vynaložený pri nadobudnutí týchto služieb je súčasťou
rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe.
Súdny dvor teda požaduje priradiť náklady z nadobudnutia tovarov a služieb
k výstupom zdaniteľnej osoby, čo v danom prípade nebolo splnené. Nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi uplatnenou daňou na vstupe za tovar a zdaniteľným obchodom
žalobcu s týmto tovarom na výstupe. Bola zistená len príčinná súvislosť medzi nákladmi
na obalový materiál a zdaniteľným obchodom žalobcu na výstupe za fakturovanie
prebalenia, čo je jeho ekonomickou činnosťou. Tovar, ktorý prebaľuje platiteľ dane v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, môže byť vo vlastníctve akejkoľvek osoby, pretože to nemá
vplyv na ekonomickú činnosť platiteľa, ten uskutočňuje jeho prebalenie, teda uplatní
si náklady z obalového materiálu, ktoré následne prefakturuje na výstupe. Opačný názor
by bol práve popretím princípu daňovej neutrality a viedol by k vzniku daňových únikov,
keďže daňou z pridanej hodnoty by v podstate napokon nebol zaťažený nikto. Ako príklad
možno uviesť situáciu, keď je tovar dovezený do tuzemska napr. z Číny, vlastnícky patrí
tretej osobe, pre ktorú tuzemský obchodník tento tovar prijme a zabezpečí jeho prepustenie
do colného režimu voľný obeh, čím mu vznikla daňová povinnosť, daň zaplatí a následne
na tovare vlastnícky patriacom inej osobe vykoná prebalenie, iba cenu ktorého fakturuje
tejto inej osobe, pričom tovar nepredá v tuzemsku, nedodá do iného členského štátu
a ani nevyvezie do tretieho štátu (nemôže, nakoľko nie je jeho vlastníkom), avšak
daň by si v celom rozsahu odpočítal. Tretia osoba ako vlastník tovaru by teda tento získala
bez dane.“
Z citovaného vyplýva, že sťažovateľka dostala odpoveď aj na námietku o porušení
zásady neutrality.
K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania a k porušeniu
princípu právnej istoty, ktoré sťažovateľka namieta, ústavný súd konštatuje, že napriek
skutočnosti, že najvyšší súd sa v uvedenej veci odklonil od právneho názoru vyplývajúceho
z jeho skoršieho rozsudku v obdobnej sťažovateľkinej veci sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012
z 15. januára 2013, ktorý tvorí aj prílohu sťažnosti, tento svoj odklon dostatočne zdôvodnil
s uvedením konkrétnych skutočností, na základe ktorých dospel k odlišnému záveru
ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí a z pohľadu ústavného súdu ho nemožno
hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny.
Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných
veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to,
aby ústavný súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv,
ak v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom
odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne (m. m. II. ÚS 690/2017).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že krajský súd rozhodol inak,
ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy, ústavný súd poznamenáva,
že z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva
aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných
právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej
skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým
okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné
znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05,
V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať,
že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23
ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem
iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 122/06,
II. ÚS 654/2016, IV. ÚS 116/2018). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej
otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.
Sťažovateľka k namietanému porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uvádza, že „osobitne závažným faktorom pre podanie žiadosti
o prejudiciálnej otázke je skutočnosť, že žalovaný v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
v identickej veci za rok 2008 považoval za potrebné predložiť otázku Súdnemu dvoru EÚ
a rovnako ako sťažovateľka vysvetliť aplikáciu článku 168 písm. c) Smernice Rady
2006/112/ES na daný prípad“.
Sťažovateľka je toho názoru, že za daného skutkového stavu právne závery
najvyššieho súdu podmieňujúce vznik nároku na odpočítanie dane vlastníckym právom
k tovaru a tvrdenie najvyššieho súdu, že neexistujúce náklady tovaru nemajú priamu
a bezprostrednú súvislosť s ekonomickou činnosťou a nevstupovali do cien na výstupe,
predstavuje „zásadné pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky“.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti týkajúcej sa návrhu
na predloženie veci Súdnemu dvoru uviedol: „Na základe uvedenej rozhodovacej činnosti
Súdneho dvora EÚ stotožniac sa aj so závermi daňových orgánov dospel odvolací súd
k záveru, že nie je potrebné podávať návrh Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, nakoľko všeobecné právne závery Súdneho dvora EÚ
vyplývajúce z rozsudkov C-408/98 Abbey National a C-98/98 Midland bank je možné použiť
aj v prejednávanom prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane. Tak, ako už odvolací
súd uviedol v tomto rozhodnutí, žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok
v zmysle zákona o DPH, ktoré boli transponované do zákona v súlade so smernicou Rady
2006/112/ES, na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že nebol oprávnený
disponovať s tovarom (čo nebolo sporným, žalobca nebol jeho vlastníkom) a vzniknuté
náklady žalobcu nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny zdaniteľných
plnení na výstupe. Uvedené podporuje okrem rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ
aj viackrát spomínané usmernenie Výboru pre DPH, ktoré zjednotilo právne názory
pri uplatňovaní odpočtu DPH pri dovoze tovaru. Z týchto dôvodov, odvolací súd návrh
žalovaného na predloženie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie v prejudiciálnom
konaní, zamietol.“
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nepredloženie veci Súdnemu dvoru
v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie
veci zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (porovnaj IV. ÚS 270/2012,
IV. ÚS 299/2012 alebo mutatis mutandis IV. ÚS 206/08).
Nepredloženie veci Súdnemu dvoru v prípadoch, keď je príslušný súd povinný
tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným
na základe zákona.
Aj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti
č. 3989/07 a č. 38353/07).
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti
predložiť prejudiciálnu otázku, konkrétne ak (pozri Mazák, J., Jánošíková, M. Základy
práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : Iura Edition, 2009,
s. 420):
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa
na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné
pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú tieto podmienky – vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú
podmienky podľa bodov b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo
Európskej únie, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,
v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor.
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie práva na prejednanie
veci súdom zriadeným na základe zákona, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne
popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového
ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
IV. ÚS 154/08 z 30. 6. 2008).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru
(napr. IV. ÚS 142/2013), podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu,
pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť
so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora
o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok,
ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako
aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci
nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010,
Sťažovateľka poukazuje na výklad smernice Rady 2006/112 ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“). Z pohľadu ústavného súdu
je potrebné poukázať na skutočnosť, že táto smernica bola transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky (aj) prostredníctvom zákona č. 222/2004 Z. z., ktorého
ustanovenia správne orgány a súdy v tomto prípade aplikovali.
Sťažovateľka nesúhlasí s aplikovaním právnych noriem správnym orgánom
a následne aj správnym súdom, čo však samo osebe neznamená, že v jej veci existuje
potreba určenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho výkladu. Z rozsudku
najvyššieho súdu vyplýva, že všetky orgány verejnej moci, ktoré pri svojej rozhodovacej
činnosti zákon o DPH aplikovali, vyložili a aplikovali jeho ustanovenia v súlade s ich
znením a účelom. V tejto veci teda nemožno dospieť k záveru, že otázku vzniku nároku
na odpočítanie DPH pri dovoze tovaru posúdil najvyšší súd ústavne neakceptovateľným
spôsobom, resp. spôsobom, ktorý by viedol k pochybnostiam vo vzťahu k správnemu
výkladu a aplikácii príslušných ustanovení zákona o DPH či vo vzťahu k výkladu samotnej
smernice.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
relevantných právnych predpisov takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné
pre rozhodnutie vo veci. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne konzistentné
a v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.
Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal
napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej stránke a dostatočným spôsobom svoje
závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka
kvalitatívne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zjavne neopodstatnená,
takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením
jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru
Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom
čine, z ktorého je obvinený.
Právne veci sťažovateľky sa týkajú rozhodovania správnych orgánov v daňovom
konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6
ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc,
že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives)
(porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod
45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body
24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach, kde daňové
konanie považuje za konanie trestné.
Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,
že vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)
povinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu DPH (teda nedošlo k uloženiu sankcie,
ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka
druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie
umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru
a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel
and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna
ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky
nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 20
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd
nepovažuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené,
skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver o porušení uvedených základných práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018