Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 426/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o., Námestie SNP 15, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , a 2 a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o.

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2018

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Weindel Logistik Service SR spol. s r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20,

a 2 a (ďalej len „“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len

„správca dane“) rozhodnutiami zo 17. januára 2014 č. 9104408/5/202968/2014/Rohá

(rozdiel DPH za august 2007), č. 9104408/5/200659/2014/Rohá (rozdiel DPH

za september 2007), č. 9104408/5/201022/2014/Rohá (rozdiel DPH za október

2007), č. 9104408/5/200980/2014/Rohá (rozdiel DPH za november 2007),

č. 9104408/5/200951/2014/Rohá (rozdiel DPH za december 2007) (ďalej spolu len

„prvostupňové rozhodnutia správcu dane“) vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobia august až december 2007.

Proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podala sťažovateľka odvolania,

o ktorých rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

rozhodnutiami zo 7. apríla 2014 č. 1100302/1/163469/2014/5248 (august 2007),

č. 1100302/1/163476/2014/5248 (september 2007), č. 1100302/1/163480/2014/5248

(október 2007), č. 1100302/1/163482/2014/5248 (november 2007)

a č. 1100302/1/163487/2014/5248 (december 2007) (ďalej spolu len „napadnuté

rozhodnutia žalovaného“) tak, že potvrdilo prvostupňové rozhodnutia správcu dane.

Sťažovateľka sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) domáhala preskúmania zákonnosti postupu a napadnutých rozhodnutí žalovaného,

ktoré žiadala zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. , -86 z 3. februára 2016

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti k namietanému porušeniu jej základného práva na súdnu

a inú ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru uvádza: „Podľa sťažovateľa závery odvolacieho súdu nie sú dostatočne

odôvodnené a súčasne vykazujú znaky arbitrárnosti, pretože výklad Z.

z. a Smernice Rady 2006/112/ES odvolacím súdom je popretím zásady neutrality, ako

základnej zásady mechanizmu dane z pridanej hodnoty, a teda aj popretím účelu, podstaty

a zmyslu uvedených právnych noriem. Najväčším nedostatkom uvedeného rozsudku je úplná

absencia reakcie na ťažiskové argumenty uvedené v žalobe sťažovateľa a arbitrárnosť

záverov odvolacieho súdu.“

Sťažovateľka namieta, že zásadný argument pre rozhodnutie vo veci samej,

ktorý vyžadoval špecifickú odpoveď, bolo jej tvrdenie, že podmienka vlastníckeho

práva, resp. práva nakladať s tovarom ako vlastník sa vzťahuje výlučne na dodanie

tovaru kupujúcemu. K uvedenému sťažovateľka bližšie uvádza: „Sťažovateľ nebol

kupujúcim a z uvedeného dôvodu nie je možné odpočítanie dane podmieňovať tým,

že nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. Žalovaný sa s uvedenou námietkou

vôbec nezaoberal a obmedzil sa len na tvrdenie, že jedná sa o subjektívny názor

sťažovateľa. Odvolací súd uvádza, že neexistuje konkrétne ustanovenie zákona

č. a ani Colného zákona o tom, že ak sťažovateľ poskytuje službu, ktorá

sa vzťahuje k dovezenému tovaru, jednou z podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie

dane zaplatenej pri jeho dovoze je získať právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Odvolací súd v závere uvádza, že sťažovateľ nepreukázal splnenie hmotnoprávnych

podmienok v zmysle z dôvodu, že nebol oprávnený disponovať

s tovarom, nebol jeho vlastníkom. Z rozsudku vyplýva, že je založený na rozporných

dôvodoch, pretože odvolací súd na strane jednej dáva za pravdu sťažovateľovi, že

neexistuje konkrétne ustanovenie a ani Colného zákona, ktoré

by podmieňovalo nárok na odpočítanie dane vlastníckym právom, resp. právom nakladať

s tovarom ako vlastník, no na strane druhej uvádza, že sťažovateľ nepreukázal

splnenie hmotnoprávnych podmienok v zmysle z dôvodu, že nebol

jeho vlastníkom.“

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nedal v napadnutom rozsudku odpoveď

ani na ďalšiu „kľúčovú námietku“: „Súd uvádza, že sťažovateľ nepreukázal splnenie

hmotnoprávnych podmienok v zmysle okrem iného aj preto, lebo

vzniknuté náklady sťažovateľa nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny

zdaniteľných plnení na výstupe. Aj tento dôvod, na ktorom, okrem iných odvolací súd založil

svoje rozhodnutie je zjavne protirečivý a popiera pravidlá logiky. Aplikácia podmienky

zahrnúť výdavky do ceny plnenia na výstupe je podmienená tým, že výdavky spojené

s prijatými plneniami vznikli. Ináč povedané, ak výdavky pri obstaraní tovaru vznikli,

ale nie sú súčasťou ceny zdaniteľného plnenia na výstupe, potom nie je nárok

na odpočítanie dane z obstaraného tovaru. Keďže sťažovateľ tovar nekúpil, výdavky mu

vzniknúť nemohli a je v rozpore s logikou požadovať, aby výdavky, ktoré vzniknúť nemohli

boli súčasťou ceny zdaniteľného plnenia. Ide o nemožnú podmienku. Z uvedeného dôvodu

aj posudzovanie toho, či neexistujúce náklady majú alebo nemajú priamu a bezprostrednú

súvislosť s ekonomickou činnosťou je v rozpore s logikou. Odvolací súd k tejto kľúčovej

a zásadnej námietke sťažovateľa nezaujal žiadne stanovisko len reprodukoval názor

žalovaného.“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj nesprávnu interpretáciu zákonných ustanovení,

keď uvádza: „Sťažovateľ s poukazom na čl. 9 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES

a ustanovenie tvrdil, že ekonomickou činnosťou,

resp. podnikaním sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem. Z ustanovenia

v znení platnom v roku 2007 vyplýva, že platiteľ

môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije

na účely svojho podnikania ako platiteľ. Ustanovenie

nepojednáva o kúpe tovaru a služieb a ani o predaji tovaru ale odpočítanie dane

podmieňuje použitím tovaru a služieb na účely svojho podnikania. Z uvedeného vyplýva,

že pojem ekonomická činnosť, resp. podnikanie nie je možné interpretovať tak,

ako to uvádza odvolací súd, podľa ktorého tovar nebol použitý na účely podnikania

sťažovateľa, pretože s tovarom nemohol disponovať, podnikať a obchodovať.

Medzi obstaraním tovaru a činnosťou sťažovateľa, ktorou dosiahol príjem je zjavná

príčinná súvislosť, pretože bez obstarania tovaru by nebolo možné vykonať služby

prebalenia vzťahujúce sa k predmetnému tovaru a nedosiahol by sa príjem. Služby

prebalenia sa viazali k tovaru prepusteného v režime voľný obeh so vznikom daňovej

povinnosti, sťažovateľ tovar použil na účely svojho podnikania, pretože uvedený tovar

predstavoval kľúčový a nevyhnutný prvok pre poskytnutie služieb prebalenia, ako základnej

ekonomickej činnosti sťažovateľa. Záver odvolacieho súdu zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, pretože právo na odpočítanie dane podľa čl. 167 a čl. 168

písm. e) Smernice Rady 2006/112/ES a ustanovenia § 49 ods. 2 písm. d) v spojení s § 3

ods. 3 je nutné interpretovať tak, že odpočítanie dane

je podmienené rozsahom jeho použitia pre účely uskutočňovania ekonomickej činnosti

platiteľa dane.“

Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že závery najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku sú v rozpore so zásadou neutrality, ktorá je jednou z hlavných

zásad fungovania mechanizmu DPH. V sťažnosti namieta aj porušenie princípu

právnej istoty z dôvodu „odklonu od právneho názoru najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.

“.

Namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

sťažovateľka odôvodňuje tým, že „... za daného skutkového stavu právne závery

súdu podmieňujúce vznik nároku na odpočítanie dane vlastníckym právom k tovaru

a tvrdenie súdu, že (neexistujúce) náklady tovaru nemajú priamu a bezprostrednú súvislosť

s ekonomickou činnosťou a nevstupovali do cien na výstupe predstavuje zásadné

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky. Podľa čl. 48 ods. 1

SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Nepredložením prejudiciálnych

otázok Súdnemu dvoru EÚ došlo k porušeniu čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie a k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

SR.“.

Sťažovateľka žiada ústavný súd aj o preskúmanie, či napadnutým rozsudkom

najyššieho súdu nedošlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného

v a dodatkového protokolu, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že „Nárok

na odpočítanie dane je svojou povahou nárokom hmotnoprávnym a je preto chránený

ústavne zaručeným právom legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku.

Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by tento proces

neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry sťažovateľa nepriznaním uplatneného

nároku na odpočítania dane z dôvodov, ktoré zo zákona nevyplývajú.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 31. 01. 2018 porušil základné

právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a ods. 2 SR a na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 31. 01. 2018 porušil základné

právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. na zákonného sudcu podľa

SR.

3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. z 31. 01. 2018 porušil základné

právo sťažovateľa Weindel Logistik Service SR, spol. s r. o. vlastniť majetok zaručeného

v a v dodatkového protokolu.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. 01. 2018 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby vo výške 307 €

(2 x 153,50 €) a režijný paušál vo výške 18,42 € (2 x 9, 21 €), spolu 325,42 € a DPH

65,09 €. Spolu s DPH 390, 51 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 1

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , na základe ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ústavný

súd však nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je taktiež právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť

bez ohľadu na to, či sa odvolací súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Z argumentácie sťažovateľky vyplýva, že namieta porušenie svojho práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 z hľadiska nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s nedostatočným odôvodnením

rozsudku krajského súdu, keď podľa jej názoru sa najvyšší súd s jej argumentmi, ktoré mali

pre rozhodnutie „rozhodujúci význam“, nevysporiadal vôbec alebo sa s nimi vysporiadal

len formálne prepisom argumentácie žalovaného.

Sťažovateľka pred ústavným súdom predovšetkým namieta, že najvyšší súd nedal

v napadnutom rozsudku dostatočnú odpoveď na jej „zásadný argument“, že podmienka

vlastníckeho práva, resp. práva nakladať s tovarom ako vlastník, sa vzťahuje výlučne

na dodanie tovaru kupujúcemu.

V nadväznosti na túto námietku sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že v daňovom

konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov a správca dane

je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým

subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas

daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň

zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé procesné

zásady daňového konania (porovnaj VERNARSKÝ, M. Procesné zásady daňového konania.

Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009. s. 11, 24, 25 a nasl.). Daňové

konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú

hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného

dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu

konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní,

ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania

v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi

a tvrdeniami účastníka vysporiadal.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Predovšetkým si treba

uvedomiť, že tovar, z ktorého si žalobca uplatňuje odpočítanie dane, bol v colnom konaní

prepustený do tuzemska, pretože vyrubené clo a daň žalobca uhradil, ale vlastnícky bol

tento tovar zahraničnej osoby. Žalobca bol príjemcom tovaru v tom zmysle, že tovar mu bol

doručený, pretože podľa dohody so zahraničnou osobu tovar následne skladoval a prebalil.

Predmet dane teda nadobudla v tuzemsku zahraničná osoba a nie žalobca. Po vykonaní

objednaného prebalenia tovaru bol tovar dodaný podľa pokynov zahraničnej osoby

ako jeho vlastníka do tretích štátov alebo do iných členských štátov.

Podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, daňová povinnosť pri dovoze tovaru

vzniká prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh. Táto skutočnosť automaticky

nezakladá právo na odpočítanie dane, ktorú uhradil žalobca colnému orgánu. Zákon o

DPH určuje vznik daňovej povinnosti pri dovoze tovaru v § 21 ods. 1 písm. a) a nárok

na odpočítanie dane pri dovoze tovaru stanovuje v § 49 ods. 2 písm. d) podľa ktorého,

platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré

použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Platiteľ dane musí splniť dve základné podmienky pri odpočítaní dane pri dovoze tovaru

do tuzemska. Žalobca splnil len jednu podmienku, a to že daň zaplatil správcovi dane

v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podmienka uvedená v prvej vete § 49 ods. 2 zákona o DPH

nebola splnená. Žalobca nepoužil tovar, z ktorého uplatňuje daň, na dodávky tovarov

a služieb ako platiteľ dane. A súd podotýka, že ani nemohol, pretože s týmto tovarom

nemohol nakladať, keďže predmetný tovar bol stále vlastníctvom zahraničnej osoby

a žalobca vykonal na tovare len určité dohodnuté služby, ktoré aj fakturoval zahraničnej

osobe. V cene, ktorú fakturoval tejto osobe, nebola zahrnutá cena tovaru, keďže tento

žalobcovi nepatril.“

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:

„Správca dane ako žalovaný vychádzal z toho, že žalobca si nemohol uplatniť odpočítanie

dane, ktorú bol povinný platiť pri dovoze tovaru, aj keď má doklad (JCD), na ktorom síce

je uvedený ako príjemca tovaru a deklarant, ale nedisponoval s tovarom ako vlastník

a nevznikli mu žiadne náklady na obstaranie tovaru, ktoré by vstupovali do cien jeho

zdaniteľných plnení na výstupe. Žalobca si na vstupe uplatnil nárok na odpočítanie dane,

na výstupe daň vypočítanú z hodnoty prebaleného tovaru nikdy nefakturoval a neodviedol,

fakturoval i odviedol len daň vzťahujúcu sa na poskytnuté služby prebalenia (copakingu).

Náklady spojené s dovozom tovaru majú priame a bezprostredné spojenie so zdaniteľnými

obchodmi vlastníka tovaru. Podľa daňových orgánov, žalobca uvedené ustanovenie zákona

porušil, dovezený tovar nepredal v tuzemsku, nedodal do iného členského štátu ani

nevyviezol do tretieho štátu, t.j. nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ a nemohol

si tak odpočítať daň v sume, ktorú zaplatil správcovi dane (colnému úradu) pri dovoze

tovaru.“

Sťažovateľka uvádza, že z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ako i z rozsudku

krajského súdu vyplýva, že neuznanie odpočítania dane zaplatenej sťažovateľkou podľa

ustanovenia o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) pri dovoze tovaru

bolo odôvodnené tým, že sťažovateľka „nedisponovala s tovarom ako vlastník“, pričom

najväčším nedostatkom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je „úplná absencia reakcie

na ťažiskové argumenty“ a arbitrárnosť jeho záverov.

Ústavný súd považuje k uvedenému za potrebné uviesť, že tvrdenie sťažovateľky

o tom, že neuznanie odpočítania DPH bolo odôvodnené skutočnosťou, že nebola vlastníkom

dovezeného tovaru, je vytrhnuté z kontextu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku,

ktorého právne závery je potrebné posudzovať v celosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka tovar patriaci zahraničnej

spoločnosti po dovezení do tuzemska na základe pokynov tejto zahraničnej spoločnosti

uskladnila, prebalila a odoslala do zahraničia. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka

nepoužívala tovar na vykonávanie svojej ekonomickej činnosti (na uvedenom nič nemení

ani skutočnosť, že bez reálneho dovozu tovaru by sťažovateľka nemohla vykonať služby

prebalenia, pozn.), nepodnikla s ním, nedosiahla príjem z jeho predaja, neposkytla s ním

služby ani práce. Riadila sa výlučne pokynmi vlastníka tovaru, ktorým ostala zahraničná

spoločnosť.

Z citovanej relevantnej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,

že najvyšší súd skutočnosť, že sťažovateľka nedisponovala s tovarom ako vlastník,

spája so skutočnosťou, že na základe uvedeného sťažovateľke nevznikli žiadne náklady

na obstaranie tovarov, ktoré by vstupovali do cien zdaniteľných plnení na výstupe.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvádza: „Odvolací súd dáva do pozornosti,

že odpočítanie dane má dve stránky – vecnú a formálnu, aby mohlo byť právo

na odpočítanie dane uplatnené, t. j. musia byť splnené vecné podmienky (§ 49) aj formálne

podmienky (§ 51). Čo sa týka vecných podmienok, možnosť odpočítania dane je viazaná

na účel použitia prijatých tovarov a služieb, z ktorých si platiteľ (odberateľ) uplatňuje

odpočítanie dane. Podmienkou pre odpočítanie dane v plnom rozsahu je, že tovar alebo

služba bude použitý na účely podnikania platiteľa. Odpočítanie sa týka buď dane, ktorá

bola platiteľovi uplatnená iným platiteľom v tuzemsku v súvislosti s dodaním tovarov

a služieb, alebo uplatnená platiteľom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského

štátu (§ 11 a § 11a), či v prejednávanom prípade zaplatená colnému orgánu v tuzemsku

pri dovoze tovaru. Pri uplatňovaní nároku na odpočítanie dane musí principiálne existovať

priama väzba medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením (kúpeným tovarom alebo

prijatou službou) a poskytnutým plnením. Znamená to, že náklady prijatého plnenia musia

byť priamo obsiahnuté v poskytnutom zdaniteľnom plnení. Nákladové zložky teda musia

vo všeobecnosti vzniknúť predtým, ako platiteľ uskutočnil zdaniteľné plnenia, ku ktorým

sa vzťahujú. V prípade, ak platiteľ uplatňuje plný nárok na odpočítanie dane, mal by byť

schopný preukázať priamu a bezprostrednú väzbu s poskytnutým zdaniteľným plnením,

pri ktorom mu zákon umožňuje odpočítanie dane. Formálna podmienka v danom prípade

predstavuje dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený

ako príjemca alebo dovozca.

Podľa názoru senátu najvyššieho súdu je zrejmé, že odpočítanie dane sa môže týkať

dane v súvislosti s dodaním tovarov a služieb v tuzemsku, v súvislosti s nadobudnutím

tovaru v tuzemsku z iného členského štátu alebo práve v súvislosti s jej zaplatením colnému

orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru, čo uviedol aj najvyšší súd v skoršom rozhodnutí.

Splnenie vecných podmienok sa rovnako týka tak dodania tovarov a služieb ako aj dovozu

tovaru, t. j. ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH platí aj pre dovoz tovaru ako

aj podmienky, ktoré z neho vyplývajú. Podľa odvolacieho súdu práve tu nie je splnená

podmienka, že tovar alebo služba bude použitá na účely podnikania platiteľa a rovnako

tak priama a bezprostredná súvislosť medzi plnením na vstupe a plnením na výstupe, keďže

žalobca ďalej tovar nepredal, nakoľko nebol ani jeho vlastníkom, teda nemohol uskutočniť

zdaniteľné plnenie, len prebaliť tovar a zabezpečiť jeho vývoz do krajín určených

švajčiarskou spoločnosťou, ktorá bola vlastníkom tovaru. V prípade vrátenia zaplatenej

dane žalobcovi, daň by v tuzemsku nebola uhradená, nakoľko zahraničná osoba nebola

registrovaná ako platiteľ dane v tuzemsku.“

Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu prezentovaný

v napadnutom rozsudku v kontexte rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v danej veci

sťažovateľka nepreukázala splnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 2

písm. d) , nemožno považovať za arbitrárny, pričom právny názor

najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku možno z pohľadu ústavného súdu hodnotiť

ako presvedčivý a ústavne udržateľný.

Ústavný súd konštatuje, že ako z citovaného vyplýva, najvyšší súd sa podrobne

zaoberal aj otázkou „použitia dovezeného tovaru na účely podnikania“ ako ďalšieho

„zásadného argumentu“ sťažovateľky. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenej námietke

sťažovateľky konštatuje, že táto jej argumentácia prezentovaná v sťažnosti je len

opakovaním jej predchádzajúcej argumentácie v rámci celého daňového konania

a je výlučne výrazom jej odlišného právneho záveru, aké zastávajú daňové orgány

a všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný nie je ani oprávnený, ani povinný

vstupovať (m. m. , ).

Čo sa týka právnych záverov uvedených v odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, nemôže podľa názoru ústavného súdu skutočnosť,

že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok takéto prvky

nevykazuje.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade právnym

názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“), a to konkrétne v zmysle skutočnosti, že najvyšší súd,

ako aj krajský súd nepoužili v súlade s bodom 2 výroku rozsudku Súdneho dvora C-98/98

Midland Bank plc. „test na určenie priameho a bezprostredného spojenia“ s ohľadom

na osobitné skutkové okolnosti daného prípadu, ani v uvedenom nemožno sťažovateľke

prisvedčiť.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: «K rozhodnutiu Súdneho

dvora EU vo veci C-98/98 Midland bank súd odkazuje na bod 30 rozsudku, kde dospel súd

k záveru, cit.: „Existencia priameho a bezprostredného spojenia medzi konkrétnym plnením

na vstupe a konkrétnym plnením na výstupe, pri ktorých vzniká oprávnenie na odpočet,

je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočet dane z pridanej

hodnoty na vstupe, aj z dôvodu stanovenia takéhoto oprávnenia.“ Odvolací súd

sa stotožňuje so záverom žalovaného, že platiteľ zaplatil daň z dovozu tovaru, uplatnil

si právo na odpočítanie tejto dane, ale tento tovar nepoužil na svoje zdaniteľné obchody.

Podľa žalovaného platiteľ vedel ešte pred uplatnením práva na odpočítanie dane,

že konkrétne plnenie na vstupe nebude mať existenciu priameho a bezprostredného spojenia

s konkrétnym plnením na výstupe, pretože s tovarom nemohol disponovať, podnikať,

obchodovať.»

Krajský súd v relevantnej časti rozsudku uviedol: „V bode 2 výroku rozsudku

SD vo veci C-98/98 Midland Bank, je uvedené, že záleží od národného súdu, aký test

sa použije na určenie priameho a bezprostredného spojenia s ohľadom na skutočnosti

jednotlivých prípadov. Zdaniteľná osoba vykonávajúca jednak plnenia, pri ktorých vzniká

nárok na odpočítanie dane a jednak plnenia, pri ktorých tento nárok nevzniká, si môže

odpočítať daň z pridanej hodnoty z nadobudnutých tovarov a služieb za podmienky, že tieto

tovary a služby majú priame a bezprostredné spojenie s plnením na výstupe, a to bez toho,

aby bolo nutné brať na vedomie čl. 17 ods. 2, 3, alebo 5 Šiestej smernice 77/388. Avšak táto

zdaniteľná osoba si nemôže uplatniť nárok na odpočítanie dane na vstupných službách

v plnej výške, pokiaľ tieto neboli použité na účely vykonávania zdaniteľného plnenia, ale len

v kontexte činností, ktoré sú dôsledkom vykonávania takýchto plnení, pokiaľ táto osoba

objektívne nepreukáže, že výdavok vynaložený pri nadobudnutí týchto služieb je súčasťou

rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe.

Súdny dvor teda požaduje priradiť náklady z nadobudnutia tovarov a služieb

k výstupom zdaniteľnej osoby, čo v danom prípade nebolo splnené. Nebola preukázaná

príčinná súvislosť medzi uplatnenou daňou na vstupe za tovar a zdaniteľným obchodom

žalobcu s týmto tovarom na výstupe. Bola zistená len príčinná súvislosť medzi nákladmi

na obalový materiál a zdaniteľným obchodom žalobcu na výstupe za fakturovanie

prebalenia, čo je jeho ekonomickou činnosťou. Tovar, ktorý prebaľuje platiteľ dane v rámci

svojej podnikateľskej činnosti, môže byť vo vlastníctve akejkoľvek osoby, pretože to nemá

vplyv na ekonomickú činnosť platiteľa, ten uskutočňuje jeho prebalenie, teda uplatní

si náklady z obalového materiálu, ktoré následne prefakturuje na výstupe. Opačný názor

by bol práve popretím princípu daňovej neutrality a viedol by k vzniku daňových únikov,

keďže daňou z pridanej hodnoty by v podstate napokon nebol zaťažený nikto. Ako príklad

možno uviesť situáciu, keď je tovar dovezený do tuzemska napr. z Číny, vlastnícky patrí

tretej osobe, pre ktorú tuzemský obchodník tento tovar prijme a zabezpečí jeho prepustenie

do colného režimu voľný obeh, čím mu vznikla daňová povinnosť, daň zaplatí a následne

na tovare vlastnícky patriacom inej osobe vykoná prebalenie, iba cenu ktorého fakturuje

tejto inej osobe, pričom tovar nepredá v tuzemsku, nedodá do iného členského štátu

a ani nevyvezie do tretieho štátu (nemôže, nakoľko nie je jeho vlastníkom), avšak

daň by si v celom rozsahu odpočítal. Tretia osoba ako vlastník tovaru by teda tento získala

bez dane.“

Z citovaného vyplýva, že sťažovateľka dostala odpoveď aj na námietku o porušení

zásady neutrality.

K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania a k porušeniu

princípu právnej istoty, ktoré sťažovateľka namieta, ústavný súd konštatuje, že napriek

skutočnosti, že najvyšší súd sa v uvedenej veci odklonil od právneho názoru vyplývajúceho

z jeho skoršieho rozsudku v obdobnej sťažovateľkinej veci sp. zn.

z 15. januára 2013, ktorý tvorí aj prílohu sťažnosti, tento svoj odklon dostatočne zdôvodnil

s uvedením konkrétnych skutočností, na základe ktorých dospel k odlišnému záveru

ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí a z pohľadu ústavného súdu ho nemožno

hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných

veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to,

aby ústavný súd len na jej základe vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv,

ak v posudzovanej veci ide o také súdne rozhodnutia, ktoré sú primeraným spôsobom

odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne (m. m. ).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že krajský súd rozhodol inak,

ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy, ústavný súd poznamenáva,

že z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva

aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných

právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej

skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým

okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné

znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať,

že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať

tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23

ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem

iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ,

, ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej

otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Sťažovateľka k namietanému porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu

podľa uvádza, že „osobitne závažným faktorom pre podanie žiadosti

o prejudiciálnej otázke je skutočnosť, že žalovaný v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

v identickej veci za rok 2008 považoval za potrebné predložiť otázku Súdnemu dvoru EÚ

a rovnako ako sťažovateľka vysvetliť aplikáciu článku 168 písm. c) Smernice Rady

2006/112/ES na daný prípad“.

Sťažovateľka je toho názoru, že za daného skutkového stavu právne závery

najvyššieho súdu podmieňujúce vznik nároku na odpočítanie dane vlastníckym právom

k tovaru a tvrdenie najvyššieho súdu, že neexistujúce náklady tovaru nemajú priamu

a bezprostrednú súvislosť s ekonomickou činnosťou a nevstupovali do cien na výstupe,

predstavuje „zásadné pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti týkajúcej sa návrhu

na predloženie veci Súdnemu dvoru uviedol: „Na základe uvedenej rozhodovacej činnosti

Súdneho dvora EÚ stotožniac sa aj so závermi daňových orgánov dospel odvolací súd

k záveru, že nie je potrebné podávať návrh Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, nakoľko všeobecné právne závery Súdneho dvora EÚ

vyplývajúce z rozsudkov C-408/98 Abbey National a C-98/98 Midland bank je možné použiť

aj v prejednávanom prípade vo vzťahu k právu na odpočítanie dane. Tak, ako už odvolací

súd uviedol v tomto rozhodnutí, žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok

v zmysle zákona o DPH, ktoré boli transponované do zákona v súlade so smernicou Rady

2006/112/ES, na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že nebol oprávnený

disponovať s tovarom (čo nebolo sporným, žalobca nebol jeho vlastníkom) a vzniknuté

náklady žalobcu nesúviseli s obstaraním tovaru a nepremietli sa do ceny zdaniteľných

plnení na výstupe. Uvedené podporuje okrem rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ

aj viackrát spomínané usmernenie Výboru pre DPH, ktoré zjednotilo právne názory

pri uplatňovaní odpočtu DPH pri dovoze tovaru. Z týchto dôvodov, odvolací súd návrh

žalovaného na predloženie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie v prejudiciálnom

konaní, zamietol.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nepredloženie veci Súdnemu dvoru

v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie

veci zákonnému sudcovi podľa (porovnaj ,

alebo mutatis mutandis ).

Nepredloženie veci Súdnemu dvoru v prípadoch, keď je príslušný súd povinný

tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným

na základe zákona.

Aj podľa ESĽP rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti

č. 3989/07 a č. 38353/07).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti

predložiť prejudiciálnu otázku, konkrétne ak (pozri Mazák, J., Jánošíková, M. Základy

práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : Iura Edition, 2009,

s. 420):

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa

na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné

pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú tieto podmienky – vzhľadom na okolnosti daného prípadu to budú

podmienky podľa bodov b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo

Európskej únie, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,

v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou

otázkou na Súdny dvor.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie práva na prejednanie

veci súdom zriadeným na základe zákona, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne

popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového

ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. 6. 2008).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(napr. ), podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora

o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok,

ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. , , ), ako

aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci

nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ,

).

Sťažovateľka poukazuje na výklad smernice Rady 2006/112 ES o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“). Z pohľadu ústavného súdu

je potrebné poukázať na skutočnosť, že táto smernica bola transponovaná do právneho

poriadku Slovenskej republiky (aj) prostredníctvom , ktorého

ustanovenia správne orgány a súdy v tomto prípade aplikovali.

Sťažovateľka nesúhlasí s aplikovaním právnych noriem správnym orgánom

a následne aj správnym súdom, čo však samo osebe neznamená, že v jej veci existuje

potreba určenia hraníc aplikácie komunitárneho práva a jeho výkladu. Z rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva, že všetky orgány verejnej moci, ktoré pri svojej rozhodovacej

činnosti zákon o DPH aplikovali, vyložili a aplikovali jeho ustanovenia v súlade s ich

znením a účelom. V tejto veci teda nemožno dospieť k záveru, že otázku vzniku nároku

na odpočítanie DPH pri dovoze tovaru posúdil najvyšší súd ústavne neakceptovateľným

spôsobom, resp. spôsobom, ktorý by viedol k pochybnostiam vo vzťahu k správnemu

výkladu a aplikácii príslušných ustanovení zákona o DPH či vo vzťahu k výkladu samotnej

smernice.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

relevantných právnych predpisov takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd tak po preskúmaní sťažnostnej argumentácie a napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, pretože dáva odpoveď na všetky skutočnosti významné

pre rozhodnutie vo veci. Jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a vnútorne konzistentné

a v dôsledku toho ústavný súd nenachádza dôvod doň zasahovať.

Pretože v danom prípade najvyšší súd ako súd odvolací pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal

napadnuté prvostupňové rozhodnutie po právnej stránke a dostatočným spôsobom svoje

závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená námietka

kvalitatívne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je zjavne neopodstatnená,

takže nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

jej základných práv podľa ods. 2 a , a preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom

čine, z ktorého je obvinený.

Právne veci sťažovateľky sa týkajú rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6

ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc,

že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives)

(porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod

45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body

24 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach, kde daňové

konanie považuje za konanie trestné.

Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,

že vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)

povinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu DPH (teda nedošlo k uloženiu sankcie,

ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka

druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie

umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru

a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel

and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna

ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľky

nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa a

dodatkového protokolu

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 20

a dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že keďže ústavný súd

nepovažuje právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené,

skutočnosti, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, nesignalizujú, že by bolo možné

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijať záver o porušení uvedených základných práv

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018