Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Ssk/21/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: V.. J. F., narodený XX. V. XXXX, bytom B. XX, S., právne zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. -179 zo dňa 5. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania 1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 5. novembra 2024, č. k. -179 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa v spojení s (ďalej len „“) zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej len „“) č. 63676-24/2016-TT zo dňa 13. apríla 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím rozhodol tak, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo 30. júna 2009. 2. Správny súd v prejednávanej veci rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý bol v poradí tretím rozhodnutím správneho (resp. krajského) súdu. Napadnutému rozsudku predchádzal nasledovný priebeh súdneho konania: (i) Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -56 zo dňa 15. decembra 2017 (ďalej len „prvý rozsudok“) podľa a zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; (ii) Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 27. júna 2022, sp. zn. zrušil prvý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie; (iii) krajský súd v poradí druhým rozsudkom zo dňa 12. augusta 2022, č. k. -110 (ďalej len „druhý rozsudok“) postupom podľa zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; (iv) najvyšší správny

súd následne rozsudkom zo dňa 31. októbra 2023, sp. zn. -144 zrušil druhý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Následne správny súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 3. Podstatné skutkové okolnosti, z ktorých krajský súd a následne správny súd vychádzali odôvodňujúc svoje rozsudky (prvý rozsudok, druhý rozsudok, napadnutý rozsudok) možno zhrnúť nasledovne: (i) prvostupňovým rozhodnutím rozhodol, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009; (ii) svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe rozhodnutia č. TA/2005/1676 vydaného Trnavským samosprávnym krajom dňa 6. júna 2005, ktoré oprávnenie bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2007/2213 zrušené ku dňu 31. mája 2007; (iii) žalobca v tejto súvislosti podal dňa 30. mája 2007 registračný list fyzickej osoby - odhlášku z povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 31. máju 2007. Žalobca bol na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0141/05 zo dňa 21. apríla 2005 s platnosťou od 5. mája 2005 držiteľom oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktoré rozhodnutie nebolo zrušené ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia; (iv) podľa údajov získaných od Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2005 (1 371 342,- Sk) presiahol zákonom stanovenú hranicu (82 800,- Sk). Žalobcovi teda vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júna 2006 do 30. júna 2007; (v) vzhľadom na príjmy, ktoré žalobca dosiahol za rok 2006 vzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj od 1. júla 2008 do 30. júna 2009; (vi) teda uzavrel, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo dňa 30. júna 2009 (a nie 31. mája 2007); (vii) proti prvostupňovému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, o odvolaní rozhodol žalovaný preskúmavaným (druhostupňovým) rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí dôvodil, že žalobca ku dňu 31. mája 2007 nesplnil všetky podmienky pre zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, tieto splnil až 30. júna 2009, pretože za rok 2008 nedosiahol z podnikania príjem vyšší, ako bola zákonom stanovená suma 106 827,- Sk. 4. Po zrušení druhého rozsudku najvyšším správnym súdom správny súd vec opätovne prejednal a na pojednávaní konanom dňa 5. novembra 2024 vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorý odôvodnil tak, ako je uvedené nižšie. Vychádzal pritom zo záväzného právneho názoru obsiahnutého v rozsudkoch najvyššieho správneho súdu sp. zn. zo dňa 27. júna 2022 a sp. zn. -144 zo dňa 31. októbra 2023. 5. Rešpektujúc skutočnosť uvedenú v predchádzajúcom bode správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku (po tom, ako citoval časť rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020) okrem iného uviedol, že (i) „Poukazujúc aj na viazanosť súdu názorom vysloveným kasačným súdom v zrušujúcom rozhodnutí, správny súd uvádza, že prvostupňové rozhodnutie je síce stručné, avšak v spojení s napadnutým rozhodnutím možno konštatovať, že žalobcovi boli ozrejmené dôvody, na základe ktorých mu povinné poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo dňa 31.05.2007 (držba licencie a existencia relevantného príjmu v rozhodnom období), ale zaniklo dňa 30.06.2009 (z dôvodu absencie dosiahnutia relevantnej výšky príjmu v rozhodnom období). Napriek tomu, že žalobca podal odhlášku z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba ku dňu 31.05.2007, aj naďalej bol držiteľom aktívnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, o čom správny orgán prvého stupňa v čase podania odhlášky nemal vedomosť, a preto vo veci žalobcu následne, keď sa o tejto skutočnosti dozvedel iným spôsobom, rozhodoval ako o spornom prípade. Žalobca totiž túto skutočnosť žalovanej neoznámil napriek tomu, že mu z zákona o sociálnom poistení vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia.“ (bod 41 napadnutého rozsudku); (ii) „Správny súd konštatuje, že z administratívneho spisu vyplýva, že nebol preukázaný žiaden dôvod, aby povinné poistenie žalobcu zaniklo ku dňu 31.05.2007, naopak vyplýva z neho, že žalobca spĺňal zákonné podmienky pre jeho trvanie (status samostatne zárobkovo činnej osoby, registrácia podľa osobitného predpisu a existencia relevantného príjmu v rozhodnom období) aj po tomto dátume, a to až do 30.06.2009. Žalovaná tak v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom o sociálnom poistení keď ustálila, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné poistenie dňa 31.05.2007, ale zaniklo až 30.06.2009.“ (bod 42 napadnutého rozsudku); (iii) „Nedôvodné sú tiež námietky o

formalistickom prístupe súdu a neprihliadaní na materiálnu stránku veci. V predmetnej veci nie je možné hovoriť o prílišnom formalizme, ktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti. Výklad a aplikácia právnych predpisov v tomto prípade prihliada aj na účel a zmysel dotknutých právnych predpisov. Správny súd zdôrazňuje, že právne závery týkajúce sa vyššie uvedených (sporných) právnych otázok už prešli riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn. , bola ústavná sťažnosť podľa SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné a nie je možné ho považovať za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov“. (bod 44 napadnutého rozsudku). Vychádzajúc z uvedeného dospel správny súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov boli riadne odôvodnené, žalobca ako účastník konania dostal odpoveď na všetky zásadné otázky, pričom preskúmavané rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie nemožno hodnotiť ako arbitrárne či nepreskúmateľné, a preto nezákonné. Správny súd preto správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa v spojení s zamietol. 6. O trovách konania správny súd rozhodol podľa v spojení s , a 467 ods. 3 tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, keďže správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradil žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 19. februára 2024, pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie (i) (tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) (tvrdiac, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). 8. Žalobca odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenil do niekoľkých častí. V prvej časti sa zameral na splnenie dvoch kumulatívnych kvalifikačných podmienok potrebných pre vznik povinnosti hradiť sociálne poistenie. Zároveň zdôraznil, že urobil všetky kroky a prejavil všetku možnú vôľu ukončiť status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba - podnikateľ dňom 31. mája 2007 (ďalej jednotlivé podniknuté kroky vymenoval). V súvislosti s uvedeným mal za to, že jeho vec už bola definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 9 rokov neskôr bolo vydané rozhodnutie pobočky žalovaného, že jeho sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 31. mája 2007, čím došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty. 9. V druhej časti žalobca namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia pre nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a preskúmavané rozhodnutie zo strany správneho orgánu vôbec vydané. Následne kládol subjektívne otázky typu, či išlo len o iniciatívu žalovaného alebo o formu opravy pochybenia v evidencii žalovaného alebo „iné“. Argumentoval tiež tým, že doposiaľ nedostal odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jeho sociálneho poistenia ako SZČO. 10. V tretej časti žalobca namietal postup žalovaného spočívajúci v tom, že mu ako účastníkovi konania bolo odňaté postupom žalovaného pred vydaním rozhodnutia právo konať pred správnym orgánom a rozhodnutie bolo vydané bez jeho priamej účasti na administratívnom konaní. Týmto postupom malo dôjsť zo strany žalovaného k autoritatívnemu zásahu do jeho právneho postavenia. Následne namietal, že štandardizáciou takéhoto postupu by podľa jeho názoru došlo iba k oznamovaniu rozhodnutí správnych orgánov ex post. 11. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobca v ďalšej časti kasačnej sťažnosti spochybnil záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. vo vzťahu ku skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. , a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. . 12. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobca žiadal, aby najvyšší správny súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 13. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 17. januára 2025 vyjadril žalovaný. Žalovaný zotrval na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu postupoval v súlade so V súvislosti s argumentáciou žalobcu poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho správneho súdu v obdobných veciach. Záverom navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

III. Právne posúdenie veci kasačným súdom 14. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd ( ) predovšetkým postupom podľa v spojení s preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas ( ), je prípustná ( ) a bola podaná oprávneným subjektom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Najvyšší správny súd s ohľadom na nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s . 16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa v spojení s zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016, ktorým žalovaný prvostupňové rozhodnutie pobočky žalovaného potvrdil. rozhodnutím č. 63676-24/2016-TT zo dňa 13. apríla 2016 rozhodol o tom, že žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo 30. júna 2009. 18. V podanej kasačnej sťažnosti žalobca opätovne otvoril otázku posudzovania jeho statusu ako SZČO z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti s rozhodnutím o tom, že mu nemalo zaniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ku dňu 31. mája 2007, pričom tiež spochybňoval záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím sp. zn. . Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobcu v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu ( a ) a zároveň proti rozhodnutiu bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným súdom uznesením sp. zn. . 19. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádal záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. vo vzťahu k skôr vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. , a na ne nadväzujúceho rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. . V dotknutom uznesení ústavného súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie SR, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov z iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (pozri bližšie ). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich

zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobcom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). 20. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v príslušnej časti kasačnej sťažnosti žalobcu za nedôvodné. 21. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“. Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa SR, listiny a právo podľa dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn. -17 zo dňa 8. marca 2017). 22. Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré žalobca upozornil (doba, ktorá uplynula od podania odhlášky; nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané; odňatie práv účastníka konania) najvyšší správny súd konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj preskúmavané rozhodnutie sú síce pomerne stručné, avšak obsahujú všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmujú dôvod, na základe ktorého žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007 (držba licencie a príjem v rozhodnom období). Rozhodovanie o tejto otázke je vyhradené nedávkovému konaniu podľa , pričom zákon ukladá žalovanému rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobcu. Napriek tomu, že žalobca podal Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia ku dňu 31. mája 2007, aj naďalej bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, o čom pobočka Sociálnej poisťovne nemala vedomosť. Žalobca túto skutočnosť neoznámil napriek tomu, že mu z vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaný sa o držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nedozvedel od žalobcu, ale až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Následne po preskúmaní skutkového stavu, pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla o sociálnom poistení žalobcu ako o spornom prípade. Konštatovania, že pobočka rozhodla až po 9 rokoch od podania Registračného listu FO - odhlášky tak v tomto smere nie sú dôvodné. 23. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že je všeobecne známou skutočnosťou vzhľadom na rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to , podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Rozhodnutie žalovaného teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia jeden argumentačný celok. V predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne rozvedené a vysvetlené rozhodnutím žalovaného a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad na konštatovanie ich presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. Zároveň žalobca ako účastník konania dostal možnosť sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolať, čo aj využil. Cez prizmu týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na nedostatky, ktoré žalobca vytýkal žalovanému. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ozrejmil podstatné skutočnosti a vyjadril sa ku všetkým odvolacím námietkam, čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotil

námietky žalobcu ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za plne súladné so , ako aj postup, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal. 24. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 25. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa v spojení s tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s v spojení s . 26. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( prvá veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.