Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 111/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo

nábrežie 8/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na rovnosť pred zákonom podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. októbra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a práva na

rovnosť pred zákonom podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2016 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

v postavení žalobkyne proti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej

aj „žalovaný“) ako žalovanému o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. DK /R, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Úradu pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou, pobočky Trenčín, č. DK ako

prvostupňového správneho orgánu (ďalej len „napadnuté správne rozhodnutie“). Krajský

súd pôvodne rozsudkom sp. zn. rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky

zamietol. Tento rozsudok sťažovateľka napadla odvolaním, na základe ktorého najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 11. februára 2015 zrušil napadnutý rozsudok krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že bolo odňaté právo na spravodlivý súdny

proces dotknutého účastníka správneho konania, a tiež z dôvodu nedostatočného

vysporiadania sa s námietkami sťažovateľky v súvislosti s jej aktívnou legitimáciou.

Krajský súd následne pribral do konania dotknutého účastníka správneho konania

a rozhodol rozsudkom č. k. -112 z 10. septembra 2015 (ďalej aj „rozsudok

krajského súdu“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a náhradu trov konania

sťažovateľke ani dotknutému účastníkovi správneho konania nepriznal. Sťažovateľka

podala proti rozsudku krajského súdu z 10. septembra 2015 odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. októbra 2016 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

3. Rozsudok krajského súdu bol odôvodnený nemožnosťou postúpenia pohľadávky

zo zrušenej zdravotnej poisťovne

(ďalej len „DZP“) na sťažovateľku a tiež nedostatkom aktívnej

legitimácie sťažovateľky na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Najvyšší súd ako súd odvolací sa v napadnutom

rozsudku stotožnil s argumentáciou prvostupňového krajského súdu.

4. Podľa sťažovateľky je zrejmé a nespochybniteľné, že argumentácia krajského súdu

je v priamom rozpore s nálezom ústavného súdu č. k. -38 z 23. novembra

2011, ktorým v obdobnej právnej situácii zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 14. októbra 2010, v ktorom sa konštatovalo, že postúpenie

pohľadávok odporuje zákonu, a teda je neplatné, a taktiež že správcovi neprináležalo

oprávnenie postúpiť pohľadávku z poistného na zdravotné poistenie a z poplatkov na iný

subjekt. Uvedený výklad Krajského súdu v Banskej Bystrici posúdil ústavný súd ako

ústavne nekonformný. Ústavný súd uviedol, že «podľa

Z. z. (Postúpenie pohľadávky) pohľadávku na poistnom, pohľadávku na prirážke

k poistnému, pohľadávku na poplatku z omeškania, pohľadávku na poplatku za nesplnenie

oznamovacej povinnosti a pohľadávku na pokute okrem pohľadávok zrušenej poisťovne

(ďalej len „pohľadávka“) môže príslušná poisťovňa postúpiť tretej osobe s písomným

súhlasom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstva financií

Slovenskej republiky po predchádzajúcom súhlase správnej rady príslušnej poisťovne.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že pohľadávky na poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj

tretej osobe. A ak tak možno urobiť pred konkurzom, hoci so súhlasom príslušných

orgánov, potom krajský súd mal náležite vysvetliť so zreteľom na citované ustanovenie,

prečo to nemožno urobiť v rámci speňažovania konkurznej podstaty v zákonom

predpokladanom procese uskutočnenom konkurzným súdom, a mal také odôvodnenie

podložiť aj citovaním príslušných právnych noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho

viedla k takému úsudku.».

5. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej

inštancie týkajúcej sa aktívnej legitimácie sťažovateľky, a to spôsobom, že citoval

jednotlivé ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, pričom vôbec neodôvodnil,

prečo a ako dospel k právnemu záveru, že je potrebné plne sa stotožniť s právnym názorom

krajského súdu napriek tomu, že „medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania

patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý

proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby

transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému

aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je

arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné

prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci

túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná

podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (viď judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani

v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

a ďalšie).“. Rovnako aj ústavný súd sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov

riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (sp. zn. ).

6. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

nedostatočne vysporiadal so skutkovým a právnym stavom veci, čím porušil jej právo

na spravodlivý proces podľa a listiny, v dôsledku ktorého

porušil aj jej právo vlastniť majetok podľa .

7. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie poukázala aj na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2013 uverejnený v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 4/2015 pod č. 53, v ktorom najvyšší súd

dospel k právnemu záveru, že pohľadávky z verejného zdravotného poistenia nepatria

do majetkovej sféry zdravotnej poisťovne, ale zdravotná poisťovňa je iba ich správcom,

a preto tieto pohľadávky nemožno zahrnúť do konkurznej podstaty. To znamená, že správca

konkurznej podstaty nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného

výmeru Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z dôvodu, že pohľadávky

z verejného zdravotného poistenia nie sú v majetkovej sfére zdravotnej poisťovne. Avšak

v prípade sťažovateľky nie je sporné, či predmetné pohľadávky z verejného zdravotného

poistenia patria do jej majetkovej sféry. Zmenou vlastníka pohľadávky tieto nezmenia svoj

charakter (obsah), t. j. právo aktívnej legitimácie je subsumované priamo v obsahu

pohľadávky a toto právo nadobudne ten, do koho majetkovej sféry sa pohľadávky dostanú.

V prípade rozhodnutia č. R 53/2015 však pohľadávky (spolu s právom aktívnej legitimácie)

neopustili majetkovú sféru štátu. Uvedenú skutočnosť demonštruje aj špeciálny senát

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v uznesení sp. zn. Konf 38/2009

zo 14. septembra 2009.

8. Vzhľadom na uvedené, poukaz najvyššieho súdu na rozhodnutie č. R 53/2015

v prípade nepriznania aktívnej legitimácie sťažovateľky pred Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou v danom prípade neobstojí. Naopak, rozhodnutie č. R 53/2015

judikuje, že aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je ten subjekt, v ktorého majetkovej sfére sa

pohľadávky vyplývajúce z verejného zdravotného poistenia nachádzajú, teda sťažovateľka.

9. Sťažovateľka v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. nadobudla

tzv. legitímne očakávanie v zákonom priznanú ochranu jej vlastníckeho práva v podobe

možnosti núteného výkonu s poukazom na skutočnosť, že v právnom štáte nemôže dôjsť

k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Odňatím možnosti konať pred súdom sa

podľa stabilnej súdnej praxe (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. )

rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných

práv, ktoré mu zákon priznáva. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen

činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj jeho rozhodnutím (nález ústavného

súdu sp. zn. ). K odňatiu spravodlivosti dochádza aj v prípade zastavenia

konania v dôsledku nedostatku právomoci bez toho, aby existoval orgán, ktorý by o veci

meritórne rozhodol a na ktorý by bolo možné vec postúpiť.

10. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom nastolil právny stav, keď neexistuje orgán,

ktorý by o pohľadávke vo vlastníctve sťažovateľky rozhodol, čoho dôsledkom je priame

a hrubé porušenie práva na prístup k spravodlivosti zakotveného v .

11. Podľa názoru sťažovateľky, napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k zásahu do jej vlastníckeho práva, ktoré chráni , keďže najvyšší súd

svojvoľným výkladom a účelovou aplikáciou spôsobil de facto nemožnosť vymôcť

predmetné pohľadávky a poskytol neprimeranú ochranu dlžníkom na zdravotnom poistení,

ktorá v konečnom dôsledku má za následok priznanie imunity určitej skupine dlžníkov

(dlžníkov sťažovateľky), čoho dôsledkom je zmenšenie majetku sťažovateľky, čo je aj

priamym porušením rovnosti zakotvenej v .

12. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

26.10.2016 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46

ods. 1 , článku 36 ods. I Listiny základných práv a slobôd

a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, vlastníckeho práva

Sťažovateľa v zmysle článku 20 ods. 1 a rovnosti pred zákonom

v zmysle .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

26.10.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

15. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

17. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.

6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd napokon poznamenáva, že

medzi právom na súdnu ochranu podľa a jemu porovnateľným právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,

a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

18. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

19. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že rozsudkom krajského súdu z 10. septembra

2015 bola zamietnutá jej žaloba o preskúmanie postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bolo správne

konanie vo veci návrhu sťažovateľky na vydanie platobného výmeru na zaplatenie poplatku

z omeškania na zdravotnom poistení podľa o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“) zastavené.

Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený najvyšším súdom ako vecne správny,

pričom najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami, ako aj právnym

posúdením veci krajským súdom, a preto využijúc § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) sa obmedzil na skonštatovanie jeho správnosti.

20. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je

nedostatočne odôvodnený najmä vo vzťahu ku konštatovanému nedostatku jej aktívnej

legitimácie iniciovať správne konanie vo veci vydania platobného výmeru na zaplatenie

poplatku z omeškania na zdravotnom poistení, ktorý vznikol na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu – DZP

a sťažovateľkou. Sťažovateľka zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu ako

aj krajského súdu sú v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. , ako

aj rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. , a sp. zn.

. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky arbitrárny,

svojvoľný a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal

so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením predloženými sťažovateľkou, čím porušil

jej základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa listiny,

ako aj právo na spravodlivé súde konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 12

ods. . Keďže všeobecné súdy spôsobili nemožnosť vymôcť pohľadávky nachádzajúce

v majetkovej sfére sťažovateľky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, bolo porušené

aj jej základné právo vlastniť majetok podľa .

21. Z predloženého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že najvyšší súd

najskôr uviedol obsah odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku krajského súdu

z 10. septembra 2015 a ďalej sa venoval obsahu odvolania. Následne ako súd odvolací

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, využijúc možnosť skráteného

odôvodnenia podľa , potvrdil po tom, ako dospel k záveru, že krajský súd

vyvodil správny záver a svoje rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom

odôvodnil.

22. Krajský súd vo svojom rozhodnutí k aktívnej legitimácii sťažovateľky na podanie

návrhu na vydanie platobného výmeru uviedol, že sťažovateľka ako žalobca nie je

oprávnená domáhať sa vydania platobného výmeru na dlžné poistné alebo poplatku

z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou. Vydať platobný výmer na dlžné poistné

alebo poplatok z omeškania mohla do 31. decembra 2004 len zdravotná poisťovňa podľa

a od 1. januára 2005 Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou podľa o zdravotných poisťovniach, dohľade nad

zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a to len na základe návrhu uplatnenom

zdravotnou poisťovňou.

K možnosti postúpenia pohľadávok na zdravotnom poistení tretej osobe krajský súd

konštatoval, že v uvedené umožňoval s písomným súhlasom

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)

a Ministerstva financií Slovenskej republiky a po predchádzajúcom súhlase príslušnej

správnej rady. Právna úprava účinná do 31. decembra 2004

umožňovala postúpiť pohľadávku zdravotnej poisťovne, ale neumožňovala postupníkovi

domáhať sa u zdravotnej poisťovne vydania platobného výmeru podaním návrhu na vydanie

platobného výmeru. Postupovaná pohľadávka mohla byť predpísaná platobným výmerom

vydaným zdravotnou poisťovňou, pretože len v takom prípade bola právne vymožiteľná.

Platobný výmer na dlžné poistné a poplatok z omeškania bola počas platnosti a účinnosti

povinná vydávať len zdravotná poisťovňa.

K námietke sťažovateľky, že pripúšťa výnimku

z pohľadávok, na ktoré sa zákonné podmienky postúpenia ani podmienky upravujúce

časové hľadisko vzniku týchto pohľadávok nevzťahujú, keďže DZP bola zrušená

právoplatnosťou rozhodnutia ministerstva zdravotníctva, a preto správca konkurznej

podstaty mohol postúpiť predmetné pohľadávky bez právneho obmedzenia v podobe

podmienok predpísania platobného výmeru, krajský súd uviedol, že tento právny názor

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

Predmetné ustanovenie umožňovalo zdravotnej poisťovni postúpiť pohľadávku

na poistnom, pohľadávku na prirážke k poistnému, pohľadávku na poplatku z omeškania,

pohľadávku na poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pohľadávku na pokute

okrem pohľadávok zrušenej poisťovne po splnení podmienok uvedených v tomto

ustanovení. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bola zdravotná poisťovňa zrušená,

nebola podľa oprávnená pohľadávky postúpiť vôbec.

K námietke sťažovateľky, že na právne posúdenie otázky, či pohľadávky boli

postúpené v súlade so zákonom, je potrebné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone

č. , krajský súd uviedol, že tento právny názor nie je možné akceptovať.

V čase postúpenia predmetných pohľadávok (7. júla 2005) neexistoval v oblasti verejného

práva právny predpis, ktorý by definoval všeobecné podmienky pre postúpenie pohľadávok

na poistnom a poplatku z omeškania, a teda by umožnil postúpenie takýchto pohľadávok.

Vzhľadom na to, že pohľadávky na poistnom sú pohľadávky z práva verejného a nakladanie

s nimi sa spravuje právom verejným, nemožno na postúpenie pohľadávok aplikovať právnu

úpravu postúpenia pohľadávok podľa práva súkromného, ak to príslušný právny predpis

výslovne neustanovuje. Keďže postúpenie pohľadávok na poistnom

a poplatku z omeškania zdravotnej poisťovne v čase postúpenia predmetných pohľadávok

neupravoval, zdravotná poisťovňa nebola podľa tohto zákona oprávnená postúpiť takúto

pohľadávku na tretiu osobu. Toto postúpenie bolo umožnené až ,

ktorým sa mení a dopĺňa o zdravotných poisťovniach, dohľade

nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2008.

Keďže ani právna úprava neumožňuje postupníkovi pohľadávky

vzniknutej podľa domáhať sa na úrade vydania platobného

výmeru, je zrejmé, že pohľadávka, ktorú v rámci konkurzného konania správca konkurznej

podstaty DZP postúpil sťažovateľke, mala byť predpísaná platobným výmerom zdravotnej

poisťovne pred jej postúpením, keďže len v takom prípade ju môže postupník právne

vymáhať.

Krajský súd považoval za preukázané, že zo zmluvy o postúpení pohľadávok

vyplýva, že uplatňovaná pohľadávka na poplatku z omeškania nebola na sťažovateľku

správcom konkurznej podstaty riadne postúpená, pretože predmetom zmluvy o postúpení

pohľadávok nebola pohľadávka na poplatku z omeškania.

23. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:

„Z predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného

vyplynulo, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bolo zastavené konanie

vo veci nároku žalobcu na zaplatenie poistného za zdravotné poistenie v sume 1.397,- Eur

za obdobie 11/1997 - 04/1999 a poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona

č. vo výške 0,2 % za každý deň omeškania z uvedenej sumy poistného.

Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca nie je

spôsobilý byť účastníkom konania, nakoľko je obchodnou spoločnosťou bez platného

povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia a žalobca nie je oprávnený

domáhať sa na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vydania platobného

výmeru na dlžné poistné alebo poplatok z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou.

Preto konanie podľa § 30 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku zastavil.

Po podaní rozkladu žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolací

druhostupňový správny orgán - Predsedníčka úradu požiadavke navrhovateľa uplatnenej

v rozklade, že je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru

zaujala rovnaké stanovisko ako prvostupňový správny orgán a to, že navrhovateľ nie je

oprávnený domáhať sa na úrade vydania platobného výmeru na dlžné poistné alebo

poplatok z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou. Vydať platobný výmer na dlžné

poistené alebo poplatok z omeškania mohla do 31.12.2004 len zdravotná poisťovňa podľa

a od 01.01.2005 úrad podľa len na základe

návrhu uplatnenom zdravotnou poisťovňou. Predsedníčka úradu na základe napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospela k záveru, že Úrad nemá zákonom

zverenú právomoc rozhodovať o úrokoch z omeškania podľa , a to

ani v prípade, ak by takýto nárok uplatnil aktívne legitimovaný účastník konania, preto

konanie v časti tohto nároku zastavila a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa

žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či spĺňa

zákonné predpoklady na aktívnu legitimáciu účastníka vo veci uplatnenia nároku

na konanie podľa

Postup žalobcu spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného výmeru

a žiadosťou byť účastníkom takéhoto správneho konania je v rozpore s charakterom

postúpených pohľadávok, ktoré ani súkromnoprávnym postúpením na obchodnú spoločnosť

nestratili svoj verejnoprávny charakter. Zákonodarca výslovne prostredníctvom ustanovenia

aktívne legitimoval na podanie návrhu

na vydanie platobného výmeru iba zdravotnú poisťovňu, t. j. subjekt jednoznačne opísaný

v

Podľa v citovanom znení úrad vykonáva

dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach

uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce

z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom

podľa osobitného predpisu, úroky z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej

úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu.

Podľa v citovanom znení zdravotná poisťovňa je

akciová spoločnosť so šidlom na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania

verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného

zdravotného poistenia.

Obdobný záver judikoval senát NS SR v rozsudku sp. zn. zo dňa

24.04.2012.

Vzhľadom na hore uvedený záver o nesplnení podmienky aktívnej legitimácie

žalobcu, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho ďalšími námietkami nezaoberal.

Odvolací súd pochybenie v konaní správneho orgánu ako i súdu prvého stupňa

nezistil. Odvolacie dôvody neboli takého charakteru, že by mohli spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Odvolací súd sa stotožnil s právnymi názormi krajského súdu, ktorý na danú

prejednávanú vec správne aplikoval ustanovenia ako aj zákona

č. “

24. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom

najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy ) je

podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

25. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému

rozhodnutiu.

26. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení za súčasného stotožnenia sa s odôvodnením

rozsudku krajského súdu, ktorého odôvodnenie považoval za správne v celom rozsahu,

je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj ústavne udržateľne odôvodnené. Najvyšší súd

vo svojom rozsudku ústavne súladným spôsobom zdôvodnil (využijúc zákonnú možnosť

odkázať na rozhodnutie krajského súdu), prečo a na základe akých právnych úvah sa

nestotožnil s argumentáciou predostretou sťažovateľkou o existencii jej aktívnej legitimácie

na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru na Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou vo veci uplatnenia nároku na zaplatenie poplatku z omeškania

na zdravotnom poistení. Ustanovením (toho času ustanovenie

, pozn.) bola odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť vypracovania takéhoto

odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. Uvedené je

v posudzovanej veci nesporné.

27. Pokiaľ sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na nadobudnutie

pohľadávky postúpením v rámci konkurzného konania vedeného proti zdravotnej poisťovni,

je podľa názoru ústavného súdu potrebné dodať, že verejnoprávna pohľadávka vzniknutá

z oneskorene uhradeného alebo neuhradeného poistného na zdravotné poistenie (poplatok

z omeškania) nie je spôsobilá byť súčasťou konkurznej podstaty úpadcu, keďže je majetkom

štátu, ktorý zdravotná poisťovňa len spravuje. Ak by sťažovateľka nadobudla postúpením

schváleným konkurzným súdom pohľadávku už autoritatívne priznanú platobným výmerom

úradu, ide o vymáhateľný nárok. Ak pohľadávka nebola právoplatne priznaná platobným

výmerom úradu v prospech úpadcu pred jej postúpením, nemožno hovoriť o vymáhateľnom

nároku, pretože tento nie je krytý žiadnym exekučným titulom. Sťažovateľka ako

obchodnoprávna spoločnosť mohla a mala vedieť, že jej právne postavenie nezodpovedá

legálnej definícii zdravotnej poisťovne, a preto bude minimálne sporné, či bude oprávneným

subjektom na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru úradom. Ak sa aj napriek

uvedenému rozhodla pre špekulatívne nadobudnutie takejto pohľadávky, ide o súčasť

podnikateľského rizika, ktoré v súvislosti so svojou obchodnou činnosťou musí znášať.

28. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že pohľadávka na zaplatenie úrokov

z omeškania, ktorú sťažovateľka uplatňovala podľa občianskeho hmotného práva,

vo vzťahu medzi sťažovateľkou a fyzickou osobou (dlžníkom na zdravotnom poistení)

nemohla vzniknúť ako odvodený právny vzťah (následok) nesplnenia verejnoprávnej

povinnosti vo vzťahu k zdravotnej poisťovni oprávnenej na výkon verejného zdravotného

poistenia, keďže len právna norma verejnoprávnej povahy môže stanoviť, aké právne

následky bude znášať povinný (poistenec), ktorý si nesplnil verejnoprávnu zákonnú

povinnosť.

29. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukazovala na právne

závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. , ktorým ústavný súd

vys1ovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. , ústavný súd uvádza, že k otázke platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávok zo zrušenej zdravotnej poisťovne uzatvorenej medzi správcom konkurznej

podstaty úpadcu – DZP a sťažovateľkou nezaujal v označenom rozhodnutí konkrétny

právny názor, len umožnil Krajskému súdu v Banskej Bystrici v okolnostiach danej veci

posúdiť platnosť tejto zmluvy aj podľa hmotného práva. Vzhľadom na uvedené nepovažuje

ústavný súd v danej veci právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým dospel v napadnutom

rozsudku, za rozporné s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu.

30. V ďalšej argumentácii sťažovateľka poukázala na právne závery najvyššieho

súdu uvedené v rozhodnutiach sp. zn. z 24. augusta 2015 a sp. zn.

z 24. augusta 2016. Ústavný súd po oboznámení sa s ich odôvodnením

konštatuje, že v predmetných rozhodnutiach dospel najvyšší súd k identickým právnym

záverom ako v napadnutom rozsudku, keď uviedol, že sťažovateľka nesplnila podmienku

aktívnej legitimácie v konaní o preskúmanie zákonnosti tam namietaných rozhodnutí Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Najvyšší súd v oboch rozhodnutiach identicky

konštatoval, že rešpektuje opatrenie krajského súdu, ktorým vyslovil súhlas s tým,

aby správca konkurznej podstaty DZP predal súbor pohľadávok sťažovateľke, avšak ďalší

postup sťažovateľky spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného výmeru je

podľa jeho názoru v rozpore s charakterom postúpených pohľadávok, ktoré postúpením

podľa súkromného práva nestratili svoj verejnoprávny charakter.

31. Ústavný súd ďalej dodáva, že najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. ,

ktoré sťažovateľka v sťažnosti uvádza, dospel k záveru, že správca konkurznej podstaty

úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa, nemôže byť účastníkom správneho konania

o návrhu na vydanie platobného výmeru vo veciach pohľadávok na poistnom, lebo ide

o majetok štátu, a nie o majetok úpadcu. Súčasne konštatoval, že prostriedky z poistného

na verejné zdravotné poistenie sú verejné prostriedky v majetku štátu, a preto nemôžu patriť

do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne ako úpadcu. Z § 18 ods. 1 písm. a) bodu 3

vyplýva, že uplatniť pohľadávku na poistnom na Úrade pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou môže len zdravotná poisťovňa. Predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo podrobené prieskumu ústavnosti na ústavnom súde v konaní

sp. zn. , v ktorom bola sťažnosť podaná správcom konkurznej podstaty

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

32. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia sťažovateľky založená na poukaze

na jednotlivé rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu neobstojí.

33. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že z jeho rozhodovacej

činnosti vyplýva, že sťažovateľka v jednotlivých konaniach pred všeobecnými súdmi

opakovane ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného právneho

posúdenia celej veci. Ústavný súd však nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim

o opravnom prostriedku sťažovateľky.

34. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu základné práva podľa , listiny a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda

konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené

v napadnutom rozsudku za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto

sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

( ).

35. Keďže ústavný súd nezistil porušenie , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

základného práva podľa . V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

36. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň

dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch ústavne konformným

spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

37. Sťažovateľka súčasne namietala i porušenie svojho práva podľa čl. 12 ods. 1

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Keďže sťažovateľka toto porušenie oprela

výlučne o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti s namietaným

porušením (resp. listiny a dohovoru), bolo

potrebné odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017