Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (142)I. ÚS 111/2017
PDF · 443.92 KB
No categories available
I. ÚS 111/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo
nábrežie 8/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžso 78/2015 z 26. októbra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na
rovnosť pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžso 78/2015 z 26. októbra 2016 (ďalej len
„rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 166/2013
v postavení žalobkyne proti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej
aj „žalovaný“) ako žalovanému o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. DK 301/00011/2012/R, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou, pobočky Trenčín, č. DK 301/00011/2012 ako
prvostupňového správneho orgánu (ďalej len „napadnuté správne rozhodnutie“). Krajský
súd pôvodne rozsudkom sp. zn. 1 S 166/2013 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky
zamietol. Tento rozsudok sťažovateľka napadla odvolaním, na základe ktorého najvyšší súd
uznesením sp. zn. 10 Sžso 1/2014 z 11. februára 2015 zrušil napadnutý rozsudok krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že bolo odňaté právo na spravodlivý súdny
proces dotknutého účastníka správneho konania, a tiež z dôvodu nedostatočného
vysporiadania sa s námietkami sťažovateľky v súvislosti s jej aktívnou legitimáciou.
Krajský súd následne pribral do konania dotknutého účastníka správneho konania
a rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 166/2013-112 z 10. septembra 2015 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“), ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a náhradu trov konania
sťažovateľke ani dotknutému účastníkovi správneho konania nepriznal. Sťažovateľka
podala proti rozsudku krajského súdu z 10. septembra 2015 odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 26. októbra 2016 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
3. Rozsudok krajského súdu bol odôvodnený nemožnosťou postúpenia pohľadávky
zo zrušenej zdravotnej poisťovne
(ďalej len „DZP“) na sťažovateľku a tiež nedostatkom aktívnej
legitimácie sťažovateľky na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Najvyšší súd ako súd odvolací sa v napadnutom
rozsudku stotožnil s argumentáciou prvostupňového krajského súdu.
4. Podľa sťažovateľky je zrejmé a nespochybniteľné, že argumentácia krajského súdu
je v priamom rozpore s nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 268/2011-38 z 23. novembra
2011, ktorým v obdobnej právnej situácii zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16 Co 154/2010 zo 14. októbra 2010, v ktorom sa konštatovalo, že postúpenie
pohľadávok odporuje zákonu, a teda je neplatné, a taktiež že správcovi neprináležalo
oprávnenie postúpiť pohľadávku z poistného na zdravotné poistenie a z poplatkov na iný
subjekt. Uvedený výklad Krajského súdu v Banskej Bystrici posúdil ústavný súd ako
ústavne nekonformný. Ústavný súd uviedol, že «podľa § 25a ods. 1 zákona č. 273/1994
Z. z. (Postúpenie pohľadávky) pohľadávku na poistnom, pohľadávku na prirážke
k poistnému, pohľadávku na poplatku z omeškania, pohľadávku na poplatku za nesplnenie
oznamovacej povinnosti a pohľadávku na pokute okrem pohľadávok zrušenej poisťovne
(ďalej len „pohľadávka“) môže príslušná poisťovňa postúpiť tretej osobe s písomným
súhlasom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky a Ministerstva financií
Slovenskej republiky po predchádzajúcom súhlase správnej rady príslušnej poisťovne.
Z tohto ustanovenia vyplýva, že pohľadávky na poistnom zásadne možno postúpiť, a to aj
tretej osobe. A ak tak možno urobiť pred konkurzom, hoci so súhlasom príslušných
orgánov, potom krajský súd mal náležite vysvetliť so zreteľom na citované ustanovenie,
prečo to nemožno urobiť v rámci speňažovania konkurznej podstaty v zákonom
predpokladanom procese uskutočnenom konkurzným súdom, a mal také odôvodnenie
podložiť aj citovaním príslušných právnych noriem, ktorých interpretácia a aplikácia ho
viedla k takému úsudku.».
5. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej
inštancie týkajúcej sa aktívnej legitimácie sťažovateľky, a to spôsobom, že citoval
jednotlivé ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, pričom vôbec neodôvodnil,
prečo a ako dospel k právnemu záveru, že je potrebné plne sa stotožniť s právnym názorom
krajského súdu napriek tomu, že „medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania
patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý
proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby
transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému
aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné
prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.
Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci
túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná
podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (viď judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani
v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
1. ÚS 56/01 a ďalšie).“. Rovnako aj ústavný súd sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (sp. zn. III. ÚS 119/03).
6. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
nedostatočne vysporiadal so skutkovým a právnym stavom veci, čím porušil jej právo
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, v dôsledku ktorého
porušil aj jej právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
7. Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie poukázala aj na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 20/2012 z 24. apríla 2013 uverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 4/2015 pod č. 53, v ktorom najvyšší súd
dospel k právnemu záveru, že pohľadávky z verejného zdravotného poistenia nepatria
do majetkovej sféry zdravotnej poisťovne, ale zdravotná poisťovňa je iba ich správcom,
a preto tieto pohľadávky nemožno zahrnúť do konkurznej podstaty. To znamená, že správca
konkurznej podstaty nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného
výmeru Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z dôvodu, že pohľadávky
z verejného zdravotného poistenia nie sú v majetkovej sfére zdravotnej poisťovne. Avšak
v prípade sťažovateľky nie je sporné, či predmetné pohľadávky z verejného zdravotného
poistenia patria do jej majetkovej sféry. Zmenou vlastníka pohľadávky tieto nezmenia svoj
charakter (obsah), t. j. právo aktívnej legitimácie je subsumované priamo v obsahu
pohľadávky a toto právo nadobudne ten, do koho majetkovej sféry sa pohľadávky dostanú.
V prípade rozhodnutia č. R 53/2015 však pohľadávky (spolu s právom aktívnej legitimácie)
neopustili majetkovú sféru štátu. Uvedenú skutočnosť demonštruje aj špeciálny senát
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v uznesení sp. zn. Konf 38/2009
zo 14. septembra 2009.
8. Vzhľadom na uvedené, poukaz najvyššieho súdu na rozhodnutie č. R 53/2015
v prípade nepriznania aktívnej legitimácie sťažovateľky pred Úradom pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou v danom prípade neobstojí. Naopak, rozhodnutie č. R 53/2015
judikuje, že aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je ten subjekt, v ktorého majetkovej sfére sa
pohľadávky vyplývajúce z verejného zdravotného poistenia nachádzajú, teda sťažovateľka.
9. Sťažovateľka v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 268/2011 nadobudla
tzv. legitímne očakávanie v zákonom priznanú ochranu jej vlastníckeho práva v podobe
možnosti núteného výkonu s poukazom na skutočnosť, že v právnom štáte nemôže dôjsť
k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Odňatím možnosti konať pred súdom sa
podľa stabilnej súdnej praxe (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 102/01)
rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných
práv, ktoré mu zákon priznáva. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen
činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj jeho rozhodnutím (nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 102/04). K odňatiu spravodlivosti dochádza aj v prípade zastavenia
konania v dôsledku nedostatku právomoci bez toho, aby existoval orgán, ktorý by o veci
meritórne rozhodol a na ktorý by bolo možné vec postúpiť.
10. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom nastolil právny stav, keď neexistuje orgán,
ktorý by o pohľadávke vo vlastníctve sťažovateľky rozhodol, čoho dôsledkom je priame
a hrubé porušenie práva na prístup k spravodlivosti zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
11. Podľa názoru sťažovateľky, napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k zásahu do jej vlastníckeho práva, ktoré chráni čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže najvyšší súd
svojvoľným výkladom a účelovou aplikáciou spôsobil de facto nemožnosť vymôcť
predmetné pohľadávky a poskytol neprimeranú ochranu dlžníkom na zdravotnom poistení,
ktorá v konečnom dôsledku má za následok priznanie imunity určitej skupine dlžníkov
(dlžníkov sťažovateľky), čoho dôsledkom je zmenšenie majetku sťažovateľky, čo je aj
priamym porušením rovnosti zakotvenej v čl. 12 ods. 1 ústavy.
12. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Sžso/78/2015 zo dňa
26.10.2016 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. I Listiny základných práv a slobôd
a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, vlastníckeho práva
Sťažovateľa v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a rovnosti pred zákonom
v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Sžso/78/2015 zo dňa
26.10.2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný
zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.
6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
18. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
19. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že rozsudkom krajského súdu z 10. septembra
2015 bola zamietnutá jej žaloba o preskúmanie postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bolo správne
konanie vo veci návrhu sťažovateľky na vydanie platobného výmeru na zaplatenie poplatku
z omeškania na zdravotnom poistení podľa zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) zastavené.
Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený najvyšším súdom ako vecne správny,
pričom najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami, ako aj právnym
posúdením veci krajským súdom, a preto využijúc § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) sa obmedzil na skonštatovanie jeho správnosti.
20. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je
nedostatočne odôvodnený najmä vo vzťahu ku konštatovanému nedostatku jej aktívnej
legitimácie iniciovať správne konanie vo veci vydania platobného výmeru na zaplatenie
poplatku z omeškania na zdravotnom poistení, ktorý vznikol na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu – DZP
a sťažovateľkou. Sťažovateľka zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu ako
aj krajského súdu sú v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 268/2011, ako
aj rozhodnutiami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 20/2012, 1 Sžso 4/2015 a sp. zn.
1 Sžso 12/2015. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky arbitrárny,
svojvoľný a nedostatočne odôvodnený, keďže najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal
so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením predloženými sťažovateľkou, čím porušil
jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj právo na spravodlivé súde konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 12
ods. ústavy. Keďže všeobecné súdy spôsobili nemožnosť vymôcť pohľadávky nachádzajúce
v majetkovej sfére sťažovateľky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, bolo porušené
aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
21. Z predloženého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že najvyšší súd
najskôr uviedol obsah odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku krajského súdu
z 10. septembra 2015 a ďalej sa venoval obsahu odvolania. Následne ako súd odvolací
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, využijúc možnosť skráteného
odôvodnenia podľa § 219 ods. 2 OSP, potvrdil po tom, ako dospel k záveru, že krajský súd
vyvodil správny záver a svoje rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnil.
22. Krajský súd vo svojom rozhodnutí k aktívnej legitimácii sťažovateľky na podanie
návrhu na vydanie platobného výmeru uviedol, že sťažovateľka ako žalobca nie je
oprávnená domáhať sa vydania platobného výmeru na dlžné poistné alebo poplatku
z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou. Vydať platobný výmer na dlžné poistné
alebo poplatok z omeškania mohla do 31. decembra 2004 len zdravotná poisťovňa podľa
zákona č. 273/1994 Z. z. a od 1. januára 2005 Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou podľa zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“), a to len na základe návrhu uplatnenom
zdravotnou poisťovňou.
K možnosti postúpenia pohľadávok na zdravotnom poistení tretej osobe krajský súd
konštatoval, že zákon č. 273/1994 Z. z. v § 25a uvedené umožňoval s písomným súhlasom
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“)
a Ministerstva financií Slovenskej republiky a po predchádzajúcom súhlase príslušnej
správnej rady. Právna úprava zákona č. 273/1994 Z. z. účinná do 31. decembra 2004
umožňovala postúpiť pohľadávku zdravotnej poisťovne, ale neumožňovala postupníkovi
domáhať sa u zdravotnej poisťovne vydania platobného výmeru podaním návrhu na vydanie
platobného výmeru. Postupovaná pohľadávka mohla byť predpísaná platobným výmerom
vydaným zdravotnou poisťovňou, pretože len v takom prípade bola právne vymožiteľná.
Platobný výmer na dlžné poistné a poplatok z omeškania bola počas platnosti a účinnosti
zákona č. 273/1994 Z. z. povinná vydávať len zdravotná poisťovňa.
K námietke sťažovateľky, že § 25a ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. pripúšťa výnimku
z pohľadávok, na ktoré sa zákonné podmienky postúpenia ani podmienky upravujúce
časové hľadisko vzniku týchto pohľadávok nevzťahujú, keďže DZP bola zrušená
právoplatnosťou rozhodnutia ministerstva zdravotníctva, a preto správca konkurznej
podstaty mohol postúpiť predmetné pohľadávky bez právneho obmedzenia v podobe
podmienok predpísania platobného výmeru, krajský súd uviedol, že tento právny názor
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia § 25a ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z.
Predmetné ustanovenie umožňovalo zdravotnej poisťovni postúpiť pohľadávku
na poistnom, pohľadávku na prirážke k poistnému, pohľadávku na poplatku z omeškania,
pohľadávku na poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti a pohľadávku na pokute
okrem pohľadávok zrušenej poisťovne po splnení podmienok uvedených v tomto
ustanovení. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bola zdravotná poisťovňa zrušená,
nebola podľa zákona č. 273/1994 Z. z. oprávnená pohľadávky postúpiť vôbec.
K námietke sťažovateľky, že na právne posúdenie otázky, či pohľadávky boli
postúpené v súlade so zákonom, je potrebné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone
č. 581/2004 Z. z., krajský súd uviedol, že tento právny názor nie je možné akceptovať.
V čase postúpenia predmetných pohľadávok (7. júla 2005) neexistoval v oblasti verejného
práva právny predpis, ktorý by definoval všeobecné podmienky pre postúpenie pohľadávok
na poistnom a poplatku z omeškania, a teda by umožnil postúpenie takýchto pohľadávok.
Vzhľadom na to, že pohľadávky na poistnom sú pohľadávky z práva verejného a nakladanie
s nimi sa spravuje právom verejným, nemožno na postúpenie pohľadávok aplikovať právnu
úpravu postúpenia pohľadávok podľa práva súkromného, ak to príslušný právny predpis
výslovne neustanovuje. Keďže zákon č. 581/2004 Z. z. postúpenie pohľadávok na poistnom
a poplatku z omeškania zdravotnej poisťovne v čase postúpenia predmetných pohľadávok
neupravoval, zdravotná poisťovňa nebola podľa tohto zákona oprávnená postúpiť takúto
pohľadávku na tretiu osobu. Toto postúpenie bolo umožnené až zákonom č. 530/2007 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2008.
Keďže ani právna úprava zákona č. 581/2004 Z. z. neumožňuje postupníkovi pohľadávky
vzniknutej podľa zákona č. 273/1994 Z. z. domáhať sa na úrade vydania platobného
výmeru, je zrejmé, že pohľadávka, ktorú v rámci konkurzného konania správca konkurznej
podstaty DZP postúpil sťažovateľke, mala byť predpísaná platobným výmerom zdravotnej
poisťovne pred jej postúpením, keďže len v takom prípade ju môže postupník právne
vymáhať.
Krajský súd považoval za preukázané, že zo zmluvy o postúpení pohľadávok
vyplýva, že uplatňovaná pohľadávka na poplatku z omeškania nebola na sťažovateľku
správcom konkurznej podstaty riadne postúpená, pretože predmetom zmluvy o postúpení
pohľadávok nebola pohľadávka na poplatku z omeškania.
23. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:
„Z predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného
vyplynulo, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bolo zastavené konanie
vo veci nároku žalobcu na zaplatenie poistného za zdravotné poistenie v sume 1.397,- Eur
za obdobie 11/1997 - 04/1999 a poplatku z omeškania podľa § 23 ods. 2 zákona
č. 273/1994 Z. z. vo výške 0,2 % za každý deň omeškania z uvedenej sumy poistného.
Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca nie je
spôsobilý byť účastníkom konania, nakoľko je obchodnou spoločnosťou bez platného
povolenia na vykonávanie verejného zdravotného poistenia a žalobca nie je oprávnený
domáhať sa na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vydania platobného
výmeru na dlžné poistné alebo poplatok z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou.
Preto konanie podľa § 30 ods. 1 písm. a) Správneho poriadku zastavil.
Po podaní rozkladu žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolací
druhostupňový správny orgán - Predsedníčka úradu požiadavke navrhovateľa uplatnenej
v rozklade, že je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru
zaujala rovnaké stanovisko ako prvostupňový správny orgán a to, že navrhovateľ nie je
oprávnený domáhať sa na úrade vydania platobného výmeru na dlžné poistné alebo
poplatok z omeškania, pretože nie je zdravotnou poisťovňou. Vydať platobný výmer na dlžné
poistené alebo poplatok z omeškania mohla do 31.12.2004 len zdravotná poisťovňa podľa
zákona č. 273/1994Z.Z. a od 01.01.2005 úrad podľa zákona č. 581/2004 Z. z. len na základe
návrhu uplatnenom zdravotnou poisťovňou. Predsedníčka úradu na základe napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospela k záveru, že Úrad nemá zákonom
zverenú právomoc rozhodovať o úrokoch z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, a to
ani v prípade, ak by takýto nárok uplatnil aktívne legitimovaný účastník konania, preto
konanie v časti tohto nároku zastavila a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.
Podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či spĺňa
zákonné predpoklady na aktívnu legitimáciu účastníka vo veci uplatnenia nároku
na konanie podľa § 18h zákona č. 581/2004 Z. z.
Postup žalobcu spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného výmeru
a žiadosťou byť účastníkom takéhoto správneho konania je v rozpore s charakterom
postúpených pohľadávok, ktoré ani súkromnoprávnym postúpením na obchodnú spoločnosť
nestratili svoj verejnoprávny charakter. Zákonodarca výslovne prostredníctvom ustanovenia
§ 18 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 581/2004 Z.z. aktívne legitimoval na podanie návrhu
na vydanie platobného výmeru iba zdravotnú poisťovňu, t. j. subjekt jednoznačne opísaný
v § 2 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z.
Podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 581/2004 Z. z. v citovanom znení úrad vykonáva
dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že vydáva platobné výmery vo veciach
uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce
z neodvedených preddavkov na poistné alebo neodvedeného nedoplatku na poistnom
podľa osobitného predpisu, úroky z omeškania a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej
úhrady za neodkladnú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. v citovanom znení zdravotná poisťovňa je
akciová spoločnosť so šidlom na území Slovenskej republiky založená na účely vykonávania
verejného zdravotného poistenia na základe povolenia na vykonávanie verejného
zdravotného poistenia.
Obdobný záver judikoval senát NS SR v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2012 zo dňa
24.04.2012.
Vzhľadom na hore uvedený záver o nesplnení podmienky aktívnej legitimácie
žalobcu, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho ďalšími námietkami nezaoberal.
Odvolací súd pochybenie v konaní správneho orgánu ako i súdu prvého stupňa
nezistil. Odvolacie dôvody neboli takého charakteru, že by mohli spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Odvolací súd sa stotožnil s právnymi názormi krajského súdu, ktorý na danú
prejednávanú vec správne aplikoval ustanovenia zákona č. 581/2004 Z. z. ako aj zákona
č. 274/1994 Z. z.“
24. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky rozsudkom
najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy OSP) je
podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
25. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému
rozhodnutiu.
26. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych
a procesnoprávnych zákonných ustanovení za súčasného stotožnenia sa s odôvodnením
rozsudku krajského súdu, ktorého odôvodnenie považoval za správne v celom rozsahu,
je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj ústavne udržateľne odôvodnené. Najvyšší súd
vo svojom rozsudku ústavne súladným spôsobom zdôvodnil (využijúc zákonnú možnosť
odkázať na rozhodnutie krajského súdu), prečo a na základe akých právnych úvah sa
nestotožnil s argumentáciou predostretou sťažovateľkou o existencii jej aktívnej legitimácie
na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru na Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou vo veci uplatnenia nároku na zaplatenie poplatku z omeškania
na zdravotnom poistení. Ustanovením § 219 ods. 2 OSP (toho času ustanovenie § 387
Civilného sporového poriadku, pozn.) bola odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť vypracovania takéhoto
odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. Uvedené je
v posudzovanej veci nesporné.
27. Pokiaľ sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje na nadobudnutie
pohľadávky postúpením v rámci konkurzného konania vedeného proti zdravotnej poisťovni,
je podľa názoru ústavného súdu potrebné dodať, že verejnoprávna pohľadávka vzniknutá
z oneskorene uhradeného alebo neuhradeného poistného na zdravotné poistenie (poplatok
z omeškania) nie je spôsobilá byť súčasťou konkurznej podstaty úpadcu, keďže je majetkom
štátu, ktorý zdravotná poisťovňa len spravuje. Ak by sťažovateľka nadobudla postúpením
schváleným konkurzným súdom pohľadávku už autoritatívne priznanú platobným výmerom
úradu, ide o vymáhateľný nárok. Ak pohľadávka nebola právoplatne priznaná platobným
výmerom úradu v prospech úpadcu pred jej postúpením, nemožno hovoriť o vymáhateľnom
nároku, pretože tento nie je krytý žiadnym exekučným titulom. Sťažovateľka ako
obchodnoprávna spoločnosť mohla a mala vedieť, že jej právne postavenie nezodpovedá
legálnej definícii zdravotnej poisťovne, a preto bude minimálne sporné, či bude oprávneným
subjektom na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru úradom. Ak sa aj napriek
uvedenému rozhodla pre špekulatívne nadobudnutie takejto pohľadávky, ide o súčasť
podnikateľského rizika, ktoré v súvislosti so svojou obchodnou činnosťou musí znášať.
28. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že pohľadávka na zaplatenie úrokov
z omeškania, ktorú sťažovateľka uplatňovala podľa občianskeho hmotného práva,
vo vzťahu medzi sťažovateľkou a fyzickou osobou (dlžníkom na zdravotnom poistení)
nemohla vzniknúť ako odvodený právny vzťah (následok) nesplnenia verejnoprávnej
povinnosti vo vzťahu k zdravotnej poisťovni oprávnenej na výkon verejného zdravotného
poistenia, keďže len právna norma verejnoprávnej povahy môže stanoviť, aké právne
následky bude znášať povinný (poistenec), ktorý si nesplnil verejnoprávnu zákonnú
povinnosť.
29. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukazovala na právne
závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 268/2011, ktorým ústavný súd
vys1ovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16 Co 154/2010, ústavný súd uvádza, že k otázke platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok zo zrušenej zdravotnej poisťovne uzatvorenej medzi správcom konkurznej
podstaty úpadcu – DZP a sťažovateľkou nezaujal v označenom rozhodnutí konkrétny
právny názor, len umožnil Krajskému súdu v Banskej Bystrici v okolnostiach danej veci
posúdiť platnosť tejto zmluvy aj podľa hmotného práva. Vzhľadom na uvedené nepovažuje
ústavný súd v danej veci právne závery najvyššieho súdu, ku ktorým dospel v napadnutom
rozsudku, za rozporné s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu.
30. V ďalšej argumentácii sťažovateľka poukázala na právne závery najvyššieho
súdu uvedené v rozhodnutiach sp. zn. 1 Sžso 4/2015 z 24. augusta 2015 a sp. zn.
1 Sžso 12/2015 z 24. augusta 2016. Ústavný súd po oboznámení sa s ich odôvodnením
konštatuje, že v predmetných rozhodnutiach dospel najvyšší súd k identickým právnym
záverom ako v napadnutom rozsudku, keď uviedol, že sťažovateľka nesplnila podmienku
aktívnej legitimácie v konaní o preskúmanie zákonnosti tam namietaných rozhodnutí Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Najvyšší súd v oboch rozhodnutiach identicky
konštatoval, že rešpektuje opatrenie krajského súdu, ktorým vyslovil súhlas s tým,
aby správca konkurznej podstaty DZP predal súbor pohľadávok sťažovateľke, avšak ďalší
postup sťažovateľky spočívajúci v podaní návrhu na vydanie platobného výmeru je
podľa jeho názoru v rozpore s charakterom postúpených pohľadávok, ktoré postúpením
podľa súkromného práva nestratili svoj verejnoprávny charakter.
31. Ústavný súd ďalej dodáva, že najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso 20/2012,
ktoré sťažovateľka v sťažnosti uvádza, dospel k záveru, že správca konkurznej podstaty
úpadcu, ktorým je zdravotná poisťovňa, nemôže byť účastníkom správneho konania
o návrhu na vydanie platobného výmeru vo veciach pohľadávok na poistnom, lebo ide
o majetok štátu, a nie o majetok úpadcu. Súčasne konštatoval, že prostriedky z poistného
na verejné zdravotné poistenie sú verejné prostriedky v majetku štátu, a preto nemôžu patriť
do konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne ako úpadcu. Z § 18 ods. 1 písm. a) bodu 3
zákona č. 581/2004 Z. z. vyplýva, že uplatniť pohľadávku na poistnom na Úrade pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou môže len zdravotná poisťovňa. Predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo podrobené prieskumu ústavnosti na ústavnom súde v konaní
sp. zn. I. ÚS 298/2014, v ktorom bola sťažnosť podaná správcom konkurznej podstaty
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
32. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia sťažovateľky založená na poukaze
na jednotlivé rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu neobstojí.
33. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že z jeho rozhodovacej
činnosti vyplýva, že sťažovateľka v jednotlivých konaniach pred všeobecnými súdmi
opakovane ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného právneho
posúdenia celej veci. Ústavný súd však nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim
o opravnom prostriedku sťažovateľky.
34. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda
konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené
v napadnutom rozsudku za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
35. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
36. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zároveň
dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by
ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch ústavne konformným
spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
37. Sťažovateľka súčasne namietala i porušenie svojho práva podľa čl. 12 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Keďže sťažovateľka toto porušenie oprela
výlučne o dôvody v podstate identické s tými, ktoré uviedla v súvislosti s namietaným
porušením čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), bolo
potrebné odmietnuť sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
38. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017