Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 298/2014
PDF · 159.02 KB
No categories available
I. ÚS 298/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu E., a. s.
v likvidácii, zastúpeného advokátom Mgr. Mariánom Masarikom, AK Relevans, s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 20/2012 z 24. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu E., a. s. v likvidácii,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 29. júla 2013
doručený návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti v zmysle § 49 a nasl. zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prostredníctvom ktorého sa E. H. (ďalej len
„sťažovateľ“), domáhal zrušenia už uvedeného rozhodnutia s odôvodnením, že ním boli
porušené jeho v záhlaví uvedené Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zaručené
práva.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je preto zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
5. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1, 2 a 4 ústavy, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 20/2012 zo 14. apríla 2013.
Najvyšší súd označeným rozhodnutím zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1 S 255/2010-105 z 9. februára 2012 tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol.
Sťažovateľ vo svojej argumentácii brojí predovšetkým proti právnemu názoru tak správnych
orgánov, ako aj súdov, ktoré dospeli k záveru, že „... pohľadávka (nedoplatok na poistnom
voči štátu) úpadcu EZP vo výške 898 040,40 € za obdobie roka 2007 nevznikla a nemohla
vzniknúť (keďže príjmy zdravotnej poisťovne z verejného zdravotného poistenia nie sú
majetkom zdravotnej poisťovne a nepodliehajú konkurzu na majetok úpadcu vychádzajúc
z koncepcie zdravotných poisťovní ako verejných subjektov a prostriedkov poistného ako
verejných prostriedkov), a správca konkurznej podstaty nemá aktívnu legitimáciu v takomto
správnom konaní“.
6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 2 ústavy zákon
ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy nevyhnutný
na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu
môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže
ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb
so sídlom v Slovenskej republike. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol
na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré
ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl.
6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že
medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,
a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom rozsudku
sp. zn. 7 Sžso 20/2012 z 24. apríla 2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil
so sťažovateľom predostretou argumentáciou, svoje závery podoprel o konkrétne zákonné
ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 580/2004 Z. z.
o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 o poisťovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 581/2004 Z. z.
o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý v konaní pred každou
súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného
posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim
o opravnom prostriedku sťažovateľa.
13. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné
súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Ústavný súd teda
konštatuje, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho
rozsudku z 24. apríla 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho
nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným
porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods.
14. V súvislosti s citovanými závermi ústavný súd poukazuje aj na svoj názor
vyslovený vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 193/2014 zo 7. mája 2014, ktorý je plne
uplatniteľný aj v tejto veci a na jeho bližšie odôvodnenie poukazuje.
15. Keďže v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi základným
právom sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. právom na spravodlivé súdne konanie,
porušenie ktorých namietal, a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
16. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku, ako aj
základného práva podnikať, pretože v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu
absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie
sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov
hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom označené práva, ktorých
porušenie namieta (obdobne napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09,
II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011 a iné).
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11 júna 2014