Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 703/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, advokátska

kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Krajskom súde v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) domáhal, aby bola Obvodnému pozemkovému úradu Prešov

uložená povinnosť doručiť mu rozhodnutia bývalého Okresného úradu Prešov, odbor

pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“) č. j.

OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Sl zo 7. apríla 1999 a č. j.

OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999. Sťažovateľ tvrdil, že označené rozhodnutia neboli

jemu ani jeho právnej predchodkyni nikdy doručené.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 18. decembra 2012 uložil Obvodnému

pozemkovému úradu Prešov povinnosť doručiť sťažovateľovi označené rozhodnutia

do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Označené rozhodnutia boli sťažovateľovi doručené

22. februára 2013.

Sťažovateľ sa následne 27. februára 2013 obrátil na krajský súd so žiadosťou

o preskúmanie zákonnosti postupu okresného úradu a zákonnosti označených doručených

rozhodnutí.

Krajský súd uznesením č. k. -790 z 30. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie

krajského súdu“) konanie podľa v spojení s

Zb. platného a účinného v tom čase (ďalej aj „OSP“) zastavil.

Krajský súd rozhodol, že návrh sťažovateľa bol podaný oneskorene, keďže od vydania

predmetných rozhodnutí správneho orgánu uplynula doba viac ako 3 roky.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu odvolanie. Tvrdil, že v jeho veci

nešlo o prípad opomenutého účastníka konania, na ktorého sa vzťahuje , keďže

jeho právna predchodkyňa bola účastníčkou konania, čo vyplýva zo zoznamu účastníkov

konania, ktorý je uvedený v predmetných rozhodnutiach. Sťažovateľ ďalej uviedol, že návrh

podal v zákonom ustanovenej lehote na podanie odvolania.

Najvyšší súd uznesenie krajského súdu potvrdil. Uviedol, že sťažovateľ sa domáhal

preskúmania rozhodnutí z roku 1999, z čoho zjavne vyplýva, že jeho návrh bol podaný

po uplynutí zákonom ustanovenej trojročnej lehoty podľa a .

Neprihliadnutím na lehotu a na jej plynutie podľa uvedených ustanovení by sa podľa názoru

najvyššieho súdu zásadne narúšal ústavný princíp právnej istoty, pretože by takto bolo

možné zasahovať do nadobudnutých práv účastníkov správneho konania bez obmedzenia

zákonnými lehotami. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že v čase právnej sukcesie sťažovateľa

do práv jeho právnej predchodkyne z titulu dedenia prekluzívna lehota na uplatnenie

uvedených práv uplynula už jeho právnej predchodkyni, a preto právo domáhať sa týchto

práv sťažovateľ ako jej právny nástupca na základe dedenia ani nemohol nadobudnúť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom tvrdí, že

nemožno aplikovať v prípadoch, keď navrhovateľovi boli doručené rozhodnutia správneho

orgánu na základe rozhodnutia súdu postupom podľa . Ak totiž všeobecný súd

v správnom konaní uloží správnemu orgánu povinnosť doručiť prvostupňové správne

rozhodnutie účastníkovi konania alebo subjektu, s ktorým sa malo v správnom konaní konať

ako s účastníkom konania, príslušné administratívne rozhodnutie, aj keď bolo doručené

ostatným účastníkom konania, nenadobudlo právoplatnosť. Takýto záver podľa sťažovateľa

vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 25. augusta 2010, pričom

najvyšší súd sa s týmto názorom v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv na

spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 17.12.2015,

porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 17.12.2015 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30.05.2014 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu

o zastavení konania o návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí

správneho orgánu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie

uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Podľa pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na

rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu na

doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o

tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podstata základného práva na súdnu

ochranu podľa spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (,

). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (,

, ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že

ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako

takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

V zmysle svojej judikatúry teda ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (napr. , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom tvrdí, že najvyšší súd v jeho

veci nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia , čím porušil

jeho práva podľa , listiny a podľa dohovoru.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... navrhovateľ sa

domáhal súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí podľa tretej hlavy piatej časti

ako neprávoplatné rozhodnutia z dôvodov uvedených v návrhu, teda že tieto rozhodnutia

vo vzťahu k navrhovateľovi ako právnemu nástupcovi

nenadobudli právoplatnosť, pretože navrhovateľovej právnej predchodkyni

rozhodnutia neboli doručené a rovnako nesplnomocnila na zastupovanie v reštitučnom

konaní v tom čase predsedu Urbáru - pozemkového spoločenstva

.

Tretia hlava piatej časti neobsahuje ustanovenia vo vzťahu k lehote, v ktorej

účastník, ktorý o sebe tvrdil, že je opomenutý účastník alebo je právnym nástupcom

opomenutého účastníka, môže podať návrh na preskúmanie.

Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že pokiaľ tretia

hlava piatej časti nemá osobitné ustanovenia, použijú sa primerane ustanovenia

druhej hlavy okrem ustanovenia § 250a upravujúce povinné zastúpenie advokátom.

Druhá hlava piatej časti v ustanovení v spojení s ustanovením

upravuje, že ak „žalobu“ podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na

rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonanom pokyne súdu na

doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa v spojení s ustanovením súd postupuje

podľa odseku 2, len ak k vydaniu rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula

lehota troch rokov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z pripojeného spisu krajského súdu

a administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ sa domáhal návrhom doručeným krajskému

súdu 28.02.2013 preskúmania rozhodnutí odporcu č.j. OPPaLH 99/92 - 1/SI z 22.01.1999,

č.j. OPPaLH 99/92 -11/SI zo 07.04.1999 a č.j. OPPaLH 99/92 - 13/SI zo 14.04.1999.

Z uvedeného nepopierateľne vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na preskúmanie

uvedených rozhodnutí po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty.

Neprihliadaním na lehotu a na jej plynutie v zmysle ust. v ,

a pripustením opačného výkladu tohto ustanovenia by sa zásadne narúšal ústavný princíp

právnej istoty, nakoľko by bolo možné využitím tohto postupu zasahovať do nadobudnutých

práv účastníkov správneho konania bez obmedzenia zákonnými lehotami.

Odvolací súd ďalej považoval za potrebné uviesť, že účastníkom správneho konania

vo veci samej v danom prípade bola právna predchodkyňa navrhovateľa ,

. Navrhovateľom namietané porušenie jej práva spočívajúce v tom, že

rozhodnutia správneho orgánu jej neboli doručené a na zastupovanie v konaní

nesplnomocnila v tom čase predsedu Urbáru - pozemkového spoločenstva

, mohla právna predchodkyňa navrhovateľa uplatniť v zákonom stanovenej

lehote. V čase právnej sukcesie navrhovateľa do práv právnej predchodkyne z titulu

dedenia, prekluzívna lehota na uplatnenie vyššie uvedených práv uplynula už jeho právnej

predchodkyni, a preto právo domáhať sa týchto práv navrhovateľ ako jej právny nástupca

na základe dedenia ani nemohol nadobudnúť.

Zákonodarca určením prekluzívnej lehoty navodzuje stav právnej istoty ako

základného princípu materiálneho právneho štátu, a z neho vyvoditeľných princípov

legitímneho očakávania a predvídateľnosti právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.

Takáto interpretácia zodpovedá aj klasickej právnej zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo

„zákony sú písané pre bdelých“), t.j. oprávnený má niesť zodpovednosť za neustráženie si

svojho práva.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia vo väzbe na obsah

sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje uznesenie, keď správne poukázal na aplikáciu

v spojení s v sťažovateľovom prípade. Napadnuté

uznesenie preto z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať za neodôvodnené či

arbitrárne, resp. také, ktoré by vychádzalo zo zjavného omylu pri posudzovaní predmetnej

právnej otázky. Zo záverov najvyššieho súdu prezentovaných v napadnutom uznesení

taktiež nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení ,

ktorá by bola popretím ich podstaty alebo zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom uvedeným v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými

predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv (napr. , , ).

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje uznesením ústavného súdu č. k. -21

z 25. augusta 2010, ústavný súd konštatuje, že právne závery v ňom vyslovené

nespochybňujú závery vyslovené v tomto uznesení. Vo veci, ktorá bola predmetom

preskúmania ústavným súdom pod sp. zn. , totiž najvyšší súd rozhodoval

podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov), kde sťažovateľkou podané odvolanie

bolo odmietnuté z dôvodu, že nebola zo zákona oprávnená na podanie tohto odvolania,

pričom v sťažovateľovom prípade ide o rozhodovanie podľa tretej hlavy piatej časti

(rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam správnych orgánov), kde sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na podanie

návrhu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí okresného úradu.

Ústavný súd naopak upriamuje pozornosť sťažovateľa na svoje ďalšie rozhodnutia

vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn. , v ktorých sa už

zaoberal otázkami doručovania predmetných rozhodnutí okresného úradu (teda č. j.

OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Sl zo 7. apríla 1999 a č. j.

OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999) a aplikáciou a a ktorými

sťažnosti sťažovateľov, ktorí boli zastúpení rovnakým právnym zástupcom ako sťažovateľ

v tomto prípade, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Rovnako je možné poukázať aj

na ďalšiu judikatúru (napr. ), v ktorej ústavný súd aproboval aplikáciu lehoty

podľa v konaní podľa tretej hlavy piatej časti .

Ústavný súd nevidel dôvod na to, aby v prípade tohto sťažovateľa dospel k odlišnému

záveru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších

požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017