Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 703/2017
PDF · 212.82 KB
No categories available
II. ÚS 703/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, advokátska
kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžr 89/2014 zo 17. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
7 Sžr 89/2014 zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Krajskom súde v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) domáhal, aby bola Obvodnému pozemkovému úradu Prešov
uložená povinnosť doručiť mu rozhodnutia bývalého Okresného úradu Prešov, odbor
pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“) č. j.
OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Sl zo 7. apríla 1999 a č. j.
OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999. Sťažovateľ tvrdil, že označené rozhodnutia neboli
jemu ani jeho právnej predchodkyni nikdy doručené.
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 S 17/2012 z 18. decembra 2012 uložil Obvodnému
pozemkovému úradu Prešov povinnosť doručiť sťažovateľovi označené rozhodnutia
do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Označené rozhodnutia boli sťažovateľovi doručené
22. februára 2013.
Sťažovateľ sa následne 27. februára 2013 obrátil na krajský súd so žiadosťou
o preskúmanie zákonnosti postupu okresného úradu a zákonnosti označených doručených
rozhodnutí.
Krajský súd uznesením č. k. 3 Sp 9/2013-790 z 30. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie
krajského súdu“) konanie podľa § 250b ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok platného a účinného v tom čase (ďalej aj „OSP“) zastavil.
Krajský súd rozhodol, že návrh sťažovateľa bol podaný oneskorene, keďže od vydania
predmetných rozhodnutí správneho orgánu uplynula doba viac ako 3 roky.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu odvolanie. Tvrdil, že v jeho veci
nešlo o prípad opomenutého účastníka konania, na ktorého sa vzťahuje § 250b OSP, keďže
jeho právna predchodkyňa bola účastníčkou konania, čo vyplýva zo zoznamu účastníkov
konania, ktorý je uvedený v predmetných rozhodnutiach. Sťažovateľ ďalej uviedol, že návrh
podal v zákonom ustanovenej lehote na podanie odvolania.
Najvyšší súd uznesenie krajského súdu potvrdil. Uviedol, že sťažovateľ sa domáhal
preskúmania rozhodnutí z roku 1999, z čoho zjavne vyplýva, že jeho návrh bol podaný
po uplynutí zákonom ustanovenej trojročnej lehoty podľa § 250b ods. 2 a 3 OSP.
Neprihliadnutím na lehotu a na jej plynutie podľa uvedených ustanovení by sa podľa názoru
najvyššieho súdu zásadne narúšal ústavný princíp právnej istoty, pretože by takto bolo
možné zasahovať do nadobudnutých práv účastníkov správneho konania bez obmedzenia
zákonnými lehotami. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že v čase právnej sukcesie sťažovateľa
do práv jeho právnej predchodkyne z titulu dedenia prekluzívna lehota na uplatnenie
uvedených práv uplynula už jeho právnej predchodkyni, a preto právo domáhať sa týchto
práv sťažovateľ ako jej právny nástupca na základe dedenia ani nemohol nadobudnúť.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom tvrdí, že § 250b ods. 2 OSP
nemožno aplikovať v prípadoch, keď navrhovateľovi boli doručené rozhodnutia správneho
orgánu na základe rozhodnutia súdu postupom podľa § 250t OSP. Ak totiž všeobecný súd
v správnom konaní uloží správnemu orgánu povinnosť doručiť prvostupňové správne
rozhodnutie účastníkovi konania alebo subjektu, s ktorým sa malo v správnom konaní konať
ako s účastníkom konania, príslušné administratívne rozhodnutie, aj keď bolo doručené
ostatným účastníkom konania, nenadobudlo právoplatnosť. Takýto záver podľa sťažovateľa
vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 279/2010 z 25. augusta 2010, pričom
najvyšší súd sa s týmto názorom v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv na
spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžr 89/2014 zo 17.12.2015,
porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžr 89/2014 zo 17.12.2015 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Sp 9/2013 z 30.05.2014 sa zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu
o zastavení konania o návrhu sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí
správneho orgánu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie
uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250l ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.
Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na
rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu na
doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o
tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa § 250b ods. 3 OSP súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania
rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podstata základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02,
III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (I. ÚS 298/2014,
III. ÚS 21/2015, I. ÚS 533/2016).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že
ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako
takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
V zmysle svojej judikatúry teda ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom tvrdí, že najvyšší súd v jeho
veci nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, čím porušil
jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: «... navrhovateľ sa
domáhal súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.
ako neprávoplatné rozhodnutia z dôvodov uvedených v návrhu, teda že tieto rozhodnutia
vo vzťahu k navrhovateľovi ako právnemu nástupcovi
nenadobudli právoplatnosť, pretože navrhovateľovej právnej predchodkyni
rozhodnutia neboli doručené a rovnako nesplnomocnila na zastupovanie v reštitučnom
konaní v tom čase predsedu Urbáru - pozemkového spoločenstva
.
Tretia hlava piatej časti O.s.p. neobsahuje ustanovenia vo vzťahu k lehote, v ktorej
účastník, ktorý o sebe tvrdil, že je opomenutý účastník alebo je právnym nástupcom
opomenutého účastníka, môže podať návrh na preskúmanie.
Z citovaného ustanovenia § 250l ods. 2 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že pokiaľ tretia
hlava piatej časti O.s.p. nemá osobitné ustanovenia, použijú sa primerane ustanovenia
druhej hlavy okrem ustanovenia § 250a upravujúce povinné zastúpenie advokátom.
Druhá hlava piatej časti O.s.p. v ustanovení § 250b ods. 2 v spojení s ustanovením
§ 2501 ods. 2 O.s.p. upravuje, že ak „žalobu“ podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na
rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonanom pokyne súdu na
doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa § 250b ods. 3 v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p. súd postupuje
podľa odseku 2, len ak k vydaniu rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula
lehota troch rokov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z pripojeného spisu krajského súdu
a administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ sa domáhal návrhom doručeným krajskému
súdu 28.02.2013 preskúmania rozhodnutí odporcu č.j. OPPaLH 99/92 - 1/SI z 22.01.1999,
č.j. OPPaLH 99/92 -11/SI zo 07.04.1999 a č.j. OPPaLH 99/92 - 13/SI zo 14.04.1999.
Z uvedeného nepopierateľne vyplýva, že navrhovateľ podal návrh na preskúmanie
uvedených rozhodnutí po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty.
Neprihliadaním na lehotu a na jej plynutie v zmysle ust. v § 250b ods. 2, 3 O.s.p.
a pripustením opačného výkladu tohto ustanovenia by sa zásadne narúšal ústavný princíp
právnej istoty, nakoľko by bolo možné využitím tohto postupu zasahovať do nadobudnutých
práv účastníkov správneho konania bez obmedzenia zákonnými lehotami.
Odvolací súd ďalej považoval za potrebné uviesť, že účastníkom správneho konania
vo veci samej v danom prípade bola právna predchodkyňa navrhovateľa ,
. Navrhovateľom namietané porušenie jej práva spočívajúce v tom, že
rozhodnutia správneho orgánu jej neboli doručené a na zastupovanie v konaní
nesplnomocnila v tom čase predsedu Urbáru - pozemkového spoločenstva
, mohla právna predchodkyňa navrhovateľa uplatniť v zákonom stanovenej
lehote. V čase právnej sukcesie navrhovateľa do práv právnej predchodkyne z titulu
dedenia, prekluzívna lehota na uplatnenie vyššie uvedených práv uplynula už jeho právnej
predchodkyni, a preto právo domáhať sa týchto práv navrhovateľ ako jej právny nástupca
na základe dedenia ani nemohol nadobudnúť.
Zákonodarca určením prekluzívnej lehoty navodzuje stav právnej istoty ako
základného princípu materiálneho právneho štátu, a z neho vyvoditeľných princípov
legitímneho očakávania a predvídateľnosti právnych účinkov uplatnenia ochrany práva.
Takáto interpretácia zodpovedá aj klasickej právnej zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo
„zákony sú písané pre bdelých“), t.j. oprávnený má niesť zodpovednosť za neustráženie si
svojho práva.»
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia vo väzbe na obsah
sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje uznesenie, keď správne poukázal na aplikáciu
§ 250l ods. 2 v spojení s § 250b ods. 2 OSP v sťažovateľovom prípade. Napadnuté
uznesenie preto z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať za neodôvodnené či
arbitrárne, resp. také, ktoré by vychádzalo zo zjavného omylu pri posudzovaní predmetnej
právnej otázky. Zo záverov najvyššieho súdu prezentovaných v napadnutom uznesení
taktiež nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ktorá by bola popretím ich podstaty alebo zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom uvedeným v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnými
predpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Pokiaľ sťažovateľ argumentuje uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 279/2010-21
z 25. augusta 2010, ústavný súd konštatuje, že právne závery v ňom vyslovené
nespochybňujú závery vyslovené v tomto uznesení. Vo veci, ktorá bola predmetom
preskúmania ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 279/2010, totiž najvyšší súd rozhodoval
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov), kde sťažovateľkou podané odvolanie
bolo odmietnuté z dôvodu, že nebola zo zákona oprávnená na podanie tohto odvolania,
pričom v sťažovateľovom prípade ide o rozhodovanie podľa tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam správnych orgánov), kde sťažovateľ nesplnil zákonnú podmienku na podanie
návrhu na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí okresného úradu.
Ústavný súd naopak upriamuje pozornosť sťažovateľa na svoje ďalšie rozhodnutia
vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 541/2014 a sp. zn. III. ÚS 364/2014, v ktorých sa už
zaoberal otázkami doručovania predmetných rozhodnutí okresného úradu (teda č. j.
OPPaLH 99/92-1/Sl z 22. januára 1999, č. j. OPPaLH 99/92-11/Sl zo 7. apríla 1999 a č. j.
OPPaLH 99/92-13/Sl zo 14. apríla 1999) a aplikáciou § 250b ods. 2 a 3 OSP a ktorými
sťažnosti sťažovateľov, ktorí boli zastúpení rovnakým právnym zástupcom ako sťažovateľ
v tomto prípade, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Rovnako je možné poukázať aj
na ďalšiu judikatúru (napr. I. ÚS 237/2016), v ktorej ústavný súd aproboval aplikáciu lehoty
podľa § 250b ods. 3 v konaní podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Ústavný súd nevidel dôvod na to, aby v prípade tohto sťažovateľa dospel k odlišnému
záveru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd o ďalších
požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017