Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 541/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť B. B. zastúpenej advokátom JUDr. Michalom

Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. decembra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľka) zastúpenej advokátom JUDr. Michalom

Feciľakom, Advokátska kancelária, Jesenná 8, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“) a čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. decembra

2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka sa... žalobou, doručenou Krajskému súdu... domáhala, aby súd

uložil žalovanému Obvodnému pozemkovému úradu Prešov, v konaní č. k. OPPaLH 99/92

konať a doručiť žalobcovi (sťažovateľke) rozhodnutie č.: OPPaLH 99/92-1/S1 zo dňa

22. 01. 1999, OPPaLH 99/92-11/S1 zo dňa 07. 04. 1999 a OPPaLH 99/92-13/S1 zo dňa

14. 04. 1999...

V žalobe sťažovateľka poukázala na nečinnosť žalovaného... na to, že listom zo dňa

28. 03. 2012... vyzvala žalovaného na doručenie rozhodnutí vydaných v tomto konaní...

žalovaný na výzvu sťažovateľky nereagoval a požadované rozhodnutia jej nedoručil...

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. zo dňa 20. 12. 2013 žalobu

sťažovateľky zamietol...

Na Obvodnom pozemkovom úrade Prešov bolo vedené konanie č. k. OPPaLH 99/92

vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom U. – pozemkové spoločenstvo. Právna

predchodkyňa sťažovateľky – M. B... bola podielnička pozemkového spoločenstva – U.

Sťažovateľka, je účastníčkou súdneho konania... vo veci určenia vlastníckeho práva

vedeného na Okresnom súde Prešov sp. zn. . V tomto konaní boli zo strany

žalobcu predložené rozhodnutia Okresného úradu v Prešove, odbor pozemkový,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, č. j.: OPPaLH 99/92-1/S1 zo dňa 22. 01. 1999,

OPPaLH 99/92-11/S1 zo dňa 07. 04. 1999 a OPPaLH 99/92-13/S1 zo dňa 14. 04. 1999.

Všetky vyššie uvedené rozhodnutia mali vyznačenú doložku právoplatnosti

a vykonateľnosti, tzn., že prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu U. – pozemkové

spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda S. K., ktorý však, na konanie a

zastupovanie oprávnených osôb – členov pozemkového spoločenstva nebol splnomocnený.

Tzn., že nebol splnomocnený zastupovať ani právnu predchodkyňu sťažovateľky – M. B.

Túto skutočnosť preukazuje čestné prehlásenie M. B. zo dňa 28. 09. 2008. ...

V zmysle ust. § 37 ods. 2 cit. zákona, teda bývalí členovia urbáru mohli poveriť

svojho zástupcu na uplatnenie nároku na vydanie nehnuteľnosti, avšak pre platnosť

takéhoto poverenia sa vyžaduje, aby bolo zrozumiteľné, jednoznačné a formulované tak, aby

holo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, kto je povereným spoločným zástupcom, na aký

konkrétny právny úkon bolo udelené a ktoré osoby poverenie udelili.

... plnomocenstvo z 22. 11. 1992 je v rozpore s ust.

Zb., keďže predmetné splnomocnenie nepodpísali podielnici, ktorí majú väčšinu podielov.

V plnomocenstve z 22. 11. 1992 sú podpísané iné osoby, ako sú v ňom uvedené, resp.

niektoré osoby v ňom uvedené nie sú podielnici pozemkového spoločenstva U.

... sťažovateľka predložila Krajskému súdu v Prešove tabuľku, z ktorej vyplýva, že

súčet platných podielov podielnikov uvedených v plnomocenstve z 20. 11. 1992 predstavuje

iba 47,35 % podielov z celku. Keďže tento zoznam podielnikov v roku 1992 nebol správny,

bol OPÚ PO predložený iný zoznam podielnikov U. s menami 148 podielnikov, tak ako sú

uvedené v zoznamoch podielnikov, ktoré sú prílohou žiadaných – nedoručených rozhodnutí

OPÚ PO (č. OPPaLH 99/92-1/S1, OPPaLH 99/92-11/S1 a OPPaLH 99/92-13/S1). Z

priloženej tabuľky taktiež vyplýva, že súčet platných podielov podielnikov, ktorí platne

podpísali splnomocnenie z 20. 11. 1992 a sú uvedení aj v zoznamoch osôb, ktoré sú

prílohou nedoručených rozhodnutí, je iba 38,59% z celku. ...

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa

sťažovateľky, napadnuté uznesenie uvedené atribúty nespĺňa, a to z nasledujúcich dôvodov:

Sťažovateľka považuje za irelevantný názor porušovateľa, keď uviedol:

„Z ustanovení , ale ani z iných právnych predpisov odporcovi

nevyplýva právo (teda ani povinnosť) posudzovať platnosť plnomocenstva, posúdenie tejto

otázky (posúdenie platnosti právneho úkonu – plnomocenstva) neprislúcha ani krajskému

súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy. O platnosti či neplatnosti právneho

úkonu môže rozhodovať jedine súd v riadnom civilnom konaní a až do rozhodnutia súdu je

správny orgán svojimi právoplatnými rozhodnutiami viazaný“... pretože porušovateľ tak

odmietol preskúmať rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia, tzn. či

predmetné splnomocnenie bolo v súlade so zákonom, a či tak konanie pred správnym

orgánom mohlo vôbec začať, čím odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom. ...

Porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutým rozhodnutí nevysporiadal so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami, keďže odmietol preskúmať postup - stav konania, ktorý bol

v čase vydania rozhodnutia, ktorý postup porušovateľa považuje sťažovateľka za

nepreskúmateľný.

Podľa názoru sťažovateľky nie je možné súhlasiť ani s názorom porušovateľa, že jej

návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré sťažovateľka žiada doručiť,

uplynula lehota viac ako tri roky. Keďže sťažovateľke, resp. jej právnej predchodkyni neboli

žiadané rozhodnutia odporcu riadne oznámené – doručené v zmysle ust. § 51 zákona

č. , čiže nemožno hovoriť o právoplatnosti takto nedoručených rozhodnutí

vydaných odporcom a rovnako nie je možné posudzovať nárok sťažovateľky ako

oneskorený, poprípade vylúčiť možnosť postupovať podľa ...

Rozhodnutie porušovateľa nie je dostatočne odôvodnené, pretože porušovateľ

odmietol preskúmať rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia –

postup správneho orgánu pri preskúmavaní splnomocnenia zo dňa 20. 11. 1992, ako aj

skutočnosť, či tieto rozhodnutia vydané odporcom boli oznámené účastníkom konania

v súlade so zákonom. Taktiež sa porušovateľ vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal

námietkami sťažovateľky, že splnomocnenie nepodpísala nadpolovičná väčšina členov

pozemkového spoločenstva U. Možno uzavrieť, že napadnuté uznesenie porušovateľa

vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo B. B. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20. 12. 2013, porušené

bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20. 12. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť B. B. trovy konania pozostávajúce z

trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta JUDr. Michala

Feciľaka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu. Krajský súd napadnutým uznesením zamietol

návrh sťažovateľky proti nečinnosti orgánu verejnej správy – Okresný úrad Prešov,

pozemkový a lesný odbor. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský

súd sa nevysporiadal s jej relevantnými tvrdeniami, a preto je uznesenie krajského súdu

podľa jej názoru neodôvodnené, a teda arbitrárne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr.

, , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný súd

posudzoval uznesenie krajského súdu.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu je uvedené:

„Krajský súd v konaní podľa preskúmal prípustnosť a dôvodnosť –

podaného návrhu, oboznámil sa s vyjadrením odporcu aj s obsahom administratívneho

spisu a jednohlasne dospel k záveru, že návrh je potrebné pre jeho neprípustnosť

a nedôvodnosť zamietnuť.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak

navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak

súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia

prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

V danom prípade sa navrhovateľka domáha súdnej ochrany pred nečinnosťou

orgánu verejnej správy ktorá má spočívať v tom, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu,

t. j. aj napriek výzve zo dňa 28. 03. 2012, do podania návrhu na súd (dňa 05. 06. 2013) jej

nedoručil reštitučné rozhodnutia presne špecifikované vyššie, preto s poukazom na § 51

Správneho poriadku ako aj uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. je

nečinný.

Vychádzajúc z obsahu návrhu má byt' povinnosť odporcu doručiť reštitučné

rozhodnutia navrhovateľke ako právnej nástupkyni po nebohej M. B. (matke) daná tým, že

predložila čestné prehlásenie – oznámenie nebohej M. B. zo dňa 28. 09. 2008, že na

zastupovanie svojej osoby v konaní podľa pána S. K., ktorému boli

reštitučné rozhodnutia ako splnomocnenému zástupcovi doručované, nesplnomocnila.

Zároveň je navrhovateľka toho názoru, že aj v jej prípade sú pre správny orgán záväzné

rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. , , , 4 S

17/2012.

Z ustanovenia vyplýva, že na konanie podľa tejto hlavy (štvrtej

hlavy) sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie

je ustanovené inak.

Podľa ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ktoré sa analogicky vzťahujú

aj na daný prípad, návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré navrhovateľka

žiada doručiť uplynula lehota viac ako 3 rokov (ide o rozhodnutia z roku 1999 a návrh bol

podaný v roku 2013).

Okrem neprípustnosti krajský súd návrh zamietol aj pre jeho nedôvodnosť. Ak

dodatočne po smrti M. B. spochybňuje navrhovateľka ako jej právna nástupkyňa platnosť

plnomocenstva, ktorým M. B. splnomocnila Š. K. na zastupovanie v konaní podľa zákona č.

a rozhodnutia žiada doručiť na základe čestného prehlásenia M. B. zo dňa

28. 09. 2008 je potrebné uviesť, že v konaní podľa možno uložiť správnemu

orgánu povinnosť konať len v prípade, že nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom. Z ustanovení , ale ani

z iných právnych predpisov odporcovi nevyplýva právo (teda ani povinnosť) posudzovať

platnosť plnomocenstva, posúdenie tejto otázky (posúdenie platnosti právneho úkonu –

plnomocenstva) neprislúcha ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej

správy. O platnosti či neplatnosti právneho úkonu môže rozhodovať jedine súd v riadnom

civilnom konaní a až do rozhodnutia súdu je správny orgán svojimi právoplatnými

rozhodnutiami viazaný.

Keďže odporca nemôže posudzovať platnosť plnomocenstva, nemôže posúdiť ani

dôvodnosť tvrdení navrhovateľky, že jej majú byť doručené reštitučné rozhodnutia z roku

1999. Naopak správny orgán je právoplatnými rozhodnutiami viazaný.

Táto povinnosť pre odporcu vo vzťahu k navrhovateľke nevyplýva ani z unesenia

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 31. 03. 2011, lebo týmto rozhodnutím

súd uložil povinnosť odporcovi konať a doručiť rozhodnutie len J. W., a teda je záväzné len

vo vzťahu k J. W., ani z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo dňa 04. 09. 2012,

ktoré je záväzné len vo vzťahu k M. V., ani z uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo dňa 18. 12. 2012, ktoré je záväzné len vo vzťahu k M. S. a ani z uznesenia krajského súdu

sp. zn. zo dňa 18. 12. 2012, ktoré je záväzné len vo vzťahu k M. H.“

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd zrozumiteľne uviedol dôvody,

pre ktoré návrh sťažovateľky zamietol, a odpovedá na všetky podstatné okolnosti

sťažovateľkinej veci.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, napadnutého uznesenia krajského súdu

a k sťažnosti priložených príloh konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľka tvrdí, že

k porušeniu označených práv malo dôjsť nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského

súdu, uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú už oprela svoju žalobu proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, vlastne požaduje, aby ústavný súd preskúmal namietané

uznesenie krajského súdu a na základe jej tvrdení a predložených dôkazov dospel k inému

skutkovému a právnemu záveru ako krajský súd v napadnutom uznesení.

V súvislosti s takto formulovanou sťažnosťou ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

uznesením sp. zn. z 20. decembra 2013 neporušil sťažovateľkou označené

základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014