Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 56 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)III. ÚS 279/2010
PDF · 256.42 KB
No categories available
III. ÚS 279/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. zastúpenej advokátom Mgr. R. P.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010 v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy
porušenia práv plynúcich z dohovoru zaručeného čl. 13 dohovoru a práva na pokojné
užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. marca 2010 v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mesto Nitra ako príslušný stavebný úrad (ďalej
len „stavebný úrad“) vydalo 9. júna 2006 sťažovateľovi stavebné povolenie
č. SP 9196/2006-004-Ing.Ki, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2006. Sťažovateľom
uskutočnenú stavbu stavebný úrad povolil užívať kolaudačným rozhodnutím
č. SP 19443/2006-006-Ing.Ki z 27. októbra 2006.
Zároveň 13. júna 2006 Mgr. J. B., N. (ďalej len „žalobkyňa“), požiadala stavebný
úrad o vstup do stavebného konania, čo zdôvodnila uplatnením reštitučných nárokov
na pozemky, ktorých sa stavba uskutočnená sťažovateľom má dotýkať. Stavebný úrad jej
listom z 11. júla 2006 oznámil právoplatné skončenie stavebného konania a uviedol, že
nároky žalobkyne „nezasahujú do časti pozemkov, kde bude realizovaná stavba“.
Žalobkyňa 20. októbra 2006 podala žalobu, ktorou žiadala, aby Krajský súd v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) podľa § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uložil stavebnému úradu povinnosť
doručiť jej stavebné povolenie, a zároveň navrhla zrušenie stavebného povolenia vydaného
sťažovateľovi. V žalobe argumentovala tvrdením, že prebieha konanie o jej reštitučných
nárokoch na pozemky, ktoré boli stavbou sťažovateľa dotknuté.
Medzitým Krajský stavebný úrad v Nitre po preskúmaní stavebného povolenia mimo
odvolacieho konania rozhodnutím č. KSUNR-2006-614-010 z 23. októbra 2006 zrušil
právoplatné stavebné povolenie, ale na základe odvolania sťažovateľa Ministerstvo
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej správy a územného
plánovania, rozhodnutím č. 2007/8576/17058-3/Ka z 13. marca 2007 rozhodnutie Krajského
stavebného úradu v Nitre zrušilo.
Na základe žiadosti krajský súd uznesením č. k. 29 S 39/2006-127 zo 16. apríla 2008
pripustil sťažovateľa do konania o žalobe žalobkyne ako vedľajšieho účastníka na strane
stavebného úradu. Krajský súd uznesením č. k. 29 S 39/2006-156 z 28. novembra 2008
uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť žalobkyni stavebné povolenie. Vychádzal
zo zistenia, že sťažovateľ v čase podávania žiadosti o vydanie stavebného povolenia vedel
o uplatnení reštitučného nároku k sporným pozemkovým parcelám, a teda že „jeho
vlastníctvo je spochybnené“. Preto so žalobkyňou mal stavebný úrad konať ako
s účastníčkou stavebného konania a vydanie stavebného povolenia jej oznámiť jeho
doručením. V poučení o opravnom prostriedku krajský súd uviedol, že „proti tomuto
uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok“.
Stavebný úrad 19. januára 2009 doručil stavebné povolenie žalobkyni, ktorá
28. januára 2009 doručila stavebnému úradu odvolanie proti stavebnému povoleniu.
Stavebný úrad oznámil 27. februára 2009, že jej odvolanie považuje za neprípustné, pretože
sa nejde o odvolanie podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).
Opierajúc sa o informáciu o podaní odvolania žalobkyňou krajský súd podľa § 250d
ods. 3 OSP uznesením z 26. februára 2009 zastavil konanie o žalobe žalobkyne. Krajský súd
potom 17. apríla 2009 uznesením č. k. 29 S 39/2006-192 opravil uznesenie z 28. novembra
2008, ktorým uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť stavebné povolenie žalobkyni,
a to tak, že stavebný úrad označil ako žalovaného v I. rade a sťažovateľa ako žalovaného
v II. rade. Povinnosť doručiť stavebné povolenie žalobkyni potom bola uložená žalovanému
v I. rade. Zároveň v ten istý deň krajský súd uznesením č. k. 29 S 39/2006-190 rovnakým
spôsobom opravil aj uznesenie z 26. februára 2009, ktorým bolo konanie o žalobe
žalobkyne zastavené. V oboch opravných uzneseniach krajský súd poučil účastníkov
konania o ich práve podať odvolanie.
Sťažovateľ podal proti obom uzneseniam krajského súdu v znení ich opravných
uznesení odvolania. V odvolaní proti uzneseniu o povinnosti doručiť žalobkyni stavebné
povolenie v spojení s opravným uznesením zo 17. apríla 2009 argumentoval poukazom
na zmenu právnej úpravy účinnú od 15. októbra 2008 [zákon č. 348/2008 Z. z.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)], na základe ktorej ho podľa jeho názoru
krajský súd mal pribrať do konania ako účastníka, „pretože vedľajší účastník nemá rovnaké
oprávnenia ako účastník...“. Hoci krajský súd opravným uznesením zo 17. apríla 2009
„fakticky prijal T. za účastníka konania..., k úplnému napraveniu“ nezákonného
a neústavného stavu „môže dôjsť len vtedy, ak T. budú zachované všetky práva, ktoré by
malo, keby k uvedenému nezákonnému/neústavnému stavu nedošlo. Inými slovami, vo svetle
práva na spravodlivý súdny proces musí byť § 204 ods. 1 OSP s ohľadom na T.
interpretovaný a aplikovaný tak, že T. má právo odvolať sa proti celému uzneseniu...“.
V odvolaní sťažovateľ tiež spochybňoval právnu relevanciu reštitučných nárokov žalobkyne
pre stavebné konanie, v ktorom bolo stavebné povolenie vydané.
V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania v spojení s opravným
uznesením zo 17. apríla 2009 sťažovateľ namietal porušenie princípov právneho štátu.
Podľa jeho názoru totiž krajský súd „porušil zásadu prezumpcie platnosti a správnosti
rozhodnutí štátnych orgánov a postupoval spôsobom, ktorý je absolútne nepredvídateľný,
keďže Stavebné povolenie je právoplatné a nikdy nebolo právoplatne zrušené a T. sa
spolieha na jeho správnosť a v dobrej viere užíva na jeho základe získané práva“.
Sťažovateľ tvrdil, že žalobkyňa nemala právo podať odvolanie, keďže stavebné povolenie je
už právoplatné, a touto otázkou sa krajský súd vôbec nezaoberal. Rovnako ako v prvom
odvolaní, aj v tomto prípade sťažovateľ namietal, že nebol pribratý do konania ako jeho
účastník hneď po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku, teda hneď
po 15. októbri 2008.
Najvyšší súd o oboch podaných odvolaniach sťažovateľa rozhodol uznesením
z 10. marca 2010 v konaní sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 tak, že ich odmietol.
V prvom prípade bol najvyšší súd toho názoru, že poučenie krajského súdu o neprípustnosti
podania opravného prostriedku proti jeho uzneseniu o povinnosti stavebného úradu doručiť
žalobkyni stavebné povolenie je vzhľadom na dikciu právnej úpravy správne. Poukázal
pritom predovšetkým na ustanovenie § 246c ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorej opravný
prostriedok je v správnom súdnictve prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Keďže ustanovenie § 250b ods. 2 OSP regulujúce právo
súdu uložiť správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie opomenutému účastníkovi
konania výslovne neformuluje právo podať proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok,
potom zákonodarca „prejavil vôľou v spojení s právnou úpravou ustanovenou v § 246c
ods. 1, veta druhá O. s. p. tak, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok“. Relevantné ustanovenia podľa názoru najvyššieho súdu nepripúšťajú dvojaký
výklad, a preto nemožno uvažovať o výklade preferovanom sťažovateľom, podľa ktorého
ústavná konformita interpretácie právnych noriem v danom prípade podanie odvolania
umožňuje.
Druhé odvolanie sťažovateľa najvyšší súd taktiež odmietol. Vychádzal zo záveru, že
uznesením o zastavení konania o žalobe žalobkyne „neboli dotknuté žiadne subjektívne
práva odvolateľa T., a. s., keďže preskúmavacie konanie voči rozhodnutiu žalovaného
správneho orgánu, ktoré bolo vydané v jeho prospech, bolo zastavené.“. Sťažovateľ tak
„nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenému uzneseniu súdu prvého
stupňa v zmysle § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 201, pretože súd prvého stupňa týmto
uznesením zastavil konanie, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o povolení stavby v jeho
prospech, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím súdu nedošlo k porušeniu žiadnych
jeho subjektívnych práv, a nemožno ho považovať za neúspešného účastníka
v preskúmavacom konaní.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdené porušenie základného
práva na súdnu ochranu zdôvodňuje porušením dvojinštančnosti súdneho konania
v správnom súdnictve, keďže najvyšší súd pri odmietnutí jeho odvolania proti uzneseniu
o uložení povinnosti stavebnému úradu doručiť žalobkyni stavebné povolenie dospel
k záveru, že také odvolanie nie je prípustné. Záver najvyššieho súdu by podľa sťažovateľa
bol akceptovateľný len v prípade, „ak by účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia bol iba ten kto tvrdil, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené,
hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať a správny orgán, a práva žiadnych
ďalších osôb by predmetným rozhodnutím neboli dotknuté“. Sťažovateľ je však toho
názoru, že z prvostupňového rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že „nariadením
doručenia a následným doručením Stavebného povolenia pani B. automaticky došlo
k ‚zrušeniu‘ alebo ‚odňatiu‘ právoplatnosti Stavebného povolenia.“. Podľa sťažovateľa
„platné právo inštitút ‚odňatia’ právoplatnosti právoplatnému rozhodnutiu nijakým
spôsobom neupravuje ani takýto pojem nepozná. Jediný spôsob, akým je možné odňať
účinky právoplatnému rozhodnutiu je zrušiť takéto rozhodnutie v konaní o riadnom alebo
mimoriadnom opravnom prostriedku, alebo rozsudkom v správnom súdnictve. Stavebné
povolenie však takýmto spôsobom nikdy zrušené nebolo.“.
Aj účelom novely Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 bolo
podľa sťažovateľa „efektívne zabezpečiť osobám, ktorých právo na spravodlivý proces
môže byť v správnom súdnictve zrušením rozhodnutia dotknuté, právo na spravodlivý súdny
proces. Novela OSP však môže svoj cieľ dosiahnuť len vtedy, ak sa dotknutá osoba môže
efektívne brániť proti spochybňovaniu jej práv aj pri rozhodovaní podľa § 250b ods. 2 OSP.
V opačnom prípade je jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces iba
iluzórne.“. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu mu boli „efektívne
odňaté práva nadobudnuté na základe právoplatného Stavebného povolenia, ktoré nebolo
nikdy platne zrušené. Sťažovateľ má za to, že ako minimálnu procesnú garanciu by mal mať
právo domáhať sa, aby takéto rozhodnutia preskúmal súd druhej inštancie.“.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že stavebné povolenie možno považovať za majetok,
ktorý je predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
„Krajský súd do takéhoto existujúceho práva Sťažovateľa zasiahol Pôvodným uznesením
a Uznesením o zastavení v konaní, v ktorom efektívne Sťažovateľa o tento ‚majetok‘‚obral‘.
Najvyšší súd tvrdí, že preskúmanie Pôvodného uznesenia ako aj Uznesenia o zastavení je
neprípustné. Inými slovami, Najvyšší súd tvrdí, že OSP umožňuje zbaviť niekoho majetku
v konaní, na ktoré sa nevzťahuje zásada dvojinštančnosti. Takýto výklad je neudržateľný.“
Porušenie svojich označených práv sťažovateľ tvrdí aj s poukazom na záver
najvyššieho súdu, ktorý ho viedol k odmietnutiu odvolania proti uzneseniu o zastavení
konania o žalobe žalobkyne. Podľa tohto záveru sťažovateľ nebol oprávnený podať
odvolanie, pretože ho vzhľadom na zastavenie konania nemožno považovať za neúspešného
účastníka, pričom výklad ustanovenia § 201 OSP priznáva právo podať odvolanie iba
neúspešnému účastníkovi konania.
Sťažovateľ v sťažnosti dôvodil, že „nie je možné urobiť záver, že Sťažovateľ bol v
konaní úspešný. Ak by kritériom úspešnosti malo byť vyhovenie návrhom účastníka v konaní
v plnom rozsahu, tak Krajský súd návrhom Sťažovateľa nevyhovel.“. Keďže k zastaveniu
konania „došlo potom, čo v predmetnom konaní súd svojim postupom ‚odňal‘ Stavebnému
povoleniu Sťažovateľa právoplatnosť a umožnil ‚otvorenie‘ Stavebného konania, ktoré bolo
právoplatne ukončené a na základe ktorého Sťažovateľ legálne nadobudol práva a tieto
užíval“, potom nemožno uzavrieť, že zastavenie konania prinieslo sťažovateľovi úspech.
Preto ak najvyšší súd odmietol odvolanie z dôvodu úspechu sťažovateľa v konaní,
„negarantoval rovnaké procesné práva všetkým účastníkom konania, ale medzi účastníkmi
selektoval a rozhodol (na základe kritérií, ktoré platné právo nepozná), ktorý z účastníkov
má a ktorý nemá právo podať opravný prostriedok. V dôsledku takéhoto postupu Sťažovateľ
bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nemá reálnu možnosť obrátiť sa na súd, aby mu bola
poskytnutá súdna ochrana.“.
Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv vlastniť majetok podľa
článku 20 Ústavu Slovenskej republiky a práv pokojne užívať majetok podľa článku 1
Dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2010, sp. zn. 1 Sžo
282/2009, 1 Sžo 283/2009 porušené bolo.
2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca
2010, sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiku je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel námietky proti odmietnutiu
oboch jeho odvolaní najvyšším súdom.
V prípade prvého odvolania smerujúceho proti uzneseniu krajského súdu, ktorým
uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť žalobkyni stavebné povolenie vydané
v prospech sťažovateľa, najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho podať nemožno.
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(II. ÚS 122/05). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu
v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho
súdu opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa názoru ústavného súdu už na prvý pohľad možno uzavrieť, že výklad
a následná aplikácia citovaných ustanovení najvyšším súdom rešpektujú požiadavku
ochrany sťažovateľových práv a právom chránených záujmov. Platí to predovšetkým
pri formálnom hodnotení súvislosti citovaných ustanovení. Ak totiž § 246c ods. 1 OSP
vzťahujúci sa vzhľadom na svoje systematické zaradenie na všetky typy konania
v správnom súdnictve výslovne ustanovuje prípustnosť opravného prostriedku v správnom
súdnictve len voči tým rozhodnutiam súdov, pri ktorých to zákon explicitne uvádza,
a zároveň v ustanovení § 250b ods. 2 OSP zákon výslovne právo podať opravný prostriedok
proti rozhodnutiu o uložení povinnosti doručiť správne rozhodnutie účastníkovi konania,
s ktorým správny orgán nekonal, nepripúšťa, potom právny záver, že proti takému
rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné v žiadnom prípade nemožno kvalifikovať ako
arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.
Ústavný súd sa na tomto mieste plne stotožňuje so spôsobom, akým sa najvyšší súd
vysporiadal so sťažovateľovou argumentáciou v odvolaní, ktorá spočívala v poukaze na
judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa interpretačného postupu všeobecných súdov v tých
prípadoch, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne
súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom). Najvyšší súd správne zhodnotil, že
v prípade sťažovateľa „nejde o situáciu, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje
dvojaký výklad, keďže vôľa zákonodarcu v právnej norme ustanovenej... v § 250b ods. 2
v spojení s § 246c ods. 1, veta druhá je výslovne ustanovená“. K tomuto záveru ústavný súd
nemá čo doplniť, pretože ním najvyšší súd dostatočne objasnil svoje interpretačné úvahy
a zodpovedal na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní spôsobom súladným
s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46
ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ani materiálne hľadisko pri predbežnom prerokovaní sťažnosti však podľa názoru
ústavného súdu nesvedčí v prospech sťažovateľa.
Predovšetkým sťažovateľom prezentovaná konštrukcia, že uznesením krajského súdu
č. k. 29 S 39/2006-156 z 28. novembra 2008 bola vydanému stavebnému povoleniu
„odňatá“ právoplatnosť, nezohľadňuje dôsledne všetky procesné aspekty problematiky.
Ak totiž správny orgán s fyzickou osobou alebo právnickou osobou nekoná ako
s účastníkom konania, hoci tak konať mal a mal mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje
rozhodnutie, potom toto vydané administratívne rozhodnutie, hoci doručené všetkým
ostatným účastníkom konania, nemôže nadobudnúť právoplatnosť. Vyplýva to z legálnej
definície právoplatného administratívneho rozhodnutia obsiahnutej v ustanovení § 52 ods. 1
Správneho poriadku [rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad),
je právoplatné]. Preto, ak všeobecný súd v správnom súdnictve rozhodnutím uloží
správnemu orgánu doručiť prvostupňové správne rozhodnutie subjektu, s ktorým sa malo
v správnom konaní konať ako s účastníkom, potom zo štvrtej vety § 250b ods. 2 OSP
jednoznačne vyplýva, že cieľom súdneho rozhodnutia je okrem iného aj zabezpečiť
opomenutému účastníkovi možnosť podať proti správnemu rozhodnutiu prvého stupňa
odvolanie. Ak by však podané odvolanie opomenutého účastníka v správnom konaní viedlo
k zmene alebo k zrušeniu individuálneho správneho aktu, neznamená to, že ostatní účastníci
definitívne stratili možnosť domáhať sa svojich hmotných subjektívnych práv. Slúži im
na to práve inštitút správneho súdnictva, v rámci ktorého sa môžu domáhať prieskumu
a zrušenia správnych rozhodnutí.
V prerokúvanom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby odvolanie žalobkyne
proti vydanému stavebnému povoleniu viedlo k jeho zmene alebo zrušeniu druhostupňovým
správnym orgánom, neznamená to, že sťažovateľ už definitívne stráca možnosť ochrany
svojho subjektívneho práva na uskutočnenie stavby. Žalobou podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku by sa v takom prípade bez akýchkoľvek pochybností mohol
domáhať preskúmania zákonnosti druhostupňového správneho rozhodnutia.
Ústavný súd sa preto nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu
prvostupňovým rozhodnutím krajského súdu z 28. novembra 2008 boli „efektívne odňaté
práva nadobudnuté na základe právoplatného Stavebného povolenia“. Uznesenie krajského
súdu o uložení povinnosti stavebnému úradu doručiť stavebné povolenie žalobkyni ako
opomenutej účastníčke stavebného konania predsa nemožno považovať za meritórne
rozhodnutie o žalobe žalobkyne. Aj to je zrejme dôvod, prečo zákonodarca v právnej úprave
neumožnil ostatným účastníkom správneho konania podať proti rozhodnutiu podľa § 250b
ods. 2 OSP opravný prostriedok, a vylúčil tak uplatňovanie zásady dvojinštančnosti súdneho
konania v tomto prípade.
Námietky zdôvodňujúce tvrdené porušenie označených práv uznesením najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 28.
novembra 2008, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné a nespôsobilé v rámci
meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv a práv
zaručených dohovorom rozhodnutím, ktorým najvyšší súd odmietol jeho odvolanie proti
uzneseniu krajského súdu č. k. 29 S 39/2006-182 z 26. februára 2009 o zastavení konania
o žalobe žalobkyne. Najvyšší súd bol toho názoru, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobu
na podanie odvolania proti takému prvostupňovému rozhodnutiu, lebo vzhľadom na spôsob
rozhodnutia (zastavenie konania) nemožno dospieť k záveru, že by sťažovateľ bol v konaní
o žalobe neúspešný. Podľa najvyššieho súdu len neúspešný účastník konania má podľa
§ 201 OSP právo podať proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu odvolanie.
Aj v tomto prípade sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,
a to nielen preto, že interpretačný postoj najvyššieho súdu je v súlade s ustálenou
judikatúrou všeobecných súdov (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 28. mája 2009
v konaní sp. zn. 9 So 74/2009).
Odvolanie v správnom súdnictve (ale aj v iných druhoch právom regulovaných
aplikačných procesov) predstavuje opravný prostriedok. Jeho účelom je teda dosiahnuť
nápravu autoritatívnych rozhodnutí porušujúcich práva účastníkov konania. Z toho vyplýva,
že účastník konania má právo podať opravný prostriedok, ak ním napadnuté rozhodnutie
v závislosti od procesného postavenia účastníka konania mení jeho právne pomery alebo ich
naopak ponecháva nezmenené spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí.
Sťažovateľ vystupoval v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku na strane žalovaného, a preto jeho záujem v tomto konaní spočíval v tom, aby
vydané stavebné povolenie, na základe ktorého už stavbu uskutočnil, nebolo krajským
súdom zrušené. K takému záveru mohlo dôjsť buď zamietnutím žaloby, alebo zastavením
konania bez meritórneho rozhodnutia. Konanie krajského súdu bolo zavŕšené uznesením
o zastavení konania, pretože žalobkyňa napadla stavebné povolenie odvolaním v správnom
konaní a jej žaloba tak nespĺňala požiadavku plynúcu z ustanovenia § 247 ods. 2 OSP
(pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu
podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť). Vydané stavebné
povolenie tak naďalej ostalo platným [aj keď v dôsledku pochybenia stavebného úradu (nie
v dôsledku rozhodnutí krajského súdu) neprávoplatným] administratívnym rozhodnutím,
ktorým bolo sťažovateľovi priznané subjektívne právo uskutočniť stavbu. Právna pozícia
sťažovateľa sa tak uznesením krajského súdu o zastavení konania nijako nezmenila.
Ukončenie prvostupňovej fázy konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku preto v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako neúspech sťažovateľa
v procese súdnej ochrany jeho subjektívnych práv.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej súvislosti medzi uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí odvolaní proti
rozhodnutiam krajského súdu a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Zjavne neopodstatnená je predložená sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie
práva zaručeného čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd tu odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom
(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983).
Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,
č. 131).
Z citovanej judikatúry vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru
s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel
k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie iného práva
zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že
v rámci meritórneho prerokovania časti sťažnosti namietajúcej porušenie práva zaručeného
čl. 13 dohovoru by za žiadnych okolností nemohol dospieť k záveru o porušení tohto práva.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite
(zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010