Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. zastúpenej advokátom Mgr. R. P.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a , práv zaručených a

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy

porušenia práv plynúcich z dohovoru zaručeného čl. 13 dohovoru a práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. marca 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. , .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mesto Nitra ako príslušný stavebný úrad (ďalej

len „stavebný úrad“) vydalo 9. júna 2006 sťažovateľovi stavebné povolenie

č. SP 9196/2006-004-Ing.Ki, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2006. Sťažovateľom

uskutočnenú stavbu stavebný úrad povolil užívať kolaudačným rozhodnutím

č. SP 19443/2006-006-Ing.Ki z 27. októbra 2006.

Zároveň 13. júna 2006 Mgr. J. B., N. (ďalej len „žalobkyňa“), požiadala stavebný

úrad o vstup do stavebného konania, čo zdôvodnila uplatnením reštitučných nárokov

na pozemky, ktorých sa stavba uskutočnená sťažovateľom má dotýkať. Stavebný úrad jej

listom z 11. júla 2006 oznámil právoplatné skončenie stavebného konania a uviedol, že

nároky žalobkyne „nezasahujú do časti pozemkov, kde bude realizovaná stavba“.

Žalobkyňa 20. októbra 2006 podala žalobu, ktorou žiadala, aby Krajský súd v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) podľa Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uložil stavebnému úradu povinnosť

doručiť jej stavebné povolenie, a zároveň navrhla zrušenie stavebného povolenia vydaného

sťažovateľovi. V žalobe argumentovala tvrdením, že prebieha konanie o jej reštitučných

nárokoch na pozemky, ktoré boli stavbou sťažovateľa dotknuté.

Medzitým Krajský stavebný úrad v Nitre po preskúmaní stavebného povolenia mimo

odvolacieho konania rozhodnutím č. -614-010 z 23. októbra 2006 zrušil

právoplatné stavebné povolenie, ale na základe odvolania sťažovateľa Ministerstvo

výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej správy a územného

plánovania, rozhodnutím č. 2007/8576/17058-3/Ka z 13. marca 2007 rozhodnutie Krajského

stavebného úradu v Nitre zrušilo.

Na základe žiadosti krajský súd uznesením č. k. -127 zo 16. apríla 2008

pripustil sťažovateľa do konania o žalobe žalobkyne ako vedľajšieho účastníka na strane

stavebného úradu. Krajský súd uznesením č. k. -156 z 28. novembra 2008

uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť žalobkyni stavebné povolenie. Vychádzal

zo zistenia, že sťažovateľ v čase podávania žiadosti o vydanie stavebného povolenia vedel

o uplatnení reštitučného nároku k sporným pozemkovým parcelám, a teda že „jeho

vlastníctvo je spochybnené“. Preto so žalobkyňou mal stavebný úrad konať ako

s účastníčkou stavebného konania a vydanie stavebného povolenia jej oznámiť jeho

doručením. V poučení o opravnom prostriedku krajský súd uviedol, že „proti tomuto

uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok“.

Stavebný úrad 19. januára 2009 doručil stavebné povolenie žalobkyni, ktorá

28. januára 2009 doručila stavebnému úradu odvolanie proti stavebnému povoleniu.

Stavebný úrad oznámil 27. februára 2009, že jej odvolanie považuje za neprípustné, pretože

sa nejde o odvolanie podľa o správnom konaní (Správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).

Opierajúc sa o informáciu o podaní odvolania žalobkyňou krajský súd podľa § 250d

ods. 3 uznesením z 26. februára 2009 zastavil konanie o žalobe žalobkyne. Krajský súd

potom 17. apríla 2009 uznesením č. k. -192 opravil uznesenie z 28. novembra

2008, ktorým uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť stavebné povolenie žalobkyni,

a to tak, že stavebný úrad označil ako žalovaného v I. rade a sťažovateľa ako žalovaného

v II. rade. Povinnosť doručiť stavebné povolenie žalobkyni potom bola uložená žalovanému

v I. rade. Zároveň v ten istý deň krajský súd uznesením č. k. -190 rovnakým

spôsobom opravil aj uznesenie z 26. februára 2009, ktorým bolo konanie o žalobe

žalobkyne zastavené. V oboch opravných uzneseniach krajský súd poučil účastníkov

konania o ich práve podať odvolanie.

Sťažovateľ podal proti obom uzneseniam krajského súdu v znení ich opravných

uznesení odvolania. V odvolaní proti uzneseniu o povinnosti doručiť žalobkyni stavebné

povolenie v spojení s opravným uznesením zo 17. apríla 2009 argumentoval poukazom

na zmenu právnej úpravy účinnú od 15. októbra 2008 [

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)], na základe ktorej ho podľa jeho názoru

krajský súd mal pribrať do konania ako účastníka, „pretože vedľajší účastník nemá rovnaké

oprávnenia ako účastník...“. Hoci krajský súd opravným uznesením zo 17. apríla 2009

„fakticky prijal T. za účastníka konania..., k úplnému napraveniu“ nezákonného

a neústavného stavu „môže dôjsť len vtedy, ak T. budú zachované všetky práva, ktoré by

malo, keby k uvedenému nezákonnému/neústavnému stavu nedošlo. Inými slovami, vo svetle

práva na spravodlivý súdny proces musí byť s ohľadom na T.

interpretovaný a aplikovaný tak, že T. má právo odvolať sa proti celému uzneseniu...“.

V odvolaní sťažovateľ tiež spochybňoval právnu relevanciu reštitučných nárokov žalobkyne

pre stavebné konanie, v ktorom bolo stavebné povolenie vydané.

V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania v spojení s opravným

uznesením zo 17. apríla 2009 sťažovateľ namietal porušenie princípov právneho štátu.

Podľa jeho názoru totiž krajský súd „porušil zásadu prezumpcie platnosti a správnosti

rozhodnutí štátnych orgánov a postupoval spôsobom, ktorý je absolútne nepredvídateľný,

keďže Stavebné povolenie je právoplatné a nikdy nebolo právoplatne zrušené a T. sa

spolieha na jeho správnosť a v dobrej viere užíva na jeho základe získané práva“.

Sťažovateľ tvrdil, že žalobkyňa nemala právo podať odvolanie, keďže stavebné povolenie je

už právoplatné, a touto otázkou sa krajský súd vôbec nezaoberal. Rovnako ako v prvom

odvolaní, aj v tomto prípade sťažovateľ namietal, že nebol pribratý do konania ako jeho

účastník hneď po nadobudnutí účinnosti novely , teda hneď

po 15. októbri 2008.

Najvyšší súd o oboch podaných odvolaniach sťažovateľa rozhodol uznesením

z 10. marca 2010 v konaní sp. zn. , tak, že ich odmietol.

V prvom prípade bol najvyšší súd toho názoru, že poučenie krajského súdu o neprípustnosti

podania opravného prostriedku proti jeho uzneseniu o povinnosti stavebného úradu doručiť

žalobkyni stavebné povolenie je vzhľadom na dikciu právnej úpravy správne. Poukázal

pritom predovšetkým na ustanovenie druhej vety , podľa ktorej opravný

prostriedok je v správnom súdnictve prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti

. Keďže ustanovenie regulujúce právo

súdu uložiť správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie opomenutému účastníkovi

konania výslovne neformuluje právo podať proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok,

potom zákonodarca „prejavil vôľou v spojení s právnou úpravou ustanovenou v § 246c

ods. 1, veta druhá tak, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok“. Relevantné ustanovenia podľa názoru najvyššieho súdu nepripúšťajú dvojaký

výklad, a preto nemožno uvažovať o výklade preferovanom sťažovateľom, podľa ktorého

ústavná konformita interpretácie právnych noriem v danom prípade podanie odvolania

umožňuje.

Druhé odvolanie sťažovateľa najvyšší súd taktiež odmietol. Vychádzal zo záveru, že

uznesením o zastavení konania o žalobe žalobkyne „neboli dotknuté žiadne subjektívne

práva odvolateľa T., a. s., keďže preskúmavacie konanie voči rozhodnutiu žalovaného

správneho orgánu, ktoré bolo vydané v jeho prospech, bolo zastavené.“. Sťažovateľ tak

„nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenému uzneseniu súdu prvého

stupňa v zmysle v spojení s , pretože súd prvého stupňa týmto

uznesením zastavil konanie, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o povolení stavby v jeho

prospech, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím súdu nedošlo k porušeniu žiadnych

jeho subjektívnych práv, a nemožno ho považovať za neúspešného účastníka

v preskúmavacom konaní.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdené porušenie základného

práva na súdnu ochranu zdôvodňuje porušením dvojinštančnosti súdneho konania

v správnom súdnictve, keďže najvyšší súd pri odmietnutí jeho odvolania proti uzneseniu

o uložení povinnosti stavebnému úradu doručiť žalobkyni stavebné povolenie dospel

k záveru, že také odvolanie nie je prípustné. Záver najvyššieho súdu by podľa sťažovateľa

bol akceptovateľný len v prípade, „ak by účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia bol iba ten kto tvrdil, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené,

hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať a správny orgán, a práva žiadnych

ďalších osôb by predmetným rozhodnutím neboli dotknuté“. Sťažovateľ je však toho

názoru, že z prvostupňového rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že „nariadením

doručenia a následným doručením Stavebného povolenia pani B. automaticky došlo

k ‚zrušeniu‘ alebo ‚odňatiu‘ právoplatnosti Stavebného povolenia.“. Podľa sťažovateľa

„platné právo inštitút ‚odňatia’ právoplatnosti právoplatnému rozhodnutiu nijakým

spôsobom neupravuje ani takýto pojem nepozná. Jediný spôsob, akým je možné odňať

účinky právoplatnému rozhodnutiu je zrušiť takéto rozhodnutie v konaní o riadnom alebo

mimoriadnom opravnom prostriedku, alebo rozsudkom v správnom súdnictve. Stavebné

povolenie však takýmto spôsobom nikdy zrušené nebolo.“.

Aj účelom novely účinnej od 15. októbra 2008 bolo

podľa sťažovateľa „efektívne zabezpečiť osobám, ktorých právo na spravodlivý proces

môže byť v správnom súdnictve zrušením rozhodnutia dotknuté, právo na spravodlivý súdny

proces. Novela však môže svoj cieľ dosiahnuť len vtedy, ak sa dotknutá osoba môže

efektívne brániť proti spochybňovaniu jej práv aj pri rozhodovaní podľa .

V opačnom prípade je jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces iba

iluzórne.“. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu mu boli „efektívne

odňaté práva nadobudnuté na základe právoplatného Stavebného povolenia, ktoré nebolo

nikdy platne zrušené. Sťažovateľ má za to, že ako minimálnu procesnú garanciu by mal mať

právo domáhať sa, aby takéto rozhodnutia preskúmal súd druhej inštancie.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že stavebné povolenie možno považovať za majetok,

ktorý je predmetom ochrany podľa a podľa dodatkového protokolu.

„Krajský súd do takéhoto existujúceho práva Sťažovateľa zasiahol Pôvodným uznesením

a Uznesením o zastavení v konaní, v ktorom efektívne Sťažovateľa o tento ‚majetok‘‚obral‘.

Najvyšší súd tvrdí, že preskúmanie Pôvodného uznesenia ako aj Uznesenia o zastavení je

neprípustné. Inými slovami, Najvyšší súd tvrdí, že umožňuje zbaviť niekoho majetku

v konaní, na ktoré sa nevzťahuje zásada dvojinštančnosti. Takýto výklad je neudržateľný.“

Porušenie svojich označených práv sťažovateľ tvrdí aj s poukazom na záver

najvyššieho súdu, ktorý ho viedol k odmietnutiu odvolania proti uzneseniu o zastavení

konania o žalobe žalobkyne. Podľa tohto záveru sťažovateľ nebol oprávnený podať

odvolanie, pretože ho vzhľadom na zastavenie konania nemožno považovať za neúspešného

účastníka, pričom výklad ustanovenia priznáva právo podať odvolanie iba

neúspešnému účastníkovi konania.

Sťažovateľ v sťažnosti dôvodil, že „nie je možné urobiť záver, že Sťažovateľ bol v

konaní úspešný. Ak by kritériom úspešnosti malo byť vyhovenie návrhom účastníka v konaní

v plnom rozsahu, tak Krajský súd návrhom Sťažovateľa nevyhovel.“. Keďže k zastaveniu

konania „došlo potom, čo v predmetnom konaní súd svojim postupom ‚odňal‘ Stavebnému

povoleniu Sťažovateľa právoplatnosť a umožnil ‚otvorenie‘ Stavebného konania, ktoré bolo

právoplatne ukončené a na základe ktorého Sťažovateľ legálne nadobudol práva a tieto

užíval“, potom nemožno uzavrieť, že zastavenie konania prinieslo sťažovateľovi úspech.

Preto ak najvyšší súd odmietol odvolanie z dôvodu úspechu sťažovateľa v konaní,

„negarantoval rovnaké procesné práva všetkým účastníkom konania, ale medzi účastníkmi

selektoval a rozhodol (na základe kritérií, ktoré platné právo nepozná), ktorý z účastníkov

má a ktorý nemá právo podať opravný prostriedok. V dôsledku takéhoto postupu Sťažovateľ

bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nemá reálnu možnosť obrátiť sa na súd, aby mu bola

poskytnutá súdna ochrana.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv vlastniť majetok podľa

článku 20 a práv pokojne užívať majetok podľa článku 1

Dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2010, sp. zn. 1 Sžo

282/2009, porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca

2010, sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiku je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti predostrel námietky proti odmietnutiu

oboch jeho odvolaní najvyšším súdom.

V prípade prvého odvolania smerujúceho proti uzneseniu krajského súdu, ktorým

uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť žalobkyni stavebné povolenie vydané

v prospech sťažovateľa, najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho podať nemožno.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti .

Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa názoru ústavného súdu už na prvý pohľad možno uzavrieť, že výklad

a následná aplikácia citovaných ustanovení najvyšším súdom rešpektujú požiadavku

ochrany sťažovateľových práv a právom chránených záujmov. Platí to predovšetkým

pri formálnom hodnotení súvislosti citovaných ustanovení. Ak totiž

vzťahujúci sa vzhľadom na svoje systematické zaradenie na všetky typy konania

v správnom súdnictve výslovne ustanovuje prípustnosť opravného prostriedku v správnom

súdnictve len voči tým rozhodnutiam súdov, pri ktorých to zákon explicitne uvádza,

a zároveň v ustanovení zákon výslovne právo podať opravný prostriedok

proti rozhodnutiu o uložení povinnosti doručiť správne rozhodnutie účastníkovi konania,

s ktorým správny orgán nekonal, nepripúšťa, potom právny záver, že proti takému

rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné v žiadnom prípade nemožno kvalifikovať ako

arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd sa na tomto mieste plne stotožňuje so spôsobom, akým sa najvyšší súd

vysporiadal so sťažovateľovou argumentáciou v odvolaní, ktorá spočívala v poukaze na

judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa interpretačného postupu všeobecných súdov v tých

prípadoch, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne

súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom). Najvyšší súd správne zhodnotil, že

v prípade sťažovateľa „nejde o situáciu, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje

dvojaký výklad, keďže vôľa zákonodarcu v právnej norme ustanovenej... v § 250b ods. 2

v spojení s § 246c ods. 1, veta druhá je výslovne ustanovená“. K tomuto záveru ústavný súd

nemá čo doplniť, pretože ním najvyšší súd dostatočne objasnil svoje interpretačné úvahy

a zodpovedal na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní spôsobom súladným

s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46

ods. 1 i dohovoru.

Ani materiálne hľadisko pri predbežnom prerokovaní sťažnosti však podľa názoru

ústavného súdu nesvedčí v prospech sťažovateľa.

Predovšetkým sťažovateľom prezentovaná konštrukcia, že uznesením krajského súdu

č. k. -156 z 28. novembra 2008 bola vydanému stavebnému povoleniu

„odňatá“ právoplatnosť, nezohľadňuje dôsledne všetky procesné aspekty problematiky.

Ak totiž správny orgán s fyzickou osobou alebo právnickou osobou nekoná ako

s účastníkom konania, hoci tak konať mal a mal mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje

rozhodnutie, potom toto vydané administratívne rozhodnutie, hoci doručené všetkým

ostatným účastníkom konania, nemôže nadobudnúť právoplatnosť. Vyplýva to z legálnej

definície právoplatného administratívneho rozhodnutia obsiahnutej v ustanovení § 52 ods. 1

Správneho poriadku [rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad),

je právoplatné]. Preto, ak všeobecný súd v správnom súdnictve rozhodnutím uloží

správnemu orgánu doručiť prvostupňové správne rozhodnutie subjektu, s ktorým sa malo

v správnom konaní konať ako s účastníkom, potom zo štvrtej vety

jednoznačne vyplýva, že cieľom súdneho rozhodnutia je okrem iného aj zabezpečiť

opomenutému účastníkovi možnosť podať proti správnemu rozhodnutiu prvého stupňa

odvolanie. Ak by však podané odvolanie opomenutého účastníka v správnom konaní viedlo

k zmene alebo k zrušeniu individuálneho správneho aktu, neznamená to, že ostatní účastníci

definitívne stratili možnosť domáhať sa svojich hmotných subjektívnych práv. Slúži im

na to práve inštitút správneho súdnictva, v rámci ktorého sa môžu domáhať prieskumu

a zrušenia správnych rozhodnutí.

V prerokúvanom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby odvolanie žalobkyne

proti vydanému stavebnému povoleniu viedlo k jeho zmene alebo zrušeniu druhostupňovým

správnym orgánom, neznamená to, že sťažovateľ už definitívne stráca možnosť ochrany

svojho subjektívneho práva na uskutočnenie stavby. Žalobou podľa druhej hlavy piatej časti

by sa v takom prípade bez akýchkoľvek pochybností mohol

domáhať preskúmania zákonnosti druhostupňového správneho rozhodnutia.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu

prvostupňovým rozhodnutím krajského súdu z 28. novembra 2008 boli „efektívne odňaté

práva nadobudnuté na základe právoplatného Stavebného povolenia“. Uznesenie krajského

súdu o uložení povinnosti stavebnému úradu doručiť stavebné povolenie žalobkyni ako

opomenutej účastníčke stavebného konania predsa nemožno považovať za meritórne

rozhodnutie o žalobe žalobkyne. Aj to je zrejme dôvod, prečo zákonodarca v právnej úprave

neumožnil ostatným účastníkom správneho konania podať proti rozhodnutiu podľa § 250b

ods. 2 opravný prostriedok, a vylúčil tak uplatňovanie zásady dvojinštančnosti súdneho

konania v tomto prípade.

Námietky zdôvodňujúce tvrdené porušenie označených práv uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 28.

novembra 2008, tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné a nespôsobilé v rámci

meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv a práv

zaručených dohovorom rozhodnutím, ktorým najvyšší súd odmietol jeho odvolanie proti

uzneseniu krajského súdu č. k. -182 z 26. februára 2009 o zastavení konania

o žalobe žalobkyne. Najvyšší súd bol toho názoru, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobu

na podanie odvolania proti takému prvostupňovému rozhodnutiu, lebo vzhľadom na spôsob

rozhodnutia (zastavenie konania) nemožno dospieť k záveru, že by sťažovateľ bol v konaní

o žalobe neúspešný. Podľa najvyššieho súdu len neúspešný účastník konania má podľa

právo podať proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu odvolanie.

Aj v tomto prípade sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

a to nielen preto, že interpretačný postoj najvyššieho súdu je v súlade s ustálenou

judikatúrou všeobecných súdov (napríklad rozsudok najvyššieho súdu z 28. mája 2009

v konaní sp. zn. ).

Odvolanie v správnom súdnictve (ale aj v iných druhoch právom regulovaných

aplikačných procesov) predstavuje opravný prostriedok. Jeho účelom je teda dosiahnuť

nápravu autoritatívnych rozhodnutí porušujúcich práva účastníkov konania. Z toho vyplýva,

že účastník konania má právo podať opravný prostriedok, ak ním napadnuté rozhodnutie

v závislosti od procesného postavenia účastníka konania mení jeho právne pomery alebo ich

naopak ponecháva nezmenené spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí.

Sťažovateľ vystupoval v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku na strane žalovaného, a preto jeho záujem v tomto konaní spočíval v tom, aby

vydané stavebné povolenie, na základe ktorého už stavbu uskutočnil, nebolo krajským

súdom zrušené. K takému záveru mohlo dôjsť buď zamietnutím žaloby, alebo zastavením

konania bez meritórneho rozhodnutia. Konanie krajského súdu bolo zavŕšené uznesením

o zastavení konania, pretože žalobkyňa napadla stavebné povolenie odvolaním v správnom

konaní a jej žaloba tak nespĺňala požiadavku plynúcu z ustanovenia

(pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu

podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť). Vydané stavebné

povolenie tak naďalej ostalo platným [aj keď v dôsledku pochybenia stavebného úradu (nie

v dôsledku rozhodnutí krajského súdu) neprávoplatným] administratívnym rozhodnutím,

ktorým bolo sťažovateľovi priznané subjektívne právo uskutočniť stavbu. Právna pozícia

sťažovateľa sa tak uznesením krajského súdu o zastavení konania nijako nezmenila.

Ukončenie prvostupňovej fázy konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku preto v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako neúspech sťažovateľa

v procese súdnej ochrany jeho subjektívnych práv.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí odvolaní proti

rozhodnutiam krajského súdu a sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu

( ) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru).

Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti

pre namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu,

bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Zjavne neopodstatnená je predložená sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie

práva zaručeného čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd tu odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983).

Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A,

č. 131).

Z citovanej judikatúry vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru

s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel

k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie iného práva

zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že

v rámci meritórneho prerokovania časti sťažnosti namietajúcej porušenie práva zaručeného

čl. 13 dohovoru by za žiadnych okolností nemohol dospieť k záveru o porušení tohto práva.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite

(zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, priznanie nároku na náhradu trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010