Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., zastúpenej JUDr. Michalom Feciľakom, Advokátska

kancelária, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.

-36 z 20. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -36 z 20. decembra 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky, je uznesenie

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20. 12. 2013. Uznesenie Krajského

súdu v Prešove nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 04. 02. 2014.

Sťažovateľka sa podanou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Prešove dňa 05. 06.

2013 domáhala, aby súd uložil žalovanému Obvodnému pozemkovému úradu Prešov,

v konaní č. k. konať a doručiť žalobcovi (sťažovateľke) rozhodnutie

č.: OPPaLH 99/92 -1/S1 zo dňa 22. 01. 1999, OPPaLH 99/92 - 11/S1 zo dňa 07. 04. 1999

a OPPaLH 99/92 - 13/S1 zo dňa 14. 04. 1999, do 30 dní od právoplatnosti uznesenia

a taktiež aj povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.

V žalobe sťažovateľka poukázala na nečinnosť žalovaného - Obvodného

pozemkového úradu Prešov, v konaní vedenom pod č. k. OPPaLH 99/92 vo veci navrátenia

vlastníctva k pozemkom bývalého pozemkového spoločenstva - Urbár Šváby. Poukázala na

to, že listom zo dňa 28. 03. 2012 doručeným dňa 30. 04. 2012 vyzvala žalovaného

na doručenie rozhodnutí vydaných v tomto konaní, keďže mala vedomosť o tom, že žalovaný

v roku 2011 niektorým - žijúcim členom Urbáru Šváby doručoval vydané rozhodnutia

na základe uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 31. 03. 2011.

Keďže žalovaný na výzvu sťažovateľky nereagoval a požadované rozhodnutia jej

nedoručil, podala sťažovateľka dňa 08. 04. 2013 Okresnej prokuratúre Prešov Podnet -

upozornenie na nezákonný postup pred podaním žaloby na nečinnosť orgánu verejnej

správy.

Dňa 27. 05. 2013 bola sťažovateľke doručená odpoveď Okresnej prokuratúry Prešov

k podanému podnetu č. Pd 95/13 z22. 05. 2013, v ktorej okresný prokurátor okrem iného

uviedol, že „Preskúmaním na vec sa vťahujúceho spisového materiálu nebol zistený

zákonný dôvod na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení.“

Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. zo dňa 20. 12. 2013 žalobu

sťažovateľky zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal...

Všetky vyššie uvedené rozhodnutia mali vyznačenú doložku právoplatnosti

a vykonateľnosti, tzn., že prebehlo reštitučné konanie na základe návrhu Urbár Šváby -

pozemkové spoločenstvo, ktoré v konaní zastupoval vtedajší predseda S. K., ktorý však, na

konanie a zastupovanie oprávnených osôb - členov pozemkového spoločenstva nebol

splnomocnený. Tzn., že nebol splnomocnený zastupovať ani právnu predchodkyňu

sťažovateľky – E. R.. Túto skutočnosť preukazuje čestné prehlásenie E. R. zo dňa 02. 10.

2008...

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v 7. rade konal so S. K. bez

toho, aby sa tento preukázal, že je oprávnený konať za oprávnené osoby. Takéto oprávnenie

zo stanov Urbárskeho spoločenstva Šváby, na ktoré poukazuje žalovaný nevyplýva...

Ďalej sťažovateľka predložila Krajskému súdu v Prešove tabuľku, z ktorej vyplýva, že

súčet platných podielov podielnikov uvedených v plnomocenstve z 20. 11. 1992 predstavuje

iba 47,35 % podielov z celku. Keďže tento zoznam podielnikov v roku 1992 nebol správny,

bol OPU PO predložený iný zoznam podielnikov Urbáru Šváby s menami 148 podielnikov,

tak ako sú uvedené v zoznamoch podielnikov, ktoré sú prílohou žiadaných - nedoručených

rozhodnutí OPÚ PO (č. OPPaLH 99/92 -1/S1, OPPaLH 99/92 -11/S1 a OPPaLH 99/92

-13/S1). Z priloženej tabuľky taktiež vyplýva, že súčet platných podielov podielnikov, ktorí

platne podpísali splnomocnenie z 20. 11. 1992 a sú uvedení aj v zoznamoch osôb, ktoré sú

prílohou nedoručených rozhodnutí, je iba 38,59 % z celku. ...»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo M. V. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20.12.2013, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20.12.2013 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. V. trovy konania pozostávajúce z

trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR (za dva úkony po 134,- EUR - prevzatie a

príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po

8,04 EUR a DPH vo výške 56,82 EUR zo základu dane 284,08 EUR) na účet advokáta

JUDr. Michala Feciľaka do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -36 z 20. decembra 2013.

Krajský súd označeným rozhodnutím zamietol návrh sťažovateľky proti nečinnosti orgánu

verejnej správy proti odporcovi Okresný úrad Prešov, pozemkový a lesný odbor.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným

právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil

povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný,

ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej

a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie

uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. -36 z 20. decembra 2013,

ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky proti nečinnosti orgánu verejnej správy,

sťažovateľka namieta, že krajský súd týmto uznesením nedôvodne zamietol návrh

sťažovateľky, ktorým žiadala o doručenie reštitučných rozhodnutí, ktoré boli doručené

ostatným žijúcim členom pozemkového spoločenstva. Ďalej krajský súd nesprávne

vyhodnotil otázku platnosti splnomocnenia S. K. na zastupovanie v reštitučnom konaní.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne.

Krajský súd v uznesení č. k. -36 z 20. decembra 2013 dospel k týmto

právnym záverom:

„... Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ktoré sa analogicky

vzťahujú aj na daný prípad, návrh nie je prípustný, lebo od vydania rozhodnutí, ktoré

navrhovateľka žiada doručiť uplynula lehota viac ako 3 rokov (ide o rozhodnutia z roku

1999 a návrh bol podaný v roku 2013).

Okrem neprípustnosti krajský súd návrh zamietol aj pre jeho nedôvodnosť.

Ak dodatočne po smrti E. R. spochybňuje navrhovateľka ako jej právna nástupkyňa platnosť

plnomocenstva, ktorým E. R. splnomocnila Š. K. na zastupovanie v konaní podľa zákona

č. a rozhodnutia žiada doručiť na základe čestného prehlásenia E. R. zo dňa

02. 10. 2008 je potrebné uviesť, že v konaní podľa možno uložiť správnemu

orgánu povinnosť konať len v prípade, že nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom. Z ustanovení , ale ani

z iných právnych predpisov odporcovi nevyplýva právo (teda ani povinnosť) posudzovať

platnosť plnomocenstva, posúdenie tejto otázky (posúdenie platnosti právneho úkonu -

plnomocenstva) neprislúcha ani krajskému súdu v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej

správy. O platnosti či neplatnosti právneho úkonu môže rozhodovať jedine súd v riadnom

civilnom konaní a až do rozhodnutia súdu je správny orgán svojimi právoplatnými

rozhodnutiami viazaný.

Keďže odporca nemôže posudzovať platnosť plnomocenstva, nemôže posúdiť

ani dôvodnosť tvrdení navrhovateľky, že jej majú byť doručené reštitučné rozhodnutia

z roku 1999. Naopak správny orgán je právoplatnými rozhodnutiami viazaný...“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou neprípustnosti

návrhu (od vydania rozhodnutí, ktoré sťažovateľka žiadala doručiť, uplynula lehota viac ako

3 rokov) a aj s otázkou nedôvodnosti návrhu, ktorý sťažovateľka oprela o spochybnenie

neplatnosti splnomocnenia, ktorým jej právna predchodkyňa splnomocnila S. K.

na zastupovanie v reštitučnom konaní (o platnosti splnomocnenia môže rozhodnúť

všeobecný súd v občianskom súdnom konaní, a nie krajský súd v konaní proti nečinnosti

orgánu verejnej správy).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí

aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovateľka nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

uznesením č. k. -36 z 20. decembra 2013 neporušil sťažovateľkou označené

základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

č. k. z 20. decembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie uznesenia krajského

súdu č. k. -36 z 20. decembra 2013 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014