Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 224/09
PDF · 166.45 KB
No categories available
III. ÚS 224/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a E. K., obaja bytom K., zastúpených advokátkou
JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 332/2008 z 18. marca 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009
faxom (8. júla 2009 poštou) doručená sťažnosť J. K. a E. K., obaja bytom K. (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie ich
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 332/2008 z 18. marca 2009.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Žiadosťou zo dňa 27. 6. 1994 sme U. požiadali o prevod predmetného bytu
do nášho vlastníctva v zmysle Zákona č. 182/1993 Z. z. Táto žiadosť mu bola doručená dňa
30. 6. 1994.
U. s nami zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu neuzavrel, napriek našim
opakovaným žiadostiam zo dňa 16. 7. 1994, 16. 8. 1994, 5. 12. 1994, 12. 9. 1997 a 4. 4.
2002.
Stanovisko U. je také, že vzhľadom na to, že predmetný byt je v rodinnom dome,
nemá povinnosť tento byt previesť do nášho vlastníctva. Argumentuje pritom skutočnosťou,
že od roku 1993 došlo k viacerým zmenám Zákona č. 182/1993 Z. z., pričom Zákonom
č. 151/1995 Z. z. boli z bytov, na ktoré sa predmetný zákon vzťahuje, vylúčené byty
v rodinných domoch.
Vzhľadom na to sme my, sťažovatelia podali návrh na začatie konania na určenie
povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode bytu do vlastníctva.
Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 10 C 69/2005 zo dňa 27. 8. 2008 žalobu
zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5 Co 332/2008-98 zo dňa 18. 3. 2009,
ktorý bol doručený našej právnej zástupkyni dňa 7. 5. 2009, súd potvrdil rozsudok súdu
I. stupňa a nám nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej ich
náhradu nepriznal...
Z doposiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov
vyplýva podľa nášho názoru nepochybne, že rozhodnutím - rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co 332/2008 zo dňa 18. 3. 2009 bolo porušené naše právo vlastniť
majetok a právo na ochranu nášho vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy
SR v spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy SR...
Rozhodnutiami všeobecných súdov, vrátane odvolacieho súdu bolo do tohto nášho
práva zakotveného v článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. 1, 2 Ústavy
SR, zasiahnuté, keďže tieto súdy odmietli poskytnúť ochranu nášmu právu nadobudnúť
a vlastniť majetok v súlade s ustanoveniami Zákona o vlastníctve bytov.
Sme toho názoru, že pri výklade ustanovení Zákona o vlastníctve bytov súd musí
vychádzať zo zásady, podľa ktorej treba tomu, komu zákon určité práva poskytuje, tieto
práva aj priznať. Vo vzťahu k nám ako nájomcom nájomného bytu je reštriktívny výklad
Zákona o vlastníctve bytov naviac v rozpore s jeho znením, nedôvodným obmedzením nášho
práva na nadobudnutie bytu do vlastníctva...
Z citovaných nálezov ústavného súdu, ktoré si ústavný súd osvojil aj vo svojom
zásadnom rozhodnutí vo veci Zákona o vlastníctve bytov (PL. ÚS 26/00) vyplýva,
že ochranu podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR požíva aj právo na nadobudnutie veci
do vlastníctva za podmienok uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch.
Toto právo na nadobudnutie vecí do vlastníctva, ako ústavný súd opakovane
konštatoval, je potrebné priznať každému, za podmienok uvedených v zákonoch, resp.
v Ústave SR.
Z citovaných ustanovení Zákona o vlastníctve bytov je nesporné, že sťažovatelia
splnili podmienky na nadobudnutie bytu do vlastníctva za podmienok uvedených v Zákone
o vlastníctve bytov, vrátane práva na to, aby im tento byt bol prevedený v zákonom
stanovenej lehote, za cenu, ktorej maximálna výška je stanovená v zákone.
Vzhľadom na to, že odporca v konaní pred súdom do toho ich práva tým, že byt,
ktorého sú sťažovatelia nájomcami do ich vlastníctva v stanovenej lehote a za podmienok
uvedených v zákone nepreviedol a odvolací súd odmietol svojim rozsudkom poskytnúť
sťažovateľom ochranu ich práva, zasiahol tým do práva sťažovateľov zakotveného v článku
20 ods. 1, teda do práva sťažovateľov vlastniť majetok a do práva sťažovateľov na ochranu
ich vlastníckeho práva.“
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že:
„Právo sťažovateľov J. K. a E. K. vlastniť majetok a právo na ochranu ich
vlastníckeho práva zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods. 1, 2
Ústavy SR, bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 332/2008 zo dňa 18. 3.
2009 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 332/2008 zo dňa 18. 3. 2009 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaných právach sťažovateľov.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi J. K. všetky trovy tohto
konania.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke E. K. všetky trovy tohto
konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.
Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03,
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva.
Aplikácia a výklad zákonov je v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy v právomoci
všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá dôvod do takýchto rozhodnutí zasahovať (III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
V danom prípade sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok v spojení s rovnosťou rozsudku krajského súdu. Tomuto rozsudku vytýkajú
porušenie svojich základných práv bez toho, že by namietali jeho postup, ktorý
by mal za následok porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo požiadavku spravodlivosti súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Spracovatelia v sťažnosti citujú rozhodnutia ústavného súdu, pokiaľ v abstraktnej
kontrole rozhodoval o otázke bytov bez toho, aby vykonali premostenie medzi abstraktnou
kontrolou a konkrétnou kontrolou, ktorú namietajú.
Ústavný súd takéto premostenie súc viazaný petitom návrhu (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) vykonať nemôže.
K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd uvádza, že v zásade nie je možné, aby bol všeobecný súd považovaný
za primárneho porušovateľa práva vlastniť a pokojne užívať majetok iba z dôvodu,
že do jeho právomoci patrí preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy
a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci podľa čl. 142
ods. 1 ústavy.
Keďže sťažovatelia v sťažnosti nenamietali porušenie ústavných princípov
spravodlivého procesu podľa čl. 46 a nasl. ústavy, ale namietali len porušenie základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
bez akýchkoľvek spojitostí s princípmi spravodlivého procesu, ústavný súd ich sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľmi namietané porušenie čl. 12 ods. 1
a 2 ústavy v sťažnosti nijako neodôvodnili.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2009