Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 109/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting

& Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Kvasnica, pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa

uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -81 z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,

Sad A. Kmeťa 24, Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -81 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že „novým“ návrhom

z 12. novembra 2013 požiadala sťažovateľka súdneho exekútora ,

exekútorský úrad, , o vykonanie exekúcie proti

, , a , (ďalej len „povinní“).

Exekučným titulom bol v danom prípade rozsudok Obvodného súdu Bratislava II

č. k. -35 z 21. februára 1995 (právoplatný 19. apríla 1995 a vykonateľný

22. apríla 1995), ktorým tento súd zaviazal povinných uhradiť právnemu predchodcovi

sťažovateľky – , sumu 44 260 Sk

s príslušenstvom, ako aj trovy konania v sume 1 768 Sk. Po doručení upovedomenia

o začatí exekúcie sp. zn. EX 2904/13 z 11. februára 2014 podali povinní 20. marca 2014

námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie.

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) prvým výrokom uznesenia

č. k. -60 z 30. decembra 2014 námietkam povinných proti exekúcii

vyhovel, keď po vykonaní dokazovania „dospel k záveru, že... sú dôvodné, nakoľko svoj dlh

v celom rozsahu dňa 25. 05. 2005 splnili“, pretože tento bol vo forme zrážok zo mzdy

povinných súdnym exekútorom , exekútorský úrad,

, zasielaný na „exekučný depozitný účet “. V tejto

súvislosti okresný súd zdôraznil, že „po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd námietkam

povinných proti exekúcii vyhovel, súd exekúciu zastaví“. Druhým výrokom citovaného

uznesenia okresný súd rozhodol, že námietky povinných proti trovám exekúcie zamieta.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom poukázal na to, že takáto

procesná obrana povinných je neopodstatnená vzhľadom na to, že „trovy uvedené

v upovedomení o začatí exekúcie sú vždy trovami predbežnými“. V okolnostiach daného

prípadu totiž „súdny exekútor nemohol mať pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie

oprávneným vedomosť o prípadnej úhrade dlžnej sumy povinnými, preto v upovedomení

o začatí exekúcie vychádzal z návrhu oprávneného“.

Proti prvému výroku uvedeného uznesenia okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie, v ktorom namietala, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože „do 01. 06. 2014 plnenie súdnemu

exekútorovi nemalo za následok zánik dlhu (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku)“.

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu v napadnutej časti

potvrdil, pretože dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Sťažovateľka v sťažnosti opätovne namieta, že „právny poriadok Slovenskej

republiky do 01. 11. 2013 nespájal s plnením súdnemu exekútorovi rovnaké právne účinky

ako s plnením oprávnenému, teda plnenie exekútorovi nebolo možné považovať za plnenie

oprávnenému a k zániku dlhu splnením dochádzalo až v okamihu, keď exekútor poukázal

vymožené plnenie oprávnenému“. Domnieva sa, že „výklad ustanovenia § 46 ods. 3

Exekučného poriadku, ktorý zvolil Krajský súd v Nitre, je popretím princípov právneho

štátu“, preto jeho rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok zaručeného .

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. -81 z 31. marca 2015 bolo

porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa , aby napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal

finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,13 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný

sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sa

napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam povinných proti exekúcii z dôvodu, že

svoj dlh v celom rozsahu splnili jeho úhradou na exekučný depozitný účet. Napadnuté

uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nezákonné, pretože je presvedčená, že

k zániku dlhu povinných vymáhaného prostredníctvom súdneho exekútora dochádza až

okamihom, keď tento vymožené plnenie poukáže oprávnenému.

V súvislosti s uplatnenou argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku uviedol, že „je nesporné, že na základe predmetného exekučného

titulu už povinní v 1. a 2 . rade v plnom rozsahu plnili pohľadávku oprávneného, a to

zrážkami zo mzdy, čo vyplýva z obsahu exekučného spisu EX 012/01. Bolo by v rozpore

s dobrými mravmi, aby na základe toho istého exekučného titulu bola opätovne vykonaná

exekúcia na tých istých povinných, ktorí už raz svoj dlh splnili. Odvolací súd v danom

prípade poukazuje na oprávneným namietané ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného

poriadku, ktoré bolo zavedené novelou účinnou od 01. 11. 2013 a vzťahuje sa aj na konania

začaté pred 01. 11. 2013 (§ 243b ods. 2) v zmysle ktorého plnenie exekútorovi má rovnané

účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému, to znamená, že tým, že povinní v 1. a 2. rade

dlh plnili exekútorovi a ak by aj tento exekútor z uvedenej sumy nepoukázal oprávnenému

nič, aj tak má takéto plnenie rovnaké účinky ako keby povinní plnili oprávnenému.

Povinnosť povinných v 1. a 2. rade zanikla, pričom následne nároky oprávneného

na poukázanie sumy vymoženej v rámci exekúcie voči súdnemu exekútorovi bolo potrebné

uplatniť v rámci exekučného konania EX 012/01 a nie v novom konaní EX 2904/13.“.

Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľka

nespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z až ,

resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , , ,

a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr.

, ).

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa .

Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiť

prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až

, resp. dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že je

kvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebol

výsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016