Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 109/2016
PDF · 149.33 KB
No categories available
III. ÚS 109/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting
& Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Kvasnica, pre namietané porušenie jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o.,
Sad A. Kmeťa 24, Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že „novým“ návrhom
z 12. novembra 2013 požiadala sťažovateľka súdneho exekútora ,
exekútorský úrad, , o vykonanie exekúcie proti
, , a , (ďalej len „povinní“).
Exekučným titulom bol v danom prípade rozsudok Obvodného súdu Bratislava II
č. k. 13 C/117/94-35 z 21. februára 1995 (právoplatný 19. apríla 1995 a vykonateľný
22. apríla 1995), ktorým tento súd zaviazal povinných uhradiť právnemu predchodcovi
sťažovateľky – , sumu 44 260 Sk
s príslušenstvom, ako aj trovy konania v sume 1 768 Sk. Po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie sp. zn. EX 2904/13 z 11. februára 2014 podali povinní 20. marca 2014
námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie.
Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) prvým výrokom uznesenia
č. k. 10 Er/1457/2013-60 z 30. decembra 2014 námietkam povinných proti exekúcii
vyhovel, keď po vykonaní dokazovania „dospel k záveru, že... sú dôvodné, nakoľko svoj dlh
v celom rozsahu dňa 25. 05. 2005 splnili“, pretože tento bol vo forme zrážok zo mzdy
povinných súdnym exekútorom , exekútorský úrad,
, zasielaný na „exekučný depozitný účet “. V tejto
súvislosti okresný súd zdôraznil, že „po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd námietkam
povinných proti exekúcii vyhovel, súd exekúciu zastaví“. Druhým výrokom citovaného
uznesenia okresný súd rozhodol, že námietky povinných proti trovám exekúcie zamieta.
V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom poukázal na to, že takáto
procesná obrana povinných je neopodstatnená vzhľadom na to, že „trovy uvedené
v upovedomení o začatí exekúcie sú vždy trovami predbežnými“. V okolnostiach daného
prípadu totiž „súdny exekútor nemohol mať pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie
oprávneným vedomosť o prípadnej úhrade dlžnej sumy povinnými, preto v upovedomení
o začatí exekúcie vychádzal z návrhu oprávneného“.
Proti prvému výroku uvedeného uznesenia okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie, v ktorom namietala, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože „do 01. 06. 2014 plnenie súdnemu
exekútorovi nemalo za následok zánik dlhu (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku)“.
Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu v napadnutej časti
potvrdil, pretože dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.
Sťažovateľka v sťažnosti opätovne namieta, že „právny poriadok Slovenskej
republiky do 01. 11. 2013 nespájal s plnením súdnemu exekútorovi rovnaké právne účinky
ako s plnením oprávnenému, teda plnenie exekútorovi nebolo možné považovať za plnenie
oprávnenému a k zániku dlhu splnením dochádzalo až v okamihu, keď exekútor poukázal
vymožené plnenie oprávnenému“. Domnieva sa, že „výklad ustanovenia § 46 ods. 3
Exekučného poriadku, ktorý zvolil Krajský súd v Nitre, je popretím princípov právneho
štátu“, preto jeho rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 bolo
porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, aby napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
355,13 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný
sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určuje ústavnému súdu rozsah, v akom sa
napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej moci má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam povinných proti exekúcii z dôvodu, že
svoj dlh v celom rozsahu splnili jeho úhradou na exekučný depozitný účet. Napadnuté
uznesenie krajského súdu považuje sťažovateľka za nezákonné, pretože je presvedčená, že
k zániku dlhu povinných vymáhaného prostredníctvom súdneho exekútora dochádza až
okamihom, keď tento vymožené plnenie poukáže oprávnenému.
V súvislosti s uplatnenou argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku uviedol, že „je nesporné, že na základe predmetného exekučného
titulu už povinní v 1. a 2 . rade v plnom rozsahu plnili pohľadávku oprávneného, a to
zrážkami zo mzdy, čo vyplýva z obsahu exekučného spisu EX 012/01. Bolo by v rozpore
s dobrými mravmi, aby na základe toho istého exekučného titulu bola opätovne vykonaná
exekúcia na tých istých povinných, ktorí už raz svoj dlh splnili. Odvolací súd v danom
prípade poukazuje na oprávneným namietané ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného
poriadku, ktoré bolo zavedené novelou účinnou od 01. 11. 2013 a vzťahuje sa aj na konania
začaté pred 01. 11. 2013 (§ 243b ods. 2) v zmysle ktorého plnenie exekútorovi má rovnané
účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému, to znamená, že tým, že povinní v 1. a 2. rade
dlh plnili exekútorovi a ak by aj tento exekútor z uvedenej sumy nepoukázal oprávnenému
nič, aj tak má takéto plnenie rovnaké účinky ako keby povinní plnili oprávnenému.
Povinnosť povinných v 1. a 2. rade zanikla, pričom následne nároky oprávneného
na poukázanie sumy vymoženej v rámci exekúcie voči súdnemu exekútorovi bolo potrebné
uplatniť v rámci exekučného konania EX 012/01 a nie v novom konaní EX 2904/13.“.
Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľka
nespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 2/2011, III. ÚS 376/08,
III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011, III. ÚS 232/2012, II. ÚS 852/2014,
III. ÚS 695/2014 a iné) pritom vyplýva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (obdobne napr.
Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Keďže vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom ústavný súd nemohol posúdiť
prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka napriek tomu, že je
kvalifikovane právne zastúpená, v sťažnosti nenamietala, že by napadnutý rozsudok nebol
výsledkom riadneho a spravodlivého procesu, túto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru
a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016