Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 232/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 , práva na ochranu zdravia podľa prvej

vety a práva podľa

postupom mestskej časti Bratislava - Karlova Ves v konaní vedenom pod č. SÚ-

/Zav/KrV, Krajského stavebného úradu v Bratislave v konaní vedenom pod

č. A-2009/2578-KOL, konaním Krajského súdu v Bratislave a jeho rozhodnutím

č. k. -121 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012

doručená sťažnosť JUDr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 prvej vety

a práva podľa postupom mestskej časti Bratislava - Karlova Ves

(ďalej len „mestská časť“) v konaní vedenom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV,

Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) v konaní

vedenom pod č. A-2009/2578-KOL, konaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) a jeho rozhodnutím č. k. -121 a Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Predmetom sťažnosťou napadnutých konaní vedených mestskou časťou a krajským

stavebným úradom bolo rozhodovanie o návrhu na priznanie postavenia účastníčky

sťažovateľke v kolaudačnom konaní vedenom mestskou časťou týkajúcom sa objektu „N.“

v B. V následnom súdnom konaní vedenom krajským súdom a najvyšším súdom sa

sťažovateľka domáhala prieskumu zákonností rozhodnutí vydaných označenými správnymi

orgánmi v správnom súdnictve.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že žiadny zo správnych orgánov ani

všeobecných súdov nezohľadnil základné ľudské práva sťažovateľky zakotvené v ústave

a „Charte ľudských práv a základných slobôd“, pričom nesprávnou aplikáciou „Rezolúcie

o ochrane jednotlivcov pri vydávaní správnych aktov (77) 31, Princípov dobrej správy

zakotvených v článku 40 Charty základných ľudských práv EU č. 2000/C 364/01,

ustanovení Správneho poriadku a Stavebného zákona došli príslušné správne orgány a

príslušné súdy k chybnému právnemu záveru o nemožnosti uplatnenia práva sťažovateľky

stať sa účastníčkou kolaudačného konania a zotrvať ako účastníčka až do skončenia

kolaudácie.“.

Sťažovateľka namieta právne posúdenie veci konajúcimi správnymi orgánmi

a súdmi, podľa ktorého nemôže „byť účastníčkou konania s poukazom na ust. § 78 ods. 1

stavebného zákona ako aj s poukazom na ust. § 14 Správneho poriadku, pretože nespĺňa

podmienky ustanovené uvedeným zákonom. Súdy ďalej skonštatovali, že s poukazom na

ust. § 140 stavebného zákona, ktorý uvádza, že ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú

sú na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Stavebný zákon

v § 78 ods. 1 určil okruh účastníkov kolaudačného konania, avšak žalobca nespĺňa ani

jednu z podmienok uvedených v tomto ustanovení...

Stavebný úrad namiesto jeho povinnosti dať sťažovateľke vždy príležitosť, aby si

mohla svoje práva a záujmy účinne obhajovať v zmysle § 3 ods. 3 Správneho poriadku

dospel k jej vylúčeniu z účastníctva v konaní a jej práva výrazne zúžil, či už v oblasti jej

informovanosti, doručovania rozhodnutí, účasti na miestnych zisťovaniach, podávaní

podnetov...

Bolo zrejmé, že sťažovatelia, ktorí boli vtom čase budúcimi vlastníkmi bytu budú ako

jediní predmetný byt č... užívať, pričom riadny a úplný priebeh kolaudačného konania sa

priamo dotýkal ich právom chránených záujmov a kolaudačným rozhodnutím mohli byť vo

svojich právach a právom chránených záujmoch priamo dotknutí.

Aj vzhľadom k tomu, že sa jednoznačne v kolaudačnom konaní preukázala vada

strechy, ktorá mala bezprostredne za následok zatekanie do bytu, ktorý sťažovateľka na

základe zmluvy o budúcej zmluve následne po kolaudácii nadobudla, bolo preukázané, že

kolaudačným konaním a rozhodnutím môžu byť dotknuté jej práva a právom chránené

záujmy spojené najmä s právom na hygienické, bezpečné a zdraviu nezávadné užívanie bytu

v kolaudovanej stavbe.“.

Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nemôžu odmietnuť poskytnúť súdnu

ochranu pred rozhodnutiami a postupmi orgánov verejnej správy, ktoré sa môžu dotknúť

základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb a iba ako účastníčka

kolaudačného konania mohla mať zabezpečenú „plnú ochranu... práv a právom chránených

záujmov, ako napríklad obhliadku predmetného bytu, kde mohla vznášať svoje vecné

pripomienky a mohla odhaliť a poukázať na zjavné závady v streche nad bytom, ktoré

pretrvávajú dodnes a sú spôsobilé poškodiť zdravie sťažovateľky. Ako sa v správnom konaní

preukázalo, sťažovateľka nebola v čase kolaudácie osobne pripustená ani len na obhliadku

zdraviu závadného bytu, ktorý mala nepochybne bezprostredne po kolaudácii nadobudnúť

do vlastníctva na základe v tom čase platnej a účinnej zmluvy o budúcej zmluve o prevode

vlastníctva.“.

Sťažovateľka ďalej spochybňuje výklad relevantných právnych predpisov

realizovaný v jej veci správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, podľa ktorého aplikácia

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je v dôsledku použitia zásady „lex generali

derogat legi priori“ vylúčená aplikáciou o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„stavebný zákon“). Sťažovateľka tvrdí, že § 78 stavebného zákona vymedzuje okruh

účastníkov kolaudačného konania všeobecne (t. j. že ním je stavebník, vlastník stavby, ak

nie je stavebníkom, a vlastník pozemku, na ktorom je stavba postavená), avšak na účel

ochrany sťažovateľkou označených základných práv by mala definícia účastníkov konania

uvedená v § 14 ods. 1 správneho poriadku slúžiť ako špeciálna právna norma a aj

„z hľadiska konformnosti uplatňovania základných ústavných práv je zrejmé, že definícia v

právnej norme „o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má

konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím

priamo dotknuté“ je mienená tak špecificky pre osobitné prípady, že žiadna všeobecná

norma v akomkoľvek osobitnom právnom predpise nemôže takúto osobu vylúčiť z

účastníctva v správnom konaní...

Z hľadiska ochrany práv fyzickej osoby garantovaných SR a zákonmi musí

mať aplikácia ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku prednosť pred zužujúcim

výkladom aplikácie ustanovenia § 78 Stavebného zákona.“. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje na jeden z komentárov k správnemu poriadku (Hutt, V. – Nikodým, D.: Nová

úprava správneho konania. Bratislava: Obzor 1970), z ktorého má vyplývať, že správny

poriadok «zabezpečuje, aby osobitné predpisy neustanovovali okruh účastníkov konania

užšie, než sa vymedzuje v ustanovení § 14 ods. 1 (dikcia „účastníkom konania je aj

ten…“)».

Sťažovateľka zároveň ústavný súd žiada o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 500 € z dôvodu „právnej neistoty, v ktorej sa dlhodobo nachádza“, ako aj ohrozenia

jej zdravia v byte, v ktorom musí dýchať pachy z toaliet iných bytov v bytovom dome.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie

sťažovateľkinho základného práva podľa „domáhať sa právnej ochrany

na inom orgáne Slovenskej republiky“, základného práva podľa prvej vety

„na ochranu zdravia“ a základného práva podľa „na ochranu ľudského

zdravia pri výkone vlastníckeho práva“ v konaní vedenom mestskou časťou pod č. SÚ-

/Zav/KrV a krajským stavebným úradom pod č. A-2009/2578-KOL.

Sťažovateľka súčasne žiada vysloviť porušenie v predchádzajúcej vete označených

základných práv a základného práva zaručeného „na preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ v konaní vedenom krajským súdom

a jeho rozhodnutím č. k. -121 a v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

. Vzhľadom na porušenie týchto základných práv sťažovateľka navrhuje zrušiť

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011 a najvyššiemu súdu

vec vrátiť na ďalšie konanie, priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré mal

byť zaviazaný vyplatiť sťažovateľke krajský stavebný úrad do 15 dní od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu a uhradiť jej trovy právneho zastúpenia v sume 323,49 €

na účet jej právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených základných práv mestskou časťou

v konaní vedenom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV, krajským stavebným úradom

v konaní vedenom pod č. A-2009/2578-KOL a konaním vedeným krajským súdom

a jeho rozhodnutím č. k. -121

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky v uvedených

konaniach, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp.

mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (mutatis mutandis , , , ,

).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade postup a rozhodnutie mestskej časti v konaní vedenom pod č. SÚ-

/Zav/KrV podliehalo revíznej právomoci krajského stavebného úradu. Proti

postupu a rozhodnutiu krajského stavebného úradu v konaní vedenom pod

č. A-2009/2578-KOL mohla sťažovateľka podať na krajskom súde žalobu proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasledujúcich zákona

č. v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie

krajského súdu zase podliehalo revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom

odvolaní, v ktorom má najvyšší súd aj kasačnú právomoc. Preskúmanie postupov mestskej

časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu a ich rozhodnutí by bolo v rozpore

s princípom subsidiarity zakotveným v . V súvislosti s namietaným

porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto

iba preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne , ,

), proti rozhodnutiu ktorého nie je príslušný žiaden riadny alebo mimoriadny

opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa

postupu mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu v sťažovateľkinej veci

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv najvyšším súdom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. zo 16. novembra

2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -121 z 11. januára 2011,

uviedol, že podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona nemôže byť sťažovateľka účastníčkou

„kolaudačného konania, nakoľko nie je ani jedným z taxatívne vymenovaných subjektov.

Najvyšší súd nemôže súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ jej právo byť účastníčkou

kolaudačného konania nepriznáva stavebný zákon, je potrebné aplikovať ustanovenia § 14

ods. 1 správneho poriadku.

Vzhľadom na skutočnosť, že pojem účastníka konania definuje tak stavebný zákon,

ako aj správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, je potrebné

postupovať podľa interpretačného pravidla, ktoré určí, ktorá právna norma sa má na

konkrétny prípad použiť. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných

právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generáli (špeciálny zákon

ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno

dospieť k rovnakému záveru ako dospeli správne orgány oboch stupňov, že na posúdenie

účastníctva žalobkyne v kolaudačnom konaní bolo potrené postupovať podľa § 78 ods. 1

stavebného zákona, ktorý je v kolaudačnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu

k všeobecnému predpisu o správnom konaní - správnemu poriadku.

Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom

prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná

v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa

na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto zákonného

ustanovenia je bez pochýb zrejmé, že na konanie vedené podľa stavebného zákona sa

použijú pravidlá ustanovené správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný zákon

neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to, že stavebný

zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej veci vylúčená

aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh

účastníkov správneho konania. Vzhľadom na odlišné špecifiká sú jednotlivé druhy

správnych procesov upravené osobitnými právnymi aktmi. Správny poriadok ako všeobecný

predpis o správnom konaní má subsidiárne použitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe

je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi kolaudačného

konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom

je stavba umiestnená. Kolaudačné konanie, o ktoré v prejednávanom prípade ide, je jedným

z konaní, ktoré sú upravené stavebným zákonom, predmetom úpravy ktorého je rozsiahla

problematika usporiadania územných celkov, povoľovania konkrétnych stavieb a ich

kolaudácie, staveného dohľadu, či vyvlastňovania. Vzhľadom na špecifiká jednotlivých

konaní upravuje stavebný zákon niektoré inštitúty odlišne od správneho poriadku, ktorý ako

všeobecný právny predpis nemôže obsiahnuť problematiku každého osobitného konania

v štátnej správe.

Posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je účastníčkou kolaudačného konania, sa

nemôže vykonávať podľa subjektívneho kritéria a želania žalobkyne, teda že sa na daný

prípad bude aplikovať tá právna norma, podľa ktorej by sa dalo vyvodiť toto právo

žalobkyne, pretože žalobkyňa si želá byť účastníčkou konania. Právne posúdenie

oprávnenosti nároku žalobkyne je možné posúdiť len podľa všeobecne platných noriem

a všeobecne platných pravidiel v právnom štáte, z ktorých objektívny záver je v tomto

prípade jednoznačný (ako už bolo vyššie zdôvodnené). Argumentácia žalobkyne, že jej

nesmie byť odmietnutá súdna ochrana, nie je v tomto prípade správna. Ak boli práva

žalobkyne ohrozené alebo porušené, zaiste má právo domáhať sa reparácie, avšak za

použitia adekvátnych prostriedkov nápravy. Z tvrdení žalobkyne je možné vyvodiť záver, že

v danom prípade ide o porušenie práv zo záväzkového vzťahu medzi ňou ako kupujúcou

a predávajúcim, keďže predmet kúpy, byt nachádzajúci sa v polyfunkčnom dome, ktorý je

predmetom kolaudačného konania č. SU-2009/2343/1202/Zav/KrV, vykazuje vady. Nebolo

úlohou súdov v tomto prieskumnom konaní skúmať uvedený skutkový stav, nakoľko to nemá

vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, a táto otázka ani nemôže byť

predmetom prieskumu. Prvostupňový súd, ako aj súd odvolací, sa zamerali na posúdenie

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného. Ako vyplýva z vyššie

uvedeného, správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobkyňu nepripustili

ako účastníčku do kolaudačného konania, nakoľko žalobkyňa nebola ani jedným z taxatívne

vymedzených účastníkov kolaudačného konania podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona, t. j.

nebola ani stavebníkom, ani vlastníkom stavby, ani vlastníkom pozemku, na ktorom je

stavba umiestnená. Žalobkyňa chcela postavenie účastníka kolaudačného konania odvodiť

od statusu budúcej vlastníčky bytu nachádzajúcom sa v kolaudovanej stavbe. Takéto právo

však nie je možné z citovaného ustanovenia zákona odvodiť, a teda ani žalobkyni priznať.

Na okraj je pritom nutné poznamenať, že prijatím takejto argumentácie žalobkyne by mohlo

dôjsť k neúmerne veľkému nárastu účastníkov akéhokoľvek správneho konania, pričom

takýto postup by bol nielen v rozpore s účelom zákonnej úpravy, ale odporoval by aj účelu a

zmyslu jednotlivých druhov konaní v rámci výkonu štátnej správy a v praxi by mohlo dôjsť k

ochromeniu, resp. k znefunkčneniu reálnych procesov. Nie je pritom namieste argumentácia

žalobkyne, že bývaním v zdraviu závadnom byte je poškodené jej právo na ochranu zdravia,

pričom ochrany tohto práva sa mohla s úspechom domáhať jedine v kolaudačnom konaní.

Ako už bolo uvedené, kolaudačné konanie ako jeden zo špecializovaných procesov v štátnej

správe, má svoj zákonom stanovený účel a vlastné zákonné pravidlá, podľa ktorých

žalobkyňa nemôže byť účastníčkou kolaudačného konania. Tým, že žalobkyni zákon

neumožňuje stať sa účastníčkou kolaudačného konania, však ešte neznamená, že jej bolo

s konečnou platnosťou znemožnené domáhať sa práva na ochranu zdravia, resp. ochrany

svojich vlastníckych práv, ibaže na ochranu svojich práv musí žalobkyňa zvoliť adekvátne

prostriedky (právne inštitúty), ktoré budú mať oporu v zákone...

Z uvedených dôvodov námietky žalobkyne nie sú podľa názoru odvolacieho súdu

spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného. Preto ak krajský súd

dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a

rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k

porušeniu zákona a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací

súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobkyne

nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -121 zo dňa 11. januára

2011 ako vecne správny podľa a v spojení s ustanovením

veta prvá potvrdil.“.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval len

o porušení tých základných práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných označených

ustanovení, prípadne prameňov medzinárodného práva (napr. Charty základných ľudských

práv Európskej únie č. 2000/C 364/01 a podobne), ktoré sťažovateľka uvádza v texte

sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné

považovať len za súčasť jej právnej argumentácie (, ).

2.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 najvyšším súdom

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k základnému právu na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 je jej nesúhlas s právnym výkladom, podľa ktorého je § 78

stavebného zákona špeciálnou právnou úpravou v otázke účastníctva v kolaudačnom konaní

a že § 14 správneho poriadku predstavuje všeobecnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na túto

otázku.

Podľa názoru ústavného súdu však najvyšší súd k tejto námietke sťažovateľky podal

v napadnutom rozsudku adekvátnu odpoveď, ktorú podrobne a jednoznačne odôvodnil,

pričom ústavný súd ju vyhodnotil ako ústavne udržateľnú. Zásadu lex specialis derogat legi

generali (t. j. špeciálny zákon ruší generálny zákon) aplikoval najvyšší súd na základe

zákonného zmocnenia (§ 140 stavebného zákona) a svoje právne úvahy aj náležite vysvetlil.

Najvyšší súd tiež výstižne uzavrel, že v kolaudačnom konaní sa posúdenie účastníctva

sťažovateľky nemôže vykonávať podľa jej subjektívneho želania ani ho nie je možné

vyvodzovať z tej právnej normy, ktorá by sa v okolnostiach prípadu sťažovateľke hodila

na zdôvodnenie jej vstupu do konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi štátnych orgánov oprávnených

v jej veci konať nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich tomu, že by namietaný

rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne

neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože

najvyšší súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú v značnej časti

obdobné s tými, ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde. Najvyšší súd

v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne konformným

spôsobom. Obsah namietaného rozsudku nesignalizuje porušenie označeného základného

práva na súdnu ochranu podľa , a preto ústavný súd považuje predmetnú

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ani podrobnejšie neargumentovala, čím malo dôjsť rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. novembra 2011 k porušeniu základného práva

obsiahnutého v zaručujúceho právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej

rozhodoval orgán verejnej správy. Z napadnutého rozsudku a celého konania, ktoré jeho

vydaniu predchádzalo, totiž vyplýva, že právo sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí

vydaných v správnom konaní bol plne realizovaný a všeobecné súdy zaujali k relevantným

otázkam právne odôvodnené stanovisko. Ústavný súd preto aj vo vzťahu k sťažovateľkou

namietanému porušeniu práva zaručeného v považuje sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú.

2.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40

a práva podľa

Podľa prvej vety každý má právo na ochranu zdravia.

Podľa tretej vety výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať

ľudské zdravie... nad mieru ustanovenú zákonom.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv

vychádza z toho, že nepripustením jej účasti v kolaudačnom konaní bolo porušené jej

zaručené právo na ochranu zdravia, ako aj jej právo vyplývajúce z

.

V súvislosti s namietaným porušením týchto základných práv ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a , ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným

konaním vedeným najvyšším súdom a základnými právami sťažovateľky zakotvenými

v a , keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy

podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. Pokiaľ boli

po kolaudácii a následnom prevode bytu do jej vlastníctva ohrozené, resp. porušené tieto jej

práva, zaiste má právo na využitie adekvátnych právnych prostriedkov nápravy. V daných

súvislostiach sa javí, že tieto spočívajú predovšetkým v reparácii vád predmetu

záväzkového vzťahu založeného medzi sťažovateľkou ako budúcou kupujúcou a vlastníkom

stavby ako budúcim predávajúcim zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, tak ako to

v odôvodnení svojho rozsudku naznačil aj najvyšší súd.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ rozhodnutím

najvyššieho súdu nedošlo v označenom konaní k porušeniu a 2 ,

neprichádza už potom do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky

podľa a .

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

vo vzťahu k porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. novembra 2011 dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom v ostatnej

časti (t. j. vo vzťahu k postupu mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu)

dospel k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti. Z týchto dôvodov

ústavný súd sťažnosť podľa odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012