Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 232/2012
PDF · 255 KB
No categories available
III. ÚS 232/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 prvej
vety Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
postupom mestskej časti Bratislava - Karlova Ves v konaní vedenom pod č. SÚ-
2009/2343/1202/Zav/KrV, Krajského stavebného úradu v Bratislave v konaní vedenom pod
č. A-2009/2578-KOL, konaním Krajského súdu v Bratislave a jeho rozhodnutím
č. k. 3 S 82/2010-121 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Sžp 7/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012
doručená sťažnosť JUDr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 prvej vety
ústavy a práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy postupom mestskej časti Bratislava - Karlova Ves
(ďalej len „mestská časť“) v konaní vedenom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV,
Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) v konaní
vedenom pod č. A-2009/2578-KOL, konaním Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) a jeho rozhodnutím č. k. 3 S 82/2010-121 a Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 7/2011.
Predmetom sťažnosťou napadnutých konaní vedených mestskou časťou a krajským
stavebným úradom bolo rozhodovanie o návrhu na priznanie postavenia účastníčky
sťažovateľke v kolaudačnom konaní vedenom mestskou časťou týkajúcom sa objektu „N.“
v B. V následnom súdnom konaní vedenom krajským súdom a najvyšším súdom sa
sťažovateľka domáhala prieskumu zákonností rozhodnutí vydaných označenými správnymi
orgánmi v správnom súdnictve.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že žiadny zo správnych orgánov ani
všeobecných súdov nezohľadnil základné ľudské práva sťažovateľky zakotvené v ústave
a „Charte ľudských práv a základných slobôd“, pričom nesprávnou aplikáciou „Rezolúcie
o ochrane jednotlivcov pri vydávaní správnych aktov (77) 31, Princípov dobrej správy
zakotvených v článku 40 Charty základných ľudských práv EU č. 2000/C 364/01,
ustanovení Správneho poriadku a Stavebného zákona došli príslušné správne orgány a
príslušné súdy k chybnému právnemu záveru o nemožnosti uplatnenia práva sťažovateľky
stať sa účastníčkou kolaudačného konania a zotrvať ako účastníčka až do skončenia
kolaudácie.“.
Sťažovateľka namieta právne posúdenie veci konajúcimi správnymi orgánmi
a súdmi, podľa ktorého nemôže „byť účastníčkou konania s poukazom na ust. § 78 ods. 1
stavebného zákona ako aj s poukazom na ust. § 14 Správneho poriadku, pretože nespĺňa
podmienky ustanovené uvedeným zákonom. Súdy ďalej skonštatovali, že s poukazom na
ust. § 140 stavebného zákona, ktorý uvádza, že ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú
sú na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Stavebný zákon
v § 78 ods. 1 určil okruh účastníkov kolaudačného konania, avšak žalobca nespĺňa ani
jednu z podmienok uvedených v tomto ustanovení...
Stavebný úrad namiesto jeho povinnosti dať sťažovateľke vždy príležitosť, aby si
mohla svoje práva a záujmy účinne obhajovať v zmysle § 3 ods. 3 Správneho poriadku
dospel k jej vylúčeniu z účastníctva v konaní a jej práva výrazne zúžil, či už v oblasti jej
informovanosti, doručovania rozhodnutí, účasti na miestnych zisťovaniach, podávaní
podnetov...
Bolo zrejmé, že sťažovatelia, ktorí boli vtom čase budúcimi vlastníkmi bytu budú ako
jediní predmetný byt č... užívať, pričom riadny a úplný priebeh kolaudačného konania sa
priamo dotýkal ich právom chránených záujmov a kolaudačným rozhodnutím mohli byť vo
svojich právach a právom chránených záujmoch priamo dotknutí.
Aj vzhľadom k tomu, že sa jednoznačne v kolaudačnom konaní preukázala vada
strechy, ktorá mala bezprostredne za následok zatekanie do bytu, ktorý sťažovateľka na
základe zmluvy o budúcej zmluve následne po kolaudácii nadobudla, bolo preukázané, že
kolaudačným konaním a rozhodnutím môžu byť dotknuté jej práva a právom chránené
záujmy spojené najmä s právom na hygienické, bezpečné a zdraviu nezávadné užívanie bytu
v kolaudovanej stavbe.“.
Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nemôžu odmietnuť poskytnúť súdnu
ochranu pred rozhodnutiami a postupmi orgánov verejnej správy, ktoré sa môžu dotknúť
základných práv alebo slobôd fyzických alebo právnických osôb a iba ako účastníčka
kolaudačného konania mohla mať zabezpečenú „plnú ochranu... práv a právom chránených
záujmov, ako napríklad obhliadku predmetného bytu, kde mohla vznášať svoje vecné
pripomienky a mohla odhaliť a poukázať na zjavné závady v streche nad bytom, ktoré
pretrvávajú dodnes a sú spôsobilé poškodiť zdravie sťažovateľky. Ako sa v správnom konaní
preukázalo, sťažovateľka nebola v čase kolaudácie osobne pripustená ani len na obhliadku
zdraviu závadného bytu, ktorý mala nepochybne bezprostredne po kolaudácii nadobudnúť
do vlastníctva na základe v tom čase platnej a účinnej zmluvy o budúcej zmluve o prevode
vlastníctva.“.
Sťažovateľka ďalej spochybňuje výklad relevantných právnych predpisov
realizovaný v jej veci správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, podľa ktorého aplikácia
§ 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je v dôsledku použitia zásady „lex generali
derogat legi priori“ vylúčená aplikáciou § 78 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„stavebný zákon“). Sťažovateľka tvrdí, že § 78 stavebného zákona vymedzuje okruh
účastníkov kolaudačného konania všeobecne (t. j. že ním je stavebník, vlastník stavby, ak
nie je stavebníkom, a vlastník pozemku, na ktorom je stavba postavená), avšak na účel
ochrany sťažovateľkou označených základných práv by mala definícia účastníkov konania
uvedená v § 14 ods. 1 správneho poriadku slúžiť ako špeciálna právna norma a aj
„z hľadiska konformnosti uplatňovania základných ústavných práv je zrejmé, že definícia v
právnej norme „o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má
konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím
priamo dotknuté“ je mienená tak špecificky pre osobitné prípady, že žiadna všeobecná
norma v akomkoľvek osobitnom právnom predpise nemôže takúto osobu vylúčiť z
účastníctva v správnom konaní...
Z hľadiska ochrany práv fyzickej osoby garantovaných Ústavou SR a zákonmi musí
mať aplikácia ustanovenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku prednosť pred zužujúcim
výkladom aplikácie ustanovenia § 78 Stavebného zákona.“. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje na jeden z komentárov k správnemu poriadku (Hutt, V. – Nikodým, D.: Nová
úprava správneho konania. Bratislava: Obzor 1970), z ktorého má vyplývať, že správny
poriadok «zabezpečuje, aby osobitné predpisy neustanovovali okruh účastníkov konania
užšie, než sa vymedzuje v ustanovení § 14 ods. 1 (dikcia „účastníkom konania je aj
ten…“)».
Sťažovateľka zároveň ústavný súd žiada o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 500 € z dôvodu „právnej neistoty, v ktorej sa dlhodobo nachádza“, ako aj ohrozenia
jej zdravia v byte, v ktorom musí dýchať pachy z toaliet iných bytov v bytovom dome.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie
sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy „domáhať sa právnej ochrany
na inom orgáne Slovenskej republiky“, základného práva podľa čl. 40 prvej vety ústavy
„na ochranu zdravia“ a základného práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy „na ochranu ľudského
zdravia pri výkone vlastníckeho práva“ v konaní vedenom mestskou časťou pod č. SÚ-
2009/2343/1202/Zav/KrV a krajským stavebným úradom pod č. A-2009/2578-KOL.
Sťažovateľka súčasne žiada vysloviť porušenie v predchádzajúcej vete označených
základných práv a základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy „na preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“ v konaní vedenom krajským súdom
a jeho rozhodnutím č. k. 3 S 82/2010-121 a v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
2 Sžp 7/2011. Vzhľadom na porušenie týchto základných práv sťažovateľka navrhuje zrušiť
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 7/2011 zo 16. novembra 2011 a najvyššiemu súdu
vec vrátiť na ďalšie konanie, priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré mal
byť zaviazaný vyplatiť sťažovateľke krajský stavebný úrad do 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu a uhradiť jej trovy právneho zastúpenia v sume 323,49 €
na účet jej právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
2.1 K namietanému porušeniu označených základných práv mestskou časťou
v konaní vedenom pod č. SÚ-2009/2343/1202/Zav/KrV, krajským stavebným úradom
v konaní vedenom pod č. A-2009/2578-KOL a konaním vedeným krajským súdom
a jeho rozhodnutím č. k. 3 S 82/2010-121
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky v uvedených
konaniach, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného
práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp.
mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade postup a rozhodnutie mestskej časti v konaní vedenom pod č. SÚ-
2009/2343/1202/Zav/KrV podliehalo revíznej právomoci krajského stavebného úradu. Proti
postupu a rozhodnutiu krajského stavebného úradu v konaní vedenom pod
č. A-2009/2578-KOL mohla sťažovateľka podať na krajskom súde žalobu proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasledujúcich zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie
krajského súdu zase podliehalo revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom
odvolaní, v ktorom má najvyšší súd aj kasačnú právomoc. Preskúmanie postupov mestskej
časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu a ich rozhodnutí by bolo v rozpore
s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným
porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto
iba preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05), proti rozhodnutiu ktorého nie je príslušný žiaden riadny alebo mimoriadny
opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa
postupu mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu v sťažovateľkinej veci
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K namietanému porušeniu označených základných práv najvyšším súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 7/2011 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 2 Sžp/7/2011 zo 16. novembra
2011, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 82/2010-121 z 11. januára 2011,
uviedol, že podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona nemôže byť sťažovateľka účastníčkou
„kolaudačného konania, nakoľko nie je ani jedným z taxatívne vymenovaných subjektov.
Najvyšší súd nemôže súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že pokiaľ jej právo byť účastníčkou
kolaudačného konania nepriznáva stavebný zákon, je potrebné aplikovať ustanovenia § 14
ods. 1 správneho poriadku.
Vzhľadom na skutočnosť, že pojem účastníka konania definuje tak stavebný zákon,
ako aj správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, je potrebné
postupovať podľa interpretačného pravidla, ktoré určí, ktorá právna norma sa má na
konkrétny prípad použiť. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných
právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generáli (špeciálny zákon
ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno
dospieť k rovnakému záveru ako dospeli správne orgány oboch stupňov, že na posúdenie
účastníctva žalobkyne v kolaudačnom konaní bolo potrené postupovať podľa § 78 ods. 1
stavebného zákona, ktorý je v kolaudačnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu
k všeobecnému predpisu o správnom konaní - správnemu poriadku.
Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom
prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná
v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa
na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto zákonného
ustanovenia je bez pochýb zrejmé, že na konanie vedené podľa stavebného zákona sa
použijú pravidlá ustanovené správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný zákon
neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to, že stavebný
zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej veci vylúčená
aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne vymedzený okruh
účastníkov správneho konania. Vzhľadom na odlišné špecifiká sú jednotlivé druhy
správnych procesov upravené osobitnými právnymi aktmi. Správny poriadok ako všeobecný
predpis o správnom konaní má subsidiárne použitie, ak konkrétne konanie v štátnej správe
je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom. Účastníkmi kolaudačného
konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom
je stavba umiestnená. Kolaudačné konanie, o ktoré v prejednávanom prípade ide, je jedným
z konaní, ktoré sú upravené stavebným zákonom, predmetom úpravy ktorého je rozsiahla
problematika usporiadania územných celkov, povoľovania konkrétnych stavieb a ich
kolaudácie, staveného dohľadu, či vyvlastňovania. Vzhľadom na špecifiká jednotlivých
konaní upravuje stavebný zákon niektoré inštitúty odlišne od správneho poriadku, ktorý ako
všeobecný právny predpis nemôže obsiahnuť problematiku každého osobitného konania
v štátnej správe.
Posúdenie, či žalobkyňa je alebo nie je účastníčkou kolaudačného konania, sa
nemôže vykonávať podľa subjektívneho kritéria a želania žalobkyne, teda že sa na daný
prípad bude aplikovať tá právna norma, podľa ktorej by sa dalo vyvodiť toto právo
žalobkyne, pretože žalobkyňa si želá byť účastníčkou konania. Právne posúdenie
oprávnenosti nároku žalobkyne je možné posúdiť len podľa všeobecne platných noriem
a všeobecne platných pravidiel v právnom štáte, z ktorých objektívny záver je v tomto
prípade jednoznačný (ako už bolo vyššie zdôvodnené). Argumentácia žalobkyne, že jej
nesmie byť odmietnutá súdna ochrana, nie je v tomto prípade správna. Ak boli práva
žalobkyne ohrozené alebo porušené, zaiste má právo domáhať sa reparácie, avšak za
použitia adekvátnych prostriedkov nápravy. Z tvrdení žalobkyne je možné vyvodiť záver, že
v danom prípade ide o porušenie práv zo záväzkového vzťahu medzi ňou ako kupujúcou
a predávajúcim, keďže predmet kúpy, byt nachádzajúci sa v polyfunkčnom dome, ktorý je
predmetom kolaudačného konania č. SU-2009/2343/1202/Zav/KrV, vykazuje vady. Nebolo
úlohou súdov v tomto prieskumnom konaní skúmať uvedený skutkový stav, nakoľko to nemá
vplyv na posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, a táto otázka ani nemôže byť
predmetom prieskumu. Prvostupňový súd, ako aj súd odvolací, sa zamerali na posúdenie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného. Ako vyplýva z vyššie
uvedeného, správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobkyňu nepripustili
ako účastníčku do kolaudačného konania, nakoľko žalobkyňa nebola ani jedným z taxatívne
vymedzených účastníkov kolaudačného konania podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona, t. j.
nebola ani stavebníkom, ani vlastníkom stavby, ani vlastníkom pozemku, na ktorom je
stavba umiestnená. Žalobkyňa chcela postavenie účastníka kolaudačného konania odvodiť
od statusu budúcej vlastníčky bytu nachádzajúcom sa v kolaudovanej stavbe. Takéto právo
však nie je možné z citovaného ustanovenia zákona odvodiť, a teda ani žalobkyni priznať.
Na okraj je pritom nutné poznamenať, že prijatím takejto argumentácie žalobkyne by mohlo
dôjsť k neúmerne veľkému nárastu účastníkov akéhokoľvek správneho konania, pričom
takýto postup by bol nielen v rozpore s účelom zákonnej úpravy, ale odporoval by aj účelu a
zmyslu jednotlivých druhov konaní v rámci výkonu štátnej správy a v praxi by mohlo dôjsť k
ochromeniu, resp. k znefunkčneniu reálnych procesov. Nie je pritom namieste argumentácia
žalobkyne, že bývaním v zdraviu závadnom byte je poškodené jej právo na ochranu zdravia,
pričom ochrany tohto práva sa mohla s úspechom domáhať jedine v kolaudačnom konaní.
Ako už bolo uvedené, kolaudačné konanie ako jeden zo špecializovaných procesov v štátnej
správe, má svoj zákonom stanovený účel a vlastné zákonné pravidlá, podľa ktorých
žalobkyňa nemôže byť účastníčkou kolaudačného konania. Tým, že žalobkyni zákon
neumožňuje stať sa účastníčkou kolaudačného konania, však ešte neznamená, že jej bolo
s konečnou platnosťou znemožnené domáhať sa práva na ochranu zdravia, resp. ochrany
svojich vlastníckych práv, ibaže na ochranu svojich práv musí žalobkyňa zvoliť adekvátne
prostriedky (právne inštitúty), ktoré budú mať oporu v zákone...
Z uvedených dôvodov námietky žalobkyne nie sú podľa názoru odvolacieho súdu
spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného. Preto ak krajský súd
dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a
rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k
porušeniu zákona a chránených záujmov žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací
súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobkyne
nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 82/2010-121 zo dňa 11. januára
2011 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s ustanovením § 246c ods. 1
veta prvá OSP potvrdil.“.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval len
o porušení tých základných práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha
v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných označených
ustanovení, prípadne prameňov medzinárodného práva (napr. Charty základných ľudských
práv Európskej únie č. 2000/C 364/01 a podobne), ktoré sťažovateľka uvádza v texte
sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné
považovať len za súčasť jej právnej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
2.2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy najvyšším súdom
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou sťažovateľkiných námietok vo vzťahu k základnému právu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 je jej nesúhlas s právnym výkladom, podľa ktorého je § 78
stavebného zákona špeciálnou právnou úpravou v otázke účastníctva v kolaudačnom konaní
a že § 14 správneho poriadku predstavuje všeobecnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na túto
otázku.
Podľa názoru ústavného súdu však najvyšší súd k tejto námietke sťažovateľky podal
v napadnutom rozsudku adekvátnu odpoveď, ktorú podrobne a jednoznačne odôvodnil,
pričom ústavný súd ju vyhodnotil ako ústavne udržateľnú. Zásadu lex specialis derogat legi
generali (t. j. špeciálny zákon ruší generálny zákon) aplikoval najvyšší súd na základe
zákonného zmocnenia (§ 140 stavebného zákona) a svoje právne úvahy aj náležite vysvetlil.
Najvyšší súd tiež výstižne uzavrel, že v kolaudačnom konaní sa posúdenie účastníctva
sťažovateľky nemôže vykonávať podľa jej subjektívneho želania ani ho nie je možné
vyvodzovať z tej právnej normy, ktorá by sa v okolnostiach prípadu sťažovateľke hodila
na zdôvodnenie jej vstupu do konania.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi štátnych orgánov oprávnených
v jej veci konať nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich tomu, že by namietaný
rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne
neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože
najvyšší súd sa vyrovnal s odvolacími námietkami sťažovateľky, ktoré sú v značnej časti
obdobné s tými, ktoré uplatnila aj v sťažnosti na ústavnom súde. Najvyšší súd
v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich ústavne konformným
spôsobom. Obsah namietaného rozsudku nesignalizuje porušenie označeného základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd považuje predmetnú
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka ani podrobnejšie neargumentovala, čím malo dôjsť rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp/7/2011 zo 16. novembra 2011 k porušeniu základného práva
obsiahnutého v čl. 46 ods. 2 ústavy zaručujúceho právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej
rozhodoval orgán verejnej správy. Z napadnutého rozsudku a celého konania, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, totiž vyplýva, že právo sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí
vydaných v správnom konaní bol plne realizovaný a všeobecné súdy zaujali k relevantným
otázkam právne odôvodnené stanovisko. Ústavný súd preto aj vo vzťahu k sťažovateľkou
namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy považuje sťažnosť
za zjavne neopodstatnenú.
2.2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu zdravia podľa čl. 40
ústavy a práva podľa čl. 20 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 40 prvej vety ústavy každý má právo na ochranu zdravia.
Podľa čl. 20 ods. 3 tretej vety ústavy výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať
ľudské zdravie... nad mieru ustanovenú zákonom.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv
vychádza z toho, že nepripustením jej účasti v kolaudačnom konaní bolo porušené jej
ústavou zaručené právo na ochranu zdravia, ako aj jej právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 3
V súvislosti s namietaným porušením týchto základných práv ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 40 ústavy a čl. 20 ods. 3 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným
konaním vedeným najvyšším súdom a základnými právami sťažovateľky zakotvenými
v čl. 40 a čl. 20 ods. 3 ústavy, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy
podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. Pokiaľ boli
po kolaudácii a následnom prevode bytu do jej vlastníctva ohrozené, resp. porušené tieto jej
práva, zaiste má právo na využitie adekvátnych právnych prostriedkov nápravy. V daných
súvislostiach sa javí, že tieto spočívajú predovšetkým v reparácii vád predmetu
záväzkového vzťahu založeného medzi sťažovateľkou ako budúcou kupujúcou a vlastníkom
stavby ako budúcim predávajúcim zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, tak ako to
v odôvodnení svojho rozsudku naznačil aj najvyšší súd.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že pokiaľ rozhodnutím
najvyššieho súdu nedošlo v označenom konaní k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
neprichádza už potom do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky
podľa čl. 40 a čl. 20 ods. 3 ústavy.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
vo vzťahu k porušeniu v petite sťažnosti označených základných práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp/7/2011 a jeho rozsudkom
zo 16. novembra 2011 dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, pričom v ostatnej
časti (t. j. vo vzťahu k postupu mestskej časti, krajského stavebného úradu a krajského súdu)
dospel k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti. Z týchto dôvodov
ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012