Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 177/2019
PDF · 534.37 KB
No categories available
IV. ÚS 177/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpených advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,
Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 14 Co 7/2018-346 z 11. septembra 2018
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 14 Co 7/2018-346 z 11. septembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi
Tkáčikovi, ktorému uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu 16. februára 2019.
Do tohto dňa nebolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľov rozhodnuté. Plénum ústavného súdu
prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“).
Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie
uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra
2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov.
Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle
čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje
v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov boli po smrti pôvodného žalobcu
stranami sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 15 C 44/2012 o zaplatenie sumy 1 998 € z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v žalobnom návrhu
bez právneho dôvodu. Podaním doručeným okresnému súdu 28. novembra 2012 zobral
pôvodný žalobca, právny predchodca sťažovateľov ako žalobcov, žalobu späť v časti
presahujúcej sumu 1 082,25 €.
4. Okresný súd o žalobnom návrhu sťažovateľov ako žalobcov rozhodol v poradí
prvým rozsudkom sp. zn. 15 C 44/2012 z 11. decembra 2014 (ďalej len „prvý rozsudok
okresného súdu“) tak, že konanie o zaplatenie sumy 1 082,25 € zastavil a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal pôvodný žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 20/2015 z 27. januára 2016 tak, že napadnutý
v poradí prvý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.
5. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 15 C 44/2012-289 z 5. októbra
2017 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že konanie v časti
o zaplatenie sumy 915,75 € zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal
žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku podali
sťažovatelia ako žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
14 Co 7/2018-346 z 11. septembra 2018 tak, že potvrdil v poradí druhý rozsudok okresného
súdu v jeho napadnutej časti a priznal žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.
6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, „že výlučným a jediným dôvodom
zamietnutia ich žaloby bol právny názor okresného súdu aprobovaný krajským súdom,
v zmysle ktorého došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnej parcele zo strany
žalovaných.“. V rámci svojej sťažnostnej argumentácie uvádzajú, že „v posudzovanej
právnej veci... bolo jednoznačne a s určitosťou preukázané, že žalovaní neboli
dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti veci, že im sporná parcela patrí a že ju
nenadobudli na základe dohody o zriadení práva osobného užívania a práve preto s ňou ani
nenakladali ako so svojou vlastnou, a že pozemok svojvoľne okupovali iba z dôvodu jeho
neužívania zo strany im v tom čase neznámeho vlastníka.“. Ďalej tvrdia, že „všeobecné súdy
pochybili, pokiaľ zamietli žalobu sťažovateľov s tým, že žalovaní za zisteného skutkového
stavu nemohli mať pochybnosť o tom, že im sporná parcela nepatrí.“. V súvislosti
s uvedeným sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na vyjadrenie žalovaného v 1. rade
prednesené na ústnom pojednávaní 25. októbra 2012, že „O výmoli o rozlohe 8 m a 2,5 m,
kde bol taký kanál, ktorý nikto dlho nevyužíval až potom, keď som ja postavil rodinný dom...
ja som si ten výmoľ upravil, navozil som tam veľké množstvo zeminy, takže je to
vyrovnané...“, z ktorého podľa názoru žalovaných vyplýva, že sporný pozemok žalovaní
začali užívať až s odstupom času, keď tento pozemok dlhšiu dobu nikto neužíval.
Skutočnosť, že žalovaní nepovažovali sporný pozemok za svoj, podľa názoru sťažovateľov
preukazuje aj konanie žalovaného v 1. rade, ktorý na ústnom pojednávaní 15. júna 2017
súdu ukázal hranicu svojho pozemku po hranicu zo spornou parcelou, teda za svoj pozemok
nepoňal aj sporný pozemok, na ktorom sa nachádzala v minulosti priekopa na odvádzanie
vody. Sťažovatelia zároveň v ústavnej sťažnosti namietajú arbitrárnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu
k preukázaniu dobromyseľnosti zo strany žalovaných v súvislosti s vydržaním spornej
nehnuteľnosti.
7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva sťažovateľov vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné
právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 14 Co 7/2018-346
zo dňa 11.09.2018, porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 14 Co 7/2018-346 zo dňa 11.09.2018 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 574,70 €...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
18. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
19. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,
ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne
názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného
súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
20. Sťažovatelia v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňujú názor
krajského súdu, podľa ktorého žalovaní splnili všetky podmienky vydržania, a to najmä
vo vzťahu k splneniu podmienky spočívajúcej v dobromyseľnosti žalovaných pri uchopení
sa držby spornej nehnuteľnosti. Zároveň v ústavnej sťažnosti namietajú arbitrárnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia
vo vzťahu k preukázaniu dobromyseľnosti zo strany žalovaných v súvislosti s vydržaním
spornej nehnuteľnosti.
21. V danom prípade je nevyhnuté uviesť, že aj keď ústavná sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy môže smerovať len proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci
rozhodoval v poslednom stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv
sťažovateľov predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci
je táto požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý napadnutým
rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným
rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil. V tejto súvislosti je preto namieste poukázať
na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože konanie pred súdom
prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
22. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho druhého rozsudku uviedol:
«48. Aj po doplnení dokazovania a odstránení procesných pochybení v zmysle
pokynov odvolacieho súdu dospel súd k záveru, že žalobe nie je dôvodné vyhovieť. Ako to už
prvoinštančný súd konštatoval, za nesporné mal preukázané spoluvlastníctvo žalovaných
v 1. a 2. rade k parcelám č. o výmere 813 m2, zapísané na , na ktorej stojí
rodinný dom žalovaných, ďalej parcely č. zapísané na , druh pozemku -
záhrady o výmere 264 m2 titulom dohôd o zriadení práva osobného užívania k uvedeným
pozemkom. Medzi uvedenými parcelami sa nachádza parcela pôvodne označená ako
parcela registra (v súčasnosti parcela registra ) o výmere 149 m2
vo vlastníctve pôvodne žalobcu v súčasnosti jeho právnych nástupcov. Aktuálne sporná
parcela tvorí súčasť záhrady pri rodinnom dome žalovaných a sú na nej postavené drobné
stavby, vysadené stromy, sporná parcela je vrátane parciel vo vlastníctve žalovaných
oplotená. Z výpovede žalovaných v 1. a 2. rade nepochybne vyplýva, že spornú parcelu,
ktorá bola akýmsi výmoľom, rigolom, priekopou, terénnymi úpravami upravili do súčasnej
podoby. Žalovaní v 1. a 2. rade zhodne tvrdili, že o existencii iného vlastníka spornej
parcely nemali žiadnu vedomosť a parcelu naopak aj s poukázaním na jej umiestnenie
považovali za svoje vlastníctvo. Ďalej žalovaní zdôraznili, že aj parcely okolitých susedov
majú rigol, ktorý bol spôsobený odtokom vody z mlyna. Ostatným susedom však sporný
rigol bol neskôr darovaný obcou a nemali s tým obdobné problémy ako žalovaní. Naopak,
strana žalobcov namietala dobromyseľnosť oprávnenej držby žalovaných v 1. a 2. rade
a poukazovala na ich výpovede, z ktorých nesporne vyplýva, že spornú parcelu si prisvojili
len preto, že ju nikto nevyužíval. Následne túto upravovali a vozili na ňu hlinu. Tým je podľa
žalobcov vylúčená dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Súd aj po doplnení dokazovania
dospel k záveru, že žalovaní sa ako dobromyseľní držitelia správali, a to od počiatku
užívania spornej parcely. O ich dobromyseľnosti svedčí aj novopredložený dôkaz
geometrický plán vyhotovený zo dňa 13.10.1978 za
účelom zamerania k parcele parcely registra o výmere 264 m2, z ktorého
nepochybne vyplýva, že parcely a bezprostredne susedia. Žalovaní teda
nemohli mať nijakú dôvodnú pochybnosť o existencii možnej spornej parcely vo vlastníctve
inej osoby. Ďalej je potrebné súhlasiť s argumentáciou žalovanej strany aj s poukázaním na
výmeru parciel, ktorá je totožná podľa geometrického plánu v roku 1978 č. plánu
zo dňa 13.10.1978 a geometrického plánu vypracovaného pre potreby tohto
konania znaleckým posudkom č. 18/2013, teda ani z uvedeného
nemohla vyplývať pochybnosť o zabratí inej cudzej parcely. Pokiaľ sa na držiteľovi
vyžaduje okrem iného dobrá viera, dobromyseľnosť z pohľadu vnímania vonkajšieho sveta,
je potrebné dať žalovaným za pravdu, že ani pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne vyžadovať či
mal, mohol mať, resp. nemal, či nemohol mať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, žalovaní
v 1. a 2. rade za zisteného skutkového stavu nemohli mať pochybnosť o tom, že im sporná
parcela nepatrí, nakoľko o vlastníckom práve pôvodného žalobcu k spornej parcele vedenej
v registri EN pod č. sa dozvedeli až niekedy v roku 2007, kedy ich pôvodný žalobca
informoval o existencii svojho vlastníckeho práva, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z jeho
výpovede, a z iných okolností túto skutočnosť zistiť nemohli...
50. Zhodnotiac vyššie uvedené dospel súd k záveru, že žalovaní v 1. a 2. rade sa
správali ako dobromyseľní držitelia nie detentori a tak užívané parcely na základe Dohôd
o zriadení práva osobitného užívania, ako aj spornú parcelu č. užívali ako vlastníci
správajúc sa ako vlastníci spôsobom, že túto si oplotili, upravili terénnymi úpravami,
vysadili na nej stromy, resp. postavili drobné stavby. Vlastnícke právo spornej parcely
žalovaní vydržali najneskôr dňa 1.1.1992, teda až novelou zákona č. 509/1991 Zb., ktorý
novelizoval Občiansky zákonník a opätovne zakotvil držbu a vydržanie v podobe, v akej ju
pozná aj súčasný Občiansky zákonník. Stačilo preukázať, že držiteľ má vec v držbe po
stanovenú dobu spätne a že bol s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný. Je nesporné,
že od vstupu do držby počítanej súdom od Dohody o zriadení práva osobného užívania
k záhradke registrovanej na Štátnom notárstve dňa 11.4.1979 do účinnosti novely
č. 509/1991 Zb. dňa 1.1.1992 nepochybne uplynula viac ako 10-ročná lehota potrebná pre
vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ako to súd už konštatoval, žalobca sa o svoje
vlastníctvo prihlásil až v roku 2007 a vedomosť o ňom nadobudol dedením po nebohých
rodičoch v roku 2005, teda dávno potom, ako vlastnícke právo k spornej parcele nadobudli
žalovaní vydržaním. Súd sa nestotožňuje s tvrdením strany žalobcov, že žalovaní v 1. a 2.
rade neboli dobromyseľní, nakoľko spornú parcelu užívali len preto, že ju dlho nikto
nevyužíval, keďže sa jednalo o opustený rigol, kanál, nakoľko z výpovede žalovaných nič
také nevyplýva. Je pravdou, že sporná parcela mala tvar rigola, kanála, či priekopy, avšak
bolo to z dôvodu, že cez uvedenú parcelu vytekala voda z mlyna a rovnaký tvar pozemku
mali podľa tvrdení žalovaných aj okolití susedia. Žalovaní naopak po celý čas tvrdili, že
spornú parcelu považovali za svoje vlastníctvo aj s poukázaním na to, že sa nachádzala
medzi parcelami a , ktoré nadobudli na základe Dohôd o zriadení práva
osobného užívania. Je len logické, že žalovaní by nemali záujem na odkúpení parciel
spôsobom, žeby medzi ne bola vklinená parcela vo vlastníctve cudzej osoby, čomu súd
samozrejme uveril. Tiež sa nedá súhlasiť s argumentáciou právnej zástupkyne za žalobcov
s poukázaním na to, že pokiaľ žalovaní ako titul nadobudnutia domnelého vlastníctva
uvádzajú Dohody o zriadení práva osobného užívania, pričom v žiadnej z troch uzavretých
dohôd sa neuvádza sporná parcela vo vlastníctve žalobcov je potrebné uviesť, že tak
žalovaní v 1. a 2. rade na základe rozhodnutia ONV mali pridelený do osobného užívania
pozemok na pare. č. , kat. úz. , vo výmere 813 m2, pričom pôvodný
žalobca bol ako výlučný vlastník nehnuteľnosti registra „E“ evidovanej pod totožným
číselným označením parc. EN č. vo výmere 149 m2. Jedná sa o totožné číselné
označenie pôvodnej kmeňovej parcely, teda argumentácia právnej zástupkyne za žalobcov
z pohľadu súdu neobstojí. Na základe uvedeného súd žalobu zamietol s konštatovaním, že
žalovaní v 1. a 2. rade vlastníctvo k spornej parcele pôvodne evidovanej ako parcela
registra teraz číselne označená ako parcela č. vlastnícky nadobudli
vydržaním. Žalovaní v 1. a 2. rade sa teda nemohli na úkor žalobcov bezdôvodne obohatiť
a pohľadávka žalobcu pôvodne uplatnená na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nepatrí
do dedičstva po zosnulom , , ktorý zomrel dňa 8.7.2015,
nakoľko neexistuje.»
23. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„22. Odvolací súd konštatuje, že vo veci bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový
stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie,
nadväzujúce na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 27.1.2016 a jeho
odôvodnenie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. K dôvodom rozhodnutia súdu prvej
inštancie v nadväznosti na uplatnené odvolacie dôvody odvolací súd považuje za potrebné
dodať...
23... Teda sa zaoberal (okresný súd, pozn.) aj otázkou toho, že či ide o okupáciu
pozemku alebo či ide o dobromyseľnú držbu, ktorá založila aj nárok na prípadné vydržanie
vlastníctva pozemku v zmysle zásad, vyplývajúcich z ustanovenia § 134 ods. 1, 2 a § 135a
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, aj v zmysle prechodných ustanovení, ktoré vyplývajú
z ustanovenia § 868 a § 872 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka.
24. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie podľa procesnej iniciatívy
sporových strán v konaní vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Napokon ani
v podanom odvolaní nie je nenamietané to, že by niektorý dôkaz nebol vykonaný. Namietané
je nesprávne skutkové zistenie. V tomto smere je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že
aktuálny Civilný sporový poriadok nevychádza zo zásady tzv. materiálnej pravdy. Pri
rozhodovaní súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania.
Ak súd prvej inštancie na základe už spomenutej procesnej iniciatívy účastníkov vykonal
vo veci dokazovanie tak, ako ho zadokumentoval v napadnutom rozsudku, podľa názoru
odvolacieho súdu ním konštatovaný skutkový záver zodpovedá týmto dôkazom. Len na
margo treba zdôrazniť tú skutočnosť, že pozemky, ktoré mali pridelené žalovaní (dnes už
ako bývalí manželia), mali pridelené do osobného užívania na základe rozhodnutia
národného výboru a následne na to uzatvárali dohodu o osobnom užívaní pozemkov.
Pozemky sú zadokumentované aj v geometrickom pláne, ktorý bol predložený sporovým
stranám z roku 1978 a na základe tohto geometrického plánu nie je možné konštatovať, že
medzi pozemkami parc. č. , aktuálne dnešnými, a pare. č. by mala byť ešte
parcela č. tak, ako ju znázornil vo fotodokumentácii aj znalec . Odvolací
súd je toho názoru, že rozhodnutia štátu privodili taký stav v osobnom užívaní nehnuteľnosti
žalovanými, že zakladajú aj nasledujúcu dobromyseľnú držbu žalovaných pri užívaní týchto
pozemkov tak, že nie je možné urobiť opačný záver k ich obrane než ten, že toto vlastníctvo
k tomuto pozemku, za ktorý uplatňujú žalobcovia náhradu, nadobudli vydržaním. Odvolací
súd si je vedomý toho, že zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) prioritne vychádza
zo záveru, že tie údaje, pri ktorých sa nepreukáže opak, sú platné a záväzné. Práve o takúto
situáciu ide aj v danom prípade, keď sú z dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal,
nepochybné skutkové zistenia o tom, že parcela, ktorá bola pridelená najskôr na stavbu
rodinného domu a ďalšie dve rozhodnutia, ktoré privodili stav o osobnom užívaní
pozemkov, založili dobromyseľnosť pre žalovaných v užívaní týchto nehnuteľností a došlo
tým aj k nadobudnutiu vlastníckeho práva originálnym spôsobom tak, ako to uviedol súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku.“
24. Z uvedeného odôvodnenia druhého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tento
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, keďže splnili všetky zákonom predpísané
predpoklady na oprávnené vydržanie spornej nehnuteľnosti. Okresný súd v odôvodnení
svojho druhého rozsudku vo vzťahu k dobromyseľnosti držby zo strany žalovaných ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil, na základe akých pred súdom vykonaných dôkazov
dospel k záveru, že žalovaní sa správali ako dobromyseľní vlastníci, a nie ako detentori
a parcely na základe dohôd o zriadení osobitného práva užívania, ako aj spornú parcelu
užívali ako vlastníci (pozri bod 25 odôvodnenia), čím poskytol odpoveď na všetky tie
otázky, ktoré majú pre posúdenie existencie dobromyseľnej držby zo strany žalovaných
podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia v tejto
časti.
25. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd, ktorý sa vo svojom napadnutom rozsudku
v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, sa neobmedzil iba
na skonštatovanie správnosti dôvodov druhého rozsudku okresného súdu (§ 387 ods. 2
CSP), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľov a svoj rozsudok
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.
27. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
zaoberal námietkami sťažovateľov v rozsahu, v ktorom dostali odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu (pozri bod 26 odôvodnenia). Vo vzťahu k námietke sťažovateľov,
že krajský súd nesprávne vyhodnotil konanie žalovaných v súvislosti s držbou spornej
nehnuteľnosti ako dobromyseľné napriek zrejmým dôkazom (tvrdenia žalovaného v 1. rade
prednesené na ústnych pojednávaniach 25. októbra 2012 a 15. júna 2017, pozri bod 8
odôvodnenia), na ktoré sťažovatelia poukazovali v odvolaní, avšak ktorými sa krajský súd
podľa názoru sťažovateľov nezaoberal a ktoré podľa nich vylúčili na strane žalovaných
dobromyseľnú držbu spornej nehnuteľnosti, ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05), a také rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd
v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v rozpore s platnou právnou
úpravou. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.
28. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovatelia sa
s názorom krajského súdu v jeho napadnutom rozsudku nestotožňujú, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
29. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku krajského súdu pre namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom krajského súdu
31. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd pripomína, že sťažovatelia ich porušenie vidia v spojitosti
s označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
32. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (napr. III. ÚS 232/2012,
II. ÚS 852/2014, III. ÚS 695/2014 a iné), že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné
v prejednávanej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07). V opačnom prípade by ústavný súd vystupoval
ako opravná inštancia voči všeobecným súdom, a nie ako súdny orgán ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
33. Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv a práv hmotného
charakteru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojitosti s ich námietkou
o svojvoľnosti a právnej neudržateľnosti jeho odôvodnenia.
34. Ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti
v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, z čoho je potrebné vyvodiť, že jeho odôvodnenie považuje za ústavne
konformné. Ústavný súd nezistil iný možný zásah krajského súdu do označených
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
35. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnená
v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu