Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 177/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpených advokátom JUDr. Michalom Feciľakom,

Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , a Listiny základných

práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -346 z 11. septembra 2018

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základných práv podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -346 z 11. septembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi

Tkáčikovi, ktorému uplynulo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu 16. februára 2019.

Do tohto dňa nebolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľov rozhodnuté. Plénum ústavného súdu

prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“).

Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie

uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra

2019, a to náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov.

Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle

čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje

v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov boli po smrti pôvodného žalobcu

stranami sporu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zaplatenie sumy 1 998 € z titulu vydania bezdôvodného

obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v žalobnom návrhu

bez právneho dôvodu. Podaním doručeným okresnému súdu 28. novembra 2012 zobral

pôvodný žalobca, právny predchodca sťažovateľov ako žalobcov, žalobu späť v časti

presahujúcej sumu 1 082,25 €.

4. Okresný súd o žalobnom návrhu sťažovateľov ako žalobcov rozhodol v poradí

prvým rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2014 (ďalej len „prvý rozsudok

okresného súdu“) tak, že konanie o zaplatenie sumy 1 082,25 € zastavil a v prevyšujúcej

časti žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal pôvodný žalobca odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2016 tak, že napadnutý

v poradí prvý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

5. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -289 z 5. októbra

2017 (ďalej len „druhý rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že konanie v časti

o zaplatenie sumy 915,75 € zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal

žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozsudku podali

sťažovatelia ako žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-346 z 11. septembra 2018 tak, že potvrdil v poradí druhý rozsudok okresného

súdu v jeho napadnutej časti a priznal žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, „že výlučným a jediným dôvodom

zamietnutia ich žaloby bol právny názor okresného súdu aprobovaný krajským súdom,

v zmysle ktorého došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetnej parcele zo strany

žalovaných.“. V rámci svojej sťažnostnej argumentácie uvádzajú, že „v posudzovanej

právnej veci... bolo jednoznačne a s určitosťou preukázané, že žalovaní neboli

dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti veci, že im sporná parcela patrí a že ju

nenadobudli na základe dohody o zriadení práva osobného užívania a práve preto s ňou ani

nenakladali ako so svojou vlastnou, a že pozemok svojvoľne okupovali iba z dôvodu jeho

neužívania zo strany im v tom čase neznámeho vlastníka.“. Ďalej tvrdia, že „všeobecné súdy

pochybili, pokiaľ zamietli žalobu sťažovateľov s tým, že žalovaní za zisteného skutkového

stavu nemohli mať pochybnosť o tom, že im sporná parcela nepatrí.“. V súvislosti

s uvedeným sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na vyjadrenie žalovaného v 1. rade

prednesené na ústnom pojednávaní 25. októbra 2012, že „O výmoli o rozlohe 8 m a 2,5 m,

kde bol taký kanál, ktorý nikto dlho nevyužíval až potom, keď som ja postavil rodinný dom...

ja som si ten výmoľ upravil, navozil som tam veľké množstvo zeminy, takže je to

vyrovnané...“, z ktorého podľa názoru žalovaných vyplýva, že sporný pozemok žalovaní

začali užívať až s odstupom času, keď tento pozemok dlhšiu dobu nikto neužíval.

Skutočnosť, že žalovaní nepovažovali sporný pozemok za svoj, podľa názoru sťažovateľov

preukazuje aj konanie žalovaného v 1. rade, ktorý na ústnom pojednávaní 15. júna 2017

súdu ukázal hranicu svojho pozemku po hranicu zo spornou parcelou, teda za svoj pozemok

nepoňal aj sporný pozemok, na ktorom sa nachádzala v minulosti priekopa na odvádzanie

vody. Sťažovatelia zároveň v ústavnej sťažnosti namietajú arbitrárnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu

k preukázaniu dobromyseľnosti zo strany žalovaných v súvislosti s vydržaním spornej

nehnuteľnosti.

7. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľov vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1

Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné

právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a podľa článku

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. -346

zo dňa 11.09.2018, porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. -346 zo dňa 11.09.2018 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 574,70 €...“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie

základných práv podľa a , základných práv podľa

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.

15. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

18. Ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , , ).

19. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi,

ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne

názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného

súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

20. Sťažovatelia v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňujú názor

krajského súdu, podľa ktorého žalovaní splnili všetky podmienky vydržania, a to najmä

vo vzťahu k splneniu podmienky spočívajúcej v dobromyseľnosti žalovaných pri uchopení

sa držby spornej nehnuteľnosti. Zároveň v ústavnej sťažnosti namietajú arbitrárnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia

vo vzťahu k preukázaniu dobromyseľnosti zo strany žalovaných v súvislosti s vydržaním

spornej nehnuteľnosti.

21. V danom prípade je nevyhnuté uviesť, že aj keď ústavná sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 môže smerovať len proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ktorý v danej veci

rozhodoval v poslednom stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv

sťažovateľov predpokladá posúdenie celého konania pred všeobecnými súdmi. V danej veci

je táto požiadavka významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý napadnutým

rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu, sa s uvedeným

rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil. V tejto súvislosti je preto namieste poukázať

na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože konanie pred súdom

prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(porovnaj , , ). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj rozhodnutia odvolacieho súdu), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania ().

22. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho druhého rozsudku uviedol:

«48. Aj po doplnení dokazovania a odstránení procesných pochybení v zmysle

pokynov odvolacieho súdu dospel súd k záveru, že žalobe nie je dôvodné vyhovieť. Ako to už

prvoinštančný súd konštatoval, za nesporné mal preukázané spoluvlastníctvo žalovaných

v 1. a 2. rade k parcelám č. o výmere 813 m2, zapísané na , na ktorej stojí

rodinný dom žalovaných, ďalej parcely č. zapísané na , druh pozemku -

záhrady o výmere 264 m2 titulom dohôd o zriadení práva osobného užívania k uvedeným

pozemkom. Medzi uvedenými parcelami sa nachádza parcela pôvodne označená ako

parcela registra (v súčasnosti parcela registra ) o výmere 149 m2

vo vlastníctve pôvodne žalobcu v súčasnosti jeho právnych nástupcov. Aktuálne sporná

parcela tvorí súčasť záhrady pri rodinnom dome žalovaných a sú na nej postavené drobné

stavby, vysadené stromy, sporná parcela je vrátane parciel vo vlastníctve žalovaných

oplotená. Z výpovede žalovaných v 1. a 2. rade nepochybne vyplýva, že spornú parcelu,

ktorá bola akýmsi výmoľom, rigolom, priekopou, terénnymi úpravami upravili do súčasnej

podoby. Žalovaní v 1. a 2. rade zhodne tvrdili, že o existencii iného vlastníka spornej

parcely nemali žiadnu vedomosť a parcelu naopak aj s poukázaním na jej umiestnenie

považovali za svoje vlastníctvo. Ďalej žalovaní zdôraznili, že aj parcely okolitých susedov

majú rigol, ktorý bol spôsobený odtokom vody z mlyna. Ostatným susedom však sporný

rigol bol neskôr darovaný obcou a nemali s tým obdobné problémy ako žalovaní. Naopak,

strana žalobcov namietala dobromyseľnosť oprávnenej držby žalovaných v 1. a 2. rade

a poukazovala na ich výpovede, z ktorých nesporne vyplýva, že spornú parcelu si prisvojili

len preto, že ju nikto nevyužíval. Následne túto upravovali a vozili na ňu hlinu. Tým je podľa

žalobcov vylúčená dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Súd aj po doplnení dokazovania

dospel k záveru, že žalovaní sa ako dobromyseľní držitelia správali, a to od počiatku

užívania spornej parcely. O ich dobromyseľnosti svedčí aj novopredložený dôkaz

geometrický plán vyhotovený zo dňa 13.10.1978 za

účelom zamerania k parcele parcely registra o výmere 264 m2, z ktorého

nepochybne vyplýva, že parcely a bezprostredne susedia. Žalovaní teda

nemohli mať nijakú dôvodnú pochybnosť o existencii možnej spornej parcely vo vlastníctve

inej osoby. Ďalej je potrebné súhlasiť s argumentáciou žalovanej strany aj s poukázaním na

výmeru parciel, ktorá je totožná podľa geometrického plánu v roku 1978 č. plánu

zo dňa 13.10.1978 a geometrického plánu vypracovaného pre potreby tohto

konania znaleckým posudkom č. 18/2013, teda ani z uvedeného

nemohla vyplývať pochybnosť o zabratí inej cudzej parcely. Pokiaľ sa na držiteľovi

vyžaduje okrem iného dobrá viera, dobromyseľnosť z pohľadu vnímania vonkajšieho sveta,

je potrebné dať žalovaným za pravdu, že ani pri normálnej opatrnosti, ktorú možno

so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne vyžadovať či

mal, mohol mať, resp. nemal, či nemohol mať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, žalovaní

v 1. a 2. rade za zisteného skutkového stavu nemohli mať pochybnosť o tom, že im sporná

parcela nepatrí, nakoľko o vlastníckom práve pôvodného žalobcu k spornej parcele vedenej

v registri EN pod č. sa dozvedeli až niekedy v roku 2007, kedy ich pôvodný žalobca

informoval o existencii svojho vlastníckeho práva, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z jeho

výpovede, a z iných okolností túto skutočnosť zistiť nemohli...

50. Zhodnotiac vyššie uvedené dospel súd k záveru, že žalovaní v 1. a 2. rade sa

správali ako dobromyseľní držitelia nie detentori a tak užívané parcely na základe Dohôd

o zriadení práva osobitného užívania, ako aj spornú parcelu č. užívali ako vlastníci

správajúc sa ako vlastníci spôsobom, že túto si oplotili, upravili terénnymi úpravami,

vysadili na nej stromy, resp. postavili drobné stavby. Vlastnícke právo spornej parcely

žalovaní vydržali najneskôr dňa 1.1.1992, teda až novelou , ktorý

novelizoval a opätovne zakotvil držbu a vydržanie v podobe, v akej ju

pozná aj súčasný . Stačilo preukázať, že držiteľ má vec v držbe po

stanovenú dobu spätne a že bol s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný. Je nesporné,

že od vstupu do držby počítanej súdom od Dohody o zriadení práva osobného užívania

k záhradke registrovanej na Štátnom notárstve dňa 11.4.1979 do účinnosti novely

č. dňa 1.1.1992 nepochybne uplynula viac ako 10-ročná lehota potrebná pre

vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ako to súd už konštatoval, žalobca sa o svoje

vlastníctvo prihlásil až v roku 2007 a vedomosť o ňom nadobudol dedením po nebohých

rodičoch v roku 2005, teda dávno potom, ako vlastnícke právo k spornej parcele nadobudli

žalovaní vydržaním. Súd sa nestotožňuje s tvrdením strany žalobcov, že žalovaní v 1. a 2.

rade neboli dobromyseľní, nakoľko spornú parcelu užívali len preto, že ju dlho nikto

nevyužíval, keďže sa jednalo o opustený rigol, kanál, nakoľko z výpovede žalovaných nič

také nevyplýva. Je pravdou, že sporná parcela mala tvar rigola, kanála, či priekopy, avšak

bolo to z dôvodu, že cez uvedenú parcelu vytekala voda z mlyna a rovnaký tvar pozemku

mali podľa tvrdení žalovaných aj okolití susedia. Žalovaní naopak po celý čas tvrdili, že

spornú parcelu považovali za svoje vlastníctvo aj s poukázaním na to, že sa nachádzala

medzi parcelami a , ktoré nadobudli na základe Dohôd o zriadení práva

osobného užívania. Je len logické, že žalovaní by nemali záujem na odkúpení parciel

spôsobom, žeby medzi ne bola vklinená parcela vo vlastníctve cudzej osoby, čomu súd

samozrejme uveril. Tiež sa nedá súhlasiť s argumentáciou právnej zástupkyne za žalobcov

s poukázaním na to, že pokiaľ žalovaní ako titul nadobudnutia domnelého vlastníctva

uvádzajú Dohody o zriadení práva osobného užívania, pričom v žiadnej z troch uzavretých

dohôd sa neuvádza sporná parcela vo vlastníctve žalobcov je potrebné uviesť, že tak

žalovaní v 1. a 2. rade na základe rozhodnutia ONV mali pridelený do osobného užívania

pozemok na pare. č. , kat. úz. , vo výmere 813 m2, pričom pôvodný

žalobca bol ako výlučný vlastník nehnuteľnosti registra „E“ evidovanej pod totožným

číselným označením parc. EN č. vo výmere 149 m2. Jedná sa o totožné číselné

označenie pôvodnej kmeňovej parcely, teda argumentácia právnej zástupkyne za žalobcov

z pohľadu súdu neobstojí. Na základe uvedeného súd žalobu zamietol s konštatovaním, že

žalovaní v 1. a 2. rade vlastníctvo k spornej parcele pôvodne evidovanej ako parcela

registra teraz číselne označená ako parcela č. vlastnícky nadobudli

vydržaním. Žalovaní v 1. a 2. rade sa teda nemohli na úkor žalobcov bezdôvodne obohatiť

a pohľadávka žalobcu pôvodne uplatnená na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nepatrí

do dedičstva po zosnulom , , ktorý zomrel dňa 8.7.2015,

nakoľko neexistuje.»

23. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„22. Odvolací súd konštatuje, že vo veci bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový

stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu

odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací

súd si osvojil náležité a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie,

nadväzujúce na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 27.1.2016 a jeho

odôvodnenie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. K dôvodom rozhodnutia súdu prvej

inštancie v nadväznosti na uplatnené odvolacie dôvody odvolací súd považuje za potrebné

dodať...

23... Teda sa zaoberal (okresný súd, pozn.) aj otázkou toho, že či ide o okupáciu

pozemku alebo či ide o dobromyseľnú držbu, ktorá založila aj nárok na prípadné vydržanie

vlastníctva pozemku v zmysle zásad, vyplývajúcich z ustanovenia § 134 ods. 1, 2 a § 135a

ods. 1, 2 , aj v zmysle prechodných ustanovení, ktoré vyplývajú

z ustanovenia a , .

24. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie podľa procesnej iniciatívy

sporových strán v konaní vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Napokon ani

v podanom odvolaní nie je nenamietané to, že by niektorý dôkaz nebol vykonaný. Namietané

je nesprávne skutkové zistenie. V tomto smere je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že

aktuálny nevychádza zo zásady tzv. materiálnej pravdy. Pri

rozhodovaní súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania.

Ak súd prvej inštancie na základe už spomenutej procesnej iniciatívy účastníkov vykonal

vo veci dokazovanie tak, ako ho zadokumentoval v napadnutom rozsudku, podľa názoru

odvolacieho súdu ním konštatovaný skutkový záver zodpovedá týmto dôkazom. Len na

margo treba zdôrazniť tú skutočnosť, že pozemky, ktoré mali pridelené žalovaní (dnes už

ako bývalí manželia), mali pridelené do osobného užívania na základe rozhodnutia

národného výboru a následne na to uzatvárali dohodu o osobnom užívaní pozemkov.

Pozemky sú zadokumentované aj v geometrickom pláne, ktorý bol predložený sporovým

stranám z roku 1978 a na základe tohto geometrického plánu nie je možné konštatovať, že

medzi pozemkami parc. č. , aktuálne dnešnými, a pare. č. by mala byť ešte

parcela č. tak, ako ju znázornil vo fotodokumentácii aj znalec . Odvolací

súd je toho názoru, že rozhodnutia štátu privodili taký stav v osobnom užívaní nehnuteľnosti

žalovanými, že zakladajú aj nasledujúcu dobromyseľnú držbu žalovaných pri užívaní týchto

pozemkov tak, že nie je možné urobiť opačný záver k ich obrane než ten, že toto vlastníctvo

k tomuto pozemku, za ktorý uplatňujú žalobcovia náhradu, nadobudli vydržaním. Odvolací

súd si je vedomý toho, že o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) prioritne vychádza

zo záveru, že tie údaje, pri ktorých sa nepreukáže opak, sú platné a záväzné. Práve o takúto

situáciu ide aj v danom prípade, keď sú z dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal,

nepochybné skutkové zistenia o tom, že parcela, ktorá bola pridelená najskôr na stavbu

rodinného domu a ďalšie dve rozhodnutia, ktoré privodili stav o osobnom užívaní

pozemkov, založili dobromyseľnosť pre žalovaných v užívaní týchto nehnuteľností a došlo

tým aj k nadobudnutiu vlastníckeho práva originálnym spôsobom tak, ako to uviedol súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku.“

24. Z uvedeného odôvodnenia druhého rozsudku okresného súdu je zrejmé, že tento

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaní nadobudli vlastnícke

právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, keďže splnili všetky zákonom predpísané

predpoklady na oprávnené vydržanie spornej nehnuteľnosti. Okresný súd v odôvodnení

svojho druhého rozsudku vo vzťahu k dobromyseľnosti držby zo strany žalovaných ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, na základe akých pred súdom vykonaných dôkazov

dospel k záveru, že žalovaní sa správali ako dobromyseľní vlastníci, a nie ako detentori

a parcely na základe dohôd o zriadení osobitného práva užívania, ako aj spornú parcelu

užívali ako vlastníci (pozri bod 25 odôvodnenia), čím poskytol odpoveď na všetky tie

otázky, ktoré majú pre posúdenie existencie dobromyseľnej držby zo strany žalovaných

podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia v tejto

časti.

25. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

26. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd, ktorý sa vo svojom napadnutom rozsudku

v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, sa neobmedzil iba

na skonštatovanie správnosti dôvodov druhého rozsudku okresného súdu (§ 387 ods. 2

), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľov a svoj rozsudok

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil.

27. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

zaoberal námietkami sťažovateľov v rozsahu, v ktorom dostali odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu (pozri bod 26 odôvodnenia). Vo vzťahu k námietke sťažovateľov,

že krajský súd nesprávne vyhodnotil konanie žalovaných v súvislosti s držbou spornej

nehnuteľnosti ako dobromyseľné napriek zrejmým dôkazom (tvrdenia žalovaného v 1. rade

prednesené na ústnych pojednávaniach 25. októbra 2012 a 15. júna 2017, pozri bod 8

odôvodnenia), na ktoré sťažovatelia poukazovali v odvolaní, avšak ktorými sa krajský súd

podľa názoru sťažovateľov nezaoberal a ktoré podľa nich vylúčili na strane žalovaných

dobromyseľnú držbu spornej nehnuteľnosti, ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

), a také rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd

v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v rozpore s platnou právnou

úpravou. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní.

28. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovatelia sa

s názorom krajského súdu v jeho napadnutom rozsudku nestotožňujú, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

29. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu pre namietané porušenie základných práv podľa

a listiny a práva podľa dohovoru v súlade s

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu

31. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd pripomína, že sťažovatelia ich porušenie vidia v spojitosti

s označenými základnými právami podľa , podľa listiny

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

32. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (napr. ,

, a iné), že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z , listiny a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1

, listiny a práva podľa dodatkového protokolu by bolo možné

v prejednávanej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením (). V opačnom prípade by ústavný súd vystupoval

ako opravná inštancia voči všeobecným súdom, a nie ako súdny orgán ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

33. Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv a práv hmotného

charakteru napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojitosti s ich námietkou

o svojvoľnosti a právnej neudržateľnosti jeho odôvodnenia.

34. Ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti

v časti namietaného porušenia základného práva podľa , základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, z čoho je potrebné vyvodiť, že jeho odôvodnenie považuje za ústavne

konformné. Ústavný súd nezistil iný možný zásah krajského súdu do označených

základných práv podľa , listiny a práva podľa

dodatkového protokolu.

35. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľov zjavne neopodstatnená

v súlade s , a preto ju ústavný súd v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu pre namietané porušenie

základných práv podľa a podľa listiny a práva podľa

dodatkového protokolu v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu