Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Co-7-2018.pdf
PDF · 118.15 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/7/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr. Mareka Košča a JUDr. Jozefa Angeloviča, v spore žalobcov: 1a/ P. G., F.. Z., D.. X.X.XXXX, N. XX, XXX XX A., 1b/ A.. M. G., F.. G., D.. XX.X.XXXX, N. XX, XXX XX A., 1c/ L. S., F.. G., D.. XX.X.XXXX, O. X, XXX XX A.P., 1d/ O.. S. G., D.. XX.X.XXXX, Z. XX, XXX XX A., právne zastúpených JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom, Jesenná 8, 080 01 Prešov, IČO: 37941623, proti žalovaným: 1/ M. G., D.. XX.X.XXXX, A. T. XX, XXXX A. - C., právne zastúpený: JUDr. Lukáš Kišeľak, advokát, Jarkova 63, 080 01, IČO: 42083591 Prešov a 2/ V. G., D.. X.X.XXXX, A. T. XX, XXXX A. - C., právne zastúpená: AK
- TARABČÁK s.r.o., Hlavná 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 859 109 , v konaní o zaplatenie 1.998,- eur, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15C/44/2012-289 zo dňa 5.10.2017, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.
Žalovaným proti žalobcom, zaviazaným spoločne a nerozdielne, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že :
„I. Konanie v časti o zaplatenie 915,75 eur zastavuje. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobcovia v 1a. až v 1d. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade každému trovy konania v rozsahu 100 %, výška ktorých bude vyčíslená v písomnom rozhodnutí po právoplatnosti rozsudku. IV. Žalobcovia v 1a. až 1d. rade sú povinní nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %, výška ktorých bude vyčíslená v písomnom rozhodnutí po právoplatnosti rozsudku.“
2. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z obsahu žaloby, v zmysle ktorej sa právny predchodca žalobcov domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1/ a v 2/ a rade povinnosť uhradiť mu 1.998,- eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti platobného rozkazu a nahradiť trovy konania z titulu bezdôvodného obohatenia na základe užívania nehnuteľnosti v jeho vlastníctve a to parcely č. XX/X o výmere 149 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. C., obec C., okres A., žalovanými v 1/ a 2/ rade. Poukázal na vlastníctvo žalovaných v 1/ a 2/ rade k parcele č. XXX/X susediacej s parcelou č. XX/X. Parcela č. XXX/X o výmere 813 m2 je evidovaná na LV č. XXX v rovnakom katastrálnom území. Na predmetnej parcele majú žalovaní postavený rodinný dom súp. č. XXXX. Pri vyčíslení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal žalobca zo stanoviska realitnej kancelárie o výške obvyklého nájomného za užívanie parcely č. XX/X v jeho vlastníctve.
3. Na základe späťvzatia žaloby žalobcom v časti presahujúcej sumu 1.082,25 eur dňa 28.11.2012 súd prvej inštancie za súhlasu žalovaných v 1/ a v 2/ rade konanie v časti o zaplatenie 915,75 eur zastavil a prejednával nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.082,25 eur.
4. Predmetnému napadnutému rozsudku zo dňa 5.10.2017 predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. 15C/44/2012-170 zo dňa 11.12.2014, ktoré bolo v odvolacom konaní zrušené uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co/20/2015-204 zo dňa 27.1.2016 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.
5. Po tom, čo v priebehu ďalšieho konania žalobca zomrel, súd prvej inštancie v konaní pokračoval s jeho dedičmi na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. XXD/XXX/XXXX, W. XXX/XXXX. V nadväznosti na to súd prvej inštancie pripustil podľa § 142 ods. 1 CSP zmenu petitu žalobného návrhu žalobcov v znení: „Pohľadávka vo výške 1.082,25 eur s príslušenstvom patrí do dedičstva po nebohom M. G., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom N. XX, A..“.
6. Následne súd prvej inštancie, vychádzajúc z výsledkov dovtedajšieho dokazovania, a to výsluchom strán sporu, výpisom z LV č. XXX, kat. úz. C., výpisom z LV č. XXX, kat. úz. C., rozhodnutím Okresného národného výboru - finančný odbor v Prešove č. T..XXXX/XXXX/XX, dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku č. T..XXXX/XXXX, osvedčením o dedičstve sp.zn. XXD/XXXX/XXXX a XXD/XXXX/XXXX, dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku č. T..XXXX/XXXX, dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku č. T..XXXX/XXXX, ohliadkou na mieste samom, znaleckým posudkom znalca L.. M. N. č. XX/XXXX, ako aj ďalším spisovým materiálom a na základe doplneného dokazovania osvedčením o dedičstve XXD/XXX/XXXX, W. XXX/XXXX, rozsudkom Okresného súdu Prešov 11C/279/2006, potvrdením o úhradách žalovanou v 2/ rade za ubytovanie v ubytovni Bytovej agentúry rezortu Ministerstva obrany, geometrickým plánom č. XXX-X-XXXX-XXX-XX z 13.10.1978 a geometrickým plánom č. XXXX/XX zo dňa 6.12.1994, uzavrel, že právny predchodca žalobcov bol výlučným vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti titulom dedenia. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn. XXD/.XXXX/XXXX po nebohom M. G., nar. X.XX.XXXX, ktorý zomrel X.X.XXXX vyplýva, že na základe uzavretej dedičskej dohody pôvodný žalobca nadobudol nehnuteľnosť v kat. úz, C., zapísanú na LV č. XXX, parcela č. XX/X, zastavaná plocha a nádvorie 149 m2 v 1. Z osvedčenia o dedičstve sp.zn. XXD/ XXXX/XXXX po nebohej S. G., rod. A., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, na základe uzavretej dedičskej dohody nadobudol žalobca nehnuteľnosť v kat. úz. C., zapísanú na LV č. XXX, parcela č. XX/X, zastavaná plocha a nádvorie 149 m2 v 1.
7. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, LV č. XXX, kat. úz. C., obec C., okres A., parcely registra „C“ č. XXX/X vo výmere 813 m2, zastavané plochy a nádvoria a stavby na pozemku súp. č. XXXX titulom nadobudnutia F. L. XXX/XX-XX/ XX a parcely registra „C“ č. XXX/X vo výmere 264 m2, záhrady titulom nadobudnutia R II 47/79-54/94. Podľa rozhodnutia Okresného národného výboru - finančný odbor v A. zo 14.9.1976 č. T..XXXX/XXXX/ XX bol žalovaným v 1/ a 2/ rade pridelený pozemok do osobného užívania na parc. č. I. XX/X, kat. úz. A. - C. vo výmere 813 m2, ktorý bol vo vlastníctve Československého štátu a v správe MsNV A.. Dôvodom pridelenia bola žiadosť žalovaných za účelom výstavby rodinného domu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4.10.1976 a stalo sa aj vykonateľným.
8. Súd prvej inštancie v uvedenom spore aplikoval príslušné ustanovenia § 123, § 124, § 132 ods.1 a nasl. Občianskeho zákonníka, nadväzujúc na Čl. 20 Ústavy SR a prejudiciálne posudzoval vydržanie vlastníckeho práva žalovanými k spornej parcele pôv. G. č. XX/X o výmere 149 m2, teraz parc. č. XXX/ X, kat. úz. C. v zmysle § 134 ods. 1, 2, § 135a ods. 1, 2 v spojení s § 872 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka a § 70 z.č. 162/1995 Z.z.. Po doplnení dokazovania a odstránení procesných pochybení v zmysle pokynov odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí, dospel súd prvej inštancie i v tomto štádiu konania k záveru, že žalobe nie je dôvodné vyhovieť.
9. Sporná parcela aktuálne tvorí súčasť záhrady pri rodinnom dome žalovaných a sú na nej postavené drobné stavby, vysadené stromy a vrátane parciel vo vlastníctve žalovaných je oplotená. Z výpovede žalovaných v 1/ a 2/ rade nepochybne vyplýva, že spornú parcelu, ktorá bola akýmsi výmoľom, rigolom, priekopou, terénnymi úpravami upravili do súčasnej podoby, pričom zhodne tvrdili, že o existencii iného vlastníka spornej parcely nemali žiadnu vedomosť a parcelu naopak aj s poukázaním na jej umiestnenie
považovali za svoje vlastníctvo. Ďalej žalovaní zdôraznili, že aj parcely okolitých susedov majú rigol, ktorý bol spôsobený odtokom vody z mlyna. Ostatným susedom však sporný rigol bol neskôr darovaný obcou a nemali s tým obdobné problémy ako žalovaní. Žalovaní sa ako dobromyseľní držitelia správali, a to od počiatku užívania spornej parcely. O ich dobromyseľnosti svedčí aj geometrický plán vyhotovený p. Š. č. XXX-X-XXXX-XXX-XX zo dňa 13.10.1978 za účelom zamerania k parcele XXX/X parcely registra I. XXX/X o výmere 264 m2, z ktorého nepochybne vyplýva, že parcely XXX/X a XXX/X bezprostredne susedia. Žalovaní teda nemohli mať nijakú dôvodnú pochybnosť o existencii možnej spornej parcely vo vlastníctve inej osoby. Ďalej prvoinštančný súd súhlasil s argumentáciou žalovanej strany aj s poukázaním na výmeru parciel, ktorá je totožná podľa geometrického plánu v roku 1978 č. plánu XXX- X-XXXX-XXX-XX zo dňa 13.10.1978 a geometrického plánu vypracovaného pre potreby tohto konania L.. M. N. znaleckým posudkom č. 18/2013, teda ani z uvedeného nemohla vyplývať pochybnosť o zabratí inej cudzej parcely. Za vyžadovania okrem iného dobrej viery, dobromyseľnosti držiteľa z pohľadu vnímania vonkajšieho sveta, dal žalovaným za pravdu, že ani pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne vyžadovať či mal, mohol mať, resp. nemal, či nemohol mať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, žalovaní v 1/ a 2/ rade zo zisteného skutkového stavu nemohli mať pochybnosť o tom, že im sporná parcela nepatrí, nakoľko o vlastníckom práve pôvodného žalobcu k spornej parcele vedenej v registri EN pod č. XX/X sa dozvedeli až niekedy v roku 2007, kedy ich pôvodný žalobca informoval o existencii svojho vlastníckeho práva, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z jeho výpovede, a z iných okolností túto skutočnosť zistiť nemohli.
10. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní v 1/ a 2/ rade sa správali ako dobromyseľní držitelia nie detentori, a tak užívané parcely na základe Dohôd o zriadení práva osobitného užívania, ako aj spornú parcelu č. XXX/X užívali ako vlastníci, správajúc sa ako vlastníci spôsobom, že túto si oplotili, upravili terénnymi úpravami, vysadili na nej stromy, resp. postavili drobné stavby. Vlastnícke právo spornej parcely žalovaní vydržali najneskôr dňa 1.1.1992, teda až novelou zákona č. 509/1991 Zb., ktorý novelizoval Občiansky zákonník a opätovne zakotvil držbu a vydržanie v podobe, v akej ju pozná aj súčasný Občiansky zákonník. Stačilo preukázať, že držiteľ má vec v držbe po stanovenú dobu spätne a že bol s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný. Je nesporné, že od vstupu do držby počítanej súdom od Dohody o zriadení práva osobného užívania k záhradke registrovanej na Štátnom notárstve dňa 11.4.1979 do účinnosti novely Obč. zák. realizovanej zák. č. 509/1991 Zb. dňa 1.1.1992 nepochybne uplynula viac ako 10-ročná lehota potrebná pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalobca sa o svoje vlastníctvo prihlásil až v roku 2007 a vedomosť o ňom nadobudol dedením po nebohých rodičoch v roku 2005, teda dávno potom, ako vlastnícke právo k spornej parcele nadobudli žalovaní vydržaním. Je pravdou, že sporná parcela mala tvar rigola, kanála, či priekopy, avšak bolo to z dôvodu, že cez uvedenú parcelu vytekala voda z mlyna a rovnaký tvar pozemku mali podľa tvrdení žalovaných aj okolití susedia. Žalovaní naopak po celý čas tvrdili, že spornú parcelu považovali za svoje vlastníctvo aj s poukázaním na to, že sa nachádzala medzi parcelami XXX/X a XXX/X, ktoré nadobudli na základe Dohôd o zriadení práva osobného užívania. Za logické považuje, že žalovaní by nemali záujem na odkúpení parciel spôsobom, žeby medzi ne bola vklinená parcela vo vlastníctve cudzej osoby, čomu súd samozrejme uveril. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol s konštatovaním, že žalovaní v 1/ a 2/ rade vlastníctvo k spornej parcele pôvodne evidovanej ako parcela registra E KN č. XX/X, teraz číselne označená ako parcela č. XXX/X vlastnícky nadobudli vydržaním. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sa teda nemohli na úkor žalobcov bezdôvodne obohatiť a pohľadávka žalobcu pôvodne uplatnená na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nepatrí do dedičstva po zosnulom M. G., nar. X.X.XXXX, ktorý zomrel dňa X.X.XXXX, nakoľko neexistuje.
11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 251, § 255 ods.1,2 v spojení s 259 CSP podľa pomeru úspechu, keď plne úspešným žalovaným priznal nárok na ich náhradu od neúspešných žalobcov v rozsahu 100 %, výšku ktorých vyčísli v písomnom vyhotovení uznesenia po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Rovnako súd priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu aj štátu, ktorému vznikli trovy konania v súvislosti so znaleckým dokazovaním, na ktorých náhradu má právo.
12. Proti rozsudku vo výrokoch II., III. a IV. podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia písomným podaním zo dňa 15.11.2017, ktorým žiadali zrušenie rozsudku v jeho napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Alternatívne žiadali, aby odvolací súd sám rozhodol tak, že v rámci II. napadnutého výroku určí, že pohľadávka vo výške 1.082,25 eur spolu s príslušenstvom patrí do dedičstva po nebohom M. G., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom N. XX, XXX XX A.; ďalej v rámci III. napadnutého výroku rozsudku prizná žalobcom 1a/ až 1d/ voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade náhradu
trov konania v rozsahu 100 % a napokon IV. napadnutým výrokom zaviaže žalovaných v 1/ a v 2/ rade nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %.
13. V dôvodoch odvolatelia poukázali na skutkový stav, znalecký posudok znalca L.. M. N., dôvody súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku i v predchádzajúcich mu rozhodnutiach, na základe čoho konštatovali, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citujúc ustanovenia čl. 20 Ústavy SR, ďalej § 129 ods. 1, § 130, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, význam slova „okupovať“ zo Slovníka Slovenského jazyka a rozoberúc základné predpoklady pre nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, odvolatelia opätovne konštatovali, že v posudzovanej právnej veci bolo jednoznačne a s určitosťou preukázané, že žalovaní neboli dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti veci, že im sporná parcela patrí a že ju nenadobudli na základe dohody o zriadení práva osobného užívania a práve preto s ňou nenakladali ako so svojou, že pozemok teraz vo vlastníctve žalobcov svojvoľne okupovali iba z dôvodu jeho neužívania zo strany im v tom čase neznámeho vlastníka. Medzi skutočnosti, ktoré podľa žalobcov jednoznačne preukazujú, že žalovaní neboli dobromyseľní, patria aj vyjadrenia žalovaných počas konania a to ako pred prvým rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci na ústnom pojednávaní dňa 25.10.2012, tak aj pred druhým rozhodnutím vo veci na pojednávaní dňa 15.6.2017, v oboch prípadoch ku okolnosti nakladania so sporným pozemkom, zdôrazňujúc, že keď žalovaný v 1/ rade uviedol, že: „... výmoľ o rozlohe 8 m a 2,5 m, kde bol taký kanál, ktorý nikto dlho nevyužíval“, mal tým na mysli obdobie od 4.10.1976, kedy so žalovanou v 2/ rade uzavreli Dohodu o zriadení práva osobného užívania parcely KN-E č. XX/. o výmere 813 m2 v kat. území C., terajšia parcela č. G.-Y. Č.. XXX/X o výmere 813 m2, do roku 1979, kedy začal stavať rodinný dom, ako uviedol a začal na pozemok navážať hlinu. Obdobie od 4.10.1976 do roku 1979, kedy žalovaní začali s výstavbou rodinného domu, považujú žalovaní za obdobie, keby pozemok žalobcov dlho nikto nevyužíval. S poukazom na právny záver vyslovený Krajským súdom v Prešove v uznesení sp.zn. 12Co/20/2015 zo dňa 27.1.2016 žalobcovia tvrdia, že v posudzovanej právnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaní mali pochybnosti o vlastníctve predmetnej parcely a že im teda predmetná parcela teraz vo vlastníctve žalobcov nebola pridelená do osobného užívania a vlastnícke právo k nej im nesvedčí. Žalobcovia ďalej namietali, že novopredloženým geometrickým plánom č. XXX-X-XXXX-XXX-XX zo dňa 13.10.1978 sa riešilo iba zameranie jednej parcely č. XXX/X o výmere 264 m2 čo robí geometrický plán záväzný iba v tejto časti, pričom vo vzťahu k parcele č. XXX/X nie je uvedená ani jej výmera.
14. Odvolatelia za kľúčovú považujú absenciu dobromyseľnosti žalovaných pri uchopení držby sporného pozemku, keďže žalovaní mali vedomosť o tom, že vlastníkmi sporného pozemku nie sú oni, ale je niekto iný, kto ho nevyužíva a žalovaným chýba titul nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku. Keďže žalovaní odo dňa nadobudnutia pozemku na základe dohody o zriadení práva osobného užívania zo dňa 4.10.1976 s pozemkom žalobcov nenakladali ako s vlastným, dobromyseľný vlastník veci predsa nezačne vec užívať až po tom, čo túto vec dlhú dobu neužíva niekto iný, žalobcovia tvrdia, že žalovaní nesplnili všetky zákonom predpísané predpoklady pre oprávnené vydržanie pozemku teraz vo vlastníctve žalobcov a žalobu považujú za dôvodnú v celom rozsahu.
15. K odvolaniu žalobcov sa vyjadrili žalovaní, ktorí navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a zaviazať žalobcov na zaplatenie trov odvolacieho konania žalovaným v 1/ a v 2/ rade v rozsahu 100 %.
16. Žalovaná v 2/ rade vo svojom vyjadrení elektronickým podaním zo dňa 5.1.2018 uviedla, že žalobcovia opomínajú, že žalovaným bolo pridelené do osobného užívania parc. č. XX/X - teraz XXX, ktorej označenie je totožné s označením parcely, ktorú ich predchodca mal zapísanú na LV na základe dedičstva, pričom v dedičskom uznesení XXD/XXX/XXXX, čo si nevšimol zrejme ani súd, je uvedená parc. XX z vl. XXX k.ú. C., a teda ide o inú parcelu. V konaní nepreukázali, že ide o totožnú parcelu , ani prečo a na základe čoho došlo k zmene parc. č. XX na parcelu č. XX/X. Žalovaná v 2/ rade nesúhlasí, že neboli dobromyseľnými držiteľmi, ani s účelovým výkladom ich výpovedí. Súd sa s výpoveďou žalovaného a s námietkami žalobcov v tomto smere správne vysporiadal. Žalovaným z ničoho nemohla vyplývať pochybnosť o vlastníctve, teda o dobromyseľnosti v tom, že celá oplotená výmera je ich vlastníctvom. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, na základe riadne a správne zisteného skutkového stavu, z ktorého súd vyvodil aj správne právne závery.
17. Žalovaný v 1/ rade v znení písomného vyjadrenia zo dňa 15.1.2018 nepovažuje odvolanie žalobcov za prinášajúce nové právne a skutkové skutočnosti, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pokladá za zákonný, správny a spravodlivý, ktorý spĺňa všetky zákonné náležitosti tak, ako aj súdne konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.
18. Žalobcovia v stanovisku k vyjadreniu žalovanej najprv rozporovali tvrdenie žalovanej v 2/ rade o nesúlade v osvedčení o dedičstve, týkajúcom sa spornej parcely. Ďalej konštatovali, že žalovaná v 2/ rade neuviedla, na základe čoho užíva sporný pozemok a ak teda neexistuje titul, ktorý by odôvodňoval držbu, nemohlo platne dôjsť ani k vydržaniu sporného pozemku. Súd preto nesprávne aplikoval ustanovenie § 134 ods.1 Občianskeho zákonníka, hoci na to nebol splnený zákonný predpoklad.
19. Žalovaná v 2/ rade v ďalšom vyjadrení konštatovala, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Predmetný pozemok v čase, za ktorý je bezdôvodné obohatenie žalované, neužívala, preto sa nemohla bezdôvodne obohatiť aj keby žalobcovia preukázali svoje vlastníctvo. Trvala na tom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil rovnako ako žalovaný v 1/ rade vo svojom následnom vyjadrení zo dňa 7.2.2018.
20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcami v zmysle ustanovení § 378 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zastavení konania nebol napadnutý odvolaním, teda nebol ani predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku v jeho odvolaním napadnutej časti.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd konštatuje, že vo veci bol v dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, nadväzujúce na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 27.1.2016 a jeho odôvodnenie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. K dôvodom rozhodnutia súdu prvej inštancie v nadväznosti na uplatnené odvolacie dôvody odvolací súd považuje za potrebné dodať:
23. Pokiaľ sa týka napadnutých výrokov rozsudku, podstatným v predmetnom spore bolo to, že pokiaľ v II. výroku súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh, išlo o zamietnutie žalobného návrhu, ktorým žalobcovia podľa zmenenej žaloby (pôvodne znejúcej na zaplatenie finančnej sumy za užívanie pozemku pôvodne EKN XX/X, súčasne CKN XXX/X) žiadali o určenie, že pohľadávka za užívanie nehnuteľnosti žalovanými vo výške 1.082,25 eur patrí do dedičstva, pričom tento nárok posudzoval súd prvej inštancie v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle právneho názoru, ktorý vyslovil odvolací súd v predchádzajúcom svojom rozhodnutí. Teda sa zaoberal aj otázkou toho, že či ide o okupáciu pozemku alebo či ide o dobromyseľnú držbu, ktorá založila aj nárok na prípadné vydržanie vlastníctva pozemku v zmysle zásad, vyplývajúcich z ustanovenia § 134 ods. 1, 2 a § 135a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, aj v zmysle prechodných ustanovení, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 868 a § 872 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka. Tento upravuje, akým spôsobom sa má posudzovať to, ak niekto užíval nehnuteľnosti na základe rozhodnutia o
osobnom užívaní pozemku, resp. dohody o osobnom užívaní na základe predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení pozemku.
24. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie podľa procesnej iniciatívy sporových strán v konaní vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Napokon ani v podanom odvolaní nie je nenamietané to, že by niektorý dôkaz nebol vykonaný. Namietané je nesprávne skutkové zistenie. V tomto smere je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že aktuálny Civilný sporový poriadok nevychádza zo zásady tzv. materiálnej pravdy. Pri rozhodovaní súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania. Ak súd prvej inštancie na základe už spomenutej procesnej iniciatívy účastníkov vykonal vo veci dokazovanie tak, ako ho zadokumentoval v napadnutom rozsudku, podľa názoru odvolacieho súdu ním konštatovaný skutkový záver zodpovedá týmto dôkazom. Len na margo treba zdôrazniť tú skutočnosť, že pozemky, ktoré mali pridelené žalovaní (dnes už ako bývalí manželia), mali pridelené do osobného užívania na základe rozhodnutia národného výboru a následne na to uzatvárali dohodu o osobnom užívaní pozemkov. Pozemky sú zadokumentované aj v geometrickom pláne, ktorý bol predložený sporovým stranám z roku 1978 a na základe tohto geometrického plánu nie je možné konštatovať, že medzi pozemkami parc. č. XXX/X, aktuálne dnešnými, a parc. č. XXX/X by mala byť ešte parcela č. XXX/X tak, ako ju znázornil vo fotodokumentácii aj znalec L.. N.. Odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutia štátu privodili taký stav v osobnom užívaní nehnuteľnosti žalovanými, že zakladajú aj nasledujúcu dobromyseľnú držbu žalovaných pri užívaní týchto pozemkov tak, že nie je možné urobiť opačný záver k ich obrane než ten, že toto vlastníctvo k tomuto pozemku, za ktorý uplatňujú žalobcovia náhradu, nadobudli vydržaním. Odvolací súd si je vedomý toho, že zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) prioritne vychádza zo záveru, že tie údaje, pri ktorých sa nepreukáže opak, sú platné a záväzné. Práve o takúto situáciu ide aj v danom prípade, keď sú z dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, nepochybné skutkové zistenia o tom, že parcela, ktorá bola pridelená najskôr na stavbu rodinného domu a ďalšie dve rozhodnutia, ktoré privodili stav o osobnom užívaní pozemkov, založili dobromyseľnosť pre žalovaných v užívaní týchto nehnuteľností a došlo tým aj k nadobudnutiu vlastníckeho práva originálnym spôsobom tak, ako to uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
25. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu troch, resp. desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie vlastníctva) nestanovuje. Preto možno dôjsť k záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné započítať aj držbu, vykonávanú pred 1. januárom 1992. V tomto smere totiž nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákon č. 509/ 1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1. januárom 1992.
26. Aj podľa judikatúry (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/207/2005) jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).
27. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý (putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí.
28. Práve o takúto situáciu ide v predmetnej veci, keď na základe rozhodnutí orgánov štátu (bývalých NV) a dohôd o osobnom užívaní pozemkov žalovaní vstúpili do držby aj pozemku, ku ktorému si robia vlastnícke nároky žalobcovia. Dobrá viera v užívaní tohto pozemku, odvádzaná od poctivosti nadobudnutia (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby) a nerušená držba počas zákonom vyžadovanej doby bola súdom prvej inštancie správne vyhodnotená. Za takéhoto stavu nemôže byť právne a ani morálne opodstatneným uplatňovanie nároku na náhradu za užívanie pozemku. Žalovaným svedčí vlastnícke právo k pozemku a s tým spojené právo ho užívať a preto neprichádza do úvahy náhrady titulom jeho užívania bez právneho dôvodu. Žalobcom, resp. ich právnemu predchodcovi, do dedičstva ktorého žiadajú určiť pohľadávku titulom náhrady za užívanie, nesvedčí podľa zisteného skutkového stavu žiadne právo, od ktorého by sa malo odvádzať uplatňované právo na náhradu. Správne preto žalobný návrh bol zamietnutý.
29. Za takéhoto stavu je odvolací súd toho názoru, že sú dané podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
30. Na záver je možné uviesť to, že odvolací súd v rámci odvolacieho konania ešte realizoval doručenie rozsudku predsedovi okresného súdu, pretože je toho názoru, že ak súd rozhodoval o náhrade trov štátu, je účastníkom v tejto časti konania aj štát a preto bolo potrebné doručiť rozhodnutie aj predsedovi okresného súdu, pokiaľ ide o výrok pod bodom IV. Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava Civilného sporového poriadku analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018)
31. Je potrebné zdôrazniť to, že uplatnené odvolacie dôvody sa osobitne výhrad voči týmto záväzkom, týkajúcim sa náhrady trov štátu a náhrady trov konania žalovaným, nedotýkajú a ak je odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania, nemal dôvod ani nad rámec potrebného prieskumu súvisiaceho s rozhodnutím vo veci samej rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti preskúmavať. Preto aj vo výroku o týchto súvisiacich výrokoch o náhrade trov medzi účastníkmi i náhrade trov štátu rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Určujúcim v týchto záveroch bol neúspech žalobcov v konaní.
32. Pokiaľ sa týka trov odvolacích, v odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, preto im odvolací súd priznal pri aplikácii § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.1 CSP, ktorý sa použije aj pre odvolacie konanie, aj nárok na náhradu trov konania. Tieto bude vyčísľovať súd prvej inštancie v zmysle § 261 CSP.
33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).