Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 2/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Obce V.; M. H., V.; N. H., V., a D. S., V., zastúpených

advokátom JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

a 3, a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Obce V., M. H., N. H. a D. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2010 doručená sťažnosť Obce V. (ďalej len „sťažovateľka 1“); M. H., V. (ďalej len

„sťažovateľ 2“); N. H., V. (ďalej len „sťažovateľka 3“), a D. S., V. (ďalej len

„sťažovateľ 4“, spolu ďalej len „sťažovatelia“, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a 3, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. mája 2010 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“). Namietaným rozsudkom najvyšší

súd ako odvolací súd na základe odvolania sťažovateľov 1 až 3 v správnom súdnictve

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -153

z 22. septembra 2009 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba

sťažovateľov 1 až 3, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Slovenskej

inšpekcie životného prostredia, ústredie – útvaru integrovaného povoľovania a kontroly

(ďalej len „odvolací správny orgán“) č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008

vo veci vydania integrovaného povolenia na vykonávanie činnosti v prevádzke „Skládka pre

nie nebezpečný odpad Š.“.

Podstatou sťažnosti je namietaná arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu a s tým súvisiace namietané porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru. Ďalej podľa obsahu

sťažnosti malo napadnutým rozsudkom dôjsť aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky 1 na priaznivé životné prostredie podľa , porušeniu

vlastníckeho práva sťažovateľky 3 podľa a 3 v dôsledku neprerušenia

príslušného konania v zmysle o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný

zákon“).

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a po jej predbežnom

prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľov na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a 3 , právo na priaznivé životné prostredie zaručené

v , právo na súdnu ochranu zaručené v

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, č. k. zo dňa 13. mája 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. mája

2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

namietaného rozsudku.

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností vrátane napadnutého rozsudku

a vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

II.A Zhrnutie konania pred správnymi orgánmi a krajským súdom

Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Košice,

(ďalej len „prvostupňový správny orgán“) vydala svojím rozhodnutím

č. 1725-25663/2008/Mil/571280106 z 30. júla 2008 integrované povolenie pre

prevádzkovateľa E., s. r. o., na vykonávanie činností v prevádzke „Skládka pre nie

nebezpečný odpad Š.“. Sťažovatelia 1 až 3 boli účastníkmi príslušného konania a podali

proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu odvolanie, ktoré bolo

rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008

zamietnuté. Zároveň bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Rozhodnutie odvolacieho orgánu napadli sťažovatelia 1 až 3 žalobou podľa § 247

(ďalej aj „OSP“).

Sťažovatelia vo svojej žalobe poukázali v prvom rade na to, že v ich právnej veci

rozhodujúce správne orgány porušili v predmetných konaniach svoju povinnosť presne

a úplne zistiť skutočný stav veci podľa o integrovanej

prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Námietka

smerovala proti skutočnosti, že navrhovaná skládka sa nachádza v ochrannom pásme

vodárenského zdroja L. slúžiaceho ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov mesta S. Táto

oblasť je podľa sťažovateľov náchylná na svahové pohyby, pričom v posudzovanom

projekte chýbajú efektívne opatrenia na ich elimináciu, ktoré by mohli mať negatívne

vplyvy na tesnenie skládky, a teda i kvalitu vôd tohto vodného zdroja. V správnom konaní

nemala byť podľa názoru sťažovateľov jednoznačne preukázaná ani vhodnosť umiestnenia

skládky z hľadiska geologického podložia. Na tieto problémy podľa sťažovateľov

upozorňovalo záverečné stanovisko č. 459/2005-1.6.1 hp vydané Ministerstvom životného

prostredia Slovenskej republiky v rámci procesu posudzovania vplyvov navrhovanej

činnosti podľa o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sťažovatelia

vzhľadom na to v prospech svojho tvrdenia navrhli ako dôkaz odborný geologický posudok

spracovaný RNDr. J. O... na základe obhliadok na tvári miesta vykonaných 16. novembra

2008.

Vyhodnotenie uvedených rizík a efektívnosti navrhovaných opatrení na elimináciu

svahových pohybov možno podľa sťažovateľov uskutočniť len na základe výsledkov

spomínaného podrobnejšieho inžiniersko-geologického a hydrologického prieskumu

lokality, ktorý si správny orgán rozhodujúci vo veci pred vydaním rozhodnutia

nezabezpečil. V zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku mal preto správny orgán prerušiť

správne konanie až do vyhodnotenia výsledkov takéhoto prieskumu lokality. Sťažovatelia

rozhodnutiu vytýkali i nedostatočné zdôvodnenie, na základe akých úvah a skutočností

dospel odvolací orgán k záveru, že v rámci konania o integrovanom povolení nebolo

potrebné predložiť niektoré štandardne požadované dôkazy a hodnotenia, napr. výpočet

stability svahu so zohľadnením váhy skládky. Za neprípustný označili zároveň kladný

postoj k povoleniu výstavby navrhovanej skládky, ktorý vychádzal aj z toho, že v danom

prípade nejde o skládku priemyselných odpadov, ale iba komunálnych, keďže riziká spojené

s prevádzkou tohto typu skládky môžu byť obdobné alebo dokonca väčšie než v prípade

priemyselných odpadov.

Ďalšie námietky smerovali proti tvrdeným nedoriešeným vlastníckym vzťahom

k pozemkom, na ktorých malo dôjsť k výstavbe skládky. Sťažovateľ 2 tvrdil, že je

spoluvlastníkom parcely, na ktorej sa nachádza rozostavená stavba. Z tohto dôvodu

prvostupňový správny orgán prerušil konanie svojím rozhodnutím č. 2286-36642/2007/Wit/

571280106 z 12. novembra 2007 do doby usporiadania občianskoprávnych vzťahov.

Uvedený sťažovateľ následne podal žalobu, ktorou sa domáhal od stavebníka odstránenia

stavby. Konanie o tejto žalobe bolo vedené Okresným súdom Svidník (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Správny orgán ale konštatoval, že uvedený súd vydal

predbežné opatrenie v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bola

sťažovateľovi 2 uložená povinnosť strpieť pokračovanie v stavebných prácach

na predmetnom pozemku. Uvedené konanie bolo vedené vo veci žaloby Obce Š. proti

žalovanému Š. H. a sťažovateľovi 2 o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Keďže

správny orgán neprihliadol na jeho žalobu, dopustil sa tým podľa sťažovateľov porušenia

§ 88a ods. 3 stavebného zákona, keďže napriek pôvodnému prerušeniu konania nevyčkal

na konečné rozhodnutie vo veci a vo svojom rozhodnutí odkázal na predbežné opatrenie

v úplne inom konaní.

Sťažovatelia s ohľadom na vydané predbežné opatrenie ukladajúce povinnosť strpieť

pokračovanie v stavebných prácach upozorňujú na určitú paradoxnú situáciu. Odvolací

správny orgán totiž následne napriek predloženiu rozhodnutia krajského súdu sp. zn.

z 29. septembra 2008, ktorým bolo nariadenie predbežného opatrenia

zrušené, uviedol, že predmetné rozhodnutie nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť

rozhodnutia inšpektorátu. Vo svojom odôvodnení pritom mylne citoval námietky

sťažovateľov uvedené v odvolaní, keď poukázal na to, že nie predbežné opatrenie, ale

právoplatné rozhodnutie príslušného stavebného úradu je predpokladom na splnenie

pokračovania v stavebných prácach. Podľa sťažovateľov malo byť s ohľadom na zrušenie

predbežného opatrenia zrušené i rozhodnutie Štátnej inšpekcie životného prostredia

o povolení stavebných prác, pričom s konečným rozhodnutím o povolení alebo nepovolení

stavby bolo treba počkať až do právoplatných rozhodnutí okresného súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. .

Porušenie uvedeného ustanovenia stavebného zákona tvrdila tiež sťažovateľka 3,

ktorá sa žalobou podanou 24. októbra 2008 okresnému súdu domáhala proti Obci Š. určenia

svojho vlastníckeho práva k parcele č. 339/4... (ďalej len „parcela č. 339/4). Sťažovateľka 3

ako dedička po svojom otcovi J. M. namietala neplatnosť kúpnej zmluvy k predmetnému

pozemku uzavretej medzi ním a Obcou Š., pretože nemala byť podpísaná zo strany jej

právneho predchodcu. Konanie bolo vedené pod sp. zn. . Na základe

osvedčenia o dedičstve bola sťažovateľka 3 účastníčkou príslušného stavebného konania

s ohľadom na predloženie uvedenej kúpnej zmluvy z 10. apríla 2004 stavebníkom, podľa

ktorej vlastnícke právo malo prejsť na Obec Š., však správny orgán rozhodol 30. júla 2008

o vydaní integrovaného povolenia. Vo svojom rozhodnutí v otázke vlastníckeho práva

k predmetnej parcele odvolací správny orgán uviedol, že sťažovateľka 3 je len

„spoluvlastníčka časti parcely“, pričom zákonná požiadavka preukázania iného práva

k nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona bola splnená poskytnutím súhlasu

zo strany väčšinového spoluvlastníka. Podľa sťažovateľov malo i v tomto prípade ostať

prerušené konanie až do právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov vo veci vedenej pod

sp. zn. . Rozhodnutím odvolacieho orgánu však nastal právny stav, keď

sťažovateľ 2 a sťažovateľka 3 nebudú mať v prípade úspešnosti svojich žalôb možnosť

dobrovoľne realizovať svoje vlastnícke právo.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu

č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008 a vo veci rozhodol rozsudkom č. k.

-153 z 22. septembra 2009 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že sťažovateľka 1 namietala, že predmetná stavba je iba 500 m vzdialená

od jej územia a že bude predstavovať zdroj znečistenia životného prostredia a ohrozí zdroj

pitnej vody. Túto námietku však krajský súd považoval za nedôvodnú, pretože nebolo

preukázané, že by bola preskúmavaným rozhodnutím v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím ukrátená na subjektívnych právach ako právnická osoba. Na základe

citovaného obsahu administratívneho spisu s poukazom na obsah rozhodnutia oboch

správnych orgánov totiž nebolo preukázané tvrdenie o znečistení zdroja pitnej vody. Navyše

ani nešlo o subjektívne právo sťažovateľky 1, pretože starosta ako štatutárny orgán obce

jednoznačne uviedol, že v obci nie je zriadená vodovodná sieť. Rozhodná bola i skutočnosť,

že sťažovateľka 1 nevzniesla žiadne konkrétne námietky v územnom konaní, i keď podľa

§ 36 stavebného zákona mala na to priestor až do ústneho pojednávania v príslušnom

správnom konaní. Krajský súd vyslovil nesúhlas i s právnym názorom, že by sťažovateľku 1

ako obec bolo možné považovať za zainteresovanú verejnosť v zmysle § 10 ods. 3 zákona

č.

Podľa názoru krajského súdu bolo nepochybné, že správne orgány pri postupe

a vydávaní rozhodnutí vychádzali z odborných posudkov, stavebno-technickej

dokumentácie a sťažovateľkou 1 predložené odborné posudky nespochybnili, lebo

vypracovať posudok so záverom, že povoľovaná stavba je ekologickou časovou bombou

bez projektovej dokumentácie, považoval za nevhodné, ako aj nepresvedčivé. Krajský súd

ďalej v odôvodnení svojho zamietavého rozsudku uviedol, že s ohľadom na vyhlášku

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. , ktorou sa

ustanovujú podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov, opatreniach

na ochranu vôd a technických úpravách v ochranných pásmach vodárenských zdrojov

prílohy č. III časti C. I.3.7., nešlo o skládku nebezpečných odpadov. Zároveň dodal, že

z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány v konaní dôsledne aplikovali

aj vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č.

o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov, keď

zohľadnili v ňom ustanovené kritériá pri výbere lokality na skládku odpadov, okrem iného

bezpečnú vzdialenosť hranice budúcej skládky odpadov od obytných a rekreačných oblastí,

vodných tokov, vodných nádrží a vodných zdrojov, ďalej geologické, hydrologické,

hydrogeologické a inžiniersko-geologické podmienky oblasti či únosné zaťaženie územia.

Krajský súd napokon preskúmal i námietky vo vzťahu k namietanému porušeniu

§ 88a ods. 3 stavebného zákona. Sťažovateľ 2 namietal, že okresným súdom sú vedené dve

konania o odstránenie stavby a o určenie vlastníckeho práva. Z podania sťažovateľa 2

krajský súd zistil, že nie je spoluvlastníkom parcely č. 339/4, pretože svoj podiel previedol

na inú osobu, čo vyplynulo z jeho výpovede na pojednávaní uskutočnenom 22. septembra

2009. V dôsledku tejto nespornej skutočnosti tak sťažovateľ 2 prestal byť účastníkom

správneho konania, a teda nemôže ďalej tvrdiť, že jeho subjektívne práva boli porušené

rozhodnutím správneho orgánu. Dôvodná preto nie je ani jeho námietka, že prvostupňový

správny orgán 15. januára 2008 prerušil konanie a vyzval ho ako podielového

spoluvlastníka uvedenej parcely, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy doložil, že

podal na okresnom súde žalobu vo veci ochrany svojich vlastníckych práv. Poukázal

na znenie , podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu súd prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom,

ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Aj keď je nepochybné, že

sťažovateľ 2 previedol svoj spoluvlastnícky podiel na inú osobu, a preto, že v čase vydania

rozhodnutí oboch správnych orgánov išlo o vadu konania, táto vzhľadom na zmenu

vlastníckych vzťahov už podľa názoru krajského súdu „nemohla mať vplyv na zákonnosť

žalobou napadnutého rozhodnutia“.

Porušenie § 88a ods. 3 stavebného zákona namietala i sťažovateľka 3, a to v dôsledku

toho, že pred všeobecným súdom prebieha konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

ktorú uzavrela Obec Š. a jej právny predchodca. Krajský súd zo sťažovateľkou predloženej

žaloby zistil, že sa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k parcele č. 339/4 o veľkosti

spoluvlastníckeho podielu 22400/1915200 (výmera pripadajúca na spoluvlastnícky podiel

2

393 m). Podľa jeho názoru bolo pritom nepochybné, že s ohľadom na § 137 ods. 2

stavebného zákona nebolo povinnosťou správnych orgánov prerušiť konanie z dôvodu

vedenia súdneho konania sťažovateľkou 3, pretože nešlo o námietku, ktorej opodstatnenosť

by znemožnila realizovať predmetnú stavbu.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd poukázal na to, že dôvodom

zrušenia rozhodnutia správneho orgánu v zmysle môže byť iba taká vada,

ktorá mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje

preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné

či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania. Takúto vadu v predmetnom konaní

predstavovalo, že sťažovateľ 2 nemal byť vzhľadom na zmenu vlastníckych pomerov ďalej

ani účastníkom správneho konania. Krajský súd navzdory niektorým formálnym vadám

dospel k záveru, že postup správnych orgánov v preskúmavanej veci bol v súlade

s citovanými ustanoveniami stavebného zákona a rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené

a vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Z týchto dôvodov žalobu

zamietol.

II.B Zhrnutie konania vedeného najvyšším (odvolacím) súdom a obsahu

napadnutého rozsudku

Proti označenému zamietavému rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia 1

až 3 odvolanie, v ktorom zopakovali svoju argumentáciu obsiahnutú v pôvodnej žalobe.

Ďalej v ňom vyslovili nesúhlas so záverom krajského súdu, že sťažovateľ 2 prestal byť

účastníkom správneho konania, a teda nemôže tvrdiť, že jeho subjektívne práva boli

rozhodnutím správneho orgánu porušené. Poukázali pritom na vymedzenie účastníka

konania podľa § 14 Správneho poriadku, podľa ktorého má postavenie účastníka nielen ten,

o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté,

ale i ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do okamžiku, kedy sa preukáže

opak. V druhom prípade sa uplatní prezumpcia účastníctva v správnom konaní, pričom

správny orgán nemôže takúto osobu ako účastníka opomenúť, pretože takéto postavenie jej

priznáva priamo zákon. V prípade, že tieto osoby nemôžu byť rozhodnutím vo svojich

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknuté, musí túto

skutočnosť preukázať správny orgán a vydať rozhodnutie o neexistencii takéhoto postavenia

účastníka konania. Proti takémuto rozhodnutiu sa pritom možno odvolať, pričom

až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní sa považuje fyzická osoba

za účastníka konania.

Podľa názoru sťažovateľov prvostupňový súd rozhodol nad rámec svojho

oprávnenia, pokiaľ konštatoval, že na základe zmeny vlastníckych vzťahov namietaná vada

konania spočívajúca v existencii dvoch žalôb na okresnom súde už nemôže mať vplyv na

zákonnosť rozhodnutia. Uvedený záver totiž bolo možné vyložiť tak, že rozhodnutie

odvolacieho správneho orgánu síce v čase jeho vydania trpelo vadou a bolo nezákonné,

avšak v dôsledku dodatočnej zmeny vlastníckych vzťahov táto vada nemá vplyv na jeho

zákonnosť. Sťažovatelia 1 až 3 zdôraznili, že v prípade dôležitej zmeny spoločnej veci

môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o nej rozhodol súd, pričom postupom

krajského súdu bolo toto právo odopreté. Taktiež mal krajský súd vyčkať na konečné

rozhodnutie o odstránení stavby. K tomu napokon uvádzajú, že mal tiež podľa § 250 ods. 1

pribrať do konania nového vlastníka, o ktorom vedel na základe oznámenia

sťažovateľa 2, a následne rozhodnúť vo veci.

Sťažovatelia 1 až 3 namietali v odvolaní aj porušenie základných práv

sťažovateľky 1. Tá mala byť dotknutá rozhodnutím žalovaného (odvolacieho správneho

orgánu), pretože spodná voda nachádzajúca sa pod skládkou, ktorá bude v budúcnosti

v súvislosti so skládkou znečistená, ohrozuje život a zdravie jej občanov, keďže steká

do spodných vôd nachádzajúcich sa v jej katastri, ktoré sú nimi užívané. Ďalej zdôraznili, že

sťažovateľka 1 bola celý čas v postavení účastníka konania, pričom táto skutočnosť nebola

spochybňovaná zo strany žiadneho z rozhodujúcich orgánov. Nemožno preto vysvetliť

záver krajského súdu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd a ktorý je v rozpore s konaním

správnych orgánov, že sťažovateľka 1 nemôže byť ukrátená na svojich právach.

Sťažovatelia súčasne upozornili na ďalšiu z ich pohľadu zásadnú vadu konania,

a to poukazom na nájomnú zmluvu č. 44010306 z 5. júna 2006, na základe ktorej

Slovenský pozemkový fond prenajal Obci Š. parc. č. 339/4 trvalé trávne porasty o výmere...,

ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č... (celková prenajímaná plocha...). Zmluva

bola uzavretá v súlade so o nájme poľnohospodárskych

pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa tejto zmluvy malo byť povinnosťou nájomcu

nedopustiť na prenajímanom pozemku vznik skládky odpadu a v prípade, že by napriek

tomu skládka vznikla, odstrániť ju na vlastné náklady. Táto zmluva umožňovala nájomcovi

pozemok ďalej prenajať s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa na základe

písomnej žiadosti predloženej prenajímateľovi. K tomu došlo zmluvou o nájme z 1. júna

2007 medzi prenajímateľom Obcou Š. a nájomcom E., s. r. o., i keď, ako dodávajú

sťažovatelia, súhlas s takouto zmluvou sa nenachádza v spise. Platnosť tejto zmluvy bola

obmedzená do termínu zápisu parcely č. 339/4 na list vlastníctva. V čase vydania

rozhodnutia správneho orgánu preto už nemohla byť účinná, a stavebník tak nemal

vlastnícke alebo iné právo k nehnuteľnosti.

Najvyšší súd ako odvolací súd svojím rozsudkom č. k. -251 z 13. mája

2010, proti ktorému smeruje predmetná sťažnosť, potvrdil rozsudok krajského súdu.

V odôvodnení rozsudku konštatoval, že po vyhodnotení rozsahu a dôvodov odvolania,

oboznámením sa s obsahom spisu a s prihliadnutím na dospel k záveru, že

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov zisteného skutkového stavu

prvostupňovým súdom, ako aj relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou

dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Výnimku

v tomto smere predstavovala pisárska chyba v označení účastníkov (iné poradie účastníkov

konania v procesnom označení žalobcov uvedené v záhlaví rozsudku a v jeho odôvodnení).

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v prvom rade nepochybné, že sťažovateľka 1

porušenie svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nekonkretizovala, ale namietala

všeobecné porušenie ochrany životného prostredia. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodnosťou

námietky uplatnenej v odvolaní, že sťažovateľka 1 je zainteresovanou osobou v zmysle § 10

ods. 3 , keďže je, alebo môže byť dotknutá konaním pri vydávaní

povolenia pre novú prevádzku. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka 1 však

v konaní „nepreukázala ukrátenie vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach priamo dotknutá konaním pri vydávaní povolenia“. Samotné tvrdenie

možného znečistenia zdroja pitnej vody nepostačuje, navyše v situácii, keď na území

sťažovateľky 1 nie je zriadená obecná vodovodná sieť. Tvrdené znečistenie studní v obci

mohli namietať len samotní vlastníci či užívatelia vody zo studní, nie však obec. Záver

geotechnického posudku, ktorý predložila sťažovateľka 1 a podľa ktorého by za súčasného

stavu stavebných prác na skládke odpadov mala táto skládka negatívny vplyv na životné

prostredie a ohrozovala by stabilitu dotknutého územia, považoval odvolací súd

za všeobecný, pretože i sám autor posudku uviedol, že nemal k dispozícii projektovú

dokumentáciu skládky, podľa ktorej by mali byť vyriešené parametre takejto stavby.

Z týchto dôvodov vyhodnotil odvolací súd námietky sťažovateľky 1 ako neopodstatnené.

Vo vzťahu k ďalším námietkam uviedol, že za zásadnú považuje otázku, či

sťažovateľ 2 predal sťažovateľovi 4 svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, na ktorej

sa mala realizovať predmetná skládka. Odvolací súd konštatoval, že sťažovateľ 2 bol

účastníkom správneho konania, a z tohto dôvodu aj účastníkom súdneho konania, ktorý

podľa vlastného tvrdenia predal predmetný spoluvlastnícky podiel, ale nespĺňa v tomto

štádiu súdneho konania zákonnú podmienku podľa druhej vety , že by

zrušením napadnutého správneho rozhodnutia mohli byť dotknuté jeho práva alebo

povinnosti. Odvolacie dôvody, ktorých podstatou bola tvrdená nezákonnosť rozhodnutí

správnych orgánov v dôsledku toho, že konanie o vydaní integrovaného povolenia nebolo

prerušené až do právoplatnosti rozhodnutí vydaných v súdnych konaniach vedených

sťažovateľom 2, preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené. V konečnom dôsledku

totiž tieto dôvody nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože vlastným

konaním sťažovateľa 2 uvedené dôvody nezákonnosti zanikli, keďže sťažovateľ 2

„previedol svoje vlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti, od ktorého možno odvodiť

úspešnosť aj v predmetnom správnom i súdnom konaní“.

Odvolací súd posúdil i odvolacie dôvody vo vzťahu k sťažovateľke 3. Predovšetkým

zistil, že predmetná skládka sa realizuje na parcele č. 339/4, ktorá bola vytvorená

z viacerých pozemkov vrátane pozemku registra E č. 143... Táto parcela bola podľa LV č...

vo vlastníctve Obce Š. v spoluvlastníckom podiele 1483110/1915200, ďalej sťažovateľa 2,

a to v spoluvlastníckom podiele 8400/1915200 a ďalšími podielovými spoluvlastníkmi boli

fyzická osoba (J. V.) a Správa slovenského pozemkového fondu Bratislava. Pôvodná

parcela č. 143 bola podľa LV č... vlastnená viacerými spoluvlastníkmi, z nich jeden bol

i J. M., otec sťažovateľky 3. Na základe kúpnej zmluvy z 15. apríla 2004 sa

spoluvlastníkom i jeho podielu stala Obec Š., pričom vklad vlastníckeho práva na základe

tejto zmluvy bol povolený 10. augusta 2004. Neskôr sa vlastníkom tejto nehnuteľnosti stala

obchodná spoločnosť E., s. r. o.

Z uvedených skutočností odvolací súd usúdil, že pokiaľ sťažovateľka 3 odvodzuje

svoje spoluvlastníctvo k parcele č. 339/4 z osvedčenia o dedičstve v dedičskej veci

po svojom otcovi J. M., ktorý zomrel 3. októbra 2007, tak ten v tejto dobe už nebol jej

vlastníkom. Sťažovateľka preto neosvedčila svoje vlastnícke právo k predmetnému

pozemku, a teda nebol dôvod, aby v jej veci došlo k prerušeniu konania podľa § 88a ods. 3

stavebného zákona, keďže tento postup, teda prerušenie konania z dôvodu podania žaloby

o preskúmanie dodatočného stavebného povolenia, sa uplatní len v prípade vlastníka

zastavenej nehnuteľnosti.

Súčasne odvolací súd zistil, že sťažovateľka 3 vzala 14. augusta 2009 späť svoju

žalobu o určenie vlastníckeho práva proti Obci Š. a spoločnosti E., s. r. o., v dôsledku čoho

bolo uznesením okresného súdu č. k. -122 z 11. marca 2010 zastavené

príslušné konanie, a to i v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 3. marca

2009 uzavretej oboma žalovanými týkajúcej sa kúpy parcely č. 339/4 v podiele

1486470/1915200.

III.

Sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietajú porušenie svojich

základných práv vlastniť majetok podľa a 3 , základného práva

na priaznivé životné prostredie podľa a základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

dohovoru v dôsledku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Napadnutý rozsudok podľa

ich názoru porušuje princípy a znaky právneho štátu, vykazuje znaky arbitrárnosti

a svojvoľného postupu, nemôže prejsť ani testom verejného záujmu a sťažovateľov

neodôvodnene obmedzuje vo výkone ich vlastníckych práv a v práve na priaznivé životné

prostredie. Porušené malo byť tiež „právo sťažovateľov na spravodlivé rozhodnutie podľa

“ a všeobecné právne zásady vyplývajúce zo zásady právneho štátu, ktoré sú

akceptované aj ako výkladové pravidlá Európskej únie, a to najmä zásada rovnosti

a nediskriminácie, ochrany nadobudnutých práv, legitímnej dôvery, právnej istoty, zásady

proporcionality a nevyhnutnosti.

Aj keď ústavný súd vyslovil, že nie každé rozhodnutie musí byť formálne

zdôvodnené, z jeho rozhodovacej činnosti vyplýva, že by z rozhodnutia a procesu jeho

prijatia mali byť zrejmé dôvody jeho prijatia, a malo by tak byť preskúmateľné.

Sťažovatelia pritom plne odkazujú na dôvody uvedené vo svojom odvolaní z 19. novembra

2009 proti prvostupňovému rozsudku.

V dôsledku napadnutého rozsudku malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky 1

na priaznivé životné prostredie. Nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu bola podľa

sťažovateľov spôsobená tiež tým, že sa tento súd žiadnym spôsobom nevyjadril

k predloženým zmluvám o nájme z 5. júna 2006 a 1. júna 2007, ktoré mali a majú zásadný

význam vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Vlastnícke

právo sťažovateľky 3 nadobudnuté na základe osvedčenia o dedičstve z 5. mája 2008 malo

byť porušené „z vyššie uvedených dôvodov“. Napokon mala byť sťažovateľovi 4 ako

právnemu nástupcovi sťažovateľa 2 odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že ďalšie dôvody a okolnosti budú

doplnené v priebehu ústneho pojednávania.

IV.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa prerokuje každý návrh

predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia prijatiu návrhu

na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v napadnutej veci spoločne namietajú arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť

napadnutého rozsudku, pričom svoju argumentáciu zakladajú jednak poukazujúc na niektoré

ústavné princípy a základné práva, ktoré mali byť v dôsledku tohto rozhodnutia porušené,

tak aj na nesprávnosť skutkových i právnych záverov najvyššieho súdu odkazujúc na svoju

argumentáciu obsiahnutú už v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Ústavný súd

pristúpil k predbežnému posúdeniu sťažnosti najprv vo vzťahu k tejto všeobecnej námietke

a postupne sa zaoberal i ďalšími namietanými porušeniami základných práv vo vzťahu

k jednotlivým sťažovateľom.

IV.A Namietané porušenie základného práva sťažovateľov 1 až 3 na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. ). Predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne závery všeobecného súdu len

z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo slobody. K porušeniu základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti došlo

predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom

zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol

v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (napr.

).

Sťažovatelia 1 až 3 síce tvrdia, že namietaný rozsudok je arbitrárny

a nepreskúmateľný, táto ich námietka však obsahovo smeruje k nesúhlasu s právnymi

závermi najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku. V odôvodnení svojej sťažnosti sa

obmedzujú len na konštatovanie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

a reprodukujú svoju argumentáciu obsiahnutú už v ich odvolaní. Za týchto okolností

ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (porov. napr. ,

, , ). Tento záver sa pritom uplatní predovšetkým

vo vzťahu k právnym záverom odvolacieho súdu týkajúcim sa rizikovosti skládky

a vecného posúdenia splnenia podmienok na vydanie integrovaného povolenia, ako

aj vo vzťahu k záveru, že sťažovateľ 2 nemohol byť ukrátený na svojich vlastníckych

právach, keďže prestal byť spoluvlastníkom predmetnej parcely. V tomto rozsahu nemožno

námietkam sťažovateľov priznať žiadnu ústavnoprávnu relevanciu.

V prípade ostatných námietok ústavný súd pristúpil k ich podrobnejšiemu

vyhodnoteniu. V prvom rade posúdil námietky smerujúce výlučne k základnému právu

na súdnu ochranu. Sťažovatelia tvrdili nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu,

že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s údajnou absenciou vlastníckeho

alebo iného práva spoločnosti E., s. r. o., k predmetným pozemkom, pretože v čase vydania

rozhodnutia správneho orgánu už predmetná nájomná zmluva medzi Obcou Š. a uvedenou

spoločnosťou nemohla byť účinná.

Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však ústavný súd konštatuje, že toto právo

neznamená, že na každý argument sťažovateľov je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

V tejto súvislosti možno poukázať aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcu sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu

v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce

súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe uvedeného možno skutočnosť, či

v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, podľa záverov

ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie z 9. decembra

1994 vo veci sťažnosti č. 18390/91 – Ruiz Torija proti Španielsku, bod 29). Z uvedeného

preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. , ).

Na posúdenie uvedenej námietky bolo podľa ústavného súdu rozhodujúce to, že bola

zo strany sťažovateľov uplatnená až v odvolacom konaní. Odvolací súd v správnom

súdnictve pritom na túto námietku nemohol prihliadnuť, pretože išlo o nový žalobný dôvod,

ktorý mal byť uplatnený už v rámci žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. mohol

byť dodatočne uplatnený len do uplynutia lehoty na podanie žaloby podľa

(k tomu pozri Štefček M., Ficová S. a kol.: , Komentár,

1. vydanie, Praha: C. H. Beck 2009, s. 50). Ústavný súd si je vedomý, že táto skutočnosť

bez ďalšieho neznamená, že sa s predmetnou námietkou nemal odvolací súd aspoň stručne

vysporiadať. V súvislosti s námietkami sťažovateľov o nedostatkoch v odôvodnení

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že v takýchto prípadoch kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä intenzita, akou

malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či v okolnostiach daného prípadu

ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo

slobôd (mutatis mutandis , ).

Sťažovateľmi vytýkané pochybenie najvyššieho súdu nemohlo ale podľa názoru

ústavného súdu najmä s ohľadom na koncentračnú zásadu v správnom súdnictve svojou

intenzitou založiť porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, a preto

námietku sťažovateľov bolo z tohto dôvodu potrebné vyhodnotiť ako zjavne

neopodstatnenú. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu

odmietol.

IV.B Namietané porušenie základného práva sťažovateľky 1 na priaznivé

životné prostredie podľa v spojení s

Sťažovateľka 1 namieta porušenie svojho základného práva na priaznivé životné

prostredie podľa bez toho, aby toto porušenie vo svojej sťažnosti ďalej

špecifikovala. S ohľadom na obsah sťažnosti a predovšetkým opakovanie argumentácie

z predchádzajúcich podaní sťažovateľov ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka zrejme

považovala za porušenie tohto práva to, že odvolací súd sa nestotožnil s jej argumentáciou

vo vzťahu k rizikovosti skládky, a preskúmal v tomto zmysle jej námietku z hľadiska

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na priaznivé životné prostredie.

Ústavný súd už uzavrel, že odvolací súd sa náležitým spôsobom vysporiadal

s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nedostatočného skutkového zhodnotenia

podmienok na vydanie integrovaného povolenia. K samotnému základnému právu

na priaznivé životné prostredie pritom konštatuje, že tohto práva sa môžu domáhať len

fyzické osoby, nie osoby právnické (, ). Tento záver je

nevyhnutné vztiahnuť aj na sťažovateľku 1, pretože ani z jej postavenia ako obce nemožno

vyvodiť, že sa na ňu tiež vzťahuje základné právo podľa . Pritom je

namieste pripomenúť, že táto skutočnosť nebola rozhodná ani pre jej účastníctvo v konaní

o vydaní integrovaného povolenia, keďže tým bola ako dotknutý vlastník v zmysle § 10

ods. 2 písm. b) , nie s ohľadom na jej postavenie samosprávneho

celku. Sťažnosť vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa preto

ústavný súd vyhodnotil ako podanú zjavne neoprávnenou osobou a z toho dôvodu ju v tejto

časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

IV.C Namietané porušenie základného práva sťažovateľky 3 vlastniť majetok

podľa a 3 v spojení s

Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa a 3

tvrdí sťažovateľka 3 vo vzťahu k dedičstvu nadobudnutému na základe osvedčenia z 5. mája

2008 v súvislosti s už popísaným postupom správnych a súdnych orgánov. S ohľadom

na takto formulovanú námietku je zrejmé, že v jej prípade prichádzalo porušenie tohto

základného práva do úvahy len v súvislosti s porušením základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie v prípade, že by táto sťažovateľka

osvedčila svoje vlastnícke právo k predmetnej parcele.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a 3 , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

a 3 možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len

v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

podľa až . Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená

so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ako

aj dôvody uvádzané v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení

ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného práva

sťažovateľky 3 podľa a 3 .

Ústavný súd však navyše ani v tomto prípade nezistil, že by právny záver

odvolacieho súdu o tom, že sťažovateľka 3 nepreukázala svoje vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, bolo možné označiť za arbitrárny. Odvolací súd dostatočným spôsobom

odôvodnil svoj záver, že prvostupňový správny orgán nemal povinnosť prerušiť konanie

podľa § 88a ods. 3 stavebného zákona, ako aj to, prečo sťažovateľku 3 nepovažoval

za podielového spoluvlastníka parcely.

Z týchto dôvodov sa nemohol ani ústavný súd stotožniť s tvrdením sťažovateľky 3

a dospel k záveru, že v tejto časti bola jej sťažnosť zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu

ju pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol.

IV.D Namietané porušenie základného práva sťažovateľa 4 na súdnu ochranu

podľa

Sťažovateľ 4 sa sťažnosťou domáhal ochrany svojho základného práva na súdnu

ochranu, pretože mu namietaným rozsudkom mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd konštatuje, že nie je výlučným orgánom povolaným na ochranu

ústavnosti, ale táto právomoc je súčasne zverená aj všeobecným súdom. Právomoc

ústavného súdu je pritom subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (). Ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (napr. , ).

Podľa sú účastníkmi konania o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov žalobca, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach, a žalovaný správny orgán. Taktiež môže súd aj bez návrhu

pribrať do konania iného účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli

byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Pokiaľ teda sťažovatelia vo svojom

odvolaní, na odôvodnenie ktorého odkazujú aj v sťažnosti, poukazujú na možnosť súdu

pribrať aj bez návrhu do konania účastníka správneho konania v zmysle § 250 ods. 1 druhej

vety , vychádzajú z nesprávneho predpokladu, pretože sťažovateľ 4 účastníkom

správneho konania nebol.

Na posúdenie danej veci ale bolo rozhodné, že ak sa sťažovateľ 4 domnieval, že

s ním malo byť konané ako s účastníkom správneho konania, avšak správne orgány s ním

takto nekonali, mal podľa podať proti rozhodnutiam správneho orgánu

žalobu. Sťažovateľ mal teda možnosť podať takýto návrh a domôcť sa ochrany svojho práva

priamo v správnom súdnictve. V danej veci preto ústavný súd nemohol prehliadnuť

skutočnosť, že sťažovateľ 4 takýto postup nevyužil, resp. v sťažnosti sa nezmienil, že by bol

využil postup podľa , a preto ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu

k sťažovateľovi 4 a jeho námietke je potrené sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

v celom rozsahu podľa odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľov, t. j. predovšetkým návrhom na vydanie dočasného opatrenia, zrušenie

namietaného rozsudku a priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011