Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 2/2011
PDF · 449.55 KB
No categories available
IV. ÚS 2/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Obce V.; M. H., V.; N. H., V., a D. S., V., zastúpených
advokátom JUDr. M. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžp 2/2010 z 13. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Obce V., M. H., N. H. a D. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2010 doručená sťažnosť Obce V. (ďalej len „sťažovateľka 1“); M. H., V. (ďalej len
„sťažovateľ 2“); N. H., V. (ďalej len „sťažovateľka 3“), a D. S., V. (ďalej len
„sťažovateľ 4“, spolu ďalej len „sťažovatelia“, ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 2/2010 z 13. mája 2010 (ďalej
aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“). Namietaným rozsudkom najvyšší
súd ako odvolací súd na základe odvolania sťažovateľov 1 až 3 v správnom súdnictve
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S/88/2008-153
z 22. septembra 2009 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba
sťažovateľov 1 až 3, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Slovenskej
inšpekcie životného prostredia, ústredie – útvaru integrovaného povoľovania a kontroly
(ďalej len „odvolací správny orgán“) č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008
vo veci vydania integrovaného povolenia na vykonávanie činnosti v prevádzke „Skládka pre
nie nebezpečný odpad Š.“.
Podstatou sťažnosti je namietaná arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu a s tým súvisiace namietané porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej podľa obsahu
sťažnosti malo napadnutým rozsudkom dôjsť aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky 1 na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, porušeniu
vlastníckeho práva sťažovateľky 3 podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy v dôsledku neprerušenia
príslušného konania v zmysle § 88a ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný
zákon“).
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a po jej predbežnom
prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľov na ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20
ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na priaznivé životné prostredie zaručené
v čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, č. k. 3 Sžp 2/2010 zo dňa 13. mája 2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 2/2010 z 13. mája
2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania
na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Zároveň sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
namietaného rozsudku.
II.
Z obsahu sťažnosti, priložených písomností vrátane napadnutého rozsudku
a vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
II.A Zhrnutie konania pred správnymi orgánmi a krajským súdom
Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Košice,
(ďalej len „prvostupňový správny orgán“) vydala svojím rozhodnutím
č. 1725-25663/2008/Mil/571280106 z 30. júla 2008 integrované povolenie pre
prevádzkovateľa E., s. r. o., na vykonávanie činností v prevádzke „Skládka pre nie
nebezpečný odpad Š.“. Sťažovatelia 1 až 3 boli účastníkmi príslušného konania a podali
proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu odvolanie, ktoré bolo
rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008
zamietnuté. Zároveň bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.
Rozhodnutie odvolacieho orgánu napadli sťažovatelia 1 až 3 žalobou podľa § 247
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Sťažovatelia vo svojej žalobe poukázali v prvom rade na to, že v ich právnej veci
rozhodujúce správne orgány porušili v predmetných konaniach svoju povinnosť presne
a úplne zistiť skutočný stav veci podľa § 16 zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej
prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 245/2003 Z. z.“). Námietka
smerovala proti skutočnosti, že navrhovaná skládka sa nachádza v ochrannom pásme
vodárenského zdroja L. slúžiaceho ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov mesta S. Táto
oblasť je podľa sťažovateľov náchylná na svahové pohyby, pričom v posudzovanom
projekte chýbajú efektívne opatrenia na ich elimináciu, ktoré by mohli mať negatívne
vplyvy na tesnenie skládky, a teda i kvalitu vôd tohto vodného zdroja. V správnom konaní
nemala byť podľa názoru sťažovateľov jednoznačne preukázaná ani vhodnosť umiestnenia
skládky z hľadiska geologického podložia. Na tieto problémy podľa sťažovateľov
upozorňovalo záverečné stanovisko č. 459/2005-1.6.1 hp vydané Ministerstvom životného
prostredia Slovenskej republiky v rámci procesu posudzovania vplyvov navrhovanej
činnosti podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a sťažovatelia
vzhľadom na to v prospech svojho tvrdenia navrhli ako dôkaz odborný geologický posudok
spracovaný RNDr. J. O... na základe obhliadok na tvári miesta vykonaných 16. novembra
2008.
Vyhodnotenie uvedených rizík a efektívnosti navrhovaných opatrení na elimináciu
svahových pohybov možno podľa sťažovateľov uskutočniť len na základe výsledkov
spomínaného podrobnejšieho inžiniersko-geologického a hydrologického prieskumu
lokality, ktorý si správny orgán rozhodujúci vo veci pred vydaním rozhodnutia
nezabezpečil. V zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku mal preto správny orgán prerušiť
správne konanie až do vyhodnotenia výsledkov takéhoto prieskumu lokality. Sťažovatelia
rozhodnutiu vytýkali i nedostatočné zdôvodnenie, na základe akých úvah a skutočností
dospel odvolací orgán k záveru, že v rámci konania o integrovanom povolení nebolo
potrebné predložiť niektoré štandardne požadované dôkazy a hodnotenia, napr. výpočet
stability svahu so zohľadnením váhy skládky. Za neprípustný označili zároveň kladný
postoj k povoleniu výstavby navrhovanej skládky, ktorý vychádzal aj z toho, že v danom
prípade nejde o skládku priemyselných odpadov, ale iba komunálnych, keďže riziká spojené
s prevádzkou tohto typu skládky môžu byť obdobné alebo dokonca väčšie než v prípade
priemyselných odpadov.
Ďalšie námietky smerovali proti tvrdeným nedoriešeným vlastníckym vzťahom
k pozemkom, na ktorých malo dôjsť k výstavbe skládky. Sťažovateľ 2 tvrdil, že je
spoluvlastníkom parcely, na ktorej sa nachádza rozostavená stavba. Z tohto dôvodu
prvostupňový správny orgán prerušil konanie svojím rozhodnutím č. 2286-36642/2007/Wit/
571280106 z 12. novembra 2007 do doby usporiadania občianskoprávnych vzťahov.
Uvedený sťažovateľ následne podal žalobu, ktorou sa domáhal od stavebníka odstránenia
stavby. Konanie o tejto žalobe bolo vedené Okresným súdom Svidník (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 4 C 27/2008. Správny orgán ale konštatoval, že uvedený súd vydal
predbežné opatrenie v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 152/2008, ktorým bola
sťažovateľovi 2 uložená povinnosť strpieť pokračovanie v stavebných prácach
na predmetnom pozemku. Uvedené konanie bolo vedené vo veci žaloby Obce Š. proti
žalovanému Š. H. a sťažovateľovi 2 o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Keďže
správny orgán neprihliadol na jeho žalobu, dopustil sa tým podľa sťažovateľov porušenia
§ 88a ods. 3 stavebného zákona, keďže napriek pôvodnému prerušeniu konania nevyčkal
na konečné rozhodnutie vo veci a vo svojom rozhodnutí odkázal na predbežné opatrenie
v úplne inom konaní.
Sťažovatelia s ohľadom na vydané predbežné opatrenie ukladajúce povinnosť strpieť
pokračovanie v stavebných prácach upozorňujú na určitú paradoxnú situáciu. Odvolací
správny orgán totiž následne napriek predloženiu rozhodnutia krajského súdu sp. zn.
7 Co 139/2008 z 29. septembra 2008, ktorým bolo nariadenie predbežného opatrenia
zrušené, uviedol, že predmetné rozhodnutie nemá žiadny vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia inšpektorátu. Vo svojom odôvodnení pritom mylne citoval námietky
sťažovateľov uvedené v odvolaní, keď poukázal na to, že nie predbežné opatrenie, ale
právoplatné rozhodnutie príslušného stavebného úradu je predpokladom na splnenie
pokračovania v stavebných prácach. Podľa sťažovateľov malo byť s ohľadom na zrušenie
predbežného opatrenia zrušené i rozhodnutie Štátnej inšpekcie životného prostredia
o povolení stavebných prác, pričom s konečným rozhodnutím o povolení alebo nepovolení
stavby bolo treba počkať až do právoplatných rozhodnutí okresného súdu vo veciach sp. zn.
3 C 52/2008 a sp. zn. 4 C 27/2008.
Porušenie uvedeného ustanovenia stavebného zákona tvrdila tiež sťažovateľka 3,
ktorá sa žalobou podanou 24. októbra 2008 okresnému súdu domáhala proti Obci Š. určenia
svojho vlastníckeho práva k parcele č. 339/4... (ďalej len „parcela č. 339/4). Sťažovateľka 3
ako dedička po svojom otcovi J. M. namietala neplatnosť kúpnej zmluvy k predmetnému
pozemku uzavretej medzi ním a Obcou Š., pretože nemala byť podpísaná zo strany jej
právneho predchodcu. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 2 C/177/2008. Na základe
osvedčenia o dedičstve bola sťažovateľka 3 účastníčkou príslušného stavebného konania
s ohľadom na predloženie uvedenej kúpnej zmluvy z 10. apríla 2004 stavebníkom, podľa
ktorej vlastnícke právo malo prejsť na Obec Š., však správny orgán rozhodol 30. júla 2008
o vydaní integrovaného povolenia. Vo svojom rozhodnutí v otázke vlastníckeho práva
k predmetnej parcele odvolací správny orgán uviedol, že sťažovateľka 3 je len
„spoluvlastníčka časti parcely“, pričom zákonná požiadavka preukázania iného práva
k nehnuteľnosti podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona bola splnená poskytnutím súhlasu
zo strany väčšinového spoluvlastníka. Podľa sťažovateľov malo i v tomto prípade ostať
prerušené konanie až do právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov vo veci vedenej pod
sp. zn. 2 C/177/2008. Rozhodnutím odvolacieho orgánu však nastal právny stav, keď
sťažovateľ 2 a sťažovateľka 3 nebudú mať v prípade úspešnosti svojich žalôb možnosť
dobrovoľne realizovať svoje vlastnícke právo.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu
č. 8621-35860/27/2008/Haš z 30. októbra 2008 a vo veci rozhodol rozsudkom č. k.
1 S/88/2008-153 z 22. septembra 2009 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, že sťažovateľka 1 namietala, že predmetná stavba je iba 500 m vzdialená
od jej územia a že bude predstavovať zdroj znečistenia životného prostredia a ohrozí zdroj
pitnej vody. Túto námietku však krajský súd považoval za nedôvodnú, pretože nebolo
preukázané, že by bola preskúmavaným rozhodnutím v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím ukrátená na subjektívnych právach ako právnická osoba. Na základe
citovaného obsahu administratívneho spisu s poukazom na obsah rozhodnutia oboch
správnych orgánov totiž nebolo preukázané tvrdenie o znečistení zdroja pitnej vody. Navyše
ani nešlo o subjektívne právo sťažovateľky 1, pretože starosta ako štatutárny orgán obce
jednoznačne uviedol, že v obci nie je zriadená vodovodná sieť. Rozhodná bola i skutočnosť,
že sťažovateľka 1 nevzniesla žiadne konkrétne námietky v územnom konaní, i keď podľa
§ 36 stavebného zákona mala na to priestor až do ústneho pojednávania v príslušnom
správnom konaní. Krajský súd vyslovil nesúhlas i s právnym názorom, že by sťažovateľku 1
ako obec bolo možné považovať za zainteresovanú verejnosť v zmysle § 10 ods. 3 zákona
Podľa názoru krajského súdu bolo nepochybné, že správne orgány pri postupe
a vydávaní rozhodnutí vychádzali z odborných posudkov, stavebno-technickej
dokumentácie a sťažovateľkou 1 predložené odborné posudky nespochybnili, lebo
vypracovať posudok so záverom, že povoľovaná stavba je ekologickou časovou bombou
bez projektovej dokumentácie, považoval za nevhodné, ako aj nepresvedčivé. Krajský súd
ďalej v odôvodnení svojho zamietavého rozsudku uviedol, že s ohľadom na vyhlášku
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 29/2005 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti o určovaní ochranných pásiem vodárenských zdrojov, opatreniach
na ochranu vôd a technických úpravách v ochranných pásmach vodárenských zdrojov
prílohy č. III časti C. I.3.7., nešlo o skládku nebezpečných odpadov. Zároveň dodal, že
z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány v konaní dôsledne aplikovali
aj § 24 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z.
o vykonaní niektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov, keď
zohľadnili v ňom ustanovené kritériá pri výbere lokality na skládku odpadov, okrem iného
bezpečnú vzdialenosť hranice budúcej skládky odpadov od obytných a rekreačných oblastí,
vodných tokov, vodných nádrží a vodných zdrojov, ďalej geologické, hydrologické,
hydrogeologické a inžiniersko-geologické podmienky oblasti či únosné zaťaženie územia.
Krajský súd napokon preskúmal i námietky vo vzťahu k namietanému porušeniu
§ 88a ods. 3 stavebného zákona. Sťažovateľ 2 namietal, že okresným súdom sú vedené dve
konania o odstránenie stavby a o určenie vlastníckeho práva. Z podania sťažovateľa 2
krajský súd zistil, že nie je spoluvlastníkom parcely č. 339/4, pretože svoj podiel previedol
na inú osobu, čo vyplynulo z jeho výpovede na pojednávaní uskutočnenom 22. septembra
2009. V dôsledku tejto nespornej skutočnosti tak sťažovateľ 2 prestal byť účastníkom
správneho konania, a teda nemôže ďalej tvrdiť, že jeho subjektívne práva boli porušené
rozhodnutím správneho orgánu. Dôvodná preto nie je ani jeho námietka, že prvostupňový
správny orgán 15. januára 2008 prerušil konanie a vyzval ho ako podielového
spoluvlastníka uvedenej parcely, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy doložil, že
podal na okresnom súde žalobu vo veci ochrany svojich vlastníckych práv. Poukázal
na znenie § 250i ods. 3 OSP, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu súd prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom,
ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Aj keď je nepochybné, že
sťažovateľ 2 previedol svoj spoluvlastnícky podiel na inú osobu, a preto, že v čase vydania
rozhodnutí oboch správnych orgánov išlo o vadu konania, táto vzhľadom na zmenu
vlastníckych vzťahov už podľa názoru krajského súdu „nemohla mať vplyv na zákonnosť
žalobou napadnutého rozhodnutia“.
Porušenie § 88a ods. 3 stavebného zákona namietala i sťažovateľka 3, a to v dôsledku
toho, že pred všeobecným súdom prebieha konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,
ktorú uzavrela Obec Š. a jej právny predchodca. Krajský súd zo sťažovateľkou predloženej
žaloby zistil, že sa domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k parcele č. 339/4 o veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 22400/1915200 (výmera pripadajúca na spoluvlastnícky podiel
2
393 m). Podľa jeho názoru bolo pritom nepochybné, že s ohľadom na § 137 ods. 2
stavebného zákona nebolo povinnosťou správnych orgánov prerušiť konanie z dôvodu
vedenia súdneho konania sťažovateľkou 3, pretože nešlo o námietku, ktorej opodstatnenosť
by znemožnila realizovať predmetnú stavbu.
V závere odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd poukázal na to, že dôvodom
zrušenia rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 OSP môže byť iba taká vada,
ktorá mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje
preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné
či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania. Takúto vadu v predmetnom konaní
predstavovalo, že sťažovateľ 2 nemal byť vzhľadom na zmenu vlastníckych pomerov ďalej
ani účastníkom správneho konania. Krajský súd navzdory niektorým formálnym vadám
dospel k záveru, že postup správnych orgánov v preskúmavanej veci bol v súlade
s citovanými ustanoveniami stavebného zákona a rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené
a vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu. Z týchto dôvodov žalobu
zamietol.
II.B Zhrnutie konania vedeného najvyšším (odvolacím) súdom a obsahu
napadnutého rozsudku
Proti označenému zamietavému rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia 1
až 3 odvolanie, v ktorom zopakovali svoju argumentáciu obsiahnutú v pôvodnej žalobe.
Ďalej v ňom vyslovili nesúhlas so záverom krajského súdu, že sťažovateľ 2 prestal byť
účastníkom správneho konania, a teda nemôže tvrdiť, že jeho subjektívne práva boli
rozhodnutím správneho orgánu porušené. Poukázali pritom na vymedzenie účastníka
konania podľa § 14 Správneho poriadku, podľa ktorého má postavenie účastníka nielen ten,
o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté,
ale i ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do okamžiku, kedy sa preukáže
opak. V druhom prípade sa uplatní prezumpcia účastníctva v správnom konaní, pričom
správny orgán nemôže takúto osobu ako účastníka opomenúť, pretože takéto postavenie jej
priznáva priamo zákon. V prípade, že tieto osoby nemôžu byť rozhodnutím vo svojich
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknuté, musí túto
skutočnosť preukázať správny orgán a vydať rozhodnutie o neexistencii takéhoto postavenia
účastníka konania. Proti takémuto rozhodnutiu sa pritom možno odvolať, pričom
až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní sa považuje fyzická osoba
za účastníka konania.
Podľa názoru sťažovateľov prvostupňový súd rozhodol nad rámec svojho
oprávnenia, pokiaľ konštatoval, že na základe zmeny vlastníckych vzťahov namietaná vada
konania spočívajúca v existencii dvoch žalôb na okresnom súde už nemôže mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia. Uvedený záver totiž bolo možné vyložiť tak, že rozhodnutie
odvolacieho správneho orgánu síce v čase jeho vydania trpelo vadou a bolo nezákonné,
avšak v dôsledku dodatočnej zmeny vlastníckych vzťahov táto vada nemá vplyv na jeho
zákonnosť. Sťažovatelia 1 až 3 zdôraznili, že v prípade dôležitej zmeny spoločnej veci
môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o nej rozhodol súd, pričom postupom
krajského súdu bolo toto právo odopreté. Taktiež mal krajský súd vyčkať na konečné
rozhodnutie o odstránení stavby. K tomu napokon uvádzajú, že mal tiež podľa § 250 ods. 1
OSP pribrať do konania nového vlastníka, o ktorom vedel na základe oznámenia
sťažovateľa 2, a následne rozhodnúť vo veci.
Sťažovatelia 1 až 3 namietali v odvolaní aj porušenie základných práv
sťažovateľky 1. Tá mala byť dotknutá rozhodnutím žalovaného (odvolacieho správneho
orgánu), pretože spodná voda nachádzajúca sa pod skládkou, ktorá bude v budúcnosti
v súvislosti so skládkou znečistená, ohrozuje život a zdravie jej občanov, keďže steká
do spodných vôd nachádzajúcich sa v jej katastri, ktoré sú nimi užívané. Ďalej zdôraznili, že
sťažovateľka 1 bola celý čas v postavení účastníka konania, pričom táto skutočnosť nebola
spochybňovaná zo strany žiadneho z rozhodujúcich orgánov. Nemožno preto vysvetliť
záver krajského súdu, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd a ktorý je v rozpore s konaním
správnych orgánov, že sťažovateľka 1 nemôže byť ukrátená na svojich právach.
Sťažovatelia súčasne upozornili na ďalšiu z ich pohľadu zásadnú vadu konania,
a to poukazom na nájomnú zmluvu č. 44010306 z 5. júna 2006, na základe ktorej
Slovenský pozemkový fond prenajal Obci Š. parc. č. 339/4 trvalé trávne porasty o výmere...,
ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č... (celková prenajímaná plocha...). Zmluva
bola uzavretá v súlade so zákonom č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa tejto zmluvy malo byť povinnosťou nájomcu
nedopustiť na prenajímanom pozemku vznik skládky odpadu a v prípade, že by napriek
tomu skládka vznikla, odstrániť ju na vlastné náklady. Táto zmluva umožňovala nájomcovi
pozemok ďalej prenajať s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa na základe
písomnej žiadosti predloženej prenajímateľovi. K tomu došlo zmluvou o nájme z 1. júna
2007 medzi prenajímateľom Obcou Š. a nájomcom E., s. r. o., i keď, ako dodávajú
sťažovatelia, súhlas s takouto zmluvou sa nenachádza v spise. Platnosť tejto zmluvy bola
obmedzená do termínu zápisu parcely č. 339/4 na list vlastníctva. V čase vydania
rozhodnutia správneho orgánu preto už nemohla byť účinná, a stavebník tak nemal
vlastnícke alebo iné právo k nehnuteľnosti.
Najvyšší súd ako odvolací súd svojím rozsudkom č. k. 3 Sžp 2/2010-251 z 13. mája
2010, proti ktorému smeruje predmetná sťažnosť, potvrdil rozsudok krajského súdu.
V odôvodnení rozsudku konštatoval, že po vyhodnotení rozsahu a dôvodov odvolania,
oboznámením sa s obsahom spisu a s prihliadnutím na § 219 ods. 1 OSP dospel k záveru, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov zisteného skutkového stavu
prvostupňovým súdom, ako aj relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Výnimku
v tomto smere predstavovala pisárska chyba v označení účastníkov (iné poradie účastníkov
konania v procesnom označení žalobcov uvedené v záhlaví rozsudku a v jeho odôvodnení).
Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v prvom rade nepochybné, že sťažovateľka 1
porušenie svojich subjektívnych práv žiadnym spôsobom nekonkretizovala, ale namietala
všeobecné porušenie ochrany životného prostredia. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodnosťou
námietky uplatnenej v odvolaní, že sťažovateľka 1 je zainteresovanou osobou v zmysle § 10
ods. 3 zákona č. 245/2003 Z. z., keďže je, alebo môže byť dotknutá konaním pri vydávaní
povolenia pre novú prevádzku. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka 1 však
v konaní „nepreukázala ukrátenie vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach priamo dotknutá konaním pri vydávaní povolenia“. Samotné tvrdenie
možného znečistenia zdroja pitnej vody nepostačuje, navyše v situácii, keď na území
sťažovateľky 1 nie je zriadená obecná vodovodná sieť. Tvrdené znečistenie studní v obci
mohli namietať len samotní vlastníci či užívatelia vody zo studní, nie však obec. Záver
geotechnického posudku, ktorý predložila sťažovateľka 1 a podľa ktorého by za súčasného
stavu stavebných prác na skládke odpadov mala táto skládka negatívny vplyv na životné
prostredie a ohrozovala by stabilitu dotknutého územia, považoval odvolací súd
za všeobecný, pretože i sám autor posudku uviedol, že nemal k dispozícii projektovú
dokumentáciu skládky, podľa ktorej by mali byť vyriešené parametre takejto stavby.
Z týchto dôvodov vyhodnotil odvolací súd námietky sťažovateľky 1 ako neopodstatnené.
Vo vzťahu k ďalším námietkam uviedol, že za zásadnú považuje otázku, či
sťažovateľ 2 predal sťažovateľovi 4 svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti, na ktorej
sa mala realizovať predmetná skládka. Odvolací súd konštatoval, že sťažovateľ 2 bol
účastníkom správneho konania, a z tohto dôvodu aj účastníkom súdneho konania, ktorý
podľa vlastného tvrdenia predal predmetný spoluvlastnícky podiel, ale nespĺňa v tomto
štádiu súdneho konania zákonnú podmienku podľa § 250 ods. 1 druhej vety OSP, že by
zrušením napadnutého správneho rozhodnutia mohli byť dotknuté jeho práva alebo
povinnosti. Odvolacie dôvody, ktorých podstatou bola tvrdená nezákonnosť rozhodnutí
správnych orgánov v dôsledku toho, že konanie o vydaní integrovaného povolenia nebolo
prerušené až do právoplatnosti rozhodnutí vydaných v súdnych konaniach vedených
sťažovateľom 2, preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené. V konečnom dôsledku
totiž tieto dôvody nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože vlastným
konaním sťažovateľa 2 uvedené dôvody nezákonnosti zanikli, keďže sťažovateľ 2
„previedol svoje vlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti, od ktorého možno odvodiť
úspešnosť aj v predmetnom správnom i súdnom konaní“.
Odvolací súd posúdil i odvolacie dôvody vo vzťahu k sťažovateľke 3. Predovšetkým
zistil, že predmetná skládka sa realizuje na parcele č. 339/4, ktorá bola vytvorená
z viacerých pozemkov vrátane pozemku registra E č. 143... Táto parcela bola podľa LV č...
vo vlastníctve Obce Š. v spoluvlastníckom podiele 1483110/1915200, ďalej sťažovateľa 2,
a to v spoluvlastníckom podiele 8400/1915200 a ďalšími podielovými spoluvlastníkmi boli
fyzická osoba (J. V.) a Správa slovenského pozemkového fondu Bratislava. Pôvodná
parcela č. 143 bola podľa LV č... vlastnená viacerými spoluvlastníkmi, z nich jeden bol
i J. M., otec sťažovateľky 3. Na základe kúpnej zmluvy z 15. apríla 2004 sa
spoluvlastníkom i jeho podielu stala Obec Š., pričom vklad vlastníckeho práva na základe
tejto zmluvy bol povolený 10. augusta 2004. Neskôr sa vlastníkom tejto nehnuteľnosti stala
obchodná spoločnosť E., s. r. o.
Z uvedených skutočností odvolací súd usúdil, že pokiaľ sťažovateľka 3 odvodzuje
svoje spoluvlastníctvo k parcele č. 339/4 z osvedčenia o dedičstve v dedičskej veci
po svojom otcovi J. M., ktorý zomrel 3. októbra 2007, tak ten v tejto dobe už nebol jej
vlastníkom. Sťažovateľka preto neosvedčila svoje vlastnícke právo k predmetnému
pozemku, a teda nebol dôvod, aby v jej veci došlo k prerušeniu konania podľa § 88a ods. 3
stavebného zákona, keďže tento postup, teda prerušenie konania z dôvodu podania žaloby
o preskúmanie dodatočného stavebného povolenia, sa uplatní len v prípade vlastníka
zastavenej nehnuteľnosti.
Súčasne odvolací súd zistil, že sťažovateľka 3 vzala 14. augusta 2009 späť svoju
žalobu o určenie vlastníckeho práva proti Obci Š. a spoločnosti E., s. r. o., v dôsledku čoho
bolo uznesením okresného súdu č. k. 2 C/177/2008-122 z 11. marca 2010 zastavené
príslušné konanie, a to i v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 3. marca
2009 uzavretej oboma žalovanými týkajúcej sa kúpy parcely č. 339/4 v podiele
1486470/1915200.
III.
Sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietajú porušenie svojich
základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, základného práva
na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1
dohovoru v dôsledku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Napadnutý rozsudok podľa
ich názoru porušuje princípy a znaky právneho štátu, vykazuje znaky arbitrárnosti
a svojvoľného postupu, nemôže prejsť ani testom verejného záujmu a sťažovateľov
neodôvodnene obmedzuje vo výkone ich vlastníckych práv a v práve na priaznivé životné
prostredie. Porušené malo byť tiež „právo sťažovateľov na spravodlivé rozhodnutie podľa
ústavy“ a všeobecné právne zásady vyplývajúce zo zásady právneho štátu, ktoré sú
akceptované aj ako výkladové pravidlá Európskej únie, a to najmä zásada rovnosti
a nediskriminácie, ochrany nadobudnutých práv, legitímnej dôvery, právnej istoty, zásady
proporcionality a nevyhnutnosti.
Aj keď ústavný súd vyslovil, že nie každé rozhodnutie musí byť formálne
zdôvodnené, z jeho rozhodovacej činnosti vyplýva, že by z rozhodnutia a procesu jeho
prijatia mali byť zrejmé dôvody jeho prijatia, a malo by tak byť preskúmateľné.
Sťažovatelia pritom plne odkazujú na dôvody uvedené vo svojom odvolaní z 19. novembra
2009 proti prvostupňovému rozsudku.
V dôsledku napadnutého rozsudku malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky 1
na priaznivé životné prostredie. Nepreskúmateľnosť rozsudku najvyššieho súdu bola podľa
sťažovateľov spôsobená tiež tým, že sa tento súd žiadnym spôsobom nevyjadril
k predloženým zmluvám o nájme z 5. júna 2006 a 1. júna 2007, ktoré mali a majú zásadný
význam vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Vlastnícke
právo sťažovateľky 3 nadobudnuté na základe osvedčenia o dedičstve z 5. mája 2008 malo
byť porušené „z vyššie uvedených dôvodov“. Napokon mala byť sťažovateľovi 4 ako
právnemu nástupcovi sťažovateľa 2 odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.
V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že ďalšie dôvody a okolnosti budú
doplnené v priebehu ústneho pojednávania.
IV.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde prerokuje každý návrh
predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu
na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia v napadnutej veci spoločne namietajú arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku, pričom svoju argumentáciu zakladajú jednak poukazujúc na niektoré
ústavné princípy a základné práva, ktoré mali byť v dôsledku tohto rozhodnutia porušené,
tak aj na nesprávnosť skutkových i právnych záverov najvyššieho súdu odkazujúc na svoju
argumentáciu obsiahnutú už v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Ústavný súd
pristúpil k predbežnému posúdeniu sťažnosti najprv vo vzťahu k tejto všeobecnej námietke
a postupne sa zaoberal i ďalšími namietanými porušeniami základných práv vo vzťahu
k jednotlivým sťažovateľom.
IV.A Namietané porušenie základného práva sťažovateľov 1 až 3 na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštatuje, že zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. I. ÚS 17/01). Predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne závery všeobecného súdu len
z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo slobody. K porušeniu základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti došlo
predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom
zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol
v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (napr.
Sťažovatelia 1 až 3 síce tvrdia, že namietaný rozsudok je arbitrárny
a nepreskúmateľný, táto ich námietka však obsahovo smeruje k nesúhlasu s právnymi
závermi najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku. V odôvodnení svojej sťažnosti sa
obmedzujú len na konštatovanie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu
a reprodukujú svoju argumentáciu obsiahnutú už v ich odvolaní. Za týchto okolností
ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (porov. napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, IV. ÚS 209/09). Tento záver sa pritom uplatní predovšetkým
vo vzťahu k právnym záverom odvolacieho súdu týkajúcim sa rizikovosti skládky
a vecného posúdenia splnenia podmienok na vydanie integrovaného povolenia, ako
aj vo vzťahu k záveru, že sťažovateľ 2 nemohol byť ukrátený na svojich vlastníckych
právach, keďže prestal byť spoluvlastníkom predmetnej parcely. V tomto rozsahu nemožno
námietkam sťažovateľov priznať žiadnu ústavnoprávnu relevanciu.
V prípade ostatných námietok ústavný súd pristúpil k ich podrobnejšiemu
vyhodnoteniu. V prvom rade posúdil námietky smerujúce výlučne k základnému právu
na súdnu ochranu. Sťažovatelia tvrdili nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu,
že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s údajnou absenciou vlastníckeho
alebo iného práva spoločnosti E., s. r. o., k predmetným pozemkom, pretože v čase vydania
rozhodnutia správneho orgánu už predmetná nájomná zmluva medzi Obcou Š. a uvedenou
spoločnosťou nemohla byť účinná.
Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu v sebe zahŕňa aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však ústavný súd konštatuje, že toto právo
neznamená, že na každý argument sťažovateľov je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, II. ÚS 197/07).
V tejto súvislosti možno poukázať aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcu sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu
v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce
súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Na základe uvedeného možno skutočnosť, či
v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, podľa záverov
ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie z 9. decembra
1994 vo veci sťažnosti č. 18390/91 – Ruiz Torija proti Španielsku, bod 29). Z uvedeného
preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
Na posúdenie uvedenej námietky bolo podľa ústavného súdu rozhodujúce to, že bola
zo strany sťažovateľov uplatnená až v odvolacom konaní. Odvolací súd v správnom
súdnictve pritom na túto námietku nemohol prihliadnuť, pretože išlo o nový žalobný dôvod,
ktorý mal byť uplatnený už v rámci žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. mohol
byť dodatočne uplatnený len do uplynutia lehoty na podanie žaloby podľa § 247 ods. 1 OSP
(k tomu pozri Štefček M., Ficová S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár,
1. vydanie, Praha: C. H. Beck 2009, s. 50). Ústavný súd si je vedomý, že táto skutočnosť
bez ďalšieho neznamená, že sa s predmetnou námietkou nemal odvolací súd aspoň stručne
vysporiadať. V súvislosti s námietkami sťažovateľov o nedostatkoch v odôvodnení
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že v takýchto prípadoch kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä intenzita, akou
malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či v okolnostiach daného prípadu
ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo
slobôd (mutatis mutandis IV. ÚS 238/07, III. ÚS 1/08).
Sťažovateľmi vytýkané pochybenie najvyššieho súdu nemohlo ale podľa názoru
ústavného súdu najmä s ohľadom na koncentračnú zásadu v správnom súdnictve svojou
intenzitou založiť porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, a preto
námietku sťažovateľov bolo z tohto dôvodu potrebné vyhodnotiť ako zjavne
neopodstatnenú. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu
odmietol.
IV.B Namietané porušenie základného práva sťažovateľky 1 na priaznivé
životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy
Sťažovateľka 1 namieta porušenie svojho základného práva na priaznivé životné
prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy bez toho, aby toto porušenie vo svojej sťažnosti ďalej
špecifikovala. S ohľadom na obsah sťažnosti a predovšetkým opakovanie argumentácie
z predchádzajúcich podaní sťažovateľov ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka zrejme
považovala za porušenie tohto práva to, že odvolací súd sa nestotožnil s jej argumentáciou
vo vzťahu k rizikovosti skládky, a preskúmal v tomto zmysle jej námietku z hľadiska
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na priaznivé životné prostredie.
Ústavný súd už uzavrel, že odvolací súd sa náležitým spôsobom vysporiadal
s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nedostatočného skutkového zhodnotenia
podmienok na vydanie integrovaného povolenia. K samotnému základnému právu
na priaznivé životné prostredie pritom konštatuje, že tohto práva sa môžu domáhať len
fyzické osoby, nie osoby právnické (III. ÚS 95/08, III. ÚS 100/08). Tento záver je
nevyhnutné vztiahnuť aj na sťažovateľku 1, pretože ani z jej postavenia ako obce nemožno
vyvodiť, že sa na ňu tiež vzťahuje základné právo podľa čl. 44 ods. 1 ústavy. Pritom je
namieste pripomenúť, že táto skutočnosť nebola rozhodná ani pre jej účastníctvo v konaní
o vydaní integrovaného povolenia, keďže tým bola ako dotknutý vlastník v zmysle § 10
ods. 2 písm. b) zákona č. 245/2003 Z. z., nie s ohľadom na jej postavenie samosprávneho
celku. Sťažnosť vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy preto
ústavný súd vyhodnotil ako podanú zjavne neoprávnenou osobou a z toho dôvodu ju v tejto
časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
IV.C Namietané porušenie základného práva sťažovateľky 3 vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy
Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy
tvrdí sťažovateľka 3 vo vzťahu k dedičstvu nadobudnutému na základe osvedčenia z 5. mája
2008 v súvislosti s už popísaným postupom správnych a súdnych orgánov. S ohľadom
na takto formulovanú námietku je zrejmé, že v jej prípade prichádzalo porušenie tohto
základného práva do úvahy len v súvislosti s porušením základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie v prípade, že by táto sťažovateľka
osvedčila svoje vlastnícke právo k predmetnej parcele.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 278/2010) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len
v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená
so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.
Ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu, ako
aj dôvody uvádzané v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení
ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva
sťažovateľky 3 podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.
Ústavný súd však navyše ani v tomto prípade nezistil, že by právny záver
odvolacieho súdu o tom, že sťažovateľka 3 nepreukázala svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, bolo možné označiť za arbitrárny. Odvolací súd dostatočným spôsobom
odôvodnil svoj záver, že prvostupňový správny orgán nemal povinnosť prerušiť konanie
podľa § 88a ods. 3 stavebného zákona, ako aj to, prečo sťažovateľku 3 nepovažoval
za podielového spoluvlastníka parcely.
Z týchto dôvodov sa nemohol ani ústavný súd stotožniť s tvrdením sťažovateľky 3
a dospel k záveru, že v tejto časti bola jej sťažnosť zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu
ju pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol.
IV.D Namietané porušenie základného práva sťažovateľa 4 na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Sťažovateľ 4 sa sťažnosťou domáhal ochrany svojho základného práva na súdnu
ochranu, pretože mu namietaným rozsudkom mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.
Ústavný súd konštatuje, že nie je výlučným orgánom povolaným na ochranu
ústavnosti, ale táto právomoc je súčasne zverená aj všeobecným súdom. Právomoc
ústavného súdu je pritom subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (II. ÚS 13/2001). Ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred
všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (napr. I. ÚS 85/97, IV. ÚS 176/2010).
Podľa § 250 ods. 1 OSP sú účastníkmi konania o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov žalobca, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach, a žalovaný správny orgán. Taktiež môže súd aj bez návrhu
pribrať do konania iného účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli
byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Pokiaľ teda sťažovatelia vo svojom
odvolaní, na odôvodnenie ktorého odkazujú aj v sťažnosti, poukazujú na možnosť súdu
pribrať aj bez návrhu do konania účastníka správneho konania v zmysle § 250 ods. 1 druhej
vety OSP, vychádzajú z nesprávneho predpokladu, pretože sťažovateľ 4 účastníkom
správneho konania nebol.
Na posúdenie danej veci ale bolo rozhodné, že ak sa sťažovateľ 4 domnieval, že
s ním malo byť konané ako s účastníkom správneho konania, avšak správne orgány s ním
takto nekonali, mal podľa § 250 ods. 2 OSP podať proti rozhodnutiam správneho orgánu
žalobu. Sťažovateľ mal teda možnosť podať takýto návrh a domôcť sa ochrany svojho práva
priamo v správnom súdnictve. V danej veci preto ústavný súd nemohol prehliadnuť
skutočnosť, že sťažovateľ 4 takýto postup nevyužil, resp. v sťažnosti sa nezmienil, že by bol
využil postup podľa § 250 ods. 2 OSP, a preto ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu
k sťažovateľovi 4 a jeho námietke je potrené sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
Zo všetkých uvedených dôvodov preto ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľov, t. j. predovšetkým návrhom na vydanie dočasného opatrenia, zrušenie
namietaného rozsudku a priznanie úhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2011