Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 209/09
PDF · 192.53 KB
No categories available
IV. ÚS 209/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. S. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. S. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008.
Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že 11. augusta 2005 podala správkyňa
konkurznej podstaty D., a. s., B. (ďalej len „pôvodný navrhovateľ“), Okresnému súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania proti E. J., K. (ďalej len
„odporkyňa“). V uvedenom návrhu si pôvodný navrhovateľ uplatnil aj trovy právneho
zastúpenia celkom v sume 134,30 € (4 046 Sk).
Sťažovateľka písomným podaním označeným ako „Oznámenie o zmene účastníka na
strane pôvodného navrhovateľa“ doručeným okresnému súdu 19. mája 2006 oznámila, že
„na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 03. 2006 bola pohľadávka proti
odporcovi postúpená z pôvodného navrhovateľa, na J. H., bytom N. Toho istého dňa bola
uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávky medzi J. H., bytom N. ako postupcom
a sťažovateľom. Tým prešli na sťažovateľa všetky práva vyplývajúce z postúpenej
pohľadávky.
V oznámení bolo výslovne uvedené, že plnomocenstvo udelené pôvodným
navrhovateľom právnemu zástupcovi, nebolo sťažovateľom tomuto právnemu zástupcovi
opätovne udelené na zastupovanie.“.
Okresný súd uznesením z 3. októbra 2006 pripustil, aby namiesto pôvodného
navrhovateľa vstúpila do konania sťažovateľka s odôvodnením, že zo zmluvy o postúpení
pohľadávok považoval za preukázané, že po začatí konania nastala právna skutočnosť
odôvodňujúca túto zmenu.
Sťažovateľka uviedla, že 26. novembra 2007 vydal okresný súd rozsudok sp. zn.
23 C 63/2006, ktorým jej napriek plnému úspechu vo veci nepriznal ani sčasti náhradu trov
právneho zastúpenia. Podľa názoru sťažovateľky sa okresný súd v odôvodnení predmetného
rozsudku „žiadnym spôsobom nevysporiadal s náhradou trov právneho zastúpenia tak, ako
boli navrhované v návrhu na začatie konania zo dňa 11. 08. 2005, čím došlo na strane
okresného súdu k porušeniu čl. 12 ods. 4 Ústavy, pretože nepriznaním trov právneho
zastúpenia mu bola spôsobená ujma na právach preto, že si uplatnil svoje práva na súde“.
Sťažovateľka argumentovala tým, že „trovy konania a trovy právneho zastúpenia
predstavujú príslušenstvo pohľadávky, ktoré bolo v súlade so zákonom postúpené na
sťažovateľa. Náhrada týchto trov môže byť priznaná len účastníkovi konania, ktorý mal
v konaní plný úspech. Avšak súd prvého stupňa v Rozsudku, napriek plnému úspechu
sťažovateľa ako účastníka konania vo veci, nesprávne opomenul priznať sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia, hoci pôvodnému navrhovateľovi preukázateľne vznikli,
boli právnym zástupcom pôvodného navrhovateľa riadne uplatnené podaním zo dňa 11. 08.
2005 a právo na ich náhradu bolo odplatne prevedené na sťažovateľa.“.
Singulárnu sukcesiu považuje sťažovateľka za takú právnu skutočnosť, v dôsledku
ktorej právny nástupca vstupuje do všetkých procesných práv a povinností právneho
predchodcu, t. j. v plnom rozsahu aj do procesného práva podľa § 142 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) na náhradu trov konania.
Podľa tvrdenia sťažovateľky „o náhrade trov konania súd prvého stupňa po
pripustení zmeny (nie zámeny) účastníka rozhodne až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí
(napádaný rozsudok), pričom v zmysle vyššie uvedeného za trovy konania pôvodného
navrhovateľa sa budú považovať trovy pôvodného (titulom procesnej sukcesie) aj nového
navrhovateľa v našom prípade sťažovateľa“.
V danom prípade podľa názoru sťažovateľky je právne irelevantné, že nebola
v konaní zastúpená advokátom, keďže „sťažovateľ pripustením zmeny účastníka vstúpil do
všetkých procesných práv svojho predchodcu; t. j. aj do práva na náhradu trov právneho
zastúpenia, ktoré smerovali v konečnom dôsledku k ochrane subjektívneho práva
sťažovateľa“.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 2 Co 57/2008
z 20. augusta 2008 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok v napadnutom výroku o trovách
konania a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Sťažovateľka namieta, že „krajský súd svojvoľne aplikujúc § 92 ods. 2, 3 a 4
Občianskeho súdneho poriadku prišiel k právnym záverom, ktoré v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia nevyplývajú zo skutkových zistení a tým porušil princíp
spravodlivého procesu deklarovaný v čl. 46 ústavy“.
Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a § 92 ods. 2 a 3 OSP vidí sťažovateľka v tom, že
odôvodnenie uznesenia krajského súdu sa týka zámeny účastníkov konania, hoci v priebehu
konania došlo k zmene účastníkov konania. Podľa názoru sťažovateľky „uvedeným
postupom súdu bola zmarená možnosť sťažovateľa, podľa čl. 46 ods. 1 a 3 domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“.
V sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008 došlo k porušeniu jej základných
práv podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008 a vec vrátil tomuto
súdu na ďalšie konanie a priznal jej aj úhradu trov právneho zastúpenia v sume 115,51 €
(3 480 Sk).
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).
Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4
ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 57/2008 z 20. augusta 2008.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje práva a slobody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu,
ktorý v napadnutom uznesení potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku
o trovách konania a nepriznal jej právo na náhradu nákladov právneho zastúpenia, ktoré
vznikli v prvostupňovom konaní jej právnemu predchodcovi na strane navrhovateľa.
Sťažovateľka je totiž toho názoru, že trovy právneho zastúpenia, ktoré v konaní vznikli
pôvodnému navrhovateľovi, sú príslušenstvom pohľadávky, ktorá bola na ňu zmluvne
postúpená, preto jej súdnym rozhodnutím mala byť priznaná náhrada týchto trov voči
odporcovi na základe plného úspechu vo veci. Skutočnosť, že k trovám právneho
zastúpenia, ktorých náhradu si uplatňuje, došlo pred jej vstupom do konania, považuje za
právne irelevantnú.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem iného
uviedol:
„Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na
návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že o náhrade trov konania súd
rozhoduje nielen v každom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ale i vtedy, ak sa končí
konanie pre niektorého z účastníkov (napr. pri zamietnutí žaloby či zastavení konania proti
nemu, pri zámene účastníkov). Vykonaním zámeny sa končí konanie pre toho, kto bol
zamenený s novým účastníkom konania, preto súd musí, keď zámenu pripúšťa, zároveň
rozhodnúť o náhrade nákladov konania, pokiaľ ide o zameneného účastníka.
V danom prípade, ako to vyplýva zo spisu aj z odvolania žalobcu, je zrejmé, že súd
prvého stupňa uznesením z 3. 10. 2006 pripustil, aby z konania vystúpil doterajší žalobca
(JUDr. M. T., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu D., a. s.) a na jeho miesto vstúpil nový
žalobca – M., s. r. o. N. Týmto uznesením došlo k pripusteniu zámeny účastníka na strane
žalobcu, preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa v rozhodnutí, ktorým rozhodol
o pripustení zámeny účastníkov, rozhodnúť aj o trovách vystupujúceho účastníka.
O trovách vystupujúceho účastníka totiž už nie je možné rozhodovať v konečnom
rozhodnutí, pretože v priebehu ďalšieho konania pôvodný žalobca už nebol účastníkom
konania.
Z uvedeného dôvodu správne postupoval súd prvého stupňa, keď v konečnom
rozhodnutí o veci samej nerozhodoval o trovách pôvodného žalobcu. Na tejto skutočnosti
nič nemení, že došlo k postúpeniu pohľadávky vrátane príslušenstva, pretože postúpiť
možno iba existujúcu pohľadávku, pričom trovy konania (trovy právneho zastúpenia)
priznania ktorých sa žalobca v tomto konaní domáha, nemohli byť predmetom postúpenia
pohľadávky, pretože v čase postúpenia pohľadávky pôvodnému žalobcovi ešte priznané
neboli (táto pohľadávka ešte neexistovala), preto nemohli byť predmetom postúpenia.
V danom prípade súd prvého stupňa nebol oprávnený v konečnom rozhodnutí o veci
samej rozhodovať aj o trovách pôvodného žalobcu vzhľadom na ust. § 166 ods. 1 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia, ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania,
o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník konania do 15 dní od
doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie, súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol
právoplatnosť doplniť aj bez návrhu, pričom toto ustanovenie sa vzťahuje aj na uznesenie.
Preto pokiaľ v uznesení, ktorým došlo k pripusteniu zámeny účastníkov súd prvého stupňa
nerozhodol o trovách pôvodného žalobcu, pôvodný žalobca v lehote 15 dní od doručenia
tohto uznesenia mal právo podať návrh na rozhodnutie o trovách konania, keďže takýto
návrh podaný nebol a súd prvého stupňa svoje uznesenie v zákonom určenej lehote
nedoplnil bez návrhu, v tomto štádiu konania už nebolo možné rozhodovať o trovách
pôvodného žalobcu z dôvodu uplynutia zákonom určenej lehoty.
Z uvedených dôvodov bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne
správny podľa § 219 O. s. p. potvrdený.“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípade medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd preskúmal kľúčovú argumentáciu krajského súdu, na ktorej je založené
napadnuté rozhodnutie, a konštatoval, že nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, a teda
je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd riadne preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu, vysporiadal sa s tvrdeným dôvodom odvolania a vec
podľa jeho názoru správne právne posúdil. Rozhodnutím krajského súdu tak v žiadnom
prípade nemohlo byť porušené právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.
S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2009